Archívy Moja psychológia - Life koučing

Neprehliadaje sa! Stvorte svoju lepšiu verziu

Marek Hrebík — Wed, 01 Jul 2020 11:16:17 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 7-8/2020

Keď sa rozvíjame, pomáha nám to konať dobré veci. Vďaka tomu sme disciplinovaní v myšlienkach, aj pocitoch a môžeme byť autentickí a spontánni. Potom sme skvelou kombináciou samých seba – máme dobrú hlavu a dobré srdce, čo viac si môžeme priať? Vďaka tomu žijeme svoju lepšiu verziu seba a náš život má zmysel. Preto je dlhodobý rozvoj a rast pre nás taký dôležitý.

Dajte si povolenie odkryť svoje pravé JA

Byť úžasným znamená byť celistvým. Aj kongruentným a autentickým. Výrazy, ktoré používa psychológia v súvislosti so súladom medzi prežívaním, uvedomovaním, komunikáciou a správaním človeka. Takýto človek dokáže bez vnútorného napätia a obáv otvorene hovoriť o vlastnom preciťovaní, svojich myšlienkach a postojoch. Povieme o ňom, že je rýdzi, pravý, otvorený, transparentný.

Lenže čo s tými časťami seba, ktoré sa nám nepáčia a nie sme s nimi spokojní? Kam ich skryť a odpratať z cesty? Jung ako prvý použil termín „tieň“, keď hovoril o tých stránkach našej osobnosti, ktoré zavrhujeme zo strachu, nevedomosti, hanby alebo nedostatku lásky. Jeho základná predstava tieňa bola jednoduchá: „Tieň je osoba, akou by ste radšej neboli.“ Veril, že začlenenie tieňa má hlboký dopad, umožňuje nám objaviť hlbšie zdroje nášho duchovného života. „Aby sme to urobili“, odporúčal Jung, „musíme bojovať so zlom, čeliť tieňu, prijať diabla. Nie je iná možnosť.“

Je náročné spracovávať a znášať svoje vlastné chyby a omyly, omnoho ťažšie než cudzie. V praxi zažívam, že ľudia sú sami na seba tvrdší než k ostatným. Nerešpektujú vlastné hranice a chodia cez ne tak, že to ide na úkor ich samých. Dostávajú sa do rozporu so sebou a súlad je potom niečo nedostihnuteľné, až frustrujúce.
Odvaha byť samým sebou

Zrušte pocity menejcennosti, zmrzačujú vám dušu

Keď nám na niekom záleží, prejavuje sa to tak, že toho človeka vnímame a rešpektujeme so všetkými jeho potrebami, prejavmi a postojmi. Počúvame ho, debatujeme s ním, neodsudzujeme ho, nekritizujeme, nenaprávame… Prijímame ho takého, aký pred nami práve stojí.

Byť láskavý voči sebe samému nie je odlišné od toho, ako to preukazujeme iným. Stačí na to úprimné a empatické naladenie, bez odsudzovania a kritického hodnotenia, s prijímaním svojej jedinečnosti a svojich špecifických potrieb. Napriek tomu sa niektorým ľuďom ľahšie vytvárajú láskyplné vzťahy s inými, než samým so sebou.
Milovať seba samého je začiatok celoživotnej vášne, vyriekol Oscar Wilde. Niekedy treba na zrodenie tejto vášne podstúpiť proces, kedy sa človek do seba zaľúbi. Je to nevyhnutné na to, aby k sebe vzhliadal s úctou, rešpektom a obdivom. Nebýva to vždy samozrejmosťou. V detstve sa dajú ľahko nadobudnúť mnohé negatívne presvedčenia o sebe, ktoré potom vytvárajú esenciu nízkeho sebavedomia a malej sebadôvery.

Sebadôvera stojí na harmónii mnohých premenných

Sebaláska je priamo závislá od sebaprijatia. To tvorí kombinácia reálneho Ja – toho, ako sa vnímam, myslím, hodnotím a prežívam, a ideálneho Ja, ktoré tvoria predstavy, akým chcem byť. Keď nie je výrazný rozdiel medzi reálnym a ideálnym Ja, človek má veľa dôvodov na snaženie sa a hľadanie motivácie na dosahovanie svojich cieľov. Ak je však rozdiel medzi reálnym a ideálnym Ja priepastný, je zdrojom silnej frustrácie. Tá má na svedomí pocity menejcennosti prameniace z toho, že človek je so sebou stále nespokojný, kritizuje sa a podceňuje sa. Výsledkom sú „negatívne predpovede“ o sebe, ktoré vedú k pocitom neistoty a ohrozenia. V psychológii hovoríme o sebanapĺňajúcom proroctve. To krásne vystihuje aforizmus Henryho Forda, ktorý tvrdil, že či si veríme, že niečo dokážeme, alebo si neveríme, vždy máme pravdu. Pre človeka s nízkou sebaúctou je príznačné:

Preceňovanie pravdepodobnosti, že sa niečo zlé stane.
Preceňovanie dôsledkov, pokiaľ by k ohrozujúcej situácii došlo.
Podceňovanie vlastných schopností situáciu nejako riešiť.
Podceňovanie možnej pomoci z vnútra seba samého.

Sebaistý sebaobraz

Prirodzené sebavedomie je stav pokoja, ktorý začína v mysli. Žiadne rušenie zvonka, žiadne pochybnosti alebo porovnávanie sa s druhými, žiadny strach z omylov, žiadne obavy z toho, čo si pomyslia ostatní. K tomu je nápomocné zmeniť spôsob, akým pozeráte na samých seba. Napríklad tak, že sa dobre sa postaráte o všetky súčasti vlastnej sebaúcty. To posilní váš sebaobraz, aby bol odolnejší voči „poškodeniu“ zvonka.
Ľudia radi zneisťujú ostatných, aby odvrátili pozornosť od vlastnej neistoty. Krehkými sa stávate, keď si ich vnímanie, posudzovanie a hodnotenie beriete príliš k srdcu. Vy rozhodujete, čo je pre vás to významné, dôležité, podstatné. Vaša sloboda závisí od toho, či dáte väčšmi na seba alebo na to, čo od vás chcú ostatní. Až keď vyhoviete sebe, môžete vyhovieť im. Naopak to dobre nefunguje. Práve preto, lebo človeku sa nedostáva takej úcty, akú si zaslúži, ale takej, akú vyžaduje.

Šesť komponentov zdravej sebaúcty

SEBAPOZNANIE – stojí na porozumení tomu, kto som „JA“. Podľa toho rozvíjate a udržiavate svoje osobné hodnoty, ktorými sa riadite pri rozhodovaní a správaní. Máte ich spísané a zoradené v rebríčku od prvej po desiatu? Je čas napraviť to.
SEBAPRIJATIE – je o uvedomovaní si svojich silných stránok a pripustení si skutočnosti, že existujú oblasti, ktoré sú pre vás náročné a treba na nich pracovať. Vypracujte si listinu úspechov, kde si poznačíte všetko, za čo môžete byť na seba hrdí a čo sa vám podarilo. Rovnako tak si vypracujte listinu budúcich úspechov – vecí, ktoré chcete a potrebujete zvládnuť. Doplňte si k tomu, čo na to budete potrebovať.
SEBADÔVERA – je schopnosť postarať sa o seba. Stojí za ňou presvedčenie, že máte kontrolu nad svojím životom a že sa dokážete vysporiadať s výzvami, keď sa objavia. Vystavovať sa výzvam znamená posilňovať svoje mentálne aj emočné zručnosti. To od vás chce chodiť mimo komfortnú zónu a učiť sa nové veci, byť otvorení zmene a experimentovať.
SEBAVYJADRENIE – porozumenie tomu, ako s druhými komunikujete nielen slovami, ale aj výrazom tváre, držaním tela, intonáciou, oblečením, ktoré nosíte… Pýtajte sa ľudí, ktorým dôverujete, ako sa prejavujete, čo si na vás všímajú, ako to pôsobí. Podľa toho budete vedieť, čo máte vyladiť či skorigovať.
SEBAVEDOMIE – je vlastne vedomie, že vaše názory, myšlienky a konanie majú hodnotu a že máte právo na ich vyjadrenie. V situáciách, kedy máte zábrany postaviť sa za svoj názor alebo postoj, a potom vás to škrie, je pre vás odkaz, že to máte urobiť. Vďaka tomu prekonáte strach z neprijatia a zistíte, že sa vlastne nič nestane, ak vás niektorí ľudia prestanú mať radi. Na tých vám nebude záležať, lebo si budete vyberať ľudí, s ktorými hodnotovo rezonujete.
SEBAUVEDOMENIE – je všímavosť k vlastným pocitom kedykoľvek sa vynoria. K tomu potrebujete schopnosť sústrediť sa na to, čo sa s vami deje teraz a tu. Keď hlavu pohltia negatívne myšlienky túlajúce sa v minulosti alebo v budúcnosti, ste zajatec vlastných obáv a strachov. Pestovaním proaktívneho postoja a rozvíjaním emočnej inteligencie sa vyvíjate na zrelé osobnosti, ktoré si rozumejú a vedia sa podporiť.

Trojhlavý jednorožec

Nikto to nikdy nevidel, a predsa by to každý chcel mať… Sebaláska je špecifická a nemerateľná veličina. Láska, v ktorej nie je zahrnuté prijatie vás samých, je neúplná. Bez náklonnosti voči sebe nedokážete úprimne načúvať samým sebe, pretože si neveríte a pochybuje o sebe. Ostatní na vás tak aj reagujú a dovolia si prekračovať vaše tenké hranice, ktoré slabo bránite.

Rilke napísal, že „možno všetci draci našich životov sú princezné, ktoré len čakajú, až nás konečne uvidia krásnych a statočných. Možno všetko hrozné je v tom najhlbšom zmysle slova niečím, čo potrebuje našu lásku.“

Zmena sebahodnotenia je závislá od vašich zvykov a predstáv. Máte možnosť vybrať si nový prístup k sebe a zvoliť si svoju vlastnú cestu rastu. Nepôjde to bez opustenia starých spôsobov uvažovanie o sebe, ktoré do vás vložili v detstve. Vo vzťahu k vlastným „chybám“ (nedostatkom, pokusom, experimentom…) si potrebujete osvojiť ohľaduplný postoj. Ako láskavý, trpezlivý rodič voči dieťaťu, ktoré sa učí novú vec. Na počiatku veľa urobia zásady, ktorých sa viete držať, a ktoré od vás chcú iný uhoľ pohľadu na svoje správanie.

Postupne naberáte skúsenosti, ako:

nebagatelizovať svoje chyby, ale ani ich nezveličovať,
neprepadať nadmerným pocitom sebaľútosti a sebaobviňovania,
brať svoje zlyhanie ako učiacu sa skúsenosť a budúcu výzvu,
opraviteľné chyby naprávať, nezatĺkať ich a ospravedlňovať sa za ne, keď spôsobili problémy.

Odvaha byť samým sebou

Zamyslite sa nad tým, čo je pre vás prirodzené, radostné, čo vám naozaj prináša radosť zo života. Premýšľajte nad tým a vypíšte si čo najviac položiek – venujte úvahám dostatok času, nenáhlite sa a pripisujte priebežne na svoj zoznam čokoľvek, čo sa vám spája s radosťou a nadšením vychutnávať si život.

Keď budete mať zoznam radostných vecí, zamyslite sa nad tým, čo nie je pre vás prirodzené, ľahké alebo radostné, čo spôsobuje konflikty – či už samých so sebou alebo s inými, ťažkosti, zmätok a stres. Čo vás sťahuje nadol, zraňuje vaše city, kazí vám trávenie?

Opäť si doprajte čas a vypisujte bez racionálneho cenzurovania všetko, čo vás negatívne

ovplyvňuje.
Vďaka svojim sebareflexiám získate ucelenejší prehľad o tom, čo vás „vytvára“, prečo sú niektoré veci pre vás dôležité, iné vás iritujú, ďalšie tvoria hnaciu silu. Podľa toho im viete podeliť svoju energiu a vyživovať iba tie, ktoré za to stoja.

Vyznať sa v sebe

Keď máte jasnejšie v tom, aké sú vaše potreby, hodnoty a očakávania od seba, nečakáte od druhých, aby vám to zázračne naservírovali pri romantickej večeri. Postaráte sa o to sami a doprajete si to najlepšie, aby ste cítili, že máte vlastný život vo svojich rukách. Tento druh slobody a nezávislosti vám umožní nasledovať svoje túžby. A vyzývať tú osobu, o ktorej si myslíte, že ste, k odhaleniu osoby, ktorou ste schopní sa stať. Vonkoncom nie ja hanba prizvať si na pomoc kouča alebo terapeuta. Efekt z svojho snaženia pocítite rýchlejšie a napredovať bude cieľavedomejšie.

Keď prijmete svoje skutočné ja, umožní vám to žiť celým srdcom ako hodnotná bytosť s vedomím, že ste dostatočne dobrý človek.

Príspevok Neprehliadaje sa! Stvorte svoju lepšiu verziu zobrazený najskôr Life koučing.

Vzťah je šialená drina

Marek Hrebík — Mon, 01 Jun 2020 11:12:39 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 6/2020

Ale stojí za to. Hoci, za posledné krízové týždne boli chvíle, kedy si mnohé páry povedali, či skutočne stojí za tú námahu. Niektorí vyšli z týchto pochybností ako víťazi, iní porazení, sklamaní, podvedení, zradení… Štatistiky ukážu, či bude viac rozvodov alebo viac detí kvôli karanténnym opatreniam.

Mňa v príbehoch vzťahov, ktoré so mnou aktuálne klienti zdieľajú, zaujal jeden fenomén. Rozprávajú mi, že ich vzťah dosiahol kritický bod, lebo si uvedomili, že ľúbia svojho partnera, ALE… To „ale“ má obrovskú moc – buď vzťah vzkriesi, alebo pochová.

Neraz si kladiem otázku, koľko zbytočného utrpenia vzťah unesie. Zažívam v priamom prenose spovede, kedy vzťahy plné bolesti pretrvávali mnoho rokov bez nádeje na zmenu, aby sa nakoniec aj tak rozpadli. Napácha to škody, ktoré sú nezvratné – tak na psychickom, fyzickom ako aj emočnom zdraví. Ako však vedieť, kedy to už nemá zmysel a radšej zo vzťahu odísť?

Keď sa bije srdce s hlavou

„Viem, že mi môj partner ubližuje, ponižuje ma a trápim sa kvôli nemu. Lenže čo mám robiť, keď ho tak veľmi ľúbim? Skúšala som ho opustiť, opakovane, nikdy nevydržím ani päť dní a vrátim sa. Láska k nemu je silnejšia ako moja bolesť“ – rozpráva mi zlomená Eva o svojom zúfalstve. Dôverne poznám, čo mi vysvetľuje, zažívam to so ženami v malých obmenách často. Niekto si povie, že tam nie je čo riešiť, je to predsa jasné. Treba odísť a hotovo, veď ju ten vzťah ničí. Áno, ale toto nie je otázka racionálneho rozhodnutia a pevnej vôle. Z praxe môžem potvrdiť jednu veľkú prekážku – ženy majú problém vzdať sa lásky. Ukončiť vzťah s mužom, ktorého milujú a ktorý miluje ich, hoci ich zraňuje, zneužíva alebo týra, je pre ne nesmierne náročné a ťažké. Plne si uvedomujú, že vzťah je bolestný a nenaplnený, ale srdce ich nepúšťa opustiť muža, ku ktorému prechovávajú hlboké city. K tomu sú pridružené témy strachu a nedôvera v seba, že by to dokázali.

Amputovať srdce?

Pri takýchto dilemách dávam ženám do pozornosti, že to, čo cítia a to, čo by mali urobiť, nemusí byť vždy to isté. Rozprávame sa o tom, že odísť od muža, ktorého milujú, môže byť často to najlepšie riešenie. Lásku možno prechovávať aj naďalej, ale už v bezpečí bez hrozby ubližovania.

