Býva to neraz nenápadné, prísť na hranicu svojich energetických síl. To, čo sme za posledné týždne zažili však nenápadné nebolo a oprávnene nás to vrhlo do únavy a vyčerpania. 

Ak sme v kríze, musíme fungovať. Nemáme kedy sa zrútiť. Reagujeme na situáciu, vybavujeme, riešime, zabezpečujeme, organizujeme, pomáhame, staráme sa… Nech sme akokoľvek flexibilní, dáva nám to zabrať.  Máme väčší výdaj energie než príjem. Prichádzame o čas pre seba. Neprejaví sa to odrazu. Telo to eviduje, ukladá a potom, keď je toho už priveľa, nám posiela odkazy. Príde podráždenosť, nervozita, zažívacie problémy, vysoký tlak, zlý spánok, bolesti hlavy a chrbta. Stuhneme fyzicky, mentálne aj emočne a nedokážeme sa uvoľniť.  Prídeme si zraniteľnejší, ubolenejší a náladovejší.  

Zoštíhlené rezervy 

Keď sa situácia, ktorá nás držala v napätí upokojí, padáme na kolená. Rovnako, ako keď ochorieme na dovolenke. Hoci nás to hnevá, neurobíme s tým nič. Je to signál, že sme prešli cez to najhoršie a stálo nás to väčšinu energie. 

Aktuálne nás drží pokope nádej, že sme to zvládli a pôjdeme ďalej. Vidíme na obzore cieľovú rovinku, ale okrem tela k tomu potrebujeme aj hlavu, aby sme prešli posledný úsek.

Pre maratóncov je najhoršia kríza po 30 km. Vedia to, aj počítajú s tým, že to bude bolieť, ale rozhodujúci je pre nich postoj hlavy. Hlava dokáže všetko to utrpenie povýšiť na mobilizáciu posledných zdrojov na zdolanie samých seba alebo vyhlásiť kapituláciu a vzdať sa. Obdobný mechanizmus funguje pri všetkých krízach.  

Čo je dobrou „nabíjačkou“?

Na to, ako dostať myšlienky pod kontrolu, existujú prístupy pokojné, aj dynamické, každému hodiace sa podľa temperamentu. Nezaobídu sa bez relaxácie a meditácie, čiže práci s dychom, telom a pozornosťou. Len vďaka prepojeniu s vlastným telom dokážeme vedome vnímať, čo sa s nami deje práve v tejto chvíli. Podľa toho sa učíme upokojiť samých seba, utíšiť rozbehnuté emócie, posilniť zdravú sebakontrolu a psychickú odolnosť. Priam zázraky dokáže sústredená pozornosť, ktorá nás učí, ako si oddýchnuť od obťažujúcich myšlienok a nervozity.

Cesta z únavy a vyčerpania

Nemám žiadne spoľahlivé odporúčania, okrem vyššie spomenutého mindfulnessového postoja, čo robiť, aby sme sa z terajšej situácie rýchlo otriasli. Už sme pokorne prehodnotili, že nechceme ďalej žiť svoje pohodlné životy a nadviazať na predošlú komfortnú zónu. Je nám jasné, že pohodlnosť z nás nerobí statočných ľudí. Potrebujeme byť vystavení aj odriekaniu, zapieraniu, disciplíne, nezdarom a opakovaným pokusom. V každom príbehu o úspešnom človeku sa dozvedáme, že jeho osobná životná kríza mu pomohla stať sa tým, kým je. Len tak sa učíme napredovať – nachádzať aj na tom, čo nás položilo na lopatky dôvod, prečo sme tú lekciu potrebovali. 

Cieľová rovinka 

Je na každom z nás, aký „nový normál“ si vytvoríme. Mali sme teraz priestor premýšľať nad tým, čo nás napĺňa, aké je naše poslanie, koľko hodín denne chceme venovať práci, koľko sebe, rodine, blízkym… To, ako to začneme zavádzať do nasledujúcej každodennosti je len na nás. 

Páči sa mi, ako by nás povzbudil Arthur Miller: „Nájsť krásu v smútku, nádej v strate a dôstojnosť v prehre – v tom je skutočné umenie života.“

Príspevok Unavené zásoby a vyčerpané rezervy zobrazený najskôr Life koučing.

Naše telo – celý ten zložitý a rafinovaný systém, nám slúži ako materiálna podpora pre naše myšlienky, pocity a správanie. Nikto nás neučí cvičiť si bdelosť mysle zameranú na telo. A tak zvyčajne telo nevníme ako základ našich zážitkov. Myseľ a telo si nepodávajú ruky a nehovoria si navzájom: „Ahoj telo / ahoj myseľ, ako sa Ti darí?“ Je to škoda.

Telesné pocity si všímame, až keď nám dajú jasne najavo, že nám je zima, teplo, sme hladní, smädní… Zmyslom bdelosti vo vzťahu k telu je zaujať uvoľnený a bdelý postoj k fyzičnu bez toho, aby sme ho nejakým spôsobom posudzovali alebo sa s ním stotožnili. Neraz postačuje uvedomiť si, že: mám takýto pocit, keď telo odpočíva…, toto cítim, keď sa hýbem, tento pocit vyvoláva, keď stojím…, toto cítim, keď beriem do rúk telefón… Myseľ sa tak musí sústrediť na situáciu odohrávajúcu sa tu a teraz, a tak prepojí telo s vedomím, aby prišla odozva, čo sa deje. Netreba pri tom hodnotiť, či mám dostatočne krásne nohy a rovné prsty na rukách – stačí fascinácia tým, že ich mám a vďaka nim môžem robiť veľa vecí…

Nech zvolíme pomalý alebo rýchly stupeň pri všetkom tom rozpohybovaní našich súčiastok, podstatné je zvýšiť bdelosť mysle vo vzťahu k telu. Ono sa vždy nejako má a zaslúži si našu bdelú pozornosť, aby sme mu pomohli mať sa lepšie. Za na našimi pohybmi je totiž vždy skryté: pomáhať, slúžiť, milovať. Preto sa nám oplatí byť „vedomý“ v pohyboch, potom je tanec s realitou ladný.

Príspevok Ako tancovať s fyzickou realitou zobrazený najskôr Life koučing.