Nadmerná negativita dokáže znižovať našu sebaúctu, čo má demoralizujúci účinok, lebo nastáva spochybňovanie toho, kým v skutočnosti sme a aká je naša hodnota. Nepokladáme za dosť šikovných, odvážnych, vytrvalých, úspešných… 

Bývame v strehu pred potenciálnymi „útokmi“ a nepríjemnými reakciami, čo odvádza našu pozornosť a sústredenie. Sme kvôli tomu zraniteľnejší a väčšmi chybujeme. 
Snažíme sa nájsť vinníkov okolo seba, aby sme na niekoho zvalili vlastnú stagnáciu a nespokojnosť. Ak sa v tom zacyklíme, máme bližšie k role obete a vyhováraniu sa. 

Psychologická projekcia čiže zvaľovanie viny na druhých je proces, pri ktorom človek popiera svoje vlastné negatívne impulzy, zatiaľ čo ich prisudzuje druhým. Všetci sme k tomu náchylní v čase osobnej krízy. Aby sme takýto stav zvládali, potrebujeme si osvojiť zásady, ktoré nám s tým pomôžu. 

AKO SA VYMANIŤ Z NEGATÍVNOSTI 

Zastavte sa a zhodnoťte situáciu

S frustráciou sa najlepšie pracuje v momente, keď ju zažívate a uvedomujete si ju. Na to sa potrebujete pristaviť pri svojom prežívaní a zamyslieť sa nad tým, čo vašu frustráciu vyvolalo. Spôsobilo ju to, že niekto mešká na dohodnuté stretnutie a vám to nabúra nasledujúci program? Kolega vám oznámil, že s jeho pomocou nemáte počítať? Alebo vám niekto neoprávnene vynadal? Či máte pochybnosti o tom, kam smeruje váš život? 
Keď máte pomenovaný zdroj frustrácie, zamerajte svoju pozornosť na to, čo pozitívne z tejto situácie viete vyťažiť. Napríklad, ak niekto mešká, môžete ten čas využiť na odpovedanie na správy, alebo si vydýchnete a usporiadate myšlienky. Zostanete na niečo sami? Môže to byť výzva, ako sa naučiť niečo nové. Niekto sa vás dotkol? V čom spočíva vaša slabina? Kedy vás pochybnosti o sebe zmenšia na malé bezbranné dieťa? Alebo vám život uniká pomedzi prsty? Čo s tým môžete urobiť, aké zdroje potrebujete na zmenu? 

Pozrite sa na situáciu pozitívne 

Malá vedomá zmena uhla pohľadu na situáciu vám pomôže zmeniť celkový pocit, a to, ako sa v danej situácii cítite. S odstupom a nadhľadom získate mentálnu kontrolu nad tým, čo sa deje. Ste to vy, kto si vyberá, ako sa na danú vec budete pozerať. Môžete nariekať alebo ísť a niečo urobiť. Niečo malé a postupné, aby ste si dali vedieť, že sa tým aktívne zaoberáte. To vám navodí pocit kontroly a dosahu, nebudete si pripadať bezmocne a vydaní napospas okolnostiam. 

Spomeňte si na poslednú frustrujúcu situáciu

Ako dopadol posledný zážitok, keď ste boli sklamaní, otrávení, znechutení? S odstupom času sa  pravdepodobne ukázalo, že ste si poradili a zvládli to. Príliš dlho analyzovať minulú situáciu neprispeje k vašej odhodlanosti postaviť sa zoči-voči nepriaznivým okolnostiam. To, čo pomôže, je vybrať si niečo použiteľné a funkčné na základe minulých skúseností, čo sa dá zopakovať. Alebo sa ďalej otvárať novým skúsenostiam, aby ste trénovali frustračnú toleranciu a flexibilitu. Nepokazí niečo iba ten, kto sa do ničoho nepustí. Vaše pokusy sú príležitosti na rozvíjanie samých seba. 

Nádych, výdych

Z plných pľúc sa nadýchnuť dodá dostatočné množstvo kyslíka do mozgu, čo vám pomôže upokojiť sa. Také jednoduché, a pritom také účinné. Zopakujte to minimálne päťkrát a sledujte na úrovni tela, odkiaľ sa hlási napätie. Je to šija, brucho, sánka? Dýchajte tak, aby ste napäté časti tela uvoľnili. 
Je to tá najlepšie využiteľná časová dotácia, ktorá zaručene prinesie efekt, hoci vám príde, že nemáte kedy strácať čas dýchaním. 

