Príspevok Majstrovstvo druhej polovice života zobrazený najskôr Life koučing.

Príspevok Keď si je žena vedomá svojich kvalít… zobrazený najskôr Life koučing.

Zvládanie emócií krok za krokom 

Krok prvý: Zastavte sa

Aby ste sa dokázali zastaviť, je potrebné zaregistrovať emóciu hneď v jej počiatku. Inak vám hrozí emočný únos, za ktorým sú produkty tajných programov z detstva a deštruktívnych myšlienkových schém. 
Emócie sa dobre registrujú v tele. Zlosť môžete napr. zachytiť a pozorovať ako tuhnutie čeľustí alebo tlak na hrudníku, teplo v hlave, hromadiace sa energiu v celom tele… 

• Zmapujte si, kde v tele sa vám emócie „zobrazujú“. Urobte si k tomu emočnú mapu a zakreslite si časti tela, ktorými vaše emócie najväčšmi hýbu alebo cez ktoré si ich najskôr uvedomíte.  

Krok druhý: Pomenujte emóciu

Emóciu, ktorú zaregistrujete, pomenujte. Akonáhle si totiž dokážete povedať, čo vlastne prežívate, oslabuje sa celková emočná nálož. Získate pre seba trochu času a uvedomíte si, čo robiť ďalej. 
Aby ste boli schopní svoje emócie lepšie registrovať a pomenovávať, je to potrebné trénovať. 

Pomôže vám, ak si nastavíte pripomienky v mobile, zhruba 5x denne. Akonáhle dostanete signál, zastavte sa a položte si tieto otázky: 

• Akú emóciu v tejto chvíli cítim? 
• Kde v tele emóciu prežívam? 
• Aké myšlienky sa mi preháňajú hlavou? 
• Kto je v mojej prítomnosti? 
• Akú činnosť práve robím? 
• Čo potrebujem v tejto chvíli? 

Krok tretí: techniky zvládania emócií 

VNÍMAŤ JEMNÉ SIGNÁLY  

Emócie sa začínajú prejavovať v tele oveľa skôr, než si racionálna myseľ uvedomí, že sa niečo deje. Predstavte si hnev, ktorý postupne stúpa z podbruška, rozpína sa v hrudníku, šľahá z očí, dvíha vás zo stoličky a nakoniec lezie z krku vo forme zvýšeného hlasu a nevyberaných slov. Ak si všimnete hnev na začiatku, kým iba sťahuje podbruško a solar plexus, máte ešte možnosť s ním niečo robiť. Pokiaľ ho zaregistrujete, až keď na niekoho kričíte, je už príliš neskoro. 

USTÁŤ SEBA

Nastupujúcu emóciu nemá zmysel potláčať alebo popierať – tým by ste pridali len ďalšie napätie a to urýchli výbuch hnevu alebo zmrazenie strachom. Aj keby sa násilná kontrola emócie podarila, vzniknuté napätie by sa uložilo v tele pre budúcnosť. Emóciu by ste mali prijať: aha, stúpa vo mne hnev, to je zaujímavé, čo táto situácia prináša. Byť jej pozorovateľom, nehodnotiť ju. Pripustiť, že máte právo cítiť to, čo cítite. A na základe toho do emócie neísť, keby vám hrozilo deštruktívne správanie. 

PREDÝCHAŤ A ROZCHODIŤ

Keď nie ste svätí, budú sa vás vaše aj cudzie emócie dotýkať fyzicky aj mentálne. Emočné napätie vytvorí stiahnutie alebo prílišné uvoľnenie niekde v tele, energeticky sa vyčerpáte alebo, naopak, vám bude energia tiecť aj z uší a v mysli sa môžu objaviť výčitky, obviňovanie seba alebo druhých, opakované prehrávanie uplynulej situácie alebo snaha utiecť z reality do virtuálnych svetov, kde je pokoj… 
Je dôležité, aby ste našli cez telo dôverný kontakt s vašimi emóciami. Iba tak im môžete rozumieť a zaobchádzať s nimi podľa potreby. Prvá pomoc „po akcii“ je zhlboka sa nadýchnuť do celého tela, a potom vydýchnuť zvyšky emočného vypätia cez všetky póry von, pokojne niekoľkokrát. Očistiť sa dychom alebo to ideálne rozchodiť na kyslíku. 

Krok štvrtý: Vyhodnoťte a poučte sa

Emočne nabité situácie, ktoré ste prežili, je potrebné vyhodnocovať. Zamyslite sa nad možnými príčinami. Pýtajte sa sami seba: 

• Ako často sa mi táto situácia opakuje? 
• Kedy sa mi to stalo naposledy? 
• Ktoré osoby sa toho zúčastnili? 
• Majú situácie, ktoré prežívam, niečo spoločné? 
• Ako som reagovala minule a ako teraz? 
• Aké boli dôsledky tej situácie, ako to dopadlo? 
• Akú by to mohlo mať súvislosť s mojimi programami a vzorcami? 
• Čo sa mi dnes v tej situácii podarilo?
• Čo mi pomohlo? (Pochváliť sa.) 
• Čo sa mi dnes v tej situácii nepodarilo? (Prijať to. Na svete neexistuje človek, ktorý by niečo nepokazil.) 
• Ako budem reagovať nabudúce? (Napísať a predstaviť si to.) 

Pestovanie emočnej hygieny

Zvládanie deštruktívnych emócií

• Učíte sa rozumieť sami sebe a svojim prežitkom. Učíte sa svoje emócie rozpoznávať a pomenovávať. Dokážete povedať, čo práve cítite.
• Zvedomňujete si, čo za prežitkami stojí a čo ich spúšťa. Poznáte svoju vnútornú krajinu, viete, čo máte vo svojej zážitkovej „databáze“ a na aké situácie ste nadmieru citliví.
• Ste prepojení so svojím telom. Vnímate, ako sa v tele jednotlivé emócie prejavujú, ako ovplyvňujú náš dych, tep alebo prietok krvi.
• Spoznávate svoje automatické reakcie a hľadáte alternatívy. Rozširujete si spektrum možných reakcií a učíte sa dopriať si trochu času, nech si reakcie môžete vyberať. Pomôcť vám môžu techniky mindfulnessu, čiže všímavosti.

Pestovanie konštruktívnych emócií

• Sú nimi súcit, empatia a láska. Tie vás môžu naviesť k myšlienkam, ako by ste sa v danej situácii cítili vy a ako by ste konali. Následne vďaka tomu viete urobiť to, čo naozaj pomôže obom stranám.
• Pomáha viesť si denník vďačnosti, ktorý podporuje naučený optimizmus. 

Najzákladnejších pocitov je päť:

1. SMÚTOK zažívame v reakcii na stratu. Umožňuje nám na chvíľu sa stiahnuť, stratu spracovať a signalizovať okoliu, že potrebujeme podporu.
2. STRACH sa nás zmocní, keď sa cítime ohrození. Chráni nás pred nebezpečenstvom, aby sme neutrpeli fyzické ani psychické zranenia.
3. ZLOSŤ slúži na zvýraznenie seba samého, keď nás niečo alebo niekto blokuje, prehliada, chce nám ublížiť alebo s nami nejedná fér.
4. ZNECHUTENIE prežívame v kontakte s niečím, čo je pre náš organizmus toxické a nepríjemné. 
5. RADOSŤ prichádza v reakcii na to, čo je nám príjemné a povznášajúce.

