V duši sa cítim stále veľmi mlado, aj svojimi záujmami a aktivitami. No vek mi nekompromisne prezrádza pohľad do zrkadla a práca s mladými ľuďmi, kedy si uvedomujem, že som sa prehupla za nejakú hranicu mladosti. S tým sa vyrovnávam ponechaním si a rozvíjaním svojej otvorenej mysle, zvedavosti, slobody a prijímaním toho, že sa moje telo mení. Zároveň ma trápia bolesti kĺbov, to mám od mlada, len sa to zintenzívnilo. Tak pohyb pre mňa už nie je len záľuba, už je „must“. Šport a pohyb boli od mala súčasťou môjho života a sú nevyhnutné pre moje šťastie. Teraz som len musela prehodnotiť športy, ktoré mi pomáhajú udržiavať telo naozaj fit dlhodobo a ktoré mi už až tak neprospievajú. Pribudol silový tréning, ktorý ma vždy tak trochu nudil, ale vízia, že vo vysokom veku sa budem schopná hýbať, postarať sa o seba a to, čo je pre mňa dôležité, je silná. A vidím benefity nielen v sile, ale aj v mentálnom nastavení a pohode, ktorú to prináša.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Sú to prechádzky v prírode, byť vonku, aj cvičenie. Udržiavanie vlastných záľub a dopriavanie si ich, kým môžem je veľmi dôležité. Byť obklopená ľuďmi a najmä priateľkami, s ktorými sa čas od času stretneme, zabavíme aj podporíme. Mať okruh blízkych ľudí, ktorým sa môžete ľudsky zdôveriť, aj s tým náročným, pomáha zvládať život ľahšie a vzťahy pomáhajú k jeho naplnenosti. Keď ma premáhajú pochybnosti, či náročné pocity, tak je mojim rituálom vypísať sa. Dať všetko, čo vo mne je, automaticky na papier bez väčšieho premýšľania, len tak, ako ide prúd myšlienok. Často, keď vyjde to nepodstatné z hlavy na papier, upokoja sa emócie a začnú sa objavovať dôležité otázky a aj odpovede. A tiež spájanie sa so sebou cez pocit, vnímanie svojho stredu a dýchanie. To ma vracia k sebe.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Na užívanie si ho s väčšou ľahkosťou a nadhľadom. V druhej polovici života už máme často mnohé za sebou, mnohé sme zvládli a prekonali, vieme čo dokážeme, kde je naša sila a tiež sa mnohého už neobávame. Bola som vždy veľký pracant a také bežné pekné veci v živote šli často do úzadia. A teraz si ich dovoľujem viac a viac. Len tak sedieť vonku na terase alebo sa motať v záhrade, či po lese. Vychutnávať v tichosti čaj alebo len bežné ľudské spojenia. Mojim zámerom je si život užívať. Aj v tých drobnostiach, bežných obyčajných veciach.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

Tej svojej pominuteľnosti sa až tak neobávam. Svoju smrť vnímam prirodzene. Skôr mám problém s pominuteľnosťou iných. Vždy som sa ťažko vyrovnávala s tým, keď som bola konfrontovaná so smrťou blízkych. Teraz, keď vidím ako starnú rodičia, mám obavy, trápi ma to viac ako vlastné starnutie. Zároveň nemám deti, tak sa vyrovnávam s tým, že už to možno nestihnem a že to možno bude aj tá jediná vec, ktorá ma na konci môjho života bude mrzieť.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Od jari do jesene, kým vonku býva krásne, to úplne stačí. Teším sa na teplé slnečné dni. Keď je viac tma a zima, tak je to disciplína, pocit zodpovednosti za to, čo je mojou úlohou, čo chcem aj prinášať a tvoriť, a aký život chcem žiť. Zároveň moje zvieratá (fenka a mačka), že majú potreby, ktoré potrebujem naplniť. Pes ma núti vyjsť von, aj keď sa mi nechce, a to je dobre.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Život sa nás nepýta, čo chceme. Dáva a berie, čo uzná za vhodné. Napriek tomu, máme slobodu si voliť, ako v daných, a často aj nečakaných, mantineloch byť. Máme slobodu robiť rozhodnutia, meniť a tvoriť v ňom pre seba to najlepšie, čo zrovna dokážeme. Ak nevyjde život podľa pôvodného plánu a očakávaní, tak sa prispôsobme jeho divokosti a vytvorme ho pokojne aj úplne inak ako ostatní, či ako nám našepkávajú spoločenské normy. Naučme sa rozlišovať, čo sú naše vlastné predstavy o živote a potreby v ňom, a čo patrí iným. Tvorme ho odvážne podľa seba, tak, aby nám v ňom bolo skutočne dobre. To je jediné na čom záleží. 

