Keď zdravo spravujeme svoju „podstatu“, žijeme v súlade so svojim hodnotovým rebríčkom a delíme sa o to, čoho máme dostatok, žijeme spokojnejšie. Nepotrebujeme k tomu nákladné veci, vystačíme si s maličkosťami. A s odhodlaním zastavovať sa a len tak byť a naplno vnímať. Také ľahké a také ťažké zároveň. Ako zostať vo vetre bez pohybu. 

Mávate tendenciu uháňať, aby vám neutieklo nič, čo stojí za to?

Asi ste už dostali lekciu, že keď nepostojíte, tak vám utečie niečo, čo stojí za to. Takéto skúsenosti nás učia, na čom skutočne záleží. Krásna analógia je v zľudovenom príbehu.

Jeden múdry starec sedával každý deň so svojou vnučkou v hojdacom kresle pred domom. Čakali, aby mohli pozdraviť turistov prechádzajúcich cez ich mestečko. Jedného dňa sa nejaký turista začal rozhliadať, akoby hľadal miesto, kde by sa mohol usadiť. „Aké vlastne toto mesto je?“ spýtal sa.
Starý muž odpovedal: „A z akého mesta ste vy?“
Muž zareagoval: „Som z mesta, kde ľudia kritizujú jeden druhého. Je to naozaj zlé miesto pre život.“ „Viete, toto mesto je také isté,“ povedal starec.
Neskôr sa zastavila rodina. Otec vystúpil a spýtal sa starca: „Ako sa v tomto meste žije?“
„A aké je mesto odkiaľ ste vy?“ opáčil dedo.
Muž mu odpovedal: „Tam, odkiaľ pochádzam, sú si všetci blízki a vždy sú ochotní podať pomocnú ruku. Naozaj by som odtiaľ nechcel odísť.“
Starec sa usmial a vraví: „Vidíte, toto naše mesto sa veľmi podobá vášmu.“
Keď rodina odišla, vnučka sa prekvapene spýtala: „Ako to, že si prvému mužovi povedal, že naše mesto je hrozné na život, a tomu druhému, že sa tu žije krásne?“
Starý muž láskavo odvetil: „Anjel môj, nech ideš kamkoľvek, berieš si so sebou svoj postoj, a ten urobí dané miesto buď hrozným, alebo krásnym.“

Príspevok Ako nemrhať vlastným životom? zobrazený najskôr Life koučing.

Dievčatko pripravovalo darček k Vianociam. Balilo krabicu do obrovského kusa drahého pozláteného papiera a prikrášľovalo ju lesknúcimi ozdobami a farebnou stuhou.

„Čo to robíš?“, pýtal sa jej otec. „Toľko zbytočne použitého papieru. Vieš, koľko to stojí?“
Dievčatko si pritislo krabicu k sebe a so slzami v očiach utieklo do kúta.
Po štedrovečernej večeri prinieslo dievčatko krabicu v pozlátenom papieri otcovi.
„To je pre teba, oci“, zašepkala.
Otec zneistel. Asi bol na ňu príliš tvrdý. Veď to bol darček pre neho. Začal teda pomaly rozväzovať stuhu, trpezlivo rozbaľoval obrovský papier a pomaly krabicu otvoril. Bola prázdna.
To ho rozzúrilo: „To si zničila všetok tento papier kvôli nejakej prázdnej krabici?“
Dievčatku sa opäť nahrnuli slzy do očí: „Ale ona nie je prázdna! Dala som do nej milión pusiniek.“
Preto má jeden muž na svojom pracovnom stole krabicu od topánok.
„Veď je prázdna“, čudujú sa všetci.
„Nie je. Je plná lásky môjho dievčatka“, odpovie zakaždým.

Darček s „cestou“

Na vzdialenom ostrove učiteľka vysvetľovala žiakom tajomstvo Vianoc: „Vianočné darčeky by nám mali pripomínať lásku Boha, ktorý k nám na zem vyslal svojho syna, aby nás spasil, pretože Boží syn je najkrajší dar celému ľudstvu. Ale darčeky si ľudia dávajú aj preto, lebo sa navzájom milujú a chcú žiť v mieri.“ Jej rozprávaniu pozorne načúval jeden zo žiakov. Deň pred Vianocami daroval chlapec svojej učiteľke mušľu nevídanej krásy. Nikdy predtým krajšiu nevidela.

