Máme predstaviť, že sme nádherný hrad s dlhými chodbami a tisíckami izieb. Každá miestnosť tohto hradu je krásna a je v nej uložený zvláštny dar. Každá izba predstavuje iný aspekt nás samých a je neoddeliteľnou časťou celého dokonalého hradu. Ako dieťa preskúmavame každý kúsok svojho hradu bez hanby či predsudkov. Nebojácne v každej miestnosti hľadáme jeho klenoty aj záhady. Láskyplne prijímame každú z nich, či je to šatňa, kúpeľňa alebo pivnica. Každá izba je jedinečná. Náš hrad je plný svetla, lásky a zázrakov. Potom jedného dňa do nášho hradu niekto príde a povie nám, že jedna z našich izieb je nedokonalá, a určite do nášho hradu nemôže patriť. Naznačí nám, že ak chceme mať dokonalý hrad, mali by sme dvere do tejto izby zabuchnúť a zamknúť. Pretože chceme lásku a prijatie, rýchlo túto miestnosť uzavrieme. Ako čas plynie, prichádzajú do nášho hradu ďalší a ďalší ľudia. Všetci nám oznamujú svoje názory o rôznych miestnostiach. A tak pomaly zatvárame jedny dvere za druhými.

Tie dni, kedy sa nám zdal náš hrad nekonečný a naša budúcnosť skvelá, sú preč. Už sa nestaráme o každú miestnosť s rovnakou láskou a obdivom. Na niektoré izby sme boli kedysi pyšní a dnes by sme boli najradšej, keby zmizli. Pokúšame sa vymyslieť, ako sa ich zbaviť, lenže sú súčasťou štruktúry hradu. Všetky miestnosti, ktoré sa nám pod vplyvom druhých nepáčili, sme zamkli. Stal sa z toho zvyk. Postupne sa hrad zmenil na malý byt.

Príspevok Kto sme, keď sa nikto nedíva? zobrazený najskôr Life koučing.