Keď hĺbime jamu, je dobré prestať, zareagovala som na Adelinu myšlienku o tom, ako samých seba redefinujeme. 

Príspevok Keď hĺbime jamu, je dobré prestať zobrazený najskôr Life koučing.

Ako sa vyrovnávate s obmedzeniami (ak nejaké vnímate), ktoré pribúdajúce roky prinášajú? 

Obmedzenia s vekom žiadne nepociťujem. Práve naopak. Vnímam nové uvedomenia, už sa nepretekám s časom. Pravdou je, že životné tlaky, stresy a rýchlosť som vymenila za konzistentnosť. S určitou presnosťou viem odhadnúť svoje denné možnosti a schopnosti. Už sa nepreceňujem. Nie je to moje obmedzenie, ale rozhodnutie. 

Mám ale jedno obmedzenie, ktoré som si vytvorila sama. Pre prospech svojho dobra. Snažím sa eliminovať všetky veci, situácie aj ľudí, keď sa pri nich necítim komfortne.

A ešte vnímam jeden limit, čiastočné obmedzenie kvôli mojej zodpovednosti ako rodiča. Uprednostniť povinnosti pred zábavou. To ale nie určené vekom, ale záväzkom.

Páči sa mi aktuálny rozhľad stredného veku. Nadobudnuté životné skúsenosti zúročujem a profitujem z nich. Pristupujem s rešpektom k novej generácii, od ktorej sa môžem veľa učiť, a s pochopením aj od staršej. Dívať sa doprava aj doľava súčasne je vymoženosť, ktorú vnímam ako benefit, nie ako obmedzenie.

Máte návyk alebo rituál, ktorý vám pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Som vďačná, že mám komu každý deň popriať dobré ráno a je to aj opätované. Aj to je pre mňa rituál. Vedomie zdieľania spoločnej domácnosti so svojimi najdrahšími. Robiť si drobné radosti vo mne vyvoláva pozitívne pocity. Najhlavnejšie sú vyplavené endorfíny po športe, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou môjho života. To je môj hnací motor. Rituál, ktorý môže vyznieť ako rutina, pre mňa je to splnený cieľ daného dňa. Práca, ktorá ma napĺňa a zároveň je aj mojou zábavou. 

Samozrejme, voľnočasové aktivity s priateľmi, s ktorými rada trávim čas.

Aj neustále zamestnávať mozog, aby bol schopný načítavať a vyvíjať zdravé podnety a úsudky, aby som primerane prejavovala emócie. 

Na čo sa tešíte vo svojej druhej polovici života?

Každoročne si kontrolujem a doplňujem svoj wishlist. Vypĺňam ho už od strednej školy. Teším sa, keď budem mať toľko priestoru a prostriedkov pre samu seba, aby som ho mohla aj uskutočniť. Niektoré túžby sa mi darí napĺňať priebežne, ale väčšinu z nich odkladám. Rokmi pribúdajú a veľmi sa teším, keď si ich budem môcť dožičiť. Cestovanie, adrenalínové zážitky, gastronómia, umenie… jedným slovom pôžitkárstvo.

Objavovať miesta, na ktorých nájdem samu seba a budem cítiť ten neopísateľný pocit, nevyjadriteľnú emóciu. Miesta, ktoré som si vybrala a nikdy ich nevidela, mám od nich veľké očakávania. Som si vedomá, že môžem byť sklamaná. S radosťou podstúpim to riziko. Ak sa mi čo len na chvíľku podarí vymeniť zodpovednosť za slobodu.

Ďalšia moja méta je zanechať po sebe odkaz .Čiastočne ho beriem za splnený, pretože ho budú v sebe niesť moje deti. Ten ďalší je v mojej kreatívnej časti osobnosti prenesený na plátno. Do hmotnej formy, okom viditeľný a prinášajúcu niekomu radosť. Zopár obrazov už visí u svojich majiteľov s mojim podpisom, na realizáciu ďalších ešte musí dozrieť čas. 

Teším sa, keď dozrejem aj ja, keď prehrmí toto premenlivé obdobie a budem si môcť užívať svoj život plnými dúškami. 

Robí vám niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Otvoriť každé ráno oči neberiem ako samozrejmosť, ale ani pred ňou oči nezatváram. V súvislosti s pribúdajúcim vekom si uvedomujem, ako je pominuteľnosť reálna. Nedívam sa na ňu so strachom, ale s rešpektom. Čaká na nás všetkých. Mojou najväčšou snahou je zanechať po sebe čistý štít. S najnižšou ujmou pre mojich najbližších, a tými sú moje deti. Aby po mne nemuseli „upratovať“. Myslím tým záväzky, podlžnosti a veci, ktoré im do rúk nepatria. Veď aj rodičia majú svoje tajomstvá, a nie všetky musia byt odhalené. 

Čo vám pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Motivácia, povinnosti a zodpovednosť ma ženú z postele. Klamala by som, že každý deň s radosťou. Okrem pracovných povinností neplánujem nič vopred. Moja slobodomyselnosť určuje, čím si spestrím deň. Spontánne. Čerstvý vzduch a prechádzka, kávička, kultúra, umenie, architektúra, kvety a záhrada, dobrá kniha, jedlo alebo aj chvíľka ničnerobenia. Hodnotné chvíľky bez vynaloženia prostriedkov. Veľa vecí túžim každý deň zažiť, vidieť, vytvoriť aj sa naučiť. 

Váš odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Zhrniem to veľmi jednoducho. Žiť život.

Žiť svoj život. Bez ohľadu na predsudky a názory druhých. Plniť si svoje sny, aj keby boli ešte z detských čias. Berme ohľad na naše potreby, ktoré nám robia radosť. Neriaďme sa názorom niekoho, ku komu by sme si nešli ani po radu. 

Povinností máme každý až až, skúsme ich vyvažovať radosťami, aby vznikala rovnováha.

Vlasta Zvonárová (1980) hovorí o svojom umení vlasovej mágie od A po Z ako o továrni na krásne vlasy. Jej klientky by to bez zaváhania potvrdili. Odchádzajú z jej salóna s posilnenou sebadôverou, a nielen kvôli účesu vyzdvihujúcemu ich osobnosť. 
Vlastu môžete sledovať na sociálnych sieťach na IG @vlastazvonarova a na LI Vlasta Zvonarova

Príspevok Vlasta Zvonárová: „Vyvažujme povinnosti radosťami, aby vznikala rovnováha“ zobrazený najskôr Life koučing.

Popýtala som sa Zuzany Markovej, ktorá je mediátorkou, vzťahovou poradkyňou, špecialistkou na lásku, intimitu a sexualitu.

„Teším sa, ak sa ľudia viac radujú, ako hádajú a hnevajú,“ hovorí Zuzka, ktorá sa po dlhoročnej právnickej kariére a dvoch materských a rodičovských dovolenkách rozhodla naplniť svoj život prácou, ktorá pomáha ľuďom mať zdravé a spokojné vzťahy. 

Viac sa o Zuzke dozviete z jej webu https://www.dohodnetesa.sk/

S čím najčastejšie za vami prichádzajú páry alebo jeden z dvojice? 

Začínajú si uvedomovať a pomenovávať, čo vo vzťahu potrebujú a čo sa im nedostáva. Chcú, aby to bolo inak. Niektorí z nich to partnerovi komunikujú dlhší čas, avšak cítia frustráciu z nepočúvania, neporozumenia a neochoty meniť zaužívaný stav.

Tiež si spätne  uvedomujú, že dlhodobo žili v určitom prevádzkovom automatickom režime – výchova detí, domácnosť, práca, zveľaďovanie majetku. Na seba a svoj partnerský vzťah im už neostávala kapacita. Dokonca im ani len nenapadlo, že by sa svojmu partnerskému vzťahu mali venovať viac (resp. vôbec sa mu nejako venovať). Z partnerov sa stali už len rodičia, spolubývajúci a prichádzajú na to, až keď im deti odchádzajú z hniezda. Vtedy zisťujú, že so svojím partnerom ich už nemá čo spájať. Odchodom detí im odišlo to, do čoho dávali veľkú časť pozornosti a táto strata im odhaľuje rozdielne hodnoty a postoje ale aj nakopené a nevyriešené partnerské konflikty 

Rozumiem tomu. Videli to doma a vzťahová výchova chýbala (a stále chýba).

Nechcem to zjednodušovať, ale asi sa často stretávate s tým, že ženy nerozumejú potrebám svojich mužov a ich vnútornému svetu, a rovnako tak muži nerozumejú spôsobu myslenia a fungovania žien.

Áno, nepýtame sa, neoverujeme si, či poznáme partnerove potreby, záujmy, obavy, strachy, či vieme, čo ho robí šťastným, alebo čo mu robí starosti. Pozeráme sa na partnera (myslím tým aj partnerku, aj keď hovorím v mužskom rode) svojou optikou mysliac si, že tak, ako to mám ja, tak to má aj partner. Z toho potom vychádzajú naše očakávania a tlaky na to, ako by sa mal partner správať. Je to ale omyl. Tak, ako navonok nevyzeráme rovnako, tak ani vnútorné mentálne a duševné pochody nemáme rovnaké.

Žijeme v dobe, kedy máme neobmedzený prístup k tomu, ako sa rozvíjať a pracovať na sebe, ale minimálne podľa štatistík rozvodovosti sa nám to veľmi nedarí. 

Z praxe vidím, ako nám v tomto chýba podpora rozvoja emočno-sociálnych zručností: poznávať seba, rozumieť sebe, partnerovi, vedieť pomenovať pocity, myšlienky, vedieť sa pýtať, počúvať, vedieť regulovať svoje emócie, vedieť komunikovať, vedieť zvládať konflikty… 

Existujú štúdie potvrdzujúce zvyšujúci sa trend osamelosti mužov (mladých, aj v strednom veku) oproti predchádzajúcim generáciám. Dôvodom je aj to, že muži zaostávajú vo vyššie uvedených zručnostiach, pričom ženy sa, naopak, vzdelávajú, napredujú v tejto oblasti a cítia nerovnosť, prevahu. K tomu neraz necítia podporu zo strany mužov, skôr výsmech, a tak strácajú s mužmi trpezlivosť a následne ich opúšťajú. Pritom muži sú šťastnejší práve keď žijú vo vzťahoch a naopak, osamelosť má negatívny vplyv na ich fyzické a psychické zdravie. 
Aj z praxe potvrdzujem, že muži ťažko odchádzajú zo vzťahov, hoci sú nefunkčné, samote sa bránia a nie zriedka žijú „dvojité životy“. Tam však zohráva rolu aj ďalší faktor – rozpad rodiny vnímajú ako zlyhanie a to si nemôžu vo vzťahu k okoliu dovoliť.

Vo svojej praxi sa stretávam s tým, že ľudia nemajú dostatočnú motiváciu meniť svoje návyky. Týka sa to aj návykov, od ktorých závisí kvalita vzťahu. Prečo je tomu tak? 

Ľudia necítia, neveria, že by sa vo vzťahu mohli mať lepšie, že by mohli byť naplnení vo svojich potrebách, že by im partner porozumel. Nevidia totiž pozitívne vzory v rodine, v spoločnosti. Nemajú sa kým inšpirovať.

A teda chýba im vnútorná motivácia k zmene. A tá je pritom kľúčová. Ak vieme, že vo vzťahu dostaneme to, čo potrebujeme, tak máme vnútornú motiváciu a záujem pracovať na sebe aj na vzťahu, byť oddaní, verní, zodpovední… 

Inými slovami, dáva nám celé to snaženie zmysel, keď vieme, že sa nám “tá práca oplatí”. Pre každého je to niečo iné, čo potrebuje. Niekto potrebuje dlhé svetonázorové debaty, iný spoločné cestovanie, ďalší častú fyzickú blízkosť, alebo citové bezpečie, …

Je to zdanlivo také prosté. Ak máme vnútornú motiváciu, tak nájdeme spôsob, ako podniknúť praktické kroky vedúce k vylepšeniu vzťahu.