Nepríjemné emócie majú „protilátky“

1. Keď zažívame smútok, pomôže nám pevné puto. Potrebujeme byť v dobrom a pevnom vzťahu a nechať sa objať, pohladiť, hovoriť s niekým, napísať niekomu, zájsť s priateľmi na kávu.
2. Keď sa nás zmocní strach, dobre nám urobí upokojenie, ubezpečenie a uistenie.
3. Zlosť nám hovorí, že potrebujeme rešpekt. Je najlepšou protilátkou. Keď interagujeme s rozhnevaným človekom, rešpekt je to, čo ho upokojí.
4. Znechutenie velí: Bež preč! Toto je jedovaté! Od tohoto sa drž ďalej! A je jedno, či sa to týka skazeného jedla alebo skazeného prostredia v práci.

Príspevok Emočná sloboda   zobrazený najskôr Life koučing.

Príspevok Takto sa to podarí zobrazený najskôr Life koučing.

Prečo je odpustenie v živote človeka také dôležité?

Odpustiť znamená prestať nenávidieť. Odpúšťaním vyjadrujeme našu schopnosť odpratávať negatívne emócie z našich sŕdc. 

Neraz predpokladáme, že definitívne odpustenie je kapitulácia. Je to však vedomé rozhodnutie, že prestaneme prechovávať nevraživosť. Chce to od nás rozhodnutie odpustiť dlh, vzdať sa pomsty a odplaty, ktoré sme si zaumienili. Ideálne je prestať očakávať od toho, kto nám ublížil, aby nám poskytol akéhokoľvek emocionálne či iné odškodnenie.

Existujú aj veci, ktoré sa odpustiť nedajú? Ako sa vysporiadať s nimi?

Niekedy sa naozaj ťažko zmieruje s tým, aký je život kruto nespravodlivý. Na to však nemáme dosah, aby sme ľudí a svet naprávali, hoci niekedy si to mocne prajeme. To, čo ovplyvniť môžeme, je dostať sa do pohody napriek tomu. Napríklad tak, že vyriekneme hlasné, zrozumiteľné a rozhodné „nie“, keď s niečím nesúhlasíme, je niečo v rozpore s našimi hodnotami a našou sebaúctou. Postaviť sa sami za seba je často to najlepšie, čo môžeme pre seba urobiť. 

Nemusíme sa snažiť všetkým vyhovieť. Áno, odmietnutím im komplikujeme život. To, že komplikujeme život sebe, nám nepríde ťažké, robíme to radšej, ako vytvárať emočné nepohodlie iným. Je to síc veľkorysé, ale zraňujeme sa tým. Rešpektovať seba, a zároveň iných, je cesta k väčšej vnútornej slobode. Sme potom menej náchylní brať si všetko osobne a väčšmi prežívať emócie iných, než seba.

Čo je pri odpúšťaní najťažšie?

Prekonávanie traumy. Mohla ju zapríčiniť krutosť nejakého človeka, zanedbávanie, nedostatok rešpektu, bezohľadnosť, arogancia, ignorancia či dokonca osud. Dokáže „to vyrobiť“ veľa negatívnych emócií. 

Keď ľudí pri spracúvaní pocitov nenávisti, hnevu alebo zlosti sprevádzam, majú spočiatku ťažkosti zbaviť sa ich. Je to zvyčajne preto, že používajú hnev na to, aby sa stali silnejšími. Hoci spočiatku to môže byť dobrý nápad, postupne sa to stáva zahlcujúcim. Dokonca to mení správanie a človek je podráždený, nespokojný, frustrovaný, cynický, negatívny… Je to neprimeraná ochrana, ktorá dokáže zostať aktívna, aj keď ju už nie je treba. Nesmierne to vyčerpáva.

Čo so zaseknutím sa v starom hneve?

Je zákerný, lebo vyvoláva pocit bezmocnosti a stiahnutie sa do seba. „Liečba“ si vyžaduje postupnú silu hovoriť svoju pravdu nahlas. Nielen to, človek potrebuje ozvučiť aj to, čo ľutuje a čo ho bolí, čo mu ublížilo. Rovnako tak si priznať, aký hnev, odpor a túžbu po pomste alebo po sebatrestaní to v ňom vyvolalo.

Odpúšťanie má množstvo úrovní a pozostáva z množstva uzmierujúcich období. Deväťdesiatpäť percentné odpustenie môžeme považovať za úspešné. Úroveň pod päťdesiatimi percentami vyjadruje status, že práca pokračuje. Dobrá správa je, že dostať sa o kúsok ďalej než za polovicu cesty uľahčuje zvyšný proces, ktorý sa neraz odohráva „sám“ po malých prírastkoch. Definitívne odpustenie môže byť celoživotná práca. Je to v poriadku. 

Čo s hnevom, ktorý cítime voči sebe? 

Pasívna agresivita je spôsob reagovania ľudí, ktorí sa cítia bezmocní. Keď hnev potlačíme namiesto toho, aby sme ho ventilovali v konštruktívnom rozhovore alebo ho dali nejakým spôsobom najavo, namierime ho na seba. Úporná snaha udržať svoj hnev pod kontrolou za každú cenu, prípadne ho ignorovať, maskovať či inak skrývať, má za následok deštruktívne správanie – namierené na seba alebo na iných. 

Hnev treba omilostiť od mýtu, že by sme ho nemali cítiť. Pomáha riadiť sa týmito zásadami:

1. Akceptujte, že hnev je normálna emócia.
2. Uvedomte si, že ste dobrým človekom napriek tomu, že sa dokážete hnevať.
3. Správne využívanie hnevu je prospešné – je to prostriedok na dosiahnutie zmeny a nápravu chýb.
4. Zamyslite sa nad svojím strachom nahnevať sa. Čo najhoršie by váš hnev mohol spôsobiť? Akú stratégiu by ste mohli použiť, aby ste sa mohli nahnevať, ale pritom sa vyhli obavám z dôsledkov?
5. Nacvičujte si odmietnutie. Je to dobrá zbraň proti pasívne agresívnemu správania. Ak dôjde k hádke, nemaskuje svoj hnev reakciou ľahostajnosti. Vyjadrite slovami, čo potrebujete a prečo. 

Ako odpustiť sebe?

Položte si otázku: „Čo potrebujem, aby som urobil/a hrubú čiaru a začala znovu?“ V odpovediach hľadáte možnosti, čo by vám pomohlo k zmiereniu sa so sebou. Keď viete, čo potrebujete, aby ste sa s danou situáciou ďalej netrápili, púšťajte sa do toho a vytrvajte. Keď sa naučíte odpúšťať sebe, oveľa ľahšie odpustíte druhým.

