Moja klientka mala krásny aha moment, keď si vyjasňovala, čo všetko potrebuje na pociťovanie pokoja. Ako nahlas premýšľala, čoho všetkého by sa chcela vo svojom živote zbaviť a naopak, čoho by potrebovala viacej, prišlo hlasné „už to mám“. Uvedomila si, že počas dňa nezažíva nijaké momenty, kedy by bolo ticho – ani v práci, ani doma. Má introvertnú tendenciu a stojí ju veľa energie ustáť všetko to bzučanie naokolo.

Nech by nám zvuky akokoľvek nevadili, aj tak si potrebujeme dávkovať ticho. Až keď sme bez „hluku“, môžu sa stretávať naše duchovné časti s tými hmotnými.

Sústredenosť mysle, srdca a tela, ktorá prispieva k vyrovnanosti, je závislá od stíšenia. Rovnako, ako sú niektoré odpovede závislé od mlčania…

Príspevok Rýchlosť žitia ženie naše duše ako stroje zobrazený najskôr Life koučing.

S týmto jeho vyznaním hlboko a absolútne rezonujem: „Naša práca nám okrem toho ponúka príležitosť vystúpiť zo seba a vnímať pravé a tragické poznanie o ľudstve. No to nie je všetko. Stávame sa bádateľmi, ponorenými do najvznešenejšieho poslania, ktorým je rozvoj a udržiavanie ľudskej mysle. Ruka v ruke s pacientom si vychutnávame slasť z objavu – zážitok typu „aha“, keď sa oddelené fragmenty ideácie náhle hladko posunujú a spoja do súvislého celku. Občas mám pocit ako sprievodca, ktorí vodí ľudí po miestnostiach ich vlastného domu. Je ohromné dívať sa, ako otvárajú dvere do izieb, kam ešte nikdy nevkročili, objavujú neotvorené krídla príbytku, v ktorých sa nachádzajú krásne a tvorivé kúsky identity.“

Mám neskromné želanie, že keď raz budem písať svoju autobiografiu ja, nech sa mám o čo podeliť. Mám za sebou iba 10 rokov praxe, čo je oproti Yalomovým viac ako 50 rokom máličko. A hoci ho nedohoním, s pokorou sa šplhám v ústrety tomu, čo vyznáva on – že terapia – u mňa koučing, by sa mali riadiť vzťahmi, nie teóriou.

Príspevok Tajomstvo ponárania sa do hlbín ľudskej duše zobrazený najskôr Life koučing.

Aby sme prázdnotu pochopili, musíme ju zažiť. Pretože zmysluplný život je život prepojený s niečím väčším než sme my. Objavujeme to postupne, tak ako zrejeme a zbierame skúsenosti. Len tak vieme uplatniť svoje silné stránky na podporu dobra v službe niečomu, čo nás presahuje. Bez starostlivosti o seba, svoju dušu a srdce sa nevieme deliť o to, čo je v nás pripravené na odovzdávanie. Každý z nás má svoj úžasný stred, od ktorého sa svet odráža jedinečným spôsobom. Významom prázdnoty môže byť výzva k tomu, aby sme do svojho stredu pustili svetlo…

Keď sa rozžiarime zvnútra, už nič zvonka neprekryje naše svetielkovanie. Je to obdobné, ako keď šelma nedokáže rozbiť vajce kvôli jeho oválnemu tvaru. Ale malé ťukanie zvnútra vajíčka naruší štruktúru škrupinky, aby sa z nej dalo vyjsť. A toto ťukanie zvnútra potrebujeme urobiť pre seba my sami. Kladivko nám však niekto rád podá…

Príspevok Každý má svoj úžasný stred, od ktorého sa svet odráža jedinečným spôsobom zobrazený najskôr Life koučing.

Napokon sa udialo niečo „zázračné“: To, čo som potrebovala nájsť, som si rovno odžila. Aj keď mi stále zostávajú otázky, ktoré mi nedajú pokoja, a na ktoré nie sú jednoznačné odpovede… Už ma to však neznepokojuje. Viem, že odniekiaľ odpoveď príde.