Ešte skôr, než začneme pracovať na zlepšení vzťahu, potrebujeme „ísť“ do pravdivosti, úprimnosti, čestnosti. V prvom rade voči sebe a potom aj voči partnerovi. Rozumiem, že nie je jednoduché povedať po rokoch manželstva napríklad, že sa nám páčia iné druhy dotykov a iné tempo, že spôsob ako sa k nám partner správa v spoločnosti je pre nás zraňujúci, alebo že víkendy si predstavujeme inak, ako návštevou obchodných centier.  

Prvý krok býva najťažšie spraviť, ale otvára dvere ďalším rozhovorom o tom, ako sa cítime, čo je pre nás dôležité, čo nás zraňuje a uzatvára. Táto pravdivosť a úprimnosť prináša intimitu a dôveru, ktorá je pre zdravý a naplňujúci vzťah dôležitá.

Iste, môže sa stať, že partner sa k otvoreným rozhovorom nepridá, neotvorí sa tejto komunikácii, bude problémy popierať, ale ak používame účinný spôsob komunikácie, dávame tým impulz a príležitosť na zmenu.

Svojim klientom prízvukujete, že rozhodujúce je aj ich vnútorné nastavenie, to, ako sa pozerajú na svojho partnera, partnerku. 

Áno. Je zásadný rozdiel, či voči partnerovi pristupujeme s úctou a rešpektom a či na ňom primárne hľadáme to pekné, alebo naopak, hľadáme negatíva a kriticky hodnotíme jeho správanie. Samozrejme, bez umelého a falošného sebapresviedčania sa a zatvárania očí pred realitou.

Tento náš vnútorný postoj voči partnerovi tiež má vplyv na to aký vzťah máme.

Veľkou témou je nespokojnosť v sexuálnej oblasti, o ktorej sa partneri rozpakujú hovoriť. Čomu to pripisujete? 

Nepoznaniu svojich vlastných potrieb (najmä u žien), ako aj vzájomných potrieb a tiež z dlhodobej absencie komunikácie o tejto téme. Prechodne môže pri tejto téme zohrať svoju rolu aj dočasná strata libida spôsobená obdobím perimenopauzy. Je to však len pauza, dočasný časový úsek. Práve po skončení perimenopauzy sa otvára nová etapa pre intímnosť, kedy už partneri nemusia mať obavy z neželaného tehotenstva a môžu si dopriavať spoločne strávený čas.

Aj v tejto oblasti vnímam ako veľmi nám chýba edukácia a porozumenie odlišností mužskej a ženskej sexuality.

Keď majú partneri deti, neobíde ich syndróm „prázdneho hniezda“. Niektoré vzťahy ho ustoja, iné položí na lopatky. 

V období stredného veku, keď deti odrastajú a opúšťajú rodičovský dom, dostávajú páry šancu na návrat k sebe. Môžu využiť nové príležitostia z módu fungovania a dávania v rámci vlastnej rodinnej bubliny prejsť do módu realizovania sa aj vo vonkajšom svete, v rôznych spoločenských aktivitách, v tom, čo ich baví, napĺňa a spája.

Niektoré páry to využijú, ak majú na čom stavať a je medzi nimi súlad: v postojoch, v nazeraní na život, na trávenie spoločného času. Iné páry sa rozchádzajú, keďže zisťujú, že za tie roky sa zmenili ich potreby, postoje, hodnoty, odcudzili sa, stratili záujem o poznanie potrieb jeden druhého. Ďalšie páry spolu zotrvávajú, hoci vzťah nie je pre nich vyživujúci. Nechcú meniť už vytvorený status, vybudované impérium, alebo sa boja samoty, a popritom unikajú do svojho sveta.

Povedali by ste, že sa darí ľuďom v „polovici života“ prekonávať predsudky a vyhľadávať odbornú pomoc? 

Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že prichádzajú tak páry, ako i jednotlivci (väčšinou ženy, ale aj muži) so záujmom o podporu a pomoc pri riešení vzťahových problémov aj v strednom veku. Chcú porozumieť a popracovať na tom, aby im bolo lepšie. Často pri tom počúvam vetu: “Škoda, že sme toto nevedeli skôr.”

Čo by ste odkázali tým, ktorí pochybujú, či im vie niekto pomôcť vo vzťahových dilemách a konfliktoch? 

Neviem, či by chceli, aby som im niečo odkazovala 😊 Ak by som sa však s nejakým pochybovačom stretla, zaujímali by ma dôvody jeho pochybností. A ak by mal záujem, môžeme sa o tom porozprávať.

Príspevok JUDr. Zuzana Marková: „Potrebujeme sa aj v strednom veku rozvíjať v emočno-sociálnych zručnostiach“ zobrazený najskôr Life koučing.

Samozrejme, že isté obmedzenia vnímam a myslím si, že s pribúdajúcim vekom ich budeme všetci cítiť, najmä na fyzickej stránke. Preto si myslím, že je viac ako nevyhnutné stavať sa k svojmu telu ako k chrámu, ktorým síce nie sme, ale bez telesnej stránky by sme nemohli napĺňať to, pre čo sme sa sem zrodili… Veľmi sa mi páči výrok, ktorý vraví: „Nie sme ľudia majúci duchovnú skúsenosť, ale sme duše zažívajúce ľudskú skúsenosť!“

Bez toho, aby sme sa postarali o naše telá, by sme nevedeli naplniť ani zámer našej duše. Ja, majúc toto všetko na pamäti, vyznávam prevenciu a o svoje telo sa primerane starám, dobre spím, kvalitne jem, veľa sa hýbem, mám naplňujúcu prácu a obohacujúce vzťahy.

Obmedzenia, ktoré mi pomaly, ale iste starnúce telo prináša, som sa rozhodla riešiť priebežne a preventívne – každodennou starostlivosťou – a rátam tam všetko, čo počas dňa robím – od duševnej až po tú fyzickú prácu. Dokonca tam radím aj pracovné či iné záležitosti, do ktorých sa mi nechce. Viem však, že sú dôležité a že je potrebné ich vybaviť, čo mi tiež pomáha psychicky – krôčik po krôčiku robiť malé, ale dôležité úkony dňa, ktoré mi pomáhajú držať pokope seba a aj svet.

A čo sa týka mentálnych obmedzení – tu pracujem dennodenne na tom, aby som sa postarala v prvom rade o seba. Znie to možno sebecky, ale ja som presvedčená, že je to dôležitá súčasť sebalásky, našej individuálnej zodpovednosti a vo výsledku vlastne nášho úprimného záujmu o svet. Lebo iba s takýmto postojom sa človek vie postarať o druhých. Vôbec nejde o honbu za niečím nedosiahnuteľným, stačí keď viem, čo potrebujem a to aj napĺňam. Keď ja budem spokojná a šťastná, prispievam k tomu, aby takým bol aj svet, v ktorom žijem.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Rituálmi v podstate začínam svoj deň a tiahnu sa mi v mikromomentoch, až kým nejdem zase spať. Od ranného cvičenia, víkendového plávania a prechádzok, jogy počas týždňa, doobednej a aj poobednej kávy, zeleného čaju, ktorý popíjam pri vybavovaní mailov – to všetko sú drobné potešenia, niektoré až nevyhnutnosti, ktoré podporujú moju spokojnosť. Všetko toto vymenované by však bolo ničím, ak by sa nedialo to najzásadnejšie – vedomá práca samého so sebou. Je to tá najťažšia vec na svete, kým sa nestane tou najjednoduchšou…

Pomalými, ale pravidelnými krokmi sa každý stávame majstrami svojich životov… Je to možné v jedinom prípade: keď si uvedomujeme zodpovednosť za vlastne rozhodnutia, činy, slová a myšlienky. Keď ten ukazováčik, ktorý by nám pri nejakej udalosti kedysi vystrelil smerom na druhých, dnes už otočíme na seba a uvedomíme si mieru svojej zodpovednosti. Buď viním ostatných a točím sa ako škrečok v kolese obete, alebo si kladiem otázky a pýtam sa už sám seba: Čo mi to chce povedať? Uvedomenie, že veci sa dejú nie aby nám priťažili, ale aby nám prospeli, je cestou ku krásnemu žitiu, nech sme kdekoľvek.

V príjemnom rozhovore s life koučkou tvrdím, že byť koučom sám sebe je tou najväčšou výzvou, ale v istých momentoch novodobou nevyhnutnosťou. 

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

A vieme my, či nie sme niektorí práve vo finále a iní ani nie v tretine svojho života?! Práve táto neistota je jedinou istotou každého z nás. Nič nie je trvalé a nikto z nás nevie, ktorý deň je jeho posledný. To je zase dôvod navyše tešiť sa z každého momentu TU A TERAZ, lebo to je jediné, čo máme. Žijeme bez garancie, že sa dožijeme ďalšieho dňa.

V angličtine sa prítomnosť povie present, ale má aj druhý význam, a tým je slovo DAR. To, čo máme teraz je skutočne darom, ale málokto to vidí a ešte menej ľudí to žije, ale vravím to v pokore a bez odsudzovania, lebo viem, že k tomuto stavu sa treba DOŽIŤ = DOZRIEŤ. Keď nám pred časom ochorela dobrá priateľka na rakovinu, dokonca dostala vyrozumenie, že je vo finálnom 4. štádiu s metastázami po celom tele, iná priateľka, ktorá mi to zvestovala so slzami v očiach povedala: „Claudi, veď ona umiera!“ V tomto silnom momente som si ešte výraznejšie uvedomila jedno: umierame my všetci, iba vôbec nie je isté, kto z nás odíde skôr… Pokojne to môžem byť aj ja, ktorá umrie prvá, hoci sa cítim byť zdravá a fit.

Preto sa teším z každého jedného dňa, nech to už znie akokoľvek. Každý niečo hodnotné prinesie, každý deň sa spoločne učíme, rastieme a to ma baví asi najviac. Vedieť, že smerujem k svojej hlbokej podstate, že všetko má svoj skrytý význam a všetci, ktorých na svojej ceste životom stretávam, mi v tom pomáhajú, a samozrejme, aj ja im. 

Veľmi ma teší možnosť hýbať sa, preto to robím s radosťou a s rešpektom k svojmu telu. Mám pritom na zreteli aj to, ako veľmi sme všetci prepojení a jeden na druhého naviazaní. Lebo iba pevní, silní a zdraví môžeme, a budeme môcť byť druhým najviac osožní a k dispozícii, ak nás potrebujú alebo raz potrebovať budú. Považujem za veľmi dôležité, aby si každý z nás pestoval hodnoty ako je sebaláska, sebavedomie a sebaistota.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

Zisťujem, že moje odpovede sú vlastne pri predošlých otázkach. Nie, už mi vrásky nerobí nič mimo samotného nevyhnutného procesu starnutia, ktorý sa nám zapisuje na tvári. Čím som staršia, tým viac si však uvedomujem, že isté veci ovplyvniť viem a iné nie. Pri tých, kde môžem prispieť a niečím pohnúť, tak to rada urobím. Tam, kde to možné nie je, tam tú situáciu prijímam. A hoci vôbec nemusím s daným stavom či dejom súhlasiť, rešpektujem to, že sa to tak deje. Uvedomením si tejto odvekej pravdy si nekonečne uľahčíme život, prestaneme riešiť veci, na ktoré nemáme dosah a začneme mať priestor byť spokojnými a šťastnými tak ako sme.

Vynára sa mi veta, ktorú som kedysi často počúvala z úst žien, v tom čase štyridsiatničiek, ktoré vravievali: „Mať tento rozum v dvadsiatke!“ Ale to je ako keby sme chceli vedieť čítať Shakespeara už v druhej triede. Všetko je vždy balíček výhod a nevýhod. Tvár a telo dvadsiatky už mať nebudem a bolo by to proti prirodzenosti (vždy však môžem urobiť niečo pre to, aby som sa dobre cítila).

Ani jeden rok zo svojho života by som si nevzala späť, lebo to by znamenalo vzdať sa aj tohto stavu duše, ku ktorému som za tie roky dospela. 

Rokmi a uvedomovaním si súvislostí vnímam len jediné – obrovské vnútorné oslobodzovanie.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Je to vedomie, že som sa vôbec zobudila. Keď sa dokážem pohnúť, uvedomím si, že som stále nažive, vždy mi skočí do hlavy názov knihy Haliny Pawlowskej „Díky za každé nové ráno.“ To znamená, že dostávam šancu ešte tu byť a ďalej sa učiť.