Katarína Ožvoldová je koučka a lektorka, členka predsedníctva SAKo (Slovenskej asociácie koučov) a kurátorka SAKonferencie.  Zameriava sa na pracovné a životné témy v oblasti Sustainable Performance Coaching (koučing udržateľného výkonu), ktorý podporuje dosahovanie výsledkov, výkonu a rozvoja v súlade s vnútornou pohodou a celkovým zdravím. Venuje sa individuálnemu aj tímovému či skupinovému koučingu.

Má skúsenosti v oblasti budovania vzťahov, rozvoja a vzdelávania vo firemnom prostredí, kde zodpovedala za motiváciu, vzdelávanie a koučing viac ako 25 000 predajcov. Jej srdcovou záležitosťou je kinestetický koučing, v ktorom vychádza zo záľuby práce s telesným prežívaním a pohybom (svoje skúsenosti nadobudla aj štúdiom tanečno-pohybových terapí a učením sa od rôznych pohybových a somatických terapeutov).

Viac o Katke sa dozviete na jej webe: www.katarinaozvoldova.sk

Príspevok Katarína Ožvoldová: „Vytvorme si život, v ktorom nám bude dobre“ zobrazený najskôr Life koučing.

Príspevok Majte odvahu vyjadriť, kým ste zobrazený najskôr Life koučing.

Obmedzenia sú iba v hlave. Ak sa mi objavia, tak idem do hĺbky a pátram, čo za vzorec či strach mám v podvedomí. Mám pocit, že odkedy som odišla z “korporátu”, roztiahla som krídla a môžem robiť čokoľvek. Skôr vnímam rýchlosť plynutia času a väčšmi si vyberám, čomu dám pozornosť.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Riadim sa zásadou: „Čo najhoršie sa mi môže stať, ak to skúsim“?

Odpovede mi prichádzajú v meditáciách a v stíšení sa. Skôr si dávam pozor, kde a na čom strácam energiu, tak do takých veci v budúcnosti nejdem. 

Tým, že je človek starší, už mu menej záleží na tom, čo si o ňom iný pomyslia.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Mám 52 rokov a podľa mayského kalendára sa hovorí, že je to vek na kompletný reštart. Mne sa to v skutočnosti stalo, kedy som po 22 rokov skončila v práci a otvorili sa mi nové dvere. Po roku mám pocit, že to bol minulý život. Čerpám skúsenosti, znalosti a múdrosť z toho, čím som si prešla, ale je to už vzdialené a cudzie. 

Stále mám v hlave,  ako pomôcť lídrom zmeniť optiku, ako priniesť do firiem novú kultúru postavenú na hodnotách, aby ľudia naplno využívali svoj potenciál a svoje dary.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Vnímam, že smrť je len iná forma bytia našej duše. Neustále sa učíme, rastieme a teraz som v tomto tele, takto sa volám a mám takúto formu života. V skutočnosti je tento život len zlomok našej existencie a máme si ho užiť, priniesť svetlo do našich životov. Byť príkladom pre iných a pomáhať meniť postoj.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Zvedavosť, vzrušenie, vďačnosť, že mám k dispozícii ďalšie hodiny, kedy môžem priniesť tú najlepšiu verziu seba.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Odvaha skúšať nové veci a robiť to najlepšie, čo v tom danom okamihu vieme. Život je neustála zmena a potrebujeme aj my samých seba vnímať, že v každý moment sme iný. Zároveň, byť pravdivý sám k sebe a pýtať sa, či veci, ktoré robím, mi idú od srdca alebo sa do nich vkladám, lebo sa to odo mňa očakáva. Potrebujem poznať svoje pohnútky: túžim po uznaní, poháňa ma potreba vyhovieť, byť videný alebo, naopak, blokuje ma strach?

Ivana Molnárová (1971) je mentorka, koučka a bývalá dlhoročná TOP manažérka Profesie. Rešpektovaná a obdivovaná líderka sa aktuálne zameriava na vzdelávanie lídrov a poukazuje na krízu hodnôt v biznise. 

Ivane môžete napísať mail: ivamolny@gmail.com alebo ju kontaktovať na Linkedine https://www.linkedin.com/in/ivana-molnarova-a45a17/

Príspevok Ivana Molnárová: „Prinášajme tú najlepšiu verziu seba“ zobrazený najskôr Life koučing.

