Príspevok Takto sa to podarí zobrazený najskôr Life koučing.

Mať dosť seba samého? Nie je to nebezpečné?

Často vo svojej praxi počúvam, ako ľudí ničí, keď si hovoria: „Zajtra urobím niečo iné!“, hlavne, keď sa ani zajtra nič nezmení. Väčšinou v pozícii „leziem si na nervy“ nie je človek osamotený. Všetkým okolo – priateľom, blízkym, kolegom – jeho výhovorky po čase začínajú liezť na nervy. Býva otravné byť dlhodobým svedkom rozprávania, ako niekto premárnil možnosti, ktoré mohol využiť minulý týždeň, mesiac, rok… Všetka podpora a motivácia vyjde navnivoč, pokým chronickému sťažovateľovi nezapne, že si lezie na nervy aj on sám. Až vtedy zvyčajne pripustí, že môže svoj postoj zmeniť. 

Byť zaplavený pocitmi zlyhania a sklamania, mať plné zuby neschopnosti a nemohúcnosti – čo už len na tom môže byť podporné? Je to však dobré na to, že pred sebou prestaneme konečne uhýbať a ľutovať sa. Vďaka za to. Môže nás to konečne rozpohybovať k tomu, že prestaneme hľadať dôvody zablokovania a zacyklenia niekde vonku, mimo nás.

Kde hľadať bod zlomu?

Naše predstavy o tom, ako by mal vyzerať náš život sú v nás zakorenené veľmi hlboko. Niektoré sme pobrali po ceste, niektoré nám boli podsunuté a daktoré sme si sami vytvorili. Časom sa z nich stanú myšlienkové vzorce, ktoré determinujú správanie, a to ovládne každodenné fungovanie. Zvykneme si na to a príde nám nepodozrivé, že si podrážame nohy a sabotujeme samých seba. Návyk nerešpektujúceho prístupu k sebe sa stane automatom. Potom je otáľanie, nerozhodnosť, sebaklam a porovnávanie s ostatnými prirodzenou súčasťou nás. Vytvoríme si kontrastný protiklad k tomu, čo skutočne chceme. Staneme sa jeho rukojemníkmi, a zrazu nestačí iba chcieť ísť z toho von.

Jordan Belfort, autor knihy, podľa ktorej natočili film Vlk z Wall Street, to trefne vystihol: „Jediná vec, ktorá stojí medzi tebou a tvojím snom, je ten posratý príbeh, v ktorom si dookola omieľaš, prečo tvoj sen nemôžeš dosiahnuť.“ 

Ako skoncovať s výhovorkami?

Sú to také milosrdné náplaste na našu pohodlnosť. Objektivizujú, prečo teraz nie je ten pravý čas. Takýchto príbehov je veľa: „Nemôžem si dovoliť dať teraz výpoveď. Nemám dosť skúseností rozbehnúť vlastný biznis. Bojím sa, že prídem o peniaze. Keď o svojom nápade ľuďom rozprávam, hovoria mi, že už je tu takých služieb veľa, že bude veľmi ťažké uspieť. Viem to, moja hlava chce istoty, lenže bez riskovania sa nepohnem z miesta. Na druhej strane mám už plné zuby toho robiť prácu, ktorá ma nebaví. Neviem sa rozhodnúť, stále zvažujem za a proti a idem sa z toho zblázniť.“ 

Iba jediná osoba vie, ako v sebe zapálite iskru

Na počiatku svojej praxe som robila všetko preto, aby som sa múdro pýtala a rafinovaným prieskumom zisťovala, čo klienta napokon pohne k aktivite. Bolo pre mňa oslobodzujúce zistiť, že ľudia sú schopní uskutočniť dramatické zmeny bez ohľadu na stupeň motivácie. Vieme, že najväčšmi sme motivovaní vlastnými túžbami a želaniami, než niečím zvonka. Žiadne hrozby, sľuby, finančné odmeny, ocenenia či iné vonkajšie faktory nemajú na motiváciu taký vplyv ako mobilizácia vnútra. Bežne sa využíva, aby si človek na stupnici od 1 do 10 sám ohodnotil mieru svojej motivácie. Predpoklad je, že tí, čo sa označili 10, podniknú niečo s oveľa väčšou pravdepodobnosťou ako tí, čo sa označili dvojkou. Nie je to však tak! Mám z praxe potvrdené, že ľudia schopní výrazných zmien na úrovni správania sa pohybujú na celej škále motivačného kontinua, nielen na jeho najvyššom konci. Motivácia nemusí mať silu elektrárne či tornáda, takýto stupeň u väčšiny ľudí nie je dosiahnuteľný. Motivácia je absolútne výlučne individuálna záležitosť. 

Ako začať o zmene uvažovať

Zmena má svoje štádiá a chcieť ju razom je ako skok do vody, ktorej hĺbku nepoznáme. Môžeme vyviaznuť bez zlomeného väzu a nemusíme. Potrebujeme sa na celý proces pozrieť ako na postupnosť krokov a vymedziť si, odkiaľ začneme a čo budeme postupne podnikať. Nezanedbateľné sú dôvody, pre ktoré chcem dosiahnuť zmenu správania, rovnako ako aj klady, schopnosti, hodnoty a zdroje, na ktoré sa môžem spoliehať. V hre budú aj prekážky, ktorým bude treba čeliť, a ktoré budú vytrvalé, aby nás spochybnili. A potom nasleduje ešte niečo kľúčové: úprimná konfrontácia so sebou, či som na zmenu správania pripravená. Úrovne uvažovania nad tým budú rôzne – od: nebudem to robiť, nemôžem to robiť, môžem to robiť, budem to robiť, robím to až po ideálne: ešte stále to robím.  

Rozhýbať sa do akcie

Záujem o zmenu ešte nie je záväzok, že ju človek aj uskutoční. Čím sme bližšie k zmene dlhodobého správania, tým sme bližšie aj k vnútornému konfliktu a pochybnostiam, či chceme a dokážeme zmenu presadiť. Dôležitou stratégiou je vedomie toho, že konfliktné pocity, neistota a výhrady sú bežné, a neraz nevyhnuté. Inak by nemohlo prísť do nášho života niečo nové. Viac ako na aktívnom „vykonávaní“ zmeny sa narobíme na našom mentálnom natavení. Potrebujeme prísť na spôsob, ako skrotiť pochybnosti, neutralizovať obavy a obmedzujúce myšlienky prekrývať užitočnými. Keď toto zdoláme, omnoho ľahšie sa nám robí rozhodovacia súvaha a príprava stratégie v podobe toho, čo všetko od nás zmena chce a čo na to budeme potrebovať. 

Čo si budeme hovoriť, hlava má rada hru na to, uvažovať iba nad „proti“ a nevšímať si „pre“. Máme obavy vydať sa na vlastnú cestu za vlastnými snami, pretože sa úporne sústreďujeme iba na „čo ak“, „čo by sa mohlo stať“ a „prečo to tak nepôjde“. Pokojne premrháme veľa času útekom pred vlastnými snami namiesto behu k nim. A je to tak v poriadku, pokým sa z toho neobviňujeme.

Dostať sa do prešu nás môže doviesť k slobodnejším rozhodnutiam

Mnoho motivačných odporúčaní nás smeruje k tomu, aby sme slobodne a naplno hovorili áno všetkému, čo chceme robiť, aby sme mohli byť so sebou spokojní. Mne sa v praxi ukazuje, že často cesta vedie tadiaľ, kde si trúfneme povedať nie všetkým veciam, ktoré nám neprospievajú. Žienka z úvodného príbehu napokon zistila, že je pod obrovským tlakom naplniť očakávania rodiny usadiť sa a mať rodinu. Ona sama to tak necítila. Bolo pre ňu oslobodzujúce zistiť, že viac ako polovicu vecí, ktoré od seba chce, robiť nemusí. Nebolo by to kvôli nej, ale kvôli ostatným.  

