Príspevok To, čo môžete v každej chvíli kontrolovať… zobrazený najskôr Life koučing.

Čím viac energie vložíme do niečoho, čo nemáme radi, tým väčšmi nás to zväzuje. Tá pripútanosť nás nepustí opustiť niečo, s čím sme nejakým spôsobom zviazaní. Skúšame to cez nenávisť, aby sme sa odpútali, ale práve ona nás znova a znova priťahuje aj k niečomu, čo nám nerobí dobre.

Oplatí sa preto nechať veci, ktoré už nepotrebujete, ktoré splnili svoj účel, sú zastarané alebo nefunkčné voľne odchádzať. Lenže „púšťanie“ nie je také jednouché. Tam, kde máme citové puto (a vôbec nemusí byť pozitívne), strácame odstup a nadhľad. Sme zaangažovaní a považujeme sa zodpovední za to, aké to je. A neraz neveríme, že to môže lepšie. Tak otáľame a strácame chuť meniť to.

Privádza nás to potom zase na začiatok a pýtame sa samých seba: Skutočne je to zlé také zlé? Takto si  naháňame vlastný chvost… Preťať tú zacyklenosť môže postoj, že najväčšie riziko je neriskovať. Ako inak by sme sa naučili, čo potrebujeme, keby sme nerobili chyby?

Príspevok Najväčšie riziko je neriskovať zobrazený najskôr Life koučing.

To, k čomu sa utiekam v dobrých aj náročných časoch je viera v lásku – k sebe, k ľuďom, k svetu… Riadim sa tým, že čím viac lásky rozdám, tým viac jej bude všade okolo mňa. Láska si poradí so všetkým. Áno, sú veci, bez ktorých nedokážeme žiť, lenže hoci ich máme, bez lásky si ich potom nevieme užívať.

Ďalšou neodmysliteľnou hodnotou je pre mňa zmysluplnosť. Bola som stvorená pre službu druhým a to mi vždy kryje chrbát, lebo viem, prečo som tu a ako môžem byť nápomocná. Som idealistka a verím v možnosti, ktoré nevidno. Naučila som sa proaktívnemu prístupu a nedávam sa tlačiť do kúta pocitom hnevu, vzdorovania alebo nástojčivosti – aj keď sú momenty, kedy ma to povláči. Najväčšiu bezmocnosti cítim, keď narazím na ľudskú obmedzenosť a zaťatosť, nevraživosť a netoleranciu. Učím sa pri tom pokore a akceptácii toho, že z nejakého dôvodu, ktorému síce práve nerozumiem, to má byť tak.

Keď mi je nanič, lebo som v nerovnováhe, uvedomujem si, že je to stav dočasný a pominie. Nechávam cez seba bolesť prechádzať a súcitne hľadám, ako si uľavím. Už viem, že je to o tom, aby som vyčkala a pochopila, čo sa mám nové naučiť, čo prijať, čo zmeniť… Aby som ustála emočné turbulencie, zamestnávam sa nejakou činorodosťou. Strážim si, aby som sa v sebaľútosti príliš nenamáčala, lebo tým strácam nadhľad. A keď neviem, čo so sebou, tak si zo seba uťahujem – smiech, hoci cez slzy, mi pomáha nebrať sa tak smrteľne vážne.

Príspevok 5 vecí na odrazenie sa od dna zobrazený najskôr Life koučing.

Už ani na Východe neplatí, že človek nemôže mať tisíc dobrých dní, tak ako kvetina nemôže sto dní kvitnúť. My si povieme, že môže – veď to chce len poriadne hnojenie a špeciálnu opateru, a kvetina to dá. Prípadne jej pomôžeme genetickou úpravou…

Takéto „zásahy“ robíme aj samým sebe. Potláčame svoju prirodzenosť, aby sme obišli rytmy prírody. Zdanlivo neobmedzené možnosti nás vháňajú do divnej pohodlnosti. Ba čo viac, v mnohých oblastiach života sa dokážeme vzdať zodpovednosti za seba samých a tvrdiť, že nemáme na výber. Áno, niekedy nemáme, ale skôr preto, že sa bojíme slobodne rozhodnúť. Alebo preto, že neuznáme samých seba za zvrchovanú autoritu.

Alebo sa radšej poddáme davovej komformite, než by sme zostali osamotení v presvedčení, že zdravý rozum môže byť viac, než módne trendy…

Príspevok Tyrania zdanlivo neobmedzených možností zobrazený najskôr Life koučing.

Našu myseľ môžeme prirovnať k moru – niekedy pokojnému, inokedy rozbúrenému. Učíme sa, ako „na ňom“ manévrovať a zvládať rôzne poveternostné podmienky. Najväčšie vlny hádže, keď sa nevieme rozhodnúť. Alebo keď vstúpi na palubu čierny pasažier v podobe nejakej inkognito myšlienky z nevedomia. Takej, ktorá sa ťažko priznáva alebo chápe. Rozpúta to emočnú búrku. Vtedy treba spustiť plachty a nerobiť nič iného, než zostať bdelí a uvedomelí.

Potrebujeme myšlienky, ktoré nás vedú k túlaniu a blúdeniu, zastavovať. Najlepšie tak, že im nedovolíme plávať do premýšľania o udalostiach, ktoré sa stali v minulosti, možno nastanú v budúcnosti alebo sa nestanú vôbec. Na tom totiž takmer vždy stroskotáme. Chce to udržať si iba taký ponor, ktorý nás nepotopí. A ten závisí od toho, ako sa dokážeme oslobodzovať od vonkajších vplyvov. To nám umožňuje ponárať sa sami do seba a nachádzať tam tie najlepšie kompasy.

Príspevok Ako plachtiť v emočných búrkach zobrazený najskôr Life koučing.