Príspevok Takto sa to podarí zobrazený najskôr Life koučing.

Mentálna sila dokáže chaotické myšlienky robiace poplach spacifikovať. Potrebuje od nás, aby sme boli vnímaví voči tomu, čo sa s nami tu a teraz, v tomto momente deje a dopriali si čas, než na to zareagujeme. Mám na mysli  stotinky, nie odchod do bunkra s konzervami. Pokým vypáli ako prvá amygdala (najstaršia časť mozgu), na vedomé uvažovanie a konštruktívne možnosti nezostane priestor. Automat plazieho mozgu sa mi hodí skutočne iba vtedy, keď ma naháňa v lese poľovnícky pes, lebo si myslí, že som dvojnohá srnka. Ja vtedy potrebujem ozlomkrky utekať, jačať a nájsť jeho majiteľa. Ešte by som mohla na neho zaútočiť, ale keďže som pacifistka, tak radšej lámem svoje bežecké rekordy. 

Keď som premýšľala, na čo sa chcem v dnešnom blogu zamerať, uvedomila som si, že som už o veciach, ktoré vám chcem na statočné a odvážne prežívanie odporúčať, písala. A tak som z doterajších mojich blogov vybrala 5 tém, ktoré by sa mohli proti paralýze z analýzy hodiť. Na strach neraz zaberá to, že myšlienky majú inú prácu, než vyrábať najhoršie možné verzie katastrof.

 Vykúpiť sa zo zajatia vlastnej bujarej negatívnej predstavivosti spočíva v tom, venovať pozornosť niečomu užitočnejšiemu a radostnejšiemu, než obavám. V tomto blogu nájdete päť tipov na pokorenie nanič myšlienok. 

Emócie sa nedajú oklamať ani odbiť. Majú svoj vlastný spôsob, ako nás prinútia brať ich na vedomie. Oplatí sa vedieť, ako na ne. Aj strach je emócia – pripisujeme jej negatívny význam, ale potrebujeme ho.

Nádej je úplne niečo iné ako obyčajné želanie či takzvané pozitívne myslenie. Nestačí len pohodlne sedieť, mať pozitívne myšlienky a silno si priať, ako by malo vyzerať niečo, na čo si nárokujeme.

Šesť jednoduchých tipov, ako v sebe zrodiť aspoň na čiastočného optimistu alebo menšieho pesimistu 🙂 

Prevencia je o jednoduchých veciach. Dan Gilbert, jeden z autorov významnej štúdie o šťastí radí: „Hlavné je byť oddaný niekoľkým jednoduchým typom správania: meditácii, telesnému cvičeniu, dostatočnému spánku, altruizmu…“ 

Príspevok Ako udržať hranicu medzi strachom a odvahou? zobrazený najskôr Life koučing.

Preukazovať si sebalásku na úrovni prežívania a bezvýhradného prijímania sa nemusí byť ľahká samozrejmosť. Stavajú sa nám do cesty naše polarity – vzájomne sa podmieňujúce protiklady nás samých. Našou úlohou v živote sa tak stáva nie prekonávanie ostatných, ale samých seba.

Jung ako prvý použil termín „tieň“, keď hovoril o tých stránkach našej osobnosti, ktoré zavrhujeme zo strachu, nevedomosti, hanby alebo nedostatku lásky. Jeho základná predstava tieňa bola jednoduchá: „Tieň je osoba, akou by ste radšej neboli.“ Veril, že začlenenie tieňa má hlboký dopad, umožňuje nám objaviť hlbšie zdroje nášho duchovného života. „Aby sme to urobili“, odporúčal Jung, „musíme bojovať so zlom, čeliť tieňu, prijať diabla. Nie je iná možnosť.“

Keď v sebe potláčame akýkoľvek pocit, potláčame aj jeho náprotivok – bez pýchy by sme sa nenaučili pokore. Keď popierame svoju „škaredosť“, znižujeme tým aj svoju krásu. Keď popierame svoj strach, zmenšujeme svoju odvahu.

To, čo sa potrebujeme učiť, je dôverovať samým sebe bez podmienok a prísnych kritérií. Milovať seba môže byť totiž tá najťažšia vec na svete. Potrebujeme tak dlho nosiť svetlo do temnoty svojich zákutí, až tam prestane byť tma. Akonáhle v nás svetlo nezhasína, máme vyhraté. Môžeme sa prestať báť, že nás niekto uvidí takých, aký sme. Nebudeme sa kvôli tomu cítiť zraniteľní.

