Dobre vieme, že je nemožné zmeniť minulosť, rovnako ako nemôžeme predvídať budúcnosť. Pokúšame sa o to a vzdorujeme, hľadáme spôsoby, ako by sme to obišli.

Bývame rozšafní a mnohé naše pokusy sa podobajú na zbytočné nakupovanie a vyhadzovanie. Vedomá stratégia udržateľnosti – aj mentálnej a emočnej, spočíva v zmene kladenia si otázok. Namiesto toho, aby sme sa pýtali, ako zarobiť viac peňazí, sa môžeme radšej pýtať, čo vlastne skutočne potrebujeme. Nadbytok to nebude. Nevieme odrazu šoférovať tri autá a bývať v dvoch domoch. Exupéry by nám na to povedal, že „dokonalosť sa nedosahuje vtedy, keď už nie je možné nič dodať, ale vtedy, keď nie je možné nič odobrať.”

Aj keď nám to tak v kríze nepríde, sme dobre vybavení potrebnou silou na tvorenie, na premenu správania a formulovanie myšlienok vo svojom vnútri tak, aby smerovali k pozitívnej zmene. 

A keď sa veci nevyvíjajú tak, ako chceme, signalizuje nám to, že sa máme naučiť niečo nové, čo nám pomôže zdolať prekážky. Ak chceme zmeniť svoj život, musíme najskôr zmeniť niektoré svoje postoje. Zámerne nepíšem, že zmeniť seba – výbava je daná, karty sú rozdané. Hráme s tým, čo máme. Použijeme dôvtip, predvídavosť, fakty aj emócie, hravosť, vynaliezavosť a trochu zariskujeme, keď sa vydáme za komfortnú zónu. 

Opustiť svoj starý nešťastný život a dovoliť si venovať sa sebe vedie k znovu objavovaniu seba samého.

Potrebujeme to, aby sme zostali verní samým sebe, svojim zásadám, hodnotám a presvedčeniam, ktoré nám kryjú chrbát a držia nás pokope z hľadiska integrity. Posilňujú náš sebaobraz a sebahodnotu, aby sme mohli byť samými sebou – autentickí a neporazení. 

Bude to chcieť zámer, motív, cieľ, plán, stratégiu, víziu, misiu – niečo, čo nás rozpohybuje v ústrety tomu, kde nám bude samým so sebou dobre. V tom naplnenom sebarealizovaní sa prestaneme vyčerpávať vkladaním energie do niečoho, čo za to nestojí. 

Príspevok Zdolať krízu pokorou zobrazený najskôr Life koučing.

Zároveň kladiem otázku: Čo necháte za sebou, keď sa transformujete? Bude vám to chýbať? Pretože môžeme byť nadšení a hnať sa dopredu, ale potrebujeme sa aj pristavovať. Inak si nevieme overiť, či to, kde sme, naozaj prináša to, čo sme chceli. Je užitočné všímať si tak tienisté stránky našich rozhodnutí, ako aj nadšenie z možností. 

Je ľahké nadchnúť sa, prináša to eufóriu

Podržať si nadšenie a vášeň nebýva také ľahké. Nepôjde to bez toho, že by sme sa samých seba nespýtali, aké sú možné straty zo zmeny, alebo čo by sa v procese zmeny mohlo ukázať ako náročné. Hodí sa nám to na to, aby sme neboli zaskočení a nevzdali sa skôr, než uvidíme cieľovú rovinku. S ambíciami to býva tak – nesmieme ich ani príliš nadsadiť, ani podliezť, lebo v oboch prípadoch  pochováme motiváciu.

Pre jej vyživovanie potrebujem zámer, cieľ, plán, stratégiu, víziu, misiu – niečo, čo nás rozpohybuje v ústrety tomu, kde nám bude samým so sebou dobre a náš potenciál si bude spokojne hovoriť, že „toto“ mu sedí. V takomto naplnenom sebarealizovaní sa prestaneme vyčerpávať vkladaním energie do niečoho, čo za to nestojí. 

Ešte jedna nenápadná vec vplýva na vyparovanie nadšenia. Nie sme totiž najúprimnejšie tvory na tejto planéte. Často povieme jednu vec a urobíme druhú. Častejšie povieme to, čo si myslíme, že chcú počuť iní ľudia. Až potom, keď sme sami, sa snažíme robiť to, čo naozaj chceme. Bývame z tej rozporuplnosti frustrovaní a bezmocní. Úprimnosť voči sebe pomáha k tomu, aby sme sa za seba postavili a obhájili si to, čo je pre nás dôležité a významné. Nikto iný to pre nás nedokáže urobiť. 

Bombardovanie posolstvami spásy a istoty

Už sme sa poučili, že potrebujeme byť v strehu, keď nás niekto presviedča o rýchlom riešení, ku ktorému vedie desať ľahkých krokov. Je to lákavé, kto by nechcel nenáročné riešenia na všetko? Existenciálne však nevieme mať istotu. Svet nám rád ukazuje svoju nablýskanú podobu, ktorú chce, aby sme videli, ale to nie je realita. V realite potrebujeme čeliť tomu, že všetko sa mení a zmena je jediná istota.  

Ako koučka pomáham klientom žiť s neistotou. Neponúkam im falošnú istotu, že keď urobia „toto“ alebo „tamto“, stane sa „táto“ vec. Hovorievam, že keď som pracovala s niekým iným, alebo keď som niečo sama urobila, „toto“ nastalo. Každý je individualita a máme rozdielne skúsenosti. Univerzálne riešenia neexistujú. Ukazuje sa však, že sa nám pri niektorých záťažových situáciách hodí sprievodca. Nie že by sme ich sami nezvládli, ale môžeme sa s nimi mocovať kratší čas, keď máme spolucestujúceho. Vyberáme si ho podľa toho, aký druh pomoci potrebujeme a vďaka za tú pestrú ponuku odborníkov, ktorí majú akreditované vzdelanie, držia sa svojich kompetencií a etiky profesie.

Je nemožné zmeniť minulosť a predvídať budúcnosť

 Pokúšame sa o to a vzdorujeme, hľadáme spôsoby, ako by sme to obišli. Bývame rozšafní a mnohé naše pokusy sa podobajú na zbytočné nakupovanie a vyhadzovanie. Vedomá stratégia udržateľnosti – aj mentálnej a emočnej, spočíva v zmene kladenia si otázok. Namiesto toho, aby sme sa pýtali, ako zarobiť viac peňazí, sa môžeme radšej pýtať, čo vlastne skutočne potrebujeme. Nadbytok to nebude. Nevieme odrazu šoférovať tri autá a bývať v dvoch domoch. Exupéry by nám na to povedal, že „dokonalosť sa nedosahuje vtedy, keď už nie je možné nič dodať, ale vtedy, keď nie je možné nič odobrať.” 