Viem, že každý deň mi vždy niečo zaujímavé prinesie. V tejto dobe sú to už silné (a tiež veľmi rýchle) lekcie na všetkých úrovniach bytia: materiálnej, fyzickej, psychickej, partnerskej, pracovnej… A to, ako sa k tomu postavíme, nás preverí, ako na tom skutočne sme. Každá súčasná bolesť sa raz pretransformuje na silu zajtrajška a deje sa to každému, či si to uvedomuje alebo nie. Áno, pripúšťam, vedomým prístupom sa to deje oveľa hladšie a aj príjemnejšie.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

To, čo hľadáte sa nachádza na tom mieste, odkiaľ sa dívate.

Ach, ako ľahko sa to povie, že?! Každý si aj tak tú cestu okolo sveta musí prejsť sám. Keďže my sami sme tým človekom, s ktorým trávime najviac času, tak si ju užime. Buďme sami sebe tým najlepším priateľom. Aj dcére vždy vravím: „Pozbieraj si všetky omrvinky (pomyselného) chleba a zistíš, že máš celý peceň!“

Dá sa to jedine tak, že pestujeme v sebe optimizmus. Ja sama som sa rozhodla dívať na svet očami vďačnosti a hojnosti, nie nedostatku. Keď som s ľuďmi, nemrnčím, že chcem byť konečne sama, ale naplno si vychutnávam ich prítomnosť, rada sa s nimi smejem alebo riešim s nimi čokoľvek, čo treba. A keď už sa sama ocitnem, vtedy si užívam samotu, pokoj a iný druh pohody.

Osamelá sa necítim nikdy, ani keď som sama so sebou. Som presvedčená, že si máme byť každý sám sebe tým najlepším spoločníkom. 

Claudia Sopková (1977) je eventová manažérka obľúbenej kaviarne a už takmer komunitného priestoru v bratislavskej Petržalke – Monsters café and bar. Je to miesto inšpiratívnych akcií, workshopov či koncertov, najnovšie si v ňom organizuje svoje vlastné prednášky aj ona sama. Najbližšia s názvom “Výchova detí, ktorou vychovávame seba“ sa uskutoční dňa 5. 10. 2023. Link: https://www.facebook.com/events/601988948814685 Dlhé roky sa venuje sebarozvoju, astropsychológii, počas obdobia covidu získala certifikát kouča (Business Coaching College) s cieľom byť ľuďom ešte väčšmi nápomocná pri riešení ich životných dilem a záťaží. Sama sa však považuje skôr za sprievodcu na ceste za hlbším pochopením života. Viac na: www.claudiasopkova.sk

Príspevok Claudia Sopková: „Každá súčasná bolesť sa raz pretransformuje na silu zajtrajška“ zobrazený najskôr Life koučing.

Zatiaľ sa mi darí nachádzať iný typ „zdrojov“. Pracujem s mladými ľuďmi, ktorí ma inšpirujú, a hlavne, mám prácu, ktorá ma napĺňa viac ako čokoľvek, čo som robil v mladých rokoch. A vďaka tomu mám viac energie ako kedykoľvek predtým.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Opäť len zmysluplná práca. Človek nemusí chodiť z práce unavený.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Teším sa, keď vidím plody našej práce – životy a projekty mladých ľudí, ktorých sa nám podarilo posunúť. Je ich už niekoľko sto, každý so svojím unikátnym príbehom, a to je veľká radosť.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?  

Priamo nie – čím som starší, tým viac si uvedomujem, aký malý a pominuteľný je môj príspevok tomuto svetu. A učím sa to prijať. Skôr myslím na zdravie – rád by som sa ešte nejaké roky tešil z možno pomalšieho, ale plnohodnotného života. Uvidíme, čo život prinesie.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?  

Už budem otravný s tou zmysluplnou prácou. Tak aspoň doplním – ľudia a vzťahy, na tom je postavené všetko, čo v Nexterii robíme. A moja rodina, to je moje najväčšie zázemie, za ktoré som neskutočne vďačný.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Prežívať vďačnosť, a cez ňu dôveru a prajnosť voči okolitému svetu a ľuďom, to je nekonečný zdroj energie.

Tomáš Hasala (1971)  je bývalý podnikateľ, ktorý stojí za zrodom najväčšieho rezervačného portálu na Slovensku – Limba.com. Po 20 rokoch v biznise sa rozhodol urobiť jednu výnimočnú vec – svet obchodu vymenil za prácu s talentovanými mladými ľuďmi na Slovensku. Ako manažér vstúpil do neziskového sektoru a deväť rokov s nadšením riadil neziskovú organizáciu NEXTERIA, ktorá pomáha mladým ľuďom rásť a prispieva k budovaniu aktívnej, rôznorodej a slušnej komunity prinášajúcej pozitívne zmeny.

Tomášovi môžete napísať mail: tomashasala(zav.)gmail.com

Príspevok Tomáš Hasala: „Hodnoty zmysluplnosti, vďačnosti, dôvery a prajnosti sú nekonečným zdrojom energie“ zobrazený najskôr Life koučing.

Okrem bolesti chrbtice, s ktorou úspešne bojujem vďaka cvičeniu uvoľňovacích cvičení, nevnímam žiadne obmedzenia. Možno ešte to, že pre herečku v mojom veku (58) je nepomerne menej úloh v televízii či v divadle. Preto sa chytám každej príležitosti, ktorá príde a tú sa potom snažím využiť naplno, vedome, do hĺbky, kvalitne. Tento celý rok je preto u mňa v znamení divadelnej hry, monodrámy brazílskeho dramatika Roberta Athaydeho Vyučovanie dony Margarity, s podtitulom Tragikomický monológ jednej impulzívnej ženy. Ide o najťažší projekt, na akom som doteraz v rámci kariéry herečky pracovala. Úsilie všetkých zúčastnených však neostalo bez odozvy, predstavenia sa predávajú, diváci chcú vidieť hru dokonca opakovane, získali sme už cenu Stana Radiča na Európskom festivale humoru Kremnické gagy 2023, máme skvelé kritiky. Už len aby si to všimli aj inštitúcie, ktoré nás môžu materiálne podporiť…

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Nemám žiaden špeciálny rituál, ale dbám o svoje telesné zdravie, chodím na preventívne lekárske prehliadky, nefajčím, nepijem (iba veľmi veľmi príležitostne), chodím spať vždy pred polnocou, vstávam ráno o šiestej a do večera sa nezastavím, pracujem, hýbem sa.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Pred dvoma mesiacmi sa naplnila moja veľká životná úloha. Postarala som sa v starobe o oboch mojich rodičov, otecko zomrel pred siedmimi rokmi, mamička teraz. Bola som s nimi, a pri nich do posledného dychu. Bolo to ťažké obdobie, a krásne zároveň. Takto sme to chceli, toto obdobie intenzívneho spolužitia s rodičmi považujem za dar, a nerozložilo ma, ale posilnilo.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?  

Nie.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?  

Pomáha mi, keď sa mám na čo tešiť – dávam si ciele, ktoré potom dosahujem, príležitosti si sama vytváram, ak neprichádzajú. Vedome som spomalila – nikam sa neženiem, vnímam viac ako rastú a kvitnú stromy, nerobím cez deň päť prác, ale iba jednu, sama si to tak riadim, odmietam ponuky, ak na ne nemám kapacitu. 

Bdelú prítomnosť považujem za kľúč k spokojnému a naplnenému životu.

Oľga Belešová (1965) je divadelná, televízna, rozhlasová i dabingová herečka, moderátorka a autorka originálnych predstavení.

Príspevok Oľga Belešová: „Intenzívne spolužitie s rodičmi až do ich posledného dychu je dar, ktorý posilňuje“ zobrazený najskôr Life koučing.

Som šťastná, že môžem povedať: „Teším sa z fyzického aj duševného zdravia“. Nejaké to obmedzenie však prišlo vo forme okuliarov. Už nemám taký ostrý zrak ako v mladšom veku. Nepáči sa mi to, ale snažím sa to prijať. Toto prinášajú pribúdajúce roky. Iné fyzické obmedzenia zatiaľ nevnímam. 😊 Naopak, v súčasnosti sa vo svojom skvelom tele cítim lepšie, ako kedykoľvek predtým, dovoľuje mi fungovať ako v mladosti. Čomu sa veľmi teším a som mu za to vďačná.  

V mladom veku som aj ja, tak ako mnoho iných žien riešila, čo sa mi na sebe nepáči a bola som z toho, mierne povedané, frustrovaná, aj som sa hanbila, aj obmedzovala. Neskôr som pozornosť  venovala väčšmi dieťaťu a rodine, než sebe. Na seba som popri tom veľmi zabúdala, hádam ani nepomyslela. Riešila som existenčné problémy, chod domácnosti a starostlivosť o dieťa. Čo ma, pochopiteľne, po rokoch doviedlo k vyčerpaniu, zastaveniu sa a postupnej zmene postoja k sebe a životu.

Aktuálne venujem pozornosť v prvom rade sebe. Vkladám sa do aktivít, ktoré mi prinášajú radosť a naplnenie v živote. Kde spozorujem nejaký odpor alebo nechuť, skúmam, čo to je a pracujem s tým, aby mohla prísť zmena, prijatie, riešenie… 

Psychické alebo duševné obmedzenia si už nevytváram. Jediné obmedzenia väčšinou tvorí naša myseľ (teda za predpokladu, že nie sme nejako hendikepovaní). K tomuto uvedomeniu som musela dospieť a dozrieť – sebapoznaním a prácou na sebe. Nechcem však tvrdiť, že už nemám čo riešiť, stále niečo je aj bude. Len prístup a postoj som zmenila. Nebolo tomu vždy tak. Cestu k tomu mi otvorilo štúdium arteterapie. Keďže je to zážitková forma terapie, učila som sa cez seba porozumieť svojim obmedzujúcim presvedčeniam a vzorcom, ktoré som si vytvorila.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Každý deň ďakujem sebe a vesmíru za to, čo mám, čo som už zvládla a čo mi funguje. To čo mi v každej chvíli pomáha je proaktívny postoj k životu. Problémy vnímam ako výzvu a nie ako katastrofu, pretože stále nejaké budú, väčšie či menšie. Som nastavená na ich riešenia. 

Čo nemôžem zmeniť, tomu prestanem dávať pozornosť. Kde niečo môžem zmeniť, tam konám. Kde to potrebujem, vyhľadám pomoc, pýtam sa a zbieram informácie. Počúvam svoju dušu, svoj vnútorný hlas, svoju intuíciu a dávam jej prednosť. Vďaka tomu sa ľahšie a vedomejšie rozhodujem. Tvorím svoj život.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Na slobodu, na vnútornú slobodu, ktorú som si dovolila, a od ktorej sa odvíja všetko ostatné. Dovolila som si byť taká, aká som. Teším sa na užívanie si života v láske, v každodennom dianí a zmene. Na tvorivú výtvarnú prácu, ktorá je aj mojím naplnením v sebarealizácii. Na spoluprácu s ľuďmi, kedy ich sprevádzam úskaliami a sebaporozumením vo vlastnom živote a bytí. Na ich prebúdzanie sa k autenticite v transformačnom procese premeny postoja k sebe, a tým pádom aj k životu. Na aha momenty a autentické emócie. Na neustále učenie sa. 

Všetci sme tu ako učitelia a žiaci života navzájom, jeden pre druhého. Deti nevynímajúc. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti  s pominuteľnosťou života?

Vrásky sa mi síce robia 😊, ale v mojom presvedčení sme energia a tá je nepominuteľná. Život nikdy nekončí, stále plynie. Keď príde náš čas, odkladáme iba svoje súčasné opotrebované telo. Obdobie, kedy smútime za  blízkymi, ktorí nám odchádzajú alebo už odišli zo života bolí, ale život plynie ďalej. Keď sme v tomto prežívaní, súvisí to s našim vlastným strachom, ako to zvládneme bez nich, a to je podstata tej bolesti. Tomuto je dobré porozumieť, prijať túto emóciu a potom ju pustiť.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Keď ráno otvorím oči, som vlastne okamžite rada, že som tu. Poviem si s úsmevom: Ahoj moja. Pretože počas spánku vlastne nevieme, čo sa s nami deje. Nie sme vo svojej realite. Tiež sa tomu hovorí malá smrť. Každé ráno je nový začiatok. Keďže som zvedavý a hravý typ, zaujíma ma, čo v ten deň príde, čo ma čaká, čo vyriešim alebo aj nie, koho stretnem, komu ak môžem pomôžem, čo sa nové naučím alebo sa dozviem. Pri predstave tohto všetkého sa do dňa teším.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Byť v súlade so sebou a vo svojom strede je jediná cesta, ako žiť naplnený a plnohodnotný život v radosti. Na to sme tu.