PREVENCIA NEGATÍVNOSTI 

Pravidelne sa venujte duševným aktivitám

Získavate tak priestor na to, ako sa spájať so svojimi pocitmi a vytvárať si priestor na zosúladenie myšlienok s emóciami. Zaručene pomáhajú rôzne techniky mindfulnessu (všímavého stavu mysle). Klasicky osvedčené je písanie si denníka vďačnosti alebo súcitnosti, spoluprežívanie pocitov s druhými ľuďmi, kvalitné trávenie času samého so sebou, zdravá životospráva a dostatočný pohyb a spánok.

Trénujte naučený optimizmus 

Je výbornou protiváhou ku katastrofickým scenárom – mierni ich nápor na našu tendenciu vidieť všetko temnejšie, než v skutočnosti je. Je to pojem z pozitívnej psychológie vychádzajúci z predpokladu, že talent pre radosť je možné, rovnako ako ktorýkoľvek iný talent, kultivovať a rozvíjať. Chce to mentálnu prácu s vedomým spochybňovaním negatívnych myšlienok či vnútorných dialógov. Vďaka optimistickému pohľadu sme ako ľudský rod v dávnych časoch prežili a prispôsobili sa aj nehostinnému a nepriateľskému prostrediu.
Ako na to píšem v tomto svojom blogu.

Negatívne myslenie neprináša pozitívny život

„Princíp kontroly je životne dôležitým faktorom šťastia. Tento princíp, založený na rokoch psychologických výskumov hovorí, že svoj život vnímate pozitívne do takej miery,
do akej cítite, že nad ním máte kontrolu, a negatívne do takej miery, do akej cítite,
že kontrolu nemáte, alebo že vás riadia vonkajšie vplyvy či iní ľudia.
Medzi vysokým výkonom a šťastím na jednej strane a pocitom,
že máte svoj život pod kontrolou na strane druhej existuje priamy vzťah.“ 
Brian Tracey

Foto: Francesco Ungaro / Pexels 

Príspevok Šesť spôsobov ako neutralizovať frustráciu a negativizmus zobrazený najskôr Life koučing.

Súčasná generácia detí má oveľa viac citových problémov, než predchádzajúce generácie. Mladí ľudia častejšie trpia osamelosťou a depresiami, sú impulzívnejší, nervóznejší, agresívnejší a majú väčšie sklony robiť si starosti ako ich rodičia. Nechcem to nafukovať, ale výskumy Ligy za duševné zdravie poukazujú na alarmujúce štatistiky. 

Detstvo a dospievanie sú kľúčové obdobia v živote. Práve vtedy sa vytvárajú emočné návyky, ktoré neskôr určujú smerovanie človeka. Citová výchova niektorých detí je ponechaná náhode. V tomto spočíva hrozba. Keď deťom neposkytneme dobrý základ, na ktorom by mohli ďalej rozvíjať svoju emocionálnu inteligenciu, nemôžeme očakávať, že si s nástrahami náročnej doby poradia. 

Sociológ Michal Vašečka to vystihol: „Škola môže osobnosť len rozvíjať, ona ju samotnú nevytvorí.“ Zároveň, v školách pretrváva prístup, ktorý opísal Seth Godin: „Ak odovzdáte sloh s dokonalou gramatikou, bežný učiteľ vás ohodnotí na výbornú. Kontroluje, či viete, kde sa píše tvrdé a mäkké ‚i‘ a či používate spisovné slová. Či ho váš príbeh dojal, nie je pre neho podstatné. Takto škola potláča tvorivosť.“ Dodávam, že aj emočnú otvorenosť a transparentnosť. 

Čo všetko by mohli rodičia aj školy robiť, aby vychovávali celistvého človeka? Čo sa dá podniknúť na to, aby v triedach dochádzalo k spájaniu intelektu a emócií? Skúsenosti mi ukazujú, že deti treba odbremeňovať od toho, aby boli svedkami nezvládnutých životov dospelých, za ktorých potom svojsky preberajú zodpovednosť. 

Áno, sme preťažení, unavení, frustrovaní… to nás však neospravedlňuje, že ideme zlým príkladom a mnohé problémy ignorujeme, neriešime konflikty, otvorene nekomunikujeme, neregulujeme svoje emócie, nezvládame stres a nestaráme sa o svoje fyzické a mentálne zdravie.