„Kde si našiel takú nádhernú a skvostnú mušľu?“ spýtala sa svojho žiaka.

Chlapec jej vysvetlil, že ju možno nájsť iba na jedinom mieste, na druhej strane ostrova. Asi dvadsať kilometrov odtiaľ je malá zátoka a more tam niekedy vyplaví takéto mušle.

„Je prosto nádherná,“ povedala učiteľka. „Budem ju opatrovať celý život, a tak na teba nikdy nezabudnem. Nemal si sa ale vydávať na takú dlhú cestu len preto, aby si mi dal darček.“

Chlapec so žiariacimi očami odvetil: „Tá dlhá cesta bola súčasťou môjho darčeka.“

Vzájomné dary

Žili raz mladí manželia, veľmi chudobní, ale šťastní a plní vzájomnej lásky. Ona mala nádherné husté čierne vlasy stiahnuté do dvoch hrubých vrkočov, ktoré jej siahali priam po kolená. Hoci nebola krásavica, každý, kto ju videl, ju musel obdivovať pre jej vlasy. On bol úradník na tom najnižšom poste a jediné, čím by mohol vzbudiť záujem okolia, boli jeho zlaté vreckové hodinky. Zdedil ich po otcovi, ale bez potrebnej zlatej retiazky, ktorá by visiac z jeho vrecka každého upozornila, že je ich majiteľom. Pochopiteľne, túžil mať takú retiazku a žena o jeho túžbe vedela. Aj ráno na Štedrý deň si predstavovala jeho radosť, keby mu retiazku darovala. Nemala ale peniaze na nijaký vianočný dar, kdeže na zlatú retiazku! Zrazu dostala nápad. Vybrala sa bez váhania do mesta, predala svoje krásne vlasy a utekala k zlatníkovi. Kúpila mužovi zlatú retiazku, tú, ktorú on vždy vo výklade obdivoval.

Keď sa muž vracal z úradu, všimol si, že vo výklade u zlatníka už nie je zlatá retiazka a zamrzelo ho to. Ale na jej mieste ležala krásna spona do vlasov. „To by bol pravý vianočný dar pre moju ženu“ – pomyslel si. Neváhal a vymenil svoje zlaté hodinky za zlatú sponu do jej vlasov. Pod vianočným stromčekom dal muž svojej žene sponu do vlasov, ktoré si odstrihla a ona jemu retiazku k hodinkám, ktoré predal…

Napriek tomu boli v ten večer nesmierne šťastní.

Príspevok Tri najkrajšie vianočné príbehy zobrazený najskôr Life koučing.

Životná a partnerská koučka Janette Šimková. Vždy perfektne upravená, pozitívne naladená, usmiata dáma, bola v detstve, ako sama vraví, riadnou zbojníčkou a divoškou.

„Vyrástla som na dedine a pri rieke, celé dni som sa preháňala po chotári a prevažne s chlapcami. Hrávala som s nimi futbal, strieľala zo vzduchovky, chytala ryby a lovila pijavice, lozila po stromoch… Moja mami veľmi skoro rezignovala na biele pančušky, sukňa bola na prekážku. Ochraňovala som mladšieho brata a aj som sa za neho pobila. Mala som poriadne podrezaný jazyk a často som počula, že nemám papuľovať. Dlho som nechápala, čo tým dospeláci myslia.“

Zmena prišla na strednej, keď Janette dlhé hodiny presedela nad knižkami. Rodičia jej dopriali priestor na sebarealizáciu, slobodu, zároveň však vyžadovali, aby si uvedomovala následky svojho správania a niesla následky. „Bola to cenná škola. Rodičom vďačím za to, že som vytrvalá a húževnatá. Vždy ma nechali, nech sa presvedčím, či to, čo chcem, chcem naozaj.“

Synovi som čítala zo skrípt

Keď Janette promovala, jedným z gratulantov bol aj jej trojročný syn Krištof. Hoci štúdium na vysokej škole a zároveň starostlivosť o malé bábätko jej dávali zabrať, silnou motiváciou bolo získať vzdelanie, aby sa mohla venovať vytúženému poslaniu – pomáhať iným prostredníctvom koučovania.  Neoceniteľnou podporou jej bol manžel,ale ajrodičia, svokrovci.