Ak sme sa z tejto cesty odklonili, alebo ju ešte nespoznali, lekcie života, niekedy aj veľmi ťažké a náročné, nás dovedú k rastu, sebaporozumeniu, naplneniu svojich túžob a snov. Aj chyby sú pre nás veľkým prínosom, hoci sa nám to v danom momente nepáči a je nám kvôli tomu ťažko. K tomuto som dospela vďaka vlastným lekciám v živote. Toto ma život zatiaľ naučil. Každý má však svoju jedinečnú cestu.

Mgr.art. Katarína Vargová (1971)

• Arteterapeutka – sprievodkyňa na ceste sebapoznania v rôznych križovatkách života ľudí pomocou výtvarného sveta.
• Supervízorka v pomáhajúcich profesiách.
• Výtvarníčka – maliarka, ilustrátorka, tvorkyňa z keramickej kameniny.
• Lektorka workshopov pre dospelých aj deti. 

www.katarinavargova.sk

Príspevok Katarína Vargová: „Dovoľme si naplno prežívať vnútornú slobodu, autentickosť a integritu“  zobrazený najskôr Life koučing.

Obmedzenia vnímam len na tele, ktoré potrebuje viac času na regeneráciu ako kedysi. Dáva pocítiť, keď nedostáva, čo potrebuje, či už je to strava, alebo pohyb. Iné obmedzenia s pribúdajúcim vekom nevnímam, skôr mám pocit, že je to o čoraz väčšej slobode a prijatí samej seba. 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Mám ranný rituál. Už aspoň 20 rokov. Bez ohľadu na to, kedy vstanem, potrebujem svoju hodinu kľudu. Urobiť si raňajky, čaj a kávu, sadnúť si a len tak byť v tichu sama so sebou. Porozmýšľať nad tým, čo ma v daný deň čaká, alebo nad tým, čo sa mi snívalo. V posledných rokoch som do rána zahrnula aj malú ajurvédsku rutinu, takže vyplachujem ústa olejom, škrabem jazyk a vypijem nalačno pohár vlažnej alebo teplej vody. 

Ďalším rituálom je joga. Dáva mi pocit uzemnenia, ktorý moja rozlietaná duša tak veľmi potrebuje. Vďaka nej som sa vrátila k sebe, k mojej podstate. 

No a napokon sú to prechádzky. Spontánne, nekonečné túlanie sa mestom. Stačí mať len oči otvorené a žasnúť. Nadšenie je môj najobľúbenejší rituál. 😊

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Plánujem sa dožiť 120 rokov, takže som len v tretine. 😊

Pojem „druhá polovica života“ je z môjho pohľadu veľmi relatívny. Vnímam aj druhú šancu na život, ktorú som dostala, keď som si v aute počas nehody prežila vlastnú smrť. Bol to najviac kľúčový a zlomový moment, ktorý ovplyvnil všetko predtým, aj všetko potom. Bolo to niečo, čo je stále veľmi ťažko opísateľné, lebo môj život pred nehodou prestal existovať. A môj život po nehode trvá ešte relatívne krátko, len 9 rokov, čiže som vlastne stále v detstve. 

Teším sa už len z toho, že som stále tu. Venujem sa joge, píšem, cestujem, objavujem. Teším sa z prítomnosti. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

Už nie. S vlastnou smrteľnosťou som sa musela vyrovnať po tej nehode. Vďaka zážitku z toho, čo mnohí nazývajú klinická smrť, sa vlastnej smrti nebojím. Lebo vždy vravím, že už som tam bola. Mierne ma desí len to, ako nečakane niekedy odchádzajú ľudia, ktorých som mala rada a nestihla som sa s nimi rozlúčiť. Chcela by som nasýtiť dušu až do úplného prasknutia krásou umenia a života ako takého. Či stihnem vidieť všetky miesta, po ktorých túžim? Neviem. Život plynie, ako má. Nechám sa prekvapiť.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Ja som spáč… Čím som staršia, tým viac je zo mňa sova. Ako keby sa môj mozog prepol do iného módu. V noci väčšinou aj píšem. Rána teda bývajú ťažké. 😊

Ale tak vstanem, lebo hlad ma vyženie a na raňajky sa vždy teším. Aj na prvú kávu. Aj na ten pokoj. S radosťou vstávam, aj keď viem, že niekam idem, na túru, na lyže, alebo na cestu. No a veľmi rada vstávam, keď svieti slnko a štebotajú vtáky. V zime sa vždy teším z toho, keď otvorím okno a zistím, že nasnežilo. Hneď mám krásny deň. 😊

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Najkrajší dar, ktorý môžeme niekomu dať, je čas. Plnohodnotný. Aj sami sebe. Lebo nikdy nevieme, či uvidíme ďalší západ alebo východ slnka. Krása je vo všednom dni. Vždy a všade. A najkrajší je prítomný okamih. Ten treba žiť. Tak naozajstne, s pôžitkom. 

MOJA BÁSEŇ

V jablkovom župane sedím schúlená

a čítam o zmysle života

Rozpolím knihu jedným ťahom v snahe

prehrýzť sa až k jadru

Šúpem stránku po stránke

Písmená udalostí sa mihajú 

v náhlom poryve uvedomenia

Nezáleží v ktorej polovici začnem čítať

Od úvodu cez zápletku

zauzlenie vyvrcholenie

až po záver

Moja kniha

Moje jablko

Moje jadro.

Som Kamila, mám ešte stále 40 a žiada sa mi dodať, že vyzerám na svoj vek 😊

Najradšej zo všetkých pocitov mám nadšenie. Niekedy je to také silné, že si musím až zvýsknuť. Túlam sa po meste a objavujem neobjavené. Žasnem nad architektúrou, umením a pre očistu duše si chodím do divadla a opery. Neoddeliteľnou súčasťou môjho života sú hudba, knihy a pohyb. Joga, lyže, bicykel, turistika a prechádzky. Rada chodím cestou-necestou po svete a zisťujem, že napriek rozdielnym kultúram je jadrom všetkého človek. A to ľudské v nás ma zaujíma úplne najviac. Tá podstata schovaná hlboko v duši. Štúdium ajurvédy bolo ako otvoriť dvere, o ktorých som si myslela, že sú zamknuté, no neboli. Píšem poéziu. Občas sa v mojich básňach vyskytne aj rým. Slová sa mi mihajú v hlave ako obrazy, ktoré sa snažím zachytiť do poznámok v telefóne. Milujem jazyk ako taký. Štruktúru, štylistiku, etymológiu. Vyštudovala som angličtinu a nemčinu, takže píšem a komunikujem trojjazyčne. Hrám sa, obraciam písmená a vytváram si nové slová, spojenia a prepojenia. Nezáleží, v ktorom jazyku. Ten je však určite základným prvkom mojej identity. Angličtinu aj nemčinu učím už 17 rokov. Zvyknem hovoriť, že som vybrúsila už veľa diamantov. Zatiaľ mi to stále dáva zmysel. Byť mostom. Lebo jazyk je most, ktorý vám otvorí nekonečné možnosti. Rovnako ako joga. Tú učím len krátko a nesmierne ma to napĺňa. 

Nájdete ma na Linkedin ako Kamila Jancikova

Príspevok Kamila Jančíková: „Najkrajší je prítomný okamih. Ten treba žiť. Tak naozajstne, s pôžitkom.“ zobrazený najskôr Life koučing.

Nájsť si čas na oddych a nechať dušu, aby nás dostihla, môže byť náročná úloha. Nie sme na to zvyknutí. Naháňame sa, lebo sa inak nedá. Musíme obsiahnuť veľa rolí, niesť veľkú zodpovednosť, čeliť stresu a tlaku. Ani nevieme ako a stratíme sa sami pred sebou, blúdime vo vzťahoch, uviazneme vo svojich nenaplnených očakávaniach, zmizneme vo všetkom, čo sme chceli a ešte nestihli.   

Pri otázkach starostlivosti o seba, svoje mentálne, fyzické, emočné a duchovné potreby potrebujeme postupovať obdobne ako nosiči. Po prejdenom úseku si vydýchnuť a počkať na svoju dušu.

Ponúkam vám mojich dvanásť tipov, ako sa o seba empaticky, rešpektujúco a láskyplne postarať. Pri každom odporúčaní nájdete link na môj blog, ktorý sa téme venuje bližšie. 

• Nájdite si úlohy, dôvody, prácu a aktivity, do ktorých sa môžete naplno vložiť.

Inšpirácia: https://lifekoucing.sk/seba-nevyrabame-ani-nevymyslame-seba-stvorime/

• Učte sa vytyčovať hranice a asertívne si ich strážte.  

Inšpirácia: https://lifekoucing.sk/ked-nehovorite-nie-ublizujete-si-dvakrat/

• Nepodceňujte ničnerobenie, prestávky na oddychovanie, vyhradzujte si pravidelne čas pre seba.

Inšpirácia: https://lifekoucing.sk/15-tipov-na-ulavu-od-vycerpanosti/

• Hľadajte v sebe aj v iných ľuďoch to najlepšie, rozvíjajte pozitívne myslenie s radami z pozitívnej psychológie. 

Inšpirácia: https://lifekoucing.sk/vdacnost-nadovsetko-tri-cvicenia-vas-presvedcia/

• Oceňujte pestrosť svojich vzťahov a starajte sa o ne, sú vaším skutočným bohatstvom. 

Inšpirácia: https://lifekoucing.sk/tri-vyzvy-pre-stastnejsie-vztahy/

• Začnite praktizovať umenie minimalizmu v rôznych oblastiach svojho života. Menej je niekedy viac – uberte, kde vás veci preťažujú a pridajte tam, kde vám spôsobujú radosť. 

Inšpirácia: https://lifekoucing.sk/emocne-nepohodlie-nas-robi-odolnejsimi/

• Ktoré zdroje únavy a vyčerpanie viete zo svojho života odstrániť alebo aspoň zredukovať? 

Inšpirácia: https://lifekoucing.sk/tri-zasady-pre-dobru-kondiciu-dusevneho-zdravia/

• Pristihnete sa, že máte reaktívny postoj „buď/alebo“? Založte si filter aj na vnímanie ďalších farieb, než je čierna a biela. 

Inšpirácia: https://lifekoucing.sk/od-negativity-k-pozitivite-cez-jednoduche-rozhodnutia/

• Čakáte, že sa iní ľudia zmenia, aby ste sa mohli zmeniť vy? Viete, kto má začať, však? 🙂

Inšpirácia: https://lifekoucing.sk/byt-clovekom-ktorym-naozaj-chcem-byt/

• Zmeňte svoje priority skôr, než vás to donútia urobiť životné okolnosti, komplikácie vo vzťahoch, v práci, so zdravím… 

Inšpirácia: https://lifekoucing.sk/pat-mentalnych-cviceni-na-podporu-zmeny/

• Hľadajte spôsoby, ako pochopíte zmeny, ktoré sa vám dejú. Spoľahnite sa na svoju slobodu voľby, než by ste sa dali do niečoho „tlačiť“ iba preto, lebo vám to niekto odporučí alebo nariadi.

Inšpirácia: https://lifekoucing.sk/podla-coho-vieme-co-k-nam-patri-a-co-uz-nie/

• Bývate na seba nároční, kritickí až tvrdí? Ubližujete si tým, doprajte si súcit a zhovievavosť voči sebe. 

Inšpirácia: https://lifekoucing.sk/dve-nenarocne-cvicenia-na-kultivovanie-sucitu-voci-sebe/

Príspevok Nechajte svoju dušu, aby vás dostihla – 12 odporúčaní ako na to  zobrazený najskôr Life koučing.