„Ľudský mozog sa vyvinul tak, aby zaistil, že naše bojové emócie tromfnú povznášajúce, rozvíjajúce a znášanlivé, avšak krehkejšie, pozitívne emócie. Z tejto emocionálnej divočiny je jedinou cestou von zmena vlastných myšlienok prostredníctvom prepisu osobnej minulosti: odpustiť, zabudnúť, alebo potlačiť zlé spomienky. Nie sú však známe postupy, ktoré by zabúdanie, alebo potláčanie uľahčili. Priame pokusy na potlačenie myšlienok sa obrátia proti nám a zvýši sa pravdepodobnosť, že si ‚zakázaný predmet‘ predstavíme. Ako jediná fungujúca stratégia pre prepis zostáva iba odpustenie, ktoré sa spomienky nedotkne, ale boľavý tŕň odstráni alebo dokonca pretransformuje.“ Toto sú podporné slová psychológa Martina Seligmana. 

Ako žiť bez nenávisti a s pokojom na duši? 

Nevzdorovať a nechcieť, aby boli veci iné, než sú. Vnútornú rovnováhu dosahujeme, keď sme spokojní s tým čo máme, keď sa neštveme za niečím, čo možno skutočne ani nepotrebujeme. Za vnútornou vyrovnanosťou je stav našej mysle a vedomia, kedy vonkajšie veci prijímame také, aké sú. Filozof by povedal, že hľadáme najskôr svoj vlastný stred, aby sme sa mohli stať stredom pre druhých.

Vnútorný pokoj a naplnenie zmyslu života spočíva v zameriavaní sa na potreby vnútra a duchovna, než pachtením sa po materiálnych veciach. Rovnováha potrebuje asistenciu našej mysle, lebo tá riadi naše zvyky, priania, postoje… Keď sme mentálne silní a myseľ nás nevláči sem a tam, rozhodujeme sa v súlade s vnútorným hodnotovým svetom, morálkou a etikou – tak získavame slobodu. 

Keď sa naučíme žiť v súlade so svojou vnútornou podstatou a vnímať svoje pocity, potreby, myšlienky a schopnosti, a rovnako tak to akceptujeme aj u druhých, vyžarujeme mier. 

Príspevok Sedem najčastejších otázok o odpúšťaní zobrazený najskôr Life koučing.

Žijeme vo svete, v ktorom sme neprestajne atakovaní rozličnými udalosťami. Zrážame sa s nimi, a reagujeme na ne, aj keby sme neraz radšej nechceli. Každá naša reakcia, správanie a konanie sú tvarované svetom našich emocionálnych skúseností. Tie vyformovali práve „zrážky“ v podobe najrôznejších interakcií a naše reakcie kolíšu v závislosti od emočnej pamäti. Dostávame sa tak do kolobehu pocitov, ktoré menia našu náladu rýchlejšie než prepnutie televízneho programu. 

Príbeh jeden z mnohých

„Vôbec netuším, odkiaľ to príde. Som v pohode, hovorím si, ako všetko zvládnem a v okamihu je všetko inak. Nejaká neviditeľná sila ma stiahne dolu a ja sa cítim slabá, nemožná, nahnevaná a bez vôle niečo urobiť.“ Rozpráva mi Eva, ktorej priznanie dôverne poznám z ďalších podobných príbehov. 

Niektorí klienti vnímajú samých seba ako svojho najväčšieho nepriateľa. V debatách to vychádza na povrch, keď devalvujú samých seba a považujú sa skôr za obete. Potrebujú sa prepracovať k uvedomeniu, že sú si sami príčinou pocitov, ktoré im berú radosť zo života. Akonáhle prichádza k tomuto poznaniu, nájdu východ z bludiska vlastných negatívnych myšlienok. 

Tajná zbraň prežívania

Nálada dokáže ovplyvniť naše posudzovanie a rozhodovanie spôsobom, s ktorým nepočítajú pravidlá ani racionality, ani intuície. Tú moc má preto, lebo do mysliacich procesov namieša poriadnu dávku emócií. Keď ich preklopí do negatívnej roviny, výrazne navýši vnímanú frekvenciu rizika a neželaných udalostí. Keď do pozitívnej, umožní zachytiť príležitosti ako výzvy, nie ako obavy. Prirodzenejšie je pre nás vnímať najskôr to zlé, aby sme boli v bezpečí. Akurát, hlava nás vie bravúrne manipulovať cez iluzórne nebezpečie, ktoré vydáva za skutočné. Dá sa však naučiť, nedovoliť emóciám zahmlievať naše úsudky.

Zázračne jednoduchá schéma 

Trik spočíva v prejdení zo stavu, kedy iba náhodne emocionálne na veci reagujeme do stavu, kedy sme schopní reagovať primerane, akoby „lepším spôsobom“. Je to mentálny cvik, vďaka ktorému sme schopní reagovať adekvátne. Primeranosť je konštruktívnejší spôsob konania, než emočný únos (moment, kedy emócie vypnú racio). Namiesto toho, aby nás poháňali nekontrolovateľné emocionálne reakcie, vieme rozvíjať odstup a nadhľad a dopriať si čas, než zareagujeme. 

Pestovanie primeranosti 

Neznamená prekonávanie alebo kontrolovanie emócií. Precítenie emócií nás robí ľuďmi. Primeranosť spočíva v zušľachťovaní emócií tak, že si internalizujeme lepšie spôsoby reagovania na druhých. Internalizácia (zvnútornenie) je psychologické a sociologické označenie procesu, počas ktorého si vnútorne osvojujeme objektívny svet, aby sme boli schopní prežiť v ľudskej spoločnosti. Bývame rozpoltení a v nepohode práve preto, že proti sebe stojí ego a sociálne interakcie. 

Keď sa naučíme, ako zušľachtiť svoje odpovede na „sociálne vojny“, môžeme začať reagovať na ľudí spôsobmi, ktoré sme si vypestovali, a nie tými, ktoré sa automaticky derú do popredia ako pudová emocionálna reakcia. Vieme byť pokorní, súcitní, empatickí, láskyplní, veľkorysí, ohľaduplní, tolerantní… namiesto toho, aby sme boli arogantní, hrubí, nevšímaví, ignorantskí, sebeckí, bezohľadní… 

Zušľachťovanie seba prostredníctvom rituálov

Skúste zmeniť niektoré zo svojich typických reakcií. Všímajte si, ako robíte rutinné veci a ako sa pri tom cítite: rozlúčite sa ráno s partnerom, stretnete kolegov, pozdravíte svojho nadriadeného, telefonujete, v obchode vykladáte nákup na pás, pohádate sa s niekým, kto do vás vrazil… Koľko skutočnej a nerušenej pozornosti bežne ľuďom venujete?

Vyskúšajte si to aj vo verzii, že ste vedome všímaví a empatickí voči druhým. Otvoríte dvere neznámemu, napíšete správu priateľke, ktorá má problémy vo vzťahu, úprimne sa usmejete na niekoho, koho míňate, pomôžete mamičke s kočíkom alebo starenke cez cestu, vypočujete si blízkych bez odbiehania k niečomu inému… Vnímajte, čo s vami takéto správanie urobí a ako vplýva na vašu náladu. 

Nadviazať s niekým spojenie si vyžaduje vydať zo seba to najlepšie. Je to o vydávaní pozitívnej energie, nech už sme v práci, s blízkymi, v obchode, s priateľmi. Preukazovať úctu a rešpekt je ten najlepší spôsob, ako pôsobiť na ľudí, a tým aj na seba. A mať dobrý pocit zo seba je to najviac, čo môžeme pre seba robiť.