Na počiatku sa neraz stačí popasovať s vyjasnením si, čo je to, čo od seba naozaj očakávame – my sami, nie tí druhí. Potom prichádza uvedomenie si, že netreba čakať na žiadny zázračný veľký tresk, aby nám zmenil spôsob života. Nad svojim sebaurčením máme vždy plnú moc. Rada v diskusii so sebou používam formulku: „Len ty sama vieš, čo chceš. Tvoje rozhodnutie bude mať následky. A len ty sama si môžeš zvoliť, čo urobíš.“ 

Nech žije autonómia. To je tá najväčšia hybná sila – len ju stačí aktivovovať. 

Príspevok Motivácia k zmene nemusí mať silu tornáda zobrazený najskôr Life koučing.

Strach je mechanická sila

Je reakciou na situáciu alebo na udalosti, ktorým sme vystavení, a ktoré nás zaskočia tak, že nevieme, ako na ne reagovať. Korene takýchto reakcií siahajú až do dôb, kedy bola príbytkom člo­veka jaskyňa a útek zárukou prežitia. Aj dnes potrebujeme utekať, keď nás niekto fyzicky ohrozuje, ale zvyčajne je naša strachová reakcia vyvola­ná vnútornými obavami a útek je najhoršie z možných riešení. Ním totiž dáme do pohybu proces, kedy nás opustí vôľa a tým dovolíme strachu, aby nám diktoval, ako máme konať. Akonáhle sme schopní uvedomiť si, že strach, ktorý nás ovláda, je svojím spôsobom mechanická sila – reflex, a že nemá nič spoločného s rozumom, stávame sa silnejšími než on.

Keď zistíte, že vaše reakcie vyvolané strachom sú reflexom, naučíte sa postupne nazerať na situácie s uvedomením, že váš strach nie je to isté, čo vy. Zmyslom je pocho­piť, čo vo vás negatívna reakcia vyvoláva, aby ste sa so svojím strachom nestotožňovali.

Pamätáte si z detstva, keď ste sa báli tmy?

Videli ste v nej kdejaké príšery. Napriek tomu sa pod posteľou alebo v skrini nijaké neskrývali. Váš strach však bol skutočný, práve on vám diktoval prežívanie. Až do tej miery, že ste nemohli zaspať a potrebovali ste uistenie od blízkych, ktorí všetko prehľadali, že ste v bezpečí. Vašou snahou teda nie je spochybnenie vlastného strachu, ale pochopenie súvislostí, ako a prečo na vás pôsobí. Akonáhle sa začnete o svoj strach zaujímať, získavate akýsi odstup. Dovoľujete si tým dívať sa na seba ako na človeka, ktorý má strach. Uvedomovanie si toho je efektívne skôr, než sa dostanete do krízy. Preto sa oplatí trénovať svoju vnímavosť voči strachu a tomu, čo ho živí na niečom, čo vám iba trochu naháňa strach. Postupne sa vám vďaka skúsenostiam a vedomiu, že čelíte „iba“ strachovým myšlienkam, cez ktoré viete prejsť, keď sa rozhodnete, podarí posilniť odvahu. Vďaka postupne nadobúdanej sebaistote dokážete prekonávať obavy. Vždy, keď sa postavíte svojmu strachu zoči-voči a opustíte svoju komfortnú zónu, nadobúdate vieru v seba. To vám umožňuje vnímať väčšinu strachových situácií ako výzvy, ktoré sa oplatí zdolávať.

Ako obracať negatívne na pozitívne?

Pomôžem si príkladom na emócii zlosti. Zlosť môže byť použitá ako pozitívna emócia, pokiaľ je ventilovaná konštruktívne. Zlosť je súčasť frustrácie. Pokiaľ ju zacielime správnym smerom, dovedie nás k činnosti, ktorá pomôže zastaviť jej vznik. Keď našej mysli chýba vyrovnanosť, tak má tendenciu vytvárať si odpor k zlosti a oneskorovať sa v nachádzaní riešenia alebo pozitívneho ventilu. V prípade, že pociťujete nárast strachu alebo frustrácie, pohyb vám pomôže uviesť tento stav do rovnováhy. Cvičenie vás dokáže spojiť s telom a doslova zatriasť so zlobou vo vašom vnútri. Je dôležité nechať emóciám voľný priebeh: zlosť a frustrácia sú dôsledkom zadržovanej energie. Sme ako tlakový hrniec, v ktorom sa varí fazuľa. Tlak sa hromadí vo vnútri, pokým nie je uvoľnený cez ventil. Keby ventil zlyhal, hrniec vystrelí pokrievku a fazuľa je všade. Rovnako, ako je zúriaci človek „všade v priestore“. Keď nájdete spôsob, ako vypúšťať priebežne paru, ušetrí vám to veľa energie a popoženie dopredu, lebo tlak sa nebude hromadiť a vy sa budete cítiť väčšmi nad vecou.

Dva dôvody prečo sa oplatí mať odvahu

Mať odvahu znamená odmietnuť konať pod tlakom vlastných slabostí. Ak ste ovládaný slabosťami, nemôžete konať súdne. Potrebujete získať odstup, upokojiť sa a chvíľu počkať, než sa rozhodnete k nejakému gestu, k činu. Nesmiete si však pliesť odvahu s trúfalosťou, kedy sa ženiete do čohokoľvek. Taký beh by vás mohol priviesť k tomu, aby ste sa znovu vrátili k svojim predošlým modelom správania sa. Potrebujete pochopiť, čo je príčinou vašich slabostí, alebo takého konania, ktoré pokladáte za slabosť. Potom budete pripravení urobiť rozhodnutie.

Mať odvahu znamená vytrvať navzdory svojmu strachu. Ak sa rozhodnete žiť podľa svojich zásad, skoncujete s tradíciami, s obrazom alebo predstavou, ktoré o vás ľudia majú. Toto rozhodnutie vás môže vydesiť. Vypočujete si kvôli nemu nepríjemné poznámky. Rozhodnutie žiť podľa svojho a nie podľa toho, ako si to prajú iní, však stojí za to.

Príspevok Ako prejsť cez čiernotu strachu zobrazený najskôr Life koučing.

Často dostávam otázku, čo mi pomohlo ísť si za svojím a vybudovať si existenciu najlepšiu možnú pre mňa. Zosumarizovala som päť postojov, ktoré mi prídu pre húževnaté a vytrvalé napredovanie dôležité.

Riadim sa pritom zásadou, ktorú úžasne sformuloval Howard Thurman: „Nepýtajte sa, čo svet potrebuje. Pýtajte sa, čo vás drží nažive a robte to. Pretože to, čo svet potrebuje, sú ľudia, ktorí žijú.“

1. Doprajte svojej mysli neobmedzený rozlet

Keď si slobodne vyberáme z možností a príležitostí, naša hlava môže byť  zvedavá, spontánna, tvorivá, má chuť experimentovať a objavovať, hľadať a skúšať… Keď nechávame hlavu „zatvorenú“, a napriek tomu od nej chceme, aby mala rozhľad, reaguje ako zbalený padák. Jeho pravá úloha sa preukáže iba keď sa pri zoskoku otvorí. Rovnako tak aj naša hlava – potrebuje nás podržať, keď skáčeme v ústrety výzvam, zápasíme s prekážkami a bojujeme s obmedzujúcimi presvedčeniami.  

