Najskôr však osobné vyznanie.

Poznáte ten zvláštny pocit, keď sa vám zdá, že sa vám život vymyká spod kontroly? Robíte čo máte. Snažíte sa. Plánujete. A predsa sa veci nedejú tak, ako ste si predstavovali.
Nie tak, ako by „mali“.

Zažila som také obdobie. Bolo to náročné. Mala som pocit, že nič nedáva zmysel, že sa mi všetko opakuje dookola a ja stále neviem, čo s tým. Najhoršie bolo, že mi nedochádzalo, že zbytočne budem hľadať dôvody, prečo to tak je. Dobré bolo, že som začala sama sebe liezť nervy, čo ma poháňalo k aktivite. Až neskôr som pochopila, že sa mi život nesnažil ublížiť. Chcel ma „rozhrkať“, aby som konečne „dosadla“ do verzie seba, s ktorou budem rezonovať. 

Počúvam v príbeh klientov podobné otázky, ako som si sama kládla:

• Prečo sa to deje práve mne?
• Čo robím zle?
• Čo s tým môžem urobiť?

Na tieto otázky neexistujú jednoduché odpovede. Keď to niekto tvrdí, zavádza. Neexistujú ani spoľahlivé skratky. Existuje cesta. Pre každého z nás jedinečná, objavná, niekedy bolestná, ale zakaždým rozvojová, prinášajúca cenné učiace sa skúsenosti. 

Chcem sa s vami podeliť o moje úvahy, prečo sú tieto tri otázky esenciálne pre každého nás. 

Prečo mávame pocit, že sa nám život nedeje podľa našich predstáv?

Mnohí z nás kráčajú životom s akousi vnútornou mapou – predstavou, ako by mal náš život vyzerať, akú máme mať kariéru, ako by sme sa mali cítiť, čo by nám malo prinášať šťastie a akú rodinu by sme si mali založiť alebo aj nie.

Lenže čia je to mapa? Neraz nie je naša vlastná. Je to mapa, ktorú nám odovzdalo prostredie, ktoré na nás vplývalo, a ktoré nás formovalo. Je to pre nás smerodajné, než si uvedomíme, že čím viac sa vzďaľujeme od toho, čo je naozaj naše, tým viac cítime napätie, frustráciu alebo prázdnotu.

Veľkú časť života žijeme tak nejako automaticky, cez staré vzorce, strachy, predpoklady, domnienky a očakávania. Až kým sa niečo nezačne lámať, prepadať, rúcať, strácať, komplikovať…
Vtedy prichádza zlomový moment, ktorý vystihol lekár, psychiater a psychoterapeut Carl Gustav Jung:

„Až kým si neuvedomíte svoje nevedomie, bude riadiť váš život a vy to budete volať osud.“

Keď Jung hovorí o nevedomí, myslí tým všetko v nás, čo nevidíme, nechceme vidieť alebo sme sa naučili potláčať – pocity, túžby, strachy, traumy, vzorce správania, presvedčenia prevzaté z detstva a prostredia, v ktorom sme vyrastali. Tieto obsahy pribúdajúcim vekom nezmiznú. Ostávajú aktívne a ovplyvňujú naše rozhodnutia, vzťahy a životné smerovanie, aj keď si myslíme, že konáme slobodne a racionálne.

Keď si svoje nevedomé vzorce neuvedomujeme:

• opakovane sa ocitáme v rovnakých typoch vzťahov (napr. s chladnými, dominantnými či nedostupnými ľuďmi),
• robíme tie isté chyby, hoci si sľubujeme, že „tentoraz to bude inak“,
• reagujeme neprimerane silnými emóciami (hnevu, úzkosti, viny), ktorým sami nerozumieme,
• sabotujeme vlastné úspechy alebo šťastie.

Nevedomie vtedy „ťahá za nitky“ a my len reagujeme.

Keď nevidíme príčinu vo vnútri seba, pripisujeme ju vonkajším silám:

• Ja mám jednoducho smolu.
• Všetci muži/ženy sú rovnakí.
• Taký je môj osud.
• Život mi stále hádže polená pod nohy.

Jung nepopieral existenciu nepriaznivých okolností či náhod, ale upozorňoval, že to, čo považujeme za osud, je často len nespoznaná psychická dynamika. Keď si nevedomie začneme uvedomovať:

• získavame možnosť voľby,
• prestávame slepo opakovať staré scenáre,
• preberáme zodpovednosť za svoj život,
• meníme „osud“ na vedomé smerovanie.