Aj keď nám to tak v kríze nepríde, sme dobre vybavení potrebnou silou na tvorenie, na premenu správania a formulovanie myšlienok vo svojom vnútri tak, aby smerovali k pozitívnej zmene. 

Ak sa veci nevyvíjajú tak, ako chceme, signalizuje nám to, že sa máme naučiť niečo nové, čo nám pomôže zdolať prekážky. Ak chceme zmeniť svoj život, musíme najskôr zmeniť niektoré svoje postoje. Zámerne nepíšem, že zmeniť seba – výbava je daná, karty sú rozdané. Hráme s tým, čo máme. Použijeme dôvtip, predvídavosť, fakty aj emócie, hravosť, vynaliezavosť a trochu zariskujeme, keď sa vydáme za komfortnú zónu. 

Čo so svojim zúfalým, skľúčeným, smutným… životom? 

Potrebujeme si dovoliť naplno sa venovať sebe, aby sme znovu objavovali seba samého. Je to nevyhnutné na to, aby sme posilnili vieru v samých seba, vo svoje zásady, hodnoty a presvedčenia, ktoré nám kryjú chrbát a držia nás pokope z hľadiska integrity. 

Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že hodnotu má spoznať sa a stať sa sami sebou vo svojej úplnosti a prirodzenosti. Zmyslom je dosiahnuť celistvosť svojho bytostného Ja. Nedá sa to bez nadviazania kontaktu so svojím vnútrom, nahliadnutím na svoje tienisté stránky a zmierením sa s nimi. Predchádza tomu vysporiadanie sa s personou. Je to maska, ktorú sme si sami vytvorili, aby sme obhájili svoju pozíciu. Je obrazom nášho prispôsobenia sa spoločenským a kolektívnym hodnotám. Zatrasie nami, keď zistíme, že to, akí sme vo svojej podstate, a to, akí sme, keď máme nasadenú masku, sú dve odlišné bytosti. 

Keď sa príliš štylizujeme do podoby, ktorú sme si vytvorili, aby sme boli prijatí, pochopení a ocenení, strácame svoju autenticitu. Stojí nás to veľké množstvo duševnej energie, pretože v interakciách s ľuďmi nekonáme tak, ako chceme my sami, ale ako nám káže naša maska. Rada nás limituje pochybnosťami a strachom.

„Máme v sebe veľký, zaužívaný strach. Máme strach z mnohých vecí: z vlastnej smrti, zo straty milovaných, zo zmeny, zo samoty. Cvičenie všímavosti nám pomáha dotknúť sa nebojácnosti. Len tu a teraz môžeme zažiť úplnú úľavu, úplné šťastie. V praxi budhizmu vidíme, že všetky mentálne formácie – vrátane súcitu, lásky, strachu, smútku a zúfalstva, sú organického charakteru. Nemusíme sa báť žiadneho z nich, pretože transformácia je vždy možná.“

Podpora od veľkého vietnamského budhistického učiteľa a mierového aktivistu Thicha Nhata Hanha. Delil sa o svoje skúsenosti s praktizovaním vedomej praxe všímavosti. So všímavosťou sa každá činnosť v našom každodennom živote, vrátane chôdze, čistenia zubov alebo umývania riadu môže stať radostnou, uvoľnenou a zmysluplnou. Takýto prístup nám prináša pokoj, jasnosť a nadhľad. Vtedy sa transformácia odohráva bez vzdorovania voči vlastnej prirodzenosti.   

P.S.

„Ži svoju pravdu. Vyjadri svoju lásku. Podeľ sa o svoje nadšenie. Podnikni kroky smerom k svojim snom. Tancuj a spievaj. Prijmi svoje požehnania. Nech je dnešný deň hodný zapamätania.“ Steve Maraboli

Príspevok Ako opustiť svoj starý „nešťastný“ život zobrazený najskôr Life koučing.

Za mňa je to proces, vďaka ktorému sa dostávame bližšie k človeku, ktorým máme byť. 

Svet, v ktorom žijeme, si tvoríme svojim vlastným pohľadom

To, čo okolo seba vidíme, je naša realita – pre nás neexistuje žiadna iná. Sú životné obdobia, kedy potrebujeme odstúpiť a doladiť optiku, ktorou sa dívame.

Práca na sebe a svojom rozvoji nie je súťaž o prvenstvo. Nie je to ani vedecká teória alebo dokonalý manuál. Za mňa je to určitý pohľad na našu životnú cestu a na to, ako sa mení náš vzťah k tomu, čo prežívame. 

Keď klientov sprevádzam, zameriavam ich pozornosť na to, ako vytvárajú zmysel zo svojich skúseností. So všetkou pokorou a vľúdnosťou nasledujem ich túžbu zmeniť smer svojho života. Úprimne verím v to, že sa v rámci svojho

chápania sveta snažia o to najlepšie riešenie situácií okolo seba aj v sebe. Niekedy im však dochádzajú odpovede, sila, nádej, viera… 

Vrodená tendencia konať v súlade so svojimi postojmi 

Ku kognitívnym schopnostiam človeka nepatrí iba to, čo si myslíme o veciach, ktoré prežívame, ale aj vnímanie a zameriavanie pozornosti na to, čo je pre nás práve dôležité. Okrem procesov myslenia, učenia, argumentácie, logiky a plánovania sú súčasťou kognitívnych procesov aj naše predstavy, viera a presvedčenia. Aj emócie majú v tejto významovej súvislosti svoj kognitívny podiel. 

Prečo to zmieňujem? Lebo najdôležitejšia zásada v oblasti kognitívnych procesov je táto: rozdielne kognície (poznávacie schopnosti) môžu byť negatívne či pozitívne. Dôležité však je, že sú harmonické. Inými slovami – musia do seba zapadnúť a vytvoriť jednotný obraz. Ak tomu tak nie je, necítime sa dobre a všetkými možnými spôsobmi sa snažíme harmóniu obnoviť. Pokiaľ sa to nedarí, hovoríme o kognitívnej disonancii. To je tá „vec“ zodpovedná za nesúlad, kedy zozbierame skúsenosti protirečiace predchádzajúcej predstave. Vyvolá to v nás nepríjemný pocit napätia. 

Tieto rozpory medzi postojmi (vierou, správaním) a skutočným stavom v realite nás poháňajú k tomu, aby sme s tým niečo urobili, ideálne to odstránili. Je to ako s kamienkom v topánke, ktorý nás tlačí tak dlho, pokým ho nevytrasieme. 

Dva príbehy

Nasledujúce príbehy sú zhrnutím zo stretnutí s mojimi klientmi. Opísané sú všeobecne, neodzrkadľujú žiadny konkrétny príbeh.

