Možno na začiatku minulého roka by som ti povedala, že aké obmedzenia? Ja žiadne nepociťujem 🙂
 A s odvahou by som ti porozprávala príbeh o mojej maminke, ktorá v 80 rokoch fičí na bicykli a že ja mám presvedčenie, že toto zdedím určite po nej. Aj ona má svoje obmedzenia, ale má neuveriteľnú nezdolnosť a je veľmi aktívna. Ale ako to už v živote býva… život ti namieša karty tak, aby si si vytiahla v správnej chvíli vhodného žolíka.
Takže, aj po minulom roku rada priznávam, že vekom sa telo mení a my ho môžeme iba láskavo počúvať. Nič zbytočne netlačiť a je úplne bežné, že sa potrebujeme skamarátiť aj so spomalením.

Voľakedy som športovo tancovala. Viem, čo je to ísť na tréning a neriešiť, či sa mi chce alebo nie. Jednoducho to bol návyk, telo poslúchalo. Aj ísť v mnohom na doraz sa mi stávalo. Naplno život, naplno šport, naplno chuť do všetkého 🙂
Samozrejme, už dávnejšie sledujem, že moja kondička a fyzické možnosti sa menia. Že moje aktivity typu squash, trocha náročnejšie tancovanie vystriedali joga, plávanie, rýchla chôdza alebo bicykel.

Dokonca, minulé leto sme museli úplne cielene spomaliť. Trocha sme to s mojím manželom v horách fyzicky prehnali a potom sme dlhšie, celkom naplno hrali tenis, takže si roztrhol achilovku, ktorú si nešťastne doliečuje doteraz. Lekári nám v nemocnici povedali vetu, že opotrebovanie spôsobilo vek. Môjmu mužovi, ako bývalému, takmer profesionálnemu športovcovi, sa táto veta ťažko počúvala, a tak sme o veku začali viesť zaujímavé večerné diskusie 🙂

Nezávisle od týchto zážitkov, ale aj vďaka nim, mám uvedomenie, že o čo budem láskavejšia a starostlivejšia k svojmu telu, o to viac mi bude slúžiť k životu, ktorý chcem ešte prežiť. Pevné zdravie a s tým súvisiaca vitalita k mojím hlbokým prednostným želaniam patrí. Moja mama je mi v aktivite a k tomu, čo všetko je možné vzorom 🙂

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Už dávnejšie viem, že potrebujem hlavne také rituály, ktorými sa nesnažím predĺžiť si mladosť, ale snažím sa nimi predĺžiť si zdravie v pribúdajúcom veku.

Zvykla som si na dýchanie studeného vzduchu, studenú sprchu a rannú jogu. Doobedňajšiu kávu som vymenila za pitie čajov a s radosťou si tento ranný rituál v pokoji, keď ešte v dome všetko spí, vychutnávam. Meditácie ma dokonca priviedli k väčšej potrebe pokoja a ten vyhľadávam častejšie ako v minulosti. Len v pokoji sa dá nájsť cesta k sebe a svojej duši 🙂

Večerný rituál mám rýchlu chôdzu s mojím psom, spojenú s návykom vďačnosti a niektorých vybraných sebakoučovacích techník. Pomáha mi to k sebauvedomeniu a dokonca je to často čas, kedy tvorím nové myšlienky a nápady. Nedarí sa mi to každý deň, o to viac tie večery sama so sebou a s mojím psom oceňujem.

Ja mám celistvosť života spojenú aj s rodinnými rituálmi. Čiže víkendové raňajky a vtipné návyky počas rodinného stolovania sú pre mňa rituály, ktoré mi pripomínajú, že som vlastne „závisláčka od lásky“ 😊 Verím, že mi to zostane nezávisle od veku.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Na všetko, čo mi môj život prinesie. Budem dúfať, že toho bude ešte dosť. Snáď to budú také zážitky a situácie, ktoré mi pomôžu ešte k intenzívnejšej zrelosti a nadhľadu. Chcem si tiež do života objednať radosť a humor. Potrebujem aj takéto objednávky do druhej polovice života 🙂

Dostatočné fyzické a psychické možnosti na všetky moje sny sú, samozrejme, tým najčastejším želaním. K tomu mi musia pomôcť aj rozhodnutia, ktorými svoje telo a celkovo kvalitu života ovplyvním. 

V druhej polovici života, rovnako ako v tej prvej chcem mať chuť a fungujúcu hlavu naďalej sa vzdelávať a podporovať k vzdelávaniu aj iných. Stále verím, že celoživotné vzdelávanie ako postoj, nezávislý od veku, je zárukou lepšej kvality života.
Aj preto som už celkom dávno pomenovala svoju firmu Life Up.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Mne minulý rok odišlo niekoľko blízkych ľudí v našom veku a bolo to náročné obdobie. Každý deň si  spomeniem na niekoho, kto s nami už nie je a viem, že každý nový deň môže byť, bohužiaľ, aj pre nás ten posledný. 