Príspevok Ako neprekážať samým sebe zobrazený najskôr Life koučing.

Mentálna sila dokáže chaotické myšlienky robiace poplach spacifikovať. Potrebuje od nás, aby sme boli vnímaví voči tomu, čo sa s nami tu a teraz, v tomto momente deje a dopriali si čas, než na to zareagujeme. Mám na mysli  stotinky, nie odchod do bunkra s konzervami. Pokým vypáli ako prvá amygdala (najstaršia časť mozgu), na vedomé uvažovanie a konštruktívne možnosti nezostane priestor. Automat plazieho mozgu sa mi hodí skutočne iba vtedy, keď ma naháňa v lese poľovnícky pes, lebo si myslí, že som dvojnohá srnka. Ja vtedy potrebujem ozlomkrky utekať, jačať a nájsť jeho majiteľa. Ešte by som mohla na neho zaútočiť, ale keďže som pacifistka, tak radšej lámem svoje bežecké rekordy. 

Keď som premýšľala, na čo sa chcem v dnešnom blogu zamerať, uvedomila som si, že som už o veciach, ktoré vám chcem na statočné a odvážne prežívanie odporúčať, písala. A tak som z doterajších mojich blogov vybrala 5 tém, ktoré by sa mohli proti paralýze z analýzy hodiť. Na strach neraz zaberá to, že myšlienky majú inú prácu, než vyrábať najhoršie možné verzie katastrof.

 Vykúpiť sa zo zajatia vlastnej bujarej negatívnej predstavivosti spočíva v tom, venovať pozornosť niečomu užitočnejšiemu a radostnejšiemu, než obavám. V tomto blogu nájdete päť tipov na pokorenie nanič myšlienok. 

Emócie sa nedajú oklamať ani odbiť. Majú svoj vlastný spôsob, ako nás prinútia brať ich na vedomie. Oplatí sa vedieť, ako na ne. Aj strach je emócia – pripisujeme jej negatívny význam, ale potrebujeme ho.

Nádej je úplne niečo iné ako obyčajné želanie či takzvané pozitívne myslenie. Nestačí len pohodlne sedieť, mať pozitívne myšlienky a silno si priať, ako by malo vyzerať niečo, na čo si nárokujeme.

Šesť jednoduchých tipov, ako v sebe zrodiť aspoň na čiastočného optimistu alebo menšieho pesimistu 🙂 

Prevencia je o jednoduchých veciach. Dan Gilbert, jeden z autorov významnej štúdie o šťastí radí: „Hlavné je byť oddaný niekoľkým jednoduchým typom správania: meditácii, telesnému cvičeniu, dostatočnému spánku, altruizmu…“ 

Príspevok Ako udržať hranicu medzi strachom a odvahou? zobrazený najskôr Life koučing.

Keď sa nechávame pri interakcii s ľuďmi unášať neuváženými a búrlivými reakciami, skončíme v hnevaní sa – na seba, aj na nich. V hneve bývame skalopevne presvedčení o mnohých veciach, ktoré v skutočnosti odzrkadľujú iba našu zlosť. Máme na ňu právo, len zlosť nás dokáže úplne opantať a zaviesť do bludiska emócií. Čím hlbšie doň prenikáme, tým ťažšie sa odtiaľ dostávame, lebo nás odvádza hlboko do zlosti. To hnevlivé sa nám usadí v hlave, akoby to už nikdy nemienilo odísť. Uväzníme sa vo vlastnej hnevlivej reakcii. 

„Hnevať sa je ako držať horúci uhlík so zámerom hodiť ho na niekoho iného. Ten, kto sa popáli ste vy.“ Buddha

Pamätám si časy, kedy som veľa uvažovala o povahe druhých ľudí. Starala som sa viac o to, čo povedia druhí a prispôsobovala sa im. Vyrábala som si zbytočné konflikty so sebou, a potom aj s druhými. Na mnohé staré spory sa teraz pozerám z pohľadu toho, koľko času som venovala zbytočným banalitám. A tomu, ako málo som si uvedomovala, čo je skutočne za mojim hnevaním sa.  

Päť kľúčových vecí, ktoré som sa o hneve naučila:

Všetko, čo nás irituje na druhých nás môže doviesť k pochopeniu seba samých.

Prečo nás dokáže na druhom niečo nesmierne hnevať? To dráždivé u iných je náš vlastný tieň – temná stránka, ktorú by sme radšej potlačili a nevideli. Cesta zmierenia vedie cez prijatie svojich dobrých aj zlých stránok. Každý z nás je vyskladaný z toho, čo je hodné obdivu, aj z toho, čo skrývame. Pred sebou to však potrebujeme priznať a byť si toho vedomý.  

Hnev môžu vyvolať nevyspytateľné nároky. 

Keď niečo očakávame, začneme si myslieť, že máme na to automaticky nárok. Z toho však môže prísť veľké sklamanie, a napokon presvedčenie, že nám bolo ublížené. Keď sa cítime zranení, tak bývame zlostní, lebo sme zraniteľní. V zraniteľnosti je však sila, keď s ňou pracujeme v rovine sebapoznania a sebaprijatia.

Zradná je pasívna agresivita v podvedomí.

Zatieňuje naše schopnosti a bráni nám v žití príjemného života. Mnohé emočné únosy, kedy intenzita prežívania vypne racio a strácame kontrolu nad sebou a situáciou, nás odvlečú do navonok neprejaveného hnevu a zlosti. Keď zostane hnev skrytý, nachádza si inú cestu, ako dať o sebe vedieť. Má rád deštruktívnosť na mnoho spôsobov. Prevenciou je otvorene, konštruktívne a priebežne vyjadrovať to, čo cítime a kde sú naše hranice.  

Je múdre smerovať hnev na problémy, a nemieriť ním na ľudí.

Hnev nás neubráni pred bolesťou a zranením, keď k nim už došlo. Zniesť bolesť bez hnevu je majstrovstvo, ktorému sa učíme vďaka všímavosti a meditovaniu. V skutočnosti záleží hlavne na tom, aby sme v sebe nachádzali silu na budovanie pozitívnych medziľudských vzťahov. V nich sa cítime v bezpečí a dôverujeme ľuďom. Vtedy sa vieme „správne“ hnevať. 

Na hnev je najlepším neutralizátorom láskavosť. 

Treba ju trénovať. Moja skúsenosť hovorí, že čím väčšmi sme láskavejší k sebe, a potom aj k druhým, tým menej pociťujeme hnev. Hnev klesá, akonáhle stúpa láskavosť. Skvelá zákonitosť robiaca z nás hrdinov, lebo takto porazený hnev sa transformuje na užitočnú energiu. 

Príspevok Ako sa nepopáliť hnevom zobrazený najskôr Life koučing.

Emócie sa však nedajú oklamať ani odbiť. Majú svoj vlastný spôsob, ako nás prinútia brať ich na vedomie.

Zvyknú sa nám pomstiť napríklad:

• Nevysvetliteľným záchvatom hnevu.
• Bolesťou v krku zakaždým, keď si naložíme omnoho viac, než dokážeme zvládnuť.
• Neočakávanými nepríjemnosťami: ťuknete si auto alebo zmeškáte niečo dôležité.
• Konfliktom s úplne iným človekom, než ktorý vás nahneval, zarmútil alebo sklamal.
• Opakovanými, neustále sa vracajúcimi zápalmi.
• Ekzémami.
• Stratou hlasu.
• Nehodami a úrazmi.
• Nepochopiteľnou únavou.
• Nočnými morami.