BEÁTA pracuje 12-14 denne. Keď nepracuje, spí. Je mŕtva od vyčerpania. Priestor jej zostáva iba na starostlivosť o seba. Prácu zbožňuje, hlavne ten pocit úspechu. Je blažená, keď zarobí veľa peňazí a môže si dopriať nákupy značiek, ktoré z nej robia výnimočnú ženu. Občas sa prihlásia pocity akéhosi divného smútku a uvažovania, či by si nemala nájsť muža, aby stihla deti. Po tridsiatke má už dávno, až sa to bojí priznať. Zaženie to argumentmi, že sa musí o seba dobre postarať, aby nebola závislá od muža. Keď naposledy ochorela, premáhala ju úzkosť, že jej nemá kto podať pohár vody. Vie, že nechce zostať sama, ale nevie si predstaviť, že by skĺbila pracovné nasadenie s požiadavkami spolužitia vo vzťahu. Posledná vzťahová skúsenosť s kolegom nedopadla dobre. Vôbec nemal pochopenie pre jej ambíciu stať sa spoločníčkou vo firme. Rozišla sa s ním, nedá sa predsa obmedzovať niekým, kto je málo ctižiadostivý.  

PAĽO s hrdosťou hovorí, že dosiahol, čo chcel. Jeho firma prosperuje, len ho to už nebaví. Ani manželka ho nebaví. Vôbec mu nerozumie a chce od neho, aby sa pripravovali na dôchodok. Večne sa na túto tému hádajú. Naposledy sa odsťahoval do bytu, ktorý prenajíma, aby mal pokoj. Prekvapene skonštatoval, že pokoj sa nedostavil. Manželka, ktorá ho nepretržite zavaľovala požiadavkami, sa v urazenosti odmlčala, ale Paľovi aj tak znie jej nástojčivý hlas v hlave. Túži po inom živote a zároveň sa ho bojí. Nemôže predsa odísť od ženy po 30 rokoch spolužitia. Ale ani sa k nej nevládze vrátiť. Hodnotovo a postojovo sa takmer na ničom nezhodnú. Paľo si chce uchovať mladý mentálny vek, nechce sa mu horekovať nad tým, ako starne a chorľavie ako jeho žena. 

Stratení

Dva odlišné príbehy, napriek tomu ich niečo spája. Tipnete si, čo by to mohlo byť? 

Z debát s Beátou a Paľom môžem napísať, že je to nespokojnosť a pocit nenaplnenosti. Obaja ma vyhľadali, lebo chcú porozumieť tomu, čo sa s nimi deje a prečo necítia radosť a pokoj na duši. Od pohľadu zvonka majú mnoho toho, čo im možno závidieť. Finančnú slobodu, prácu, zdravie, priestor pre seba…

Napriek tomu, že sa stali úspešnými, ich vzťahy nefungujú. Hoci sú obklopení ľuďmi, cítia sa osamotení, nepochopení, neľúbení. Cítia, že im niečo bráni byť voči sebe čestní, úprimní a féroví.

Uviaznutí

Bea s Paľom s rozpakmi priznávajú, že uviazli v niečom, čo sa im ťažko priznáva. Cítia akúsi hanbu, ktorú nevedia vysvetliť. Pokým to šlo, uisťovali sa, že ich cesta je správna. Vyberali si tie názory, ktoré potvrdzovali ich voľbu. Obmedzili vzťahy s ľuďmi, ktorí ich konfrontovali s odlišným vnímaním. Nabrali smer, z ktorého nemali chuť vybočovať, ani sa dať zdržiavať. Mali svoje výzvy a méty. 

Získavali veľa príjemného a potešujúceho, ich mozog bol blažený ohňostrojmi z úspechu. Obaja za to poriadne zaplatili a odpracovali si to. Teraz sa im ťažko akceptuje, že by mali vybočiť zo svojich zabehnutých koľají. Aj to chcú, aj majú obavy. Sú plní paradoxov a neistoty. 

Vymknutí

Vízia, ktorá Beátu s Paľom získala pre neúnavný pochod vpred, ich teraz dusí. Akoby im dochádzal kyslík, hoci okná otvárať môžu. Zvláštny druh paralýzy z analýzy ich uväznil vo vlastných hlavách a iba opatrne vykúkajú cez mreže, ktoré tvorí strach a zmiešané pocity. 

Nakoľko sa sami vymkli a nakoľko za to niekto môže? Hru na hľadane vinníka som im odporúčala nehrať. Ponúkla som im skúmať rozhodnutie, či chcú naozaj žiť inak. Výčitky, vyčerpanie, pochybnosti, konflikty a negatívne pocity ich potisli k hlasovaniu za ÁNO. Vedia, že odniekiaľ potrebujú začať, aby ten tyranizujúci hlas v ich vnútri zmiernil kritickú rétoriku a prestal robiť poplach. 

(Ne)zachránení

Hoci to ľudí neraz zaskočí, je nevyhnutné, aby so zmenou prišli obavy. A pochybnosti. A iracionálny strach. A intenzívne stresové reakcie. Musia sa dostaviť, inak by to nebola zmena, ktorá má rozmer transformácie. 

Priťaží veľa otázok: 

• Môžem to vôbec zvládnuť? 
• Budem mať radosť zo života, aj keď budem cítiť bolesť? 
• Čo mi zostane, ak sa vzdám toho, čo už mám? 
• Ako budem zvládať životné ťažkosti, keď nebudem mať to, na čo som zvyknutý/á? 
• Stojí mi vôbec za to, aby som sa toľko trápil/a a nemala garanciu, kam to smeruje?

Všetko legitímne otázky nahrávajúce tomu, aby sme zostali radšej pri starom. Pri tom, čo dôverne poznáme, nech sa nemusíme konfrontovať so svojou krehkosťou a zraniteľnosťou, obavami a nedôverou v seba alebo okolnosti. 

Čo váš život požaduje a čo ste schopní urobiť?

Nepočúvnuť svoj vnútorný hlas nespokojnosti, trápenia či ľútosti vedie k sebadeštrukcii. Nemusí byť viditeľná a dramatická, ale dokáže naštrbiť sebaobraz a sebahodnotu. Až do tej miery, že integrita a autonómnosť neustoja vytrvalý nápor očakávaní, výčitiek a kritiky od seba – od tej svojej časti, ktorá chce byť vypočutá, lebo nesie zodpovednosť za zmysluplnosť. 

Som zástankyňou postoja, že pokým nám v niečom nie je dobre, rozhodne má význam snažiť sa z toho vystúpiť von. Pri strate istoty sa ukazujú nové zdroje, ako nasledovať samých seba. Od niečoho odchádzať otvára cestu k objavovaniu niečoho nového, čo rezonuje s našimi hodnotami.

Ako sa hľadá cesta k „znovuzrodeniu“? 

Napríklad zbieraním odpovedí na otázky, ktoré vám pomáhajú porozumieť tomu, ako sa chcete ďalej rozhodovať o svojom vlastnom vývoji. Môžete vďaka nim rozpoznať vzorce a schémy vášho myslenia a toho, čo vás v určitých okamihoch ťahá jedným alebo druhým smerom. Vďaka tomu dokážete tieto vzorce ovplyvňovať a smerovať samých seba k tomu, aby ste boli spokojnejší a šťastnejší.