2. Majte srdce dokorán aj keď máte strach

S otvoreným srdcom sa nám ľahšie darí rozvíjať prirodzenú srdečnosť, empatiu a zmysel pre humor. Vďaka tomu dokážeme pociťovať vďačnosť, uznanie a ľudskosť. Bez týchto kvalít srdca nevieme napĺňať krédo múdrych a šťastných ľudí, ktorí si hovoria každé ráno pri vstávaní: Dnes chcem byť lepší ako včera.

V srdci máme všetku lásku, ktorú potrebujeme. Máme v ňom dosť lásky nielen pre seba, ale pre všetkých ľudí na svete. Kým budeme štedrí, nikdy nebudeme sami.

3. Hrdo uznajte vlastné nedostatky

Cesta k pokore je v každodennosti obsiahnutá v tom, že poznáme samých seba. Vieme, kým v skutočnosti sme, slobodne si pripúšťame svoje slabosti a akceptujeme svoje nedokonalosti a zlyhania. Netrpíme tým, čo všetko nevieme, a berieme chyby a zlyhania ako učiace sa skúsenosti. Saint-Exupéry by k tomu dodal: “Pokora srdca nežiada, aby si sa pokoril, ale aby si sa otvoril.”  Kto vidí a cíti, aký v skutočnosti je, stáva sa prijímajúci a rešpektujúci, bez potreby prenášať na niekoho zodpovednosť za svoj život.  

4. Opúšťajte denne bublinu pohodlia

Dávať si výzvy od nás vyžaduje napnúť sily a schopnosti. Vtedy sa presvedčíme, čo v nás skutočne je. Podporí to našu sebadôveru a chuť zdolávať prekážky. Rozmýšľať o cieľoch znamená premýšľať o tom, kam sa chceme dostať a čo získať. Rozmýšľať o výzvach mobilizuje myšlienky k úvahám o tom, ako vydať zo seba niečo viac. Prekračovať hranice svojich schopností a chodiť mimo svoju komfortnú zónu je pre napredovanie nevyhnutné.

Výzvy sú cestou k životnému naplneniu a rastu, nabíjajú nás energiou, vyvolávajú pocit angažovanosti, spojenia a uspokojenia. Vďaka nim pripisujeme svojmu životu zmysluplnosť.

5. Zameriavajte sa hlavne na to, čo skutočne chcete

Zmyslom nášho snaženia je sústreďovať sa na cestu, nie na konečný cieľ. Robiť si starosti, či pri svojej ceste dosiahneme veľký úspech, je zbytočné. Cestu si treba užívať, prežívať ju a učiť sa počas nej. Venovať pozornosť tomu, čo je o krok pred nami, a nie za nami. Tešiť sa zo svojho úsilia a nových vedomostí, zručností a schopností, ktoré po ceste nazbierame. Ráta sa samotné úsilie, než prídu výsledky, tie sú iba zavŕšením podniknutého úsilia.

Za fotografiu ďakujem Festivalu zdravia SVETLUŠKY v Malackách.

Príspevok Päť spôsobov, ako sa nepoddať zobrazený najskôr Life koučing.

Túto jeseň mám ozvláštnenú významnými číslovkami – mám čerstvých 44 a na voľnej nohe som 10 rokov. Oslávila som to večierkom „Šimkovej plavba“ na Lodi v Divadle v podpalubí. Symboliku plavby som si vybrala, lebo (nielen) blízki ľudia v mojom živote sú moji vzácni spolucestujúci. Vďaka nim som tou, ktorou som – neúnavnou hľadačkou lásky a krásy, ktorá má vášeň pre cizelovanie seba a druhých.

Nazerám na svoj život ako na „drámu“, ktorá je plná vzrušujúcich možností. Napĺňa ma, keď môžem ľudí povzbudzovať a snažím sa im všestranne pomáhať. To ma priviedlo k pomáhajúcej profesii. Keď som sa rozhodla založiť si materskej dovolenke vlastnú koučovaciu prax, netušila som, ako to dám. Jedno som však vedela s istotou – že chcem ľuďom pomáhať nachádzať ich lepšie JA. Bolo to odvážne, lebo som ešte stále hľadala to svoje. Aj hľadám. Len sa v tom už menej strácam.

Idealistka vo mne však vždy vsadí na to, že túžbu treba nasledovať a vášňou sa dať poháňať. Keď sa ma ľudia pýtajú, aké to bolo, keď som sa rozhodla ísť vlastnou cestou, tak musím úprimne priznať, že občas krkolomne dobrodružné. Aj s krízami, kedy som uvažovala, či sa radšej nezamestnať.

Desať rokov koučovania mi príde aj veľa aj málo. Veľa preto, že som dokázala ustáť turbulencie a vytvorila si živobytie najlepšie možné pre mňa. Málo preto, že som ešte neurobila dieru do svetu. Ale dôležitejšie pre mňa je, keď sa môžem s každým človekom rozlúčiť tak, aby si cítil lepšie, než kým sa so mnou stretol. 

Príspevok Desaťročné výročie mojej koučovacej praxe zobrazený najskôr Life koučing.

Keď bude niekto na vaše nadšenie reagovať studenou sprchou, máte ho. Nebude to preto, že by vás nemal rád. Ani preto, že by vašu myšlienku považoval za hlúpu. Ľudia majú tendenciu “uzemňovať” nadšencov, aby ich chránili pred samými sebou. Aby potom nemuseli čeliť sklamaniu.

Je za tým taký pozoruhodný paradox. Naše vlastné ambície zdôrazňujú v ostatných ich vlastnú nedokonalosť alebo nedostatok sily žiť život, ktorý mali v pláne. Je to prosté: ľudia sa cítia zle, keď hovoríte o riadení svojho života a oni sami neovládajú ten svoj.

Susan Jeffers má jednoduché odporúčanie: “Keď sa rozprávate s ľuďmi, ktorí vždy zavrhujú vaše nové príležitosti, nie sú to dobrí ľudia na rozhovor. Zdvorilo sa poďakujte a choďte za niekým iným.”

Príspevok Máte vo svojom okolí zlodeja snov? zobrazený najskôr Life koučing.

V realite sme každý deň konfrontovaní so sklamaním z toho, že sa nám veci nedaria tak, ako sme si to vysnívali a ako sme očakávali. Skúsenosť mi ukazuje štyri časté prekážky, ktoré majú slušnú moc strhávať nás k tomu, aby sme sa vyhýbali plnému žitiu života.

Na premárnený pokus s novým odhodlaním

Nie vždy dostaneme šancu dať pobabrané naspäť dokopy. Je to ako s rozobratím hodinkového strojčeka, kedy kolieska a pružinky nezapadajú na svoje miesto. Získali sme však skúsenosť, ako to vo vnútri hodiniek vyzerá, aký je to zložitý a jemný mechanizmus. Vieme, že keď budeme potrebovať hodinky opraviť, tak ich radšej zveríme hodinárovi.
Všetko, čo vzniká z osobnej skúsenosti je cenné – je to najlepšia učiaca príležitosť. Keď ešte nemáme dostatočne nažité rôzne skúsenosti, myslíme si, že to, čo chceme, je rýchlo dosiahnuť vytýčený cieľ. A potom si hneď stanoviť nový a splniť ho na maximum. Najväčšie potešenie aj úžitok nám však prinesie poznanie toho, kým sa cestou k cieľu stávame. V podstate nijaké naše snaženie nevyjde nazmar, len ho možno nevyužijeme okamžite.

