Koľkokrát denne si poviete: „To sa nepočíta!“

Hoci malé kroky vyzerajú nenápadne, dokážu urobiť veľký rozdiel. Už len kvôli tomu, že ak si nevšimnete pokrok, mozog nemá dôvod pokračovať.

Tento text je pozvánkou všimnúť si drobný pokrok ako psychologické palivo a učiť sa z neho žiť v každodennosti.

Prečo malé výhry prehliadame

Malé výhry sa nám javia ako nepodstatné. Namiesto toho, aby sme si všímali drobné momenty napredovania, sústreďujeme sa na to, ako ďaleko ešte musíme zájsť. A to prirodzene nahráva frustrácii.

Často si až neskôr uvedomíme, že osobné víťazstvá máme ľahko dostupné, len ich potrebujeme uznávať. Lenže to sa učíme skôr za pochodu. Málokedy sme k tomu vedení.

Naša spoločnosť je zameraná na veľké, zásadné úspechy. Tie malé akoby neboli „hodné príbehu“. A niekedy si do toho pridáme vlastný vnútorný kritický hlas, ktorý úspechy zľahčuje.

To, čo neuznáme, nám bude v motivácii chýbať. 

Malé výhry tvoria psychologické opory

Uznanie vlastných úspechov, akokoľvek malých, posilňuje pozitívny sebaobraz, sebahodnotu a sebavedomie. Každá zdolaná výzva a prekročenie komfortnej zóny potvrdzujú schopnosti, o ktoré sa môžeme oprieť aj nabudúce.

Keď vidíme, čo sme už dokázali, rastie odhodlanie pokračovať. Vytrvalosť, húževnatosť a proaktívny postoj patria k základným stavebným kameňom úspechu v práci aj v živote.

Presvedčenia, ktoré nás vedú… alebo brzdia

Pomáha vyhradiť si každý deň pár minút na sebareflexiu: Ktoré presvedčenia ma podporujú, a ktoré ma obmedzujú? Od nich závisí, ako interpretujeme progres, náročnosť aj vlastnú mieru kritickosti.

Dôležité je aj to, ako pristupujeme k nedokonalosti a zlyhaniam. Ak chyby vnímame ako učiace sa skúsenosti, prestaneme mať pocit, že snaha bola „premárnená“. Vďaka tomu dokážeme oceniť aj malé kroky.

Môže pomôcť aj päťsekundové pravidlo: nasledovať dobrú myšlienku hneď a urobiť malé dobro pre seba alebo pre niekoho blízkeho. Často stačí minimum času a výsledkom je dobrý pocit zo seba, ktorý vie byť silnou hnacou silou.

Účinné môže byť aj vizuálne „precvičovanie“ úspechu: predstavujte si scenár, v ktorom ste dosiahli cieľ. Zapojte zmysly, všímajte si detaily a nechajte sa tou energiou viesť ku konkrétnym krokom.

Malé víťazstvá v praxi: mail, telefonát, láskavosť, hranice

Niekedy sú to jednoduché veci, bez ktorých by sme sa neposunuli: jeden mail, telefonát, krátka správa, prvý krok.

Bagatelizujeme neraz aj láskavosť: že niekomu pomáhame, podporujeme ho a sme tu pre neho. Skutky láskavosti, veľké aj malé, posilňujú vzťahy a vytvárajú pozitívny vplyv na svet okolo nás.

Veľa závisí tiež od hraníc a odvahy povedať „nie“. Má to zásadný vplyv na to, ako sa držíme svojho zámeru, koľko máme kapacity a energie. Aj rozhodnutia o tom, čo urobíme a čo neurobíme prispievajú k tomu, či sa posúvame alebo stagnujeme.

Keď sa fixujeme na veľké ciele, riskujeme vyhorenie

Neustále sústreďovanie sa iba na veľké ciele môže viesť až k vyhoreniu. Keď sa zvyšujú nároky, často od seba očakávame, že nepoľavíme. Postupne však vypustíme presne tie veci, vďaka ktorým sme výkonní: prestávky a odpočinok.

Výkon potrebujeme vyvažovať aktivitami, ktoré nás nadľahčujú, hoci nie sú merateľné. Naháňanie sa nás zároveň oberá o „tu a teraz“. Neraz robíme veci rýchlo, len aby sme ich mali z krku.

Drobné zlepšenia a malé víťazstvá v každodennosti sú pritom silným zdrojom motivácie. Niekedy sa cieľ naplní „akoby sám“ práve preto, že sme sa oň po „kúskoch“ vydržali starať a zveľaďovať ho.

Motivácia sa nevytratí odrazu. Stráca sa v neuznaných drobnostiach.

Malé výhry a sebaregulácia: rutina, pohyb, čas, odolnosť

Vidieť a uznať malé víťazstvá posilňuje sebareguláciu, sebaovládanie a sebariadenie. Pomáha držať si rannú rutinu, vďaka ktorej vstupujeme do dňa s lepším postojom a ten podporí produktivitu aj sústredenie.

Malé výhry môžu vyzerať aj takto:

• pravidelné vstávanie v nastavenom čase,
• naplnený tréningový cieľ (kroky, joga, fitko),
• uprednostnenie dôležitých úloh,
• zvládnutie náročného rozhovoru pokojnejšie než minule,
• držanie hraníc, keď sú prekračované.

Uvedomenie si prekážok, ktoré sme zdodali, posilňuje odolnosť. Pripomína nám to, že výzvami dokážeme prejsť a vyjsť z nich silnejší.

Čo hovorí výskum: motiváciu drží konzistentný pokrok

Výskum kreativity a motivácie ukazuje, že pre motiváciu nie sú rozhodujúce len veľké prelomové momenty, ale konzistentný pokrok, aj keď je malý. Drobné úspechy vyvolávajú pozitívnu emocionálnu reakciu, ktorá zvyšuje odhodlanie aj výkon.

Malé výhry vytvárajú „špirálu smerom nahor“. Každý malý krok posilňuje vieru, že pokrok je možný, aj keď je cieľ ešte ďaleko.

Pochvala, sebaúcta a pokora: zdravá hranica

Je namieste pochváliť sa: primerane a s pokorou. Zdravá sebaúcta znamená potvrdiť vlastnú hodnotu aj tým, že si dovolíme uznanie.

Súčasťou reflexie má byť aj kritické, no konštruktívne premýšľanie: Prečo nedosahujem to, čo chcem? Rozdiel je v tom, či sa utápame v sebaľútosti, alebo hľadáme zdroje podpory a riešenia.

Sebadôvera je pozitívna. Chválenkárstvo pôsobí nepatrične a neautenticky.

Dopamín: keď mozog cíti, že to má zmysel

Keď uznáme malé víťazstvá, spúšťa sa uvoľňovanie dopamínu, ktorý zohráva dôležitú úlohu v plánovaní a dosahovaní úspechu. Keď človek cíti napredovanie, mozog ho odmeňuje a posilňuje správanie, vďaka ktorému budeme pokračovať.

Aplikácia do praxe

Skúste malý 2-minútový rituál:

• Napíšte si 3 malé výhry z dneška (aj drobnosti).
• Ku každej si dopíšte: „Čo to vypovedá o mne?“ (napr. vytrvalosť, odvaha, zodpovednosť).
• Vyberte si niekoho, komu chcete poslať jednu vetu uznania. Bez veľkých rečí, nenútene a úprimne.   

Pokrok nie je o dokonalosti

Je o tom ukázať niečo zo svojho snaženia každý deň. Aj keby to nebolo perfektné, stojí za to držať sa toho s vedomím, že ste v procese.