Môžete si to teraz vyskúšať a úprimne si odpovedať:

• Nakoľko sú moje odpovede ovplyvnené tým, čo si ostatní myslia, že by som mal/a robiť? 
• Nakoľko názory ostatných formujú môj vlastný pohľad na mňa samotného/samotnú?
• Do akej miery sa pokúšam naplniť očakávania ostatných namiesto toho, aby som formuloval/a svoje vlastné odpovede a štandardy?
• Čo by som si o sebe myslel/a, keby boli zo mňa ostatní sklamaní?
• Čo by som si o sebe myslel/a, keby som nenaplnil/a očakávania, ktoré mám od seba?
• Nakoľko je moja identita postavená na mojom presvedčení, podľa ktorého sa riadim?
• Do akej miery som ochotný/á vidieť celý obraz a nakoľko som uzavretý/á vo svojej vlastnej perspektíve?
• V akej miere sa dívam na svoj život hodnotiaco, kriticky a čiernobielo? 
• Som otvorený/á brať život tak ako prichádza a chápať ho ako zaujímavý a bohatý?

Ako to zvládnuť?

Pre každého to bude jeho vlastná cesta. Nezaobíde sa bez sebapoznania a uvedomenia si svojich hodnotových a postojových rámcov, reflektovania vlastného prežívania a jeho zdieľania v bezpečí. Smeruje to k tomu: 

• Byť realistickejší vo svojich očakávaniach.
• Chápať svoje vlastné limity.
• Porozumieť, kde ležia spúšťače nežiaduceho správania sa a prečo.
• Slobodne sa rozhodovať o svojom rozvíjaní a napredovaní. 
• Pestovať otvorenú myseľ a srdce, čo vedie ku komplexnejšiemu pohľadu na vlastný život. 

Vyberte si na svoj rast toľko pomoci, koľko sa vám bude žiadať

Keď máte pocit, že „presmerúvanie k sebe“ je naozaj veľmi ťažké, nebuďte v ňom sami. Vyhľadajte pomoc. Odbornú, kamarátsku, rodinnú. Chyťte sa podanej ruky. Nie je to hanba – je to statočnosť odokryť svoju zraniteľnosť a priznať si, že tento úsek radšej prejdete s niekým, kto vám bude kryť chrbát. Niežeby ste to nezvládli sami, ale načo sa zbytočne vyčerpávať, keď ušetrenú energiu môžete vložiť do niečoho zmysluplnejšieho. Napríklad do posilňovania dôvery v seba, na sebamotiváciu a udržiavanie odhodlania pre svoje „znovuzrodenie“. 

Príspevok <strong>Čo od vás život chce? Ako mu na to odpovedáte?  </strong> zobrazený najskôr Life koučing.

Život sa nám znenazdajky zmenšil a prináša veľa nezodpovedaných otázok. Právom sa cítime preťažení. Pocit, že je toho na nás zrazu priveľa pramení z veľkosti krízy, ktorá nás zasiahla. Je to, ako keby sme neustále kráčali pod mrakom, z ktorého na nás prší. Sme už celí premočení, drkoceme zubami a radi by sme sa ponorili do horúceho kúpeľa, ale vyslobodenie spod dažďa je v nedohľadne. Máme strach, ako to celé zvládneme a či to vôbec dokážeme. Neexistuje žiadna garancia, že všetko vysušíme do pôvodného stavu. 

Teraz nám pri mnohých veciach nie je jasné, čo musíme urobiť. Hlave to nahráva na krízový stav a rada s nami hrá hru na KTO Z KOHO. 

Mám tri techniky, ktoré by ju mohli porážať v jej taktike zneisťovať nás.

Mentálne džudo

Aj keby sme chceli, nedokážeme vytlačiť všetky nebezpečné a stresujúce myšlienky von zo svojej hlavy. Jednoducho sa to nedá, lebo myseľ to nedokáže. Je skonštruovaná nepretržite niečo šrotovať.  Darmo jej nariadime: „Nechcem sa zamýšľať nad týmito negatívnymi vecami! Nechcem myslieť na to, aká si prídem bezmocná a frustrovaná.“ Výsledkom je ešte väčšia nemohúcnosť. Vždy, keď si povieme: „Nechcem na to myslieť!“ v podstate sústredíme viac energie na podporu negatívneho stavu svojej mysle. 

To, aké myšlienky hlave na šrotovanie ponúkneme, máme vcelku v moci. Úvahy, ktoré sú kritické, negatívne, zlostné, depresívne alebo strašné, našu energiu prudko znižujú. Spacifikovať ich dokážeme ako džudista, ktorý ovláda techniky na porazenie aj silnejšieho protivníka. Ten grif je prostý. Keď nás pochmúrnosť prepadne a my si uvedomíme, že nás to ťahá niekde, kde sa bude rozmáhať katastrofický scenár, ponúkneme hlave inú agendu. Môžeme si spomenúť na radostný zážitok z dovolenky, prečítať si pasáž z obľúbenej knihy, pustiť si podcast, seriál, ísť niečo variť, tvoriť, robiť alebo zavolať priateľovi, ktorý nám zdvihne náladu. Akýkoľvek zdroj myšlienky alebo pocitu, ktorý dokáže vytvoriť pozitívny mentálny obraz, sa ráta. 

Tak, ako chmaty v džude, aj chmaty v hlave potrebujeme trénovať, aby sme boli pohotoví a predvídaví. Vďaka pozitívnej taktike si dokážeme privolávať vďakyplný stav mysle, aktivovať empatiu, láskavosť, súcit, pochopenie a toleranciu. 

Mentálna posilňovňa

Keď si budujeme osobnú silu, balansujeme na hranici medzi tým, ako sa snažíme prekonať svoju slabú vôľu, a tým, ako sa snažíme nespadnúť do priekopy. Radikálne potláčanie slabej vôle môže vyvolať silné mentálne bolesti, preto nemá význam robiť to nátlakovo. Je to kontraproduktívne a stojí nás to príliš veľa energie. Vieme ísť na to sofistikovane. Slabá vôľa miluje premýšľanie, rozjímanie, analyzovanie a krčenie ramenami. Akonáhle to všetko začneme dávať na papier a vykladať z hlavy von, ukážu sa nám možnosti, že môžeme niečo, hoci malé, podniknúť. Takto porazíme slabú vôľu bez použitia sily. Stačí sa do niečoho pustiť a nadobudneme pocit, že sme opäť pánmi svojho osudu. 

Väčšia časť úzkosti, ktorá nás dokáže ochromovať, je spôsobená tým, že nerobíme nič pre to, aby sme to zmenili. Všetky tie hypotetické problémy a obavy vyrábajú rezignáciu. Akonáhle sa im postavíme a niečo, aj malé, podnikneme, neprídeme si takí nemohúci. Činorodosť dobre odbúrava pochybnosti.