Nevyjadrené emócie od nás neodchádzajú

Iba čakajú na svoju príležitosť, aby vyšli najavo neskôr v omnoho intenzívnejšej podobe. A hoci svoje pravé city skrývame v domnienke, že budeme v bezpečí pred druhými, vzdialime sa tým sami pred sebou. Čím sme väčšmi na úteku pred sebou, tým väčšmi nás vlastné emócie naháňajú.

Emócie majú jednu špecifickú vlastnosť – sú prudko nákazlivé

Ľahko vieme prebrať alebo si privlastniť pocity druhých. Pokým ide o tie pozitívne, vďaka za to. Ale pri tých negatívnych máme vlastné zásoby, nepotrebujeme ich navyšovať. Akurát, keď nie sme v strehu, nie vždy o tom môžeme slobodne rozhodnúť.

DOBRE POZNAŤ A RIADIŤ SVOJE POCITY = BYŤ EMOČNE ADAPTABILNÍ

Patrí k tomu aj efektívne zaobchádzanie s pocitmi iných ľudí. Učíme sa to vďaka sebauvedomovaniu, ktoré otvára dvere emočnej inteligencii.

Dobre sa nám to trénuje vďaka spriehľadňovaniu nášho vnútorného pocitového sveta:

1. Analyzujte, čo s vami emócie robia.

Po dni plnom pocitov (to je vlastne každý) sa v pokoji posaďte a pokúste sa dešifrovať, čo s vami emócie počas dňa robili. Pýtajte sa: „Čo som to vlastne cítila, cítil?“ Vďaka pravidelným sebareflexiám sa to postupne naučíte robiť už v okamihu, kedy pocit prichádza a rovno si uvedomíte, čo naozaj cítite. Tým sa aktivuje logické myslenie, ktoré dozrie, aby nenastal emočný únos. Ten sa spúšťa, keď emócia naberie takú intenzitu, že vypne racio. Vtedy nespoznávame samých seba a sme v emočnej explózii.

2. Používajte filter na obmedzujúce a limitujúce myšlienky.

Vedia totiž splodiť veľa nepohodlných emócií. Každú takú nanič myšlienku, ktorá chce ovplyvniť vašu náladu začnite vetou: „Teraz mi napadlo…“ Namiesto toho, aby ste si povedali: „Nič sa mi nedarí“, si poviete: „Teraz mi napadlo, že sa mi nič nedarí.“ Takto opisne vyjadrené je to menej vplyvné a vy máte možnosť vybrať si, čo s tým urobíte.

3. Podrobte svoje pocity preskúmavaniu ako detektív.

Keď v duchu skonštatuje: „Teraz som naštvaný“, zároveň sa spýtajte: „Som iba naštvaný, alebo sa za mojím hnevom skrýva ešte niečo iné?“ Emócie sa rady vrstvia, vtedy majú väčšiu moc. Keď odhalíte všetky „plátky“, získate objektívnejší prehľad a možnosť nedať sa nimi zmanipulovať. Za takým hnevom býva neraz pridružená napríklad zatrpknutosť, frustrácia, rozčúlenie, netrpezlivosť…

4. Trénujte otužilosť zotrvávať v pocitoch.

Nemusíte reagovať okamžite. Na začiatku je ten emočný nápor neznesiteľný, býva ako tlaková vlna. Keď ho ale nebudete hodnotiť, iba vezmete na vedomie, čo cítite, môže odznieť. Tak totiž pocity fungujú. Keď ich prijmete a priznáte, prídu si legitímne potvrdené a ich úloha sa naplnila. Máte plné právo byť znechutený, ale keď si hovoríte, že by ste to nemali cítiť, idete proti tomu, aké to pre vás je. Ak sa s emóciami pustíte do boja, vymyslia stratégiu, ako vám dať vedieť, kto má navrch.

5. Ctite moc zrkadlového neurónu.

Keď sa na ľudí neusmievate, ani oni sa na vás neusmievajú. Keď sa o ľudí a ich život nezaujímate, ani o vás sa nikto nezaujíma. Keď ste zameraný iba na seba, nepocítite blízkosť niekoho iného. Bez empatie nejde mať naplnené vzťahy, ktoré sú zdrojom spokojnosti a radosti. Ovplyvňovať svoje pocitové prežívanie môžete aj vďaka tomu, že vysielate to, čo chcete prijímať. Pocity si vytvárate tým, ako o veciach uvažujete a potom sa na základe toho správate. Druhí vám to radi opätujú. V tom dobrom, aj v tom zlom.

P.S. Môžete sa spoľahnúť na to, čo vystihla Susan Jeffers: „Pocit istoty nevyplýva z toho, že niečo vlastníme, ale že niečo zvládame.“

Príspevok Päť spôsobov ako posilniť emocionálne sebavedomie zobrazený najskôr Life koučing.

Jedna je určená emóciám – to sa deje v divadle tela, a druhá pocitom, čo sa odohráva v divadle mysle. Hovoríte si, či to nie je to isté? Odpoveď mám od amerického vedca Antonia Damasia, ktorý na mnohých štúdiách dokazuje, že emócie (šťastie, smútok, rozpačitosť, hnev…) sú v úzkom slova zmysle zložité súbory chemických a neurónových odpovedí, ktoré vytvárajú funkčnú štruktúru. Z vlastných emócií potom odvodzujeme pocity, ktoré sa odohrávajú už na vedomej úrovni, nielen na úrovni tela.

To „preskakovanie“ z tela do vedomia nám dáva poriadne zabrať. Pocit potrebuje fyziologický podnet, aby sa stal „surovinou“ a nevyhnutnou podmienkou každého vnímania. Len tak sa dostávame k tomu, že si hovoríme: „Mám taký pocit, že…“ Nadobúdať emočnú istotu je pre nás ten druh práce, kedy potrebujeme porozumieť emócii, aby sa mohla „vyšvihnúť“ na pocit, ktorý nás povedie…

Preto sa neoplatí emócie odháňať, potláčať, nevyjadrovať, odsúvať, odpratávať, likvidovať…, lebo tak strácame spojenie so svojím telom. Bez tela nefunguje spojenie medzi hlavou a srdcom. A keď sa tí dvaja preťahujú o to, kto z nich velí, vyrábajú nám vnútorný rozpor. Potom sme v nepohode a ťažko sa nám rozhoduje…

Príspevok Nadobúdanie emočnej istoty zobrazený najskôr Life koučing.

