Naše vlastné myšlienky prechádzajú premenou ako ročné obdobia. Jar symbolizuje prebudenie zo stuhnutia, s prísľubom pučania toho, čo „zasejeme“. Ako by poeticky vyjadril Chalíl Džibrán: „Byť, to znamená byť záhradou bez oplotenia, vinicou bez strážnika, večne otvorenou pokladnicou pre okoloidúceho.“ 

Naši predkovia robili na jar obrady, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu v nasledujúcom období. To im dodávalo pocit zmysluplnosti a naplnenosti. My sme v našej dynamike fungovania prišli o väčšinu rituálov, ktoré by nás chránili pred márnosťou snaženia. Teraz väčšmi než inokedy potrebujeme vieru, že si môžeme vytvoriť vlastný mikrosvet nezávislý od vonkajších turbulencií. 

Vegetatívny nervový systém nášho tela je priamo ovplyvňovaný slnkom, od čoho závisí naša fyzická a psychická stabilita. Vďaka slnečným lúčom sa zrazu cítime plní blahodarnej energie. Tá v nás aktivuje chuť púšťať sa do nových vecí a zmien. Keby zostalo všetko po starom, nič by sa nezrodilo. Pole treba najskôr obrobiť, aby zarodilo. Rovnako tak treba preosiať myšlienky, nech z nich vypadá to, čo odumrelo. 

Hoci si prajeme, aby jar priniesla viac radosti a uvoľnenosti, neoplatí sa na tom lipnúť. Všetko v živote sa mení. Cesta k spokojnosti vyžaduje prijatie všetkých aspektov našich zážitkov. Pokiaľ sa veci nevyvíjajú tak ako chceme, a preto trpíme, neznamená to, že sa musíme podvoliť bolesti alebo sa uzavrieť pred svetom. Vieme, že šťastné okamihy zákonite strieda utrpenie. Nemá význam brániť sa voči tomu. Je to ako vzdorovať voči tme, lebo chceme iba svetlo. Jedno bez druhého nemôže byť. Prijatie tejto skutočnosti oslobodzuje. Všetko navzájom opačné sa zároveň dopĺňa, a v tom je istota. Po zime príde jar a všetko sa zazelená…

Príspevok Máte nachystané dobré osivo?  zobrazený najskôr Life koučing.

Čo dokáže presvetliť toto chmúrne obdobie? Sú to každodenné malé svetielka vďačnosti a láskyplnosti, súcitnosti a pozornosti, empatie a pochopenia, akceptácie a prijatia. Máme šancu „predefinovať sa“, znovuzrodiť sa, skorigovať očakávania, upratať si v hodnotách a využívať tú slobody voľby, ktorá nám zostala.

Závisí to od našej osobnosti, individuálnych potrieb a špecifických slabostí každého z nás. Potrebujeme pre seba objaviť mieru, s ktorou máme byť v konkrétnej psychologickej oblasti na seba buď prísnejší, alebo, naopak, zhovievavejší. Zobrať na vedomie svoje osobné slabiny a urobiť väčšie opatrenia práve tam, kde vieme, že už sme mali alebo máme problém. 

Nemôžeme kontrolovať, čo sa nám deje (to je práve táto situácia), ale môžeme kontrolovať, čo si o tom myslíme a ako na to reagujeme.

V čom môže byť spása?  