Pridlho sme v tichosti trpeli, znášali návaly tepla, únavu, náladovosť a ďalšie nepríjemné pocity. Je načase poučiť sa, osvojiť si nové postoje, rozšíriť obzory, spoznať lepšie svoje telo a prestať sa týrať nepravdivými mýtmi. 

Kvalitných informácií na tému perimenopauzy a menopauzy nikdy nie je dosť, preto som oslovila s najčastejšími otázkami farmaceutku LEILU ZAJAC, ktorá sa venuje projektu Všetko o menopauze. 

Leila pomáha ženám rozlúčiť sa s pocitmi hanby, utajovaním, strachom a dezinformáciami o tejto závažnej téme. 

🧡 Viac sa dočítate na jej stránke https://vsetkoomenopauze.sk/

Leila, dva roky sa intenzívne venuješ osvete v oblasti ženského zdravia, so zameraním na perimenopauzálne obdobie. Predpokladám, že tvoja cesta k tejto téme začala dávno predtým, než si sa rozhodla odísť z firmy.

Toto rozhodnutie nebolo náhle, rodilo sa vo mne niekoľko rokov. Uvedomovala som si, že tá korporátna bublina, v ktorej som celý svoj pracovný život žila, a v ktorej mi koniec koncov bolo aj dobre, nebola reálna. A aj napriek tomu, že som moju prácu mala veľmi rada, prestávala mi dávať zmysel. Ten pocit, že potrebujem hmatateľnejšie cítiť, že moja práca má ozaj dopad, bol stále silnejší.

Čím si ťa téma peri/menopauzy získala? 

Téma ženského zdravia ma vždy fascinovala. Zrejme aj kvôli tomu, že ešte stále nie je dostatočne prebádaná. Ešte stále sú veľmi často ženské prejavy nepohody zanedbávané a bolesť, ktorú pociťujeme sa neberie vážne. Rovnako tak symptómy perimenopauzy sú prehliadané, mnohé ženy nevedia, čo sa s nimi deje a trpia v tichosti. Toto by som chcela zmeniť. 

Určite je za tým aj kúsok sebeckosti lepšie porozumieť tomu, čo sa deje so mnou. Je to aj moja vlastná cesta sebapoznania.

Často ženy mätie, aký je rozdiel medzi perimenopauzou a menopauzou.

Perimenopauza, inak nazývaná tiež prechod alebo klimaktérium, je obdobie hormonálnych zmien okolo menopauzy v dôsledku vyhasínania funkcie vaječníkov. Naše vaječníky starnú rýchlejšie ako zvyšok tela. Hormóny, ktorých tvorba vo vaječníkoch najskôr kolíše a postupne sa ukončuje, majú vplyv na celé naše fungovanie. Konkrétne ide o dva najdôležitejšie hormóny, ktoré regulujú cyklus – estrogén a progesterón.  Keďže v ľudskom organizme nič nefunguje izolovane, tento pokles hormónov má vplyv nielen na vaječníky a na reprodukčný cyklus, ale zasiahne celé ženské telo.

Menopauza je z medicínskeho hľadiska v podstate iba jeden deň. Ten sa určí retrospektívne ako deň poslednej menštruácie, ak žena nemá dvanásť mesiacov po sebe menštruáciu.

Svetová zdravotnícka organizácia odhaduje, že v roku 2030 bude na svete 1,2 miliardy žien vo veku nad 50 rokov, teda v období menopauzy. Je vek 50 rokov aj pre slovenské ženy ten rozhodujúci? 

V našich končinách dochádza k menopauze u žien v priemere okolo 51. roku. 

Perimenopauza je obdobie, ktoré nastáva v priemere medzi 45 a 55 rokom života. Trvá niekoľko rokov a  začína oveľa skôr ako skončí menštruácia. Každá žena má svoju vlastnú unikátnu skúsenosť. 

Je skutočne tá skúsenosť taká unikátna? Počúvame od mám a babičiek, že to mali tak isto aj ich mamy a babky. 

Je veľmi veľa faktorov, ktoré ovplyvnia typ aj intenzitu príznakov. Aj ten istý príznak môže jedna žena prežívať inak ako druhá. Preto tvrdenia typu „Aj ja som si tým prešla, a prežila som“ môžu byť škodlivé pre ženu, ktorej kvalita života je výrazne znížená.

Medzi najdôležitejšie faktory, ktoré túto skúsenosť ovplyvnia patria: genetika, citlivosť organizmu na hormonálne zmeny, ale aj vplyv nášho okolia, zdravotný stav, životný štýl, dokonca aj náš postoj k starnutiu, tiež kultúra, v ktorej žijeme a informácie, ktoré máme k dispozícii. Veľa z týchto faktorov môžeme my samé ovplyvniť, čo je podľa mňa úžasné uvedomenie.

Prekvapilo ma, keď si na prednáške zmienila, že perimenopauzálnych príznakov môže byť viac ako 30! 

Áno, od známych návalov tepla, zmien nálad, únavy, bolestí kĺbov a svalov, až po menej známe príznaky ako závraty, pískanie v ušiach, ale aj strata motivácie, sebavedomia. 

Podľa prieskumu, ktorý som nedávno iniciovala na vzorke tisíc žien na Slovensku, najväčšmi ženám znižujú kvalitu života návaly tepla alebo nočné potenie, náladovosť, priberanie, nervozita, bolesť hlavy, nespavosť a únava. Približne 80 % žien niektoré z týchto príznakov vo väčšej či menšej miere pocítili, okolo 20 % žien ani nevedelo, že perimenopauzou prešli. To ale neznamená, že sa im v tele všetky tie zmeny neodohrali.

Nesmieme zabudnúť ani na uro-genitálne príznaky, ktoré sa v dôsledku straty estrogénu môžu objaviť. Od vulvo-vaginálnej suchosti, až po opakujúce sa infekcie močových ciest. Tieto príznaky majú tendenciu zhoršovať sa práve vplyvom veku, preto je potrebné venovať im pozornosť čím skôr. 

Je mi ľúto, že táto téma je stále pre mnohé ženy tabu, hanbia sa o svojich problémoch rozprávať. Dokonca aj s lekármi a často pripisujú tieto zmeny starnutiu. Mrzí ma, že ženy zbytočne žijú v presvedčení, že takáto nepohoda patrí k veku a k starnutiu. Ide to zbytočne na úkor ich kvality života, lebo existujú veľmi účinné riešenia na zmiernenie týchto príznakov.

Ako si zmienila, mnohých zmien nie sme si vedomé. Je to veľká škoda, lebo by sme sa vedeli lepšie zariadiť.

Súhlasím. Medzi fyziologické zmeny, ku ktorým dochádza patrí strata svalovej hmoty, mení sa tiež tvorba energie v mozgu, mení sa metabolizmus tukov, cukrov, zvyšuje sa celkový tuk, čím sa mení tvar tela v dôsledku jeho rozloženia. Tuk sa namiesto bokov a stehien viac hromadí do brušnej oblasti. Zvyšuje sa percepcia stresu a situácie, ktoré sme v minulosti prežívali v pohode, nám zrazu môžu pripadať stresujúcejšie. Našli by sme v každej oblasti prežívania niečo, čo zmeny v organizme zasiahnu. 

Zažívam vo svojej praxi, že takáto zmena dokáže ženy nielen prekvapiť, ale „vyhodiť“ zo svojho rytmu. 

Áno, je to prechod do novej životnej etapy a každé prechodové obdobie je náročné. Či už ide o pubertu, alebo tehotenstvo/post-partum alebo perimenopauzu. Toto všetko sú prechodové obdobia, kedy sa meníme zvnútra aj zvonka. Dovolím si tvrdiť, že obdobie perimenopauzy je snáď najnáročnejšie kvôli tomu, že je spojené s otázkami pominuteľnosti, často prichádza pocit ľútosti za mladosťou, za niečím, čo sme chceli urobiť a neurobili… 

Je to tak, môžem potvrdiť zo svojej vlastnej skúsenosti.

Tieto pocity sú normálne, zrejme každá z nás si nimi prejde, no podstatné je uvedomenie si, že táto posledná životná etapa je veľmi dôležitá pre nás ženy. Konečne sa môžeme sústrediť viac na seba, robiť to, čo nás naozaj napĺňa, využiť svoje talenty a kvality. Často potenciál tejto etapy ženy nevyužívajú naplno aj preto, lebo ich zvyknú trápiť rôzne ochorenia, ktorým sa dá predísť – práve správnym prístupom k sebe samým a k svojmu zdraviu v perimenopauze. 

Obdivujem ťa, ako povzbudzuješ ženy, aby si osvojovali postoj, že „vlastnia svoje telo“ a majú mu dožičiť informácie, ktoré ho vyzbroja a pripravia na zvládnutie tejto dôležitej životnej etapy.

Obdobie perimenopauzy je aj tzv. barometrom zdravia, v zmysle, že môže poodhaliť alebo urýchliť zdravotné problémy, ku ktorým sa vďaka nesprávnym návykom blížime. Preto považujem za dôležité, aby sme sa zamýšľali nad tým, čo môžeme v období perimenopauzy pre seba urobiť, aby sa nám neskôr ľahšie starlo a aby sme mali ozaj peknú starobu. 

Perimenopauza je ideálnym obdobím na prehodnotenie, či môj životný štýl a tempo sú ešte vhodné pre nové životné obdobie.

Tvoj odkaz pre čitateľky? 

Neprijímajme stereotypné predstavy, že každá staršia žena musí mať automaticky osteoporózu alebo vysoký krvný tlak; že menopauza rovná sa koniec pekného vitálneho života; že nepohoda patrí automaticky k veku; že nepríjemné príznaky treba len pretrpieť… 

Tieto tvrdenia neplatia vo všeobecnosti a nie sú pravdivé.

Moja skúsenosť potvrdzuje, že má zmysel venovať zvýšenú pozornosť sebauvedomeniu a sebavnímaniu, edukácii o tomto období, aby sme sa mohli o seba láskyplne postarať a vyhľadať odbornú pomoc, keď sa nám znižuje kvalita života. 

Príspevok PharmDr. Leila Zajac: Tvrdenia typu „Aj ja som si tým prešla a prežila som“ môžu byť škodlivé  zobrazený najskôr Life koučing.

Takto poeticky nazýval stredný vek psychoterapeut Carl Gustav Jung, ktorý poukazoval na to, že nemôžeme žiť druhú časť života tak, ako sme žili doteraz, „pretože to, čo bolo skvelé ráno, bude večer bezvýznamné, a to, čo ráno bola pravda, sa večer stane Ižou.“

Som fanúšičkou Junga, jeho humanistický prístup a profesionálna cesta ma oslovujú. V jeho diele nájdeme mnoho odpovedí na to, ako sa stať celistvým človekom.

Stred života – etapa najväčšieho rozvoja

Práve vtedy začína druhá polovica života, kedy sa vášeň mení na povinnosť, chcenie sa stáva nutnosťou a cesta plná prekvapení a objavov sa stáva zvykom. Jung prirovnával život v strednom veku k procesu zrenia vína. Tak ako víno vykvasí a začína sa čeriť, môže nastať problém a víno sa zakalí. To je analógia ku kríze stredného veku. V tejto etape dospelosti, s akýmsi pomyselným vrcholom, ideme v ústrety… Pre niekoho pohrome a komplikáciám, pre iného novým príležitostiam a objavovaniu. 

Pri prekračovaní prahu stredného veku to ľudí neraz ťahá na dve odlišné cesty, kde sa odohrá:

1. Kolaps odvahy a vitality a snaha držať sa statusu quo.

Niekedy dokonca až kŕčovité upnutie sa na „starý spôsob bytia“. Úskalie tejto cesty spočíva v tom, že sa zasekneme a s ilúziou bezpečia sa obklopíme ľuďmi, ktorí nás skôr brzdia alebo ponúkajú katastrofické scenáre. Potom prešľapujeme na mieste a stagnujeme, než by sme sa hýbali vpred. 

2. Prebudenie potenciálu, získavanie nových skúseností, zručností a záujmov.

Táto druhá cesta je tá, kvôli ktorej tvorím svoj blog. Možností, ako žiť naplnený život aj v jeho druhej polovici je objavná, dobrodružná výprava vedúca k zmysluplnosti. 