Byť s tým stotožnený znamená byť celistvým, kongruentným (zhodným a súladným so sebou) a autentickým. Akonáhle nastane vo vnútri nás hlboké a bezvýhradné prijatie toho, že sme zároveň pozitívny aj negatívny, dobrý aj zlý, svätec aj zloduch, láska k sebe sa môže diať.

Každý z nás je nositeľom každej existujúcej ľudskej vlastnosti. Nie je nič, čo vidíme a cítime, čo by sme neboli. Ako skonštatoval Deepak Chopra: „My nie sme vo svete, svet je vo vnútri nás.“ Pridám ešte moju obľúbenú Brené Brown: „Áno, som nedokonalá a občas pociťujem strach, ale nič to nemení na skutočnosti, že som aj odvážna a zaslúžim si lásku a prijatie.“

Príspevok Milovať seba nemusí byť tá najťažšia vec na svete zobrazený najskôr Life koučing.

Strach je mechanická sila

Je reakciou na situáciu alebo na udalosti, ktorým sme vystavení, a ktoré nás zaskočia tak, že nevieme, ako na ne reagovať. Korene takýchto reakcií siahajú až do dôb, kedy bola príbytkom člo­veka jaskyňa a útek zárukou prežitia. Aj dnes potrebujeme utekať, keď nás niekto fyzicky ohrozuje, ale zvyčajne je naša strachová reakcia vyvola­ná vnútornými obavami a útek je najhoršie z možných riešení. Ním totiž dáme do pohybu proces, kedy nás opustí vôľa a tým dovolíme strachu, aby nám diktoval, ako máme konať. Akonáhle sme schopní uvedomiť si, že strach, ktorý nás ovláda, je svojím spôsobom mechanická sila – reflex, a že nemá nič spoločného s rozumom, stávame sa silnejšími než on.

Keď zistíte, že vaše reakcie vyvolané strachom sú reflexom, naučíte sa postupne nazerať na situácie s uvedomením, že váš strach nie je to isté, čo vy. Zmyslom je pocho­piť, čo vo vás negatívna reakcia vyvoláva, aby ste sa so svojím strachom nestotožňovali.

Pamätáte si z detstva, keď ste sa báli tmy?

Videli ste v nej kdejaké príšery. Napriek tomu sa pod posteľou alebo v skrini nijaké neskrývali. Váš strach však bol skutočný, práve on vám diktoval prežívanie. Až do tej miery, že ste nemohli zaspať a potrebovali ste uistenie od blízkych, ktorí všetko prehľadali, že ste v bezpečí. Vašou snahou teda nie je spochybnenie vlastného strachu, ale pochopenie súvislostí, ako a prečo na vás pôsobí. Akonáhle sa začnete o svoj strach zaujímať, získavate akýsi odstup. Dovoľujete si tým dívať sa na seba ako na človeka, ktorý má strach. Uvedomovanie si toho je efektívne skôr, než sa dostanete do krízy. Preto sa oplatí trénovať svoju vnímavosť voči strachu a tomu, čo ho živí na niečom, čo vám iba trochu naháňa strach. Postupne sa vám vďaka skúsenostiam a vedomiu, že čelíte „iba“ strachovým myšlienkam, cez ktoré viete prejsť, keď sa rozhodnete, podarí posilniť odvahu. Vďaka postupne nadobúdanej sebaistote dokážete prekonávať obavy. Vždy, keď sa postavíte svojmu strachu zoči-voči a opustíte svoju komfortnú zónu, nadobúdate vieru v seba. To vám umožňuje vnímať väčšinu strachových situácií ako výzvy, ktoré sa oplatí zdolávať.

Ako obracať negatívne na pozitívne?

Pomôžem si príkladom na emócii zlosti. Zlosť môže byť použitá ako pozitívna emócia, pokiaľ je ventilovaná konštruktívne. Zlosť je súčasť frustrácie. Pokiaľ ju zacielime správnym smerom, dovedie nás k činnosti, ktorá pomôže zastaviť jej vznik. Keď našej mysli chýba vyrovnanosť, tak má tendenciu vytvárať si odpor k zlosti a oneskorovať sa v nachádzaní riešenia alebo pozitívneho ventilu. V prípade, že pociťujete nárast strachu alebo frustrácie, pohyb vám pomôže uviesť tento stav do rovnováhy. Cvičenie vás dokáže spojiť s telom a doslova zatriasť so zlobou vo vašom vnútri. Je dôležité nechať emóciám voľný priebeh: zlosť a frustrácia sú dôsledkom zadržovanej energie. Sme ako tlakový hrniec, v ktorom sa varí fazuľa. Tlak sa hromadí vo vnútri, pokým nie je uvoľnený cez ventil. Keby ventil zlyhal, hrniec vystrelí pokrievku a fazuľa je všade. Rovnako, ako je zúriaci človek „všade v priestore“. Keď nájdete spôsob, ako vypúšťať priebežne paru, ušetrí vám to veľa energie a popoženie dopredu, lebo tlak sa nebude hromadiť a vy sa budete cítiť väčšmi nad vecou.