1. Udržať sa v dobrej mentálnej a emočnej kondícii a dosiahnuť spokojnosť pri tých možnostiach, ktoré súčasná situácia ponúka. Pomôže nám k sebe pristupovať ako k stroju, ktorý keď má zostať v prevádzke, musí byť kontrolovaný a servisovaný. Svoj psychický stav budujeme podobne. Máme veľa potrieb, ktoré potrebujeme uspokojiť a aj také, ktoré vieme odložiť.
2. Spísať si prehľad činností, projektov a úloh, ktoré musíme urobiť. Zároveň pridať prehľad tých, ktoré nám prinášajú radosť, uspokojujú nás a vidíme v nich zmysel. Premietnite si dni, kedy ste sa cítili dobre, a spíšte si všetky aktivity, ktoré obsahovali. Tie, ktoré zafungovali, opakujte vo väčšej miere a pravidelne.
3. Dbať na pestrosť a vykrývanie všetkých dôležitých potrieb. Od sociálnych (video hovory, hry s deťmi, telefonáty, chaty…), relaxačných (odpočinok, hobby, kreatívna alebo manuálna práca…), pohybových a športových (domáci tréning, online cvičenie, vychádzky…), rozvojových (učenie sa novým zručnostiam), až po dobrovoľnícke (pomôcť niektorej z organizácií alebo z vlastnej iniciatívy). 

Na čo sa spoľahnúť? 

1. Na zameranie pozornosti smerom k tomu, na čo máme dosah. Zo skúseností našich predkov vieme, že v krízových časoch im pomohlo opierať sa o štruktúru. Pre nás to teraz môže byť plán, ktorý nám poskytne rozvrh na pár nasledujúcich dní. Je to tréning flexibility – žiť tu a teraz a objavovať v tom tie možnosti, na ktoré sme predtým nemali čas. Čomu novému chcete venovať pozornosť?
2. Na prehodnotenie hodnotového rebríčka. Vytvára nám to príležitosť na lepšie sebapoznanie. Čo dôležité v živote chceme mať? Čoho sa vzdáme, aby sme dosiahli harmóniu a primeranosť?
3. Na zamyslenie, či náš život vedie skôr k vnútornej radosti, alebo vnútornej prázdnote. Vyvolávajú v nás ľudia, s ktorými zdieľame svoj život skôr pozitívne, alebo negatívne zážitky?

Ako sa udržať v psychickej pohode?

1. Hovoriť o svojich pocitoch s blízkymi, priateľmi a spolupracovníkmi. Zdôveriť sa, ako sa naozaj cítite. Ak nemáte niekoho blízkeho, komu sa môžete zveriť, zapisujte si svoje emócie. Plačte, ak to potrebujete! Pokiaľ si nedovolíte prežívať bolestné emócie, paradoxne tým obmedzujete svoju kapacitu prežívať tie radostné. Všetky emócie prúdia rovnakým emocionálnym kanálom, takže ak blokujeme negatívne emócie, nepriamo blokujeme aj tie pozitívne.  
2. Starať sa o svoje pozitívne emócie a kultivovať ich. Pomáha nám to posilňovať psychický a fyzický imunitný systém. Pozitívna psychológia ponúka spôsoby, ako prežívať pozitívne emócie. Jedným z receptov je vyjadrovanie vďačnosti. Vždy sa nájdete niečo, za čo môžeme byť vďační, aj v týchto ťažkých časoch.
3. Zapisovať si podnety, ktoré vyvolávajú vďačnosť, súcitnosť, láskyplnosť… Výhodou je, že sa k zápiskom môžete spätne vracať vo chvíľach, kedy sa potrebujete posilniť a podporiť. Ďalším osvedčeným spôsobom, ako zvýšiť svoj pocit šťastia je v konaní dobrých skutkov – aj maličká láskavosť sa ráta.

Kde brať psychickú odolnosť?