Udržiavať zdravý mozog a vyrovnané emočné prežívanie spočíva v zásadách, ktoré keď praktizujeme my, deti sa pridajú. Sú prosté a účinné:

1. Dostatočne spať.
2. Limitovať pobyt v online svete.
3. Pravidelne sa hýbať.
4. Dobre sa stravovať.
5. Vyhýbať sa drogám a alkoholu.
6. Čítať každý deň.
7. Redukovať stres a dbať na psychohygienu.
8. Pestovať si záujmy.
9. Starať sa o vzťahy.
10. Praktizovať vďačnosť a súcit. 

Zredukované: namiesto rozčuľovania sa, kritizovania a lamentovania robiť správne veci.

Príspevok Vždy je dosť času na to, aby sa isté veci robili zobrazený najskôr Life koučing.

Myseľ a telo sú na používanie – ak nerobia nič produktívne, pustia sa do seba. Výsledkom je mix pocitov súvisiacich s frustráciou, ktoré prekazia snaženie sa. Moja priateľka na posilnenie svojho odhodlania hovorieva: „Nestojí mi za to napchať sa prázdnymi kalóriami existencie namiesto hľadania skutočnej výživy.“
Myslí tým to, že zmysluplná aktivita za nami nepríde a nepozve nás, aby sme sa prekonali, upratali si priority a konali v súlade so svojím hodnotovým svetom. My jej potrebujeme vyjsť v ústrety. 

Jedno z najstarších filozofických hesiel Carpe diem antického básnika Horatia, ktoré zľudovelo, nás nabáda, aby sme žili svoj život naplno. Vieme to a chceme to. Len nám medzitým zavadzajú veci, ktoré potrebujeme vybaviť alebo odpratať. 

Mám pre vás ponuku na leto. Nie je ako z katalógu s neodolateľnými fotkami, ale dokáže sa postarať o väčší efekt, než vám sľubuje nádherne potlačený papier. 

Odložte bokom všetko, čo vás rozptyľuje a z nezadržateľne ubiehajúceho času si urobte také leto, ktoré vás nadľahčí a naplní všetkým tým, čo máte radi. Privítajte každý začínajúci deň ako najlepší možný na prežitie niečoho, za čo budete vďační – nech by to bolo akokoľvek malé. Tak dokážete vyťažiť (nielen) z letných mesiacov viac, než keď vám prekĺznu pomedzi prsty iba s týždňom, dvomi dovolenky. 

Dovoľte si spomaliť a zamyslieť sa nad tým, čo vás plnohodnotne vyživí po všetkých stránkach – mentálne, emočne, fyzicky a duchovne. Keby ste samých seba chceli podviesť a vybrali si lacnú náhradu, spomeňte si na pocit frustrácie, ktorý z toho príde. 

Nezáleží na tom, kde budete tráviť leto. Záleží na tom, ako sa pri tom budete cítiť. Lebo naozaj nechcete na otázku: „Čo ste robili v lete?“ odpovedať: „Nič také“.

Prajem vám povznášajúci letný čas. Odmeňte sa zážitkami, ktoré vám urobia zásoby pozitívnej energie na zimu. 

Príspevok Urobte zo seba projekt na leto zobrazený najskôr Life koučing.

Mať dosť seba samého? Nie je to nebezpečné?

Často vo svojej praxi počúvam, ako ľudí ničí, keď si hovoria: „Zajtra urobím niečo iné!“, hlavne, keď sa ani zajtra nič nezmení. Väčšinou v pozícii „leziem si na nervy“ nie je človek osamotený. Všetkým okolo – priateľom, blízkym, kolegom – jeho výhovorky po čase začínajú liezť na nervy. Býva otravné byť dlhodobým svedkom rozprávania, ako niekto premárnil možnosti, ktoré mohol využiť minulý týždeň, mesiac, rok… Všetka podpora a motivácia vyjde navnivoč, pokým chronickému sťažovateľovi nezapne, že si lezie na nervy aj on sám. Až vtedy zvyčajne pripustí, že môže svoj postoj zmeniť. 

Byť zaplavený pocitmi zlyhania a sklamania, mať plné zuby neschopnosti a nemohúcnosti – čo už len na tom môže byť podporné? Je to však dobré na to, že pred sebou prestaneme konečne uhýbať a ľutovať sa. Vďaka za to. Môže nás to konečne rozpohybovať k tomu, že prestaneme hľadať dôvody zablokovania a zacyklenia niekde vonku, mimo nás.

