MUDr. Peter Šebo žije takýto príbeh a prijal pozvanie na rozhovor, aby sa podelil o svoje skúsenosti s krízou stredného veku, ktorá ho priviedla k psychoanalýze. 
Jeho BIO je presne také, aké vzbudzuje obdiv. Posúďte sami. 
Absolvoval 1. lekársku fakultu Univerzity Karlovej, pracoval v Ústrednej vojenskej nemocnici v Prahe a v spoločnostiach ako Johnson & Johnson, GSK a Pfizer.
Po 20-ročnej úspešnej praxi v inovatívnom farmaceutickom priemysle sa rozhodol toto prostredie opustiť. Aktuálne je v dlhodobom psychoterapeutickom výcviku v Inštitúte aplikovanej psychoanalýzy IAPSA. Rozbehol vlastnú prax, lebo už získal potrebnú erudíciu na sprevádzanie klientov. 

Aká bola cesta Petra Šeba (1977) k zásadným zmenám v jeho živote sa dozviete z jeho autentických odpovedí. Zoznámiť sa s ním môžete aj cez jeho web https://petersebo.sk/

Dostávam otázku, kedy má človek čakať, že ho prepadne kríza stredného veku. Podľa veku je to okolo štyridsiatky, ale v procese vyzrievania to môže prísť aj skôr, čo je vaša osobná skúsenosť.

Janette, v prvom rade ďakujem za pozvanie k rozhovoru. Sledujem Vaše príspevky na LinkedIn-e. Aj mi je cťou, že ste ma oslovili, aj sa teším, že spoločne môžeme šíriť povedomie o strednom veku. 

Povedal by som, že pocity typické pre stredný vek som začal cítiť okolo 38. roku. Ako viacero lekárov pôsobiacich vo farmaceutickom sektore som si viackrát počas kariéry kládol otázku, či by som skôr nemal pôsobiť v klinickej medicíne. Na určitú mieru nespokojnosti som teda bol zvyknutý, ale krátko pred štyridsiatkou sa už pocity, že patrím inam nedali ignorovať. Pociťoval som to už takmer fyzicky. 

Aký bol ten proces uvedomovania si hraníc úprimnosti voči sebe?

Nadviažem na moje slová vyššie a poviem, že proces zmeny mal u mňa podobu dlhodobej nespokojnosti a spustil sa akoby bez ohľadu na to, či sa mi to páči, alebo nie. Prekvapilo ma to. 
A úprimne, nepáčilo sa mi to. Bol som úspešný, veľa som cestoval, postupoval som kariérne v medzinárodnom tíme. Bolo to návykové a myslel som, že nič iné v živote robiť neviem.

Výraz transformácia je už tak trochu sprofanovaný. Vo vašom príbehu je však zastúpená tak, ako je to pre ňu príznačné: Postaviť sa za seba, nabrať odvahu a ísť s kožou na trh, aj keď to bude znamenať, že postojíme na rázcestí, pocítime hanbu, oslabí nás zraniteľnosť a nebudeme ušetrení frustrácie.

Rázcestie, hanba, zraniteľnosť. Bolo tam všetko. Pocit, že nedokážem pokračovať v tom, na čom som staval svoju kariéru a vtedy ešte aj identitu, ma vystrašil, veľmi. Bral som to ako svoje zlyhanie. O zmenách v strednom veku sa už asi aj vtedy veľa písalo, ale ja som to nedokázal vnímať ako transformáciu. Necítil som to tak, že smerujem od niečoho niekam. Žiadne svetlo na konci tunela. Vlastne to ani nebol tunel, skôr jaskyňa.   

Keď ste mi o svojom príbehu vykračovania v ústrety zmenám rozprávali, vybavila sa mi podobnosť s tým, ako to vyjadril F. Nietzsche:  „Mal by si budovať nad sebou aj okolo seba. Ale najskôr musíš vybudovať sám seba, do výšky svoje telo aj dušu. Tak nevytvoríš len sám seba, ale aj niečo vyššie.“ 

Tu ste mi pekne nahrali, prichádza psychoanalýza, ktorú spomínate v úvode. Po 15 rokoch v jednej z veľkých korporácií som v rámci reorganizácie požiadal o uvoľnenie. Ako píšete – bol čas znova vybudovať sám seba. Nechcelo sa mi začínať odznova, ale zmena vo mne si žila svojim životom. Vzal som si sabatikal, počas ktorého som sa zhruba zorientoval, akým smerom chcem ísť ďalej. Vstúpil som do intenzívneho a dlhodobého výcviku v psychoanalytickej psychoterapii.
Trvalo to ešte ďalšie roky a stovky hodín štúdia a introspekcie, ale na konci som bol pripravený ísť s kožou na trh a urobiť potrebnú zmenu. Po dosiahnutí potrebnej úrovne vzdelania som definitívne opustil zamestnanie a otvoril som si súkromnú poradenskú prax. Psychoanalýza mi zmenila život a zároveň sa mi stala povolaním.