To, čo si neuvedomujeme, nás ovláda. To, čo si uvedomíme, môžeme meniť.

Ako správne „čítať“, čo sa nám deje?

Život s nami neustále komunikuje.
Nie cez slová, ale cez pocity. Opakujúce sa situácie. Zlyhania. Vzťahy. Intuíciu. Ticho.

Ja som po dvadsiatke všetko vnímala ako problém a vôbec mi nedochádzalo, že v skutočnosti dostávam odkazy, že mám niečo zmeniť. Potrebovala som sa naučiť, že emócie sú kompas. Kým som ich potláčala, nemala som možnosť porozumieť im. 

„Nič sa nikdy nedeje len tak. Všetko je súčasťou prebúdzania.“

Táto myšlienka buddhistickej učitelky, mníšky a spisovateľky Pemy Chödrön ma sprevádza doteraz. Je v nej hlboká pravda: to, čo sa opakuje, nezmizne, kým tomu nevenujeme pozornosť.

Bolo oslobodzujúce zistiť, že nemusím zmeniť svet. Keď sa začalo meniť moje vnímanie, začal sa meniť aj môj život.  
Keď už začíname vidieť, čo ďalej?
Sebapoznanie je len začiatok.
Ďalším krokom je vedomá, slobodná voľba.
V sebe máme silu. Nie nad tým, čo sa deje okolo nás, ale v tom, ako na to odpovieme.

Takémuto proaktívnemu postoju ma učili knihy neurológa, psychiatra a filozofa Viktora Frankla:

„Medzi stimulom a reakciou je priestor. V tomto priestore je naša sila vybrať si odpoveď. A v našej odpovedi je náš rast a naša sloboda.“

Ten priestor je miestom, kde sa rodí osobný rozvoj. Nie preto, že sa musíme vylepšiť, zmeniť alebo opraviť. Preto, že sa chceme stať vedomejšími. Pravdivejšími. Celistvejšími. Súcitnejšími. A tým aj slobodnejšími. 

Čo môžete pre seba urobiť každý deň počas celého roka? 

• Prevezmite zodpovednosť za prežívanie svojho vnútorného sveta.
• Buďte k sebe súcitní a úprimní, nie však tvrdo a podmieňujúco.
• Robte malé, udržateľné kroky. Napríklad namiesto „musím“ si hovorte „rozhodol*a som sa“.
• Nájdite si čas pre seba každý deň vďaka rituálom, kedy spomalíte, aby ste sa so sebou spojili v tichu.  

Dôverujte neviditeľnej práci, ktorú robíte vo svojom vnútri znova a znova, než vám prinesie uvoľnenie a dobrý pocit zo seba.
Proces návratu k sebe je ako pozvanie vyrásť. Spomaliť sa. Zastaviť sa. A počúvať – seba, ľudí, svet okolo.

Čo ak všetko, čo sa vám deje, nie je proti vám, ale pre vás?

MALÉ SEBAREFLEXÍVNE CVIČENIE

Nájdite si 10 minút ticha a položte si tieto otázky. 
Bez hodnotenia nad odpoveďami uvažujte a vyberte si z nich niečo, čo vám pomôže budovať operačný systém svojho dobrého života. Neexistuje jeden princíp, jedna axióma, jedno pravidlo. Objavujte, vyvíjajte a testujejte „to“ svoje vďaka sebaspytovaniu a hľadaniu odpovedí.

1. Čo sa mi v živote opakuje a čo mi to chce ukázať?
2. Kedy sa cítim najväčšmi vo svojom strede?
3. Aký jeden malý krok môžem urobiť už dnes, aby som žil*a všímavejšie a vedomejšie?

Osobná poznámka na záver

Keď sa v niečom v mojich riadkoch spoznávate, vedzte, že v tom nie ste sami.
Možno to práve teraz bolí, možno sa cítite stratení, zneistení, alebo ste práve v bode zlomu, ktorý môže niečo zásadné zmeniť.

Keď sprevádzam klientov, ktorí sa vydajú na cestu k sebe, delím sa o svoju skúsenosť:

Nie sme tu na to, aby sme všetko mali pod kontrolou. Sme tu, aby sme sa učili dôverovať.
A niekedy to najväčšie, čo môžeme urobiť, je nezutekať a zostať sami pri sebe.

Foto: Susanne Stöckli from Pixabay

Príspevok Tri jednoduché otázky, ktoré v novom roku veľa napovedia zobrazený najskôr Life koučing.