„Všetci mi fandili, aj profesori. Niektoré skúšky som robila tak, že Krištof spal v „škrupinke“ alebo v kočíku. Alebo muž jazdil v aute po meste a keď bolo treba, priniesol mi syna na kojenie. Učievala som sa pri kočíkovaní po parku, Krištof rád spával vonku a ja som nachodila kilometre s hlavou v skriptách. Menej veselé to bolo ráno o tretej pri odsávaní mlieka, ale dalo sa to zvládnuť. Pre niektorých bolo čudné, že na materskej riešim aj iné veci, ale ja som bola za to vďačná. Netrpela som syndrómom „papá, pišá, kaká“. Cítila som naplnenie zo sebarealizácie a čas s Krištofom som si užívala plnohodnotne, lebo som bola v pohode.“

Aj muži bojujú o vzťah

Než si Janette vybudovala vlastnú prax a dokázala zarobiť na náklady, pričom mzdu si mohla vyplatiť až po dvoch rokoch, zažívala momenty, keď uvažovala, či sa predsa len radšej nezamestná. Dnes, po desiatich rokoch už vie, že práve v tejto práci sa absolútne našla a dokáže zúročiť všetok svoj talent a schopnosti. Neprestávajú ju fascinovať chvíle, keď sa môže stať svedkom toho, ako ľudia v sebe objavujú, čo je v nich ukryté a vďaka čomu dokážu vykročiť v ústrety svojmu lepšiemu JA.

„Je to pre mňa veľká pocta byť na kúsku ich cesty spolucestujúcou, ktorá ich podporí v snažení, odhodlaní a rozhodnutí urobiť zmenu.“

Pri partnerskom koučingu, ako vraví, spoločne vedie partnerov k tomu, aby konštruktívne riešili konflikty a nenásilne komunikovali.

„Aby diskutovali o hodnotách, záväzkoch a rozvíjali to, čo ich spája a čo sú ochotní pre seba urobiť. Zámerom stretnutí je eliminovať prekážky, ktoré najčastejšie vznikajú z nedostatku zdieľaných hodnôt, nevyriešených problémov, viny alebo strachu z minulých sklamaní. Spoločne zdolávame pochybnosti a nedôveru. Proces vedie buď k tomu, že o vzťah obaja partneri zabojujú, ale sa rozhodnú, že potrebujú ísť každý svojou cestou bez zbytočnej deštrukcie a pálenia mostov.“

Dieťa nie je vlastníctvom rodičov

Janette si baterky dobíja pri behu a po čase sa vrátila tiež ku keramike. No a potom je tu milovaná rodina, syn Krištof… Apropo, mamám sa často vyčíta, že synov rozmaznávajú, ako v tomto smere koučuje Janette sama seba?

„Predsavzala som si, že chcem syna naučiť sociálnym zručnostiam a empatii tak, aby ich nemusel nahrádzať „hrubou silou“ a testosterónom. Bezvýhradne ho ľúbim a viem, že to cíti. Máme vzťah plný dôvery a rešpektu. Zodpovednosť som na neho prenášala postupne a vtedy, keď už ju bol schopný napĺňať. A naučila som sa mu ospravedlniť, keď som sa práve ako vzorná matka nesprávala. Viem, že hranice sú pre deti dôležité – som v tom zásadová a konzekventná – takže môj syn vie, čo môže odo mňa očakávať. Citlivosť považujem za povinnú výbavu každého muža a najlepšie sa jej učí od matky. Verím, že sa mi to podarilo a teším sa na Krištofovu prvú frajerku, s ktorou to potom preberieme,“ dodáva Janette s úsmevom.

VEĽKÁ VĎAKA, DAŠKA ČEJKOVÁ 💗

Príspevok Môj príbeh koučky z pera novinárky Daši Čejkovej zobrazený najskôr Life koučing.