Fandite samým sebe a oceňujte sa za každú námahu a každé prekonanie sa. Len vy viete, koľko vás to stálo úsilia.

Foto: Patrícia GÜRTLER https://patriciagurtler.sk/

Príspevok Oceňujte sa za malé kroky. Menia všetko. zobrazený najskôr Life koučing.

Bežne sa využíva metóda, kedy si človek na stupnici od 1 do 10 sám ohodnotí mieru svojej motivácie. Predpoklad je, že tí, ktorí zvolili 10, podniknú niečo s oveľa väčšou pravdepodobnosťou ako tí, ktorí sa označili dvojkou. Ale nie je to tak!

Mám z praxe potvrdené, že ľudia schopní výrazných zmien na úrovni správania sa pohybujú na celej škále motivačného kontinua, nielen na jeho najvyššom konci. Motivácia nemusí mať silu elektrárne či tornáda – taký stupeň nie je u väčšiny ľudí dosiahnuteľný. Motivácia je výlučne individuálna záležitosť.

Mám toho dosť

Mám sama seba dosť! Mám dosť života, ktorý vediem. Už som sa toľkokrát pokúsila o zmenu, že je mi zo seba nanič. Keby sa frustrácia dala speňažiť, pekne by som si prilepšila. Už ma nebaví so sebou bojovať a neustále sa znova o niečo snažiť, aby môj život nebol jedno veľké zúfalstvo.
Lezie mi na nervy, keď mi ľudia okolo hovoria, že by mal môj život vyzerať inak. Viem to sama dosť dobre. Skúšala som kdečo, ale neviem si s tým rady, tých pokusov som už urobila toľko, že už ďalej nevládzem, spustí rozhorčene žena pred štyridsiatkou. 

To, že sa na seba riadne hnevá, je zrejmé. Tá zlosť viedla k úprimnosti a doviedla ju k rozhodnutiu prebrať to s niekým emočne nezainteresovaným.

Často vo svojej praxi počúvam, ako ľudí ničí, keď si hovoria: Zajtra urobím niečo iné! – zvlášť, keď sa ani zajtra nič nezmení. Väčšinou v pozícii „leziem si na nervy“ nie je človek sám. Všetkým okolo (priateľom, blízkym, kolegom) jeho výhovorky po čase začínajú liezť na nervy.

Býva otravné dlhodobo počúvať, ako niekto premárnil možnosti, ktoré mohol využiť minulý týždeň, mesiac, rok… Všetka podpora a motivácia je k ničomu, kým chronickému sťažovateľovi nedôjde, že si lezie na nervy už aj on sám. Až vtedy človek obvykle pripustí, že môže svoj postoj zmeniť.

Byť zaplavený pocitmi zlyhania a sklamania, mať plné zuby neschopnosti a nemohúcnosti – na čo to môže byť dobré? K tomu, že pred sebou konečne prestaneme uhýbať a ľutovať sa. Môže nás to rozpohybovať: prestaneme hľadať dôvody zablokovania a zacyklenia niekde vonku, mimo nás.

Bod zlomu

Naše predstavy o tom, ako by mal vyzerať náš život, sú v nás zakorenené veľmi hlboko. Niektoré sme pobrali cestou, niektoré nám boli podsunuté a ďalšie sme si sami vytvorili. Časom sa z nich stanú myšlienkové vzorce, ktoré determinujú správanie, a to ovládne naše každodenné fungovanie.

Zvykneme si a nie je nám podozrivé, že si podrážame nohy a sabotujeme samých seba. Návyk nerešpektujúceho prístupu k sebe sa stane automatom. Potom je otáľanie, nerozhodnosť, sebaklam a porovnávanie s ostatnými našou prirodzenou súčasťou. Vytvoríme si kontrastný protiklad k tomu, čo skutočne chceme. Staneme sa jeho rukojemníkmi, a zrazu nestačí len chcieť vyjsť z toho von.

Jordan Belfort, autor knihy, podľa ktorej bol natočený film Vlk z Wall Street, to vystihol trefne: „Jediná vec, ktorá stojí medzi tebou a tvojím snom, je ten posraný príbeh, v ktorom si stále dookola omieľaš, prečo svoj sen nemôžeš dosiahnuť.“

Ako skoncovať s výhovorkami? Sú to také milosrdné náplasti na našu pohodlnosť. Objektivizujú, prečo teraz nie je ten pravý čas. Takýchto príbehov je veľa: Nemôžem si dovoliť dať teraz výpoveď. Nemám dosť skúseností na to, aby som rozbehol vlastné podnikanie. Bojím sa, že prídem o peniaze. Keď o svojom nápade hovorím s ľuďmi, hovoria mi, že takých služieb je už veľa, že bude veľmi ťažké uspieť. Viem, že moja hlava chce istoty, lenže bez riskovania sa nepohnem z miesta. Na druhej strane už mám plné zuby práce, ktorá ma nebaví. Nedokážem sa rozhodnúť, stále zvažujem za a proti a môžem sa z toho zblázniť.

Stačí zapáliť iskru

„Motivujúcimi silami všetkého konania a ľudských výtvorov sú pocity a túžby,“ v tom dávam úplne za pravdu Albertovi Einsteinovi. Nadšenie a vnútorné zapálenie vyživujúce túžby potrebuje každý z nás v rôznej intenzite. Rozhodujúce je zapáliť svoj oheň a prikladať naň podľa toho, aký ho práve chceme a na čo ho chceme. Niekto potrebuje poriadnu hranicu, inému stačí tlejúci ohník.

Aby nám však dávalo zmysel oheň nepretržite udržiavať, potrebujeme motív. Ten je obsiahnutý vo vysvetlení, prečo sa snažíme, prečo sa nám to oplatí, čo tým získame a na čo nám to bude. Práve odpovede na tieto otázky nám dodávajú energiu plápolať aj v ťažkých časoch.

V obraze ohňa je paralela s motiváciou, ktorá je ako potrava pre mozog. Disponovať na začiatku cesty veľmi silnou motiváciou nie je zárukou úspechu. Potrebujeme plynulé a pravidelné zásoby. Tie vytvárame tým, že niečo priebežne riešieme. To sa nezaobíde bez zmien, ktoré – keď sa nepodaria – zhasíňajú to, čo horelo.

Naplno žiť znamená meniť sa

Žena z úvodného príbehu sa zasekla na pokusoch o zmeny, ktoré by jej priniesli spokojný život. V momente, keď ju vlastná zacyklenosť nahnevala, mohla poriadne preskúmať, aké má skutočné dôvody na zmenu a pýtať sa, kde na ne vziať chuť a odhodlanie, aby sa vytvorila energia pre motiváciu.

Zmena má svoje štádiá a chcieť ju okamžite je ako skok do vody, ktorej hĺbku nepoznáme. Môžeme vyviaznuť bez zlomeného väzu a nemusíme. Potrebujeme sa na celý proces pozrieť ako na postupné kroky a vymedziť si, odkiaľ začneme a čo budeme postupne robiť.

Nezanedbateľné sú dôvody, pre ktoré chceme dosiahnuť zmenu správania, rovnako ako klady, schopnosti, hodnoty a zdroje, na ktoré sa môžeme spoľahnúť. V hre budú aj prekážky, ktorým bude treba čeliť, a ktoré sa nás budú vytrvalo snažiť zneistiť.

A potom nasleduje ešte niečo: kľúčová je úprimná konfrontácia so sebou, či sme na zmenu správania pripravení. Úrovne uvažovania nad tým, čo chceme dosiahnuť, budú rôzne – od nebudem to robiť, nemôžem to robiť cez môžem to robiť, budem to robiť, robím to… až po ideálne: robím to a neprestanem.