Ako napríklad z Knihy o duši od Tomasa Moora:

„Nikdo vám nemůže říci, jak máte žít svůj život. Nikdo nezná tajemství srdce do té míry, aby mohl o nich jiné autoritativně poučovat. To nás přivádí k jádru knihy – k péči o duši. Tradice nás učí, že duše leží v půli cesty mezi chápáním a nevědomím a že jejím nástrojem není ani mysl, ani tělo, nýbrž představivost. Terapie není podle mě ničím víc než vnášením představivosti do oblastí, které jsou jí zbaveny a pak se musí projevit různými příznaky.

Mezi dary duše patří například smysluplná práce, opětované vztahy, síla osobnosti a úleva od symptomů. V naší době jsou zvláště nezachytitelné, protože v duši nevěříme, a proto jí nedáváme žádné místo v naší hierarchii hodnot. Duši jsme nuceni uznat až tehdy, když si začne stěžovat: když se bouří, zneklidněná zanedbáváním a zneužíváním, když pocítíme její bolest. Pro spisovatele je samozřejmé zdůrazňovat, že žijeme v době hlubokého rozdělení, kdy je duše oddělena od těla a spiritualita se pře s materialismem. Jak ale můžeme tomuto roztříštění uniknout? Co potřebujeme, je východisko z dualistických postojů. Potřebujeme nějakou třetí možnost a tou je duše.“

Príspevok Nikto vám nemôže povedať, ako máte žiť svoj život – vaša duša áno zobrazený najskôr Life koučing.

Rada svojim klientom ponúkam, aby sme sa v debate dotkli stavu ich duše. Podľa toho sa dá odhadnúť sila človeka. Lebo akonáhle nemá duša pokoj a necíti radosť, sme slabí. Je to pochopiteľné, duša je nositeľ mravného a duchovného života a priesečník citu, vedomia a etiky ako bytostne individuálnych schopností.

Keď vnímam svet okolo seba, mávam pocit, že potreby duše bývajú prudko ignorované – samotnými majiteľmi, aj spoločnosťou. Ľudia sa často ponáhľajú, aby rýchlo odstránili niečo, čo im spôsobuje bolesť, ale liečbu duše odďaľujú. Tak sa stáva duša našim priateľom i nepriateľom zároveň, lebo je svedkom všetkého, čo robíme – dobrého aj zlého. Jej hĺbka sa nedá odmerať podľa toho, čo je na povrchu…

„Každý z nás prišiel na tento svet, aby naplnil svoje ľudské možnosti, a duša je práve tá časť nášho ja, ktorá z nás robí skutočné ľudské bytosti,“ píše Thomas Moore vo svojom inšpiratívnom diele Kniha o duši. „Duševnú potravu získate tak, že budete plniť svoje poslanie, že rozviniete možnosti, ktoré sú skryté vo vašej duši. Ak splníte poslanie svojej duše, budete mať tie správne pocity.“

Príspevok Udržiavať svoju dušu nažive zobrazený najskôr Life koučing.

Väčšinou nerobí, to iba my vydávame neželanú návštevu za vítanú. Naivne ju pustíme ďalej ako do predsiene a potom sa jej ťažko zbavujeme. Ona sa pohodlne usadí a nechá sa obskakovať. Vyhodiť ju je ťažšie, ako ju nepustiť, ale na to prichádzame až skúsenosťami.

Ochrániť okná do duše býva aj nebezpečné. Avšak to nebezpečenstvo sa môže stať bezpečím, lebo mnohé veci, ktoré nám vtrhnú do života, sú prechodné. Preto dokážeme odolávať a brániť sa. Neraz aj tým, že  zostávame mimo dostrel. Nie je to zbabelé, je to zbieranie odvahy a chystanie sa na to, ako prejsť cez strach. Najskôr ten zo seba…

Príspevok Najlepšia ochrana pred duševnými prepadmi zobrazený najskôr Life koučing.

Dosiahnuť “viac” je skvelá hnacia sila. Do momentu, než nás to tak vyčerpá, že snaženie nám prestane dávať zmysel. Preto potrebujeme byť rafinovanejší ako ego, ktoré nepozná mieru. Ego hľadá naplnenie vo vonkajšom svete a verí, že dosiahne šťastie, pokiaľ získa to, čo práve nemá. Jeho základným prejavom je usilovanie a snaženie sa.