Na pocit viny s nastavením „tu a teraz“

Je to dotieravý a nepríjemný pocit, keď v sebe živíme výčitku, že sme mali niečo urobiť inak… Kruté na tom je, že z minulosti sa dá zobrať iba ponaučenie, nič ďalšie tam nie je. Keď v nej zostaneme žiť, sme stratení. Tie minulé myšlienky sú totiž niečo, čo už neexistuje. Lenže, berú si rovnakú energiu ako tie, ktoré sa v prítomnosti o niečo pokúšajú. Preto potrebujeme hľadať spôsob, ako na minulosť nazerať ako na niečo, čo nám pomôže vyznať sa v prítomnosti.
Nietzsche to vystihol trefne: „Akokoľvek ďaleko alebo rýchlo pobežíme, reťaz minulosti beží s nami.“ Z môjho pohľadu je rozdiel, či ňou máme omotané nohy, alebo je to doplnok, ktorý nás neobmedzuje v plnom žití tu a teraz.

Na teror príležitostí vďačnosťou

Keď sa pristihnem, že sa pachtím za matériou meniaceho sa sveta, naordinujem si poriadnu dávku vďačnosti, to ma krásne uzemní. Darmo chcem hľadať spokojnosť niekde vonku okolo seba, je to len taká malá, dočasná náplasť. Trvácne a podporné je to, čo nájdem výhradne vo svojom vnútri. Tam mám vždy odpoveď na to, čo je pravým zmyslom môjho života. Nepotrebujem sa pretekať, porovnávať a hodnotiť – stačí, keď budem tvoriť v súlade so svojimi hodnotami. Tak si to pripomínam, keď ma moje pyšné ego ťahá do závisti a k ľahkým riešeniam. Sú podozrivé, aj keď sú veľmi lákavé. Platí sa za ne omnoho viac, ako pri klasickej námahe. A rýchlo pominú. Trvácne je to, čo sme si zaslúžili a podporili hodnotou, ktorú sme vytvorili.

Na rozčarovanie smiechom

Je to lacná a účinná medicína. Je dokonca exaktne preukázané, že aj keď máme zlú náladu, dokážeme si ju okamžite pozdvihnúť, ak sa donútime zasmiať. Na silu to síce nie je ono, ale mozog nerozozná či je to skutočné, alebo sa o to snažíme. Keď máme aspoň 90 sekúnd mimiku v úsmeve, vyplavia sa endorfíny. Nepoznám lepší spôsob od smiechu, ako sa rýchlo zbaviť stresu, úzkosti alebo pochybností. Keď mi je do plaču, skúšam sa najskôr zasmiať. Plakať môžem aj potom. A napokon, na úsmev potrebujeme rozpohybovať iba 17 svalov, pričom na zamračenie ich treba dať do pohybu až 43. Alebo ako hovoria Škóti – úsmev stojí menej ako elektrický prúd a dáva viac svetla.

Príspevok Niet takého šťastia, aby si bol vždy spokojný zobrazený najskôr Life koučing.

Keď sa povie bojovník, môže to evokovať účasť na nejakom boji, ale nemám na mysli túto rolu bojovníka. Chcem napísať o bojovníkoch, ktorí sa rozhodli byť silnými tým, že sú sami sebou. Pokojne zlyhajú pri pokuse dosiahnuť veľké veci, než by víťazili v priemernosti – veď sa aspoň o niečo pokúsili! Každý pokus prekonávať samých seba sa im ráta, pretože vedia, že samotná snaha a túžba dokážu veľa zmeniť.

Vypozorovala som, že pre bojovníka sú charakteristické tri postoje:

Zobrať život do vlastných rúk = BOJOVNÍKOVO KRÉDO

Múdry bojovník k tomu pridá pokoru a zbiera priebežne sily na každodenné výzvy. Nemusí prejaviť žiadnu mieru agresivity alebo útoku. Stačí mu byť konfrontovaný s rôznymi záťažovými situáciami a krízami vo vzťahu k rodine, práci, zdraviu, financiám, vzdelávaniu, budúcnosti… Už len z etických dôvodov sa mu stane, že sa musí postaviť voči ostatným. Urobí to, aj keď tým ľudí popudí, alebo príde o priazeň. Obhájiť svoje hodnoty je pre neho otázkou cti a rešpektu voči sebe.

ROZUMNÝ BOJOVNÍK = nemá potrebu začínať boj

Nepotrebuje použiť nijakú stratégiu, ktorou by išiel proti niekomu. Ide o jeho postoj, ktorým vyjadruje silný, aktívny a zodpovedný prístup k životu. Niektoré veci dokáže odrieknuť a povedať rázne nie. Vie, že tak udrží svoju psychiku v pohode a vo vyrovnanosti, aj navzdory bolesti alebo strate. Dokáže rozlíšiť, čo je zmysluplné a čo zavádzajúca ilúzia. Neklame samého seba, ani iných, koná férovo a čestne.

Trénuje každý deň = cení si NEZDOLNOSŤ

Prechádza aj cez netrpezlivosť, frustráciu, nudu a rôzne habaďúry kritickej mysle. Bojovník stojí vzpriamene a koná, pretože práve je treba niečo urobiť. Nezapodieva sa tým, že by z vecí robil melodrámu alebo dilemu. Hľadá možnosti a príležitosti, neskrýva sa, ani neuteká pred problémami, zisťuje, čo je potrebné na posunutie sa z miesta. Jeho sila pramení z duševného tréningu. Uvedomuje si, že v každom okamihu života existuje možnosť použiť niektorú z duševných schopností alebo ju rozvíjať. Berie to ako povinnosť voči sebe, neprestať na sebe pracovať.

PRAVÉHO BOJOVNÍKA spoznáme ľahko – nie je pre neho podstatné víťazstvo a netrápi sa pre prehru. Za najdôležitejšie považuje, že vždy bojuje za to, o čom si myslí, že je to správne a nikomu to neublíži.

Vďaka za svet plný skvelých bojovníkov ♥️

Príspevok Prebudiť srdce bojovníka zobrazený najskôr Life koučing.

Príspevok Namiesto odchádzania od starého treba chodiť v ústrety novému AUDIOBLOG (85 sekúnd) zobrazený najskôr Life koučing.

Nedajú sa počítať kurčatá skôr, než sa vyliahnu

S obľubou to robíme, možno preto, aby sme sa nemuseli zdržiavať trpezlivosťou. A popri tom sme radi stratení vo svojich fantazijných predstavách. Chceme, aby boli veci čo najväčšmi podľa nás a keď sa to tak nedeje, bojujeme proti všetkému. Odvrávame, kritizujeme, hádame sa, manipulujeme, vydierame, presadzujeme svoju pravdu… Prosto vzdorujeme. Nemáme kedy, dovoliť si dovoliť prijať veci také, aké sú. Nemám na mysli rezignáciu či pasivitu, len pokoru dovoliť si byť milšími, srdečnejšími, pokojnejšími, šťastnejšími a menej vystrašenými. Na takúto zmenu postoja však potrebujeme viac než chcenie – potrebujeme aj schopnosti. Očakávame od seba, že nás pevná vôľa podrží a kladieme na seba najrôznejšie požiadavky. Avšak to, čo nás vždy najväčšmi ohrozí je úzkosť z toho, či si veríme, že “to celé” zvládneme.