1. S odolnosťou voči psychickému stresu je to podobné ako s otužovaním. Len tak sa hodiť do studenej vody nám spôsobí nachladnutie. Napriek tomu je to práve studená voda, ktorá nám pomôže odolnosť proti chorobám zväčšiť. Musíme ju ale používať rozumne, pravidelne a primerane. 
2. Podstata odolnosti spočíva v tom, že znesieme emočné alebo fyzické nepohodlie. Nepríjemný zážitok z okamihu vlezenia pod studenú sprchu neskončí vo chvíli, keď už budeme otužilí. Bude tam stále, iba to budeme lepšie znášať. So stresom je to podobné. Aby sme svoju psychickú kondíciu posilňovali, musíme byť ochotní zažívať stres – ​​v tom je paralela so studenou vodou — má to byť rozumne, pravidelne a primerane, o trochu viac, než je nám príjemné. Jedine tým môžeme svoju hranicu zvládania stresu posúvať a lepšie ho znášať.  
3. Psychika je dynamický systém. Ak svoju odolnosť nezvyšujeme, tak sa znižuje. Preto keď nerobíme dostatok náročných aktivít (teda tých, pri ktorých zažívame stres, ale zároveň ich dokážeme kontrolovať), naša schopnosť zvládať stres klesá. Psychika spohodlnie a frustračná tolerancia nefunguje. Medzi aktivity si potrebujeme priradiť aj také, ku ktorým sa trochu musíme nútiť, a ktoré nie sú príliš ľahké. Nie je to však o tom, že by sme sa vystavovali ťažkým činnostiam len preto, že sú ťažké. Rozhodujúce je, aby nám dávali zmysel, rástli sme pri nich a prinášali úžitok nám alebo iným ľuďom. Čím sme sebaistejší a máme pozitívny sebaobraz, tým ľahšie odbúravame prepätie a čelíme strachu. 

Čo sa z krízy naučiť?

1. Dávkovať si záťaž a regulovať prežívanie. V situáciách, ktoré sú pre nás nepríjemné a stresujúce, si môžeme pomôcť metódou šikovných zubárov. Keď nám vŕtajú zub, vopred nás varujú, že to zabolí. Tým urobia náš zážitok predvídateľný. Ak vieme, že za chvíľu príde bolesť, zvládame ju ľahšie, ako keď príde nečakane. Zubár nás priebežne informuje, koľko času ešte potrebuje a na záver nás uistí, že ešte chvíľku a potom bude dobre. Tým urobí naše utrpenie ohraničené a my vieme, koľko ešte musíme vydržať. Zároveň nás uistí, že ak by to veľmi bolelo, dáme signál a on počká, aby sme to predýchali. Toto vieme pre seba v každodennosti robiť tiež.
2. Strážiť si myšlienky a brániť im v bujnom vytváraní katastrofických scenárov. Konštruktívne je vracať sa k tomu, čo hovoria fakty a aké z toho vyplývajú reálne možnosti. Mentálna aktivita potrebuje mať navrch, aby emočný únos nenapáchal veľa škody.
3. Nahrádzať reaktívny postoj proatívnym. Sebaľútosti potrebujeme výrazne menej oproti guráži ísť v ústrety obavám. V polohe obeti veľa nezmôžeme, zato v hľadaní možností a riešení objavujeme, koľko toho zvládneme.

Príspevok 15 tipov na úľavu od mentálnej vyčerpanosti zobrazený najskôr Life koučing.

Sklesnuto som sa dívala z okna na oblohu a bola som si vedomá, že je vo svojom jadre nemenná. Bez ohľadu na to, či po nej plávajú mraky ľahučké ako pena z mlieka, alebo ťažké ako mechy s vodu, stále je to obloha. Prišlo mi to ako dobrá analógia s mojim prežívaním. Vo svojom jadre som to bola ja, ale telom sa mi preháňal vírus a rozhodol sa, že ho celé obsadí. Moja vnútorná obloha tak menila scenériu rýchlejšie ako pred búrkou. Až som zneistela, či som to naozaj ja. 

Ako ma môže telo tak rýchlo vypnúť? 

Niežeby som nevedela, že je to možné. Len som od neho čakala, že ma väčšmi podrží, lebo veď behám, cvičím jogu, meditujem, otužujem, starám sa o vyváženú životosprávu. Po prvotnom rúhaní sa, že som to od neho automaticky chcela, som sa mu za to ospravedlnila. Prečo by nemalo mať po 15 rokoch bez PN nárok na to, že zostane v posteli bez vymýšľania? Každý deň som mu ďakovala, že to zvláda doma. Obavy, že budem musieť ísť do nemocnice ja alebo môj muž či syn boli nočnou morou. Racionálne som si povedala, že keď to bude potrebné, stane sa to, nech to neriešim vopred, ale strach cez to hravo prešiel a vyrábal katastrofické scenáre. 