Ako dve ženy (mená sú zmenené), ktoré som začala sprevádzať na ich ceste hľadania. Ich príbehy sú zdanlivo odlišné…

Príbeh prvý

Mária je vo vzťahu, v ktorom ju muž ovláda, manipuluje, znevažuje a neustále kritizuje. Keď sa v intimite zmieria a on sa akože ospravedlní, ona mu odpustí. Takto sa to točí dookola už roky. Keď si myslíte, že by mala od neho odísť, tak si to uvedomuje aj ona. Vie, že by mala svojho hrubého muža opustiť. Myslí si však, že je to príliš radikálne. Dúfa, že by sa jej muž mohol zmeniť. Verí mu, že sa chce naozaj zmeniť, ale nemôže si pomôcť. Je ochotný chodiť na terapiu. Naozaj ju miluje. Ona to vie. Len nijaký zo svojich sľubov doteraz nenaplnil.

Mária presvedčivo rozpráva, akú vášeň spolu zažívajú. To, že mužovi toleruje istý druh zneužívania si pripúšťa zatiaľ opatrne. Nedokáže si totiž predstaviť, že by mohla žiť s mužom, ktorý by jej ponúkol svoju vášnivú lásku bez zneužívania. Prázdno v jej srdci zapĺňa necitlivý muž a ona neverí, že by ju iný muž mohol tak hlboko milovať. Ona miluje vášeň svojho muža.

Príbeh druhý

Zuzka sa príkladne o seba stará. Úspešne sa jej rozvíja kariéra, má dobrých priateľov a spokojný život. Čaká na toho pravého. Občas zájde na rande alebo na obed s nejakým kamarátom, ale nie je to nič vážne. Žije totiž v pochybnostiach a strachu, či dokáže opäť dôverovať láske, lebo sa sklamala. Radšej utlmuje svoje srdce a zoceľuje svoje telo. Bojí sa opustiť svoj dôverne známy životný štýl. Už si zvykla na určitú mieru utrpenia a svoj pekne zariadený domov má naozaj rada, má rada svojich priateľov, svoje zviera, svoje rituály… Svoje pocity uložila do bezpečia a jej rozhodnutie byť v bezpečí sa jej stalo zvykom. Bojí sa riskovať a otvoriť sa viac, než jej umožňuje napätý sebaobranný postoj. Chráni svoje srdce pred láskou tak starostlivo, že k nej nijaká neprenikne.

Čo majú dva príbehy spoločné?

Mária aj Zuzka sa ocitli vo vzťahu, ktorý znižuje ich hodnotu. Jedna je ohrozovaná mužom, ktorý ju ovláda a druhá presunula svoje pochybnosti z vonkajších do vnútorných a oslabuje sa vlastnou nedôverou v lásku. Obe majú srdce schúlené a ubolené, lebo to čo cítia ich skôr otupuje, ako vyživuje.

Obetovanie sa

Keď ženy zneužívajú muži alebo keď zneužívajú samé seba, stáva sa im tá situácia natoľko dôverne známou, až im pripadá normálna. Zvykli si na to a žijú v stuhnutí bez toho, aby si uvedomili, že sa tak vlastne samé rozhodli. Lebo ich rozhodnutie sa im stalo zvykom. Pochybujú, či vôbec majú nejakú inú možnosť. Boja sa opustiť väzenie, do ktorého sa uzatvorili. Tieto ženy sa nechtiac rozhodli byť obeťou menšej lásky, než je tá, o ktorej v hĺbke duše vedia, že si ju zaslúžia. To, že im v tom nie je dobre je znakom toho, ako ich vlastný život upozorňuje na neslobodu. A túžba po naplnenej láske sa hlási o slovo.

Vzťahy sa nedajú kontrolovať

Možno krátkodobo, keď sa ich snažíme nejako napasovať na náš život. Lenže integrita, dôstojnosť, česť a sloboda sa len tak ľahko odbiť nedajú. Dávajú o sebe vedieť cez vnútorný konflikt a nepokoj. A hoci vieme, že máme vždy na výber, niekedy trvá, než si to pripustíme. Potom stojíme pred rozhodnutím buď pokračovať v načatom živote ďalej a trápiť sa s pokusmi o jeho kontrolu, alebo si vytvárať nové žitie s lepšou kvalitou a rešpektujúce naše potreby.

Keď láska muža a sebaláska striedavo prichádzajú a odchádzajú

Cyklus emočného „sebazneužívania“, kedy nami lomcuje túžba odísť a túžba zostať, sa opakuje dovtedy, než sme ochotní otvoriť sa niečomu inému, ako tomu dôverne známemu, čo sme vytvorili. Pokým nepripustíme význam zmeny presahujúci drámu večného kolísania, zotrvávavame vo vzťahoch plných závislosti.

