Keď existuje zmysel, láska a zodpovednosť, miznú absurdné rozdiely medzi ľuďmi. Láska však nie je niečo, čo dávame alebo dostávame. Je to niečo, čo vyživujeme a rozvíjame, o čo sa staráme, čo zveľaďujeme. Láska len tak niekde nesedí a nečaká, až si po ňu prídeme.

Keby ste dostali otázku: „A prečo vlastne nespáchate samovraždu?“, šokovala by vás? Takto sa pýtal svojich pacientov neurológ a psychiater Viktor Frankl, aby ich konfrontoval s tým, čo je pre nich to najdôležitejšie, čo dáva ich existencii zmysel.

V. Franklovi sa v praxi potvrdilo, že ten, kto má prečo žiť, vždy nájde spôsob ako. Súčasťou tohto „prečo“ je rozhodne láska. Láska k niekomu (partnerovi, deťom, priateľom, rodine alebo k zvieraťu) alebo láska k niečomu (zvyčajne spätá s kreativitou). 

Všeobecnej láske k ľuďom a medzi ľuďmi dali Starí Gréci pomenovanie AGAPÉ. Čím menej je v spoločnosti agapé, tým väčší priestor má závisť, neznášanlivosť, netolerantnosť, nenávisť. Preto má zmysel lásku rozdávať, vyžarovať, vytvárať, aby jej bolo medzi ľuďmi čo najviac a bezpodmienečnej, ktorá vo svojej nesebeckosti nič nevyžaduje.

V láske nie je dôležitá pravda. Dôležité je zdieľanie a prienik svetov, hodnôt a vízií. Nezaobíde sa to bez rešpektu – presvedčenia, že človek má dobrý dôvod vnímať situáciu takú, aká sa mu javí. Úsilie spočíva v pochopení, prečo si druhý myslí, čo si myslí a prijatí toho, že je to jeho slobodná voľba. Zároveň vieme, že človek nemôže dosiahnuť pokoj, mier a úprimné prepojenie s druhými ľuďmi, pokiaľ nedosiahne harmóniu a súcitné prepojenie sám so sebou. 

Láska nemá byť čistým luxusom. „Každý sa vie naučiť zveľaďovať šťastie a lásku. Na rast všetko potrebuje potravu, aj láska. Keď sa o ňu nestaráme, chradne. Keď napĺňame a podporujeme svoje šťastie, zlepšujeme našu schopnosť milovať. Preto milovať znamená zveľaďovať šťastie a lásku.“ Vyriekol mních Thich Nhat Hanh nominovaný na Nobelovu cenu za mier. 

Príspevok Láska je čin, nie iba pocit  zobrazený najskôr Life koučing.

Príbeh jeden z mnohých

Vyhľadal ma muž, ktorý sa jedného rána zobudil a z ničoho nič sa rozhodol odísť z domu, pretože nebol šťastný. Mal pritom všetky „výhody“ úspešného človeka – manželku a deti, prácu s vysokým finančným ohodnotením, dom, autá, dovolenky…, až na jednu vec. Chýbala mu autentickosť. Sám si to hneď nepomenoval, prišli sme na to, keď mi rozprával o svojom živote. Uviazol v ňom, lebo zanevrel na sen z mladosti. Vytvoril si život, v ktorom boli jeho rozhodnuia a činy uvážené, premyslené, ale nie v súlade s tým, čo bolo pre neho samého dôležité. Žil život, ktorý sa páčil ostatným – rodičom, manželke, ale jemu samému sa nepáčil. Jeho srdce ho neprijalo, prišiel mu umelý. A hoci si naň zvykol, už ďalej nevládal vítať dni s radosťou ako keď bol dieťa snívajúce o tom, že raz bude umelcom. Až v „polovici“ svojho života si povedal, že nechce žiť tak, ako je to „správne“. Rázne sa rozhodol počúvnuť svoju potrebu urobiť niečo iné, než čo očakávajú ostatní. Povedal si, že zahodí zlatú klietku.