V ťažkých chvíľach odkázaná sama na seba 

Bola som vďačná za všetky podporné správy a telefonáty, ale boli momenty, kedy som na ne nevládala odpovedať. Čo napísať na otázku, ako mi je? Trpela som, budem toto šíriť do sveta, že je mi veľmi ťažko? Fyzicky aj psychicky, celé dekorované úzkosťou zo strachu o seba a svojich chlapov.

Starostlivo som sa pozorovala a skúmala, či sa už idem zrútiť. Boli chvíle, kedy ma sebaľútosť prikryla ťažkou dekou a odmietla ku mne pustiť podnety zvonka – žiadna kniha, počúvanie, pozeranie. Iba intenzívne okamihy hroznej bolesti až na dreň. Apatia s rezignáciou a ľahostajnosťou. Strata vôle a chuti niečo okrem nutných potrieb urobiť. 

V tom turbulentnom kolotoči poskakujúcich a neustále sa meniacich emócií som si povedala, že potrebujem byť k sebe súcitná. Uvedomila som si, že keď sa k svojej chorobe nepostavím s láskyplnosťou, zarobím si taký emočný betón, že v ňom stuhnem a už sa nepohnem.   

Pomohlo mi, že súcit a vnímavosť mám rozvinuté vďaka svojmu poslaniu. Tým, že prijímam svojich klientov s ich jedinečnými príbehmi a vnútorným rozpoložením bez výhrad a hodnotenia, prirodzene som to urobila aj voči sebe. Aj keď úprimne musím priznať, že to nebolo hneď. Najprv som sa plácala vo vzdore a hneve. 

Otvoriť sa súcitu

Upokojila som sa, len čo som bezpodmienečne prijala seba aj s covidkou. Žiadne uberanie z vlastnej hodnoty za to, že to „mám“. Naordinovala som si jemnosť voči sebe samej. Udelila som si absolútny súhlas smútiť a rešpektovať svoju bolesť ako niečo prirodzené. Otvorila som sa vlastnému prežívaniu a chodila hlboko so svojho dovnútra, aby som sa dostala do stavu, ktorý existuje pred zrodom strachu. V tom napojení sa na seba prišlo vedomie, že byť nažive znamená byť celistvá a nenarúšať svoju integritu.

Súcit mi pomohol prijať všetky moje emócie ako legitímne. Dala som bokom ich obhajovanie  pred sebou alebo pred ostatnými. Bolo oslobodzujúce akceptovať všetku tú bolesť a za nič sa neviniť. Výčitky pri zistení, že som pozitívna boli veľmi silné a obviňovala som sa za kde čo. Napríklad, že som vírus doniesla domov a odovzdala ho mužovi a synovi. Nakoniec nás to zomklo tak, že na toto obdobie budeme s láskou, vďačnosťou a pokorou spomínať. 

Udržať bdelú všímavosť 

Tak, ako k nám emócie prichádzajú bez nášho dovolenia, rovnako to robia aj náhodné okolnosti. Preto ani emócie, ani nepredvídateľné životné udalosti tu nie sú preto, aby sme ich súdili. Primeraná reakcia spočíva v tom, byť voči nim súcitní. Nechať ich voľne plynúť, rovnako tak, ako necháva súcitná matka vyplakať svoje dieťa. Mne to pomohlo netrápiť sa väčšmi, než bolo nutné.  

Pestovať súcit voči sebe aj voči ostatným, nám pomáha odokryť svoju zraniteľnosť, v ktorej je sila. Tú však objavíme, až keď si dovolíme nebyť za každých okolností silní a nezdolní. Súcit sa niekedy stotožňuje s labilitou alebo precitlivenosťou. Je to škodlivý mýtus. Tým, že svoju bolesť prijmeme v láskavom objatí sebasúcitu, si vytvárame pozitívne emócie, ktoré dokážu vyvážiť tie negatívne.