A hoci toho teraz nemôžeme veľa podniknúť, vieme plánovať, strategicky premýšľať, učiť sa niečo nové a pripravovať sa… Môžeme si tvoriť myšlienkové mapy a snovať stratégie. Keď príde čas naplno sa pustiť do práce, budeme pripravení. 

Mentálna elektráreň

Keď si všimneme, že sme nesústredení, roztržití, alebo vynechávame svoje záväzky, môžeme sa spoľahnúť, že sa hlási o slovo nedostatok motivácie. Vytratí sa zanietenie a chuť, už nevenujeme náležitú pozornosť svojej činnosti. To má za následok, že naše úsilie ochabne a budeme ešte menej aktívni. Dostaví sa paralýza: necítime sa motivovaní, pretože nič nerobíme, a nerobíme nič, pretože nemáme žiadnu motiváciu. Zbavím vás ilúzie, že potrebujete čakať, kým vás niečo začne motivovať. To nenastane, pretože motivácia vychádza zo samotnej činnosti. Ak chcete mať prísun energie z činorodosti, potrebujete pozorne sledovať, či robíte načas a pravidelne to, k čomu ste sa zaviazali a čo ste čo si stanovili. 

Zakaždým, keď nedodržíte slovo, ktoré ste dali samým sebe, podkopávate svoju vlastnú autoritu. Potom sa musíte rafinovane obhajovať, načo spálite zbytočne veľa energie. Lepšie je ísť a urobiť čo treba, než hľadať dôvody, prečo sa vám práve teraz nechce. V disciplíne je sloboda, aj energia, ktorú môžete vkladať do ďalších vecí. Ja sa riadim zásadou, že keď bežím hore kopcom, môžem to vzdať  toľkokrát, koľko chcem, ale moje nohy sa majú stále hýbať. Ako vrtuľa na veternej elektrárni.

Lúčim sa s vami s povzbudením, že všetku tú silu a nádej, ktoré tak veľmi potrebujeme, musíme hľadať vo vnútri nás, nie niekde vonku.

Príspevok Ako udržiavať mentálnu energiu vysoko zobrazený najskôr Life koučing.

Krízový stav v nás vzbudzuje pocit ohrozenia, úzkosť a neistotu. Naša myseľ tomu priradí automaticky vysokú prioritu a začne sa tým intenzívne zaoberať. Tým sa aktivuje sklon k negativite, lebo hlava sa začne zapodievať problémami a vytvára negatívne emócie. Tie na seba strhávajú pozornosť a nútia nás vytesniť všetko ostatné. Celá naša pozornosť sa zameria iba na problém a všetko ostatné ide do úzadia. 

Nikto z nás sa so situáciou, ktorá sa práve odohráva s Korona vírusom, doposiaľ nestretol. Napriek tomu vieme pre svoje fyzické aj mentálne zdravie niečo urobiť. Spísala som päť tipov na zostrojenie „mentálneho hasiaceho prístroja“, ktorý môže poslúžiť na vypäté záťažové momenty spojené s COVID-19. 

Je statočné priznať si, že sa bojíme

Prežívať strach, obavy, paniku, frustráciu, hnev, úzkosť, bezmocnosť, zraniteľnosť… je úplne normálne a ľudské. Sme tak skonštruovaní, aby nás tieto pocity chránili a viedli k zodpovednému, ohľaduplnému, empatickému, tolerantnému, akceptujúcemu a ľudskému správaniu. Nie je vhodné, ani zdravé tieto emócie potláčať alebo predstierať, že ich nemáme. Patria k nám a pomáhajú nám prežiť. Byť si ich vedomí a legitímne ich priznať je hrdinskejšie, ako sa nechať nimi vláčiť. Pseudo odvážlivec, z ktorého sa stane emočná nášľapná mína explodujúca už pri malom dupnutí nie je prototypom udatnosti. 

Nešírme toxické reči  

Pozor na negatívnosť a nepriateľstvo. Pravdaže, je ľahšie niekoho napáliť, zneistiť, skritizovať, znemožniť, strápniť, uraziť, zosmiešniť…, než potešiť, rozveseliť, podporiť, inšpirovať a šíriť nádej a optimizmus. 

Myslieť pozitívne (nie natieraním všetkého na ružovo), byť láskaví, ohľaduplní, súcitní a zhovievaví voči svojmu prežívaniu aj voči prežívaniu ostatných, prispieva k lepšej nálade a atmosfére v užších aj širších kruhoch. Zdieľať pozitívne emócie nič nestojí, a dokáže to veľké preventívne veci – neutralizovať negatíva a udržiavať nádej. Láskavosť je ten správny vitamín v každej chvíli.

Pozor na to, na čo sa teraz vrhneme 

Keď sa nedá vysporiadať so stresom tak, ako sme zvyknutí, lebo nemôžeme do fitka, sauny, na kultúru, do spoločnosti, dajme šancu novým aktivitám. Nemusia byť plnohodnotnou náhradou, ale v prírode aj na webe je stále dosť podnetov, ako kvalitne a plnohodnotne tráviť čas. Môžeme skúsiť techniku mini-meditácie a sledovať päť vecí pomocou zmyslov. Ide o to naplno otvoriť všetky zmysly a pokúsiť sa nimi zaznamenať päť zaujímavých vecí, ktoré dokážeme vidieť, počuť, cítiť, ochutnávať, a ohmatávať. Prehĺbime si tak sebavnímanie a sebauvedomenie, čo nás väčšmi napojí na seba.

Kŕmiť sa striedmou stravou bohatou na dobré nutričné hodnoty platí tak pre klasický metabolizmus, ako aj pre duševný. Zaťažovanie oboch nezmyslami a nezdravými vecami sa nám neskôr vypomstí. Nedávajme svojej hlave dôvod myslieť si, že nie sme fit, pokiaľ to tak nie je. 

Vhupnime do dňa s dobrou náladou

Napríklad, začínajme ráno s otázkou pre seba: „Ako môžem do dnešného dňa aktívne priniesť viac pozitívnych chvíľ? Ako sa z neho môžem viacej tešiť? Čo viem urobiť pre blízkych, aby boli v pohode aj oni?“ Ide o maličkosti, nemusí to byť nič veľké. Tie malé skutky pozornosti a činorodosti potom tvoria „materiál“ na tréning vďačnosti, kedy si večer zosumarizujeme tromi vetami, za čo sme v ten deň vďační. Nahradenie zvyčajného povzdychnutia „Čo ma dnes zase čaká!“ týmito otázkami prináša rýchly efekt, lebo pozornosť sa zameriava na to, čo sa dá robiť, namiesto lamentácií a sťažovania. 

Využime krízu pre seba 

Na čo dobré by mohla súčasná negatívna a ohrozujúca situácia poslúžiť? Už ste nad tým dumali a rozprávali sa o tom s niekým? 