Úspešní ľudia sa často potkýnajú o pocit moci, ktorý získali úspechom. 
Vy ste dosiahli úspech, po akom ste túžili, ale priznávate, že to nepostačovalo na to, aby ste boli šťastný. V tomto kontexte ste zmienili výraz „neudržateľná grandiozita“.

To som naozaj povedal?! :) Ale vážne, z časti som sa toho dotkol už vyššie. Úspech bez zmyslu pre realitu nás naozaj môže pomýliť. Ako v príbehu o mladom Ikarovi, ktorý nechcel počúvať a letel príliš vysoko. 

Často vo svojej praxi vnímam, ako radi by ľudia prežili svoj život ako sériu nepretržitých piknikov. Ako to vnímate vy, keď ich sprevádzate terapeuticky, a tým aj komplexnejším procesom zameraným na celkovú osobnostnú zmenu?

Najsilnejší zážitok v tomto smere mám v praxi s generáciou mileniálov. Sú zvyknutí na naozaj rýchle a nekompromisné tempo a stane sa, že niekoľko úvodných hodín pracujeme len na zreálnení očakávaní. Aby vôbec zotrvali v procese, kým je možné pozorovať komplexnejšiu zmenu.

Spoločnosť je neraz nastavená na „naleštenú povrchnosť“ (ďalší váš výraz) a my tú hru na vlastnú dôležitosť radi hráme. Potom sa čudujeme, keď premárnime príležitosti, ktoré by nás priviedli bližšie k sebe.

Tu by som sa chcel špecificky dotknúť LinkedIn-u. V skupine ľudí, ktorá ho používa je očakávané, že zverejňovať sa budú prevažne prvky zdôrazňujúce úspešnosť, krásu a nezlomnú pozitivitu. Teraz si ja pomôžem vašim výrazom – séria „nepretržitých piknikov“ je však podozrivá. Biznis usiluje o kontinuálny rast, ale ľudský život sa odvíja inak. Keď na svet pozeráme len jedným okom, náš zrak stráca hĺbku.

Povedali by ste, že je rozdiel v tom, ako starnú ženy a ako muži?

Nemám dosť skúseností, aby som na to mohol jednoznačne odpovedať. Viem však povedať, že žien vyhľadávajúcich odbornú konzultáciu je niekoľkonásobne viac než mužov. Opatrne si tak dovolím vysloviť hypotézu, že ženy k dozrievaniu pristupujú uváženejšie.   

Zrenie by malo byť úplne prirodzenou záležitosťou. Tak trochu si pritom sami prekážame a stojíme si v ceste. 

S postupujúcou civilizáciou a dramaticky sa meniacou dobou čoraz menej vieme, čo je prirodzené. Nie je ľahké sa v tom zorientovať. Tu vždy hovorím „Nezostaňte v tom sami!“ Aj tento náš rozhovor tomu môže poslúžiť. Aby ľuďom včas napadlo, že môžu vyhľadať odborné sprevádzanie, ak si dlhšie nevedia poradiť sami či s pomocou blízkych. 
Pri tejto príležitosti by som chcel úprimne poďakovať všetkým tým, ktorých som vyhľadal a stretol ja počas mojej životnej transformácie. Jednak mi to pomohlo, a zároveň som konečne pochopil, že veľké veci sa naozaj dejú v spojení medzi ľuďmi.

Ste zástancom úprimnej konfrontácie so smrteľnosťou. Prekonávať strach zo smrti nebýva úplne ľahká disciplína.

Smrteľnosť je jedna z hlavných tém pokročilých fáz života. Nedá sa jej vyhnúť, beží na pozadí, aj keď sa jej vo vedomí vyhýbame. Citlivá konfrontácia so smrteľnosťou je predpokladom dobrého života v jeho druhej polovici. A platí to aj obrátene – dobré žitie robí našu smrteľnosť znesiteľnejšou. 

Aby sme zakončili rozhovor optimisticky, čo je podľa vás na životnej etape stredného veku fascinujúce?