Návrat do „normálu“

Teraz v mojom denníku vďačnosti dominuje vďaka za to, že nemám následky covidky. Na niektoré veci si chvíľu počkám, ako napríklad na behanie, ale nepovažujem to za nič tragické. Chodím na dlhé vychádzky a vidím viac detailov, počujem viac zvukov. Väčšmi sa pristavujem pri skúmaní prírody a vraciam sa domov s vyčistenou hlavou.

K postoju prijímať to také, aké to je, mi pomohol aj náš pokazený robot. Mlela som na ňom v zime šípky a prevodovka neutiahla toľkú záťaž zrniečok a zavarila som ju. Teraz strúham zeleninu ručne. Rozdiel je v tom, že potrebujem na to viac času. Poňala som to ako mindfulnessové cvičenie a sústreďujem sa na ten plynulý pohyb rúk a zmenu skupenstva mrkvy, jabĺčok, kapusty. Je to úžasný relax a harmonizujem si pri tom hemisféry. Takže, v konečnom dôsledku som nič nestratila, skôr získala. 

Tak je to aj pri ostatných veciach – niečo odíde, aby prišlo niečo nové. Rozhodovať sa vedome, nie na základe zvyku, otvára možnosti vydať sa aj smerom, ktorý by sme si podľa svojich skúseností nevybrali. Som vďačná, že mám teraz priestor vyskúšať si nové veci. Teším sa na kurz nordic walkingu a vitalitu si obnovujem vďaka 5 Tibeťanom.

P.S. Napísala som si menovitý zoznam tých, ktorým som vďačná za pomoc a podporu – odbornú, morálnu, fyzickú, emočnú, spirituálnu… Bola to dlhá ďakovačka, tak som to prehodnotila s publikovaním. Moji blízki a priatelia vedia, že ich pomoc nepovažujem za samozrejmú. V mojom svete som vyznamenala každého z nich – sú pre mňa obrovským vzorom empatie, starostlivosti a pokory. 🧡ÚPRIMNE ĎAKUJEM ZA VÁS VŠETKÝCH🧡

Ešte ma čaká zistiť, kto boli tí obdivuhodní mladí muži zo záchrannej zdravotnej služby, ktorí pre nás v jednu kritickú noc veľa urobili. 

Príspevok Ako mi súcit pomohol ľahšie zdolať covidku zobrazený najskôr Life koučing.

Príspevok Rande so sebou zobrazený najskôr Life koučing.

Každého osobný návod na použitie sveta dostal v posledných týždňoch poriadne na frak. Naše fungovanie sa práve mení závratným spôsobom. Chce to od nás rýchlu modifikáciu mentálneho návodu ako ďalej s prežitím, sebarealizáciou a ďalšími víziami. Sme konfrontovaní s tým, že náš mentálny aparát nie je práve geniálne vybavený na to, aby prišiel zo dňa na deň o pohodlie, roztopaše a istoty a s ľahkosťou naskočil do zmien. Vytvorili sme si mnohé komplikované spôsoby multitaskingového fungovania, ktoré teraz potrebujeme zjednodušiť. Napríklad tým, že si nastavíme pravidlá uľahčujúce flexibilne reagovať na podnety zvonka bez toho, aby to destabilizovalo našu vnútornú krajinu.

Delím sa o šesť vecí, ktoré považujem za kľúčové pri tom, aby sme v plnej mentálnej sile zdolávali prekážky.  

Stráženie pozornosti

Vypláca sa nám bdelosť, pokiaľ ide o správy z médií a sociálnych sietí, rovnako tak v rozhovoroch s ľuďmi. Ľahko sa bez kritického myslenia a zdravého rozumu stratíme v chaosnej spleti obsahu, ktorý je nehodnotný a manipulatívny. To nás stojí príliš veľa energie, rozbíja sústredenosť a navodzuje neistotu a spochybňovanie. 

