Láska rozpína dušu

Bez lásky sme ako nebožtík na dovolenke. Bez lásky sú naše životy prázdne. Ak nemilujeme, nie sme nikým. Sme biologicky, emočne, mentálne, fyzicky, duchovne, duševne spätí s láskou, s pocitom byť milovaní a patriť k niekomu (nie niekomu). Preto sa potrebujeme láskou intenzívne zapodievať a nachádzať najrôznejšie spôsoby, ako ju dostávať do svojho života a potom sa o ňu deliť.

 Najdôležitejší vzťah pre lásku?

Ten k samému sebe. Rozprávame osobe, ktorú milujeme, že je hlúpa, nemožná, neschopná, otrasná…? Nikdy to z lásky druhým nehovoríme. Sebe to povieme bez rozpakov a natvrdo. To sa však nezhoduje s prejavovaním lásky. Pokým prísnosť a tvrdosť voči sebe nezameníme za súcit a zhovievavosť, nepustí nás to do bezvýhradného  prijímania seba. Bez toho si nevieme naplno vychutnať lásku od druhých.

Milovať druhých viac ako seba nestačí

Niekedy sa snažíme milovať  druhých vášnivejšie než samých seba. Táto láska nás vedie do hĺbok vlastného Ja. Vďaka nej sa učíme prechovávať k sebe obdobnú lásku, akou dokážeme milovať iných. Darí sa nám to, keď veríme samým sebe a pristupujeme k sebe s rešpektom a úctou. Potom dokážeme byť aj voči iným láskaví a milujúci.

Od čoho je láska závislá?

Od toho, koľko z nej každý z nás má. Prepája ľudí podľa toho, ako milujú samých seba. Milovať a prijímať nedokonalosti ľudí okolo seba je omnoho jednoduchšie, než venovať vedomú pozornosť láskyplnosti voči sebe. Vyznávame prikázanie „Miluj blížneho svojho ako seba samého“, ale nežijeme ním naplno a autenticky. Potrebujeme sa učiť milovať samých seba bezvýhradne a bez podmienok, súcitne a sebakceptujúco.

Kedy lásku zabíjame?

Energeticky sa vyčerpáme vtedy, keď nastáva nesúlad medzi našimi slovami lásky a činmi. Keď naplno neprejavujeme lásku, ide to na úkor nás. Láska je taký stav nášho vedomia, ktorý dokáže mazať rozdiely medzi „ja“ a „ty“. Nie preto, aby vzniklo „jaty“, ale aby komplementarite nestálo nič v ceste. Len keď sme každý za seba celistvý, môžeme vytvárať pevný celok.

Kedy láska sama hynie?

Keď na ňu použijeme lži, zradu, vydieranie, manipulovanie, podlosť, zákernosť… Zakaždým, keď lásku sebe alebo iným odoprieme, pôsobí to na nás ako erózia – nezvetráme hneď, ale postupne… Trápime sa, cítime bolesť, bývame protivný, ochorieme… Bojujeme so sebou a s celým svetom, a to lásku odháňa. Hoci sú naše neláskavé prejavy volaním o pomoc, ostatní im nerozumejú.

Kedy sa láska nedostane k slovu?

Keď niekoho zradíme, podvádzame, klameme, chováme sa hrubo a nepekne… Nestačí o láske hovoriť, láska je v skutkoch a v každodennosti. A v žití s otvoreným srdcom napriek všetkým rizikám. Keď srdce hermeticky uzavrieme, nemôže prúdiť láska – ani dovnútra ani von.

Sú sebaprijatie a sebaláska sebecké?

Hlása spoločnosť, ktorá nás vedie k tomu, že máme uprednostňovať druhých, byť veľkorysí, ústretoví a zdvorilí. A zaradiť seba na koniec rebríčka priorít. Zabudnú nám v detstve povedať, že keď sa budeme vždy držať v úzadí, zostaneme neviditeľní – aj navonok, aj sami pre seba. Neviditeľné sa miluje iba iluzionisticky, nie skutočne.

Prečo sa naháňame za láskou od druhých?

Je to jednoduchšie, ako potvrdiť svoju sebahodnotu. Býva pre nás náročné prijať aj tie časti svojho ja, na ktoré nie sme hrdí, a ktoré skrývame hlboko v sebe, aby neuzreli svetlo sveta. Pokým neporozumieme prekážkam, ktoré nám stoja na ceste k sebaláske, nezdoláme ich. Je našou povinnosťou a veľkou výzvou prijímať svoj každodenný život s rovnakou láskou a otvorenosťou, s akou prijímame tých, ktorých milujeme.

Recept na lásku? Neexistuje!

Kto by nechcel úplne jednoduchý návod na to, ako získať lásku? Z môjho pohľadu neexistuje. Objavené je však niečo zásadné, čoho znalosť lásku chráni. Láske stoja v ceste títo traja „nepriatelia“: hanba, strach a zraniteľnosť. Porážme ich tým, čo je v našej prirodzenosti a autentickosti, odvahe cítiť a zdieľať svoju zraniteľnosť, v guráži predviesť svetu, kto sme a aká je naša vášeň. Potrebujeme to robiť nepretržite a bez ohľadu na to, či nám chodí odozva okamžite.