Keď rozum súperí s intuíciou o to, kto urobí lepšie rozhodnutie

Žiadna zmena sa neuskutoční, pokým sa pre ňu skutočne nerozhodneme. Keď sa ocitáme v nerozhodnosti, túžba po zmene môže byť akokoľvek silná, zabrzdia ju obavy, neistota a stres z jej urobenia. Zvyčajne vieme, čo nechceme. Menej jasno mávame v tom, čo skutočne chceme my sami, nie všetci okolo nás. V zaseknutí, či si máme trúfnuť a v premýšľaní čo ak… sa paralyzujeme. To má za následok, že prešľapujeme na mieste a opúšťajú nás si sily a odvaha konať.

Viete, čo je najdôležitejšie, keď sa ocitnete v jame?

Prestaňte kopať, radí W. Buffett. Je to trefná paralela k tomu, že keď nevieme, čomu sa chceme venovať, strávime väčšinu svojho času premýšľaním o tom, čo by sme chceli alebo mali robiť. Prípadne, radšej nad tým ani nepremýšľame, a ani nič aktívne nerobíme. Keď sa raz zamyslíme nad tým, čo chceme robiť, môžu nastať dva scenáre. Nič nás nenapadne alebo chceme toho toľko, že vznikne dlhý zoznam. Tu zvyčajne urobíme chybu. Chceme naraz zmeniť alebo robiť všetko. Ale to je nemožné. Nemáme zrazu viac kapacít ani energie, všetko to ustáť. Cesta vedie cez výber jednej veci, ktorej sa dokážeme venovať čo najväčšmi, aby sme pocítili efekt z toho, že robíme niečo inak. Keď to dostaneme pod kontrolu a zautomatizujeme to do podoby návyku, môžeme si pridať ďalšiu aktivitu. Pekne krok za krokom, ako Budhisti hovoria: “Tá fľaša sa naplní aj kvapkaním.”

Mať správne nastavenie značí, že cieľ je na dosah

Zaobstarať si nadšenie znamená, že eliminujeme pochybnosti. Ukrýva sa v ňom absolútna zanietenosť pre vec. Nadšenie tvorí našu vieru v to, že nám príde do cesty to, čo potrebujeme, pretože… Riadime svoj život hodnotami a zásadami, podľa ktorých sa správame. Keď v tom máme rozpor, oplatí sa ho dať do poriadku.

Krotiť svojho vnútorného leňocha

Napríklad cez „hustotu pozornosti“. Je to prosté – koľko pozornosti niečomu venujeme a sme na to zameraní, o toľko sa navýši miera nášho mentálneho sústredenia a koncentrácie. Sila je v našom sústredení. Podľa toho, kam zameriame svoju pozornosť, meníme mozog a meníme to, ako vnímame svet a ako s ním komunikujeme. Keď si všímame problémy, môžeme ich donekonečna skúmať, analyzovať, alebo hľadať ich riešenia. Zameranie na riešenia nám pomáha riešenia vytvárať!

Úspešní ľudia nie sú perfekcionisti, sú to improvizátori

Majú totiž odvahu jednoducho začať. Nepredpokladajú, že musia nutne všetko poznať. Ani tí najúspešnejší ľudia nemajú odpoveď na každú otázku. A tiež nečakajú so začiatkom až na dobu, kedy budú tieto odpovede poznať. Jednoducho začnú. Nenechajú sa všetkými tými otázkami otravovať. Neraz nám naozaj stačí viera v to, že odpovede sa časom objavia, a svoje smerovanie môžeme upravovať krok za krokom. Väčšina odpovedí totiž vyrastie z našich aktivít, a nie z teoretického špekulovanie.

Zmena ako výzva pre spontánnosť

Žiť väčšmi podľa svojich inštinktov než podľa rozumu môže byť cesta menšieho odporu. Najhoršie vidíme veci, ktoré sú nám najbližšie. Ryby spoznajú najhoršie vodu a my ľudia poznáme najmenej to bežné, každodenné. K tomu nám môže dobre dopomôcť spontánnosť. Bruce Lee ju približoval žiakom cez túto lekciu: „Buď ako voda raziaca si svoju cestu cez trhliny. Nebuď agresívny, ale prispôsob sa objektu, a nájdeš cestu okolo alebo skrz. Keď v tebe nič nezostane strnulé, okolie sa samo odhalí. Vyprázdni svoju myseľ, buď bez akejkoľvek formy, tvárny ako voda. Keď naleješ vodu do šálky, stane sa šálkou. Keď ju naleješ do fľaše, stane sa fľašou. Voda môže plávať a nemôže naraziť. Staň sa vodou.”

Post Scriptum – 1 % času investované iba do seba

Jedno percento času je nič, však? To nejako ušetríme. Z pohľadu jedného roka sú to 4 dni. Predstavte si, že ich venujete výhradne sebe. Tak, že na nič a na nikoho nebudete brať ohľad a naplánujete si deň snov podľa seba. Je jedno, či ho strávite v posteli, alebo niekam vyrazíte… Jeho úlohu je urobiť vám radosť a naplniť vás pocitom, že ste zo špirály zhonu vystúpili a máte priestor premýšľať nad tým, aký je váš smer a či tam aj pádlujete.

Máte chuť vyskúšať si to? Mne to funguje skvelo. Postupne tie dni navyšujem a vôbec nemám výčitky :-)

Vaša Janette :-)

Príspevok Nemusíme byť obeťou pravidiel, podľa ktorých žijeme zobrazený najskôr Life koučing.

Prečo je také ťažké dodržiavať predsavzatia?

Albert Eistein by vtipne poznamenal: „Teoreticky sú teória a prax to isté. Prakticky nie.“

Pri sprevádzaní ľudí dôverne poznám, aké náročné je dosiahnuť udržateľné sebazdokonaľovanie. Je to s ním skutočne ťažké – aj tí najdisciplinovanejší a najúspešnejší ľudia pri sebazdokonaľovaní stroskotajú. Avšak, nevzdajú to, hľadajú stále nové spôsoby ako so sebou vyjednávať a neuhýbať, pestovať debadisciplínu a zotrvať v pozitívnych návykoch.

Rada od firmy Nike by vás povzbudila, že ak sa cítite neistý, nemajú vám to za zlé. „Len to robte častejšie.“ Je to taká naša ľudská prirodzenosť, že sa oveľa viac vyžívame v tom, že sa ponosujeme na nedostatok niečoho (času, pohybu, peňazí…) namiesto toho, aby sme hľadali spôsoby, ako tento problém vyriešiť.

Ako teda na to?

Skvelým tipom sú mikropredsavzatia. Sú to ucelené a pevné záväzky, ktoré majú upevniť nejaký cieľ v správaní a okamžite priniesť osoh. Nepotrebujete chcieť od seba zaraz veľké veci typu budem zodpovednejší, organizovanejší, efektívnejší… Potrebujete si nastaviť malé, postupné kroky, aby ste v každodennosti vykázali pre dobrý pocit zo seba ten druh činorodosti, ktorý vás dovedie bližšie k tomu, po čom túžite. Zmyslom je robiť, hoci malú aktivitu tak často, až sa z nej vypestuje návyk vedúci k stabilnému postoju. Potom sa dá pridať ďalšia aktivita, zmysel je v postupnosti, nie v urýchľovaní.