Dva dôvody prečo sa oplatí mať odvahu

Mať odvahu znamená odmietnuť konať pod tlakom vlastných slabostí. Ak ste ovládaný slabosťami, nemôžete konať súdne. Potrebujete získať odstup, upokojiť sa a chvíľu počkať, než sa rozhodnete k nejakému gestu, k činu. Nesmiete si však pliesť odvahu s trúfalosťou, kedy sa ženiete do čohokoľvek. Taký beh by vás mohol priviesť k tomu, aby ste sa znovu vrátili k svojim predošlým modelom správania sa. Potrebujete pochopiť, čo je príčinou vašich slabostí, alebo takého konania, ktoré pokladáte za slabosť. Potom budete pripravení urobiť rozhodnutie.

Mať odvahu znamená vytrvať navzdory svojmu strachu. Ak sa rozhodnete žiť podľa svojich zásad, skoncujete s tradíciami, s obrazom alebo predstavou, ktoré o vás ľudia majú. Toto rozhodnutie vás môže vydesiť. Vypočujete si kvôli nemu nepríjemné poznámky. Rozhodnutie žiť podľa svojho a nie podľa toho, ako si to prajú iní, však stojí za to.

Príspevok Ako prejsť cez čiernotu strachu zobrazený najskôr Life koučing.

Je to o postoji – keď si vyberieme, že budeme realistický, a nie strachový, môžeme posilňovať svoju sebaistotu. Tá sa vytvára aj tým, že sa do vecí činorodo púšťame, aby sme získavali skúsenosti, rozvíjali sa, a tak sa stávali odvážnejšími.

Napomáha k tomu každodenná dávky proaktivity v podobe kladenia si otázky: Čo malého môžem urobiť – pre seba, pre iných, pre svet…? Namiesto toho, že by sme sa pýtali: Čo by som tak mohla urobiť, aby “tá vec” zmizla? Oplatí sa zaoberať tým, na čo mám dosah, čo môžem ovplyvňovať, odtiaľ sa mi vložená energia vráti. Preto sa väčšmi venujte sebe, než tomu, ako na vás pozerajú tí druhí. Tí druhí nežijú váš život.

Vy máte slobodu voľby pozvať si do svojho života ľudí, zážitky, vnemy, podnety…, čokoľvek, čo si vyberiete a po čom túžite. Aj keď sa to nedá niekedy okamžite, tie „malé veci“, ktoré denne robíte, vás k tomu privedú postupne.

Príspevok Voľba postoja so slobodou voľby zobrazený najskôr Life koučing.

Sociálnym búrkam sa nedá celkom vyhýbať, ale môžeme sa lepšie „obliecť“. Napríklad do „užitočnosti“, ktorá celkom dobre odpudzuje deštrukciu takýchto búrok. Je to prosté – byť sebe aj ľuďom užitočný, prínosný, obohacujúci, inšpiratívny, podporný, pozitívny… znamená šíriť radosť.

Radosť dokáže s ľahkosťou nahrádzať strach. A keď máme o trochu viac odvahy než strachu, tak sme väčšmi v pohode a znášame výkyvy ľahšie. Prípadne ich zavnímame omnoho skôr, než naberú rozmer tornáda.

Príspevok Prežitie v sociálnych búrkach zobrazený najskôr Life koučing.

Začali sme spoločne skúmať, čo je teraz inak, než bolo. Z príbehu som zachytila, že Janovi sa už neprihovára ten tichý hlas, ktorý mu na konci dňa zvykol hovoriť, že zajtra to skúsi inak – lepšie, odhodlanejšie, s vášňou… Ten hlas robil posla odvahe. Keď stíchol, vytratila sa odvaha. Niežeby predtým robila randál, ale bola tam a dozerala na proaktívnosť a činorodosť. A zrazu prišlo niekoľko situácií po sebe, kedy sa Jano o niečo usiloval, a nezískal pochopenie, uznanie a podporu od ostatných, a tým ani od seba.