Láska ako najliečivejšia bylina

Všeobecnej láske k ľuďom a medzi ľuďmi dali Starí Gréci názov AGAPÉ. Čím menej je v spoločnosti agapé, tým väčší priestor má závisť, neznášanlivosť, netolerantnosť, nenávisť… Preto má zmysel lásku rozdávať, vyžarovať, vytvárať…, aby jej bolo medzi ľuďmi čo najviac bezpodmienečnej, ktorá vo svojej nesebeckosti nič nevyžaduje.

Príspevok Láska je čin, nie iba pocit zobrazený najskôr Life koučing.

Dievčatko pripravovalo darček k Vianociam. Balilo krabicu do obrovského kusa drahého pozláteného papiera a prikrášľovalo ju lesknúcimi ozdobami a farebnou stuhou.

„Čo to robíš?“, pýtal sa jej otec. „Toľko zbytočne použitého papieru. Vieš, koľko to stojí?“
Dievčatko si pritislo krabicu k sebe a so slzami v očiach utieklo do kúta.
Po štedrovečernej večeri prinieslo dievčatko krabicu v pozlátenom papieri otcovi.
„To je pre teba, oci“, zašepkala.
Otec zneistel. Asi bol na ňu príliš tvrdý. Veď to bol darček pre neho. Začal teda pomaly rozväzovať stuhu, trpezlivo rozbaľoval obrovský papier a pomaly krabicu otvoril. Bola prázdna.
To ho rozzúrilo: „To si zničila všetok tento papier kvôli nejakej prázdnej krabici?“
Dievčatku sa opäť nahrnuli slzy do očí: „Ale ona nie je prázdna! Dala som do nej milión pusiniek.“
Preto má jeden muž na svojom pracovnom stole krabicu od topánok.
„Veď je prázdna“, čudujú sa všetci.
„Nie je. Je plná lásky môjho dievčatka“, odpovie zakaždým.

Darček s „cestou“

Na vzdialenom ostrove učiteľka vysvetľovala žiakom tajomstvo Vianoc: „Vianočné darčeky by nám mali pripomínať lásku Boha, ktorý k nám na zem vyslal svojho syna, aby nás spasil, pretože Boží syn je najkrajší dar celému ľudstvu. Ale darčeky si ľudia dávajú aj preto, lebo sa navzájom milujú a chcú žiť v mieri.“ Jej rozprávaniu pozorne načúval jeden zo žiakov. Deň pred Vianocami daroval chlapec svojej učiteľke mušľu nevídanej krásy. Nikdy predtým krajšiu nevidela.

„Kde si našiel takú nádhernú a skvostnú mušľu?“ spýtala sa svojho žiaka.

Chlapec jej vysvetlil, že ju možno nájsť iba na jedinom mieste, na druhej strane ostrova. Asi dvadsať kilometrov odtiaľ je malá zátoka a more tam niekedy vyplaví takéto mušle.

„Je prosto nádherná,“ povedala učiteľka. „Budem ju opatrovať celý život, a tak na teba nikdy nezabudnem. Nemal si sa ale vydávať na takú dlhú cestu len preto, aby si mi dal darček.“

Chlapec so žiariacimi očami odvetil: „Tá dlhá cesta bola súčasťou môjho darčeka.“

Vzájomné dary

Žili raz mladí manželia, veľmi chudobní, ale šťastní a plní vzájomnej lásky. Ona mala nádherné husté čierne vlasy stiahnuté do dvoch hrubých vrkočov, ktoré jej siahali priam po kolená. Hoci nebola krásavica, každý, kto ju videl, ju musel obdivovať pre jej vlasy. On bol úradník na tom najnižšom poste a jediné, čím by mohol vzbudiť záujem okolia, boli jeho zlaté vreckové hodinky. Zdedil ich po otcovi, ale bez potrebnej zlatej retiazky, ktorá by visiac z jeho vrecka každého upozornila, že je ich majiteľom. Pochopiteľne, túžil mať takú retiazku a žena o jeho túžbe vedela. Aj ráno na Štedrý deň si predstavovala jeho radosť, keby mu retiazku darovala. Nemala ale peniaze na nijaký vianočný dar, kdeže na zlatú retiazku! Zrazu dostala nápad. Vybrala sa bez váhania do mesta, predala svoje krásne vlasy a utekala k zlatníkovi. Kúpila mužovi zlatú retiazku, tú, ktorú on vždy vo výklade obdivoval.

Keď sa muž vracal z úradu, všimol si, že vo výklade u zlatníka už nie je zlatá retiazka a zamrzelo ho to. Ale na jej mieste ležala krásna spona do vlasov. „To by bol pravý vianočný dar pre moju ženu“ – pomyslel si. Neváhal a vymenil svoje zlaté hodinky za zlatú sponu do jej vlasov. Pod vianočným stromčekom dal muž svojej žene sponu do vlasov, ktoré si odstrihla a ona jemu retiazku k hodinkám, ktoré predal…

Napriek tomu boli v ten večer nesmierne šťastní.

Príspevok Tri najkrajšie vianočné príbehy zobrazený najskôr Life koučing.