Kedykoľvek sa ženy pristihnú pri nádeji, že sa ich partner po rokoch konečne zmení, nachádzajú sa v stave nazývanom „syndróm týranej ženy“. Akonáhle si žena pomyslí: „On sa zmení,“ hoci je jeho správanie neakceptovateľné, potom je pre ňu takýto vzťah škodlivý. Zostať vo vzťahu s násilníckym, manipulatívnym, toxickým, narcistickým, závislým mužom, ale aj so slabým mužom bez životného smerovania, ktorý ženu využíva, nie je v poriadku.

Žitie v nenaplnenom a nerovnom vzťahu má nejaký dôvod. Ten, kto v ňom ťahá za kratší koniec potrebuje preskúmať, čím to je, že je pripútaný k partnerovi, ktorému dovoľuje, aby sa k nemu správal ponižujúco a dehonestujúco. Terapia je v tom veľmi nápomocná a odhalí dôvody prameniace v detstve. Nádej na zmenu je v budovaní a rozvíjaní sebaúcty a sebalásky, ktoré posilňujú pozitívny sebaobraz. Ten potom chráni človeka (trpia tým tak ženy ako aj muži) pred sebadeštrukciou, devalváciou a nezdravým prekračovaním hraníc.

Obrať sa o atraktivitu

„Tak ja mu porodím tri deti, zničím si celé telo a on si nájde milenku, lebo ho nepriťahujem? Kedy som mala zhodiť tie kilá po pôrode, keď som sa starala o domácnosť a deti, aby on mohol robiť kariéru? Toto je vďaka? Ja sa obetujem a teraz budem vymenená za o polovicu mladší, neopotrebovaný model?“ Srší hnevom Katka, ktorá nerozumie, prečo sa jej muž zrazu rozhodol pre paralelný vzťah, hoci sa nikdy nezmienil o tom, že je nespokojný.

S príťažlivosťou a atraktivitou je to zložité. Nejde iba o vizáž. Spôsobuje to aj správanie sa voči mužovi. Muž sa začne báť ženy, keď ho nerešpektuje, neakceptuje, a tým ponižuje. Strach následne prináša do vzťahu niečo, čo z neho neurobí harmonickú bunku. Ideálne je, keď do spoločnej bunky vzťahu prináša šťastie každý sám za seba, a potom sa to premietne do spoločného diela a toho, čo vzťah spája. Aj od toho závisí intimita, lebo každý z páru potrebuje cítiť bezpečie a dôveru. Na to sú nevyhnutné spoločné záľuby a čas trávený ako muž a žena, aby si vytvárali zážitky aj na horšie časy. Kríza zákonite príde, ale v závislosti od toho, čo má pár „nažité“ sa ju darí zdolávať. Prináša totiž možnosti, čo zmeniť, aby to väčšmi obom vyhovovalo. Ak k takémuto vzájomnému prepojeniu a zdieľaniu nedochádza, vzťah je príliš zraniteľný a ľahko sa do neho dostane iná osoba.  

Refresh príťažlivosti?

Keď to vezmeme zo strany potenciálnej hrozby, tak mnoho milostných afér nie je o sexe, ale o túžbe. Keď vieme, že po nás niekto túži, pripadáme si výnimočne, sme videný, vzbudzujeme záujem a pozornosť. To nám robí nesmierne dobre, preto nám to pomotá hlavu. Inšpiratívny stereotyp neexistuje, preto si potrebujeme postrážiť, aby sa veci nediali v rutine a prišlo aj k okamihom, ktoré sú nové a s prekvapeniami. Rovnako ako o vzťah, aj o sexuálnu alchýmiu sa musíme starať. V praxi vnímam, že páry sa často dostávajú do krízy predstavivosti. Má ju na svedomí upadajúca zvedavosť, ochabujúce snaženie a otravná rutina. To sú mocní nepriatelia. Voči nim sa bojuje udržiavaním pozornosti, pestovaním romantiky (nemusí byť nutne ako z filmu) a hravosti. Nevyhnutné sú spoločné sny, náklonnosť, vášeň a nekonečná zvedavosť. Kvalita vzťahu a tým aj sexuálneho života, závisí od kvality zážitkov vo vzťahu. Erotické mrazenie vo vzťahu, vďaka ktorému sa cítime živí, obnovení a nabití – je najskôr energia a kúzlo, než sa to zmení na akt.

Pod neustálym drobnohľadom

„Nedá sa to vydržať. Ten tlak je neúnosný. Každý neskorší príchod domov, každá správa, ktorá mi pípne na mobile, čokoľvek, čo sa týka mňa je okamžite interpretované ako dôkaz nevery. Moja žena je tak prehnane žiarlivá, že sa s ňou nedá žiť. Nepomáhajú žiadne uistenia ani dôkazy o nevine. Je to bludný kruh.“ Jedným dychom zo seba dostane zúfalý Karol, ktorý má svoju ženu rád, ale jej paranoidné sklony už nevládze ďalej znášať. Pripravuje ma na to, že mi môže volať a zisťovať, čo u mňa robil a či s ním spím.

Ľudia s paranoidným nastavením fungujú na princípe „podľa seba súdim teba“. Na základe obranného mechanizmu projekcie potláčajú svoje negatívne myšlienky, emócie a vlastnosti tým, že ich vkladajú do iných ľudí. Sú pre nich neznesiteľné, neúnosné a hanbia sa za ne. Aby samých seba od týchto negatívnych pocitov ochránili, „premietnu“ ich do ostatných, a tak sú oni bez viny a druhí majú za ušami. Tieto tendencie sú nevedomé, dotyční zvyčajne nevedia, že ich používajú. Výrazná nedôvera a podozrievanie v rámci partnerských vzťahov môžu byť vysvetlené práve týmto mechanizmom. Sám paranoidný partner má myšlienky na neveru, má rôzne sexuálne fantázie, ktoré si však zakazuje, cíti sa nimi ohrozený, a tak ich nevedome pomocou projekcie premietne do svojho partnera alebo partnerky. Tým sa roztáča kruh podozrievania, obviňovania a kontrolovania, ktorý nemá konca kraja, až vedie k zániku vzťahu. Čím sa paranoidnej osobe iba potvrdí, že mala pravdu.

Ten druhý je zlý

Veľmi zjednodušene, za paranoidnou štruktúrou osobnosti môžeme nájsť v anamnéze vysoké požiadavky a nároky zo strany rodičov, ktorým sa dieťa nezavďačí, nech robí, čo robí. Správanie takýchto rodičov bolo pre dieťa často nevyspytateľné a ťažko predvídateľné. Tým postupne vznikla celková nedôvera k svetu a ďalším ľuďom, pretože si dieťa vytvorilo vzorec „neviem, čo môžem očakávať“. Pre pocit bezpečia a ako takej stability muselo byť ostražité, aby potenciálnu hrozbu čo najskôr rozpoznalo a odhalilo. Je pravdepodobné, že atmosféra v rodine bola ovplyvnená presvedčením, že svet „tam vonku“ je zlý, a tak sa nedá veriť nikomu. Precitlivenosť a nedôvera sa takto dostali do celkového nastavenia paranoidnej štruktúry osobnosti.
Bez terapie je takmer nemožné pomôcť človeku s týmto postojom k sebe a svetu. Zložitejšie na tom celom je, aby si takýto človek pripustil, že potrebuje pomoc. Jeho nepriateľstvo voči všetkému a všetkým mu bráni vyhľadať odborníka.

Kde má muž dušu?

“Môj muž si nedáva tú námahu, aby mi porozprával, prečo je mrzutý. Iba šteká po mne a po synovi. Keď sa ho spýtam, či ho niečo trápi alebo sa s ním chcem rozprávať o jeho prežívaní, reaguje ako keby ho uštipol had. Už ma fakt nebaví všetko z neho ťahať ako z chlpatej deky a ani tak nevedieť, čo sa v ňom odohráva. Ako ho mám donútiť rozprávať o tom, čo cíti?” Pýta sa ma mladomanželka Zuzka, ktorá hľadá spôsob, ako sa k mužovi priblížiť a zdieľať s ním jeho prežívanie.

V jednom zlomyseľnom vtipe sa hovorí, že muži majú tiež city, cítia hlad… Keďže všetky naše pocity sú založené na predstavách a myšlienkach – má ich každý. A každý ich potrebuje vyjadrovať iným spôsobom. Keby som to príliš zjednodušila, tak: ženy vedia, že pocity sú farby duše; mužov metie, že srdce má potreby, o ktorých rozum nič nevie. V skutočnosti máme dve mysle: jednu, ktorá myslí a druhú, ktorá cíti. Tieto dva diametrálne odlišné spôsoby poznávania na seba vzájomne pôsobia a vytvárajú náš mentálny život. A je to jasné – dostávame sa s tým do ženského a mužského sveta…

Ženy majú vzťahometer a muži srdcometer

Tieto výrazy sú z knihy Davida Deidu Intimní splynutí. Knižka je ako stvorená na to, aby sme definitívne pochopili, v čom sme muži a ženy skutočne odlišní a v čom kompatibilní. Deida priamočiaro sonduje v duši človeka, muža a ženy. Rieši ich vzájomné rozdielnosti a nezlučiteľnosti, ale aj možnosti, kedy sa tieto dve úplne nesúrodé bytosti „stretnú“ a stanú sa zlučiteľnými.

Ženstvo má citlivý vzťahometer, ktorý je stále vnímavý voči tomu, či v ženinom intímnom vzťahu prúdi láska alebo nie. Keď láska prúdi, celý jej život sa prežiari. Keď láska neprúdi, na celý jej život padne tieň, zahalí jej prácu, chvíle, ktoré trávi s priateľmi aj tie, kedy je sama. Vzťahometer v jej srdci je vždy citlivý voči tomu, aký pocit žena zo svojho vzťahu má.

Srdcometer mužstva je vyladený na odlišnú frekvenciu. Tento mužský snímajúci prístroj sa pýta: „Prebieha moje poslanie, moja cesta k cieľu, dobre?“ Pokiaľ muž s mužskou sexuálnou esenciu na niekoľko dní uviazne s riešením nejakého problému, na ktorom sa práve v kancelárii pracuje, môže to zafarbiť celý jeho život. Bez ohľadu na to, ako milujúcu má partnerku, bude sa so svojím problémom stále zaoberať, pohrúži sa do seba a nedokáže na svoju ženu plne reagovať, pokiaľ sa jeho situácia v práci neupraví.

Aplikačné odporúčanie

Švédi majú príslovie, že žiadny muž nie je taký dokonalý, aby ho žena nemohla ešte zdokonaliť. Odporúčam narábať s takýmto odhodlaním opatrne. Ako „Venušanky“ máme na to síce veľa možností, ale „Marťani“ sú alergickí na čokoľvek, čo spochybňuje ich dokonalosť. V každodennosti nám je však figu platné, z ktorej sme planéty, keď sa nám nestretnú priority a hodnoty. A čo si budeme hovoriť, tie ženské kontra mužské sa niekedy majú veľkú chuť míňať. Skvelú pomôcku v podobe skratiek vymyslel profesor Stanislav Kratochvíl, český klinický psychológ a sexuálny terapeut.
Môžeme ju považovať za „návod“ na aplikáciu teoretických znalostí do praktického konania. Je to síce prudko zjednodušené, ale práve preto to funguje.

ČO POTREBUJE ŽENA:

POPO – porozprávať sa
DUPO – duševné porozumenie
VYCE – vyjadrovať lásku celým životom
VYPO – vycítiť, čo žena potrebuje

ČO POTREBUJE MUŽ:

NESTA – nezaťažovať iracionálnymi starosťami typu: „S tým naším životom by sme mali niečo urobiť.“
OSTA – obdivovať, stále a nepretržite
SEZA – sex, kedy sa mu zachce
UU – uvarené, upratané

Ktoré „ALE“ sa nedajú rozchodiť?

Keď jeden z partnerov nemá vieru a nádej na oživenie vzťahu a nedokáže, nechce, nevládze alebo nenachádza východisko z problémov, do ktorých sa vzťah dostal. Toto je znakom toho, že je už neskoro. Bez viery na oživenie vzťahu nedáva zmysel vzťah oživovať.

Keď partneri nie sú otvorení zmeniť tie svoje názory, zaužívané schémy a vzorce, ktoré tomu druhému ubližujú. Vtedy sa prestane diať vo vzťahu porozumenie a pochopenie. Bez nich nie je možné vzťah liečiť, lebo príčiny kolapsu sú neustále prítomné a znemožňujú záchranu.

Keď sa vo vzájomnej komunikácii odohráva presviedčanie namiesto porozumenia, presadzovanie namiesto synergie a hľadanie výhovoriek, prečo sa niečo nedá namiesto hľadania riešení, je to mŕtvy bod. Bez zdravej a nenásilnej komunikácie nemožno dospieť k úcte, blízkosti, dôvere, spolupráci a motivácii spolutvytvárať vzťah, kde sú šťastní obaja.

Keď jednému z partnerov už na druhom nezáleží, nie je o čo bojovať. Pretože potom už nie je žiadne spoločné „my“. Partnerský zväzok síce môže navonok fungovať, ale nemá rozmer vzťahu, pretože vzťah potrebuje dvoch.

Keď je jednému z páru jedno, že ten druhý je nešťastný a nespokojný, znamená to ľahostajnosť. Toto je jasným znakom toho, že vzťah odumrel. Kde niet emócii, tam niet lásky.

Čo vám o láske zabudli filmy povedať

Láska si vyžaduje pričinenie. V kvalitnom vzťahu venujú obaja partneri pozornosť potrebám toho druhého. Aj keby sa práve jeden z nich na to necítil, ctí si toho druhého natoľko, že mu empaticky vyjadrí podporu a rešpekt. Takýmto úsilím sa vkladá do vzťahu hodnota spolupatričnosti a spolubytia.

Láska má dve zložky: dávanie a prijímanie. V harmonickom vzťahu sa obaja partneri snažia nájsť v obidvoch súčastiach lásky rovnaké potešenie. Zákon reciprocity totiž nepustí: koľko ty mne, toľko ja tebe. Rovnováha musí byť, nestačí, aby sa snažil iba jeden z páru.

Láska je odvaha. Vo fungujúcom vzťahu partneri otvorene priznávajú svoje slabé aj silné stránky. Dovolia si byť pred sebou zraniteľní, neuzatvárajú sa a hľadajú spôsob, ako sa chápať a rozumieť si. Neberú svoj život skratkami ani únikmi na susedovu zelenšiu trávu.

V láske nie je dôležitá pravda. Dôležité je zdieľanie a prienik svojich svetov, hodnôt a vízií. Nezaobíde sa to bez rešpektu – presvedčenia, že partner má dobrý dôvod vnímať situáciu tak, ako ju vníma. Snaha spočíva v pochopení, prečo si partner myslí, čo si myslí a prijatí toho, že je to jeho slobodná voľba.

Príspevok Vzťah je šialená drina zobrazený najskôr Life koučing.

Ja to dokážem

Marek Hrebík — Fri, 01 May 2020 11:06:41 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 5/2020

Keď sa nedokážeš zmeniť, znamená to, že si zomrel

Kríza nás núti pozrieť priamo do očí aj tomu, čo sme predtým prehliadali. Vyzýva nás, aby sme prebádali aj tie oblasti, ktorým sme sa vyhýbali. Konfrontuje nás s tým, aby sme neboli ľahostajní. Odokrýva našu podstatu až na dreň. Neskryjeme sa pre ňou a ona sa nedá obalamutiť. Chce od nás, aby sme mali guráž a postavili sa jej poriadne, nie polovičato.

Toho, čo sme prehliadali, je príliš veľa

Naša samoľúbosť je práve zrovnávaná do medzí, odkiaľ už nebude povýšenecky vyskakovať. Teda, chceme tomu veriť a snáď sme sa poučili. V mnohých oblastiach sa musíme vzdať ilúzie, že znovu získame kontrolu nad niektorými vecami. Presvedčili sme sa, že nad všetkým mať kontrolu nemôžeme a to nás vyvádza z miery. Máme radi svoju moc, vplyv a arogantnosť dokážeme dobre ospravedlniť vyšším záujmom.
Práve sa zmietame pod tlakom novej vlny požiadaviek na plnohodnotné fungovanie, ktoré nás preťažujú. Sme porazení a cítime sa vinní. Potrebujeme to akceptovať. Nie celkom tušíme, ako na to.