Bol frustrovaný a sklamaný. Zostala mu pachuť zlého pocitu zo seba, lebo zlyhanie bolelo. Táto bezočivosť jeho pocitov nahovárajúcich mu, že je nanič, mu dávala zabrať. Namiesto toho, aby sa púšťal získavať nové, pozitívne skúsenosti, si systematicky pripomínal tie staré. Jano si uvedomil, že ho paralyzuje neustále prehrávanie si toho, čo mu nevyšlo. Nemal guráž pustiť sa do nových vecí, lebo sa bál, ako by to dopadlo. Jeho perfekcionizmu, ktorý mu predtým umožňoval vyniknúť, ho zrádzal. Chcel od neho dokonalé plány a odpovede aj na otázky, na ktoré chodia odpovede až z aktivít, a nie z teoretického špekulovania.

Resuscitoval svoju odvahu tým, že si udelil dovolenie konať v niektorých veciach aj bez garancie výsledkov. Pripustil, že môže viac improvizovať, aby zozbieral odvahu začínať nové veci hoci len preto, aby mal dobrý pocit zo seba. Sľúbil si, že prestane na seba tlačiť, lebo dokonalosť s odvahou a málokedy kamošia.

Mne pri úvahách o odvahe pomáha, že nepotrebujem poraziť strach, ale urobiť rozhodnutie, že niečo iné je dôležitejšie ako strach.

Príspevok Potrebujem odvahu. Poriadne veľa. zobrazený najskôr Life koučing.

Príbeh jeden z mnohých

Vyhľadal ma muž, ktorý sa jedného rána zobudil a z ničoho nič sa rozhodol odísť z domu, pretože nebol šťastný. Mal pritom všetky „výhody“ úspešného človeka – manželku a deti, prácu s vysokým finančným ohodnotením, dom, autá, dovolenky…, až na jednu vec. Chýbala mu autentickosť. Sám si to hneď nepomenoval, prišli sme na to, keď mi rozprával o svojom živote. Uviazol v ňom, lebo zanevrel na sen z mladosti. Vytvoril si život, v ktorom boli jeho rozhodnuia a činy uvážené, premyslené, ale nie v súlade s tým, čo bolo pre neho samého dôležité. Žil život, ktorý sa páčil ostatným – rodičom, manželke, ale jemu samému sa nepáčil. Jeho srdce ho neprijalo, prišiel mu umelý. A hoci si naň zvykol, už ďalej nevládal vítať dni s radosťou ako keď bol dieťa snívajúce o tom, že raz bude umelcom. Až v „polovici“ svojho života si povedal, že nechce žiť tak, ako je to „správne“. Rázne sa rozhodol počúvnuť svoju potrebu urobiť niečo iné, než čo očakávajú ostatní. Povedal si, že zahodí zlatú klietku.

Možno tiež poznáte niekoho, kto na seba takéto riziko zobral, aby mohol viesť autentickejší život. Nájdu sa takí, ktorí ho budú haniť za zmeny, ktoré urobí, aby šiel svojou cestou. Vonkoncom to nebude mať jednoduché – bude musieť vydržať výčitky ľudí okolo seba a oľutovať bolesť, ktorú spôsobia jeho činy.

Na akej pravde záleží?

Rozumiem stavom, keď sa ľudia priznávajú, že nie sú šťastní a spokojní. Nie vždy máme totiž ujasnené, čo potrebujeme, po čom túžime a čo spája naše vonkajšie správanie s našou vnútornou pravdou. Vedomie, že neexistuje nijaká objektívna realita, nijaká univerzálna pravda a že nikto v skutočnosti nemá pravdu, je nesmierne oslobodzujúce. V tom je istý zdroj harmónie a spokojnosti, netlačiť sa do cudzích rámcov. Predovšetkým, potrebujeme prepojiť svoj vnútorný a vonkajší svet do jedného, aby nám veci dávali zmysel bez pretvárky, falošnosti a štylizácie. Na to nám je ten autentický život. Keď to tak necítime, stávame sa vyčerpanými, podráždenými, nepokojnými a večne sa naháňajúci za chymérou šťastia.

Byť autentický si vyžaduje odvahu

Tá premení z toho, že preskúmame všetky stránky svojho JA – dobré, zlé, nepríjemné aj tie zahanbujúce. Keď to poctivo a férovo voči sebe urobíme, začneme žiť život, ktorý presahuje naše najtrúfalejšie sny. Pustí nás k tomu vedomie toho, že keď niečo chceme, máme si za tým aj ísť a dočiahnuť si to. Bez viery v seba to však nepôjde. A tá seba-dôvera potrebuje vedieť, kto sme a prečo to chceme.