Vychádzajme z toho, že sme tu vďaka našim predkom, ktorí sa dokázali adaptovať. Môžeme sa spoľahnúť, že nám genetická lotéria nadelila adaptačné schopnosti a je na nás využiť ich čo najlepšie, nech sa naši potomkovia za nás nemusia hanbiť. Premýšľanie a hĺbanie v situáciách, kedy hľadáme zatiaľ neobjavené riešenia pomôžu vzniknúť niečomu novému a dobrému. Vo vzťahu k sebe, aj k svetu.

Pevné zdravie prajem, drahí priatelia. Veľa ľudskosti, solidarity a všetkého zmysluplného z prejavovania našich lepších JA. 

Príspevok Dajte hlave dobré dôvody na zvládnutie krízy zobrazený najskôr Life koučing.

Väčšinou nerobí, to iba my vydávame neželanú návštevu za vítanú. Naivne ju pustíme ďalej ako do predsiene a potom sa jej ťažko zbavujeme. Ona sa pohodlne usadí a nechá sa obskakovať. Vyhodiť ju je ťažšie, ako ju nepustiť, ale na to prichádzame až skúsenosťami.

Ochrániť okná do duše býva aj nebezpečné. Avšak to nebezpečenstvo sa môže stať bezpečím, lebo mnohé veci, ktoré nám vtrhnú do života, sú prechodné. Preto dokážeme odolávať a brániť sa. Neraz aj tým, že  zostávame mimo dostrel. Nie je to zbabelé, je to zbieranie odvahy a chystanie sa na to, ako prejsť cez strach. Najskôr ten zo seba…

Príspevok Najlepšia ochrana pred duševnými prepadmi zobrazený najskôr Life koučing.

„Áno, som z toho smutný, ale zaoberať sa nepríjemnými pocitmi ešte nikdy nikomu nič dobré neprinieslo.“ Hovorí klient, ktorý je napnutý ako pružina. Chápem ho, nemá silu uvedomovať si a skúmať vlastné pocity. Je v kríze a trpí. Je ochotný priznať, že je na konci so silami. Pýta sa ma, ako mu viem pomôcť. Zareagujem, že vychádzam z predpokladu, že potrebuje vedieť, že jeho pocity počujem a chápem, že má plné právo cítiť to, čo cíti a že to beriem so všetkou vážnosťou na vedomie. Uistím ho, že hoci sa na neho empaticky naladím, neznamená to, že sa nechám strhnúť do jeho krízy. Vysvetlím mu, že moje empatické porozumenie by mohlo mať na krízu zmierňujúci účinok, spomaliť jej tempo a čiastočne uvoľniť paralyzujúcu úzkosť a hrôzy, ktoré na emočnej úrovni prežíva. Dodám, že sa to bude diať vtedy, keď sa mi podarí získať jeho dôveru.

Čakám na jeho reakciu, aby som sa uistila, či som bola zrozumiteľná. Skloní hlavu a rozplače sa. Zahanbí sa za to. Doprajem mu čas a vyjadrím, že je to pre mňa znak dôvery, že si dovolil uvoľniť sa a byť autentickým. On sa nadýchne a povie, že už celé roky si to nedovolil.

Aj takéto mocné zážitky prežívam s ľuďmi, ktorých sprevádzam. Okúsiť hlboké porozumenie a pocit spolupatričnosti sú tie najlepšie „lieky“, ktoré viem ponúknuť. Vzhliadam s úprimným obdivom ku každému, kto je pripravený prevziať zodpovednosť za svoj život a je ochotný dôverovať neznámemu procesu — napríklad koučovaciemu. Ten umožňuje v partnerskej debate hľadať zdroje a možnosti, ktoré pomáhajú objaviť východisko.

Príspevok Keď prechádzate cez peklo, pokračujte ďalej zobrazený najskôr Life koučing.

Napríklad nenachádzame odpovede na nástojčivé otázky typu: Čo je zmyslom našej existencie? Aký zmysel má život? Ako mám zaplniť prázdne miesto, ktoré je v epicentre môjho života?

Kríza je významná emocionálna zmena

A patrí k životu. Lenže nebývame na ňu pripravení. Otázne je, či sa dá vôbec na ňu pripraviť. Nečakáme ju, lebo si prajeme, aby nám bolo dobre stále. Moja skúsenosť ma naučila, že prejsť cez krízu a pozberať si z nej všetko, čo mi nachystala, je posilňujúce, hoci v tom momente to vôbec tak nevyzerá. Môj tatko, ktorý má záľubu v kováčstve vravieva: “Tá najtvrdšia oceľ musí prejsť cez najhorúcejší oheň.” Jeho podpora bola prostá a mocná zároveň: “Aj keď ti je riadne horúco, neroztopíš sa, len musíš nájsť to správne chladenie, aby si sa “zakalila”.

Kríza skutočne zakaždým posúva vpred, vďaka nej si pestujeme odvahu a sebavedomie toho, že máme vnútorné zdroje na to, ako ju zvládnuť. Okrem iného, krízový stav príde vždy vybavený otázkami, ktoré sme dovtedy potláčali a nevnímali, prípadne sa im vyhýbali. Aby sme boli nútení na ne konečne nájsť odpovede, pritlačí nás k tomu.

Čo hľadať?

Niektorí moji klienti sú alergickí na frázu, že by mali nájsť samých seba. Iní to, naopak, otvorene priznávajú. A hoci sa na mňa obrátili, aby som ich touto cestou sprevádzala, nemám sled krokov, ktoré treba v nejakom poradí urobiť. Zmysel totiž nie je daný, on musí byť nájdený. Človek ho musí hľadať sám a osamote. To, čo viem ľuďom, ktorých sprevádzam ponúknuť, je hľadanie impulzov potrebných pre ich odpovede. Impulzov, ktoré odrážajú ich vlastný svetonázor, hodnotový svet a všetko to, čo z nich robí ľudí s jedinečným poslaním. Na to neraz potrebujú vyriešiť svoje pochybnosti, zbaviť sa obmedzujúcich presvedčení a posilniť svoj sebaobraz.

Kde hľadať?

Naša všeobecná nespokojnosť a zatrpknutosť prameniaca z frustrácie a túžby po sebarealizácii máva presah cez všetky životné oblasti. Reklama, médiá a marketing sa dostali do takej sofistikovanej podoby, že v každodennosti nám zaberajú obrovský priestor. Nebýva ľahké čeliť všetkej tej sugescii a ľúbivým príbehom, ktoré nás nútia napodobňovať, porovnávať sa a neustále korigovať svoje úsudky, postoje a správanie. To, aké máme skutočné potreby je často prekryté tým, aké potreby sú nám podsúvané. Mávam pocit, že musíme byť nepretržite v strehu, aby sa nám nestalo, že namiesto starostlivosti o vlastné JA si kúpime fľašu alkoholu, krém na vrásky, vezmeme pôžičku a zmeníme banku, operátora a možno aj partnera.