Možno tiež poznáte niekoho, kto na seba takéto riziko zobral, aby mohol viesť autentickejší život. Nájdu sa takí, ktorí ho budú haniť za zmeny, ktoré urobí, aby šiel svojou cestou. Vonkoncom to nebude mať jednoduché – bude musieť vydržať výčitky ľudí okolo seba a oľutovať bolesť, ktorú spôsobia jeho činy.

Na akej pravde záleží?

Rozumiem stavom, keď sa ľudia priznávajú, že nie sú šťastní a spokojní. Nie vždy máme totiž ujasnené, čo potrebujeme, po čom túžime a čo spája naše vonkajšie správanie s našou vnútornou pravdou. Vedomie, že neexistuje nijaká objektívna realita, nijaká univerzálna pravda a že nikto v skutočnosti nemá pravdu, je nesmierne oslobodzujúce. V tom je istý zdroj harmónie a spokojnosti, netlačiť sa do cudzích rámcov. Predovšetkým, potrebujeme prepojiť svoj vnútorný a vonkajší svet do jedného, aby nám veci dávali zmysel bez pretvárky, falošnosti a štylizácie. Na to nám je ten autentický život. Keď to tak necítime, stávame sa vyčerpanými, podráždenými, nepokojnými a večne sa naháňajúci za chymérou šťastia.

Byť autentický si vyžaduje odvahu

Tá premení z toho, že preskúmame všetky stránky svojho JA – dobré, zlé, nepríjemné aj tie zahanbujúce. Keď to poctivo a férovo voči sebe urobíme, začneme žiť život, ktorý presahuje naše najtrúfalejšie sny. Pustí nás k tomu vedomie toho, že keď niečo chceme, máme si za tým aj ísť a dočiahnuť si to. Bez viery v seba to však nepôjde. A tá seba-dôvera potrebuje vedieť, kto sme a prečo to chceme.

Steve Jobs bol adoptované dieťa a nikdy nedokončil vysokú školu. Keď sa prihováral k absolventom Stanfordu, povedal: „Počas posledných tridsiatich troch rokov som sa každé ráno pozeral do zrkadla a kládol si otázku: Keby dnes bol posledný deň môjho života, chcel by som robiť to, čo chcem robiť dnes? A vždy, keď príliš veľa dní za sebou zaznela odpoveď nie, vedel som, že niečo potrebujem zmeniť. Váš čas je obmedzený, preto ním neplytvajte na žitie života niekoho iného. Nenechajte sa uväzniť dogmou, ktorou je žitie s výsledkami myslenia iných ľudí. Nedovoľe, aby hluk názorov iných ľudí prehlušil váš vlastný vnútorný hlas. A čo je najdôležitejšie, nájdite v sebe odvahu nasledovať svoje srdce a intuíciu. Tie už nejakým spôsobom vedia, čím sa skutočne chcete stať. Všetko ostatné je druhoradé.“

Realita z praxe

Je to krásny motivačný príbeh o tom, ako nasledovať svoje sny, ale… nie každý dokáže zmeniť svoj život. V praxi som vytriezvela z ideálov a rozhodne na požiadanie iných „nezachraňujem“ niekoho, kto zachraňovať nechce, ani nepotrebuje. Sú totiž ľudia, ktorí nemyslia na to, že si chcú osvojiť nové správanie. A bez toho nedokážu inak myslieť, alebo inak prežívať seba a svoje vzťahy. Pre zjednodušenie mám na to dva šuflíky (aj keď je to nespisovné slovo, mám ho rada) – v jednom sú tí, ktorí majú nastavenie „nebudem“ a v druhom tí s postojom „nemôžem“.

Ľudia „nebudem“ nemajú záujem o zmenu, pretože necítia, že by mali problém. A hoci ich príbuzní a priatelia to vidia inak a snažia sa im dohovárať a meniť ich, je to zbytočné. Oni sami problém nevidia, alebo nechcú vidieť. Pre svoje „nechcem“ majú dobré dôvody. Najčastejšie sú za tým strachy z toho, čo môže prísť.

Ľudia „nemôžem“ by sa, naopak, radi zmenili. Majú však problém s tým, že neveria, že je to možné. To je ich dôvod, prečo o zmene neuvažujú, ani ju nepripúšťajú. Majú jasno v tom, že sa to neoplatí.