Prihlásili by ste sa do kurzu prípravy na druhú polovicu života? 

Nechcem to generalizovať, ale zažívam vo svojej praxi, ako štyridsiatnici vstupujú do druhej polovice života úplne nepripravení, zaskočení a prekvapení, pretože ich nikto neučí ako bude starnutie prebiehať. Podľa Junga by mal starnúci človek vedieť, že „jeho život nestúpa a nerozširuje sa, ale naopak, zužuje sa.“

Po prekročení hranice stredného veku často strácame pevnú pôdu pod nohami a kladieme si otázky, na ktoré nedostaneme odpovede okamžite. Výzvou sa stáva identifikácia s novými vývojovými úlohami a rolami pre ďalšie roky života, respektíve starnutia. Kríza nemusí nutne znamenať niečo negatívne, dokáže nám ponúknuť nové pohľady a výzvy, ako naložiť so svojím ďalším životom.

Štyri fázy v kritických uzloch životnej dráhy midliferky a midlifera  

Spísala som podľa vlastnej skúsenosti, aj z príbehov mojich klientov, čím si človek v strednom veku prechádza. Dosaďte si chýbajúce alebo odlišné skúsenosti podľa seba. Uvádzam ich preto, lebo porozumieť tomu, čo sa s vami deje vám umožní hľadať pre seba tie možnosti a príležitosti, ktoré vás vo vašom procese vyzrievania podporia a posilnia.

Žiadne zaručené a osvedčené rady nehľadajte. Riaďte tým, čo s vami rezonuje, pričom a kde sa prebúdza vaša chuť zvedavo objavovať, experimentovať a podnikať nové veci. Z toho budete mať energiu na zvládanie všetkých zmien a odhodlanie na posilňovanie svojej hodnoty a sebaobrazu. 

FÁZA FRUSTRÁCIE, NESPOKOJNOSTI A STRATENIA SA 

Myšlienok a emócií, ktoré zacyklenie a nespokojnosť spustia je toľko, že mozog ich nie je schopný všetky pojať, hoci začne v snahe pochopiť situáciu pracovať na plné obrátky. Ocitneme sa v hmle. Nie sme schopní adekvátne uvažovať a premýšľať. Máme chuť odstrihnúť sa od reality a niekam zaliezť, skryť sa, mať svätý pokoj, nikoho a nič neriešiť. Nechce sa nám s nikým o tom hovoriť a čakáme, že to snáď nejako prejde. 

FÁZA SILNÝCH NEGATÍVNYCH EMÓCIÍ – SMÚTKU, HNEVU, ZLOSTI…

Po tom, ako zistíme, že sa „to nerieši“ a „neodchádza to“, prichádza nervozita, nepokoj, úzkosť, výbuchy a konfliktnosť – skrytá alebo otvorená. Sme naštvaní na život, nenávidíme jeho nestálosť a svoje starnutie a ubúdanie energie, chuti a radosti. Emočná nevyrovnanosť sa stáva našou prirodzenou súčasťou. Zlosť sa stupňuje a nastupuje uvedomenie si toho, že s danou situáciou skutočne treba niečo robiť, nejako ju ovplyvniť a zvrátiť. Emócie nás vláčia ako po tobogane, prevahu majú skôr negatívne – od strachu, zúfalstva, smútku až po frustráciu. Môžu sa objavovať depresívne nálady, kedy pociťujeme bezmocnosť, nezmyselnosť, sme apatickí, pesimistickí, bez energie. Zvädli sme a strácame farbu.

Prijať realitu sa bránime, vzdorujeme a hľadáme spôsob, ako tým nepríjemným pocitom rýchlo a spoľahlivo uniknúť. Hľadáme zaručený recept, ktorý nás zbaví toho, že samým sebe lezieme na nervy. 

FÁZA PRIJÍMANIA A AKCEPTÁCIE

Začneme sa na túto životnú etapu pozerať ako na nevratnú a danú. Uvedomíme si, že ju potrebujeme prijať. Je to pre nás v novej realite náročné, sme zmätení, nič nie je ako predtým. Nemôžeme sa spoľahnúť na nič z toho, na čo sme boli zvyknutí. Máme pocit, že nám vtrhli bagre s parnými valcami na životné ihrisko a rozhodli sa všetko zrovnať so zemou. Na vlastnom fungovaní spoznávame, aké to je, tá naša „inakosť“. Trápi nás, že nám nerozumejú, ale snažíme sa zorientovať v nových situáciách a zážitkoch. Začneme mobilizovať súcit, zhovievavosť, súcitnosť a láskyplnosť voči sebe. Dovolíme si cítiť zraniteľnosť a nachádzame v nej silu. 

FÁZA REŠTRUKTURALIZÁCIE 

Akonáhle si úprimne priznáme, čo sa s nami deje a začneme hľadať, čo potrebujeme pre novú zmysluplnosť, náš svet sa začne meniť. Otvárame sa tomu, ako s touto zmenou začať žiť a užívať si ju. Krok za krokom prechádzame k novému usporiadaniu nášho života a vedome si vyberáme, do čoho sa chceme vložiť. Experimentujeme, vystavíme sa zraniteľnosti, keď o svojich pocitoch hovoríme. Začíname zapĺňať prázdny priestor v sebe a cez priepasť prehodíme lano, po ktorom sa šplháme v ústrety sebe. Uvedomujeme si, aké je dôležité neklásť na seba prehnané nároky, rešpektovať svoje emócie a dopriať si dostatok času. Akceptujeme, že máme právo na slabé chvíle, kedy nám bude opäť biedne, smutno, budeme pociťovať, ako by nám vnútri niečo chýbalo, ako by v nás bola hlboká diera, ktorá nejde nijako zaceliť – avšak iba do momentu, kedy sa znovuzrodíme a vydáme v ústrety tomu, kam nás volá srdce, duša, myseľ, telo. 

Písala som o tom v tomto blogu: https://lifekoucing.sk/ako-opustit-svoj-stary-nestastny-zivot/

Príspevok Úplne nepripravení vkročíme do popoludnia života… zobrazený najskôr Life koučing.

Jednoduchá a veľmi krátka odpoveď by bola nie. Nesnažím sa vytvárať si predstavy o tom, ako bude vyzerať život po istom veku. Čím nechcem povedať, že to nechávam len tak plynúť. Plánovanie je neoddeliteľnou súčasťou môjho pracovného aj súkromného života. Ale vytváranie si predstáv ďaleko dopredu, ktoré sú naviazané na vek, je veľmi hypotetické. Ani neviem, ako by som si toto životné obdobie predstavovala. Znamenalo by to, že by som to išla porovnávať s niekým alebo s niečím, ale to považujem za úplne zbytočné.

Až dnes si uvedomujem, čo sa po 40-tke naozaj stalo. Až dnes vidím, aké zmeny v mojom živote nastali a tie som si ani zďaleka vopred nepredstavovala. Po 40-tke som sa po 20-rokoch vzťahu rozviedla. Začala som žiť diametrálne odlišný život. Úprimne som sa začala tešiť na novú etapu bez myšlienok na to, že mám po 40-tke a že som bez klasickej a spoločnosťou očakávanej „tradičnej“ rodiny, bez manžela a detí. Žijem nezávislý život, kde jediný, na koho sa môžem plne spoľahnúť, som ja sama. 

Ako sa vyrovnávaš s limitáciami, ktoré stredný vek prináša? 

Starnutie a s ním spojené obmedzenia beriem ako úplne prirodzenú a neoddeliteľnú súčasť života. Mám rok po 50-tke a svoj životný štýl maximálne prispôsobujem potrebám svojho pracovného, osobného a tréningového programu. Aktívne športujem, tréningy rôznej intenzity mám 6-7 krát do týždňa. S tým sú spojené aj iné nároky na regeneráciu, aké som mala, keď som mala 20 rokov. Napriek tomu musím povedať, že moja kondícia je lepšia, ako keď som mala tridsať. 

Moje návyky sú možno pre niekoho ako z kláštora. Väčšinu času zaspávam medzi 20:30 – 21:00 h. a budím sa ráno o 5.00 h. Bez ohľadu na to, či je to pracovný deň, víkend alebo dovolenka. Pravidelný režim a kvalitná spánková hygiena sú absolútnym základom, ktorý zriedkakedy porušujem a aj vďaka tomu sa cítim väčšinu času oddýchnutá, plná energie a v pohode. Lepšie zvládam stres a záťažové situácie, lepšie vyhodnocujem problémy a riešim krízové situácie a efektívnejšie zvládam svoje tri zamestnania.

Dôležitým obmedzením v živote ženy je perimenopauza, prípadne postmenopauza. Mňa osobne dostihla perimenopauza trochu menej príjemnými prejavmi spojenými s menštruačným cyklom, ktoré sa vďaka novým liekom, vedy a prístupom mojej gynekologičky vyriešili. Zároveň mi pomohlo aj moje vzdelanie v oblasti výživy. Prípravu ženy na toto obdobie vnímam v oveľa širších súvislostiach.  Z pohľadu životného štýlu je optimálna forma prípravy už po tridsiatke. Mne to pomohlo zvládať ju ľahšie, bez predsudkov a v podstate bez vážnych obmedzení. 

Čo nemôže chýbať v tvojej druhej polovici života? 

Opäť by bola jednoduchá odpoveď, že sa teším na život. Keďže nemám vlastnú rodinu a moji najbližší (rodičia a brat) sú už vo vyššom veku, sú pre mňa najdôležitejšie zážitky. Majú pre mňa obrovskú hodnotu, oveľa väčšiu, ako honobenie majetku alebo kúpa vecí. Rovnako sa teším aj zo svojho osobného rozvoja a vzdelávania, na ktoré mám viac priestoru, a ktoré považujem aj po 40-tke za neoddeliteľnú súčasť života. 

Každý deň sa učím žiť tu a teraz. Vnímať prítomný okamih a nezameriavať sa na minulosť alebo budúcnosť, keďže ani na jedno nemám priamy dosah. Každý večer myslím na to, čo mám a za čo som naozaj vďačná. Tiež je to súčasť rituálov, ktoré som si vybudovala za posledné roky. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Skôr sa bojím smrti svojich blízkych a následného smútku. Keďže moju rodinu tvoria už len traja ľudia, dobiehajú ma myšlienky na to, čo sa stane, keď ostanem úplne sama, lebo vyššia pravdepodobnosť je, že sa pominú skôr ako ja. Moje vysoko racionálne vnímanie ma vracia späť do reality s tým, že neviem, čo sa stane a ako sa to stane. To ma sprítomňuje k postoju, že nedokážem riešiť veci vopred a môžem ich riešiť až vtedy, keď nastanú a ja budem vedieť, čomu čelím.

Máš tip alebo trik, ktorým si pomáhaš ráno vstávať s radosťou z postele?

Každý večer sumarizujem svoj deň a ďakujem za to, čo mám a čo sa mi dostáva. Zároveň si prechádzam svoj plán na ďalší deň. Každý deň si vyberám niečo, na čo sa naozaj teším. Či už je to niečo v práci, s klientmi alebo varenie dobrého jedla, tréning, spoločná káva či rozhovor s kamarátkou, kolegom. Obzvlášť sa teším z každého tréningu vonku alebo doma na trenažéri. Pripomína mi to, že napriek zdravotným obmedzeniam, ktoré mám a ktoré ma sprevádzajú už dlhú dobu, môžem stále trénovať.  

Po zobudení som si vyčlenila hodinku času iba na seba. Pijem rannú kávu, čítam a nechávam povinnosti čakať na svoj čas. Takéto pokojné, nerušené rána mi najlepšie otvárajú deň, teším sa na ne a som za ne vďačná.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Vidieť smrť v priamom prenose nie je nič desivé, zažila som to viackrát. Asi preto ju ľahšie vnímam ako súčasť života. Myslím si, že až v momente, kedy som si pripustila, že sa týka aj mňa, sa mi ju darí lepšie spracovávať a akceptovať.

Keď som mala dvadsať, takmer som zomrela pri zimnom lezení v Tatrách. Prežila som 300-metrový pád po ľadovom poli.  Dva roky som strávila v nemocnici, kde som videla umierať mnoho ľudí. 