Kde hľadať bod zlomu?

Naše predstavy o tom, ako by mal vyzerať náš život sú v nás zakorenené veľmi hlboko. Niektoré sme pobrali po ceste, niektoré nám boli podsunuté a daktoré sme si sami vytvorili. Časom sa z nich stanú myšlienkové vzorce, ktoré determinujú správanie, a to ovládne každodenné fungovanie. Zvykneme si na to a príde nám nepodozrivé, že si podrážame nohy a sabotujeme samých seba. Návyk nerešpektujúceho prístupu k sebe sa stane automatom. Potom je otáľanie, nerozhodnosť, sebaklam a porovnávanie s ostatnými prirodzenou súčasťou nás. Vytvoríme si kontrastný protiklad k tomu, čo skutočne chceme. Staneme sa jeho rukojemníkmi, a zrazu nestačí iba chcieť ísť z toho von.

Jordan Belfort, autor knihy, podľa ktorej natočili film Vlk z Wall Street, to trefne vystihol: „Jediná vec, ktorá stojí medzi tebou a tvojím snom, je ten posratý príbeh, v ktorom si dookola omieľaš, prečo tvoj sen nemôžeš dosiahnuť.“ 

Ako skoncovať s výhovorkami?

Sú to také milosrdné náplaste na našu pohodlnosť. Objektivizujú, prečo teraz nie je ten pravý čas. Takýchto príbehov je veľa: „Nemôžem si dovoliť dať teraz výpoveď. Nemám dosť skúseností rozbehnúť vlastný biznis. Bojím sa, že prídem o peniaze. Keď o svojom nápade ľuďom rozprávam, hovoria mi, že už je tu takých služieb veľa, že bude veľmi ťažké uspieť. Viem to, moja hlava chce istoty, lenže bez riskovania sa nepohnem z miesta. Na druhej strane mám už plné zuby toho robiť prácu, ktorá ma nebaví. Neviem sa rozhodnúť, stále zvažujem za a proti a idem sa z toho zblázniť.“ 

Iba jediná osoba vie, ako v sebe zapálite iskru

Na počiatku svojej praxe som robila všetko preto, aby som sa múdro pýtala a rafinovaným prieskumom zisťovala, čo klienta napokon pohne k aktivite. Bolo pre mňa oslobodzujúce zistiť, že ľudia sú schopní uskutočniť dramatické zmeny bez ohľadu na stupeň motivácie. Vieme, že najväčšmi sme motivovaní vlastnými túžbami a želaniami, než niečím zvonka. Žiadne hrozby, sľuby, finančné odmeny, ocenenia či iné vonkajšie faktory nemajú na motiváciu taký vplyv ako mobilizácia vnútra. Bežne sa využíva, aby si človek na stupnici od 1 do 10 sám ohodnotil mieru svojej motivácie. Predpoklad je, že tí, čo sa označili 10, podniknú niečo s oveľa väčšou pravdepodobnosťou ako tí, čo sa označili dvojkou. Nie je to však tak! Mám z praxe potvrdené, že ľudia schopní výrazných zmien na úrovni správania sa pohybujú na celej škále motivačného kontinua, nielen na jeho najvyššom konci. Motivácia nemusí mať silu elektrárne či tornáda, takýto stupeň u väčšiny ľudí nie je dosiahnuteľný. Motivácia je absolútne výlučne individuálna záležitosť. 

Ako začať o zmene uvažovať

Zmena má svoje štádiá a chcieť ju razom je ako skok do vody, ktorej hĺbku nepoznáme. Môžeme vyviaznuť bez zlomeného väzu a nemusíme. Potrebujeme sa na celý proces pozrieť ako na postupnosť krokov a vymedziť si, odkiaľ začneme a čo budeme postupne podnikať. Nezanedbateľné sú dôvody, pre ktoré chcem dosiahnuť zmenu správania, rovnako ako aj klady, schopnosti, hodnoty a zdroje, na ktoré sa môžem spoliehať. V hre budú aj prekážky, ktorým bude treba čeliť, a ktoré budú vytrvalé, aby nás spochybnili. A potom nasleduje ešte niečo kľúčové: úprimná konfrontácia so sebou, či som na zmenu správania pripravená. Úrovne uvažovania nad tým budú rôzne – od: nebudem to robiť, nemôžem to robiť, môžem to robiť, budem to robiť, robím to až po ideálne: ešte stále to robím.  