Ísť do akcie

Záujem o zmenu ešte nie je záväzok, že ju človek aj urobí. Čím bližšie sme k zmene dlhodobého konania, tým bližšie sme aj k vnútornému konfliktu a pochybnostiam, či chceme a dokážeme zmenu presadiť. Dôležité je mať na zreteli, že konfliktné pocity, neistota a výhrady sú prirodzené a často nevyhnutné. Inak by do nášho života nemohlo vstúpiť niečo nové.

Viac ako na aktívnom „vykonávaní“ zmeny sa napracujeme na našom mentálnom nastavení. Potrebujeme prísť na spôsob, ako skrotiť pochybnosti, neutralizovať obavy a obmedzujúce myšlienky prekrývať užitočnými. Keď toto zdoláme, oveľa ľahšie sa nám tvorí rozhodujúca úvaha a príprava stratégie v podobe konkrétnych krokov: čo všetko od nás zmena chce a čo na to budeme potrebovať.

Čo si budeme rozprávať, hlava má rada hru na to uvažovať len nad proti a nevšímať si pre. Máme obavy vydať sa na vlastnú cestu za vlastnými snami, pretože sa úporne sústredíme len na to, čo keď… čo by sa mohlo stať a prečo to nepôjde. Pokojne premrháme veľa času útekom pred vlastnými snami namiesto vykračovania k nim. A je to tak v poriadku, pokiaľ si to nevyčítame.

Nahnevanosť vedie k slobode

Pri tom, ako sa naháňame za vlastným chvostom, príde chvíľa, kedy si povieme, že už nás to nebaví. A keď sme voči sebe féroví, priznáme si, že nie je potrebné čakať na nejaký veľký tresk, aby nám zmenil spôsob života. Nahnevanosť na seba nás privedie k slobodnejšiemu rozhodovaniu, pretože nám doterajší stav prestane vyhovovať.

Mnoho motivačných odporúčaní nás smeruje k tomu, aby sme slobodne a naplno hovorili áno všetkému, čo chceme robiť, aby sme mohli byť so sebou spokojní. Mne sa v praxi ukazuje, že často cesta vedie tam, kde si trúfneme povedať nie veciam, ktoré nám neprospievajú.

Nespokojná žena, ktorá ma pri písaní inšpirovala, nakoniec zistila, že je pod obrovským tlakom naplniť očakávania svojej rodiny a mať hviezdnu kariéru. Ona sama to tak necítila. Bolo pre ňu oslobodzujúce zistiť, že väčšinu vecí, ktoré od seba chce, robiť nemusí. Nerobila by ich kvôli sebe, ale kvôli ostatným. Jej vlastná predstava života a predstava jej blízkych o jej živote sa líšila v zásadných hodnotách.

Než si v tom urobila jasno, snažila sa vyjsť v ústrety sebe aj im a doviedlo ju to k tomu, že už ďalej nebola schopná fungovať na obe strany. Uvedomila si, že nad svojím sebaurčením má plnú moc len ona. Rozhodla sa, že keď sa o tom so sebou bude hádať, použije formulku: Len ty sama vieš, čo chceš. Tvoje rozhodnutie bude mať následky. A len ty sama si môžeš zvoliť, čo urobíš.

Vyskúšajte na sebe

Aby zmena bola účinná, potrebujeme vidieť zmysel svojho konania. Položte si otázky:

• Prečo sa o túto zmenu snažím?
• Čo tým získam?
• Na čo mi to bude?

Foto: https://www.pexels.com/@tu-nguyen-477344610/

Príspevok Zmeny sú možné aj s malou motiváciou zobrazený najskôr Life koučing.

Príspevok Takto sa to podarí zobrazený najskôr Life koučing.

Mať dosť seba samého? Nie je to nebezpečné?

Často vo svojej praxi počúvam, ako ľudí ničí, keď si hovoria: „Zajtra urobím niečo iné!“, hlavne, keď sa ani zajtra nič nezmení. Väčšinou v pozícii „leziem si na nervy“ nie je človek osamotený. Všetkým okolo – priateľom, blízkym, kolegom – jeho výhovorky po čase začínajú liezť na nervy. Býva otravné byť dlhodobým svedkom rozprávania, ako niekto premárnil možnosti, ktoré mohol využiť minulý týždeň, mesiac, rok… Všetka podpora a motivácia vyjde navnivoč, pokým chronickému sťažovateľovi nezapne, že si lezie na nervy aj on sám. Až vtedy zvyčajne pripustí, že môže svoj postoj zmeniť. 

Byť zaplavený pocitmi zlyhania a sklamania, mať plné zuby neschopnosti a nemohúcnosti – čo už len na tom môže byť podporné? Je to však dobré na to, že pred sebou prestaneme konečne uhýbať a ľutovať sa. Vďaka za to. Môže nás to konečne rozpohybovať k tomu, že prestaneme hľadať dôvody zablokovania a zacyklenia niekde vonku, mimo nás.

Kde hľadať bod zlomu?

Naše predstavy o tom, ako by mal vyzerať náš život sú v nás zakorenené veľmi hlboko. Niektoré sme pobrali po ceste, niektoré nám boli podsunuté a daktoré sme si sami vytvorili. Časom sa z nich stanú myšlienkové vzorce, ktoré determinujú správanie, a to ovládne každodenné fungovanie. Zvykneme si na to a príde nám nepodozrivé, že si podrážame nohy a sabotujeme samých seba. Návyk nerešpektujúceho prístupu k sebe sa stane automatom. Potom je otáľanie, nerozhodnosť, sebaklam a porovnávanie s ostatnými prirodzenou súčasťou nás. Vytvoríme si kontrastný protiklad k tomu, čo skutočne chceme. Staneme sa jeho rukojemníkmi, a zrazu nestačí iba chcieť ísť z toho von.

Jordan Belfort, autor knihy, podľa ktorej natočili film Vlk z Wall Street, to trefne vystihol: „Jediná vec, ktorá stojí medzi tebou a tvojím snom, je ten posratý príbeh, v ktorom si dookola omieľaš, prečo tvoj sen nemôžeš dosiahnuť.“ 

Ako skoncovať s výhovorkami?

Sú to také milosrdné náplaste na našu pohodlnosť. Objektivizujú, prečo teraz nie je ten pravý čas. Takýchto príbehov je veľa: „Nemôžem si dovoliť dať teraz výpoveď. Nemám dosť skúseností rozbehnúť vlastný biznis. Bojím sa, že prídem o peniaze. Keď o svojom nápade ľuďom rozprávam, hovoria mi, že už je tu takých služieb veľa, že bude veľmi ťažké uspieť. Viem to, moja hlava chce istoty, lenže bez riskovania sa nepohnem z miesta. Na druhej strane mám už plné zuby toho robiť prácu, ktorá ma nebaví. Neviem sa rozhodnúť, stále zvažujem za a proti a idem sa z toho zblázniť.“ 

Iba jediná osoba vie, ako v sebe zapálite iskru

Na počiatku svojej praxe som robila všetko preto, aby som sa múdro pýtala a rafinovaným prieskumom zisťovala, čo klienta napokon pohne k aktivite. Bolo pre mňa oslobodzujúce zistiť, že ľudia sú schopní uskutočniť dramatické zmeny bez ohľadu na stupeň motivácie. Vieme, že najväčšmi sme motivovaní vlastnými túžbami a želaniami, než niečím zvonka. Žiadne hrozby, sľuby, finančné odmeny, ocenenia či iné vonkajšie faktory nemajú na motiváciu taký vplyv ako mobilizácia vnútra. Bežne sa využíva, aby si človek na stupnici od 1 do 10 sám ohodnotil mieru svojej motivácie. Predpoklad je, že tí, čo sa označili 10, podniknú niečo s oveľa väčšou pravdepodobnosťou ako tí, čo sa označili dvojkou. Nie je to však tak! Mám z praxe potvrdené, že ľudia schopní výrazných zmien na úrovni správania sa pohybujú na celej škále motivačného kontinua, nielen na jeho najvyššom konci. Motivácia nemusí mať silu elektrárne či tornáda, takýto stupeň u väčšiny ľudí nie je dosiahnuteľný. Motivácia je absolútne výlučne individuálna záležitosť. 