Čokoľvek, čo sa javí ako ťažkosť je v súvislosti s pominuteľnosťou života iba časovo limitovanou prekážkou. Aj preto mám rada myšlienku slovenského básnika a dramatika Petra Gregora, ktorý raz povedal: „Vekom sa kazí zrak, ale človek vidí o čosi lepšie“.
Vrásky si aj preto nerobím. Oni sa dejú samé 🙂 Ja len dúfam, že aj vďaka vráskam budem vidieť možnosti a krásu života o niečo lepšie. 

Mne pribúdajúci vek prináša tiež pocit oslobodenia sa od schém vonkajšieho sveta, ktoré nás tlačia do toho, čo by sa malo a čo očakávajú iní. Ja viem, aký vzácny je čas a jediná schéma, ktorú chcem žiť je tá, ktorá svedčí mne osobne. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Upustím od akejkoľvek poetickosti a ocením jednoduchosť možnosti pohybu. Ja sa každé ráno teším, ako zbehnem a vybehnem po schodoch v dome a nadýcham sa toho studeného vzduchu v záhrade.

Pre mňa už len to, že môžem po tých schodoch celkom rýchlo vybehnúť, je veľkým darom. Pohybujem sa z osobných dôvodov medzi paralympionikmi a poznám príliš dobre prekážky spojené s fyzickými obmedzeniami. Preto všetky moje ciele (či osobné alebo pracovné a zvyknem ich mať dosť 🙂) nie sú až také dôležité ako to, že mám možnosť hýbať sa a slobodne fungovať. To je prvý a často najdôležitejší dôvod radosti vstať z postele.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Milovať a byť milovaný, mať dôvody sa zasmiať a mať v úcte telo, ktoré nám dobre slúži, je nadštandartne veľký dar. Vyšší vek je v tomto pohľade skôr privilégium, že sa k tejto múdrosti môžeme dopracovať.

Ľubica Takáčová (1974) je zakladateľka spoločnosti Life Up a medzinárodne certifikovaná koučka a mentorka v oblasti vzdelávania a rozvoja potenciálu ľudí.
Je autorkou doplnkových sebarozvojových nástrojov, ktoré používajú ľudia v 14 krajinách Európy: Self-coaching cards for managers, Koučing bez kouča na každý deň, Emotion Cards a TEAM CARDS.
Verí, že neustály ľudský rozvoj a vzdelávanie zlepšuje kvalitu života vo všetkých oblastiach. Podnecuje ostatných k neustálemu učeniu sa nezávisle na veku alebo spôsobe života, ktorý človek vedie. 
Je súčasťou  odborných komunít ICF, SAKO a členkou predstavenstva pre oblasť firemného vzdelávania a koučingu v HRComm. 
V roku 2021 vyhrala cenu Learning & Development Awards – Lektor roka.

O Ľubiciných aktivitách sa viac dozviete na webe spoločnosti, ktorú založila a vedie
https://www.life-up.sk

Príspevok Ľuba Takáčová: „Celoživotné vzdelávanie je zárukou lepšej kvality života“ zobrazený najskôr Life koučing.

Priekopník pozitívnej psychológie, Mihaly Csikszentmihalyi je „architektom“ poňatia o spomínanom stave „flow“ – tvorivom momente, kedy je človek úplne pohltený činnosťou, ktorú robí. Tento stav môžeme najlepšie pozorovať u detí – prestanú vnímať, čo sa okolo nich deje a naplno sa pohrúžia do toho, čím sa práve zaoberajú. Robia to s plným nasadením a bez kompromisov, svoju pozornosť neprerušujú. To je na harmonizáciu hemisfér nesmierne blahodarný proces. Vplyvom informačných technológií, ktoré sústredenosť a koncentráciu narúšajú, je pre ľudí čoraz náročnejšie taký uvoľnený, radostný a tvorivý stav zažívať.

Radosť ako nevyhnutná zložka pohody

Csikszentmihalyi zasvätil tridsať rokov organizovaniu výskumu na tisícoch ľudí po celom svete v snahe zistiť, čo sa deje vo chvíľach ich najväčšej radosti. Je to zásadné kvôli tomu, lebo prístup k radosti spoľahlivo neutralizuje krízové a záťažové stavy. Radosť je tiež vec, ktorá stojí za harmóniou a dáva zmysel vášmu snaženiu.

Podľa týchto indikátorov si viete skontrolovať aktivity tak, aby ste z nich vyťažili čo najviac radostných okamihov. Je na to potrebný prítomný jeden, dva alebo všetkých osem nasledujúcich faktorov:

1. Čelíte tým úlohám, ktoré máte šancu dokončiť.
2. Môžete sa v kľude zamerať na to, čo robíte.
3. Ciele máte jasné a konkrétne.
4. Prítomná je okamžitá spätná väzba.
5. Vaša angažovať a účasť sú nenútené.
6. Máte pocit kontroly nad vlastným konaním.
7. Počas aktivity neuvažujete nad sebou. Radšej myslíte na seba až po tom, čo ste splnili úlohu.
8. Pocit plynutia času je pozmenený, prestali ste ho vnímať.