Takmer všetko, čo vo vzťahoch vyvoláva problémy – kritika, obranný postoj, súťaživosť, silný nesúhlas – pramení z nedostatku porozumenia, akceptovania alebo uznania jedinečnosti a výnimočnosti partnera. Neraz pre zlepšenie vzťahov stačí pochopiť vlastnú potrebu nezávislosti a hovoriť o nej. Lebo bez sebaprijatia a sebalásky len ťažko bezvýhradne prijímame iných. Oni nám totiž zrkadlia to, čo nám prekáža na sebe. Len vďaka úcte a rešpektu sa nám darí vytvárať lepšie, hlbšie a posilňujúcejšie vzťahy. Napokon, jedna vec je cítiť sa šťastne a plní energie. Skutočne naplnení sa však cítime až vtedy, keď sa nám vracia späť to, ako sa dokážeme s nadšením o našu energiu podeliť s tými, na ktorých nám záleží, a ktorých máme radi takých, akí sú.

Život sa nám len tak nedeje

Vytvárame si ho sami. Keď sa budeme tváriť ako obete situácií a ľudí okolo nás, tak si pritiahneme udalosti, v ktorých obeťami aj skutočne budeme. Niekedy je však ťažké dôverovať životu, že nás vezme presne tam, kde máme byť. A hoci vieme, že si môžeme vytvoriť život, aký chceme žiť, nedôverujeme si. Neraz nám chýba podpora zvonka, ktorá by aktivovala tú vnútornú. Vždy sa ale možno spoľahnúť na to, že dobré veci sa nám začnú diať, až keď šťastiu dovolíme, aby sa zrodilo z nášho vnútra. Niet priamejšej cesty na zlepšenie nevyhovujúcej situácie v našom živote, ako prevziať zodpovednosť sám za seba, za svoj život, za svoje vnútorné prežívanie. Všetko, čo sa nám deje súvisí s našim vnútorným nastavením. Vonkajší svet to iba odzrkadľuje. Preto sa neoplatí manipulovať udalosti a ľudí, súdiť druhých alebo si neustále vyčítať minulosť.

Obavy sú verziou modlitby za to, čo nechceme

Ženy s príbehmi ma vyhľadali, lebo sa rozhodli, že už nechcú ďalej ospravedlňovať svoje uviaznutie v zátoke, kde je škaredý výhľad. Odhodlali sa ísť pohľadať cestu ku krajšiemu horizontu, lebo intuícia im hovorí, že je ešte veľa toho, čo by chceli objaviť. Uvedomili si, že aby sa cítili dobre musia uskutočniť zmenu v sebe. Je to proces, ktorý ego neznáša, lebo jemu vyhovujú veci tak ako sú, nemá potrebu ich meniť. Napokon však ego príjme radosť z objavovania a vnímania samého seba, len treba zotrvať v dvoch odhodlaniach:

1. zozbierať odvahu opustiť všetko to, čo sa obávame stratiť, lebo v tom je pripútanosť, ktorá nás robí neslobodnými
2. láskavo obdariť všetky časti svojho zanedbaného „ja“ starostlivosťou a pozornosťou, aby vedeli, že sa chystajú lepšie časy ako boli tie staré.

Vaša Janette

P.S. Ja verím tomu, že život je dobrodružstvo. A v dobrodružstve je vášeň. A vo vášni je radosť. A s radosťou sa nám žije šťastne.

Príspevok Ako nebyť obeťou menšej lásky než akú si zaslúžite zobrazený najskôr Life koučing.

Rada ľuďom so zmenami pomáham. Dobre si pamätám, aké to bolo pre mňa zložité, keď som sa snažila nájsť odpovede na to, kým som a kam smerujem. Sama som bola prípadom, kedy som sa odhodlala meniť svoj život až vtedy, keď som cítila bolesť. Chcela som veriť tomu, že všetky tie jemné, ale nástojčivé signály, ktoré moja intuícia vysielala, nie sú nič vážne a že to tak nejako pominie. Lenže bolesť zvyčajne neprichádza z ničoho nič a neprepadne nás znenazdajky, zvyšuje sa postupne. Ako by nás viedla pomocou svetelného lúča. Ja som však nevidela svetlo, len cítila horúčavu z toho, ako som vzdorovala. Najskôr som sa zdráhala zmeniť, lebo by to znamenalo nepríjemnosti a nepohodlie.