Ako začať o zmene uvažovať

Zmena má svoje štádiá a chcieť ju razom je ako skok do vody, ktorej hĺbku nepoznáme. Môžeme vyviaznuť bez zlomeného väzu a nemusíme. Potrebujeme sa na celý proces pozrieť ako na postupnosť krokov a vymedziť si, odkiaľ začneme a čo budeme postupne podnikať. Nezanedbateľné sú dôvody, pre ktoré chcem dosiahnuť zmenu správania, rovnako ako aj klady, schopnosti, hodnoty a zdroje, na ktoré sa môžem spoliehať. V hre budú aj prekážky, ktorým bude treba čeliť, a ktoré budú vytrvalé, aby nás spochybnili. A potom nasleduje ešte niečo kľúčové: úprimná konfrontácia so sebou, či som na zmenu správania pripravená. Úrovne uvažovania nad tým budú rôzne – od: nebudem to robiť, nemôžem to robiť, môžem to robiť, budem to robiť, robím to až po ideálne: ešte stále to robím.  

Rozhýbať sa do akcie

Záujem o zmenu ešte nie je záväzok, že ju človek aj uskutoční. Čím sme bližšie k zmene dlhodobého správania, tým sme bližšie aj k vnútornému konfliktu a pochybnostiam, či chceme a dokážeme zmenu presadiť. Dôležitou stratégiou je vedomie toho, že konfliktné pocity, neistota a výhrady sú bežné, a neraz nevyhnuté. Inak by nemohlo prísť do nášho života niečo nové. Viac ako na aktívnom „vykonávaní“ zmeny sa narobíme na našom mentálnom natavení. Potrebujeme prísť na spôsob, ako skrotiť pochybnosti, neutralizovať obavy a obmedzujúce myšlienky prekrývať užitočnými. Keď toto zdoláme, omnoho ľahšie sa nám robí rozhodovacia súvaha a príprava stratégie v podobe toho, čo všetko od nás zmena chce a čo na to budeme potrebovať. 

Čo si budeme hovoriť, hlava má rada hru na to, uvažovať iba nad „proti“ a nevšímať si „pre“. Máme obavy vydať sa na vlastnú cestu za vlastnými snami, pretože sa úporne sústreďujeme iba na „čo ak“, „čo by sa mohlo stať“ a „prečo to tak nepôjde“. Pokojne premrháme veľa času útekom pred vlastnými snami namiesto behu k nim. A je to tak v poriadku, pokým sa z toho neobviňujeme.

Dostať sa do prešu nás môže doviesť k slobodnejším rozhodnutiam

Mnoho motivačných odporúčaní nás smeruje k tomu, aby sme slobodne a naplno hovorili áno všetkému, čo chceme robiť, aby sme mohli byť so sebou spokojní. Mne sa v praxi ukazuje, že často cesta vedie tadiaľ, kde si trúfneme povedať nie všetkým veciam, ktoré nám neprospievajú. Žienka z úvodného príbehu napokon zistila, že je pod obrovským tlakom naplniť očakávania rodiny usadiť sa a mať rodinu. Ona sama to tak necítila. Bolo pre ňu oslobodzujúce zistiť, že viac ako polovicu vecí, ktoré od seba chce, robiť nemusí. Nebolo by to kvôli nej, ale kvôli ostatným.  

Na počiatku sa neraz stačí popasovať s vyjasnením si, čo je to, čo od seba naozaj očakávame – my sami, nie tí druhí. Potom prichádza uvedomenie si, že netreba čakať na žiadny zázračný veľký tresk, aby nám zmenil spôsob života. Nad svojim sebaurčením máme vždy plnú moc. Rada v diskusii so sebou používam formulku: „Len ty sama vieš, čo chceš. Tvoje rozhodnutie bude mať následky. A len ty sama si môžeš zvoliť, čo urobíš.“ 

Nech žije autonómia. To je tá najväčšia hybná sila – len ju stačí aktivovovať. 

Príspevok Motivácia k zmene nemusí mať silu tornáda zobrazený najskôr Life koučing.

Toto sú otázky, ktoré si potrebujeme klásť nielen na počiatku nového roka, kedy sa nedokážeme vyhnúť  hodnoteniu predošlého. Poučený skúsenosťami sa do dávania si novoročných predsavzatí nehrnieme. Ale aj tak niekde v nás hlodá pocit, že by sme niečo chceli, alebo mali robiť inak, než doteraz. Býva to dobrá príležitosť, pri počiatku odratúvania nových dní ďalšieho roka, popasovať sa s výzvami.

Čo je to, čo nám chýba?

Bez ohľadu na to, kedy bilancujeme, aj tak takmer nepretržite porovnávame realitu a svoje predstavy. Je to súčasťou nášho prežívania, lebo len vďaka tomu vieme, ako si počíname. Za našim snažením je túžba byť spokojní. Na to si potrebujeme zrovnávať životné priority a hodnotový svet. Podľa toho zistíme, či nám  niečo zásadné chýba. A keď na to prídeme, vieme si povedať, ako sa k tomu dopracovať. A keby to nešlo, tak je namieste otázka, čo to môže nahradiť.

Prianie

Rada by som Vám počas celého roka 2018 popriala veľa súcitnej starostlivosti o seba. Tá prináša príležitosti priebežne skúmať svoje túžby a očakávania a postaviť sa im statočne zoči-voči. Potom sa dajú s prehľadom vyberať tie, ktoré vás podporia v raste a rozvoji. Tým sa postaráte o všetko podstatné, lebo sa postaráte o svoju spokojnosť. Tá je predpokladom, aby ste boli šťastní. Šťastie je infekčné a prenesiete ho na ostatných, rovnako ako oni na vás.

Povzbudenie

Keď sa už raz dáte do pohybu, máločo vás zastaví. Sú to drobnosti, ktoré keď robíte na dennej báze, udržia vás v chode a ochránia pred zacyklenosťou. Len si ich dobre zvoľte s vedomím, že viete, načo sú dobré a pripomínajte si ich. Ten čas, ktorý im venujete, sa zúročí v tom, že sa z nich stanú vaše osobné ostrovčeky pozitívnej istoty. Keď bude treba, ukryjete sa na nich do bezpečia svojho snaženia.

 S láskou Vaša Janette, ktorá verí, že vždy sa nájde dôvod milovať – seba, iných, život, svet…

Príspevok Keď sme dlho na lodi, prestávame vidieť more zobrazený najskôr Life koučing.

To, čo nás v zmenách zastavuje je, že ich považujeme za zložité, ťažké, nepríjemné, bolestivé, nezvládnuteľné, až nedosiahnuteľné a bez akejkoľvek garancie. Spolu s týmito predstavami nastupujú zároveň obavy z toho, čo bude, keď to celé nezvládneme. Preto býva bezpečnejšie, ak sa voči zmene obrníme alebo ju aspoň odsúvame. Zostaneme tak v komfortnej zóne a udalosti sa s nami nemôžu nepekne pohrať alebo nás prevalcovať.