Akceptácia kontra transformácia

Než prijmeme, čo je okolo nás, najskôr sa potrebujeme vyznať v tom, čo máme v sebe. „Máme za sebou celkom slušný prevrat v našom fungovaní a je dosť možné, že tieto zmeny prerastú ešte do väčších. Hovorí sa, že toto nie je zmena ako iné. Že žijeme transformačný čas. V zmene vieme, čo má byť na konci. Do zmeny ideme vedome, vieme, prečo to robíme a vieme, čo tým chceme získať. V transformácii netušíme, čo bude na konci. Nevieme, aký bude „nový normál“, ani kedy bude. Navyše, nie sme v tom dobrovoľne, z vlastnej iniciatívy. Istotou v tejto neisto je, že vieme, ako vyzerá proces zmeny a transformácie. Vieme, čo sa deje na tejto ceste, v tomto procese, aj v emočnom prežívaní“. Objasňovala Janka Bernaťáková, change facilitátorka a mentorka pre tému zmeny počas webinára v Oku tornáda, ktorý sme spolu pripravili s odhodlaním pomôcť ženám rozumieť a orientovať sa v krízovom prežívaní.

Než sa vyhupneme na krivku zmeny, zaúraduje šedá hmota

Mozog je ako parlamentná demokracia – je vytvorený z rozmanitých expertov s prekrývajúcim sa poľom pôsobenia, ktorí do tohto súboja vstupujú a súperia o odlišné možnosti. Považujem toto prirovnanie od neurovedca Davida Eaglemana za priliehavé. Keď sa pokúsime o zmenu, neuróny v prednej časti mozgovej kôry to nevedia utajiť a informácie sa dostanú do centra strachu v amygdale. Začnú spolu súperiť a spotrebúvať energiu. Keď predná časť mozgu, ktorá sa stará o naše intelektuálne aktivity stratí svoju kontrolu, nastúpia živočíšne inštinkty z najstaršej časti mozgu. Do toho sa zapojí pracovná pamäť, ktorá vyžaduje ďaleko viac energie, než hlbšie štruktúry v bazálnych gangliách vo vnútri mozgu. Tie majú veľkú výhodu – dokážu dobre fungovať aj bez vedomého myslenia, ale iba keď o rutinné činnosti, na ktoré sme zvyknutí. Pri zmene nastáva hlučné hlasovanie, kto svojou mentálnou aktivitou zalobuje v prospech ktorej voľby. To vysvetľuje, prečo zmena prináša toľko strachu a neistoty. Než sa vyrieši boj o moc a parlamentné výbory sa vyjadria, koľko podpory nám dajú, čas plynie. Keď sa včas nedostaví uspokojivý výsledok, nastúpi frustrácia a celý proces môže začať od začiatku, lebo nebol zavŕšený. Takto to teda so zmenou máme. Čím sme lepšie pripravení a máme veci vydiskutované, tým je proces konštruktívnejší.

Kde sa práve nachádzate na svojej krivke zmeny?

Neraz nestačí byť na zmenu dobre pripravení. Pri tých nevyžiadaných a nechcených to ani nie je možné. Pomáha však vedomie o tom, že zmena má svoje štádiá tvoriace krivku, cez ktorú potrebujeme nevyhnutne prejsť. Niekedy sme trúfalí a chceme ísť skratkami, ale to nás vráti nazad na štart ako vyhodeného panáčika v človeče nehnevaj sa.

Situácia pred zmenou reprezentuje status quo, kde máme svoju stabilitu. Zmena spôsobí šok, je to prvotná reakcia na negatívne vnímanú zmenu, ktorá nás vyradí z akejkoľvek akcie. Reagujeme na ňu odmietaním a popieraním, lebo sa nám ťažko akceptuje nová situácia. Spomeňte si na svoje reakcie, keď začali prvé informácie o korone. Čo ste si vtedy hovorili? Ja som uvažovala nad tým, že to predsa nebude také zlé a rýchlo sa to dá do poriadku. Obranné reakcie ponúkajú ignoráciu alebo pochybnosti, že to všetko predsa musí byť inak. Potom nastúpi hnev, fáza charakterizovaná frustráciou a negatívnymi emóciami. Trpíme, bolí nás to, hneváme sa na seba aj celý svet. Otáčame deštruktivitu voči sebe alebo si urobíme z niekoho hromozvod. Až potom sa vieme prepracovať k vyjednávaniu. Táto fáza je začiatkom prípravy na akceptáciu zmeny. Už nemôžeme dlhšie odmietať skutočnosť. Hľadáme spôsob, ako zabrániť negatívnemu dopadu zmeny. Nasleduje depresia, kedy nám prudko mizne fyzická aj emocionálna energia, máme chuť na všetko sa vykašľať a vzdať sa. Rezignácia sa ukazuje ako dobrá voľba. V tomto momente sa naplno prejavia všetky negatívne dopady zmeny. Keď sa v tom vykúpeme, začneme prehodnocovať svoju zlosť a frustráciu, čo nás posúva k hľadaniu spôsobu, ako fungovať v zmenenej situácii – príde k testovaniu. Až v tomto momente dokážeme vyhodnocovať čo ďalej a realisticky sa pozeráme na nové limity a obzeráme sa po tom, čo môžeme dostať pod kontrolu. Celý ten proces tápania a trápenia je zavŕšený akceptáciou, kedy zmenu začneme vnímať reálne. Neznamená to, že by sa nám nutne to nové páčilo, ale nájdeme spôsob, ako existovať v novo zmenenej situácii.

Potrebujeme nový mentálny model

Hlava potrebuje vidieť dopredu. Inak má pocit, že nevie, kam ide a to ju zneisťuje v snažení.

Môj obľúbený príbeh je paralelou k tomu, ako teraz tápeme v hmle. Ráno 4. júla 1952 sa kalifornské pobrežie strácalo v hmle. Na ostrove vzdialenom 35 km na západ sa práve ponorila do vody 34-ročná žena, ktorá sa podujala túto vzdialenosť preplávať. Volala sa Florance Chadwick a ako prvá žena už preplávala kanál La Manche obidvoma smermi. Voda bola mrazivo studená a hmla taká hustá, že Florance sotva videla lode kotviace na brehu. Túto udalosť v televízii sledovali milióny ľudí. Veľakrát museli zo sprievodnej lode zasiahnuť pušky proti nebezpečným žralokom, ktorí sa dostali nebezpečne blízko ľudského tela. Ako ubiehali dlhé hodiny, Florance plávala stále ďalej a skracovala vzdialenosť k vytúženému cieľu. Únava ju pri plávaní neprenasledovala – oveľa viac jej prekážala ľadová voda, ktorej mrazivý chlad jej prenikal až do špiku kostí. Po vyše pätnástich hodinách požiadala skrehnutá Florance, aby ju vytiahli von. Cítila, že nemôže ďalej. Jej matka a tréner, ktorí Florance na lodi sprevádzali, ju upozornili, že breh je už veľmi blízko. Posmeľovali ju, aby sa nevzdávala. Florance však márne vyzerala kalifornské pobrežie. Nevidela nič iba hustú hmlu. O pár minút neskôr – po pätnástich hodinách a päťdesiatich piatich minútach – vytiahli Florance z vody. Až po niekoľkých ďalších hodinách, keď sa jej telo začalo opäť pomaly zahrievať, pocítila šok z neúspechu. Na čakajúceho reportéra vyhŕkla: „Pozrite, ja sa nechcem nijako vyhovárať. Ale keby som pred sebou mohla vidieť breh, snáď by som to bola dokázala.“
Florance to vzdala asi 800 metrov od kalifornského pobrežia! Neskôr si uvedomila, že nie vyčerpanie a zima, ale práve hmla spôsobila jej porážku, pretože jej zatienila cieľ.

Ako nad hmlou získať kontrolu?

Kontrola je pre nás nesmierne dôležitá, poskytuje nám pocit bezpečia. Podľa jednej štúdie starším obyvateľom v dome opatrovateľských služieb poskytli možnosť, aby sa mohli podieľať na vybavení svojej izby. Zo svojho nábytku z domáceho prostredia si mohli vybrať tri veci a prispieť nimi do svojho nového priestoru. V skupine obyvateľov s touto možnosťou sa znížil počet úmrtí na polovicu!

Z toho sa mi ponúka otázka, čo si môžeme zobrať z aktuálnej situácie do nášho ďalšieho fungovania? Ako budeme dosahovať svoje ciele bez toho, aby to šlo na na úkor iných, dôležitejších vecí v našich životoch? Ako by zaglosoval Stephen R. Covey, ako stúpať po pomyselnom rebríku úspechu tak, aby sme na vrchole nezistili, že sme ho opreli o nesprávnu stenu?

Precitnutie z toho, že všetko je komplikované

Momentálne to vyzerá, že pod tlakom okolností sa dokážeme rozhodovať zodpovednejšie. Sme k tomu viac-menej prinútení a môžeme si vybrať: buď budeme vedomí alebo mŕtvi alebo položiví s úzkosťami a strachmi. Zrazu sme ochotní zaoberať sa tým, čomu sme pred krízou nevenovali pozornosť. Spoznávame, že aj malé voľby, ktoré nebývali súčasťou našich šablón, majú svoju veľkú váhu a veľa od nich závisí. Uvedomili sme si, že potrebuje prerobiť svoje stratégie kladenia si záväzkov voči sebe, aj voči ostatným.

Matka Tereza s obľubou hovorila, že by sme mali menej rozprávať o cieľoch, lebo tak sa nedosahujú. Mala lakonickú odpoveď, čo namiesto toho: „Zober metlu a vyčisti niekomu dom. Tým hovoríš dostatočne.“

Kam smerujeme?

Kritickým situáciám vďačíme za prebúdzanie a posilňovanie vlastnej integrity. Potrebujeme prekonávať komfortné zóny a väčšmi milovať život aj ľudí, aby sme mohli spoločne pokračovať na ceste premeny. Nebýva také jednoduché prijať nepriaznivé okolnosti ochotne. Nedajbože si ich užívať. Niektorých ľudí som pohoršila, keď som sa ich pýtala na to, čo dobré im táto situácia priniesla.

Veľmi ma oslovilo, ako dôvtipne to zhrnul grécky spisovateľ Petros Markaris (od neho som si požičala názov pre článok): „Zastavím sa, posadím sa na chodník, aby som vymenil koleso na svojom bicykli. Uvedomím si, že som nebol šťastný tam, odkiaľ prichádzam, a nebudem šťastný tam, kam idem. To ale nevadí: dôležitá je zmena. Ak sa nedokážeš zmeniť, znamená to, že si zomrel.“

Odrážajú sa naše slová a prísľuby v skutkoch?

Občas sa pristihnem, či by som nemala mať rozpaky, že sa teším zo života napriek tomu, čo sa teraz deje. Ja som zástancom toho, že máme svoj život napojiť na radosť, lebo vďaka nej máme nenahraditeľné zdroje energie. Aj keď je veľa toho, čo nás teraz znepokojuje, zároveň je dosť toho, čo môžeme oceniť na drobných radostiach.
Trápiť sa svojimi problémami ničomu a nikomu nepomôže. Sme rýchlo pominuteľní. Výhrou nášho snaženia je prispievať šťastnými okamihmi ľuďom okolo seba. Darí sa nám to, keď sme veľkorysí, mravne disciplinovaní, láskyplní, trpezliví a našli by sa ešte ďalšie cnosti prispievajúce k tomu, že vieme konať dobro. Dokážeme rozdávať lásku a ponúkať pomoc. Keď tieto svoje prednosti nezanedbávame, vytvárajú zmysel toho, čo je naším ľudským poslaním. Ja verím v to, že sa máme snažiť vytvárať lepší svet pre seba aj pre ostatných.

Správne položená otázka

Dobre vieme, že je nemožné zmeniť minulosť, rovnako ako nemôžeme predvídať budúcnosť. Pokúšame sa o to a vzdorujeme, hľadáme spôsoby, ako by sme to obišli. Bývame rozšafní a mnohé naše pokusy sa podobajú na zbytočné nakupovanie a vyhadzovanie. Vedomá stratégia udržateľnosti – aj mentálnej a emočnej, spočíva v zmene kladenia si otázok. Namiesto toho, aby sme sa pýtali, ako zarobiť viac peňazí, sa môžeme radšej pýtať, čo vlastne potrebujeme. Nadbytok to nebude. Nevieme odrazu šoférovať tri autá a bývať v dvoch domoch. Exupéry by nám na to povedal, že „dokonalosť sa nedosahuje vtedy, keď už nie je možné nič dodať, ale vtedy, keď nie je možné nič odobrať.”

Aj keď nám to tak v kríze nepríde, sme dobre vybavení potrebnou silou na tvorenie, na premenu správania a formulovanie myšlienok vo svojom vnútri tak, aby smerovali k pozitívnej zmene.

Čo vlastne potrebujeme?

Keď som premýšľala nad týmto článkom, uvedomila som si, že by som uvítala, keby sa ľudia správali čo najzodpovednejšie k sebe, aj k ostatným – bez ohľadu na situáciu. Nezaobíde sa to bez práce samých so sebou, ktorá ústi do bezvýhradného prijatia. Pri tom, ako sprevádzam klientov, považujem bezpodmienečné prijatie za nevyhnutný predpoklad na prežívanie hlbokej lásky k sebe, ľuďom, životu, svetu. Proces prijímania má dosah na spracúvanie ťažkých životných zážitkov, bolestí, strát a zranení. K momentu prijatia väčšinou nedochádza okamžite. Je to proces neodmysliteľne spojený so zretím, učením sa a získavaním skúseností. Premieňa sa na schopnosti vidieť realitu bez ružových alebo čiernych okuliarov. Takú, aká v skutočnosti je, a podľa toho sa aj správať a konať v duchu etických a morálnych zásad.

Bez ohľadu na to, ako sme práve limitovaní a obmedzovaní, máme k dispozícii zdroje, ktoré nám pomáhajú zvládať zmeny so cťou a rešpektom. Vybrala som šesť „zručností“, ktoré nám umožnia včas dobrzďovať, vyhnúť sa turbulenciám a prežiť bez väčších strát.

Šesť „pomôcok“ pre vyrovnanejší postoj k zmene

Mindfulness

Na rozdiel od ostatných zvierat trávia ľudské bytosti veľa času premýšľaním o tom, čo sa okolo nich neodohráva. Uvažujeme o udalostiach, ktoré sa stali v minulosti, možno nastanú v budúcnosti alebo sa nestanú vôbec.

Tomu, kde je naša myseľ by sme mali venovať aspoň toľko pozornosti, koľko venujeme svojmu telu. Mali by sme sa pýtať: Čo budem dnes robiť so svojou mysľou? Uvedomovať si, čo máme v každom okamihu na mysli a ako sa náš prežitok činností premieňa, je podstatou praxe mindfulnessu.

Všímavosť neznamená nútiť svoju myseľ, aby sa netúlala. Z toho by nás iba poriadne bolela hlava. Skôr ide o to uvedomiť si túlanie mysle a potom čo najlepšie a čo najláskavejšie znovu zamerať svoju pozornosť na spojenie sa s tým, čo je pre nás v danom okamihu najdôležitejšie. Skvelou bibliou mindfulnessu je kniha Jona Kabata-Zinna Život samá pohroma.

Súlad

Integrita je lepším ťažiskovým princípom než úspech. Naša celistvosť a nedotknuteľnosť nás fokusujú na dlhodobé zámery a umožňujú nám vyjadrovať vlastné hodnoty a byť na seba hrdí. Integrita nám zároveň poskytuje záchrannú sieť v podobe vnútorného pokoja a dôstojnosti, aj keď sa nám práve nedarí.