Chce to zásadovo eliminovať všetko, čo vnímame ako toxické, čo nám náladu sťahuje nadol a čo nás zahlcuje. Venujme plnú pozornosť ľuďom, ku ktorým patríme, a s ktorými tvoríme svoj život. Buďme v spojení s tými, s ktorými hodnotovo rezonujeme. Dovoľme si svoju pozornosť venovať iba veciam a udalostiam, ktoré si starostlivo vyberieme. Z nich získame veľa pozitívnej energie a odolnosti čeliť nekvalitným „obsahom“.

Revízia hodnôt

Keď sa chceme upokojiť a žiť naďalej spokojný a zmysluplný život, potrebujeme sa stíšiť a spojiť so svojím srdcom. Toto prepojenie nám umožní vidieť svoju hodnotu, zmysel života a možnosti, ktoré máme. Iba napojení sami na seba a svoje hodnoty si môžeme veriť a vidieť, v čom sme dobrí a čo môžeme ponúknuť ostatným ľuďom, aby sme boli užitoční spoločenstvu.

Byť ukotvení iba v hlave nestačí. Potrebujeme naplno zapojiť emócie, ktoré nás podporia v láskyplnosti, dobrotivosti, empatickosti, veľkorysosti, ľudskosti, úctivosti, rešpektovaní, tolerovaní… 

Chránenie hraníc

Hranice sú skúškou našich vzťahov. Potrebujeme ich vytyčovať, chrániť a dávať o nich vedieť. Tým, že hovoríme jasné nie a jasné áno v súlade s naším hodnotovým svetom a presvedčením. Niekto však chce počuť iba naše áno. My ale potrebujeme okolo seba ľudí, ktorí rešpektujú aj naše nie.

Bez pevných hraníc sa cítime nenaplnení a nenasýtení. Nevieme totiž, kde je deliaca čiara medzi tým, čo potrebujeme, čo k nám patrí a čo už nie. Každý sme zodpovedný za svoj život a nemáme ho vkladať do rúk nikoho iného, ​​tobôž sa dať zmanipulovať ľuďmi, ktorí by to chceli využiť vo svoj prospech.

Súcitnosť so sebou

Pod vplyvom aktuálnej situácie sme znásobil tlak na samých na seba. Máme od seba očakávania, že napriek všetkému podáme hrdinské výkony. To nie je vždy možné. Potrebujeme byť realistickí a vedieť odhadnúť, kedy už idú veci na úkor nás. Bez súcitu a empatie voči sebe sa môžeme položiť na lopatky. Aj keď si môžeme prísť zraniteľní, väčšmi než kedykoľvek predtým, potrebujeme byť pravdiví, otvorení a úprimní. Zaujať vyhranený postoj, keď sa s niečím nestotožňujeme a tak si preukázať rešpekt voči sebe. 

Zároveň z úcty k sebe potrebujeme byť v určitom zmysle prísni a pýtať sa sami seba: čo teraz čítam, čo teraz počúvam, do čoho sa teraz zapájam? Starám sa o blízkych, pomáham ako môžem a robím prácu, ktorú potrebujem urobiť? Alebo venujem pozornosť niečomu deštruktívnemu, čo ma vyčerpáva?

Disciplína a umiernenosť

Pokoj je naša nevyhnutnosť, pretože keď sme vystrašení, sme paralyzovaní a je pre nás náročné vystúpiť z tohto stavu a byť konštruktívni. Keď míňame energiu na zbytočné mentálne a emočné vojny, nezostane nám na veci, ktoré sú zmysluplnejšie. Napríklad venovať sa sebe a tomu, pričom rastieme, lebo prekonávame samých seba.  Únikmi do situácií, ktoré nás rozptýlia a zabavia, sa iba zdržiavame. Na okamih sa oklameme, ale aj tak príde frustrácia a zlý pocit zo seba, ktoré sa okolo nás obtočia a nedajú nám dýchať.  

Popri mentálnych aktivitách sa nám denne hodia aj také, pri ktorých sa zapotíme a uvedomíme si svoj dych. Čokoľvek, čo sa v našom nervovom systéme za posledných dvadsaťštyri hodín usadilo, dokáže hlboké vedomé dýchanie utíšiť a vyčistiť.