Protiváhu egu, ktoré je dôležitou organizačnou štruktúrou psychiky, robí duša. Tá na rozdiel od ega vychádza z toho, že všetko, po čom túži, má už k dispozícii. Byť v rovnováhe znamená, že sa tí dvaja dohodnú. Niekedy si však robia naprieky a nespolupracujú. Deepak Chopra má na to fintu a radí: “Musíte ísť poza vaše ego a vnútorný dialóg. Rozhodnite sa vzdať potreby kontrolovať, potreby byť uznaným a potreby hodnotiť. Toto sú tri veci, ktoré robí ego neustále. Je veľmi dôležité uvedomovať si ich vždy, keď vyvstanú.”

Uvedomovanie si toho, keď ego tlačí snaženie do extrému ide najlepšie cez nenútenosť. Vždy, keď sa uvoľníme a upokojíme, keď “zájdeme” hlbšie do svojho vnútra, vnímame veci celistvejšie a umiernenejšie. Potom sa nám ľahšie udržiava kľúčový prvok zdravého ega – vedomé rozhodnutie konať dobro. Ak naše ego baží po uznaní, dokazovaní a súperení, ešte nie je skrotené. Keď na neho nezaberajú umiernené techniky sebadisciplíny vedúce k pokore, pokojne ho pošlite “zasamovraždiť sa”, aby sa mohlo znovu zrodiť vo svojej lepšej verzii. Takéto extrémne skoncovanie s jeho nadvládou znie príliš radikálne, ale je to jednoduchší proces ako s ním vyjednávať. Vo vyjednávaní je totiž majster, dotlačí nás kam chce, pokým nedostane také pevné hranice, cez ktoré nebude môcť chodiť.

Príspevok Niekedy sa samovražda ega hodí zobrazený najskôr Life koučing.

Každý taký obraz má v sebe pocit. A keď sú také navrstvené, miešajú sa ako farby na palete. Pri prílišnom miešaní zanikajú pôvodné odtiene a vzniká jedna šedo šeredná farba, ktorá dokáže všetko ucápať. Moja skúsenosť hovorí, že to celé dokážem znefarebniť, keď mám tendenciu mať všetky pocity pod kontrolou. Že ich musím spracovať, skrotiť, umierniť, ukázniť, popraviť… Zistila som, že čím viac sa ich snažím krotiť, tým viac sa vzpierajú a vyrábajú temné šero.

Jedno na ne platí – musíme ich prijímať také, aké sú, priznať si ich a nakoniec ich nechať odplynúť. Pocity sú ako vlny. A pohyb vĺn je upokojujúci. Pocit prichádza a my ho prijímame: „Pravdaže, že ma to naštvalo a ranilo.“ Necháme ho pôsobiť: „Som smutná a mám na to právo.“ A nakoniec ho necháme voľne uplynúť: „Bola som smutná, ale už je to preč.“

Pri niektorých pocitoch máme pocit, že sú príliš veľké, príliš nástojčivé, príliš nemiestne a jednoducho zlé. Cítime vtedy, že s nami nie je niečo v poriadku. Vtedy si potrebujeme pustiť z automatu hlásenie: „Na tom, že si smutná, nahnevaná, rozhorčená, ponížená… nie je predsa nič divného.“ To sme si iba osvojili hodnotenie, že naše pocity nie sú normálne. Zabudli nás totiž naučiť, že priznať si emóciu ešte neznamená, že sa podľa nej budeme aj nutne správať.

Ľudí, ktorí vám lezú na nervy, nejdete rovno biť, ale v duchu si priznáte: „Štveš ma neskutočne, ale na tom nie je predsa nič divného.“ Takže vždy, keď budete mať pocit, že padáte do čiernej diery svojho galerijného skladu, len si posvieťte a položte obraz s pocitom do príslušného sektoru, nech v tom nie je bordel.

Príspevok Ako v sebe upratovať zobrazený najskôr Life koučing.