Chvíľu to trvalo, ale stredný vek nakoniec vnímam ako šancu vymaniť sa z obmedzení vlastného malého ja. Začal som naozaj vnímať svet a ľudí okolo. Keď k nim pristupujem autentickejšie a správam sa ohľaduplnejšie, mám pocit, že sa stávam súčasťou niečoho väčšieho. Veci do seba konečne začínajú zapadať a to mi prináša hlboký pokoj.

Príspevok MUDr. Peter Šebo: „Stredný vek nás dokáže vymaniť z obmedzení vlastného malého Ja“ zobrazený najskôr Life koučing.

Som šťastná, že môžem povedať: „Teším sa z fyzického aj duševného zdravia“. Nejaké to obmedzenie však prišlo vo forme okuliarov. Už nemám taký ostrý zrak ako v mladšom veku. Nepáči sa mi to, ale snažím sa to prijať. Toto prinášajú pribúdajúce roky. Iné fyzické obmedzenia zatiaľ nevnímam. 😊 Naopak, v súčasnosti sa vo svojom skvelom tele cítim lepšie, ako kedykoľvek predtým, dovoľuje mi fungovať ako v mladosti. Čomu sa veľmi teším a som mu za to vďačná.  

V mladom veku som aj ja, tak ako mnoho iných žien riešila, čo sa mi na sebe nepáči a bola som z toho, mierne povedané, frustrovaná, aj som sa hanbila, aj obmedzovala. Neskôr som pozornosť  venovala väčšmi dieťaťu a rodine, než sebe. Na seba som popri tom veľmi zabúdala, hádam ani nepomyslela. Riešila som existenčné problémy, chod domácnosti a starostlivosť o dieťa. Čo ma, pochopiteľne, po rokoch doviedlo k vyčerpaniu, zastaveniu sa a postupnej zmene postoja k sebe a životu.

Aktuálne venujem pozornosť v prvom rade sebe. Vkladám sa do aktivít, ktoré mi prinášajú radosť a naplnenie v živote. Kde spozorujem nejaký odpor alebo nechuť, skúmam, čo to je a pracujem s tým, aby mohla prísť zmena, prijatie, riešenie… 

Psychické alebo duševné obmedzenia si už nevytváram. Jediné obmedzenia väčšinou tvorí naša myseľ (teda za predpokladu, že nie sme nejako hendikepovaní). K tomuto uvedomeniu som musela dospieť a dozrieť – sebapoznaním a prácou na sebe. Nechcem však tvrdiť, že už nemám čo riešiť, stále niečo je aj bude. Len prístup a postoj som zmenila. Nebolo tomu vždy tak. Cestu k tomu mi otvorilo štúdium arteterapie. Keďže je to zážitková forma terapie, učila som sa cez seba porozumieť svojim obmedzujúcim presvedčeniam a vzorcom, ktoré som si vytvorila.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Každý deň ďakujem sebe a vesmíru za to, čo mám, čo som už zvládla a čo mi funguje. To čo mi v každej chvíli pomáha je proaktívny postoj k životu. Problémy vnímam ako výzvu a nie ako katastrofu, pretože stále nejaké budú, väčšie či menšie. Som nastavená na ich riešenia. 

Čo nemôžem zmeniť, tomu prestanem dávať pozornosť. Kde niečo môžem zmeniť, tam konám. Kde to potrebujem, vyhľadám pomoc, pýtam sa a zbieram informácie. Počúvam svoju dušu, svoj vnútorný hlas, svoju intuíciu a dávam jej prednosť. Vďaka tomu sa ľahšie a vedomejšie rozhodujem. Tvorím svoj život.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Na slobodu, na vnútornú slobodu, ktorú som si dovolila, a od ktorej sa odvíja všetko ostatné. Dovolila som si byť taká, aká som. Teším sa na užívanie si života v láske, v každodennom dianí a zmene. Na tvorivú výtvarnú prácu, ktorá je aj mojím naplnením v sebarealizácii. Na spoluprácu s ľuďmi, kedy ich sprevádzam úskaliami a sebaporozumením vo vlastnom živote a bytí. Na ich prebúdzanie sa k autenticite v transformačnom procese premeny postoja k sebe, a tým pádom aj k životu. Na aha momenty a autentické emócie. Na neustále učenie sa. 

Všetci sme tu ako učitelia a žiaci života navzájom, jeden pre druhého. Deti nevynímajúc. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti  s pominuteľnosťou života?