Príbeh zo života

Vyhľadala ma mladá žena, povedzme Janka, ktorá je zvyknutá pracovať 12-14 hodín denne. Neprišla preto, aby som jej dohovorila, aké to bude ma pre ňu následky. Hľadala spôsob, ako si dovolí nechať nejaký čas aj pre seba, lebo prioritu tvorí práca, ktorá jej uspokojuje väčšinu potrieb. Rozum ju vystríhal, že keď to neurobí, môže sa odpáliť a to ju primälo premýšľať nad tým. Hoci pocitovo mala chuť naďalej veľa pracovať, lebo jej to nateraz prináša efekt. Odhodlanie pracovať menej sa jej nijako nedarilo presadiť v praxi. Vždy bolo niečo dôležitejšie a naliehavejšie, než jej voľnočasová aktivita. Jankina prirodzená tendencia odvádzať prácu na 100 a viac percent sú mocnejšie, než dovolenie si poľaviť. Spoločne sme skúmali, akú malú zmenu, hoci nepatrnú by ocenila, keby sa v súvislosti s jej neexistenciou voľného času niečo zmenilo. Uvedomila si, že keby obmedzila tlak na seba, že musí nepretržite podávať vysoký výkon, uľavilo by sa jej. Začala s 10 minútami večerného „ničnerobenia“ denne. Pozostávali v tom, že si v hlave zoradila, aký mala deň, zapísala si 3 krátke vety, za čo je vďačná a poskúmala najintenzívnejší pocit z dňa – ako jej s ním bolo a čo jej chcel povedať. Chcela od seba na začiatok iba toto jediné – počas 10 minút sledovať svoje myšlienky, zatriediť si ich a na druhý deň urobiť opäť to isté. Deň za dňom, než prešiel týždeň, druhý, tretí a ani nie do mesiaca u Janky nastala zmena priorít, ktorá podporila jej nový zvyk – začal sa diať akoby automaticky. Vďaka nemu sa začala meniť aj jej predstava o sebe samej. Zbadala, že nový spôsob prístupu k času voči sebe z nej robí iného človeka. Začala sa stotožňovať s novým správaním a začala samú seba inak vnímať. Spozorovala, že sa zlepšila a v skutočnosti prešla zmenou.

Janka svoj postoj k predsavzatiu, že by mala mať viacej času na seba po predošlým skúsenostiach prehodnotila. Namiesto veľkého, dlhodobého cieľa, že bude menej pracovať si našla svoju cestu k sebe cez to, že si začala vyčleňovať malé časové rámce, aby sa stišovala a premýšľala nad tým, aké to pre ňu je. Zrazu sa stala prioritou sama pre seba a nechcelo to žiadny radikalizmus, ani vyčerpávajúce súboje so svojím nastavením.

Ponaučenie z krízového vývoja

Práve primerané predsavzatia prinášajú okamžitý a pretrvávajúci úžitok. Je to prosté – úspech v každodennom záväzku nás zmení viac, než príprava na ten veľký dôležitý skutok, ktorý plánujeme toľko, až sa vyčerpáme nerozhodnosťou.

Toľko oslava mikropredsavzatia, lebo je to čin, nie niečo, čo si sľúbite byť, ale niečo, čo si zaumienite urobiť. Nie je to želanie, ale poctivý plán vytvoriť, zmeniť či ignorovať určitý návyk alebo postoj.

Pozitívne návyky sú ako energetická tyčinka

O koľko by bola naša cesta k prosperite istejšia, keby mal každý z nás niekoho, kto by ho konfrontoval so životne dôležitými otázkami a neuspokojil by sa s jednoduchými odpoveďami či výhovorkami. Inšpiratívna analógia je v tomto starom príbehu: Kedysi dávno šiel jeden múdry muž po ceste, keď ho prekvapil samurajský bojovník. Vytiahol meč a povedal: „Kto si? Kam ideš? Prečo tam ideš?“ Múdry muž sa nedal zastrašiť a odpovedal: „Koľko vám platí váš majster?“ Samuraja prekvapilo, že muž neprejavil strach. „Dve zlatky mesačne“, odpovedal. Múdry muž chvíľu premýšľal a potom povedal: „Mám pre vás návrh. Ja vám budem platiť tri zlatky za mesiac, keď ma na tejto starej ceste každý deň zastavíte a budete chcieť, aby som odpovedal na vaše tri otázky.“

Máte už svojho „samuraja“? Hoci len denníkového?

Držím palce a keď budete mať chuť, podeľte sa o svoje malé víťazstvo nad sebou. Rada venujem ocenenie a povzbudenie.

P.S.  Ak sa neviete popasovať s nenáročným predsavzatím, musíte si uvedomiť, že okrem nejakého zázračného veľkého tresku vám už nič nepomôže zmeniť spôsob života. Caroline L. Arnold

Blog si môžete aj vypočuť :-)

Príspevok Hlavné je jednoducho začať – aj v AUDIO verzii zobrazený najskôr Life koučing.

Preťatie nemohúcnosti

Potom nastal okamih – teda nie jeden, skôr to bol proces zhromažďovania, než som sa rozhodla. Rázne, teda tak, ako to čo najodhodlanejšie šlo, som si povedala, že už žiadne upchávanie a látanie, potrebujem odpovede na otázky: „Prečo? Na čo som tu? Čo s tým všetkým?“ Teraz už viem, že to bolo možné aj preto, lebo som sa pod ťarchou nespokojnosti, ktorá ma tlačila ku dnu, zastavila. Obzerala som sa, kam vlastne idem. Keď som si chcela skontrolovať smer, nemala som veľmi podľa čoho. Žila som v medziach svojho bezpečnostného pásma a neposkytla si príležitosť na rast. Neučila som sa nové veci, necítila sa slobodná, hravá, spontánna a vôbec netušila, ako sa mám tešiť z naplneného života.

Čo vám zabudnú povedať

Každá zmena musí začať zvnútra, a to je to čaro, ktoré nám spočiatku chýba. To, že sa hneváme alebo sme nespokojní, nemá na svedomí spoločenská situácia, šéf, partner, rodičia… Môžem vám s určitosťou povedať, že pokým som sa neprestala sťažovať všetkým okolo mňa, nepohla som sa z miesta. Nič sa nezmenilo, než som neprevzala za svoj život zodpovednosť. Chcelo to od mňa zbaviť sa početných obmedzujúcich klapiek myslenia (ako napríklad: Môžem si dovoliť začať v tridsiatke od začiatku, veď by som už niekde mala byť!). Keď som si trúfla skúmať možnosti, ako si rozšíriť obzor a napínať svoj potenciál, aby som sa dostala o trochu vyššie, ďalej, hlbšie…, uvidela som ďalšie kroky, ktoré mi pomohli kráčať ďalej, hoci sa mi niekedy nechcelo.

Skutočne patrí život tým, ktorí veria v krásu svojich snov?

Opakovane som dostávala od svojich sprevádzateľov a učiteľov radu: „Musíš si vedieť predstaviť, čo je to, čo chceš.“ Znelo to ako jednoduché odporúčanie. Snažila som sa a premýšľala, ako to urobiť čo najlepšie. Spočiatku mi to nešlo – racionálne cenzurovanie mojich vzletných vízií sa bilo s tým, čo presadzovalo srdce. Napokon sa dohodli a ja som začala veriť tomu, čo sa o vízii hovorí – že umožňuje našu rozptýlenú energiu zamerať na jeden bod, a tým dosiahnuť silu lasera. Túžila som po tom, aby ma moja vízia povzbudzovala aj vo chvíľach, keď som nevedela kadiaľ kam. Stalo sa to, čo sa odohrá, keď je naše odhodlanie intenzívne – vytrvala som a dočkala som sa. Na konci septembra mám výročie, ktoré si považujem ako narodeniny. Na konci septembra  je to už plných 7 rokov, čo sa venujem pomáhajúcej profesii a slúžim ľuďom. Som za to vďačná – vnieslo mi to do života vytúžené uspokojenie, pokoj a súlad. A hoci to teraz popisujem ako úchvatnú cestu, lebo toto je oslavný článok na moju vytúženú prácu, nešlo to ako po masle. Ale o tom nabudúce, ako som sa aj vzdať chcela.