Vďačnosť nadovšetko 

Vďačnosť nie je iba morálna povinnosť, je to aj vlastnosť, vďaka ktorej sme schopní rozpoznať, oceniť a adekvátne reagovať na určitú situáciu. Vďačnosť orientovaná na iných ľudí súvisí so šťastím, duchovnou rovinou našej existencie a so zmyslom života.

Okrem robenia si zoznamu vecí, za ktoré ste vďační, to môžeme skúsiť aj inak. Predstavte si, že niečo vo vašom živote nie je: premýšľajte o tom, aký by bol váš život, keby v ňom chýbali istí ľudia, situácie alebo pozitívne veci. Pocit, že vám niečo chýba, vás dovedie k vnímaniu pravej hodnoty vecí a ľudí.

Každý deň máme na výber

Nech sme v akejkoľvek situácii, môžeme a vieme sa správať tak, ako sa sami rozhodneme. Mám rada aforizmus, ktorý hovorí o tom, že život je krásny preto, lebo v každej chvíli nám umožňuje začať ho žiť znovu.

Príspevok Šesť tipov na mentálnu revitalizáciu zobrazený najskôr Life koučing.

Mentálna sila dokáže chaotické myšlienky robiace poplach spacifikovať. Potrebuje od nás, aby sme boli vnímaví voči tomu, čo sa s nami tu a teraz, v tomto momente deje a dopriali si čas, než na to zareagujeme. Mám na mysli  stotinky, nie odchod do bunkra s konzervami. Pokým vypáli ako prvá amygdala (najstaršia časť mozgu), na vedomé uvažovanie a konštruktívne možnosti nezostane priestor. Automat plazieho mozgu sa mi hodí skutočne iba vtedy, keď ma naháňa v lese poľovnícky pes, lebo si myslí, že som dvojnohá srnka. Ja vtedy potrebujem ozlomkrky utekať, jačať a nájsť jeho majiteľa. Ešte by som mohla na neho zaútočiť, ale keďže som pacifistka, tak radšej lámem svoje bežecké rekordy. 

Keď som premýšľala, na čo sa chcem v dnešnom blogu zamerať, uvedomila som si, že som už o veciach, ktoré vám chcem na statočné a odvážne prežívanie odporúčať, písala. A tak som z doterajších mojich blogov vybrala 5 tém, ktoré by sa mohli proti paralýze z analýzy hodiť. Na strach neraz zaberá to, že myšlienky majú inú prácu, než vyrábať najhoršie možné verzie katastrof.

 Vykúpiť sa zo zajatia vlastnej bujarej negatívnej predstavivosti spočíva v tom, venovať pozornosť niečomu užitočnejšiemu a radostnejšiemu, než obavám. V tomto blogu nájdete päť tipov na pokorenie nanič myšlienok. 

Emócie sa nedajú oklamať ani odbiť. Majú svoj vlastný spôsob, ako nás prinútia brať ich na vedomie. Oplatí sa vedieť, ako na ne. Aj strach je emócia – pripisujeme jej negatívny význam, ale potrebujeme ho.

Nádej je úplne niečo iné ako obyčajné želanie či takzvané pozitívne myslenie. Nestačí len pohodlne sedieť, mať pozitívne myšlienky a silno si priať, ako by malo vyzerať niečo, na čo si nárokujeme.

Šesť jednoduchých tipov, ako v sebe zrodiť aspoň na čiastočného optimistu alebo menšieho pesimistu 🙂 

Prevencia je o jednoduchých veciach. Dan Gilbert, jeden z autorov významnej štúdie o šťastí radí: „Hlavné je byť oddaný niekoľkým jednoduchým typom správania: meditácii, telesnému cvičeniu, dostatočnému spánku, altruizmu…“ 

Príspevok Ako udržať hranicu medzi strachom a odvahou? zobrazený najskôr Life koučing.