Zažívam v príbehoch klientov, že nedokážu zveľaďovať vlastnú dôstojnosť, lebo si na nej „stoja“. V zmysle, že si nedovolia byť samými sebou, lebo im v tom bránia limitujúce presvedčenia o sebe. Vzniká tak nesúlad medzi tým, ako vidia samých seba (sebaobraz) a tým, kým by sa chceli stať (ideálne ja). To zásadne ovplyvňuje to, ako si vážia seba a s akým podielom sebaúcty môže ich sebadôvera počítať. 

Ako sa staráte o svoje prirodzené sebahodnotenie? Nepýtam sa to len tak. Určenie vlastnej hodnoty má hlboký efekt na myšlienkové procesy, emócie, priania, hodnoty a ciele, ktoré ovplyvňujú naše správanie sa. 

Odborníci popisujú 4 hlavné faktory, ktoré ovplyvňujú sebavedomie, a tým aj „nacenenie“ vlastnej hodnoty:

1. Reakcie ostatných – keď nás ľudia obdivujú, lichotia nám, vyhľadávajú našu spoločnosť, pozorne nás počúvajú a súhlasia s nami, máme tendenciu rozvíjať pozitívny obraz o sebe. Ak sa nám vyhýbajú, zanedbávajú nás, povedia nám nepekné veci, podporuje to negatívny obraz o sebe.

2. Porovnanie s ostatnými – keď sa nám ľudia, s ktorými sa porovnávame (naša referenčná skupina) zdajú byť úspešnejší, šťastnejší, bohatší a lepšie vyzerajúci ako my, máme tendenciu uvažovať o sebe zle. Keď nám prídu ľudia z nášho kmeňa menej úspešní ako my, náš obraz rastie smerom k pozitivite.

3. Sociálne úlohy – keď zastávame spoločenskú rolu, ktorá má prestíž, podporuje to našu sebaúctu. Iný status má podnikateľ, lekár, moderátorka ako nezamestnaný, smetiar, pacient v psychiatrickej liečebni.

4. Identifikácia – úlohy, ktoré zastávame, a ktoré sú súčasťou našej osobnosti, závisia nielen od externých vplyvov, ale aj od toho, aký vplyv mali na naše formovanie rodičia, pedagógovia a ďalšie vplyvné osobnosti v našich životoch.  Keď vám autoritatívny, neempatický otec tvrdil, že z vás nikdy nič nebude a neustále vás ponižoval a urážal, veríte tomu, než sa vám podarí tú „kliatbu“ (manipulatívne presvedčenie) zlomiť. 

Našu skutočnú hodnotu určuje pomyselná trojnožka sebadôvery, sebaúcty a sebavedomia.

Sebaúcta je vlastne aj druhom spokojnosti samého so sebou. 

SEBAÚCTA je schopnosť vážiť si samého seba. Dá sa naučiť. Človek, ktorý ju má, nedovolí druhému, aby ho akokoľvek ponižoval, utláčal alebo týral. Včas rozozná varovné signály a buď sa potenciálnemu manipulátorovi oblúkom vyhne, alebo sa proti nemu včas razantne vyčlení. Sebaúcta je schopnosť dokázať sa prijímať aj s chybami a omylmi. Vedieť si robiť drobné radosti a potešenia, aj keď im nepredchádza žiadna splnená úlohu.

Sebadôvera je viera v seba samého, v zdroj vlastnej vnútornej sily.

SEBADÔVERA, ktorej časť je vrodená a časť sa dá získať. Či už podporou ľudí okolo nás, alebo na základe toho, že sme si dokázali v živote úspešne poradiť sami len na základe vlastných rozhodnutí.  A tiež tým, že sme samým sebe zatrhli sebaponižovanie a znižovanie vlastnej hodnoty. A urobili si z vnútorného kritika svojho vnútorného priateľa, radcu a skvelého pomocníka. 

Sebavedomie je o postoji a prístupu k životu, ktorý vedie k motivácii.

SEBAVEDOMIE sa dá na rozdiel od sebaúcty a sebadôvery zdvihnúť pomerne rýchlo. Stačí vymeniť dysfunkčný partnerský vzťah za funkčný alebo si vybudovať kariéru, či vymeniť obmedzujúcich ľudí vo svojom okolí za podporujúcich.  Sebavedomie je sčasti dané tým, ako nás hodnotia druhí ľudia, ako sa im javíme navonok. Možno ho pomerne úspešne predstierať. Svojho nekompromisného vnútorného kritika viete naučiť hovoriť tak, aby vám neubližoval, ale pomáhal. 

Päť krokov k spacifikovaniu svojho kritickému JA:

1. Ak chcete svoj vnútorný hlas zapojiť do svojich služieb, zahrajte si hru na pozorovateľa, ktorý neustále sleduje, kedy sa mu jeho vnútorný hlas prihovorí negatívne. 
2. Už keď sa objaví prvý náznak takejto myšlienky, povedzte si STOP (a hneď sa pochváľte, ako ste včas negatívnu myšlienku odhalili a zneškodnili).
3. Ak vám to spočiatku nejde pohotovo, skúste sa odosobniť. Predstavte si, ako by sa zachoval váš šikovný a úspešný priateľ, ktorého si vážite pre jeho bystrý úsudok. Čo by v danej chvíli podnikol? Viete sa inšpirovať? 
4. Tým, že sa pozriete na svoju situáciu z pohľadu, že je v nej aj niekto iný, sa zbavíte sa sebahodnotenia. To vám pomôže zamerať sa na racionálne a konštruktívne riešenie celej situácie. 
5. Keď možnosti vymyslíte, hľadajte spôsob, ako sa pustíte do ich realizácie – či už na mentálnej úrovni (dostať pod kontrolu negatívne myšlienky), na emočnej úrovni (úprimne si priznať svoje pocity a dovoliť si byť zraniteľní) alebo akčnej (pôjdete a  rovno niečo urobíte).