Pri niektorých pocitoch máme pocit, že sú príliš veľké, príliš nástojčivé, príliš nemiestne, zlovestné… Cítime vtedy, že s nami nie je niečo v poriadku. Vtedy sa potrebujeme pochlácholiť: „Na tom, že si smutná, nahnevaná, rozhorčená, ponížená… nie je predsa nič divného.“ To sme si iba osvojili hodnotenie, že naše pocity nie sú v poriadku, keď sú negatívne. Zabudli nás totiž naučiť, že priznať si emóciu ešte neznamená, že sa podľa nej budeme aj nutne správať. Veď to ani nerobíme – nestrieľame automaticky facky, keď nás ľudia hnevajú (aj keď mávame na to veľkú chuť). V duchu si však môžeme oslobodzujúco priznať: „Štveš ma neskutočne, ale na tom predsa nie je nič divného.“ A vzápätí sa pristihnúť pri tom, že nám ten človek aj tak niečo iba zrkadlí z nás samých…

Vždy, keď mám pocit, že padám do čiernej diery svojho galerijného skladu, snažím sa posvietiť si, v ktorom som sektore. Nech položím ten obraz tam, kde patrí. S pokojom, že je to len obraz a môže tam zostať.

Príspevok Všetky obrazy v nás sú nositeľmi emočných odkazov zobrazený najskôr Life koučing.

Keď vás napadlo, že sa zbavíte dojmov a nálada vám potom nebude kolísať, sklamem vás. Také jednoduché to nie je, museli by ste byť stroj. Dobrá správa však je, že tie negatívne dojmy sa dajú oslabovať.

Napríklad tak, že ich vezmete do svojej „obrazárne krásnych spomienok“, kde vždy svieti slnko. Je to v podstate vizualizačné cvičenie, ktoré sa dá dobre natrénovať. Vždy, keď vás zahltia negatívne pocity, potrebujete si k nim vyrolovať nejaké pozitívne. Preto „obrazáreň“, lebo môže fungovať ako archív. Keď tam vstúpite, vyberiete si, čo ste si tam predtým odložili.

V závislosti od využívania vašej predstavivosti budete potrebovať istý čas, než si to „prepojenie“ vytvoríte. Potom je to už zábava a môžete si vytvárať rôzne obrazárne. Keď sa takto naučíte hlavu manipulovať a posielať myšlienky tam, kde chcete vy, máte vyhraté. Vaša nálada nebude taká závislá od vonkajších vplyvov.

Príspevok Oslabovanie negatívnych dojmov zobrazený najskôr Life koučing.

Akurát, keď máme toho húpania plné zuby, hodil by sa vypínač. Je ukrytý v tom, že rozoznáme spúšťač, ktorý emóciu vynesie na vrchol. Keď o to nestojíme, potrebujeme zaregistrovať akt, kedy sa začnú extrémne emócie pohupovať, a vtedy získať odstup. Ten potrebujeme, aby sme do schémy „podnet – reakcia – hore – dolu“, zasunuli kontrolu.

Budhisti to majú vymyslené už 2500 rokov a je to prosté – spínač je vo všímavosti. Tréning všímavosti dokáže pozdvihnúť uvedomenie si prítomnosti: človek sleduje svoje myšlienky a emócie bez toho, aby ich posudzoval. Tým ich nevysadí na kolotoč a má skoro vyhraté.

Postup je nasledovný:

1. Pozorovanie, všímanie si emocionálnej reakcie, akoby sme ju vnímali z pozície tretej osoby.
2. Pomenovanie emócie, ak to pomôže (zvyčajne áno, lebo emócia je označkovaná a dostane nálepku, čo funguje na odstup od nej).
3. Na emóciu sa nazeráme nie z pohľadu toho, či je správna alebo nesprávna, ale uznáme, že máme legitímne právo cítiť ju.
4. Je dôležité uznať, že to, čo cítime, nie je naša jediná možnosť. Tým si vytvoríme alternatívnu reakciu. Napríklad vás poriadne štve státie v dopravnej zápche, stúpne vám tlak, rozčuľujete sa, cítite zlosť.

Prevziať kontrolu nad situáciou

Znamená to pre nás, že ak sa nechcete presťahovať alebo zmeniť prácu, môžete zmeniť svoje reakcie na to, čo sa zmeniť nedá. Ako teda využiť ten čas, ktorý musíte v aute stráviť? A v tom sú možnosti, ktoré si potrebujete vymyslieť – od počúvania audiokníh, podkastov, učením sa jazyka, spievaním… Ja napríklad rečním a pripravujem sa na prednášanie. A potom sa bavím, keď sa niekto čuduje, prečo tak za volantom gestikulujem.

Ešte mi skvelo funguje jedna vec. Myslím na to, čo odporúča Brené Brown: „Aby nastalo spojenie, musíme sami sebe umožniť byť videný – skutočne videný.“ A ja sa dobre vidím práve v tom uzavretom priestore, kde musím zotrvať, aby som sa dostala, kam chcem. A zrazu to nie je celkom musenie, ale priestor, že mám čas na seba… Ktorý mi niekto odtrúbi, ak si rýchlo nevšimnem zelenú… Ale na ďalšej križovatke získam ďalší čas… Takto hrám hru, koľko „videní seba“ stihnem, než dorazím na miesto. Niekedy mi fakt zápcha nevadí, lebo počet videní krásne narastie do obrazu, ktorý si potom odkladám a pracujem s ním ďalej…

Na premárnený čas vieme pozerať z rôznych uhlov, závisí to od nášho prístupu… Obdobne to funguje aj pri iných veciach – vieme si vybrať, či sa dáme vláčiť emóciou dolu-hore, alebo si vyberieme, že pri niečom zmysluplnom zotrváme…

Príspevok Ako sa voziť na kolotoči emócií zobrazený najskôr Life koučing.

Kľúčové totiž je, ako sme práve koncentrovaní na to, čo práve robíme. Vždy, keď myslíme na to, čo nerobíme, platíme za to emóciami, ktoré nás rozkolíšu. Výskum potvrdil skutočnosť, ktorú sme tušili: blúdivá myseľ = nešťastná myseľ. Často nám v sebe chýba spínač, ktorý by nám vyhradil čas na uvedomenie si, čo vlastne robíme, keď niečo robíme, a prečo to robíme. Nedochádza nám, že keď chceme nachádzať naše spokojné ja, potrebujeme ho hľadať vo svojej mysli. Lenže my dokážeme zaplniť každučkú minútu z 24 hodín takým množstvom činností, že nám nezostáva čas na stišovanie sa a chodenie do seba. Neraz nevieme ani popadnúť dych – obrazne aj  doslova povedané. Za pochodu v rýchlosti sa nám nedarí vnímať okamihy tu a teraz. A to utekanie a blúdenie v minulosti a budúcnosti nás odvádza od seba.

Je ťažké niečo zmeniť, keď to robíme istým spôsobom veľa rokov. Je to, ako by sme mali odrazu obrátiť ťažkú bojovú loď, ktorá sa ale otočiť nedokáže. Je lepšie byť plachetnicou, ovládať svoje plachty a využívať umne silu vetra. Preto sa oplatí hľadať spôsob, ako sa nadľahčíme, aby sme sa mohli slobodne otáčať a pohotovo smerovať. Neraz stačí jedna malá zmena v návykoch, ktorá nám prinesie lepší pocit zo seba, a potom aj chuť snažiť sa pri tom vytrvať. Keď vydržíme robiť niečo novým spôsobom aspoň mesiac, má to šancu uchytiť sa.

Príspevok Keď myseľ blúdi, stáva sa nešťastnou zobrazený najskôr Life koučing.