Vrásky sa mi síce robia 😊, ale v mojom presvedčení sme energia a tá je nepominuteľná. Život nikdy nekončí, stále plynie. Keď príde náš čas, odkladáme iba svoje súčasné opotrebované telo. Obdobie, kedy smútime za  blízkymi, ktorí nám odchádzajú alebo už odišli zo života bolí, ale život plynie ďalej. Keď sme v tomto prežívaní, súvisí to s našim vlastným strachom, ako to zvládneme bez nich, a to je podstata tej bolesti. Tomuto je dobré porozumieť, prijať túto emóciu a potom ju pustiť.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Keď ráno otvorím oči, som vlastne okamžite rada, že som tu. Poviem si s úsmevom: Ahoj moja. Pretože počas spánku vlastne nevieme, čo sa s nami deje. Nie sme vo svojej realite. Tiež sa tomu hovorí malá smrť. Každé ráno je nový začiatok. Keďže som zvedavý a hravý typ, zaujíma ma, čo v ten deň príde, čo ma čaká, čo vyriešim alebo aj nie, koho stretnem, komu ak môžem pomôžem, čo sa nové naučím alebo sa dozviem. Pri predstave tohto všetkého sa do dňa teším.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Byť v súlade so sebou a vo svojom strede je jediná cesta, ako žiť naplnený a plnohodnotný život v radosti. Na to sme tu.

Ak sme sa z tejto cesty odklonili, alebo ju ešte nespoznali, lekcie života, niekedy aj veľmi ťažké a náročné, nás dovedú k rastu, sebaporozumeniu, naplneniu svojich túžob a snov. Aj chyby sú pre nás veľkým prínosom, hoci sa nám to v danom momente nepáči a je nám kvôli tomu ťažko. K tomuto som dospela vďaka vlastným lekciám v živote. Toto ma život zatiaľ naučil. Každý má však svoju jedinečnú cestu.

Mgr.art. Katarína Vargová (1971)

• Arteterapeutka – sprievodkyňa na ceste sebapoznania v rôznych križovatkách života ľudí pomocou výtvarného sveta.
• Supervízorka v pomáhajúcich profesiách.
• Výtvarníčka – maliarka, ilustrátorka, tvorkyňa z keramickej kameniny.
• Lektorka workshopov pre dospelých aj deti. 

www.katarinavargova.sk

Príspevok Katarína Vargová: „Dovoľme si naplno prežívať vnútornú slobodu, autentickosť a integritu“  zobrazený najskôr Life koučing.

Príspevok Takto sa to podarí zobrazený najskôr Life koučing.

Príbeh jeden z mnohých

Vyhľadal ma muž, ktorý sa jedného rána zobudil a z ničoho nič sa rozhodol odísť z domu, pretože nebol šťastný. Mal pritom všetky „výhody“ úspešného človeka – manželku a deti, prácu s vysokým finančným ohodnotením, dom, autá, dovolenky…, až na jednu vec. Chýbala mu autentickosť. Sám si to hneď nepomenoval, prišli sme na to, keď mi rozprával o svojom živote. Uviazol v ňom, lebo zanevrel na sen z mladosti. Vytvoril si život, v ktorom boli jeho rozhodnuia a činy uvážené, premyslené, ale nie v súlade s tým, čo bolo pre neho samého dôležité. Žil život, ktorý sa páčil ostatným – rodičom, manželke, ale jemu samému sa nepáčil. Jeho srdce ho neprijalo, prišiel mu umelý. A hoci si naň zvykol, už ďalej nevládal vítať dni s radosťou ako keď bol dieťa snívajúce o tom, že raz bude umelcom. Až v „polovici“ svojho života si povedal, že nechce žiť tak, ako je to „správne“. Rázne sa rozhodol počúvnuť svoju potrebu urobiť niečo iné, než čo očakávajú ostatní. Povedal si, že zahodí zlatú klietku.

Možno tiež poznáte niekoho, kto na seba takéto riziko zobral, aby mohol viesť autentickejší život. Nájdu sa takí, ktorí ho budú haniť za zmeny, ktoré urobí, aby šiel svojou cestou. Vonkoncom to nebude mať jednoduché – bude musieť vydržať výčitky ľudí okolo seba a oľutovať bolesť, ktorú spôsobia jeho činy.

Na akej pravde záleží?

Rozumiem stavom, keď sa ľudia priznávajú, že nie sú šťastní a spokojní. Nie vždy máme totiž ujasnené, čo potrebujeme, po čom túžime a čo spája naše vonkajšie správanie s našou vnútornou pravdou. Vedomie, že neexistuje nijaká objektívna realita, nijaká univerzálna pravda a že nikto v skutočnosti nemá pravdu, je nesmierne oslobodzujúce. V tom je istý zdroj harmónie a spokojnosti, netlačiť sa do cudzích rámcov. Predovšetkým, potrebujeme prepojiť svoj vnútorný a vonkajší svet do jedného, aby nám veci dávali zmysel bez pretvárky, falošnosti a štylizácie. Na to nám je ten autentický život. Keď to tak necítime, stávame sa vyčerpanými, podráždenými, nepokojnými a večne sa naháňajúci za chymérou šťastia.

