Čím viac energie vložíme do niečoho, čo nemáme radi, tým väčšmi nás to zväzuje. Tá pripútanosť nás nepustí opustiť niečo, s čím sme nejakým spôsobom zviazaní. Skúšame to cez nenávisť, aby sme sa odpútali, ale práve ona nás znova a znova priťahuje aj k niečomu, čo nám nerobí dobre.

Oplatí sa preto nechať veci, ktoré už nepotrebujete, ktoré splnili svoj účel, sú zastarané alebo nefunkčné voľne odchádzať. Lenže „púšťanie“ nie je také jednouché. Tam, kde máme citové puto (a vôbec nemusí byť pozitívne), strácame odstup a nadhľad. Sme zaangažovaní a považujeme sa zodpovední za to, aké to je. A neraz neveríme, že to môže lepšie. Tak otáľame a strácame chuť meniť to.

Privádza nás to potom zase na začiatok a pýtame sa samých seba: Skutočne je to zlé také zlé? Takto si  naháňame vlastný chvost… Preťať tú zacyklenosť môže postoj, že najväčšie riziko je neriskovať. Ako inak by sme sa naučili, čo potrebujeme, keby sme nerobili chyby?

Príspevok Najväčšie riziko je neriskovať zobrazený najskôr Life koučing.

Našu myseľ môžeme prirovnať k moru – niekedy pokojnému, inokedy rozbúrenému. Učíme sa, ako „na ňom“ manévrovať a zvládať rôzne poveternostné podmienky. Najväčšie vlny hádže, keď sa nevieme rozhodnúť. Alebo keď vstúpi na palubu čierny pasažier v podobe nejakej inkognito myšlienky z nevedomia. Takej, ktorá sa ťažko priznáva alebo chápe. Rozpúta to emočnú búrku. Vtedy treba spustiť plachty a nerobiť nič iného, než zostať bdelí a uvedomelí.

Potrebujeme myšlienky, ktoré nás vedú k túlaniu a blúdeniu, zastavovať. Najlepšie tak, že im nedovolíme plávať do premýšľania o udalostiach, ktoré sa stali v minulosti, možno nastanú v budúcnosti alebo sa nestanú vôbec. Na tom totiž takmer vždy stroskotáme. Chce to udržať si iba taký ponor, ktorý nás nepotopí. A ten závisí od toho, ako sa dokážeme oslobodzovať od vonkajších vplyvov. To nám umožňuje ponárať sa sami do seba a nachádzať tam tie najlepšie kompasy.

Príspevok Ako plachtiť v emočných búrkach zobrazený najskôr Life koučing.