Bez zmien však nedokážeme fungovať. Niektoré sú nevyhnutné, niektoré si veľmi želáme a mnohé prídu bez vyžiadania, a niektoré dokonca považujeme za trest. Postoj k zmenám závisí od viacerých faktorov a mnohé vieme ovplyvňovať lepšie, než si myslíme. Stačí „zmanipulovať“ vlastnú hlavu a máte skoro vyhraté. Než sa tak stane, tak sedem tipov, ako si proces prekonávania neužitočných návykov uľahčiť.

1. Uspôsobte si prostredie

Niektoré obchody už majú pokladnice, kde nečíhajú samé sladkosti a môžeme tadiaľ s deťmi ľahšie prejsť. Prostredie, v ktorom sa rozhodujeme, vplýva na naše správanie väčšmi, než sa zdá. Preto môže byť nápomocné urobiť preventívne opatrenia a niektoré veci si z cesty odpratať. Klasickým príkladom je zrušenie zásob pokušení, keď vieme, že to na nás večer príde. Dá sa ísť do večierky, ale budete sa prezliekať z pyžama? Možno áno, ale už to nebude také pohodlné…

2. Nastavte si príjemné méty s jasnými hranicami

Začať jesť veľkú štangľu čokolády alebo klobásy znamená, že sa zastavíme, až keď už nemáme čo jesť. Funguje zotrvačnosť a tá sa vypne, až keď nám docvakne, že sme mali pusteného autopilota. Začať s malou štangľou znamená, že sa prvýkrát zastavíme už po zjedení menšej dávky. Pri veľkom dieliku tento moment prešvihneme. Oplatí sa teda „posekať si“ to, čo je pred vami na menšie časti a ostatné ťažko sprístupniť, než príde ich čas.

3. Vyberte si cestu najmenšieho odporu

Keď sa hladní vrútime do food courtov alebo jedální, sotva sa nám podarí vybrať si variant zdravšieho jedla. Zjesť niečo, čo je pre nás z hľadiska výživového prínosnejšie než rýchle verzie je, že to už máme nachystané dopredu. Možno z domu, z donáškovej služby, ale je to vyriešené skôr, než udrie hlad. Keď si žiaduce správanie spravíte čo najjednoduchším, je väčšia šanca, že sa vám ho podarí naplniť.

Prídete domov a začínate uvažovať, či ísť na prechádzku hneď, alebo sa najskôr najesť a trochu sa natiahnuť? Znižujete šance na realizáciu zbytočnou analýzou. Prísť domov a mať nachystené pri dverách tenisky a v šatníku šaty na prezlečenie, tak vám je hneď jasné, čo máte robiť. Ubrať z analýzy, ktorá vyrába paralýzu je cesta, ako si veci zjednodušovať a rovno ich robiť. Pri väčšine záväzkov premýšľať nepotrebujete, stačí sa do nich pustiť.

4. Dodržiavajte pravidlá, ktoré ste si dali

Keď máme niečo urobiť (bolo by dobré, musím, treba…), máme podvedomú tendenciu hľadať výhovorky, ako sa to nedá. Je to prirodzené, sme skonštruovaní do pohodlnosti a rozmaznaní dobou, kedy veci odkladáme.  Začíname s veľkým odhodlaním využiť naplno každý deň, aby sme na jeho sklonku skonštatovali, že zajtra už naozaj. Zvyčajne máme aliby, že bolo niečo naliehavejšie a urgentnejšie. Pomáha plánovanie, kedy máte v diári konkrétnu aktivitu v konkrétnom čase vyznačenú ako prioritu. Pokým nebudete brať vážne, že je to rovnako dôležité ako čokoľvek iné, tak to budete veselo odsúvať. Na samých seba majú platiť rovnaké pravidlá, ako keď dáme sľub niekomu inému – chceme ho dodržať, aby sme boli dôveryhodný. Je dobré myslieť na to, že máme byť dôveryhodný aj sami pre seba!

5. Pomáhajte si pripomienkovým systémom

Než sa dostaví výsledok, trvá to. To skúša našu trpezlivosť a máme tendecie vzdávať sa, keď efekt nechodí dosť rýchlo. Funguje, keď si na 21 post-it papierikov napíšeme, o čo sa snažíme. Rovnaké znenie na každý jeden. Potom ich umiestnime na viditeľné miesto a zakaždým, keď žiaduce správanie urobíme, jeden papierik dáme dolu. Tak vidíme, ako sa blížime k úspešnému zdolaniu záväzku a že nám do konca už veľa nechýba.

Keď vychádzame z toho, že treba minimálne 21 opakovaní danej aktivity, aby sa nový návyk „zahniezdil“, tak sa vám bude ľahšie vnímať celý záväzok cez tri sedmičky. Prvá sedmička, čiže 7 opakovaní, je živených prvotnou motiváciou a ide to najľahšie. V druhej príde kríza, ktorú musíme ustáť a potrebujeme si pripomenúť, prečo sa nám oplatí vydržať. Tretia je o finiši, že to predsa pred cieľom nevzdáme a zabojujeme. A potom už len udržiavame nové správanie, ktoré keď sa udomácni, prekryje staré.

6. Oceňujte sa

Chváliť sa aj za drobné úspechy stimuluje chuť robiť ďalšie a ďalšie pokusy. Nič v celom tom snažení nie je zadarmo a chce to naše úsilie, energiu a pozornosť. Už len to je hodné uznania a najskôr si ho musíme dať my sami, aby prišlo potvrdené aj zvonka. Venovať zvýšenú pozornosť tomu, že sa veci nedejú len tak samé od seba znamená, že vnímame všetku tú energiu, ktorú investujeme. A hoci nevyjde hneď 10 pokusov z 10, každé jedno priblíženie sa ráta. Čím viac priblížení, tým väčšia šanca na úspech. Nemusíte na prvý pokus zabehnúť 5 kilometrov naraz, dostanete sa k tomu postupne.

7. Zverejnite, na čom pracujete

Poznáte to, vyrieknutá ambícia vás núti nestrápniť sa a makať. Tlak z toho, že o vašom záväzku vedia iní, vás poháňa k tomu, aby ste sa snažili. Alebo aj nie, keď je to pre vás príliš veľké sústo. Rozprávať sa o svojich zámeroch s inými však vždy prináša odstup a nadhľad.

VÝSTAHA: „Nič nie je ľahšie, ako podviesť samého seba. Pretože to, čo si človek želá, to aj považuje za pravdivé.“ Demosthenes

Príspevok Rozdiel medzi chcením a urobením – využite 7 princípov na zvýšenie akčnosti zobrazený najskôr Life koučing.

Príspevok Namiesto odchádzania od starého treba chodiť v ústrety novému AUDIOBLOG (85 sekúnd) zobrazený najskôr Life koučing.

Príspevok Cieľ môže byť dobre frustrujúca vec! AUDIOBLOG (90 sekúnd) zobrazený najskôr Life koučing.