Byť autentický si vyžaduje odvahu

Tá premení z toho, že preskúmame všetky stránky svojho JA – dobré, zlé, nepríjemné aj tie zahanbujúce. Keď to poctivo a férovo voči sebe urobíme, začneme žiť život, ktorý presahuje naše najtrúfalejšie sny. Pustí nás k tomu vedomie toho, že keď niečo chceme, máme si za tým aj ísť a dočiahnuť si to. Bez viery v seba to však nepôjde. A tá seba-dôvera potrebuje vedieť, kto sme a prečo to chceme.

Steve Jobs bol adoptované dieťa a nikdy nedokončil vysokú školu. Keď sa prihováral k absolventom Stanfordu, povedal: „Počas posledných tridsiatich troch rokov som sa každé ráno pozeral do zrkadla a kládol si otázku: Keby dnes bol posledný deň môjho života, chcel by som robiť to, čo chcem robiť dnes? A vždy, keď príliš veľa dní za sebou zaznela odpoveď nie, vedel som, že niečo potrebujem zmeniť. Váš čas je obmedzený, preto ním neplytvajte na žitie života niekoho iného. Nenechajte sa uväzniť dogmou, ktorou je žitie s výsledkami myslenia iných ľudí. Nedovoľe, aby hluk názorov iných ľudí prehlušil váš vlastný vnútorný hlas. A čo je najdôležitejšie, nájdite v sebe odvahu nasledovať svoje srdce a intuíciu. Tie už nejakým spôsobom vedia, čím sa skutočne chcete stať. Všetko ostatné je druhoradé.“

Realita z praxe

Je to krásny motivačný príbeh o tom, ako nasledovať svoje sny, ale… nie každý dokáže zmeniť svoj život. V praxi som vytriezvela z ideálov a rozhodne na požiadanie iných „nezachraňujem“ niekoho, kto zachraňovať nechce, ani nepotrebuje. Sú totiž ľudia, ktorí nemyslia na to, že si chcú osvojiť nové správanie. A bez toho nedokážu inak myslieť, alebo inak prežívať seba a svoje vzťahy. Pre zjednodušenie mám na to dva šuflíky (aj keď je to nespisovné slovo, mám ho rada) – v jednom sú tí, ktorí majú nastavenie „nebudem“ a v druhom tí s postojom „nemôžem“.

Ľudia „nebudem“ nemajú záujem o zmenu, pretože necítia, že by mali problém. A hoci ich príbuzní a priatelia to vidia inak a snažia sa im dohovárať a meniť ich, je to zbytočné. Oni sami problém nevidia, alebo nechcú vidieť. Pre svoje „nechcem“ majú dobré dôvody. Najčastejšie sú za tým strachy z toho, čo môže prísť.

Ľudia „nemôžem“ by sa, naopak, radi zmenili. Majú však problém s tým, že neveria, že je to možné. To je ich dôvod, prečo o zmene neuvažujú, ani ju nepripúšťajú. Majú jasno v tom, že sa to neoplatí.

Konštruktívna nespokojnosť

Je tá, ktorá nás priebežne poháňa vpred za možnosťami skúmať, čo môžeme robiť a mať inak. To nás potom chráni od robenia radikálnych rozhodnutí a obracania života naruby. Je pre nás dôležité dopriavať si robenie toho, čo nám prináša dobrý pocit zo svojho života. Najmenej nápomocné pri tom sú veľké kompromisy a prehliadanie niektorých vecí, ktoré idú na úkor nás. Vytvárajú nám pocit neslobody a nepustia nás tam, kde chceme. Odmena chodí iba z toho nášho snaženia, kedy pocítime vyrovnanosť mysle, zmysluplnosť, vnútorné uspokojenie a spoločnosť ľudí, ktorých máme radi. V tomto je moc autentickosti – keď môžeme byť samými sebou a na nič sa nehrať, sme uvoľnení. A v uvoľnenosti pozorne načúvame svojmu vnútornému hlasu, ktorý nás vedie.

P.S. Dobrým indikátorom, ako spoznáte štastného človeka je postreh Bronnie Ware: “Šťastní ľudia neodsudzujú iných kvôli tomu, že žijú svoj vlastný život. Rešpektujú to.”

Príspevok Ako vytŕčať z radu a neprísť o hlavu? zobrazený najskôr Life koučing.