Našu myseľ môžeme prirovnať k moru – niekedy pokojnému, inokedy rozbúrenému. Učíme sa, ako „na ňom“ manévrovať a zvládať rôzne poveternostné podmienky. Najväčšie vlny hádže, keď sa nevieme rozhodnúť. Alebo keď vstúpi na palubu čierny pasažier v podobe nejakej inkognito myšlienky z nevedomia. Takej, ktorá sa ťažko priznáva alebo chápe. Rozpúta to emočnú búrku. Vtedy treba spustiť plachty a nerobiť nič iného, než zostať bdelí a uvedomelí.

Potrebujeme myšlienky, ktoré nás vedú k túlaniu a blúdeniu, zastavovať. Najlepšie tak, že im nedovolíme plávať do premýšľania o udalostiach, ktoré sa stali v minulosti, možno nastanú v budúcnosti alebo sa nestanú vôbec. Na tom totiž takmer vždy stroskotáme. Chce to udržať si iba taký ponor, ktorý nás nepotopí. A ten závisí od toho, ako sa dokážeme oslobodzovať od vonkajších vplyvov. To nám umožňuje ponárať sa sami do seba a nachádzať tam tie najlepšie kompasy.

Príspevok Ako plachtiť v emočných búrkach zobrazený najskôr Life koučing.

Myseľ má však rada výlety do minulosti – tam už veci pozná, alebo do budúcnosti – tam o nich môže fantazírovať. Nechce sa jej byť tu a teraz, lebo to je namáhavé – treba na to vynaložiť úsilie a konfrontovať sa s tým, aké to je v danom momente. Hlava má radšej, keď môže veci hodnotiť, posudzovať, kritizovať, mudrovať… Byť v roli pozorovateľa sa jej neráta, buď je to málo dramatické, alebo naopak, môže to byť až príliš akčné.

Pozorovať svoje myšlienky sa oplatí trénovať. Predstavte si, že vystúpite sami zo seba, sledujete sa z diaľky, pozeráte na film natočený podľa svojich myšlienok… (nenavádzam vás na schizofréniu, v psychošine sa tomu hovorí byť disociovaný). Vďaka tomu prestanete byť priamym účastníkom šrotenia svojej hlavy a stanete sa jej nestranným pozorovateľom. Tak dostanete pod kontrolu aj nepríjemné emócie, lebo sa s nimi nestotožníte. Pri prvých pokusoch sa možno nedostaví taký pokoj, ako očakávate. Postupne však hlava začne vnímať, že môže ostať nad vecou a nič desivé z toho pre ňu nevyplýva.

Tréning robí majstra. Skúšajte sa s tým “hrať”. Vždy, keď ste ovplyvnení nepríjemnými emóciami, spomeňte si na vetu: „Emócie nie sú ničím iným, ako reakciou môjho tela na podnety mojej mysle.“

Príspevok Nedať sa emočne uniesť zobrazený najskôr Life koučing.

„Áno, som z toho smutný, ale zaoberať sa nepríjemnými pocitmi ešte nikdy nikomu nič dobré neprinieslo.“ Hovorí klient, ktorý je napnutý ako pružina. Chápem ho, nemá silu uvedomovať si a skúmať vlastné pocity. Je v kríze a trpí. Je ochotný priznať, že je na konci so silami. Pýta sa ma, ako mu viem pomôcť. Zareagujem, že vychádzam z predpokladu, že potrebuje vedieť, že jeho pocity počujem a chápem, že má plné právo cítiť to, čo cíti a že to beriem so všetkou vážnosťou na vedomie. Uistím ho, že hoci sa na neho empaticky naladím, neznamená to, že sa nechám strhnúť do jeho krízy. Vysvetlím mu, že moje empatické porozumenie by mohlo mať na krízu zmierňujúci účinok, spomaliť jej tempo a čiastočne uvoľniť paralyzujúcu úzkosť a hrôzy, ktoré na emočnej úrovni prežíva. Dodám, že sa to bude diať vtedy, keď sa mi podarí získať jeho dôveru.

Čakám na jeho reakciu, aby som sa uistila, či som bola zrozumiteľná. Skloní hlavu a rozplače sa. Zahanbí sa za to. Doprajem mu čas a vyjadrím, že je to pre mňa znak dôvery, že si dovolil uvoľniť sa a byť autentickým. On sa nadýchne a povie, že už celé roky si to nedovolil.

Aj takéto mocné zážitky prežívam s ľuďmi, ktorých sprevádzam. Okúsiť hlboké porozumenie a pocit spolupatričnosti sú tie najlepšie „lieky“, ktoré viem ponúknuť. Vzhliadam s úprimným obdivom ku každému, kto je pripravený prevziať zodpovednosť za svoj život a je ochotný dôverovať neznámemu procesu — napríklad koučovaciemu. Ten umožňuje v partnerskej debate hľadať zdroje a možnosti, ktoré pomáhajú objaviť východisko.

Príspevok Keď prechádzate cez peklo, pokračujte ďalej zobrazený najskôr Life koučing.

Za najhorší dopad (vypozorovaný zo svojej praxe) považujem, že ľudia sa dívajú na seba ako na “projekt”, ktorý treba neustále opravovať, vylepšovať, upgradovať, boostovať… Pokým sa sami cítime na vyššiu verziu samého seba je to O.K. Lenže, keď nás porovnávanie a hecovanie vedú k tomu, aby sme si za každú cenu zaobstarali “bombastický titulok” o sebe, aby nás niekto “čítal”, tak… Nenájdeme pokoja a zlé pocity zo seba sa budú iba prehlbovať.

Ja som zástancom zhovievavého a súcitného pohľadu na seba, kedy vychádzame z postoja, že už teraz sme celý “vydarený”, nemusíme sa dať opravovať. Keď túžime po vylepšení, tak z vlastnej iniciatívy a s vedomím, že naša výnimočná esencia je v srdci – netreba chodiť ďaleko, stačí načrieť do neho. A popritom dovoliť svojim pocitom, nech prúdia. Nie je väčšia katastrofa, ako keď nás pocity celých zaplavia a stopnú nám energiu. Skvelý “vyprošťovák” je úsmev – najlacnejší spôsob, ako zlepšiť svoj vzhľad, a zároveň aj pocit zo seba. Nie vždy si vieme vybrať, ako sa cítime, ale cez úsmev si vyberáme, čo s tým urobíme. Zakaždým, keď sa nám podarí vylúdiť úsmev vychádzajúci z nášho zvnútra, uvoľníme sa. Úsmev začínajúci aj končiaci na perách takú moc nemá.

Príspevok Môžeme si nariadiť, ako sa cítiť? zobrazený najskôr Life koučing.

Koho počúvať – hlavu alebo srdce?

Nie je taký človek, ktorého by emócie niekedy neprevalcovali. Ja pri svojom temperamente som bola valcovaná toľkokrát za deň, že som si večer pripadala iba 2D. Trvalo mi, než som porozumela schéme, že namiesto vrhania sa pod valec sa najprv potrebujem dohodnúť s jeho šoférom. Keď mi napríklad pocit zavelí „Uteč!“ alebo „Jedz, nech si spravíš náladu“, spýtam sa najprv na názor rozumu (vodiča valca). Možno mi moja hlava potvrdí: „Áno, áno, presne toto chceš“. Alebo sa spýta: „A čo tvoje odhodlanie byť v plavkách bez skrývania sa?“ Alebo skonštatuje: „Nuž, keď chceš, dobre, ale ponesieš zodpovednosť“. Inokedy mi zase príde, že by som mala, naopak, vypočuť svoj pocit aj napriek varovaniu rozumu. To je vždy, keď už cítim únavu a vyčerpanie, ale hlava mi nahovára, že to ešte vydržím.