Nedajú sa počítať kurčatá skôr, než sa vyliahnu

S obľubou to robíme, možno preto, aby sme sa nemuseli zdržiavať trpezlivosťou. A popri tom sme radi stratení vo svojich fantazijných predstavách. Chceme, aby boli veci čo najväčšmi podľa nás a keď sa to tak nedeje, bojujeme proti všetkému. Odvrávame, kritizujeme, hádame sa, manipulujeme, vydierame, presadzujeme svoju pravdu… Prosto vzdorujeme. Nemáme kedy, dovoliť si dovoliť prijať veci také, aké sú. Nemám na mysli rezignáciu či pasivitu, len pokoru dovoliť si byť milšími, srdečnejšími, pokojnejšími, šťastnejšími a menej vystrašenými. Na takúto zmenu postoja však potrebujeme viac než chcenie – potrebujeme aj schopnosti. Očakávame od seba, že nás pevná vôľa podrží a kladieme na seba najrôznejšie požiadavky. Avšak to, čo nás vždy najväčšmi ohrozí je úzkosť z toho, či si veríme, že “to celé” zvládneme.

Keď rozum súperí s intuíciou o to, kto urobí lepšie rozhodnutie

Žiadna zmena sa neuskutoční, pokým sa pre ňu skutočne nerozhodneme. Keď sa ocitáme v nerozhodnosti, túžba po zmene môže byť akokoľvek silná, zabrzdia ju obavy, neistota a stres z jej urobenia. Zvyčajne vieme, čo nechceme. Menej jasno mávame v tom, čo skutočne chceme my sami, nie všetci okolo nás. V zaseknutí, či si máme trúfnuť a v premýšľaní čo ak… sa paralyzujeme. To má za následok, že prešľapujeme na mieste a opúšťajú nás si sily a odvaha konať.

Viete, čo je najdôležitejšie, keď sa ocitnete v jame?

Prestaňte kopať, radí W. Buffett. Je to trefná paralela k tomu, že keď nevieme, čomu sa chceme venovať, strávime väčšinu svojho času premýšľaním o tom, čo by sme chceli alebo mali robiť. Prípadne, radšej nad tým ani nepremýšľame, a ani nič aktívne nerobíme. Keď sa raz zamyslíme nad tým, čo chceme robiť, môžu nastať dva scenáre. Nič nás nenapadne alebo chceme toho toľko, že vznikne dlhý zoznam. Tu zvyčajne urobíme chybu. Chceme naraz zmeniť alebo robiť všetko. Ale to je nemožné. Nemáme zrazu viac kapacít ani energie, všetko to ustáť. Cesta vedie cez výber jednej veci, ktorej sa dokážeme venovať čo najväčšmi, aby sme pocítili efekt z toho, že robíme niečo inak. Keď to dostaneme pod kontrolu a zautomatizujeme to do podoby návyku, môžeme si pridať ďalšiu aktivitu. Pekne krok za krokom, ako Budhisti hovoria: “Tá fľaša sa naplní aj kvapkaním.”

Mať správne nastavenie značí, že cieľ je na dosah

Zaobstarať si nadšenie znamená, že eliminujeme pochybnosti. Ukrýva sa v ňom absolútna zanietenosť pre vec. Nadšenie tvorí našu vieru v to, že nám príde do cesty to, čo potrebujeme, pretože… Riadime svoj život hodnotami a zásadami, podľa ktorých sa správame. Keď v tom máme rozpor, oplatí sa ho dať do poriadku.

Krotiť svojho vnútorného leňocha

Napríklad cez „hustotu pozornosti“. Je to prosté – koľko pozornosti niečomu venujeme a sme na to zameraní, o toľko sa navýši miera nášho mentálneho sústredenia a koncentrácie. Sila je v našom sústredení. Podľa toho, kam zameriame svoju pozornosť, meníme mozog a meníme to, ako vnímame svet a ako s ním komunikujeme. Keď si všímame problémy, môžeme ich donekonečna skúmať, analyzovať, alebo hľadať ich riešenia. Zameranie na riešenia nám pomáha riešenia vytvárať!

Úspešní ľudia nie sú perfekcionisti, sú to improvizátori

Majú totiž odvahu jednoducho začať. Nepredpokladajú, že musia nutne všetko poznať. Ani tí najúspešnejší ľudia nemajú odpoveď na každú otázku. A tiež nečakajú so začiatkom až na dobu, kedy budú tieto odpovede poznať. Jednoducho začnú. Nenechajú sa všetkými tými otázkami otravovať. Neraz nám naozaj stačí viera v to, že odpovede sa časom objavia, a svoje smerovanie môžeme upravovať krok za krokom. Väčšina odpovedí totiž vyrastie z našich aktivít, a nie z teoretického špekulovanie.

Zmena ako výzva pre spontánnosť

Žiť väčšmi podľa svojich inštinktov než podľa rozumu môže byť cesta menšieho odporu. Najhoršie vidíme veci, ktoré sú nám najbližšie. Ryby spoznajú najhoršie vodu a my ľudia poznáme najmenej to bežné, každodenné. K tomu nám môže dobre dopomôcť spontánnosť. Bruce Lee ju približoval žiakom cez túto lekciu: „Buď ako voda raziaca si svoju cestu cez trhliny. Nebuď agresívny, ale prispôsob sa objektu, a nájdeš cestu okolo alebo skrz. Keď v tebe nič nezostane strnulé, okolie sa samo odhalí. Vyprázdni svoju myseľ, buď bez akejkoľvek formy, tvárny ako voda. Keď naleješ vodu do šálky, stane sa šálkou. Keď ju naleješ do fľaše, stane sa fľašou. Voda môže plávať a nemôže naraziť. Staň sa vodou.”

Post Scriptum – 1 % času investované iba do seba

Jedno percento času je nič, však? To nejako ušetríme. Z pohľadu jedného roka sú to 4 dni. Predstavte si, že ich venujete výhradne sebe. Tak, že na nič a na nikoho nebudete brať ohľad a naplánujete si deň snov podľa seba. Je jedno, či ho strávite v posteli, alebo niekam vyrazíte… Jeho úlohu je urobiť vám radosť a naplniť vás pocitom, že ste zo špirály zhonu vystúpili a máte priestor premýšľať nad tým, aký je váš smer a či tam aj pádlujete.

Máte chuť vyskúšať si to? Mne to funguje skvelo. Postupne tie dni navyšujem a vôbec nemám výčitky :-)

Vaša Janette :-)

Príspevok Nemusíme byť obeťou pravidiel, podľa ktorých žijeme zobrazený najskôr Life koučing.

Premýšľali ste niekedy nad tým, ako zneje váš osobný príbeh? Keď o sebe rozprávate, čo dávate zo svojho sveta ostatným na vedomie?

Príbeh je veľmi účinný nástroj

Príbeh dáva tvar všetkému, čo sme zažili. Sami sebe aj ostatným rozprávame príbehy o tom, kto sme, čo sa nám prihodilo a aký je svet okolo nás. Náš príbeh je stále s nami – pri každom stretnutí, v každom vzťahu. Práve preto má takú veľkú moc. To, ako na seba v príbehu nazeráme, nás dokáže posilniť a povzniesť, ale aj zraziť k zemi a nanútiť nám rolu obete. Je rozdiel, či rozprávame o svojich zážitkoch ako o katastrofických veciach, ktoré spôsobili, že nie sme tam, kde túžime byť, alebo z pohľadu toho, ako nás to, čo nám prišlo do cesty veľa naučilo, ukázalo nám, čo je pre nás dobré a čo potrebujeme o živote vedieť. To z nás robí ľudí buď s postojom večného kritika a sťažovateľa, alebo človeka vďačného a pokorného, ktorý hľadá možnosti.

Čo všetko taký príbeh dokáže?