Nikdy nekončiaci proces

Neraz si to neuvedomujeme, ale každý z nás, vo väčšej či menšej miere, strávi celý svoj život hĺbaním nad svojimi základnými otázkami života a hľadaním odpovedí na ne. Hotovo však nemáme nikdy, lebo len čo sa k nim priblížime, s novými životnými skúsenosťami začíname celý proces nanovo.

Pre každého to bude niečo iné, čo mu dodá chuť a nadšenie zobrať život do svojich rúk a byť slobodní v tom, čo od seba očakáva. Oplatí sa byť otvorení možnostiam a skúmať, čo sa dá zmeniť z toho, čo človeku bráni v ďalšom rozvoji a naplnenom živote. Dobrým riešením je alternatíva, ktorá vyhovuje našim skutočným potrebám, a ktorá umožňuje autentický rozvoj seba samého, pričom to nepôjde na úkor nikoho.

Odkiaľ?

Keď dostávam otázku „Kde začať s hľadaním zmyslu života?“, zvyknem prosto odpovedať: „Pri zharmonizovaní si svojho života.“ Každý sme na svojej ceste niekde a potrebujeme rôzne veci. Ľudia zameraní na svoju karitéru budú možno potrebovať tráviť viac času so svojou rodinou. Niekto, kto funguje ako rodič a svoj život venuje výchove detí a usporiadanej domácnosti, možno potrebuje objaviť svoju záľubu mimo svojich bežných povinností. V partnerstve, ktoré na počiatku skvelo fungovalo a zrazu sa pokazilo, je to o skúmaní, čo potrebuje na revitalizáciu. V kariére, kde sme prudko rástli a zrazu stagnujeme, prídu na prehodnotenie obete, ktoré práci prinášame. Kríza môže byť podmienená aj bilancovaním, napríklad začneme zhodnocovať prvú polovicu svojho života a zamýšľať sa nad tým, čo nám chýba, a čo by nás mohlo v druhej polovici obohatiť. Neraz je to aj o hľadaní spiritality a snahe nájsť zmysel života v inom, než sebastrednom a materiálnom konzumenstve.

Na čom to celé stojí?

Pri akomkoľvek našom rozpoložení je najkľúčovejší vzťah so samým sebou. Pri krízovom uvažovaní sa hodí, keď si dáme na kôpku odpovede na nasledovné otázky:

Ako dobre komunikujem so sebou?

Ako som k sebe úprimný?

Ako veľmi si dôverujem?

Ako veľmi sa rešpektujem?

Ako veľmi sa mám rád?

Začínať možno pokojne aj od tej poslednej otázky. V kritických a záťažových momentoch nám nedokáže pomôcť logika. Potrebujeme sa vydať na cestu zachraňovať svoju lásku v duši.

Zmysel robí veci znesiteľnými

Rada by som na záver podotkla, že zmysel nášho života nespočíva iba v zameraní sa na seba samého. Je v tom aj niečo viac – najväčšie sebauspokojenie a sebazdokonaľovanie spočíva v našej schopnosti natiahnuť ruky a pomôcť iným. Tak nám prichádza prínos z toho, že žijeme aj pre niečo vyššie, než len pre seba samého.

S láskou Vaša Janette

P.S. Psychoanalytik a sociológ Erich Fromm tvrdieval: „Existuje len jeden zmysel života: prežívať ho!“ Mal tým na mysli spontánne prežívanie vlastného života, života iných a sveta. Myslieť si, cítiť a hovoriť o tom, čo je človeku vlastné.

Príspevok Život vám niečo dlhuje? zobrazený najskôr Life koučing.

Príbeh ako mnohé

Prišli za mnou Katka a Michal. Sympatický pár, správali sa voči sebe s úctou a rešpektom. Cítili sa trápne, keď mi začali rozprávať, čo ich priviedlo. Túžili spolu spokojne nažívať, ale akosi im to nešlo. Mali rozdielne predstavy, ako by to malo vyzerať. Chceli sa zobrať, lenže im to naháňalo strach, lebo na niektorých zásadných veciach sa nevedeli zhodnúť. Aby som odľahčila úvod debaty, ponúkla som im, nech si predstavia, že stoja spolu pred oltárom. Hoci netušili, kam tým mierim, skúsili to. Nasledovala otázka, koľko ľudí by pán farár oddával, keby tam spolu stáli. „Predsa nás dvoch – nevestu a ženícha“, zareagovali po chvíli zmätení. Prekvapila som ich skonštatovaním, že v deň ich svadby by sa bralo prinajmenšom šesť ľudí. Vysvetlila som, že Katka by si okrem svojho manžela vzala ešte jeho rodičov a Michal by si zobral jej rodičov.

Za čo nemôžeme

Či sa nám to páči alebo nepáči, rodičia vás vychovali určitým spôsobom. Buď z toho máme úžitok, alebo nesieme negatívne následky ich výchovy. Mnohé nezhody, ktoré v partnerstve zažívame, majú priamu súvislosť s tým, čo nás rodičia naučili alebo nenaučili.

Slučka spätnej väzby

Keď sme sa s Katkou a Michalom pozreli na to, v čom spočíva ich boj, uvedomili si, že sa ich očakávania líšia. Deľba práce aj úloh vychádzali z ich rozdielnych nastavení z pôvodných rodín. Katka trpela tým, že všetko okolo a v domácnosti bolo iba na nej, pričom zažila svojho otca mame pomáhať, a Michal nechápal, čo stále rieši, veď on predsa nosí viac peňazí, čo tak bolo aj u jeho otca, kedy sa o všetko starala mama. Stalo sa im niečo, čo sa označuje slučka spätnej väzby. Partner sa správa ako sebec, takže… sa zamýšľate nad tým, prečo sa vždy správal ako sebec, čo vedie k tomu, že… vyzerá ako sebec aj najbližšie (napriek tomu, že prinesie kvety).

Ako zo slučky von?

To, čo k hádkam často vedie je preceňovanie spravodlivosti. V akomkoľvek vzťahu na spravodlivosti záleží. A nie je to o čierno-bielom videní sveta a o dvoch možnostiach, ktorými sú zostať alebo odísť. Čím viac času trávime premýšľaním o tom, aké je k nám všetko nespravodlivé, tým menej nám ho zostane na to, aby sme ho investovali do riešenia svojej situácie.

Riešenie: povzneste sa!

Zvládnuť averziu voči nespravodlivosti nebýva ľahké, a neraz je to jediné východisko. Nie vždy sa dá všetko priviesť k spravodlivosti, ale zrovnovážniť niektoré veci uvoľňuje pnutie. Michala zraňovalo, že ho Katka obviňovala zo sebectva. Veď sa snažil, aby sa mali dobre, nosil dosť peňazí, aby si mohli dopriať toho viac. To, že si ich nemali kedy užívať, ich od seba vzďalovalo. Katku hnevalo, že Michal zľahčuje jej starostlivosť o domácnosť, nákupy, pranie, žehlenie, upratovanie… Bral to ako samozrejmosť, a nikdy to neoceňoval. Hoci si navzájom sľúbili podporu, vzápätí sa jeden na druhého sťažovali, lebo si výčitkami dokazovali kto čo robí zle.