Neraz samých seba podvedieme, keď tvrdíme, že sa nemôžeme rozhodovať a konať s integritou. Keď to urobíme, vytvárame si rozpor samých so sebou. Vlastné správanie máme každý vo svojich rukách a dokážeme ho ovplyvňovať. Potom sa – a to bez ohľadu na správanie iných ľudí, môžeme „stať zmenou, po ktorej vo svete túžime“, ako k tomu vyzýval Gándhí.

Súcit

Empatickosť z nás robí solidárne ľudské bytosti. Súcit v nás posilňuje starostlivosť, podiel na spoločnej bolesti. Než ho prejavíme iným, potrebujeme ho preukázať sebe. Ľudia bez súcitu k sebe nevedia prirodzene prežívať svoju bolesť, sú na seba príliš tvrdí a hľadajú uistenie, potvrdenie a upokojovanie u iných ľudí. Tým sa stávajú závislými. Bez slobody niet spokojnosti.
Dostatok súcitu k sebe samému a odvaha riskovať aj napriek tomu, že sme si nie istí výsledkom, je jeden z najkľúčovejších prvkov sebadôvery.

EQ

Verím tomu, že je možné využiť kritické situácie na investovanie do emocionálneho učenia. Keď si väčšmi uvedomujeme svoje emócie, sme autentickí, úprimní a féroví. Mám pocit, že sme ako bytosti 21. storočia dosiahli celkom slušnú úroveň emočnej analfabetizácie. Tým, že sa všetko snažíme riadiť intelektom a preciťovať cez hlavu, držíme emócie bokom, aby nám nedávali vedieť, že sú zo 60 % zastúpené v našom fungovaní.

Každý, kto sa vyberie na cestu sebapoznania, sa nezaobíde bez emócií. Je to surovina nevyhnutná na plné vnímanie. Práve pocity nás privádzajú hlbšie k sebe samých a sú úzko späté s tým, čomu hovoríme intuícia. Pocity vyjadrujú vyššie pochopenie, ktoré presahuje myseľ.

Pri emočnej zrelosti uvedomelo riadime vlastné emócie k nášmu dobru, aj k dobru ľudí okolo nás. Najviac môžeme pomôcť druhým tým, že my sami budeme neustále dobre naladení, budeme myslieť a preciťovať pozitívne a udržiavať vlastný vnútorný pokoj. To sa odzrkadlí v priestore okolo nás.

Trpezlivosť

Neznášame, keď nám niekto povie, že máme byť trpezlivý. Radi robíme na seba aj na iných nátlak, aby sme veci zrýchlili, zakcelerovali, posunuli… A hoci sme sa už neraz presvedčili, že trpezlivosť a čas urobia viac ako hnev a sila, snažíme sa to prehliadať.
Trpezlivosť ako zručnosť sa dá dobre rozvíjať cvičením. Pripomeňte si, aké to bolo naučiť sa šoférovať auto či jazdiť na bicykli. Nešlo vám to hneď, ale nevzdali ste sa hneď po prvom pokuse. Presne preto sa vám trpezlivosť ako cnosť vyplatí. Väčšina vecí je totiž závislá od procesov, výdrži, vytrvalosti a zhovievavosti.

Láskavosť

Stretávam sa s tým, že láskavosť je považovaná za slabosť. Práve naopak, je to vlastne sila. Zamyslite sa: Je ľahšie nahnevať sa na niekoho, než zostať v pokoji, byť láskavý a nechať odznieť negatívne emócie?

Pre niektorých je hnev prirodzenou reakciou na stres, pre iných je to, naopak, úzkosť. Len čo si uvedomíte, čo sa deje vo vás i mimo vás, postrehnete, že vám to pomáha byť láskavý k sebe aj k ostatným. Takýto postoj vám uľahčí prežívanie. Keď začnete byť k ľuďom láskaví, oni vám to radi oplatia.

Láskavosť si môžete úspešne precvičovať na sebe. Keď sa pristihnete, že ste na seba tvrdí, pretože niečo nefunguje tak, ako chcete, je to priestor na zmenu postoja voči sebe. Ako by sa vám v tej chvíli prihovoril láskyplný rodič? Urobte to tak isto a odvráťte deštrukciu voči sebe.

Čo si počať vo svete, kde je všetkého „priveľa“?

Môže to znieť podozrivo jednoducho, ale keď sa dôkladne fyzicky, mentálne aj emočne staráme o seba a pozorne napĺňame svoje potreby, hojíme svoje zranenia, uvoľňujeme napätie a redukujeme bolesti, z ktorých pramení strach a zlosť. Tým, že akceptujeme, že toto všetko patrí k životu, robíme samých seba kompetentných, aby sme si pomohli a niesli zodpovednosť za svoj život. Je lákavé delegovať to na niekoho iného, ale je v tom veľké riziko, ako to napokon pre nás dopadne.

Vedomie, že máme odkiaľ čerpať možnosti umožňujúce prežitie, eliminuje pocit bezmocnosti. Ako vám znie, keď sa samým sebe prihovoríte: Som tu pre seba, môžem so sebou pracovať, nech je okolo mňa takmer akákoľvek situácia. V tomto ohľade som slobodná, nikto ma o vnútornú slobodu neoberie. Je to pre nás významné takto o sebe ako autorite uvažovať. Keď si prídeme ako slobodný človek, ľahšie prijmeme, čo život prináša a nehorekujeme ako obeť.

Náš vnútorný hlas plný strachu zvykne byť veľmi hlučný. Keď sa nás snaží prekričať, môžeme urobiť krok späť a pozrieť sa na celú vec z inej perspektívy. A potom to, na čo nemáme dosah, nechať odísť. Nie preto, že by nám to bolo jedno. Preto, že sa radšej vzdáme toho, čo nemôžeme zmeniť, než by sme na to zbytočne míňali energiu a hrali sa na pseudohrdinov. Zákon pozornosti nepustí – to, na čo sa sústreďujeme, to vyživujeme. Nemôžeme kontrolovať to, ako sa správajú alebo čo robia ostatní ľudia. Jediná vec, ktorú môžeme ovládať sme my sami. Tak isto je to aj so zmenou – týka sa najskôr nás a potom všetkého ostatného.

Príspevok Ja to dokážem zobrazený najskôr Life koučing.

Ako dokážeme prekonať to najhoršie?

Marek Hrebík — Wed, 01 Apr 2020 10:05:46 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 4/2020

Život prichádza so skúškami, ktoré majú preveriť nakoľko sme mu oddaní, aj keď nám prináša ťažké veci. Všetci túto jednoduchú pravdu chápeme, ale delíme sa na dve skupiny podľa toho, či sa nám to páči, alebo nie. Vždy je v nás totiž niečo, čo sa zúrivo bráni zmene. Ale aj niečo, čo zmenu víta a pokladá ju za obohatenie. Ten druhý rys udržiava ľudstvo pri živote. Máme preto na výber: môžeme sa uzavrieť, alebo oslobodiť; môžeme sa ľutovať, alebo oslavovať príležitosť na zmenu postojov a obnovu.

Keď na konci marca píšem tento článok, kríza súvisiaca s Covid-19 nenecháva nikoho na pochybách, že prežívame divné dni. Niektorí to dokonca prirovnávajú k vojnovej kríze, ktorá zadefinuje celé desaťročia.

Naša psychika dostáva zabrať, aby zvládla dni bez istôt a odpovedí, koľko to bude ešte trvať a aké to bude, keď krízový stav a izolácia pominie. Racionálne vieme, že všetko čo sa nám deje, to dobré aj to zlé, je život sám. Emócie na to reagujú nepohodlím a namietajú, že je v tom priveľa strachu, obáv, stresu a neistoty. Pocity nevieme upokojiť tým, že im povieme, aby zostali v kľude. Stojíme pred výzvou, ako hľadať v tomto novom nastavení niečo, čo budeme mať radi a z čoho sa poučíme. Čaká nás zmena postoja, v niečom aj nedobrovoľná, ale nutná a prínosná. Môžeme z nej veľa pre seba vyťažiť.

Vyhodení z vyjazdených koľají

Jednotvárne rutinné zvyky, v ktorých často uviazneme, vytvárajú vyjazdené koľaje. Mnohé z nich sa po čase stávajú neužitočnými, ale nahrávajú našej pohodlnosti a samopašnosti, tak ich nemeníme, lebo by to stálo námahu.

Existuje veľa variácií príbehu o dopravnej značke na začiatku dlhej, prašnej cesty na Aljaške. Na značke je napísané: „Vyberte si starostlivo svoje koľaje. Budete v nich dlho.“ Každý máme svoju aljašskú cestu a čas strávený v koľajách. Posolstvo je vždy rovnaké: akonáhle sa raz do koľají dostaneme a zostaneme v nich dlho, nebýva ľahké dostať sa z nich von.

Teraz sme z nich nasilu vystrčení a príde nám, že aj nepripravení. Dobrá správa je, že si môžeme v kľude zvoliť nové koľaje, také, ktoré nás dovedú na podnetnejšie cesty plné obohacujúcich zážitkov. Najskôr to však od nás chce revíziu svojej viery, charakteru, hodnôt, postojov, životného cieľa a ikigai – ako hovoria v Japonsku dôvodom, prečo vstávať ráno z postele.

Skontrolujme si svoj život

Myslím si, že všetky ľudské systémy vyžadujú neustálu obnovu. Inak strácajú pružnosť. Tuhnú im kĺby. Zabúdajú na to, čo mali rady. Sily, ktoré pôsobia proti obnove, sú nostalgia a obrovská túžba po tom, aby veci zostali rovnaké ako vždy, pretože minulosť bola údajne šťastná. Ale my musíme ísť ďalej. Ako uliata sedí aj na aktuálnu situáciu táto sentencia od Johna W. Gardnera, amerického ministra zdravotníctva, vyrieknutá v 70. rokoch 20. storočia.

Filozofi aj vedci sa zhodujú na tom, že náš život má štyri dôležité dimenzie: fyzickú, mentálnu, sociálnu a spirituálnu. Každej tejto oblasti potrebujeme venovať úprimnú pozornosť a náležitú starostlivosť. Aktuálne nás pod vplyvom záťažových okolností čaká ich vylaďovanie a obnovovanie. V starom režime, ktorý automaticky počítal s mnohými zárukami, to už nebude možné.

Fungovanie pred krízou nám dávalo riadne zabrať pri udržiavaní zdravej rovnováhy v týchto štyroch dimenziách, aj medzi nimi. Máme každý na sebe odskúšané, čo to s nami urobí, keď sa o svoje vyvažovanie nepostaráme. Zraniteľnosť, nízka frustračná tolerancia a slabá odolnosť voči stresu z nás robia zbytočne krehké bytosti náchylné na duševné zlomeniny.

Kŕmiť štvorhlavého draka

Každá z dimenzií nášho života obsahuje základné potreby, ktoré keď nie sú dostatočne naplnené, chradneme. Hoci o nich dobre vieme, zvykneme ich prehliadať alebo odsúvať ich nasýtenie na neskôr. Keď to s ignoráciou preženieme, príde niečo, čo nás uzemní a prinúti spomaliť, aby duša dohnala telo. Či už cez chorobu, stratu radosti zo života alebo rovno vyhorením.

Malé pripomenutie, čo sa nám oplatí na úrovni štyroch kľúčových potrieb strážiť. K tomu patrí ohraničovanie – nás samých, aj toho, čo všetko si blízko seba pustíme.

Fyzické potreby

Výživná strava, pitný režim, dostatočný odpočinok a pravidelné cvičenie – klasika. Rada by som dala do pozornosti niečo, čo opomíname. Hlava a telo sú jedno. Keď zlepšujeme svoju fyzickú stránku tým, že sa o svoje telo dobre staráme, pozdvihujeme tým aj ostatné dimenzie svojho života. Už ste počuli rozprávať fajčiara alebo niekoho, kto sa zbavil nadváhy, ako si pochvaľuje, že sa cíti ako nový človek a začína odznova. Tá chuť, odhodlanie a motivácia prináša viac energie a premieta sa do všetkých oblastí života.

Sociálne potreby

Čo je tým najkrutejším trestom vo väznici? Samotka, ktorá sa postará o absolútnu izoláciu od druhých ľudí. Človeku sa tým znemožňuje naplnenie jednej z najzákladnejších potrieb – ľudského kontaktu. Preto sa tak kŕčovito držíme starých priateľstiev a neopúšťame ich, ani keď vyhasnú. V osobnom rozvoji platí pravidlo, že sme priemerom piatich ľudí, s ktorými trávime najviac času. Keď sa im nechceme podobať, potrebuje sa otvoriť novým vzťahom a pritiahnuť si do života ľudí, ktorí nás podporia a potiahnu. Je na to dobrý indikátor od Susan Jeffers: „Ak sa rozprávate s ľuďmi, ktorí vždy zavrhujú vaše nové príležitosti, nie sú to dobrí ľudia na rozhovor. Zdvorilo sa poďakujte a choďte za niekým iným.“

Mentálne potreby

Tak, ako si vyberáme, čo posielame do žalúdka, by sme si mali vyberať aj podnety, ktoré dávame hlave. Nadmerná kritickosť a sťažovanie sa sú ako kazajka a jej zovretie znemožňuje prístup myšlienok k slobode voľby. Keďže názory sú iba naše vlastné interpretácie toho, čo sa okolo nás deje, nie sú to isté, čo skutočnosť. Toto radi prehliadame.

Keď sú naše názory negatívne, je negatívne aj naše vnímanie vlastnej osobnosti a sveta okolo nás. „Vymazanie“ názorov znižujúcich našu sebadôveru, a ich nahradenie názormi, ktoré ju posilňujú, si vyžaduje prácu na sebe. Potrebujeme si osvojiť a vytvárať emočne podporné myšlienky pri tom, ako uvažujeme o sebe. Ťažisko spočíva v sústredení sa na to, čo robí náš život dobrým a zmysluplným, a nie hromžením na to, čo je zlé a na čo nemáme dosah.

Duchovné potreby

Väčšina ľudí uznáva, že existuje nejaká vyššia moc, ktorá nás presahuje. Môžeme sa naučiť duchovne obnovovať otvorenosťou voči tomu, čo nás o tom, čo znamená byť človekom, učili a učia veľké postavy rôznych náboženstiev a veľkí filozofi. Ničia viera nemá monopol na múdrosť sveta.

Sultán pošle troch bratov, aby našli „najpozoruhodnejší predmet na Zemi“. Ten z bratov, ktorému sa podarí objaviť najväčší poklad, získa celé kráľovstvo. Prvý sa pustí do pátrania a prinesie slonovinový prútik. Keď ním človek zamáva, uzrie, čo si len zaželá. Druhý brat prinesie zázračné jablko. Jeho vôňa dokáže vyliečiť každé trápenie. Tretí brat donesie čarovný koberec, ktorý dokáže človeka preniesť kamkoľvek, jednoducho tým, že pomyslí na miesto, na ktorom sa chce ocitnúť. Takže, čo je lepšie? Schopnosť vidieť do diaľky? Schopnosť liečiť a zotavovať? Alebo schopnosť duchovného letu? Jeden za druhým bratia vychvaľujú predmety, ktoré našli. Sultán však napokon mávne rukou a vyhlási: „Žiaden z nich nie je lepší než druhý, pretože bez jedného by boli ostatné nanič.“ A rozdelí kráľovstvo medzi bratov rovnomerne na tri diely. Príbeh Fahtah Kellyovej opisuje úžasné sily intuície, vnútorného nadhľadu, zmyslového liečenia a duchovnej extázy, ktoré sa v nás skrývajú. Keď ich rozvíjame, napríklad cez celoživotné učenie sa, stávame sa „osvietenými“. V zmysle, že naša duchovná sila si poradí s prekážkami bez toho, aby nás zložila na kolená.

Cesta k vnútornej sile a posilneniu duševnej imunity

Keď sa zatúlame na svojej ceste, prosíme o znamenia, ktoré by nám ukázali, ako ďalej. Niet lepšej navigácie, ako sú hodnoty. Determinujú naše správanie, rozhodnutia, aj našu vlastnú sebahodnotu.