Poučenie z krízového vývoja č. 1

Nemusíte slepo počúvať ani svoje pocity ani rozum. Najskôr sa naučte načúvať samým sebe, aby ste vedeli rozlíšiť, čo je to, čo skutočne aktuálne potrebujete a odkiaľ ten hlas potreby vôbec ide. Zvyčajne sa totiž rád maskuje za strach a obavy alebo prehnané nadšenie.

Klapky z očí dolu

V záplave emócií sa ľahko môže stať, že uvidíme len jediné východisko. Naštval ma ten človek? Už ho nikdy nechcem vidieť! Vzdúvajúca sa vlna emócií a obmedzená úloha rozumu potláčajú našu slobodu voľby a bránia nám vidieť celú škálu možných reakcií. Spojením emócií a rozumu sa zvyšujú šance, že svoj život budeme riadiť uvedomelo, bez zbrklostí, extrémov a radikálnych zaprisahaní sa. Najlepšie to ide vtedy, keď sa naučíme nebáť sa vidieť problémy a pustíme sa do hľadania ich riešení.

Poučenie z krízového vývoja č. 2

Musíte sa naučiť vidieť viac možností, ale zároveň nebyť za každú cenu len nekriticky pozitívni. Už „vyrastený“ človek dokáže vnímať svoje pocity, vyberať si k nim adekvátne myšlienky, a potom si vedome zvoliť vhodnú a bezpečnú reakciu – tak pre neho, ako aj pre ostatných.

Dohoda s vnútorným dieťaťom

Ako často dokážete v sebe emócie dusiť, pretože sa bojíte, že ak by ste ich pustili zo seba von, znamenalo by to explóziu hodnú sopky Etny? Dokážete sa naštvať tak, že o tom ostatní nemajú ani tušenia? Máte strach, že by ste niekoho udreli, napľuli niekomu do tváre, kričali alebo sa hádali tak, že by ste navždy pochovali nejaký vzťah? V tom prípade niet inej cesty, než sa naučiť svoje emócie rozlišovať. To „živočíšne“, čo sa z nás derie von, je neraz emócia poznačená strachom zakúseným v detstve, kedy sme nevedeli, čo si počať.

Na šťastné detstvo nie je, našťastie, nikdy neskoro. Nemôžeme síce zmeniť svoju minulosť, ale môžeme si vybrať, ako sa k nej postavíme. Ako veľkí si môžeme dopriať to, čo nám bolo kedysi odopreté. Môžeme nájsť vlastný spôsob, ako zmätenému dieťaťu vo svojom vnútri vysvetliť: „Je úplne v poriadku, že cítiš smútok / hnev / rozčúlenie / stud… Na tom nie je vôbec nič zlé. Mne to nevadí.“ Možno to znie trochu schizofrenicky, ale funguje to. Načúvajte svojmu vnútru. Doprajte svojim pocitom slobodnú existenciu a pokúste sa ich pomenovať.

Poučenie z krízového vývoja č. 3

Každý dospelák už nie je dieťa – teda v zmysle, že by mal na emócie ako bezbranné a bezmocné malé stvorenie reagovať. Vyrástli ste a viete svoje vnútorné dieťa usmerniť tak, aby vás počúvalo. Spôsobov je veľa, potrebujete objaviť ten, na ktorý bude dobre reagovať vaše vlastné dieťa. Dokážete ho tak zbaviť zlých modelov z detstva, kedy bolo usmerňované, ako má „správne“ reagovať bez ohľadu na to, ako to práve potrebovalo.

Na to, aby vás emócie nevláčili kade sa im zachce, sa vám hodia tri lekcie z predmetu emočná inteligencia:

Lekcia prvá

Uvedomte si, že váš pocit ešte nutne neznamená, že sa ním musíte riadiť. Pocit je predsa len pocit. Je také jednoduché, a pritom zložité si priznať: „Teraz sa cítim takto…“ Všimnite si, čo je to za pocit. Emócie, ktoré si pripustíme, sa málokedy zmenia na násilné. Na povrch sa, naopak, najviac derú tie, ktoré potláčame.

Lekcia druhá

Pocit spravidla netrvá viac ako pár minút. Pokiaľ ho prijmete a necháte existovať, vcelku rýchlo odznie. Avšak emócie, ktoré v sebe dusíte, nechápete alebo podceňujete, môžu prerásť na dlhodobo trvajúcu zatrpknutosť a nenávisť.

Lekcia tretia

Keď sami sebe priznáte, čo cítite, zapojíte svoje dospelé racionálne ja a rozhodnete sa, ako zareagovať. Ale pozor! Svoje pocity úprimne prejavujte len sami pred sebou. Až potom sa rozhodnite, ako na ich základe zareagujete. Ak svoje emócie odhaľujete komukoľvek na počkanie, nie je to znak vašej úprimnosti, ale hlúposti.

Aplikačná pomôcka v skratke

Postupnosť je jednoduchá: najskôr precíťte svoj pocit, buďte k sebe úprimní v tom, ako pocit pomenujete, potom zapojte svoju racionalitu a rozhodnite sa, ako zareagovať s tým, že predvídate dopad svojich reakcií, aby ste nezranili ani seba ani druhých.

Univerzálna pomôcka

Získať myšlienkový odstup možno cez myšlienkový filter. Aj myšlienky totiž plodia emócie. Každú myšlienku, ktorú v duchu formulujete, začnite vetou: „Teraz mi zišlo na um…“ Namiesto toho, aby ste si povedali: „Nič sa mi nedarí“, si poviete: „Teraz mi zišlo na um, že sa mi nič nedarí.“

Zachovávať odstup pomáha zakaždým

Naše pocity sú správne, my si ich však zle vykladáme alebo zamieňame, čo nám komplikuje život. Niekedy môže trvať dlhšie, než do seba kúsky skladačky konečne zapadnú. Potrebujeme sa naučiť v duchu si hovoriť: „Aha, dnes cítim toto a toto…“ A snažiť sa identifikovať, čo v nás daný pocit vyvolalo. Aj keď si nebývame istý, môžeme si to priznať: „Cítim sa takto, ale neviem prečo.“ Priznať si emócie totiž ešte neznamená, že sa podľa nich nevyhnutne musíme riadiť. Máme právo ľudí, ktorí nám lezú na nervy v duchu odbiť konštatovaním: „Piješ mi krv, ale na tom predsa nie je nič divného“. Nemusíme ísť hneď takého človeka verbálne alebo fyzicky atakovať. Postačí sa vyznať v spleti svojich najrôznejších pocitov a priznávať im právo na vyjadrenie. Pocity sú vždy v poriadku. V poriadku nebývajú naše reakcie na ne.

Príspevok Získajte emocionálne sebavedomie zobrazený najskôr Life koučing.