Prioritou je stanoviť si priority

Mozog nemá čidlá únavy ako svaly. Vyčerpanosť šedej kôry zistíme iba nepriamo. O to viac potrebujeme dbať na to, aby sme mozog nepreťažovali.

Skúsenosti pri sprevádzaní ľudí mi ukazujú, že niekedy vedie cesta iba tadiaľ, že človek povie NIE čo najviac veciam, ktoré mu škodia. Pasce negatívnosti striehnu všade okolo a keď do nich človek opakovane padá, navodzuje mu to stav bezmocnosti a paralýzy. Pomáha na to tréning všímavosti. Potrebujete spozorovať, kedy sa vo vašej hlave začne šíriť negatívna energia. Dá sa to dobre ustáť cez „sval vďačnosti“. Keď ste namiesto vznášania výhrad, kritiky a frflania vďační, začnete si všímať iné detaily okolo seba. Odrazu si uvedomíte, čo je oceneniahodné a prínosné vo vašom živote.

Pomôcka na pozitivizmus

Neuropsychológ Riek Hanson prirovnáva „prácu hlavy“ na negatívnych a pozitívnych zážitkoch k „syndrómu suchého zipsu a teflonu“. Tvrdí, že pre Matku prírodu je dôležitejšie naše prežitie než radosť z nejakej konkrétnej udalosti, a preto máme sklony pamätať si negatívne zážitky omnoho intenzívnejšie než tie pozitívne. Ohrozenie diviakom má na nás väčší vplyv než spev vtáčika! Negatívne zážitky sa teda na nás nalepia ako suchý zips, usídlia sa nám vo vedomí, kde ich dookola vyhodnocujeme. Často práve vtedy, keď sa snažíme zaspať. („Nemôžem uveriť tomu, že mi šéf nepoďakoval za to, že som ostal v práci dlhšie kvôli projektu. Vôbec neoceňuje, ako usilovne pracujem! Obetoval som tomu už toľko času“).

Našťastie, človek dokáže vzorec opätovného upadania do negatívneho myslenia zmeniť. Čím dlhšie si podržíme pozitívny okamih vo vedomí, tým viac neurónov bude medzi sebou prenášať informácie, čo v našom mozgu vytvára vhodné prostredie pre pocit šťastia. A preto ak chceme, aby sa v nás pozitívne zážitky zachytili (a neskĺzli ako po teflónovom povrchu), musíme sa na ne sústrediť aspoň 20 sekúnd. Hanson tvrdí: „Čím viac budú vaše neuróny vysielať pozitívne informácie, tým pevnejšie prepojenie neurónovej štruktúry budú vytvárať.“

Návod je prostý: založte si denník vďačnosti, do ktorého si budete zapisovať pozitívne zážitky dňa. Nakreslite niečo výnimočné, čo ste zažili a za čo ste vďační. Alebo sa chváľte pred inými, či nahlas sami pred sebou, všetkým tým dobrým, čo vás postretlo. Každá z týchto aktivít vám zaberie aspoň 20 sekúnd a vďaka tomu, že sa sústreďujete na niečo pozitívne, sa upevnia neurónové spojenia.

Pozor na mód akvárijnej rybičky – stále v pohybe a stále bez cieľa

Pre kvalitu nášho života je rozdiel, či sa kĺžeme po povrchu a žijeme na efekt, bez hĺbky a múdrosti, alebo ideme do seba a objavujeme veci, ktoré skutočne potrebujeme. Pre dosahovanie naplneného života je nevyhnutné opúšťať „bublinu pohodlia” a vystavovať sa mimokomfortným zážitkom. Zóna pohodlia je ako jaskyňa ozvien. Jediné, čo v nej počujete, je ozvena toho, čo hovoríte. Pohodlnosť sa tiež podobá na zrkadlovú chodbu. Kam sa pozriete, tam vidíte to, čo chcete vidieť. Výsledkom je strata schopností spoznávať, vyjednávať, argumentovať, prijímať zmenu, alebo len byť uvoľnení, spontánni, autentickí…

Prevencia je o jednoduchých veciach. Dan Gilbert, jeden z autorov významnej štúdie o šťastí radí: „Hlavné je byť oddaný niekoľkým jednoduchým typom správania: meditácii, telesnému cvičeniu, dostatočnému spánku, altruizmu…“ Dodáva, že popritom nesmieme nezabúdať na rozvíjanie sociálnej prepojenosti a službe druhým.

Príspevok Ako pozitívne zmanipulovať hlavu? zobrazený najskôr Life koučing.