Dá sa spoľahnúť na to, že pri hľadaní príde niečo lepšie než to, čo máte?

Môžeme mať všetko poznanie vesmíru, no alfou a omegou je prax, teda uplatnenie teoretického poznania v reálnom živote. Nadobudnuté poznanie potrebujeme krok za krokom presadzovať v realite – tak často a tak dlho, ako treba. Veľkým povzbudením je skutočnosť, že keď človekom lomcuje narastajúca nespokojnosť, dá sa s ňou zručne naložiť: venovať jej pozornosť, vziať ju so sebou niekam na výpravu, zhovárať sa s ňou partnersky a rešpektovať ju ako učiteľa. A popri tom sa zbaviť ilúzií, ktorými klameme samých seba. Dospieť k vyrovnanosti je tiež o nadobúdaní trpezlivosti a dopriavaní si sebaskúmania, sebapoznávania a hľadania. Napríklad našej túžby, ktorá z nás robí reálnych ľudí, bez návykových masiek. O tom tiež v ďalšom blogu.

Moja inšpirácia

Nelson Mandela, napriek tomu, že bol dlhé roky väznený, vo svojej autobiografii napísal: „Som v podstate optimista. Či ide o dielo prírody, či výchovy, to netuším. K optimizmu patrí to, že človek nespúšťa oči zo slnka a jeho nohy neprestávajú kráčať vpred. Zažil som veľa temných chvíľ, keď bola moja viera v ľudskosť podrobená ťažkej skúške, nikdy som si však nezačal, ani som nemohol začať zúfať. To by znamenalo porážku a smrť.“

S vďakou za to, že ste :-) A s vďačnosťou za to, že zažívam radosť v tom, čo robím :-)

Príspevok Prežiť nešťastie je oveľa jednoduchšie – osobné šťastie je o zameraní na seba zobrazený najskôr Life koučing.

Rada ľuďom so zmenami pomáham. Dobre si pamätám, aké to bolo pre mňa zložité, keď som sa snažila nájsť odpovede na to, kým som a kam smerujem. Sama som bola prípadom, kedy som sa odhodlala meniť svoj život až vtedy, keď som cítila bolesť. Chcela som veriť tomu, že všetky tie jemné, ale nástojčivé signály, ktoré moja intuícia vysielala, nie sú nič vážne a že to tak nejako pominie. Lenže bolesť zvyčajne neprichádza z ničoho nič a neprepadne nás znenazdajky, zvyšuje sa postupne. Ako by nás viedla pomocou svetelného lúča. Ja som však nevidela svetlo, len cítila horúčavu z toho, ako som vzdorovala. Najskôr som sa zdráhala zmeniť, lebo by to znamenalo nepríjemnosti a nepohodlie.

Čo to odo mňa chcelo?

Nič veľké, iba sa vzdať zdanlivého bezpečia a opustiť akože pohodlie. Keď som si konečne priznala, že musím opustiť zaužívaný a výdatne obmedzujúci vzorec správania, zmena sa zrazu nezdala byť taká ťažká. Potrebovala som sa zmieriť so situáciou, v ktorej som sa ocitla a potom prišlo na rad prevzatie zodpovednosti za ňu. Už žiadne výhovorky, aká som ja nešťastnica úbohá. Chvíľu bolo utešujúce hrať sa na obeť, než som tým všetkých okolo vyčerpala. Potom prišlo na rad konečne spytovanie sa: „Čo ma má táto situácia naučiť? Aké ponaučenie si mám zobrať?“ Trvalo mi istý čas, než som si vyskladala, čo všetko mám zmeniť, aby som svoju situáciu vyriešila. Nasledovalo zameranie sa na to, čo som sa mala naučiť a konečne som konala. Pekne pomaličky, krok za krokom, než sa mi začalo potvrdzovať, že hoci to nejde ráznym tempom, prináša mi to radosť a ďalšiu chuť zotrvať v odhodlaní. Každá ďalšia úloha mi totiž priniesla so sebou príležitosť na nový a lepší život. Bolesť začala miznúť a spolu s ňou aj ničivé myšlienky bezmocnosti z toho, ako som sa nevedela vyhrabať z pasce, kam som sa sama zakopala. Obdobne, ako chlapíček v tomto príbehu:

Unavený lovec sklesnuto kráčal po love domov, keď zrazu stratil pôdu pod nohami a prepadol sa do veľkej jamy. Pád mu vyrazil dych a keď prišiel k sebe, zistil, že leží vedľa býka, ktorý sa v pasci ocitol nedávno pred ním a zlomil si väzy. Keď sa vyštverhal na jeho robustné telo, poľahky vyšiel z jamy von. Potom si však uvedomil, že nechať tam toľko mäsa by bolo škoda. Skočil do jamy naspäť a nadšene začal býka porcovať. Keď skončil, celý spokojný sa kochal tým, ako také veľké zviera šikovne rozložil na malé časti. Radosť ho prešla vo chvíli, keď zistil, že sa z jamy nevie dostať, lebo nedočiahne na jej okraj. Keď potom skupina lovcov po čase jamu našla, s údivom hľadeli na jej dno s dvomi kostrami – ľudskou aj zvieracou.

Každý z nás chce, aby sa niečo v jeho živote zlepšilo

Bez zmeny niet nádeje na lepší život alebo na skončenie trápenia. Zmena je vždy žiaduca, a aj keď sa nám to na počiatku nezdá, každá zmena je vždy zmenou k lepšiemu, bez ohľadu na to, kam smeruje.

A hoci je naša reakcia na nepredvídateľnú katastrofu prostá: „Prečo práve ja?“, odpoveď je vo svojej prirodzenosti bezcitná: „A prečo nie ty?“ Užitočnejšie je však pýtať sa: „Čo teraz budem robiť?“ Pravda je jednoduchá: Pokiaľ žijeme, vždy máme nejakú možnosť. Keď sa naučíme hľadať reálny priestor medzi ilúziou, že sa nebudeme musieť pozerať, ako sa naša nádej stráca a presvedčením, že život nemá zmysel, keď ho nemôžeme riadiť, tak sme víťazi. Pre rovnováhu potrebujeme strednú cestu, aby sme zdolávanie pascí nevzdali, lebo veci nie sú čierne a biele, ani dobré a zlé.

A ešte jedno varovanie, než sa začnete meniť: „Tí, ktorí nemajú radi zmeny, sa môžu cítiť nepríjemne a niekedy aj ohrození, keď vidia niekoho blízkeho, ako sa aktívne snaží zlepšiť svoj život. Pripomína im to totiž skutočnosť, že oni sami nič nerobia. … Ich odpor a nevôľa nemajú s vami nič spoločné, je to ich problém.” Kim Kiyosaki

Príspevok Zostať rovnaký bolí viac, než sa zmeniť zobrazený najskôr Life koučing.

Zaujímalo by ma, v čom je problém, keď viem, čo mám robiť, mám návody, mám podporu, všetko sa zdá byť jasné, ale napriek tomu nedokážem nájsť silu k realizácii, k tým prvým krokom. Premýšľala som o tom, a neviem, či to môže byť zlým nastavením osobných cieľov (ktoré ma nedostatočne inšpirujú), alebo jednoducho ide len o neschopnosť prekonať lenivosť či pohodlnosť?