Sebaistí ľudia veria tomu, že si zaslúžia žiť bez odkladania a čakania. Keď na nich prichádzajú pocity neistoty, “záchranu” nachádzajú v tom, že sa otvoria slobode voľby, opustia bublinu pohodlia a trúfnu si ísť mimo komfortnú zónu. Vďaka tomu nepodvádzajú samých seba, lebo na vlastnej koži zažijú, že sú schopnejší, než si mysleli a majú o tom dôkaz v podobe konania. Keby som to zjednodušila, tak máme voči sebe povinnosť „nájsť sa a uskutočniť sa“. To nás posúva bližšie k sebe a potom aj k svojmu šťastiu a spokojnosti. A schopnosti konať dobro a prospievať svetu.

Cvičenie „Revízia hodnotového sveta“

Dôkladne spoznať svoj hodnotový systém, vyjasniť si ho pre seba a usporiadať, má skvelé revitalizačné účinky. Zrazu nám veci zapadajú a dávajú zmysel, čo nás púšťa opúšťať staré vzorce a schémy, ktoré idú na zotrvačnosť a majú na svedomí cyklenie sa.

Napíšte si desať vecí, je jedno v akom poradí, ktoré sú pre vás dôležité.
Teraz zoraďte týchto desať vecí podľa toho, ako sú pre vás dôležité.

Vyzerá to ako jednoduché cvičenie, ale keď ho chcete urobiť úprimne a poriadne na papier, dá vám zabrať. Mojim klientom trvá hodiny alebo aj celé dni, než si svoj zoznam definitívne usporiadajú. Všetci sa zhodnú na tom, že ten čas za to stál. Výsledkom je uvedomenie, že sa potrebujú viac snažiť žiť podľa svojich princípov a zásad. Len vtedy prichádza integrita a autentickosť. Je rozdiel medzi tým, niečo verbálne deklarovať, a niečo iné aj podľa toho žiť a zásadovo sa tým riadiť.

Pozor na mentálnu lenivosť

Mentálna sila dokáže chaotické myšlienky robiace hypotetický poplach spacifikovať. Koľko z našich každodenných myšlienok je konštruktívnych a objektívnych? Nepomerne menej, ako tých emočne vysiľujúcich a sabotujúcich. Keď sa necháme učičíkať v pohodlnom, starom móde, lebo sa nám nechce do zmeny, sme stratení. V slovách Lesa Browna je to trefne obsiahnuté: „Bez ohľadu na to, akej výzve teraz čelíte, vedzte, že neprišla, aby ostala. Prišla, aby pominula. Počas týchto chvíľ robte, čo môžete, s tým, čo máte, a požiadajte o pomoc, ak ju potrebujete. Predovšetkým, nikdy sa nepoddajte. Pozrite sa na veci také, aké sú. Dobre sa o seba postarajte. Nájdite si spôsob, ako si môžete doplniť energiu, posilniť vieru a celý sa opevniť. Vo vás je sila, ktorá je silnejšia ako čokoľvek, čomu čelíte. Choďte do seba… preniknite do tejto sily. Vedzte, že nájdete odvahu, moc a rozhodnite sa, že prejdete cez všetky pády. Máte niečo výnimočné… Máte úžasnú silu v sebe.“

Cvičenie “Používaj to, lebo o to prídeš“

Príslovie, ktoré poznáme všetci. Na nič sa neaplikuje lepšie ako na mozog. Keď ho nebudeme precvičovať, atrofuje rovnako ako nepoužívaný sval v tele. Neurovedy nás zásobujú dôkazmi, ako vďaka neuroplasticide dokáže mozog zostať vo výbornej kondícii aj vo vysokom veku.

Príležitostí naučiť sa niečo nové v akomkoľvek veku a denne stimulovať mozog je nekonečne veľa. Rozmach online vzdelávania nám ponúka nespočetne možností študovať takmer čokoľvek, pre čo sa rozhodneme a nemusíme pritom fyzicky nikam chodiť.

Máte pre seba vyjasnené:

Aké nové zručnosti sa chcete naučiť?
Akým novým skúsenostiam sa chcete vystaviť?
Ako má vyzerať vaša staroba, aby ste si ju užívali?

Do koša s negatívnymi vecami

Predstavte si svoju dušu ako hard disk. Vo vašej duši sa ukladá všetko, čo prežijete, vidíte a cítite. Celý váš život je v nej navždy uložený v tisícoch súborov. Na rozdiel od hard disku však nič nemožno vymazať. Spoločné majú to, že sú to energeticky nezávislé pamäťové médiá a neodradí ich výpadok prúdu. Ten sa duši snažíme spôsobovať, keď ju nútime zabúdať.

Hoci súbory s negatívnymi informáciami nevieme z nášho duševného úložiska odmazávať, môžeme ich prekrývať súbormi šťastia a pekných okamihov. Vieme tak vytvárať celé zložky plné nádeje a dôvery a zapĺňať svoj disk pozitívnymi vecami. To zlé z neho síce nezmizne, ale časom sa dostane do úzadia a stratí vplyv na náš život, keď budú prevažovať, hoci o kúsok, dobré a príjemné zážitky a spomienky.

Cvičenie na zvyšovanie citlivosti ku krásnym a šťastným okamžikom

Vďaka nemu si dokážete vedome vytvárať pozitívne súbory a pridávať ich k svojmu životu, aby mali na vašom hard disku prevahu nad tými menej priaznivými.
Odpovede na nasledujúce otázky vám ukážu, nakoľko je vaša hlava zásobená proaktívnymi stimulmi. Keď prídete na to, že sa vám to prepadáva do reaktívnosti, o pár riadkov ďalej nájdete „pomôcku“, ako to ťahať smerom k pozitívnym možnostiam.

Aký význam má vo vašom živote nádej?
Akú predstavu si spájate s výrazom „dobrý život“?
Veríte, že to „zlé“ možno vyliečiť tým „dobrým“?
Aké aktivity vám prinášajú posilňujúce a krásne pocity?
Čo vám prináša silu a radosť?
Keby si ste mohli zapriať tri želania, ako by zneli?

Zmäkčovanie tvrdých okamihov

Pozitívna psychológia má na to skvelý nástroj. Ponúka koncept naučeného optimizmu a vychádza pritom z predpokladu, že talent pre radosť je možné, rovnako ako ktorýkoľvek iný talent, kultivovať a rozvíjať. Chce to takú maličkosť – mentálnu prácu s vedomým spochybňovaním negatívnych myšlienok či vnútorných dialógov.
Aj pre rodených pesimistov je optimizmus súčasťou ľudskej prirodzenosti. Evolučne sme ho potrebovali, aby sme mohli myslieť dopredu a vedeli si predstaviť dôsledky zahŕňajúce našu vlastnú smrteľnosť. Vďaka optimistickému pohľadu sme prežili a prispôsobili sa aj nehostinnému a nepriateľskému prostrediu.

Výhodnejšie je vidieť pohár poloplný

Výskumy na dvojčatách preukázali, že optimizmus má genetický podklad. Podľa výskumu Roberta Plomina je optimizmus a pesimizmus dedičný asi z 25 %. Iné výskumy dokazujú, že optimizmus má síce genetický podklad, ale je ovplyvnený aj skúsenosťami.

Skupina psychológov napríklad analyzovala životopisy, ktoré v roku 1900 napísali novicky pred zložením rehoľného sľubu a pred vstupom do kláštora. Vedci zistili, že 90 % z najoptimistickejšej štvrtiny mníšok vo veku 84 rokov stále žilo. Naopak, len 34 % z najmenej optimistickej štvrtiny všetkých mníšok ešte žilo. Okrem toho 54 % z najoptimistickejšej štvrtiny bolo stále nažive aj vo veku 94 rokov. A po preskúmaní množstva iných faktorov sa ukázalo, že úroveň optimizmu bol jediný faktor, ktorý významne súvisel s dĺžkou života.

Iní rozsiahly experiment, ktorý viedol psychológ Martin Seligman, skúmal poisťovacích agentov, ktorí boli rozdelení na optimistov a pesimistov a porovnával ich výkon. Po druhom roku trvania experimentu uzavreli optimisti o 57 % viac životných poistiek než pesimisti.

Cvičenie: „Tréning na optimistu“

Mám pre vás päť tipov + jeden záchranný, ako hlavu získavať pre optimizmus. Sú voľnou interpretáciou toho, čo o tejto téme viem a čo ma naučila vlastná skúsenosť.

Jednou z najúčinnejších techník na polemizovanie s negatívnym presvedčením je hľadať dôkazy poukazujúce na to, že ste svoj katastrofický scenár zveličili. Keďže ho nejdete núkať Hollywoodu, uberte z preháňania a zisťujte, čo sa v skutočnosti deje. Snaží sa vás hlava dostať do iluzórnej krízy, aby ste boli vystresovanejší a ona prebrala kontrolu? Nechytajte ju pri tom a zatrhnite jej vyrábanie pokračovaní z potenciálne nepravdepodobnej katastrofy. Položte si k tomu tri jednoduché otázky: 1. Je to pravda? 2. Je to potrebné? 3. Je to láskavé?
Vždy, keď sa pristihnete pri tom, ako ide vaša energia do sťažovania, hundrania, frflania, šomrania, kritizovania, vrčania… zastavte sa a spýtajte samých seba: Čo je to, čo teraz skutočne potrebujem? Predpoklad je, že vaša pozornosť pôjde radšej v ústrety niečomu, čo jej vyrobí dobrý pocit, než na analyzovanie toho, na čo nemáte dosah. Chce to tréning, ale viete sa odučiť reagovať na všetko ako po uštipnutí hadom.
Vaša hlava miluje premietať staré epizódy toho, čo sa vám nepodarilo. To má nachystané automaticky. Keď to zistíte, pošlite ju do kartotéky vytiahnuť príjemné a dobré veci, ktoré si potrebujete pripomínať čo najviac. Vždy, keď sa vo vnútri vás bude preťahovať minulé zlé a minulé dobré, nakloňte sa na stranu dobrého. To vás naučí lepšie vnímať, aké sú veci tu a teraz, vo vašom aktuálnom prežívaní. Iba na to totiž máte dosah.
Založte si denník vďačnosti, do ktorého si budete zapisovať pozitívne zážitky dňa. Nakreslite, napíšte niečo dobré, potešujúce…, čo ste zažili a za čo ste vďační. Môže to mať podobu týchto konštrukcií: Ďakujem za to, že mám…, že som… Ďakujem, že sa mi nestalo… Potrebujete pritom vytrvať aspoň mesiac, potom to už pôjde s ľahkosťou a efekt pocítite denne. Systematické sústreďovanie sa na niečo dobré totiž upevňuje neurónové spojenia zodpovedné za pozitívnejší pohľad na svet.
Keby vás pesimista ťahal k zemi, môžete si pomáhať odhodlaním Antonia Gramsciho: „Som pesimista, pretože som inteligentný, ale som aj optimista, pretože mám pevnú vôľu.“
+ posledná pomoc: Keď si potrebujete hodiť záchranné koleso pravého optimizmu, doprajte si uistenie, že aj keby ste všetko mohli stratiť, aj tak môžete všetko mať. Lebo nie ste obeť, máte zodpovednosť za seba vo svojich rukách.

Objavte svoje silnejšie JA

Štúdie neustále dokazujú, že ak máme na výber príliš veľa možností, nebudeme si z nich vedieť vybrať a nakoniec sa budeme cítiť tak unavene, že si nevyberieme ani jednu. To vedie k pocitom preťaženosti a stratenosti.
Mnohí moji klienti žijú s pocitom, že je toho na nich priveľa. Zažívajú úzkosť, lebo nevedia, čo by mali urobiť, aby z toho boli iba dobré voľby vyhovujúce všetkým. Takéto očakávania od seba ich vedú k tomu, že všetko len zvažujú, premýšľajú o tom, strachujú sa a mučia samých seba. Nie sú schopní napokon urobiť nič. Nastupuje zahltenosť, ktorá vyrába paralýzu z analýzy, vypína logiku a podnecuje aktivitu negatívnych emócií.

Cvičenie „Výpis z pamäti“

Bez cenzúry si spíšte si zoznam všetkých vašich problémov a rozhodnutí, ktoré vám znepríjemňujú život. Celkom si od nich vyprázdnite hlavu. Nebojte sa toho, čo z vás vylezie, papier to znesie. Keď to budete robiť poctivo, na vašom výpise budú od triviálnych malých vecí typu čo nakúpiť do špajze, cez problémy v práci a vo vzťahoch, až po problémy týkajúce sa existenčnej slobody alebo zmysluplnosti. Všetko môže byť zapísané v náhodnom poradí. Nech je to čokoľvek, čo vám nedá spávať a kazí vám trávenie, von s tým.

Hlava sa cíti preťažená práve preto, lebo sa snaží udržať príliš veľké množstvo informácií. Akurát, nemá program na to, aby všetky tie informácie prehľadne potriedila, vyrába iba jednu chaotickú spleť. Preto zabúdame na dôležité veci a cítime, že je toho na vás priveľa. Darmo lejeme do plnej šálky čerstvú kávu, keď je v nej tá z predošlého dňa. Najskôr potrebujeme vyprázdniť svoju pamäť, aby ste ju opäť mohli použiť.

Keď budete mať zoznam hotový, označte si na ňom veci, ktoré musíte urobiť ako prvé. Napokon, odkladáte ich už dlho. Pustite sa do nich postupne, aby ste ich mohli odškrtávať z výpisu svojej pamäti. Zistíte tiež, že mnohé máte presunúť do kategórie „na toto nemám dosah, toto je bez riešenia“. Garantujem vám, že príde nesmierna úľava a uvoľnenie tlaku. To spôsobí väčšiu ľahkosť bytia a vaša pozornosť sa môže upriamiť na veci, ktoré sa postarajú o váš dobrý pocit zo seba.

Paradox nášho snaženia

Čím viac nasledujeme sebecké sklony svojej ľudskej prirodzenosti, tým viac vyhľadávame sebauspokojenie, a tým prázdnejší si prídeme. Nič z tých vecí, o ktorých nám svet hovorí, že by sme sa mali o ne neustále usilovať: neobmedzená zábava, luxus, moc, postavenie, nikdy nevedie k pravej radosti a naplneniu. Život totiž funguje presne opačne. Skutočnú radosť a naplnenie nachádzame v dávaní a slúžení. Učiť sa prekonávať svoju sebeckosť, egoizmus a individualitu je jedna z najväčších výziev, s ktorou sme konfrontovaní neustále. Keď chceme spoznať, čo znamená byť vedomým človekom, musíme zakúsiť, že v živote záleží aj na niečom inom, než na našom uspokojení. Každý z nás, či už vedome alebo nevedome, vykonáva nejakú službu pre druhých. Mahatma Gandhi nás povzbudzoval, aby sme zvyk vedome slúžiť druhým kultivovali, aby naša túžba slúžiť neustála rástla a priniesla šťastie nielen nám, ale celému svetu.

To, čím nás život odmeňuje, bude vždy v priamej úmere k tomu, čím životu prispejeme.
Slovami Tary Westoverovej v knihe Vzdelaná: „Život pozostáva z množstva rozhodnutí, rozhodnutí, ktoré robia ľudia spolu aj sami, a ktoré spoločne vyústia do jednej udalosti.“

Mgr. Janette Šimková, životná a vzťahová koučka. Je priekopníčkou life koučingu na Slovensku a počas svojej dvanásťročnej praxe s tromi tisíckami odkoučovaných hodín pomohla mnohým klientom zmeniť pohľad na život. Sprevádza ľudí k tomu, aby sa nevracali späť s pokusom o nový začiatok, ale začínali tam kde prestali, aby vytvorili nový koniec.

Je autorkou troch kníh a má vášeň pre kreovanie workshopov zameraných na sebarozvoj a sebazdokonaľovanie.

Príspevok Ako dokážeme prekonať to najhoršie? zobrazený najskôr Life koučing.