Čas od času mi napadne, že mám po 50-tke a mnoho ľudí v mojom veku už umiera. Keď ma myšlienka na vlastnú smrť prepadne, jednoducho si poviem: „V poriadku, smrť sa týka aj mňa. Môže prísť dnes alebo zajtra alebo o 40 rokov. Aj keď sa bojím, môj strach na tom nič nezmení.“ 

Je to taká moja formulka, ktorou myšlienky na vlastnú smrteľnosť prijímam a nechávam ich, aby zase odišli. Už ich neignorujem. 

Renáta Beláková (1972)

Akreditovaná výživová poradkyňa a koučka, so štátnou skúškou Asistent výživy a s medzinárodným profesionálnym diplomom zo športovej výživy.

Spoluautorka kníh: Aby strava neškodila, jedlo ako zdravie 1 a 2, Zdravé rýchlovky, Vystúpte z kolotoča diét

Zakladateľka portálu akosiuvaritzdravie.sk, renkabelakova.sk (už čoskoro)

Kontaktné informácie: belakova.renata@gmail.com

Príspevok Renáta Beláková: „Z hľadiska životného štýlu je optimálna príprava na menopauzu už po tridsiatke“ zobrazený najskôr Life koučing.

Viem, že sa to ľahšie povie, ako urobí. Bola som odhodlaná vysporiadať sa s „tým“ bez súboja kto z koho. Lenže čím väčšmi som sa snažila, tým „to“ bolo neodbytnejšie. Ukazovalo sa „to“ všade a v každej chvíli. Keď som mala dobrú náladu, zhovievavo som mávla rukou. V momentoch podráždenia a únavy som bola zlostná a odháňala som „to“.

O nástupe päťdesiatky

Neprestávala som vidieť a cítiť, že „to“ sú moje prejavy starnutia. Z rukávov mi vytŕčajú ruky akejsi starej ženy s pečeňovými škvrnami, zo zrkadla sa na mňa díva nejaká vráskavá teta s dvojitou bradou a moje stehná pojamkovala celuitída. 

Moje myšlienky sa občas strácajú a nevedia si spomenúť na niečo elementárne. Vypijem čaj a vzápätí ho začnem hľadať. Niekam vyrazím a tuho premýšľam, kam vlastne idem. Moja schopnosť regenerácie bola zasiahnutá neznámou oslabujúcou silou, rovnako ako moja pružnosť a ladnosť. 

Panika. Nie síce v každej chvíli, ale dosť na to, aby som zneistela, že o rok oslávim päťdesiatku. Päťdesiatka! Čo je hrozne čudné, lebo som vždy bola mladá. V podstate celý svoj život. A zrazu som odrástla z kategórie mladých a vhupla do skupiny stredného veku. Mozog zostal z tejto situácie popletený, veď som predsa taká mladistvá. Nebyť niektorých divných príznakov, ani si to nevšimnem 😆

Zostarla som. Ide o to, že vo vnútri sa tak necítim, ale zvonka to vidia všetci

Čo by ma netrápilo, keby… A preto píšem tieto riadky. Nie som v tom sama a radšej sa vystavím zraniteľnosti s Vami, mojimi čitateľmi, než sa zľaknem a zostanem bezmocne fňukať v kúte. 

V dvadsiatke som ľutovala ľudí stredného veku, keďže sa očividne ocitli jednou nohou v hrobe, alebo prinajmenšom v nudnom, stereotypnom žití bez nových podnetov. Nikdy takto nedopadnem, zaprisahala som sa. Vždy budem mať pružné telo, sviežu myseľ, otvorené srdce a sexi chuť naplno žiť.  

Nuž, tak to s ilúziami býva. Žijú, pokým sa o niečo nerozbijú. U mňa o realitu a neodvrátiteľný chod biologického veku. Ale našťastie, nejaké mi zostali a budem ich chrániť celým svojim telom, mysľou a srdom. 

Napriek tomu, že s mojím telom, aj s mojím mozgom sa stalo čosi zvláštne a začali si zo mňa robiť dobrý deň, sa nič nezvyčajné a dramatické nedeje. No, dobre, občas reagujem ako šomravá babka, ale dokážem sa pri tom pristihnúť a zatrhnúť si to. Niekedy úspešnejšie, inokedy menej. 

Udialo sa však niečo prelomové. Niečo, o čom so dobre vedela. Akurát, nastal čas začať to poriadne žiť:  Človek nie je taký starý, koľko má rokov, ale nakoľko sa cíti!

Priamy dosah na pribúdajúce roky nemám

Mám však niečo, čo ma ochráni pred úpadkom. Dokážem ovplyvňovať svoje zásoby duševnej a telesnej energie. Tie sú zásadné na prežívanie kvalitného a naplneného života aj vo vyššom veku. Medzi nami chodia ľudia starí v tridsiatke a mladí v osemdesiatke. Neobyčajne veľa závisí od životných názorov a postojov. Omnoho viac, než si ľudia pripúšťajú.

Ten, kto lipne na dávno prekonanej minulosti alebo odmieta prijať neustále sa dejúce zmeny, skracuje si život. Navyše, stráca kontakt s dobou a jej dianím. 

Neustála zmena je jediná istota, o ktorú sa v procese starnutia môžeme s istotou oprieť.

Ako si užívať aj vek, ktorý prináša veľa limitácií a obmedzení?

Dorásť, dobehnúť do vyššieho veku a byť stále užitoční a prínosní môže byť na úrovni heroických výkonov. Vlastne sa to môže podobať na lámanie rekordov vyžadujúcich si neobyčajne veľa driny a žičlivých okolností. Na rozdiel od našich predkov máme výhodu v tom, že dĺžka života trvalo rastie v dôsledku vedeckých vymožeností, ale rýchlosť starnutia sa nezmenila. Odborníci hovoria o procese starnutia ako o multifaktorálnom deji a sumarizovanom výsledku epigenetických (genetických) a nadobudnutých faktorov, vrátane životného štýlu, spôsobu stravovania, fyzickej aktivity a prekonaných ochorení. 

Preto som si naordinovala zákaz súboja s myšlienkami na starnutie, žiadne vzdorovanie, lamentovanie, horekovanie, nariekanie… 

Namiesto toho som sa vrhla štúdium stoickej filozofie. Je výborná z viacerých dôvodov. Stoikovia sa snažili vyvinúť filozofickú teóriu, ktorá by ľuďom pomohla žiť plnohodnotný a spokojný život. Viac o tom onedlho o v ďalšom blogu.

Foto: Roman Benický

Príspevok Keď máte päťdesiat, už viac nečakáte na povolenie žiť zobrazený najskôr Life koučing.

Čo vám dodáva odvahu neľakať sa svojich narodenín po štyridsiatke? 

Pre mňa je najväčšou výzvou púšťať tlak a očakávania, čo všetko by som podľa niečoho alebo niekoho „mala urobiť“ alebo aká by som „mala byť“, keď už nie som najmladšia.

Snažím sa aktívne pestovať postoj, ktorý mi dodáva slobodu byť aj v zrelšom veku aktívnou účastníčkou svojho života. Ešte dôkladnejšie vyhodnocujem, čo je a čo nie je pre mňa dobré.

Moje vyzretejšie ego ma plne podporuje v tom, že mi nie je jedno, čo mi život prinesie. Chcem sa na tom činorodo podieľať. Podľa toho si aj prispôsobujem svoju cestu. Nie tým, že by som sa pokúšala zbavovať viditeľných prejavov starnutia, ale tým, že sa o seba starám po všetkých stránkach – fyzicky, mentálne, emočne, duševne aj duchovne.

Rozhodla som sa, že budem po schodoch vedúcich k vyššiemu veku stúpať vzpriamene a hrdo, dokonca s gráciou a noblesou. V tom vykračovaní nahor v ústrety môjmu pozitívnemu a aktívnemu starnutiu sa stále učím „plávať vo vlnách“ a objavovať pri tom svoje schopnosti. Vnímam, čo mi ide najlepšie a teším sa z toho. To, kde sa zasekávam sa snažím ďalej rozvíjať. Keď sa idem na tom doraziť, púšťam to. Rozhodla som sa pre postoj, že neopustím svoje ideály. Keby som to urobila, zostarla by som tak, že by mi „odišla“ chuť ďalej skákať (no dobre, aj prekračovať sa ráta) cez prekážky.

Starnutie je nevyhnutné

A nie je to choroba. Starnutie nie je liečiteľné.

Starnutie je skôr spôsob života, než stav bytia. Rozhodujúci je proces udržiavania pozitívneho postoja, dobrého pocitu zo seba samého, udržiavanie si mentálnej, emočnej aj duševnej kondície a zdravia.  

Úspešné starnutie je „viacrozmerné“. Nezahŕňa iba vyhýbanie sa chorobám a udržiavanie sa v dobrej kognitívnej  forme. Je o trvalom zapojení sa do sociálnych a produktívnych aktivít. Takýto proces rozvoja a udržiavania všetkých svojich funkčných schopností umožňuje pohodu aj vo vyššom veku.

Spísala som si desatoro zásad, ktoré mi pomáhajú pri posilňovaní sebaobrazu a sebahodnoty ako midliferky. 

1.         Myslievam na to, že absolutisticky neplatí, že to, čo som sa v mladosti naučila o sebe, svojom vzhľade, schopnostiach a hodnote, ma bude sprevádzať do konca života! Vyberám si iba tie veci, ktoré ma podporujú. Tie, ktoré ma dávajú dolu a oslabujú ma, hádžem do priečinka na riešenie. Keď sa tam nedajú dať, idú rovno na recykláciu. 

2.         Mám zásadu, že keď vytrvám v láskavosti k sebe a premiešam ju s trochou disciplíny, môžem svoju sebadôveru budovať a upevňovať bez ohľadu na moje predošlé nepodarené pokusy. Napokon, doviedli ma k pokusom, ktoré vyšli. Výhoda mať nažité je v tom, že mám väčší odstup a nadhľad a z niektorých vecí sa už nerútim.  

3.         Pokiaľ ide o mieru sebavedomia, priemer je to, o čo sa hodlám usilovať. Niežeby som sa podceňovala. Radšej vsadím na „zdravé a stabilné“ sebavedomie, než na „príliš vysoké a krehké“. Nepotrebujem nikomu nič dokazovať, ani sa hrať na hrdinku, ktorá sa nebojí starnutia. Pravdaže mi nie je jedno, že budem v kategórii neatraktívna žena po menopauze. Ale takto o sebe rozhodne nehodlám uvažovať!

4.         Zatrhla som si instantné riešenia na rýchle zdvíhanie sebadôvery. Poriadny liečivý „vývar“ je v húževnatej zhovievavosti a súcitnosti k sebe samej. Už len výber ľudí, s ktorými chcem tráviť čas a priestoru, v ktorom chcem byť, robia zázraky. Nech žije sloboda voľby!

5.         Už som na dobrej ceste zmieriť sa s neúspechom ako neodmysliteľnou súčasťou môjho života. Nič tak neotužuje moju odolnosť, ako keď sa nenechám zastavovať strachom. Tam, kde si netrúfam, nemusím silou mocou ísť. Počúvam intuíciu, ona vie, čo je pre mňa dobré. Často si kladiem otázku: „Čo práve teraz potrebujem, aby sa mi uľavilo?“

6.         Viem, že cesta k pozitívnemu prežívaniu je dláždená negatívnymi zážitkami a znášaním emočného nepohodlia. Keď sa ma snažia myšlienky zneisťovať a nahovárajú mi, že necítim dobre, beriem ich s rešpektom na vedomie a priznám si, že mi je nanič. V sebaľútosti sa však kúpem iba limitovaný čas, aby sa mi nedostala príliš hlboko pod kožu.

7.         Úprimne sa konfrontujem so svojou autentickosťou a často sa samej seba pýtam: Som to teraz ja? Keď sa pristihnem, že hrám nejakú z rolí, ktorá mi úplne nesedí, zatrhnem si to. Vyzvem samú seba na reflektovanie toho, čo stváram, niekde v pokoji. Nech si urobím jasno v tom, ktoré role ku mne patria a ktoré už nie.  