Rozhýbať sa do akcie

Záujem o zmenu ešte nie je záväzok, že ju človek aj uskutoční. Čím sme bližšie k zmene dlhodobého správania, tým sme bližšie aj k vnútornému konfliktu a pochybnostiam, či chceme a dokážeme zmenu presadiť. Dôležitou stratégiou je vedomie toho, že konfliktné pocity, neistota a výhrady sú bežné, a neraz nevyhnuté. Inak by nemohlo prísť do nášho života niečo nové. Viac ako na aktívnom „vykonávaní“ zmeny sa narobíme na našom mentálnom natavení. Potrebujeme prísť na spôsob, ako skrotiť pochybnosti, neutralizovať obavy a obmedzujúce myšlienky prekrývať užitočnými. Keď toto zdoláme, omnoho ľahšie sa nám robí rozhodovacia súvaha a príprava stratégie v podobe toho, čo všetko od nás zmena chce a čo na to budeme potrebovať. 

Čo si budeme hovoriť, hlava má rada hru na to, uvažovať iba nad „proti“ a nevšímať si „pre“. Máme obavy vydať sa na vlastnú cestu za vlastnými snami, pretože sa úporne sústreďujeme iba na „čo ak“, „čo by sa mohlo stať“ a „prečo to tak nepôjde“. Pokojne premrháme veľa času útekom pred vlastnými snami namiesto behu k nim. A je to tak v poriadku, pokým sa z toho neobviňujeme.

Dostať sa do prešu nás môže doviesť k slobodnejším rozhodnutiam

Mnoho motivačných odporúčaní nás smeruje k tomu, aby sme slobodne a naplno hovorili áno všetkému, čo chceme robiť, aby sme mohli byť so sebou spokojní. Mne sa v praxi ukazuje, že často cesta vedie tadiaľ, kde si trúfneme povedať nie všetkým veciam, ktoré nám neprospievajú. Žienka z úvodného príbehu napokon zistila, že je pod obrovským tlakom naplniť očakávania rodiny usadiť sa a mať rodinu. Ona sama to tak necítila. Bolo pre ňu oslobodzujúce zistiť, že viac ako polovicu vecí, ktoré od seba chce, robiť nemusí. Nebolo by to kvôli nej, ale kvôli ostatným.  

Na počiatku sa neraz stačí popasovať s vyjasnením si, čo je to, čo od seba naozaj očakávame – my sami, nie tí druhí. Potom prichádza uvedomenie si, že netreba čakať na žiadny zázračný veľký tresk, aby nám zmenil spôsob života. Nad svojim sebaurčením máme vždy plnú moc. Rada v diskusii so sebou používam formulku: „Len ty sama vieš, čo chceš. Tvoje rozhodnutie bude mať následky. A len ty sama si môžeš zvoliť, čo urobíš.“ 

Nech žije autonómia. To je tá najväčšia hybná sila – len ju stačí aktivovovať. 

Príspevok Motivácia k zmene nemusí mať silu tornáda zobrazený najskôr Life koučing.

• Sledujte akékoľvek negatívne, sebakritické myšlienky a vnútorné monológy.
• Uvedomujte si, že sú to iba myšlienky, konštrukcie a interpretácie; nie sú to skutočné fakty.
• Skúmajte spôsoby, ako môžete prerámcovať negatívne hodnotenia o sebe na zhovievajšie a súcitnejšie.

Povedzme, že ste urobili niečo, čo ľutujete a pustili ste sa do neužitočného a obviňujúceho vnútorného monológu: „Ty hlupaňa! To sa ti zase niečo podarilo! Si nemožná!“ Keď sa to stane, prvým krokom je uvedomenie si, že ste skĺzli do odsudzovania seba. Potom si všímajte, že tie označenia, ktorými sa častujete, sú iba vaše myšlienky, vykonštruované z vašej frustrácie a sklamania zo seba. Nasleduje uvažovanie nad tým, ako dokážete tieto myšlienky zmeniť na konštruktívnejšie. Namiesto toho, aby ste si nadávali „Si otrasná“, „Totálna hlupaňa“, „Ako by ťa mohol mať niekto rád?“, ich môžete prerámcovať: „Spomaľ“, „Bolí ťa to“, „Potrebuješ povzbudenie“a podobne.

Keď svoju „pravdu“ poviete takýmto spôsobom, vaše srdce to ľahšie prijme. 

Príspevok Ako si hojiť emočné boľačky zobrazený najskôr Life koučing.