Čo to odo mňa chcelo?

Nič veľké, iba sa vzdať zdanlivého bezpečia a opustiť akože pohodlie. Keď som si konečne priznala, že musím opustiť zaužívaný a výdatne obmedzujúci vzorec správania, zmena sa zrazu nezdala byť taká ťažká. Potrebovala som sa zmieriť so situáciou, v ktorej som sa ocitla a potom prišlo na rad prevzatie zodpovednosti za ňu. Už žiadne výhovorky, aká som ja nešťastnica úbohá. Chvíľu bolo utešujúce hrať sa na obeť, než som tým všetkých okolo vyčerpala. Potom prišlo na rad konečne spytovanie sa: „Čo ma má táto situácia naučiť? Aké ponaučenie si mám zobrať?“ Trvalo mi istý čas, než som si vyskladala, čo všetko mám zmeniť, aby som svoju situáciu vyriešila. Nasledovalo zameranie sa na to, čo som sa mala naučiť a konečne som konala. Pekne pomaličky, krok za krokom, než sa mi začalo potvrdzovať, že hoci to nejde ráznym tempom, prináša mi to radosť a ďalšiu chuť zotrvať v odhodlaní. Každá ďalšia úloha mi totiž priniesla so sebou príležitosť na nový a lepší život. Bolesť začala miznúť a spolu s ňou aj ničivé myšlienky bezmocnosti z toho, ako som sa nevedela vyhrabať z pasce, kam som sa sama zakopala. Obdobne, ako chlapíček v tomto príbehu:

Unavený lovec sklesnuto kráčal po love domov, keď zrazu stratil pôdu pod nohami a prepadol sa do veľkej jamy. Pád mu vyrazil dych a keď prišiel k sebe, zistil, že leží vedľa býka, ktorý sa v pasci ocitol nedávno pred ním a zlomil si väzy. Keď sa vyštverhal na jeho robustné telo, poľahky vyšiel z jamy von. Potom si však uvedomil, že nechať tam toľko mäsa by bolo škoda. Skočil do jamy naspäť a nadšene začal býka porcovať. Keď skončil, celý spokojný sa kochal tým, ako také veľké zviera šikovne rozložil na malé časti. Radosť ho prešla vo chvíli, keď zistil, že sa z jamy nevie dostať, lebo nedočiahne na jej okraj. Keď potom skupina lovcov po čase jamu našla, s údivom hľadeli na jej dno s dvomi kostrami – ľudskou aj zvieracou.

Každý z nás chce, aby sa niečo v jeho živote zlepšilo

Bez zmeny niet nádeje na lepší život alebo na skončenie trápenia. Zmena je vždy žiaduca, a aj keď sa nám to na počiatku nezdá, každá zmena je vždy zmenou k lepšiemu, bez ohľadu na to, kam smeruje.

A hoci je naša reakcia na nepredvídateľnú katastrofu prostá: „Prečo práve ja?“, odpoveď je vo svojej prirodzenosti bezcitná: „A prečo nie ty?“ Užitočnejšie je však pýtať sa: „Čo teraz budem robiť?“ Pravda je jednoduchá: Pokiaľ žijeme, vždy máme nejakú možnosť. Keď sa naučíme hľadať reálny priestor medzi ilúziou, že sa nebudeme musieť pozerať, ako sa naša nádej stráca a presvedčením, že život nemá zmysel, keď ho nemôžeme riadiť, tak sme víťazi. Pre rovnováhu potrebujeme strednú cestu, aby sme zdolávanie pascí nevzdali, lebo veci nie sú čierne a biele, ani dobré a zlé.

A ešte jedno varovanie, než sa začnete meniť: „Tí, ktorí nemajú radi zmeny, sa môžu cítiť nepríjemne a niekedy aj ohrození, keď vidia niekoho blízkeho, ako sa aktívne snaží zlepšiť svoj život. Pripomína im to totiž skutočnosť, že oni sami nič nerobia. … Ich odpor a nevôľa nemajú s vami nič spoločné, je to ich problém.” Kim Kiyosaki

Príspevok Zostať rovnaký bolí viac, než sa zmeniť zobrazený najskôr Life koučing.