V pravý čas žiť a v pravý čas umrieť

Marek Hrebík — Sun, 01 Mar 2020 10:00:51 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 3/2020

V každodennosti zabúdame na svoju smrteľnosť. Niekedy to potrebujeme, aby sme mohli žiť, a niekedy nám to uberá z pokory.

Stretnutie so smrťou nás vždy zmení. Uvedomíme si, že všetky naše príbehy, priania, túžby, vášne, ilúzie, strachy aj myšlienky sa raz skončia.

Mňa na tom desí ešte jedna skutočnosť. Pri svojej práci vnímam, koľko toho nechávajú ľudia vo svojom vnútri umrieť, než príde skutočná smrť.

„Ja sám pokladám smrť za ono vzdialené hrmenie, ktoré počujeme počas nášho pikniku života. Zároveň som však presvedčený, že úprimná konfrontácia so smrteľnosťou nám môže zmeniť spôsob, akým žijeme: pomôže nám neprikladať triviálnym skutočnostiam priveľký význam a povzbudí nás, aby sme žili bez hromadenia výčitiek.“ Často sa k tejto úvahe I. D. Yaloma vraciam, je v nej premietnutý postoj, ktorý mi príde zmysluplné praktizovať.

Z rozprávania klientov poznám mnoho variácií toho, ako si dokážeme výčitky výdatne pestovať a utekať pred naliehavými otázkami života namiesto toho, aby sme na ne hľadali uspokojivé odpovede. To je z môjho pohľadu spôsob, ako sa vyhnúť tomu, čo nás môže desiť v poslednej kapitole života viac než smrť — konfrontácia so životom, aký sme žili.

Zmysel je ten, kto za všetko môže?

„Zmysel je potreba a myšlienka nášho mozgu stavovcov. Z tohto pohľadu nemôže ísť o to, aby sme hľadali zmysel vo svete, ale aby sme si ho dali sami. Otázka zmyslu je teda ľudská otázka. Keď sa pýtame na objektívny zmysel prírody, robíme to vždy podľa ľudských predstáv. A tie závisia od nášho vedomia, čiže od ľudskej logiky a ľudskej reči.
Pravdepodobne najdôležitejším dôvodom našej potreby zmyslu je poznanie, že raz zomrieme. A pre mozog iste nie je príjemnou myšlienkou, že deň za dňom, hodinu za hodinou a sekundu za sekundou ide v ústrety svojmu zániku. Niektorí paleoantropológovia používajú práve toto poznanie ako hranicu medzi zvieratami a ľuďmi.“ Napísal vo svojej knihe Kto som? Richard David Precht. Podľa neho je otázka zmyslu života výhradne a špecificky ľudská, podobne ako každé ľudské poznanie je závislé od osobných skúseností. Očividne oveľa dôkladnejšie uvažujeme o zmysle života než o tom, prečo a podľa akých kritérií ho vlastne hľadáme.

Hľadanie zmyslu života sa často v pokročilom veku zmení. Mladý človek ešte hľadá objektívny zmysel, a tým aj životný cieľ. V zrelom veku sa skôr pýtame: Mal môj život nejaký zmysel? Inými slovami: Žil som správne? Otázka zmyslu tak stráca v tomto kontexte veľa zo svojich obrovských nárokov na poznanie. Mnohí moji klienti v kríze stredného veku zamieňajú filozofické úvahy za psychologickú bilanciu, lebo tá je rukolapnejšia a dôkaznejšia. V konečnom dôsledku môžeme zmysluplnosť „zjednodušiť“ na naplnenosť. K nej sa ponúka otázka: Urobil som zo svojho života niečo, z čoho som mal radosť, a ešte stále mám?

Skľučuje vás, že niečo v živote zmeškáte?

Čo by to mohlo byť? Keď viete, čo chcete, každý deň môžete vynakladať všetky sily, aby ste sa priblížili k svojmu ideálu. Aby ste raz mohli zomrieť ako šťastní ľudia. Aj kvôli tomu sa ocitám v koučovacích debatách s ľuďmi, ktorí chcú dosiahnuť vo svojom živote naplnenie a spokojnosť. Vedia, že sa to neodohrá len tak na želanie. A čím neskôr si na svoje odpovede prídu, tým viac budú ukrátení. Pri vyjasňovaní toho, čo je na kvalitný a plnohodnotný život potrebné často rezonuje téma podnetov pre dušu. Aj preto, že potrebuje niečo viac než cieľ, potrebujeme spojenie so sebou. Skvelou pomocníčkou pri hľadaní výživy pre dušu je knižka psychoterapeuta Thomasa Moora Kniha o duši. Sú to úvahy o duchovnej ceste ústiace do praktických rád, ako túto cestu zakotviť v našej každodennosti – pri príprave jedla, upratovaní domácnosti, pri riešení manželských a rodinných problémov, pri pestovaní zmyslu pre krásu v obyčajných veciach okolo nás. Autor nás povzbudzuje: „Nemusíme stratiť radosť a zábavu, aby sme duši dali to, čo potrebuje, musíme jej však venovať pozornosť a možnosť vyjadriť sa.“

Najlepšia prevencia pred strachom zo smrti

Žiť tu a teraz znamená byť duševne prítomný v troch časových dimenziách: v celku života, v každom dni, v každom okamihu. Najlepším indikátorom na overenie si toho, ako sa nám to darí je otázka: Žijem tu a teraz a tak, aby som bol v súlade s každým okamihom?

Jasné, že vieme, že máme každý deň, každú sekundu prežívať tak intenzívne, ako by mala byť našou poslednou. Tak opravdivo, plne a vášnivo, ako si to naše žitie zasluhuje. Len tak sa môžeme spoľahnúť, že prekonáme aj tú najťažšiu chvíľu – tú, ktorá bude naša smrteľná.

Napriek tomu sa nám to nedarí. Málokto odchádza z javiska života vyrovnane, radostne a bez odporu. Žijeme netrpezlivo, dravo a nárokujúc si na mnoho vecí. Smrť sa nám do toho nehodí, lebo musíme odovzdať kľúče od auta, bytu, zložiť masku a vyzliecť sa do naha bez ohľadu na to, čo máme na vizitke.

To, čo po nás zostáva je rebríček piatich najčastejších ľútostí a výčitiek na smrteľnej posteli:

Želám si, aby som mal/a viac odvahy žiť život podľa seba, nie podľa očakávania druhých (rodiny, spoločnosti, priateľov).
Želám si, aby som tak tvrdo a dlho nepracoval/a. Aby som netrávil/a toľko času prácou.
Želám si, aby som mal/a viac odvahy vyjadrovať svoje pocity a svoje želania.
Želám si, aby som bol/a viac v kontakte so svojimi priateľmi.
Želám si, aby som si dovolil/a byť oveľa šťastnejší.

Stavať sa smrti na odpor?

Pochabosť, povie si niekto. Iný sa zmení na hrdinu. Veľa dôkazov poznáme, ako to niekto zvládol. Nie všetky s dobrým koncom, ale rozhodujúce je, ako sa k smrti postavíme, keď vieme, že je blízko.
Ľudí v našich končinách možno zjednodušene rozdeliť do troch skupín s postojom k smrti:

Kto celý život len bojoval, ten bude pravdepodobne zvádzať bitku aj so smrťou.
Prídu však chvíle, kedy si človek uvedomí, že svoje pozície nevyhnutne stratí.
Kto celý život utekal pred realitou do fantastických ríš, pre toho môže byť smrť jednoduchým prechodom do iného, rajského sveta.
Kto sa naučil žiť tu a teraz, ten má najlepšiu šancu vyhrať v poslednej hre sám nad sebou i nad svojimi strachmi.

Otázka, pred ktorou sa nedá utiecť

Viete predpokladať, čo si naposledy pomyslíte a čo budete cítiť, keď príde okamih odchodu? Žili ste vlastný život, boli ste sami sebou? Možno sa zdráhate položiť si túto otázku. Ja ju klientom kladiem. Nie aby som ich privádzala k frustrácii, ale k odpovediam, ktoré im prinesú viac slobody a kontroly nad svojím životom. Kľúčové je postaviť sa zoči-voči svojej úzkosti, najsilnejšiemu súperovi, ktorý raz ukáže, ako obstojíme vo svojej poslednej kapitole života.

Dovtedy sa viac či menej úspešne pasujeme so štyrmi podobami strachu:

z toho, že urobíme chybu a budeme potrestaní,
zo straty niečoho, na čo sme zvyknutí, k čomu sme pripútaní,
z neznámeho, z nepredvídateľného, čo v nás vzbudzuje hrôzu,
z toho, že niečo zmeškáme.

Kto si neželá pokojne sa odovzdať smrti?

Čo robíme pre to, aby sme takúto schopnosť získali, pokým to je možné? Na túto otázku existuje jediná odpoveď: V každom jednom okamihu sa máme snažiť zažívať toľko radosti a slobody, koľko by sme si priali, až bude naša duša opúšťať telo.
Na to sa oplatí priebežne kontrolovať svoju odvahu dosahovať všetko, čo chceme dosiahnuť. Pomáha k tomu zopár odpovedí na ďalšie neodbytné otázky:

Čo by ste v živote radi vykonali, než zomriete? Prečo sa do toho nepustíte hneď?
Zajtra už tu nemusíte byť.
Chápete smrť len ako deštruktívnu silu, alebo ako prirodzenú súčasť života? Či o nej zatiaľ nijako nepremýšľate?
Čo by sa malo zmeniť, aby ste mohli žiť tak, ako by ste si priali zomrieť?
Čaká vás po smrti nejaký lepší život? Neveríte v to len preto, že nepovažujete za dobrý ten, ktorý práve žijete?

Každý z nás si v hlave vytvára celý svoj svet a v tom svete žije

„Nekonečno tvorí všetko, čo existuje a keď je cyklus na konci, všetko sa do nekonečna navracia. Telo samozrejme umiera, pretože je smrteľné, ale vy, sila, ste nesmrteľní. Vnútri tej sily, kde prebýva myseľ, sú lži jedinou vecou, ktorá umiera. V starobylom Egypte sa tradovalo: Ak je tvoje srdce v okamihu smrti ľahšie ako pierko, potom vitaj v nebi. Ak je tvoje srdce ťažšie ako pierko, do neba neprídeš. Lži sa nemôžu navrátiť k moci, ale pravda sa k moci navracia, pretože pravda je odrazom moci. Je odrazom nekonečna. Naskytá sa teda otázka: Aké ťažké sú vaše lži? Je vaše srdce obťažkané zlosťou, strachom, vinou, ľútosťou?“ Pýta sa Don Miguel Ruiz vo svojej knihe Piata dohoda.

Ruiz nám v nej ponúka zamyslieť sa nad svojou autentickosťou: „Predstavte si, že sa stávate takými, akými ste boli v detstve. Vtedy ste ešte nechápali význam akéhokoľvek symbolu. Poznanie prevzalo vládu nad vašou mysľou až neskôr. Keď obnovíte svoju prítomnosť, ste ako kvetina, ako vietor, ako oceán, ako slnko, ako svetlo. Ste ako vy. Niet čo obhajovať, nie je čomu veriť. Ste tu len preto, aby ste boli, zo žiadneho iného dôvodu. Nemáte žiadne poslanie než to, aby ste si užívali život, aby ste boli šťastní. Jediná vec, ktorú potrebujete, je len byť svojim skutočným ja. Byť autentický. Byť prítomný. Byť šťastný. Byť láskou. Byť radosťou. Byť sami sebou, to je to hlavné. To je múdrosť.

Tí, ktorí doteraz nezmúdreli, hľadajú dokonalosť. Hľadajú Boha alebo raj a snažia sa to všetko objaviť. Nie je nič, čo by sme mali hľadať. Je to tu. Všetko je vo vnútri vás. Nepotrebujete hľadať raj, rajom ste práve teraz. Nepotrebujete hľadať šťastie, ste šťastím, nech ste kdekoľvek. Nepotrebujete hľadať pravdu, vy ste pravdou. Nepotrebujete hľadať dokonalosť. To je ilúzia. Nepotrebujete hľadať sami seba, nikdy ste seba neopustili. Nemusíte hľadať Boha. Boh vás nikdy neopustil. Boh je vždy s vami, vy ste vždy so sebou.“

Umieranie je súčasťou života

Do jedného bodu sa zbieha všetko, čo ho určovalo. Ak to bola úzkosť, potom možno predpokladať, že aj v posledných chvíľach bude človeku najväčším súperom práve ona. Ja mám to šťastie, že sa viac ako smrti bojím nesprávne prežitého života. Smrť mi príde ako taká samozrejmá bodka, keď prežijem svoj život poctivo a naplno. Ale môže byť aj krutá a nečakaná. Život býva nespravodlivý… má na to svojej dôvody, o ktorých nás neinformuje.

Bol to proces, než som sa naučila dýchať zhlboka; vychutnávať si veci, ktoré mám rada, byť s ľuďmi, ktorých mám rada… neignorovať žiadnu zo svojich potrieb. Za odmenu mi prišlo, že mám prístup k všetkej svojej energii a bývam duchom prítomná. A keď sa smejem, tak naplno ako šialená a keď sa bavím, tak naplno, ako keby to malo byť naposledy… Ak sa hnevám, tak sa snažím byť nazlostená tak, aby som to vedela zachrániť empatiou a súcitnosťou. Myslím, že sa mi to darí hlavne preto, lebo som si zaumienila, že sa budem snažiť zo všetkých síl. Cieľ mám jasný: byť predovšetkým „živá“! Takým spôsobom, že keď sa môj čas naplní, budem mať iba malý zoznam toho, čo by som ľutovala. Práve naopak, budem cítiť zadosťučinenie. Z toho, že som sa zmocnila toľkých dní, koľkých len šlo a užívala si prítomné dianie. S tým, že som vedela rozlíšiť, čo je príliš málo a čo príliš veľa.
Ako to chcete mať vy?

Otestujte sa

Dávate vo svojom živote do popredia všetko to, čo vám pomáha žiť radostne a zmysluplne? Keď máte chuť na sebareflexívne cvičenie, aby ste si to overili, môžete si vyskúšať nasledovné: Predstavte si, že lekári vyriekli ortieľ, že máte už len šesť mesiacov života. Strávte chvíľku premýšľaním o tom, aký by to bol pocit a čo by to s vami urobilo. Potom si na list papiera napíšte, čo by ste urobili so zvyšným časom. Pouvažujte o nasledovnom:

• Čo by ste chceli dosiahnuť?
• S kým všetkým chcete zostávajúci čas stráviť?
• Kam chcete ísť?
• Čo chcete povedať (komu)?
• Čoho sa chcete vzdať?

Môžete sa do toho pustiť už teraz? Lebo celý váš aktuálny život je dôležitý. Na smrteľnej posteli si nebudete priať, aby ste viac času strávili pri nezmyselných veciach. Ako by vám povedal Lewis Caroll v Alici v ríši divov: „Keď v tom nie je žiaden zmysel, tak si ušetríme kopu práce, lebo potom žiaden ani nemusíme hľadať“.

Príspevok V pravý čas žiť a v pravý čas umrieť zobrazený najskôr Life koučing.

Zmeniť sa znamená rásť a stávať sa sebavedomejším

Marek Hrebík — Sat, 01 Feb 2020 09:54:10 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 1/2020

Keď mi klienti rozprávajú, čo všetko už podnikli a vyskúšali, aby zrealizovali zmenu, je to hodné medailí. Akurát, zmenu sa nepodarilo udržať alebo presadiť. Lebo niektoré aspekty ľudského správania dokážu byť tvrdošijne odolné aj voči zanedbateľnej zmene. A hoci sme schopní vyvinúť heroické úsilie na presadenie malej novej „veci“, bývame pokorení sami sebou. Pri niektorých zmenách totiž treba zájsť hlbšie – okrem urobenia zmeny pridať ešte niečo navyše. Takú maličkosť: musíme sa zmeniť my.

Aký druh zmeny potrebujete?