Steve Jobs bol adoptované dieťa a nikdy nedokončil vysokú školu. Keď sa prihováral k absolventom Stanfordu, povedal: „Počas posledných tridsiatich troch rokov som sa každé ráno pozeral do zrkadla a kládol si otázku: Keby dnes bol posledný deň môjho života, chcel by som robiť to, čo chcem robiť dnes? A vždy, keď príliš veľa dní za sebou zaznela odpoveď nie, vedel som, že niečo potrebujem zmeniť. Váš čas je obmedzený, preto ním neplytvajte na žitie života niekoho iného. Nenechajte sa uväzniť dogmou, ktorou je žitie s výsledkami myslenia iných ľudí. Nedovoľe, aby hluk názorov iných ľudí prehlušil váš vlastný vnútorný hlas. A čo je najdôležitejšie, nájdite v sebe odvahu nasledovať svoje srdce a intuíciu. Tie už nejakým spôsobom vedia, čím sa skutočne chcete stať. Všetko ostatné je druhoradé.“

Realita z praxe

Je to krásny motivačný príbeh o tom, ako nasledovať svoje sny, ale… nie každý dokáže zmeniť svoj život. V praxi som vytriezvela z ideálov a rozhodne na požiadanie iných „nezachraňujem“ niekoho, kto zachraňovať nechce, ani nepotrebuje. Sú totiž ľudia, ktorí nemyslia na to, že si chcú osvojiť nové správanie. A bez toho nedokážu inak myslieť, alebo inak prežívať seba a svoje vzťahy. Pre zjednodušenie mám na to dva šuflíky (aj keď je to nespisovné slovo, mám ho rada) – v jednom sú tí, ktorí majú nastavenie „nebudem“ a v druhom tí s postojom „nemôžem“.

Ľudia „nebudem“ nemajú záujem o zmenu, pretože necítia, že by mali problém. A hoci ich príbuzní a priatelia to vidia inak a snažia sa im dohovárať a meniť ich, je to zbytočné. Oni sami problém nevidia, alebo nechcú vidieť. Pre svoje „nechcem“ majú dobré dôvody. Najčastejšie sú za tým strachy z toho, čo môže prísť.

Ľudia „nemôžem“ by sa, naopak, radi zmenili. Majú však problém s tým, že neveria, že je to možné. To je ich dôvod, prečo o zmene neuvažujú, ani ju nepripúšťajú. Majú jasno v tom, že sa to neoplatí.

Konštruktívna nespokojnosť

Je tá, ktorá nás priebežne poháňa vpred za možnosťami skúmať, čo môžeme robiť a mať inak. To nás potom chráni od robenia radikálnych rozhodnutí a obracania života naruby. Je pre nás dôležité dopriavať si robenie toho, čo nám prináša dobrý pocit zo svojho života. Najmenej nápomocné pri tom sú veľké kompromisy a prehliadanie niektorých vecí, ktoré idú na úkor nás. Vytvárajú nám pocit neslobody a nepustia nás tam, kde chceme. Odmena chodí iba z toho nášho snaženia, kedy pocítime vyrovnanosť mysle, zmysluplnosť, vnútorné uspokojenie a spoločnosť ľudí, ktorých máme radi. V tomto je moc autentickosti – keď môžeme byť samými sebou a na nič sa nehrať, sme uvoľnení. A v uvoľnenosti pozorne načúvame svojmu vnútornému hlasu, ktorý nás vedie.

P.S. Dobrým indikátorom, ako spoznáte štastného človeka je postreh Bronnie Ware: “Šťastní ľudia neodsudzujú iných kvôli tomu, že žijú svoj vlastný život. Rešpektujú to.”

Príspevok Ako vytŕčať z radu a neprísť o hlavu? zobrazený najskôr Life koučing.

Preťatie nemohúcnosti

Potom nastal okamih – teda nie jeden, skôr to bol proces zhromažďovania, než som sa rozhodla. Rázne, teda tak, ako to čo najodhodlanejšie šlo, som si povedala, že už žiadne upchávanie a látanie, potrebujem odpovede na otázky: „Prečo? Na čo som tu? Čo s tým všetkým?“ Teraz už viem, že to bolo možné aj preto, lebo som sa pod ťarchou nespokojnosti, ktorá ma tlačila ku dnu, zastavila. Obzerala som sa, kam vlastne idem. Keď som si chcela skontrolovať smer, nemala som veľmi podľa čoho. Žila som v medziach svojho bezpečnostného pásma a neposkytla si príležitosť na rast. Neučila som sa nové veci, necítila sa slobodná, hravá, spontánna a vôbec netušila, ako sa mám tešiť z naplneného života.