Výstraha pred sabotovaním samého seba

Nič nie je ľahšie ako podviesť samého seba. Nerobte si to. Dodržte slovo, ktoré ste si dali, dávate si tým vedieť, že ste sami pre seba dôležití. Nemusíte robiť veci na 100 %, ráta sa každý pokus, ktorým svoju hodnotu postupne zvyšujete. Chránite tak svoj sebaobraz a posilňujete svoju sebadôveru. 

Príspevok Ste DOSŤ dobrí bez ohľadu na stupeň dokonalosti zobrazený najskôr Life koučing.

Nechcem, aby to vyznelo ako hanenie ostatných rodičov. Urobili najlepšie, čo v danom momente vedeli s tým, čo sami dostali do vienka. My sami sa vieme postarať o to, aby sme negatívne vplyvy z detstva zneutralizovali a naučili sa vzťah k sebe rozvíjať láskyplne.

Príbeh jeden z mnohých

„Nikdy nebolo dosť dobré, čo som urobila. Počúvala som, že mám na viac, že sa mám väčšmi snažiť. Výhovorky a odvrávanie boli prísne zakázané“, rozpráva svoj príbeh Anička. S ťažkým povzdychom pokračuje: „Nikdy som od otca nepočula pochvalu alebo uznanie. Svoje poučné prednášky končil vždy s dodatkom, že chce len moje dobro a nemôže mi dovoliť, aby som si zničila život!“ Vypočujem si veľa variácií Aničkinho príbehu. Mávajú spoločné jedno: ich protagonisti sa nedokázali rodičovi zavďačiť, nech robili čo robili. Nebola to ich chyba. Tie nároky neboli na mieste. Akurát, zostali im bolačky z nedostatku bezvýhradného prijatia. Na pozadí bola vždy nejaká podmienka, ktorú bolo treba splniť, aby sa im ušlo vrúcnosti a lásky, ak vôbec.

Kde sedí žaba na prameni

Korene zlého vzťahu k sebe sú v našich príbehoch z detstva. Naučili sme sa už ako malí vnímať samých seba ako nedostatočných, neschopných, nemožných, nenormálnych… To tyranizovanie zvonka od autorít sme na seba prevzali v podobe, že sme si stvorili vlastného vnútorného kritika, recenzenta, hodnotiteľa, posudzovateľa… Niekedy miernejšieho, inokedy krvilačne nekompromisného. Rád zobral na seba úlohu toho, kto sa postará, aby sme ochotnejšie konali podľa príkazov druhých. Pritom dozerá, aby sme zadržali ten zlostný rodičovský hlas vo vnútri nás samých. A snažili sa o dokonalosť, alebo aspoň o perfektnosť.

Ako sa zbaviť prekliatia

Keď máme v sebe silného kritika, stávame sa sami pre seba zlými spoločníkmi. Je nám nepríjemné zostávať osamote, pričom vo väčšine spoločenských situácií sa budeme cítiť stratení. Háklivá situácia, ale má riešenie. Chce to zmeniť postoj. Začína sa od úlohy, kedy venujeme pozornosť svojej vnútornej reči. Čo je to, čo si sami neustále hovoríme? Aký dialóg so sebou vedieme? Ako sa napomíname? Trestáme? Obviňujeme? Píšeme si to, aby sme to mali zdokumentované z odstupu a nadhľadu. Neraz sa klienti vydesia, keď to urobia na domáce zadanie a týždeň poctivo monitorujú, čo všetko sa im prehnalo hlavou. Ani im to neprišlo také zmrzačujúce, než sa to nezobrazilo pokope. A v tom to je, neuvedomujeme si, koľko negatív, okríknutí, kritiky a výhrad sme si schopní nadeliť počas dňa, týždňa, mesiaca… Najhoršie je, že sa s tými výrokmi stotožníme. V tom je ich zákerná moc. Uveríme tomu, že to tak je.

Až keď si prejdeme cez úprimné uvedomenie si toho, čo sa v nás odohráva, vieme s tým niečo urobiť.

Nebyť si cudzí a priblížiť sa k sebe

To je ten zázračný liek. Hľadať pre seba bezvýhradné prijatie a nepodriaďovať svoj sebaobraz a sebahodnotu niečomu zvonka. Rozhodovať o tom sami, aj bez schválenia „vyššej moci“. Dovoliť si byť takí, akí sme, aj s chybami a nedostatkami. A k tomu sa učiť, ako so sebou prestať nepriateľsky komunikovať.

Keď sa pristihnete pri tom, ako si hovoríte: „Ty sa taká hlupaňa neschopná“, je to signál na opravenie sa. Predstavte si samú seba ako vlastné dieťa, z ktorého chcete vychovať sebavedomého, pozitívne mysliaceho človeka. Aký zvolíte prístup? Mohli by ste si povedať napríklad: „Moja, vyzerá to na zdolanie nejakej výzvy. Máš chuť premýšľať, ako sa do toho pustíš? Minule sa ti to krásne podarilo.“

Takýto jednoduchý zvrat v dlhodobom návyku nepôjde zo dňa na deň. Vyžaduje si veľa zameranej pozornosti na to, kde sa túlajú vaše myšlienky. A tiež energie, aby ste ich posielali smerom k vlastnej podpore, nie ku kritike. Tá obrovská zmena, ktorá takýmto opatrením nastane, je veľkým krokom správnym smerom. V psychošine sa tomu hovorí skrotenie svojho hanebného vnútorného hlasu.

Príspevok Skrotiť falošný vnútorný hlas zobrazený najskôr Life koučing.