Keď sa nechávame pri interakcii s ľuďmi unášať neuváženými a búrlivými reakciami, skončíme v hnevaní sa – na seba, aj na nich. V hneve bývame skalopevne presvedčení o mnohých veciach, ktoré v skutočnosti odzrkadľujú iba našu zlosť. Máme na ňu právo, len zlosť nás dokáže úplne opantať a zaviesť do bludiska emócií. Čím hlbšie doň prenikáme, tým ťažšie sa odtiaľ dostávame, lebo nás odvádza hlboko do zlosti. To hnevlivé sa nám usadí v hlave, akoby to už nikdy nemienilo odísť. Uväzníme sa vo vlastnej hnevlivej reakcii. 

„Hnevať sa je ako držať horúci uhlík so zámerom hodiť ho na niekoho iného. Ten, kto sa popáli ste vy.“ Buddha

Pamätám si časy, kedy som veľa uvažovala o povahe druhých ľudí. Starala som sa viac o to, čo povedia druhí a prispôsobovala sa im. Vyrábala som si zbytočné konflikty so sebou, a potom aj s druhými. Na mnohé staré spory sa teraz pozerám z pohľadu toho, koľko času som venovala zbytočným banalitám. A tomu, ako málo som si uvedomovala, čo je skutočne za mojim hnevaním sa.  

Päť kľúčových vecí, ktoré som sa o hneve naučila:

Všetko, čo nás irituje na druhých nás môže doviesť k pochopeniu seba samých.

Prečo nás dokáže na druhom niečo nesmierne hnevať? To dráždivé u iných je náš vlastný tieň – temná stránka, ktorú by sme radšej potlačili a nevideli. Cesta zmierenia vedie cez prijatie svojich dobrých aj zlých stránok. Každý z nás je vyskladaný z toho, čo je hodné obdivu, aj z toho, čo skrývame. Pred sebou to však potrebujeme priznať a byť si toho vedomý.  

Hnev môžu vyvolať nevyspytateľné nároky. 

Keď niečo očakávame, začneme si myslieť, že máme na to automaticky nárok. Z toho však môže prísť veľké sklamanie, a napokon presvedčenie, že nám bolo ublížené. Keď sa cítime zranení, tak bývame zlostní, lebo sme zraniteľní. V zraniteľnosti je však sila, keď s ňou pracujeme v rovine sebapoznania a sebaprijatia.

Zradná je pasívna agresivita v podvedomí.

Zatieňuje naše schopnosti a bráni nám v žití príjemného života. Mnohé emočné únosy, kedy intenzita prežívania vypne racio a strácame kontrolu nad sebou a situáciou, nás odvlečú do navonok neprejaveného hnevu a zlosti. Keď zostane hnev skrytý, nachádza si inú cestu, ako dať o sebe vedieť. Má rád deštruktívnosť na mnoho spôsobov. Prevenciou je otvorene, konštruktívne a priebežne vyjadrovať to, čo cítime a kde sú naše hranice.  

Je múdre smerovať hnev na problémy, a nemieriť ním na ľudí.

Hnev nás neubráni pred bolesťou a zranením, keď k nim už došlo. Zniesť bolesť bez hnevu je majstrovstvo, ktorému sa učíme vďaka všímavosti a meditovaniu. V skutočnosti záleží hlavne na tom, aby sme v sebe nachádzali silu na budovanie pozitívnych medziľudských vzťahov. V nich sa cítime v bezpečí a dôverujeme ľuďom. Vtedy sa vieme „správne“ hnevať. 

Na hnev je najlepším neutralizátorom láskavosť. 

Treba ju trénovať. Moja skúsenosť hovorí, že čím väčšmi sme láskavejší k sebe, a potom aj k druhým, tým menej pociťujeme hnev. Hnev klesá, akonáhle stúpa láskavosť. Skvelá zákonitosť robiaca z nás hrdinov, lebo takto porazený hnev sa transformuje na užitočnú energiu. 

Príspevok Ako sa nepopáliť hnevom zobrazený najskôr Life koučing.