Čo vám zabudnú povedať

Každá zmena musí začať zvnútra, a to je to čaro, ktoré nám spočiatku chýba. To, že sa hneváme alebo sme nespokojní, nemá na svedomí spoločenská situácia, šéf, partner, rodičia… Môžem vám s určitosťou povedať, že pokým som sa neprestala sťažovať všetkým okolo mňa, nepohla som sa z miesta. Nič sa nezmenilo, než som neprevzala za svoj život zodpovednosť. Chcelo to od mňa zbaviť sa početných obmedzujúcich klapiek myslenia (ako napríklad: Môžem si dovoliť začať v tridsiatke od začiatku, veď by som už niekde mala byť!). Keď som si trúfla skúmať možnosti, ako si rozšíriť obzor a napínať svoj potenciál, aby som sa dostala o trochu vyššie, ďalej, hlbšie…, uvidela som ďalšie kroky, ktoré mi pomohli kráčať ďalej, hoci sa mi niekedy nechcelo.

Skutočne patrí život tým, ktorí veria v krásu svojich snov?

Opakovane som dostávala od svojich sprevádzateľov a učiteľov radu: „Musíš si vedieť predstaviť, čo je to, čo chceš.“ Znelo to ako jednoduché odporúčanie. Snažila som sa a premýšľala, ako to urobiť čo najlepšie. Spočiatku mi to nešlo – racionálne cenzurovanie mojich vzletných vízií sa bilo s tým, čo presadzovalo srdce. Napokon sa dohodli a ja som začala veriť tomu, čo sa o vízii hovorí – že umožňuje našu rozptýlenú energiu zamerať na jeden bod, a tým dosiahnuť silu lasera. Túžila som po tom, aby ma moja vízia povzbudzovala aj vo chvíľach, keď som nevedela kadiaľ kam. Stalo sa to, čo sa odohrá, keď je naše odhodlanie intenzívne – vytrvala som a dočkala som sa. Na konci septembra mám výročie, ktoré si považujem ako narodeniny. Na konci septembra  je to už plných 7 rokov, čo sa venujem pomáhajúcej profesii a slúžim ľuďom. Som za to vďačná – vnieslo mi to do života vytúžené uspokojenie, pokoj a súlad. A hoci to teraz popisujem ako úchvatnú cestu, lebo toto je oslavný článok na moju vytúženú prácu, nešlo to ako po masle. Ale o tom nabudúce, ako som sa aj vzdať chcela.

Dá sa spoľahnúť na to, že pri hľadaní príde niečo lepšie než to, čo máte?

Môžeme mať všetko poznanie vesmíru, no alfou a omegou je prax, teda uplatnenie teoretického poznania v reálnom živote. Nadobudnuté poznanie potrebujeme krok za krokom presadzovať v realite – tak často a tak dlho, ako treba. Veľkým povzbudením je skutočnosť, že keď človekom lomcuje narastajúca nespokojnosť, dá sa s ňou zručne naložiť: venovať jej pozornosť, vziať ju so sebou niekam na výpravu, zhovárať sa s ňou partnersky a rešpektovať ju ako učiteľa. A popri tom sa zbaviť ilúzií, ktorými klameme samých seba. Dospieť k vyrovnanosti je tiež o nadobúdaní trpezlivosti a dopriavaní si sebaskúmania, sebapoznávania a hľadania. Napríklad našej túžby, ktorá z nás robí reálnych ľudí, bez návykových masiek. O tom tiež v ďalšom blogu.

Moja inšpirácia

Nelson Mandela, napriek tomu, že bol dlhé roky väznený, vo svojej autobiografii napísal: „Som v podstate optimista. Či ide o dielo prírody, či výchovy, to netuším. K optimizmu patrí to, že človek nespúšťa oči zo slnka a jeho nohy neprestávajú kráčať vpred. Zažil som veľa temných chvíľ, keď bola moja viera v ľudskosť podrobená ťažkej skúške, nikdy som si však nezačal, ani som nemohol začať zúfať. To by znamenalo porážku a smrť.“

S vďakou za to, že ste :-) A s vďačnosťou za to, že zažívam radosť v tom, čo robím :-)

Príspevok Prežiť nešťastie je oveľa jednoduchšie – osobné šťastie je o zameraní na seba zobrazený najskôr Life koučing.