Každý má to šťastie, že nad svojim príbehom má absolútnu moc. Má ho len a len vo svojich rukách. Pravdaže, zavše sa stretneme s niekým, kto sa nám bude snažiť „predať“ vylepšenú verziu, ale rýchlo nám dôjde, že je to nanútené. To, s čím sa stotožníme a považujeme za autentické vychádza iba zvnútra nás samých, o tom nemá nikto rozhodovať. Hlavne preto, že náš príbeh priamo ovplyvňuje naše myslenie. A keby len to, on ho zároveň utvára a vplýva ním tak na naše vnímanie. A naše vnímanie má vplyv na naše rozhodnutia. A naše rozhodnutia majú vplyv na naše činy. A naše činy sú v konečnom dôsledku náš osud.

Pozrite sa na svoj život inými očami a prepíšte svoj príbeh

Keď uvažujete nad tým, ako zmeniť scenár vášho života, sústreďte sa na to, ako veci interpretujete. Aké pre vás sú, keď o nich premýšľate a hodnotíte ich? Aký význam a hodnotu im pripisujete? Trefná paralela je v príbehu o riziku zo Slepačej polievky.

 V úrodnej jarnej pôde ležali bok po boku dve semienka.

Jedno z nich povedalo: „Chcem rásť! Chcem svoje korienky zapustiť hlboko do zeme podo mnou a vyhnať klíčky cez kôru zeme nado mnou … Chcem rozvinúť svoje krehké púčiky a oznámiť tak príchod jari … Chcem, aby moju tvár zalievalo teplo slnka a moje lupienky ovlažila ranná rosa!“

Semienko teda vyrástlo.

Druhé povedalo: „Mám strach. Ak moje korienky pošlem dole do zeme, neviem, na čo v tom tmavom neznáme narazia. Keď si budem raziť cestu cez tvrdú vrstvu nado mnou, môžem si poškodiť krehké klíčky… a čo keď vonku otvorím svoje púčiky a slimák ich zožerie? A keď sa budú otvárať moje kvietky, príde nejaké dieťa a odtrhne mi ich. Nie, radšej tu počkám, tu je to zatiaľ bez rizika.“ A tak čakalo.

Po dvore chodila sliepka a vyhrabávala si potravu. Našla semienko a okamžite ho zožrala.

Odkaz z príbehu je jasný: Tých z nás, ktorí odmietajú riskovať a rásť, život prehltne.

S praním podporných a výživných jarných dní, ktoré vám dodajú veľa impulzov pre odvahu a chuť rozvíjať vlastný životný príbeh tak, aby ste rástli v niečo úchvatné, na čo ste hrdí :-)

Vaša Janette

P.S. Merať vás podľa vašich najmenších skutkov je ako posudzovať silu oceánu podľa krehkosti jeho peny na vlnách. Súdiť vás podľa vašich neúspechov je ako súdiť ročné obdobia za ich premenlivosť. Chalíl Džibrán

Príspevok Vytvorte si osobný príbeh, vďaka ktorému vyrastiete zobrazený najskôr Life koučing.

Poznáte ten stav, kedy idete na plný plyn. Zrazu sa váš život začne meniť. A prinášate čoraz viac obetí, lebo to, čoho máte najväčší nedostatok je čas – na seba, blízkych, svoje záujmy… Postupne si uvedomíte, že zarábanie peňazí a úspech nie sú všetko. Dostávate sa do tlaku a zrazu si uvedomíte, že si potrebujete vyjasniť, čo má vo vašom živote prednosť. Vybrať si nebýva vždy jednoduché.

Skúsili ste si niekedy spísať zoznam, ktorý by obsahoval všetky položky dôležitosti vo vašom živote? A skúsili ho zúžiť na 7 vecí? Príde mi to dosť na to, aby zostali životné pravidlá jednoduché. Rada vám ponúknem svojich sedem a nedalo mi pridať ešte jedno, ktoré je aj tak súčasťou tých 7.

Čo je to najdôležitejšie?

1. Zvoliť správny prístup

Pozitívny pohľad na svet nás uvoľňuje vidieť okolnosti a situácie skôr ako príležitosti, než ako prekážky. Postoj k zlým časom je prostý – berme každú záťažovú situáciu ako takú, ktorá nás má niečo naučiť. Čo, to zistíme z odstupu času, ktorý nám umožní vnímať zlé časy ako “užitočné” časy. Ako hovorieval Steve Jobs: “Tie body sa vám nespoja na ceste vpred, ale až pri obzretí.”

2. Byť neustále vďační

Keby bol dnešok posledným dňom vášho života, čo by bolo hodné vďačnosti? Vďaka vďačnosti sa učíme oceňovať vo svojom živote všetko dobré a všímame si pozitívne udalosti, interakcie a momenty. Tým sa zlepšuje naša nálada a posilňuje sebadôvera.

3. Stavať svoj život na úcte

Voči svojej rodine, priateľom, ľuďom okolo nás, ale aj voči sebe. Byť vľúdni k ľuďom vieme byť za každých okolností. Nevyžaduje si to nič špeciálne. Je to kvalita srdca, ktorá tvorí prirodzenú súčasť ľudskosti.

4. Byť dobrým človekom

Tak Hitler ako aj Gándhí boli ľuďmi vízií, disciplíny a vášne. Rozdiel spočíval vo svedomí. Byť poctiví, konať morálne, eticky a hrať fair play je pre človečenstvo a charakter nesmierne dôležité. Z toho sa rodia naše motívy – tak dobré, ako aj zlé.

5. Zvádzať súboje so životom

Chcieť od seba robiť všetko poriadne a tak dobre, ako to v danej chvíli je možné, pestuje náš pozitívny sebaobraz. Keď sme na seba hrdí, tak sme aj odvážni a húževnatí. Vtedy nespochybňujeme svoje úsilie. Zlyhania berieme ako najlepšiu školu a vieme, že keď neuspejeme, môžeme to skúsiť znovu.

6. Učiť sa stále s nadšením

Čím viac sa o živote a svete dozvieme, tým viac uspokojenia zažijeme. Učiť sa nové veci je ten najlepší celoživotný návyk, udržiava nás v aktívnom móde. Práca na sebe nás nikdy nesklame – posúva vás v ústrety tomu, po čom túžime.

7. Radovať sa zo života

Na potrebu hrať sa rýchlo zabúdame. Príliš prudko vyrastieme na tých vážnych a zodpovedných. Ale kto povedal, že to k sebe nepasuje? Je smiech ten najlepší liek? A koľko sa smejeme?

    +1 Rozdávať veľa, veľa bezpodmienečnej lásky

Krásne sa nám potom vracia a robí nás šťastnými.

Na podporu odkaz od francúzskeho psychológa a lekárnika Émila Couého, ktorý stál pri zrode sebazdokonaľovania na základe optimistickej autosugescie: „Vždy si myslite: To je jednoduché, to dokážem. Keď pokladáte nejakú vec za ľahkú, dokážete ju zvládnuť, aj keby iným pripadala ťažká.“

S vďakou za to, že ste

Vaša Janette

Príspevok Pár tajomne jednoduchých pravidiel pre spokojný život zobrazený najskôr Life koučing.