Konštruktívna nespokojnosť

Je tá, ktorá nás priebežne poháňa vpred za možnosťami skúmať, čo môžeme robiť a mať inak. To nás potom chráni od robenia radikálnych rozhodnutí a obracania života naruby. Je pre nás dôležité dopriavať si robenie toho, čo nám prináša dobrý pocit zo svojho života. Najmenej nápomocné pri tom sú veľké kompromisy a prehliadanie niektorých vecí, ktoré idú na úkor nás. Vytvárajú nám pocit neslobody a nepustia nás tam, kde chceme. Odmena chodí iba z toho nášho snaženia, kedy pocítime vyrovnanosť mysle, zmysluplnosť, vnútorné uspokojenie a spoločnosť ľudí, ktorých máme radi. V tomto je moc autentickosti – keď môžeme byť samými sebou a na nič sa nehrať, sme uvoľnení. A v uvoľnenosti pozorne načúvame svojmu vnútornému hlasu, ktorý nás vedie.

P.S. Dobrým indikátorom, ako spoznáte štastného človeka je postreh Bronnie Ware: “Šťastní ľudia neodsudzujú iných kvôli tomu, že žijú svoj vlastný život. Rešpektujú to.”

Príspevok Ako vytŕčať z radu a neprísť o hlavu? zobrazený najskôr Life koučing.

Chcete mať pravdu alebo vzťah?

Aj v tom najharmonickejšom vzťahu sa vynoria čas od času temné veci, ktoré sprevádza hnev. Ten druh hnevu, kedy chcete, aby partner trochu trpel. Hlavne vtedy, keď vaše srdce prahne po odplate, lebo mu bolo ublížené a cíti sa ukrivdené. Lenže zotrvať v takomto nastavení znamená, že ideme do deštrukcie proti sebe, proti partnerovi aj celému vzťahu. Bránime sa hádkami a chceme si vybojovať svoju pravdu za každú cenu. To posledné, čo nám príde na um je spýtať sa samých seba, či chceme mať pravdu alebo vzťah. A moment voľby – či už vedomej alebo nevedomej spôsobí, že naša energia ide smerom, kde uprednostníme buď vzťah alebo svoje ego. Ja som presvedčená, a skúsenosti mi to potvrdzujú, že je oveľa lepšie byť šťastný, než mať svoju pravdu.

Príbeh jeden z mnohých

Rozprávala mi žienka, ktorá odišla z nerovného vzťahu s manipulatívnym mužom o tom, ako až z odstupu času dokázala zavnímať mieru toho, ako bola ovládaná. Potrebovala byť mimo prostredia skresľujúceho jej vnímanie, aby si uvedomila, že ju vlastnícky druh lásky zabíja, nie napĺňa. Jej precitanie trvalo viac než rok. Mocný moment nastal, keď sa muž kajal a sľuboval, že všetko bude inak, nech sa vráti. Stačil jej však malý moment v spoločnej debate, kedy si presadzoval tvrdo svoj názor a popieral ten jej. Vtedy jej došlo, že jeho povaha sa nezmenila, lebo on nič nezmenil na svojom postoji. Vždy bol zvyknutý ľudí ovládať a rozhodovať za nich. Vždy mal svoje pravdy, ktoré presadzoval na úkor iných. Nikdy nepripúšťal, že niekto to môže a chce mať inak. Variácie tohto postoja sú prítomné v mnohých vzťahoch, ani tam nemusí byť prítomná nejaká osobnostná porucha. Pre partnerov v takom vzťahu je príznačné, že zvádzajú súboj o to, kto z koho. A to je zamínované pole.