Skôr mám ale silný vnútorný pocit, že čo urobím pre seba, tak mi nedáva životný zmysel. Keď mám niečo urobiť pre druhých, tak sily a energie urobiť prvý krok mám dosť. Ale keď mám urobiť niečo pre seba, tak sa vnútorne podkopávam a zrážam. Môže to byť teda aj nízkou sebaúctou k sebe samému? Ako toto prekonať? Začala som mať dokonca pocit, ako keby som si hovkala v tom pocite sebaľútosti a zmaru.   Pavla

S tým, čo Pavla opisuje sa stretávam v praxi často a môže to mať viacero príčin. Vyberám tri najfrekventovanejšie.

Skratky ako prekážka

V mnohých kľúčových oblastiach života jednoducho nedokážeme dosiahnuť to, čo chceme a po čom túžime. Jednou z príčin, ktorej by sme to mohli pripísať je: nedostatok sebadisciplíny. Z doby, v ktorej žijeme sa nenápadne vytráca. Žijeme v spoločnosti, ktorá nás nabáda, až núti, aby sme boli rýchlo úspešní, bleskovo schudli, okamžite sa uzdravili… Zvykli sme si na zaručené, rýchle a spoľahlivé riešenia à la „zázračná pilulka“. A hoci vieme, že nefungujú, aj tak sa k nim radi utiekame, lebo je to skratka a my máme predsa naponáhľo.

Keď myslíme na to, že potrebujeme využiť čo najviac skratiek, má to dopad na našu sebadôveru a bráni nám to v dosiahnutí skutočného úspechu. Pri zjednodušovaní, ponáhľaní a urýchlovaní vecí zabúdame na zodpovednosť – hlavne tú voči sebe. Ani sa nenazdáme a ocitáme sa v pasci zaseknutia a stagnácie, kedy sa naša frustrácia prehlbuje, lebo hoci sa snažíme, efekt neprichádza.

Aplikačné odporúčanie

Vyberte si niečo, čo bude pre vás akurátna výzva (ani ľahká, ani príliš náročná) a venujte jej pozornosť, zaujatie a energiu minimálne raz denne, než si vypestujete návyk a pôjde vám to akoby samo. Pre tréning sebadisciplíny je to ideálne. Môže to byť čokoľvek – chôdza po schodoch namiesto výťahom, vynechanie rýchlych cukrov, skrátený čas na internete, prečítaných 30 strán denne, úprimné venovanie pozornosti niekomu…

Chyby na ceste

Môžeme mať skvelú víziu toho, čo chceme, ale často už nezvládame urobiť kroky, ktoré nás tam dovedú. Je to ako snívať o tom, že zabehneme maratón, ale netrénujeme, aby sme to dokázali. Čo sa stane? Pravdaže, ten maratón nikdy nepobežíme. “Chyba na ceste” rozptýli vašu energiu a zabráni vám v realizácii sna, túžby, vízie… Zabúdame na to, že malé a dosiahnuteľné ciele vytvárajú základné kamene vedúce k ohromným cieľom.

Aplikačné odporúčanie

Vyberte si jednu malú vec, ktorú ste ešte neurobili a máte ju na zozname toho, čo chcete podniknúť. Zistite si o nej čo najviac – prečo je pre vás dôležitá, prečo sa vám oplatí do nej pustiť, čo tým získate, čo všetko sa vďaka nej rozpohybuje vpred a aký budete mať pocit, keď si poviete, že ste to dokázali. Vyhraďte si mesiac na to, aby ste dosiahli v tejto veci posun, progres, efekt. Pomenujte si, čo konkrétne to bude, podľa čoho budete vedieť, že ste sa hli z miesta a máte z toho skvelý pocit. Stačí vám jediná vec, ktorú ste schopní posunúť v priebehu 30 dní, aby ste z nej vnímali efekt činorodosti, a tým aj úspechu. Pokiaľ to urobíte, nezaradíte sa k ľuďom, ktorí si vždy priali niečo urobiť, a pritom to nikdy neurobili.

Vnútorní sabotéri

Myseľ je neodbytná. Privlastňuje si našu pozornosť tým, že myšlienky prifarbuje emóciami a dokonca aj telesnými prejavmi. Kedykoľvek sa objaví naliehavá, zneisťujúca a zbytočná myšlienka, má tendenciu upútať nás a odviesť pozornosť. Než sa zbadáme, úplne zabudneme, čomu sa máme venovať. Pozorovanie mysle je obzvlášť obtiažne, pokiaľ sú myšlienky umocnené pocitmi úzkosti, strachu, pochybnosťami o sebe, o zmysluplnosti svojho konania…. V takých situáciách myseľ vyžaduje, aby sme sa riadili jej pokynmi.

Aplikačné odporúčanie

Keď si chcete trénovať odstup od neužitočných a sebadôveru podkopávajúcich pokynov, ktorými vás myseľ komanduje, a nie práve smerom, kde chcete byť, nie je to zložité. Kedykoľvek zaznamenáte obmedzujúcu myšlienku alebo nutkavý pocit, vyjadrite ho slovami a vložte do vety: “Vnímam myšlienku…” Keď sa práve pristihnete, že prokrastinujete a nerobíte, čo ste si predsavzali, môžete si v duchu povedať: “Vnímam myšlienku, že sa mi nechce robiť to, čo mám a čo naozaj chcem.” Pokiaľ si vychutnávate dobrý pocit zo seba, lebo ste sa prekonali, pomyslite si: “Vnímam myšlienku, že som dokázala prekročiť svoju zónu komfortu.” Takto podľa odporúčania klinického psychológa Shawna T. Smitha, a mám to spoľahlivo otestované, dokážete lepšie a s odstupom posúdiť, ako sa prejavuje vaša myseľ. Čím väčšmi trénujete, tým väčšiu zručnosť nadobúdate, a tým menej vás blokujú myšlienky a pocity, ktoré sú pre vás neužitočné a hovoria vám, že nie ste dosť: múdry, odvážny, šikovný, vytrvalý, skúsený, nadaný… Je to nezmysel – ste dosť „dobrý“ už teraz, len tomu potrebujete cez skutky uveriť.

Načo sa dá spoľahnúť

Úspešní ľudia si zvykajú robiť to, do čoho sa neúspešným nechce. Ten zvyk je na tom celé to dôležité. Úspech totiž často nie je výsledkom zásadných rozhodnutí, ktoré urobíme, ale vyústením všetkých drobných a zdanlivo bezvýznamných krokov. Úspech prichádza, pokiaľ si namiesto ľahkého, ale nesprávneho riešenia zvolíme obtiažne, ale správne. Takto konať však potrebujeme čo najčastejšie. Potom naša sebaúcta a sebahodnota rastú ako keby bez veľkej námahy, lebo sú živené činorodosťou. Keď sa naučíme ovládať svoje obavy, sebakritiku a strach, žijeme väčšmi v súlade so svojimi hodnotami, a tým aj v emočnej pohode. Potom si budeme s hrdosťou hovoriť: “Dokázal som to. Som rád, že som to urobil.”

Život je zážitkom, ktorý si máme všetci užiť…

Maximalizácia pozitívnych aspektov toho, čo si pre svoj život slobodne vyberáte vás vždy povzbudí. V tom nájdete dostatok energie na to, aby ste sa púšťali vždy do nových vecí, ktoré posilnia vašu sebadôveru a sebavedomie. Ako múdro skonštatoval Lao-c’:

“V samom strede seba samého máš odpoveď. Vieš, kto si, a vieš, čo chceš.”

Príspevok Spýtali ste sa ma, ako prekonať samého seba zobrazený najskôr Life koučing.