Zmena, ktorá veľa nestojí

Keď si to uvedomili, rozhodli sa dať si záväzok, čo urobia jeden pre druhého inak a čo urobia spoločne, aby bol ich vzťah harmonickejší. Katka zaplesala, že Michal urobí každý týždeň veľký nákup a Michala potešilo, že Katka raz za mesiac rezervuje niekde wellness víkend v dosahu 100 km, aby nepotrebovali veľa času na presun. Rozhodli sa, že budú chodiť spoločne do postele, kde sa pred spaním 10 minút porozprávajú v objatí, aby mali pocit blízkosti.

 Také jednoduché?

Neraz je základným problémom to, že chceme všetko, ale nie všetko môžeme mať. Je v poriadku lipnúť na spravodlivosti, je to skutočne základný ľudský pocit. Avšak, niekedy pri pocite, že ťaháme za kratší koniec môže byť realita taká, že sme obišli veľmi dobre. To však závisí od našej optiky a interpretovania toho, ako vnímame čo sa nám deje.

 Šťastný koniec – nateraz

Keď si Katka s Michalom dali záväzky a zamerali sa na svoj vzťah, hoci iba prostredníctvom jednoduchých činností, už nemali problém spomenúť si, prečo sa do seba zamilovali a o čo všetko by prišli, keby svoje správanie nezmenili. Ďalšie kroky prídu potom, keď zvládnu tie prvé.

S láskou Janette

P.S. Priateľ moj, ľúbiť je sloveso. Láska – ten pocit – je plod ľúbenia. Tak ju ľúb. Slúž jej. Obetuj sa. Počúvaj ju. Buď empatický. Váž si ju. Chváľ ju. Si ochotný to urobiť?  Stephen Covey

Príspevok Možno ľúbiť bez dávania? zobrazený najskôr Life koučing.

 Ako sa nezľaknúť skoku do neznáma, ale skočiť?

Keby som vás požiadala, aby ste prešli po doske ležiacej na zemi a potom po doske rovnakej šírky, ale vysunutej z okna na piatom poschodí, čo urobíte? Úloha je v oboch prípadoch pohybovo rovnako náročná. Prečo nám teda príde prejdenie po doske vo výške mnohonásobne ťažšie? Je za tým predstava nášho pádu. Negatívne vízie ovplyvňujú naše správanie. Čiže, prečo sa mi oplatí skočiť? Čo tým získam? Načo mi to bude? A hneď má vaša vízia materiál pre pozitívne nastavenie.

 Ako si môže človek vypestovať pevnú vôľu? Existuje nejaká technika alebo trik, ako si vybudovať a  držať nejaký zvyk?

Iba sila vôle niekedy nestačí. Potrebujete zmeniť svoje správanie, ktoré prinesie zmenu pocitov a postojov. Techník je viacero, kľúčové však je vytrvať v novom správaní, aby sa dostalo do stavu, že ho udržíte. Pri kríze sa vraciame späť k tomu predošlému, hlava to tak má rada, je to pohodlnejšie. V priemere treba 30 opakovaní novej činnosti, aby hlava zafixovala nové prepojenie návyku a udržala ho. Oplatí sa vytvárať si nové dobrozvyky a nebojovať proti zlozvykom, tie sa samé prekryjú tým, čo väčšmi chcete.

A ešte malé poetické odporúčanie od Mahatma Gandhiho:

Udržujte svoje presvedčenia pozitívne

Pretože…

Vaše  presvedčenia sa zmenia na vaše myšlienky.

Vaše myšlienky sa zmenia vaše slová.

Vaše slová sa zmenia na vaše akcie.

Vaše akcie sa zmenia na  vaše zvyky.

Vaše zvyky sa zmenia na vaše hodnoty.

Vaše hodnoty sa stanú vašim osudom.

Čo vám pomohlo reštartovať váš život po tej najväčšej kríze?

Veľa som čítala a hľadala odpovede na svoje otázky. Potom som si trúfla „vyliezť“ medzi ľudí a skúšala opatrne rozprávať o tom, čo cítim. Zistila som, že sa mi dostáva veľa podpory, o ktorú som sa hanbila požiadať. Potom prišla postupne viera v to, že aj keď mi je nanič, nemám žiadnu energiu a nič sa mi nechce, je to momentálny stav, ktorý môžem zmeniť tým, že urobím aspoň niečo malé, ale urobím. To mi pomoholo nevzdať sa a hoci malé, ale postupné kroky mi dodávali nádej, že sa veci môžu zmeniť hlavne tým, že ja som menila svoj postoj a nazeranie na veci.

Povedali ste, že aj práve kríza je spôsob, ktorým sa človek môže posunúť v živote ďalej. Mám krízu. Viem, že potrebujem zmenu, alebo bojím sa toho, čo mi prinesie. Ako začať? Riadiť sa rozumom či citmi?

Z môjho pohľadu, keď chceme niečo zmeniť, musíme byť sami sebe všímavými sprievodcami. Potom zistíme, že neexistuje jedna dlhá cesta, ale mnoho ciest, ktoré nás k cieľu dovedú za rozdielnych podmienok. Pre odhodlanie a odvahu na zmenu potrebujeme nájsť tie správne myšlienky, lebo náš život je tým, čo z neho urobia naše myšlienky. Lenže myšlienky potrebujú byť podporené emóciami, aby sa mohli vytvárať zmysluplné, radostné a šťastné okamihy. Myslím si, že rozum a city by mali pri Vašom zámere zmeny kooperovať a zhodnúť sa na to, čo pre seba chcete. Keď budú mať medzi sebou rozpor, spôsobí to pochybnosti a vyvolá strachy.

 Ak má človek dlhšiu krízu a vzniknú u neho psychické problémy, častokrát už nemá prácu, peniaze. Ako sa dá takému človeku pomôcť „amatérsky“, prípadne má možnosť profesionálej terapie bez financií?

Je sieť psychológov, kam možno ísť so zdravotným preukazom. Odporúčanie k nim rád sprostredkuje obvodný lekár, ktorého treba požiadať o túto pomoc.

Amatérska pomoc spočíva v podpore, v tom, že človek vie, že ste tam pre neho, keď je mu ťažko a môže sa s vami rozprávať, tiež v dopytovaní sa toho, ako môžete byť nápomocný a čo môžete konkrétne urobiť v rámci svojich možností. A opatrne skúšať a ponúkať návštevu odborníka, pomôcť pri vybavení termínu, odprevadiť…

Príspevok Spýtali ste sa ma na to, ako reštartovať svoj život zobrazený najskôr Life koučing.