Veľmi by som sa chcela vo svojom rozvoji posunúť dopredu, lebo cítim, že niekedy je to veľmi blízko – už to niekde v hlave mám a dôverujem si. Potom zasa príde situácia, kedy sa necítim dobre taká, aká som a opäť mi o sebe naskakujú negatívne myšlienky. Čo si s tým počať? Bea, 26 rokov

Trochu psychovedy na úvod – ste rušič alebo plánovač?
Poznatok, že každý má svoje „centrum“ hodnotenia, vyslovil v roku 1966 psychológ Julian Rotter. Tvrdil, že jednotlivci s vonkajším centrom hodnotenia (rušiči) sú spravidla presvedčení, že odmeny v ich živote ovládajú vonkajšie sily, ako napríklad osud, šťastie alebo iní ľudia. Jednotlivci, ktorých centrum hodnotenia je orientované vnútorne (plánovači), majú tendenciu vnímať udalosti tak, že boli vyvolané vlastným správaním či schopnosťami.
Z výskumov, ktoré psychológia opakovane realizovali, vyplynulo, že ľudia s vnútorným centrom hodnotenia – PLÁNOVAČI, sa napríklad vyznačujú tým, že:
* vedia sa poučiť z vlastnej skúsenosti;
* sú väčšmi ochotní oddialiť vlastné uspokojenie a pokračovať ďalej aj v prípade, že nastanú ťažkosti;
* nadväzujú emocionálne vyrovnanejšie osobné vzťahy (prežívajú v nich väčšiu sebaúctu a nižšiu úzkosť);
* prežívajú väčšie uspokojenie zo života a celkovú spokojnosť.

Čo vytvorilo vaše vnútorné alebo vonkajšie centrum hodnotenia?
U vedcov prevláda názor, že ľudia, ktorých rodičia boli príliš kontrolujúci a autoritatívni, sú náchylnejší vytvoriť si vonkajšie centrum hodnotenia. Rovnaký vplyv majú aj stresujúce životné udalosti, napríklad smrť rodiča či súrodenca, hlavne v mladšom veku. Naopak tí, ktorých rodičia povzbudzovali robiť veci, v ktorých mohli vidieť priamy výsledok vlastného úsilia (napríklad učiť sa hrať na hudobný nástroj či venovať sa športu), budú mať s väčšou pravdepodobnosťou vnútorné centrum hodnotenia – sú to plánovači. Rodiča im prejavovali náklonnosť, dávali im najavo svoje city a bezvýhradne ich prijímali takých, aký sú.

Máte na výber spôsob, ako myslíte
Delenie ľudí na rušičov a plánovačov nie je nutné, ale na základe takéhoto výskumu ľudského správania možno lepšie pochopiť to, aké pohnútky vedú človeka k tomu, že neustále všetko spochybňuje – seba aj okolnosti a trápi sa nad všetkým, čo sa môže pokaziť. RUŠIČA spoznáte podľa toho, že:
* okamžite reaguje na všetko, čo sa udeje,
* často sa cíti ako obeť okolností, s udalosťami viac zápasí, než ich riadi;
* trávi veľa času sužovaním sa,
* za problémy a pochybnosti vo vlastnom živote viní ostatných ľudí;
* odkladá riešenie problémov tak dlho, ako je to len možné,
* nepodnikne žiadne opatrenia, ktoré by mohli zlepšiť jeho situáciu.

Použitie v praxi – spoznajte rozdiel
Jeden zo spôsobov, ako seba odhaliť ako rušiča či plánovača, je uvedomiť si svoje postoje a spôsoby premýšľania v zásadných momentoch. Keď je človek skôr reaktívny – čiže príde podnet a on naň automaticky reaguje bez toho, aby si doprial čas a vybral spôsob, ako si v danej situácii počínať, má veci mimo kontroly. Takýto postoj je ľahší, zvádza nás k tomu naša prirodzenosť. Mať veci pod kontrolou však zväčšuje šance vylepšiť si vlastnú situáciu. Vtedy potrebujeme aktivovať proaktívnosť, lebo v priestore medzi podnetom a odozvou naň sa nachádza najvýznamnejšia schopnosť a možnosť, ktorú máme – sloboda voliť si. Naše správanie nie je funkciou podmienok, v ktorých sa nachádzame, ale odvíja sa od našich rozhodnutí. Byť proaktívny znamená konať iniciatívne a niesť zodpovednosť za to, že sa veci stanú. Pristupovať k životu proaktívne značí, že svoje reakcie na rôzne životné situácie a na správanie alebo konanie druhých ľudí podriaďujeme svojim hodnotám.

Ponuka na osobný záväzok voči sebe
Program proaktívneho správania sa na 30 dní voľne podľa guru osobného rozvoja S. Coveyho:
* Dávajte si malé záväzky a plňte ich.
* Buďte tolerantní, neodsudzujte.
* Buďte vzorom, nie kritikom.
* Buďte súčasťou riešenia, nie problému.
* Nezaoberajte sa slabosťami iných a neobhajujte slabosti svoje.
* Ak urobíte chybu, uznajte ju, napravte a vezmite si ponaučenie – okamžite.
* Nehľadajte vinu u iných.
* Zaoberajte sa tým, čo je vo vašej moci.
* Pracujte na sebe – na svojom vlastnom bytí.
* Posudzujte slabosti druhých so súcitom, nie s obviňovaním.
* Nepokladajte za problém to, čo druhí nerobia alebo čo by mohli robiť. Vašim problémom je reakcia na to a to, čo by ste mali robiť vy.
* Len čo si začnete myslieť, že problém je „mimo vás“, zastavte sa. Vašim problémom je táto myšlienka.
* Cvičte svoju zárodočnú slobodu a postupne ju rozširujte.

Aplikačné odporúčanie
Keď sa cítite nepríjemne, povedzte si, že tieto pocity sú vám vlastne na úžitok. Znamenajú totiž, že sa nútite prekonávať svoje obavy a idete za hranice komfortnej zóny, čím si doprajete prežívať život naplno, a tak sa stávať sebavedomejšími. Viete si postrážiť slová a jazyk, ktorými uvažujete a hovoríte. Pri nich začína voľba vášho postoja, ktorý je rozhodujúci pri tom, ako veci sami pre seba interpretujete – či idete do akcie ako do výzvy, alebo sa vzdáte skôr, než sa o niečo pokúsite.

Jazyk, ktorým hovorí človek, ktorý sa zbavuje zodpovednosti za svoj život – ČLOVEK REAKTÍVNY
* nemôžem s tým nič urobiť…
* som už raz taký…
* on ma rozčuľuje…
* toto nikto nedovolí…
* musím/nemôžem to urobiť…
* keby…

Jazyk, ktorým hovorí človek, ktorý prijíma zodpovednosť za svoj život – ČLOVEK PROAKTÍVNY
* zistím, aké mám iné možnosti…
* môžem byť iný…
* dokážem ovládať svoje pocity…
* pokúsim sa ich presvedčiť…
* rozhodnem sa, vyberiem si…
* budem…

Emočne vysiľujúce a neproduktívne slová:
* Nemôžem
* Mala by som
* Nie je to moja chyba
* Je to problém
* Nikdy nie som spokojná
* Život je boj
* Dúfam
* Kebyže

Užitočné slová, nabíjajú energiou a odhodlaním:
* Nebudem
* Mohla by som
* Mám úplnú zodpovednosť
* Je to príležitosť
* Chcem sa učiť a rásť
* Život je dobrodružstvo
* Viem
* Nabudúce

NA POVZBUDENIE

Ak máte z niečoho obavy, tak namiesto plánovania ústupu pomyslite na to, čo najhoršie sa môže stať, ak prehráte. Aké zlé to bude? … Rýchlo zistíte, že sa v skutočnosti nejde o nič. Arnold Schwarzenegger

V každom momente sa môžete rozhodnúť, či budete míňať svoj čas na plnohodnotné činnosti, alebo na tie menejhodnotné. Konečný súčet vašich rozhodnutí určí kvalitu vášho dnešného aj zajtrajšieho života. Brian Tracy

Foto: Miro Belovič

Príspevok Spýtali ste sa ma, ako sa posúvať stále vpred zobrazený najskôr Life koučing.