Existujú dva zásadne odlišné typy zmien – adaptívne a také, ktoré si vyžadujú informácie, prax a rozvoj zručností. Odborník na leadership Ronald Heifetz nazýva typy zmien závislých od informácií „technickými problémami“. Je pri nich dobré, že na ne existujú uznávané spôsoby riešenia: sú to štandardné rutiny a procesy. Od plánovania času, zorganizovania seba až po presťahovanie sa alebo zmenu práce. Môžu byť náročné, aj dávajú zabrať, ale s prístupom k informáciám, metodikám, postupom, nadobúdaním zručností a skúseností ich dokážeme viac menej zvládať. Pre budúce situácie vieme byť vďaka nadobudnutej praxi lepšie pripravení aj na nepredvídateľné situácie.

O adaptívnych problémoch pri zmenách hovoríme vtedy, ak správny spôsob riešenia alebo osvedčené riešenie neexistuje. Nemáme manuál. Jediný spôsob spočíva v zmene toho, kto problém rieši. Máme teda dočinenia so zmenou zmýšľania, presvedčenia, očakávania, postoja…

Vo svojej praxi zažívam klientov, ktorí opakovane hľadajú riešenie rovnakých problémov, aké sa ich držia celé roky. V celej tej zacyklenosti je problémom práve zlá „diagnostika“ toho, čo vlastne riešia. Zvyčajne hľadajú technické riešenia na záležitosti, kde je treba zmeniť niečo v sebe, nie získavať ďalšie informácie o tom, ako problém obísť alebo sa mu vyhnúť.

Imunita voči zmenám

Zmena je náročná, ale možná, vravievam svojim klientom. Sú skeptickí, čomu dobre rozumiem. Keď sa o niečo dlho pokúšame a nedarí sa nám, máme nazbieranú výdatnú dávku frustrácie a nedôvery, či má vôbec význam ďalej sa snažiť. Vtedy je mojou úlohou zobrať človeka pod „povrch“, aby získal nový pohľad na svoje východiskové predpoklady a obavy. V introspekcii a sebaanalýze sa zvyčajne odokryje nesúlad, rozpor a konflikt, ktoré človeku bránia zmenu „vyriešiť“.

Robert Kegan vo svojej výbornej knihe Immunity to Change (Odolnosť voči zmenám) opisuje jednoduchý proces analýzy, ktorá rýchlo prenikne k podstate – hovorí tomu metóda o protichodných záväzkoch.

Odhalenie záhady, prečo niektoré zmeny nevieme presadiť ani za ten svet

Aj pozitívna zmena je stresor, preto pri nej necítime takú slobodu, ktorá by nás zbavila pochybností. Bývame dobrý v tom, že dokážeme kvetnato vymenovať dôvody, prečo sa zmena nemusí podariť. Vnímame neviditeľné prekážky, ktoré sa nám postavia do cesty. Je na to vysvetlenie – máme dočinenia s už zmenenými protichodnými záväzkami. Čo „to“ je výstižne opisuje Tony Crabbe v knihe Prečo nikdy nestíham: „O tom, že napíšem knihu, som rozprával od svojho odchodu z univerzity. Na rôznych miestach a v rôznom čase som sa pohrával s myšlienkou, že sa do toho pustím, ale nikdy som sa výraznejšie neposunul ďalej. Po celý ten čas som s potešením rozprával: „Chystám sa napísať knihu“. Napokon asi pred šiestimi rokmi som začal s výskumom, ale takmer štyri roky sa mi nedarilo dať niečo na papier. V tom čase som si robil reklamu slovami: „Pracujem na knihe.“ Ľudia sa ma, pochopiteľne, pri stretnutiach často vypytovali, ako „moja kniha“ napreduje. Začalo mi to byť nepríjemné! Mal som však príbeh. Vysvetľoval som, že som veľmi „prepracovaný“ (áno, používal som to slovo) a že veľmi veľa cestujem. Takže to bolo jednoduché: keby som začal písať, čas na prácu s knihou by som musel utrhnúť priamo z drahocenného času, ktorý trávim s rodinou. Ľudia to akceptovali. Dokonca aj ja som tomu uveril. Až do dňa, keď som sa rozhodol, že použijem vlastný liek. Rozhodol som sa reálne porozmýšľať, prečo som nedosiahol žiadny pokrok v tom, o čom celé roky rozprávam. Použil som Keganov proces analýzy a rýchlo som si uvedomil, že môj „príbeh“ bol výhovorkou, nie dôvodom. Mal som veľký strach, nevyslovený strach, a ten bojoval proti akémukoľvek posunu smerujúcemu k písaniu. Desilo ma, že nebudem mať čo povedať. Strašne som sa bál, že asi nebudem schopný písať. Úplne ma paralyzovala predstava, že sa mi to nepodarí a v dôsledku toho stratím svoju identitu „šikovného chlapíka, ktorý sa chystá napísať knihu“.

Ako sa s protichodnými záväzkami popasovať

Tonyho skúsenosť dôverne všetci poznáme. Pokiaľ si svoje strachy nepomenujeme a nepostavíme sa im zoči voči, nepohneme sa z miesta. Potrebujeme si uvedomiť, ako samých seba manipulujeme rôznymi zámienkami ospravedlňujúcimi, že nerobíme to, čo chceme. Je zradné byť v zajatí výhovoriek a ohlupovať sa „akože“ dobrými dôvodmi. Bez odhalenia pravých dôvodov nás to nepustí ďalej než k pokusom.

Jadro Keganovho procesu odhalenia záväzkov je veľmi jednoduché. Najprv určíte rozsah konkrétnych vecí, ktoré robíte alebo nerobíte namiesto vami určenej zmeny záväzku. Ak ste sa, napríklad, zaviazali, že sa sústredíte viac na prácu, ktorú si ceníte, mali by ste identifikovať záležitosti ako: „Na všetko pritakávam“, „Po celý čas mám zapnutý mail“, „Priority určujem na základe naliehavosti, nie dôležitosti,“ atď. Urobte si taký zoznam. V tejto fáze nemusíte nič vysvetľovať, len zistite, čo robíte a čo nerobíte. Zaujímavá začne byť ďalšia fáza. Prejdite si každú z negatívnych položiek a predstavte si, ako by ste sa cítili, keby ste konali presne naopak – keby ste robili to, čo robiť máte. Niektoré z tých položiek vyvolajú malú reakciu, iné spustia výrazný pocit – fuj efekt. Keď sa spustia obavy a nepokoj, na niečo ste narazili. Položte si otázku: „Aké obavy alebo strach spôsobujú, že sa takto cítim?“ Pomenujte príčinu. A položte si ďalšiu otázku: „Ktorý protichodný záväzok mi bráni urobiť potrebné zmeny?“ Keď si zadáte do vyhľadávača heslo: „Robert Kegan Immunity Map“, nájdete formuláre, vďaka ktorým cez tento proces s ľahkosťou prejdete.

Ide o veľmi intenzívny proces. Zo svojej vlastnej skúsenosti, aj zo skúseností klientov môžem potvrdiť, že to funguje. Je to prosté – keď už máte vyjasnené základné príčiny, pre ktoré sa vám nedarí napredovať alebo prosperovať, môžete ich odpratať z cesty. A nemusíte byť na to sami.

Duševná odolnosť – kamoška zmeny

Keď sa usilujeme o dosiahnutie svojich cieľov a zdolávame prekážky, potrebujeme mať odhodlanie a duševnú odolnosť. V psychológii sa o duševnej odolnosti hovorí ako reziliencii, vďaka ktorej sa človek vyrovnáva s nepriaznivými podmienkami, ktoré ho postretnú v priebehu jeho života. K základným stavebným kameňom našej odolnosti patrí napríklad sebavedomie, sebaláska, ale aj sociálne zručnosti, komunikácia a pestovanie zdravých vzťahov. Odolnosť má tiež vplyv na to, čo urobia s našou zmenou prvé prekážky a neúspechy. Mám pre vás tipy, ako ju väčšmi rozvíjať a budovať.

Šesť pilierov odolnosti

1. Prispôsobovanie – nutnosť prežitia

Bez zmien sa nedá napredovať a rásť. Byť otvorení a mať odvahu experimentovať nám pomáhajú výzvy. Ich zdolávaním si dokazujeme svoje kvality a hodnotu. Keď zistíte, že sa bojíte zlyhania, a preto sa zmenám vyhýbate, nájdite spôsob, ako prekračovať vlastný tieň a trochu riskovať. Čo najhoršie sa môže stať? Že stupíte mimo? Aspoň objavíte niečo, čo ste nečakali.

2. Nezdar – cenná učiaca sa skúsenosť

Stáva sa vám, že nevychádzate zo svojej komfortnej zóny kvôli strachu, aby ste nevyzerali hlúpo, nestrápnili sa, neboli za debila alebo kravu? Z detstva si dobre tieto pocity pamätáme. Nemáme radi, keď sa nám niečo nedarí, ohrozuje to náš sebaobraz. Pomáha preštelovať hlavu. Ak je vaša myseľ nastavená tak, že aj malé neúspechy považujete za skutočnú prehru – vstúpte jej do toho. Bez omylov a pokusov nie sú zdarné experimenty. Väčšina veľkých úspechov sa skladá z 80 percent zlyhaní a len 20 percent predstavuje vytúžený výsledok. Hor sa napĺňať tento nepomer.

3. Vo mne viac ako okolo mňa

Spochybňujú vás ľudia okolo a nechávate sa nimi ovplyvňovať? Mám na to dobré krédo od Susan Jeffers: „Ak sa rozprávate s ľuďmi, ktorí vždy zavrhujú vaše nové príležitosti, nie sú to dobrí ľudia na rozhovor. Zdvorilo sa poďakujte a choďte za niekým iným.“ Váš cieľ a to, čo chcete, je rozhodujúce. Nie to, čo si o tom niekto myslí. Bez viery v seba nemožno napredovať. Nájdite spôsob, ako posilníte a podporíte samých seba.

4. Pozornosť zásadne na silných stránkach

Máte dokonalý zoznam toho, čo sa vám nepodarilo a kde zlyhávate? Dobre, teraz si vyrobte listinu úspechov a toho, za čo môžete byť na seba hrdý. Nemusíte ignorovať svoje tienisté stránky, len ich nedávajte do popredia pred tie, ktoré sa starajú o to, aby ste postupovali vpred. Už máte všeličo za sebou, rovnako tak všeličo pred sebou. Čo sa hodí beriete so sebou, čo nie, nechávate tak. Závažia minulých nepodarených pokusov zo seba zhoďte a chystajte sa nabrať nové skúsenosti, pri ktorých využite to najlepšie, čo je vo vás.

5. Menej vzdorovať, viac akceptovať

Sú okolnosti, ktoré nemôžeme ovplyvniť ani zmeniť. Môžeme si dovoliť byť smutný, sklamaný, ale nesmieme zabúdať na starostlivosť o vieru vo vlastné schopnosti, že nájdeme spôsob, ako veci zvládneme. Kúpať sa dlho v sebaľútosti spôsobí, že zapáchame zúfalstvom, ktoré roznášame okolo seba a podľa toho na nás ľudia reagujú. Ísť a niečo malé urobiť je dobrý spôsob na umlčanie vnútorného kritika.

6. Zdroje sú v ľuďoch okolo

Na koho sa môžem obrátiť, kto ma podrží, podporí, pošťuchne, v dobrom vyprovokuje…? Ako mám vybudovanú svoju záchytnú sociálnu sieť z ľudí, ktorým dôverujem? Môcť sa podeliť aj posťažovať je veľkou oporou.

Pestujte si vzťah k úlohám ako by ste chovali draka

Realizovať zmeny znamená, že potrebujeme zoznamy úlohy. Tie môžu byť nekonečné, lebo nemáme dočinenia s jednorazovým procesom. Neraz to vyzerá na súboj drakom, ktorému keď odseknete hlavu, narastú mu ďalšie tri. S drakom sa oplatí radšej kamošiť, než mu stále šermovať mečom pred hlavami.

Menu pre draka úloh

Diéta bez multitaskingu

Snažte sa vyhnúť multitaskingu, pretože vôbec nie je efektívny, práve naopak, stojí vás príliš veľa energie. Myslite na to, že ak sa necháte svojimi možnosťami dezorientovať, nie je to preto, že ich máte príliš mnoho, ale preto, že vám chýba jasný názor a vôľa záväzne sa pre jednu z nich rozhodnúť.

OHIO ako predjedlo

OHIO je skratka pre anglické „Only Handle It Once“, čiže rob všetko iba raz. Je to trik zvyšujúci produktivitu za predpokladu, že môžete všetko urobiť hneď. Keď čítate email, odpovedáte hneď a neodložíte to na neskôr. Je to prevencia pred zabúdaním, ale aj šetrenie energie, keď trávite veľa času prechádzaním starých e-mailov a zvažovaním odpovedí. Dá sa to aplikovať na správy v telefóne, na neporiadok v dome či v kancelárii. Zmyslom je neodďaľovať a nepremýšľať nad úlohami, ale rovno ich robiť. Šetrí to kapacity v hlave, ktorá to nemusí evidovať a otravovať vás tým, že to nemáte vybavené.

Rutina ako hlavný chod

Keď sa z našich úloh stanú opakujúce sa činnosti, nepotrebujete sa toľko o ne starať. Autor knihy Sila zvyku Charles Duhigg tvrdí, že vytvorenie rutiny nám dovolí sústrediť sa na to, čo je dôležité. Namiesto toho, aby sme sa zamýšľali nad tým, čo je potrebné urobiť a kedy. Šetrí to snahu a pomáha robiť to, čo treba, bez zbytočného otáľania. Je produktívne mať priradené k opakujúcim sa rituálom deň a hodinu v diári, tak sa činnosti automatizujú.

Poradie ako dezert

Radenie vecí do poradia podľa dôležitosti eliminuje čas strávený rozhodovaním sa, čo bude ďalšie. Priorizovanie vám okrem toho, že dokončíte dôležité úlohy načas, pomôže aj inak. Vďaka nemu dokážete rozporcovať obrie kusy na menšie kúsky, s ktorými si viete lepšie rady a nevyrábajú vám toľko stresu. Opäť je to o tom, že máte v hlave veci zoradené a rozvrhnuté, čo pre ňu znamená, že nemusí robiť zbytočne poplach, že nestíhate.

To najdôležitejšie ako drink

Ak ste niečo označili ako top prioritu, zmenená to jednoznačné neodkladanie! Žiadne výnimky, preloženie či odloženie. Inak sa vám nabúra spoľahlivosť systému robiť to najdôležitejšie ako prvé. Pri nepredvídaných a neplánovaných zásahoch je to o vyhodnotení, či sú skutočne dôležité, alebo je to niekoho naliehavosť, ktorú potreboval hodiť k vám.

Dobré úmysly a motivácia nestačia

Dobré úmysly majú životnosť ako šľahačka na káve. Začnú sa rýchlo roztápať. Keď máte v úmysle niečo urobiť, konajte rýchlo! Rýchlosť býva rozhodujúca. Keď sa zamotáte v analýze, nastúpi paralýza z analýzy a podľahnete neproduktivite. Potrebujete mať vyjasnené, aké svoje správanie chcete zmeniť a v akom kontexte. Zlaté pravidlo hovorí, že rozhodnúť sa, čo nebudete robiť je rovnako dôležité ako sa rozhodnúť, čo budete robiť. Stačí začať v malom, ale strážiť si dôslednosť a predvídať svoje ďalšie kroky. Mohli by pomôcť niektoré zo zásad, ktoré vnímam pri presadzovaní zmeny ako užitočné. Vyberte si tie, ktoré s vami rezonujú a aktívne ich zapojte, nech vás pri vašom snažení podporujú.