8.         Dala som si záväzok opúšťať svoju bezpečnú ulitu a trochu aj zariskovať, aby som si dokázala, že veci zvládnem. Nie vždy je z toho radostné ujúchanie, ale zvyšujem si tak vieru v seba a v svoje schopnosti. Kde inde, než v mimo komfortnej zóne by som zistila, čo sú moje limity a kde ešte môžem posúvať svoje hranice?

9.         Úprimne sa zaujímam o svoje prežívanie, myšlienky a pocity. Nie preto, aby som ich hodnotila, ale aby som dokázala so sebou lepšie pracovať, rozumela si a vyznala sa v sebe. Keď mám z toho chaosný spletenec, môj priateľ terapeut mi ho pomáha rozpletať. 

10.       STOP-ku majú všetky moje úvahy týkajúce sa toho, že starnutie je desivý čas plný zmien a osamelosti. Ja o tomto období uvažujem v kontexte toho, ako chcem prijímať zmeny pre postoj „starnúť s pôvabom“. Hodlám starnúť pozitívne, čo mi umožní prečkať očakávané aj neočakávané zmeny. Teda, fandím si v tom. Preto tvorím tento blog a vy môžete byť svedkami toho, ako sa mi to darí. Zároveň Vám ponúkam, keď sa chcete podeliť o svoje skúsenosti, ja aj čitatelia to ocenia 💓

Príspevok Ako prijímať pribúdajúce roky s gráciou?  zobrazený najskôr Life koučing.

Keď na sebe spozorujeme prvé prejavy pribúdajúceho veku, premkne nás stres, aktivuje sa naša zraniteľnosť a prepadneme pocitom neistoty. Najskôr nám príde ako dobrá stratégia zakryť viditeľné známky starnutia a ignorovať nepríjemné pocity, ktorých sa snažíme zbaviť za každú cenu. Dlhšie nám trvá, než prijme, že sú skutočné a chcú nám niečo povedať. Nikto nás neučí (keď si odmyslíme reklamy), ako reagovať na kvantum rôznorodého stresu, ktorý zmeny súvisiace so starnutím do našich životov prinášajú. 

Ako akceptovať zmysluplnosť starnutia?  

Než vám k tomu napíšem nejaké postrehy, ponúkam šesť príbehov. Žiadny nepatrí konkrétnemu človeku. Sú kompilátom z mnohých vypočutých príbehov, aby som na nich ilustrovala tému, ako nás starnutie – fyzické, mentálne, emočné vháňa do krízy stredného veku. 

Keď si príbehy prečítate, doprajte si chvíľu na uvažovanie. Ktorý sa vás dotkol, čo z neho s vami rezonuje? Chvíľu to pozorujte a potom čítajte ďalej. 

🧡 Mám pocit, že zrazu idem prudko dolu z kopca. Moja vitalita a nadšenie sa vytratili a mám pocit, že žiadna motivácia ma nedokáže zachrániť od pocitu márneho snaženia. Všetko sa totiž zhoršuje, keď si predstavím, že nemám dôvod vstávať ráno z postele. Načo, prečo? 

🤎 Som šialene unavená. Keby len to, ja sa cítim úplne prázdna. Som napnutá a podráždená v každej chvíli. Cítim sa ako v pasci, z ktorej nedokážem ujsť. Chcem sa uvoľniť, ale nejde to. Hromadia sa mi povinnosti, ktoré nestíham a viem, že to bude ešte horšie. Ako nad tým môžem vyhrať? 

🧡Dokázal som fičať vysokou výkonnostnou rýchlosťou. Ani som si nestačil uvedomiť, ako rýchlo z môjho života zmizli drobné radosti. Syn odišiel študovať do zahraničia a manželka má svoje koníčky. Mne zostala iba práca, kde mi teraz hrozí, že ma vymení niekto, kto nepotrebuje voľný čas pre seba. Niekto, kým som bol ja pred 15 rokmi. Kto som teraz ja? 

🤎 Som pripravená vykúpať sa vo svojej frustrácii, aby som dokázala lepšie porozumieť samej sebe. Rada by som sa vyhla chybám, ktoré som urobila v minulosti. Dá sa nájsť nejaká radosť v predstave, že by som svoje starnutie prijala a prestala vzdorovať? 

🧡 Pracoval som tak tvrdo a tak dlho, až som z toho ochorel. Najhoršie je, že hoci musím odpočívať, nedokážem to. Ja neviem, čo je to ničnerobenie. Ako mám sám seba presvedčiť, že mám hodnotu aj vtedy, keď nerobím dôležité veci? Ako mám uveriť tomu, že aj keď sa nebudem o niečo snažiť, aj tak ma budú mať ľudia radi?  

🤎 Cítim bezhraničnú zmes smútku, vyčerpania, stratenej vôle a beznádeje. Rada by som to všetkým vysvetlila, lebo túžim po tom, aby ma pochopili a boli empatickí. Nejde to. Iba dostávam rady, ako sa mám vzchopiť a objaviť nový zmysel života. Mám sa tešiť, že ma čaká skvelá životná etapa. Ako mám tomu uveriť, keď si najviac zo všetkého želám byť neviditeľná a mať pokoj od ľudí aj od sveta?

O momentoch, keď sa necítime vo svojej koži

Nehovoríme o svojich rozporuplných pocitoch – ani verejne, ani blízkym. Nie sme vychovávaní k tomu, aby sme priznali svoju nedokonalosť a neschopnosť poradiť si s nepríjemnými pocitmi. Vnímame to ako poníženie, ako niečo, čo by malo ostať ukryté pred zrakom druhých, aby sme ich alebo seba nevystrašili. Nasadzujeme si masku odvahy a smútime len v súkromí. Predstierame, že sme statoční a záťaž zvládame. 

Ku kríze pristupujeme, akoby šlo o anomáliu v našom živote, ktorá má ostať utajená alebo ignorovaná. Znamená to, že sme z bežného vnútorného rozpoloženia urobili tajomstvo, ktoré nemá nikto poznať. Ťaživé tajomstvo, ktoré nás oberá o pokoj na duši, kazí nám radosť a berie nádej. 

Múdrosť však patrí tým, ktorí si dokážu priznať, že im je ťažko, beznádejne, frustrovane, zlomene, bezvýchodiskovo… Ako to počúvam od ľudí, ktorí si dovolia debatu so mnou. V tej ich zraniteľnosti je sila – sila postaviť sa za seba a hľadať zdroje podpory, vnútornej i vonkajšej. Prizvať niekoho citovo nezainteresovaného do svojho príbehu je oslobodzujúce. Inak o prežívaní uvažujeme, keď máme spolucestujúceho a nie sme sami stratení v chaotickej džungli pocitov a myšlienok.  

Zimovanie – Ako nájsť útočisko v ťažkých časoch

Názov skvelej knihy Katherine May, v ktorej som objavila analógiu s procesmi, ktoré v nás spúšťa kríza stredného veku. A hoci je tento výraz spájaný s negatívnou konotáciou a bulvarizovaním, popisuje životné obdobie, kedy naše nevedomie prichádza s rekapituláciou doterajšej pomyselnej polovice života. 

Hlboko so mnou rezonovalo, ako autorka opísala svoje bolestivé obdobie. Ťažko jej ochorel manžel, syn prestal chodiť do školy a vlastné zdravotné problémy ju priviedli k odchodu z náročného zamestnania. Hlbokými úvahami zdieľa skúsenosti o sile odpočinku, o tichej kráse zimy a o cyklickom, nie lineárnom chápaní života. Mayno zamýšľanie sa s prírodnými a mytologickými metaforami vo mne vyvolalo silnú odozvu. Smutné a chladné obdobia sú rovnako intenzívne a silné, keď prídeme do stredného veku. 

Nekonečná, nepredvídateľná zmena je odvekou podstatou života

Keď máme nažité, nastáva čas na premýšľanie, rekapituláciu, obnovu stratených síl a veľké upratovanie či radikálnu obnovu. To všetko je nevyhnutné. Nahovárame si, že sa to možno dá nejako zjednodušiť, než nás to dohoní so spoľahlivou zákonitosťou, že život sa vo svojej podstate nedá mať pod kontrolou. 

Snažiť sa nájsť dokonalé pohodlie – fyzické, emočné, duševné, duchovné je ilúzia, ktorú nám vnucujú reklamné príbehy. Keď sme zmietaní rozporuplnými myšlienkami a emóciami, niet kam ujsť. Hľadanie rýchlej útechy je únik, ktorý nám iluzórne oddiali prežívanie frustrácie, ale precitnutie bude o to tvrdšie. 

Moja osobná skúsenosť (tiež som midliferka), aj skúsenosti mojich klientov potvrdzujú, že niektoré myšlienky a pocity sú ťažko stráviteľné. Hlavne vtedy, keď sa ich snažíme popierať, alebo sa tváriť, že ich nemáme na tanieri. Trávenie uľahčuje uvedomenie si, že život je konštantná zmena. Jediné, čo dokážeme mať pod kontrolou, je spôsob, akým sa k nej postavíme.

Som fanúšičkou pozitívneho myslenia vďaka technikám z pozitívnej psychológie, ale nepovažujem ich za všemocné. Keď sa usilujeme vytesniť druhú stranu svojho príbehu, ktorý sa nám nepáči, nájde si svoju cestu, aby sa nám ukázal v najmenej vhodnej chvíli. Zvyčajne vtedy, keď nás budú sužovať pochybnosti, že čo ak nie sme dosť silní, aby sme to všetko zvládli. A čo ak to nevydržíme? Čo potom? 

Ako sa o seba starať v období, kedy sa naše prežívanie mení?

Som si vedomá, že sa nedá dosť zdôrazniť, aké je dôležité samých seba prijímať práve takých, akí sme v tejto chvíli. Nie takých, akými by sme si prali byť alebo akými by sme podľa svojho presvedčenia byť mali. 

Môžeme s pribúdajúcim vekom bojovať, alebo ho akceptovať. Alebo ideálne spojiť akceptovanie a bojovanie. Akceptovanie, že sú určité zmeny, ktoré nemôžeme zvrátiť. Dejú sa zvonku aj z vnútra. Obidve sú dôležité. Bojovanie s vekom sa oplatí nahradiť prácou, ktorá pomáha naše telo udržiavať zdravé. Dá sa viesť „boj“ za to, aby sme ostali flexibilní po všetkých stránkach. Aby sme sa postavili zahanbujúcim pocitom a strachu. Aby sme si vážili samých seba za to, aký máme postoj k privilégiu žitia dlhšieho života.  

Chcem o tom väčšmi na svojom blogu písať. Ako tému starnutia uchopiť nie cez väčší výkon a drinu, ale cez prijatie toho, že zmeny sa nedejú jednorazovo. Prichádzajú v cykloch, znovu a znovu. Sú bežnou súčasťou života. A je rozdiel, či ich vnímame ako zlyhanie a očakávame, že sa rýchlo poučíme. Alebo si povieme, že aj druhá polovica života je len otázkou praxe.

Budem postupne prinášať odpovede na najčastejšie otázky súvisiace so stredným vekom: 

• Ako nájsť zmysel života v tejto fáze života?
• Ako sa vysporiadať s výzvami, ktoré prináša starnutie: zdravotné problémy, strata blízkych, zmeny v pracovnom aj osobnom živote?
• Ako nájsť nové spôsoby na rozvinutie svojich záujmov a získanie nových skúsenosti?
• Ako udržiavať zdravý životný štýl a zvládať stres?
• Ako nadväzovať nové vzťahy a udržiavať existujúce?
• Ako sa vyrovnávať s pocitom osamelosti a izolácie?
• Ako sa vysporiadať s emocionálnymi výkyvmi a zmenami nálad?
• Ako nájsť rovnováhu medzi prácou a osobným životom?
• Ako objaviť spôsoby pomoci ostatným?

P.S. 

Uvítam, keď sa podelíte o svoje zážitky, skúsenosti a čokoľvek, čo chcete zdieľať cez moje príspevky s ľuďmi. Keď mi napíšete, môžeme blog tvoriť spoločne.

Príspevok Starnutie je rast a zmena. Aj kríza a bolesť zobrazený najskôr Life koučing.