Mať vždy pravdu vzťah zabíja

Trvať na svojej pravde je v podstate zlozvyk. Prejavuje sa tým, že človek je nadmieru kritický v emočne vyhrotených situáciách. Poznáte to – viete, že to, čo chcete povedať len prileje olej do ohňa a v duchu si prisaháte, že radšej zostanete ticho. Napriek tomu je to silnejšie ako vy a nájde si to cestu von. Má to na svedomí podvedomý program – pretože váš vnútorný hlas jednoducho vie, že máte pravdu a váš partner sa mýli. Tieto výbuchy sa ťažko ovládajú, ale dajú sa prekonať prostým uvedomením si – chcem mať pravdu, alebo chcem ľúbiť? Treba v tom sebareflexívnom vnímaní vytrvať a brať to ako tréning. Uvedomiť si to vždy, keď sa pristihnete pri tom, že vás ovláda starý program nadobudnutý v detstve, keď ste sa v takých situáciách ocitali pri svojich rodičoch.

Sebaovládanie ako cesta

Zameriavať sa na to, že netreba mať za každú cenu pravdu znamená popracovať na sebakontrole. Zmyslom nového, užitočnejšieho a emočne nevysiľujúceho programu je presunúť viac energie do srdca, aby ego toľko nevyskakovalo a nemalo potrebu dokazovať svoju nadvládu. Vždy, keď sa vám podarí byť väčšmi v srdci, zákerná kritická vyčítavosť sa premení na energiu bezpodmienečnej lásky. Lebo potlačiť v sebe impulzy sebeckosti a dominantnosti a uprednostniť radšej toho milujúceho partnera ukrývajúceho sa vo vás, je tá najlepšia stratégia pre naplnený vzťah.

Nový rituál ako ochrana

Viete si zaviesť namiesto hádania o to, kto má pravdu, lepší dobrozvyk, ktorý sa ideálnom prípade stane ritualizovaný. Keď sa schyľuje k hádke, ktorá sa podobá na mnohé jej klony a nič zásadné sa ňou aj tak nevyrieši, oplatí sa zostať ticho a nadviazať spojenie dotykom. Nadviazanie spojenia znamená, že v tej chvíli nie je kľúčové, ako biedne sa cítite a ako veľmi prežívate to, že vám partner chce ublížiť. A hoci vás ide umučiť túžba po tom, aby partner tiež trpel, jednoducho si sadnete vedľa neho a bez rečí nadviažete spojenie, kde nebudú treba slová. Takéto prepojenie spôsobí, že všetko sa vyrieši rýchlejšie, lebo v hre budú srdcia, nie egá. Podmienkou však je, že sa dotýkate – kolenami, ramenami a dlaňami. Bez dotyku by ste tam len tak sedeli a dusili v sebe hnev.

Ešte jeden spôsob, ako netrvať na tom svojom

Kedykoľvek vy alebo váš partner cítite, že je potrebné hovoriť spolu o určitých hnevlivých pocitoch, choďte spolu do vane. Pripadá vám to bláznivé? Každopádne to funguje, dajte tomu šancu a vyskúšajte to! Posaďte sa do vane čelom k sebe. To je pravdepodobne to najlepšie prostredie, v ktorom môžete hovoriť o pocitoch hnevu. Je totiž celkom ťažké vstať, utiecť do vedľajšej izby a buchnúť dverami. „Vaňové usporiadanie“ strhne všetky bariéry medzi vami.

Nevidieť zázrak v sebe značí nevidieť ho ani vo vzťahu

Keď už máte niečo nažité, skúsenosti vás naučili, že pokým sa nevyrovnáte s vlastnými problémami, nie ste na lásku pripravení. V zajatí ľutovacieho sa módu s nekončiacimi monológmi o tom, ako vám niekto ublížil, si pritihanete iba niekoho do závislého vzťahu. To, čo vás trápi totiž vstupuje do vzťahu spolu s vami. Nebude tam sloboda, ani integrita, iba zúfalá túžba po niekom, kto by vás zachraňoval. Lenže to potrebujete urobiť pre seba vy sami, aby ste boli na seba hrdý, že ste sa dokázali odučiť niektoré vzorce správania a staré programy, ktoré vás zneslobodňovali.

Ako by povedal Sri Chinmoy Ghose: „Pravda je vo všetkom, ale láska je všetko.“

Vaša Janette

Príspevok Ako zákernú kritickú vyčítavosť meniť na energiu lásky zobrazený najskôr Life koučing.