Deväť krokov potrebných na presadenie zmeny

1. Začnite myslením

Zmena myslenia vedie k zmene správania. Než sa do niečoho pustíte, potrebujete mať jasno v tom, čo chcete urobiť alebo neurobiť. A potom k tomu priradiť, prečo sa vám to oplatí a čo tým získate. Len tak hlavu presvedčíte, aby sa jej do zmeny chcelo. Zisky musia aspoň o trochu prevážiť straty. Strata pohodlia na gauči s obľúbeným seriálom je veľká oproti tomu, že musíte vyjsť do tmy a chladu a prvý kilometer si prácne vyrábať teplo. Napriek tomu sa po vychádzke budete cítiť nepomerne lepšie, než po skončení seriálu. Minimálne preto, lebo si vyrobíte endorfíny. Takto však na to potrebujete pozerať ešte pred tým, než uprednostníte okamžitú slasť z polohy ležmo.

Dajte hlave príkaz, nech uvažuje o tom, čo chcete, z pohľadu toho, čo získa, keď… (niečo konečne začnete robiť). Je to cesta lepšej motivácie ako byť v imperatíve musenia. Na hlavu treba ísť ako na malé dieťa – zaujať jej pozornosť, získať si ju a potom smerovať, aby si okúsila triumfujúci pocit víťazstva. Hoci malého, ale cenného.

2. Neuskutočniteľné zmeny sú tabu

Čím viac rozhodovania bude vyžadovať vaša zmena, tým menej rozhodovacej sily vám zostane na záväzok. Rozhodovanie a sebakontrola čerpajú z toho istého energetického zdroja ako samotný výkon aktivity. Keď prepálite kapacity (chcete od seba naraz priveľa), budete mať dočinenia s nedostatkom energie, pochybnosťami, nechuťou, frustráciou… Čím náročnejšie vaše rozhodnutie bude, tým skôr sa z neho vykrútite. Čím uskutočniteľnejšie záväzky si dáte, tým menej vás bude lákať vyhováranie sa.

Vaše odhodlania pre zmenu majú byť presne určené a uskutočniteľné – vtedy budú ľahké. Čo je reálne dosiahnuteľné vo vašej aktuálne východiskovej pozícii? Nie, čo by mohlo byť, keby… Polovičný úspech neexistuje!

3. Moc malého záväzku

Nový zvyk potrebuje čas, aby sa mohol pretransformovať na autopilota a neurologicky sa zakorenil. Čo znamená, že až keď sa v hlave vytvoria nové neurónové prepojenia, môžete sa spoľahnúť, že zvyk bude žiť svojim životom. Každá zmena návyku sa po približne 4 týždňoch javí ako menej náročná a po 6 až 8 vnímate, že ju dokážete udržať.

Sústavne pracovať na jednom malom predsavzatí znamená byť v stave neustáleho sebazdokonaľovania sa. Tým, že si väčšmi veríte, lebo už máte výsledky, sa vám bude aj väčšmi dariť. Vďaka tomu živíte motiváciu a staráte sa o dobrý pocit zo seba. Ten pôsobí na vytváranie pozitívnych návykov ako rastový hormón.

4. Urobte si poctivý plán

Keď si poviete, že sa budete viac hýbať, je vám to nanič. Viac v porovnaní s čím? A čo je myslené tým hýbaním sa? Potrebujete si stanoviť kontext vášho nového správania sa tým, že ho spojíte s časom, činom či situáciou. Zvyky sa spúšťajú s konkrétnymi podnetmi – zuby si umývate (zvyk) pred spaním (podnet). Podnet, ktorý si stanovíte, musí byť podložený diárom – každý večer o 20.00 h. odložím elektronické zariadenia a vezmem do ruky knihu. Čítam minimálne hodinu, popritom vypijem svoj obľúbený nápoj a vychutnám si pocit uvoľnenia a radosti z čítania. Najlepšou stratégiou je zakomponovať novú aktivitu do existujúcich zvykov. Tak nebudete musieť trieštiť pozornosť a energiu. Keď budete chcieť obetovať niečo, čo máte radi, aby ste tam zaradili novú vec, bude odsúdená na zánik. Bude vám chýbať tá, ku ktorej máte pozitívny vzťah. Keď radi pozeráte televízne noviny, čítanie si do vysielacieho času budete zbytočne plánovať.

Cieľ je sen s určeným plánom a časovým horizontom!

5. Odmeňujte sa priebežne

Pri dlhodobých zmenách sa vzdávate rýchlejšie, lebo nevydržíte čakať na „zisky“, sú ďaleko a nedostupné. Okamžitá odmena za námahu dodáva chuť do ďalšieho predsavzatia s novom odmenou.

Vy sami viete, koľko úsilia vás stojí prekonať svoju pohodlnosť. Každá akcia, hoci malá, je ocenenia hodná. Motivujte samých seba aj tým, že sa slovne oceníte zakaždým, keď niečo podniknete – ideálne sa mentálna snaha premení na skutočnú. Keď pomôže odmena hmotná alebo zážitková, uvažujte o takej, ktorá bude dostatočne stimulujúca a nastane až pri istej méte.

6. Sila pozitívneho prístupu

Čo je pre vás lepšie, keď si poviete: „Nesmiem maškrtiť!“ Alebo: „Toto vyvážené jedlo si vychutnám a zjem ho v pohode, čím získam viac energie.“ Pozitívne formulované pokyny majú vždy väčšiu šancu na úspech. Nie sú odradzujúce ani obmedzujúce. Formulovať predsavzatia v pozitívnom jazyku pomáha pestovať optimizmus. Šikovná formulácia urobí divy s vašim odhodlaním – zabudnite na zápory a negatívne vyjadrenia. Žiadne: „Nechcem pribrať! alebo Musím schudnúť!“, ale: „Cítim sa vo svojom tele dobre a starám sa oň!“

Keby vás o polnoci zobudili a chceli od vás, aby ste vyriekli, o čo sa snažíte – budete na to hrdí a povzbudí vás to do ďalšieho snaženia?

7. Experimentovanie

Súčasťou zmien majú byť aj experimenty. Môžu to byť jednorazové aktivity alebo nové návyky. Vašou úlohou je otestovať ich. Vo väčšine prípadov pôjde o niečo, o čom máte pochybnosti, ale stojí to za vyskúšanie. Povedzme napríklad, že sa vám páči nápad prezrieť si maily iba dvakrát denne, alebo sa odpojiť od sociálnych sietí a skúmať, aký to má dopad na kvalitu vášho života. Potrebujete to nejaký vymedzený čas skúmať, než sa prejaví výsledok a potom to viete vyhodnotiť. Stálo by za to, keby to bola zmena trvalá? Alebo má význam nejaká čiastočná korekcia alebo pravidlo?

8. Váš najlepší dráb – zápisník

Udržiavať sa v tempe a rytme môžete vďaka dennému prehľadu. Ten máte, keď si veci spisujete a značíte. Pomôžu vám v tom otázky na sebariadenie a sebadisciplínu, ktorými sa udržiavate v akcii. Položte si ich každý deň večer, aby ste si urobili rekapituláciu a sebareflexiu dňa.

Čo sa mi dnes darilo? Nezabudnite sa pri tom pochváliť a oceniť samých seba, ako by ste to urobili pre niekoho iného. Aj malá vec sa ráta. Chcite od hlavy, aby evidovala, že sa snažíte a aj keby ste sa hýbali pomaly, má to význam.
Čo sa mi tak dobre nedarilo? Zmyslom nie je sypať si popol na hlavu, ale hľadať možnosti, ako si pri snažení pomôcť. Na obed som si dopriala nezdravé jedlo. Keď si teraz večer uvarím, nebudem mať zajtra pokušenie dať si v reštaurácii niečo vysmažené.
Čo môžem urobiť zajtra ešte lepšie? Nie v duchu odkladania, ale poučenia sa. Poznáte sa a viete predpokladať, kedy vás prepadne kríza. Vtedy vytiahnete krízový plán a ste pripravení na to, keď vás bude hlava presviedčať, že nič nemusíte. Nechce sa vám na vychádzku? Je to v poriadku. Netreba to analyzovať, treba sa začať obúvať a vyraziť. Po ceste to nechcenie rozchodíte.
Na čo počas dňa zameriate väčšiu pozornosť, aby ste zvíťazili nad starými zvykmi a vzorcami? Budú rizikové hodiny, ľudia, situácie, kedy budete mať chuť emočne zajedať to, ako sa cítite. Čo nahradí horalku v zásuvke? A ako odvediete napätie z tela, aby ste nejedli na upokojenie, ale iba keď ste hladní?

9. Zdroje podpory = doping

Akákoľvek úprimná a dobroprajná podpora sa vám hodí. Keď si na to vyberáte človeka, zvoľte si niekoho, kto vás bude motivovať spôsobom, ktorým chcete a očakávate. Mal by to byť niekto, komu dôverujete a znesiete aj jeho kritické podnety smerujúce k nabudeniu.

Naopak, ľudí, ktorí vás budú zneisťovať alebo vám rozprávať, ako sa vám to nepodarí, od seba odstrihnite. Ich negatívny vplyv vás bude oslabovať a odvádzať od vášho snaženia.

Keď sa rozhodnete byť na svoje snaženie sami, vytvorte si podporovateľa zo svojho alter ega. Čo potrebujete počuť? Akým spôsobom? Keď príde kríza, čo bude zázračná formulka? Viesť dialóg sami so sebou je dobrý sebakoučovací nástroj.
Keby sa vám ako podpora profesionál, ktorý je v problematike erudovaný, neváhajte a najmite si jeho služby. Skráti sa vaša cesta mordovania a svoje méty dosiahnete efektívnejšie.

Príspevok Zmeniť sa znamená rásť a stávať sa sebavedomejším zobrazený najskôr Life koučing.

Ako prežiť Vianoce bez rozčarovania

Marek Hrebík — Wed, 15 Jan 2020 14:04:43 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 12/2019

Tiež si zvyknete povzdychnúť, že namiesto honosnej výzdoby všade naokolo by ste uvítali radšej rozžiarených ľudí? Navzdory tomu, že máme dokonalé vymoženosti, ako sviatky zabezpečiť po každej stránke, zápasíme s tým, že nám to prerastá cez hlavu. Akosi si nevieme adventný čas vychutnať bez toho, aby sme nezažívali aj stres, napätie a zhon. Ako teda prežiť sviatky s nadhľadom a v pohode?

Ako prežiť sviatky bez uštvania sa

Pomáha uvedomiť si tlak, ktorý na seba vyvíjame a čo všetko od seba očakávame. Máme kapacity byť väčšími super hrdinami iba preto, že idú sviatky? Ak áno, na úkor čoho to pôjde?

Poslúži nám, keď si zoradíme priority, spíšeme si ich a rovno si rozdelíme úlohy v rodine. Prehľadná príprava a plánovanie nám ušetria zbytočný stres. Potom si s väčšou ľahkosťou povieme, či je dôležitejšie mať všetko na 100 % upratané, alebo si vychutnávať stretnutia s priateľmi.

Vianoce sú predovšetkým o hodnotách, ktoré vyznávame, a ktoré im dávajú to pravé čaro. Hoci nám marketingové kampane podsúvajú rôzne podoby toho, ako to má na Vianoce byť, riaďte sa svojim srdcom a tradíciami, tie vás nezradia.

Mentálna príprava na Advent

Nenechajte vnútorný pokoj na náhodu

Pravdaže, že nemáte čas na seba, keď potrebujete napnúť sily na zvládnutie zložitej logistiky a príprav. Pozor, je nebezpečné odložiť všetky aktivity, ktoré vás uvoľňujú a zabávajú na neskôr (napríklad do nového roka). Prevalcuje vás, keď nebudete mať prístup k roztopašiam, lebo sa všetko zmení iba na povinnosti. Potrebujete sa vyvažovať a mať optimálny pomer medzi výkonom, regeneráciou a vnímaním svojich potrieb. Akonáhle si poviete, že si teraz nemôžete dovoliť venovať čas sebe – toto pomyslenie je problém. Môžete si dovoliť myslieť aj na seba – potrebujete preskupiť dôležité, naliehavé a urgentné. Hlavne zo svojho pohľadu a priorít, nie z pohľadu toho, kto na vás potrebuje preniesť tie svoje naliehavosti.

Objímajte všímavosťou

Tušíte, že hlavná forma, cez ktorú sa prejavuje láska, je pozornosť? A najobvyklejší a najdôležitejší spôsob, ktorým prejavujeme pozornosť, je počúvanie? Dve také elementárne veci, o ktorých dobre vieme, a nie vždy ich praktizujeme. Pravidlo je jasné – venujem pozornosť sebe, aby som mohla venovať pozornosť ostatným. Naopak to dobre nefunguje, vyrába to veľa skreslení. Všímavosť je kľúč k tomu, že vám neunikne pestrá paleta emócií, podľa ktorých spoľahlivo dešifrujete, čo sa deje s vami, aj s ľuďmi okolo. Tak si vedome vyberiete, čo je dobré pre vás, a spýtate sa to s úprimným záujmom aj ostatných. Máte právo byť unavení, mrzutí, nahnevaní, vyčerpaní… keď si to priznáte, nepotrebujete niekoho obviňovať, že za to môže.

Chvíle, nie slová sú rozhodujúce

Viete, čo je najdrahší dar, ktorý môžete ponúknuť iným? Aj bez krásneho zabalenia vynikne nad všetky ostatné. Je to vaša prítomnosť – nemusí byť na ňu špeciálny dôvod, ani nemusíte nič zvláštne pripravovať – stačí len „byť k dispozícii“ druhému tu a a teraz. Bez toho, že by ste niekam v duchu odbiehali alebo niečo riešili. Keď niekomu dáte vedieť, že nikto a nič nie je v tejto chvíli dôležitejšie, než on, spôsobíte mu blaženosť. Umyté okná, ani päť druhov cukroviniek vrúcnosť a nehu nevyrobia.

Buďte lepšími a hlbšími ľuďmi

S otvoreným srdcom rozdáte, aj prijmete viac lásky. Pôjde to s ľahkosťou, keď sa oslobodíte od vecí, ktoré vás nútia hodnotiť a posudzovať. Každý človek žije vo svojom vlastnom svete a vytvára si svoj jedinečný svet. Aj keď sa neprelína s tým vaším, neznamená to, že by vás to malo ohrozovať alebo trápiť. Je to len o očakávaniach – niektoré (skoro všetky), sú len naše projekcie a ten druhý nie je povinný naplniť nám ich. Rovnako tak, ako my nemáme chuť napĺňať všetko, čo od nás ľudia chcú. Vsaďte na to, že budete očakávať od druhých len to najlepšie s vedomím, že každý robí v danej chvíli to najviac, čo dokáže a vie.

Neprehliadajte to najbližšie a najdostupnejšie

Keď si budete zúfať, že nemáte zo svojho snaženia nič, spomeňte si na príbeh Anthonyho de Mella. Položte si potom otázku: Kde mám ukryté niečo, čo nevnímam?

„Prečo ste predo mnou ukryli tajomstvo šťastia?“ pýta sa žiak svojho majstra.
„Počul si ten vtáčí spev?“
„Áno,“ odpovedá žiak.
„Tak, teraz vieš, že som pred tebou nič neukryl,“ odvetí majster.
A žiak odpovie: „Áno.“

Vyzbrojte sa na čakanie

V rade, v aute, na zastávke, v on-line priestore – kdekoľvek, keď bude hlava biť na poplach, že nestíhate, lebo sekundy a minúty plynú a vy by ste potrebovali, aby to šlo rýchlejšie. Pomáha venovať pozornosť tomu, čo pod kontrolou mať môžete, a oddeliť to od toho, čo kontrolovať nemôžete. „Hustotu“ a náladu okolo sebe neovplyvníte, svoj postoj áno! Čo môžete vtedy robiť? Okrem toho, že vaše kritické ja bude šťavnato nadávať. Ja zvyknem hlavu posielať v predstavách niekam, kde sa môže zapodievať prípravami na niečo príjemné (vymyslenú sviatočnú tabuľu mám potom aj v troch verziách), alebo zamestnávam svoje zmysly niečím, z čoho majú úžitok (čítanie, počúvanie, nie však snorenie na sociálnych sieťach – to robte iba v prípade, že máte málo frustrácie).

Prežiť adventný čas bez „rozbitia“

Keď tak vnímam, ako ľudia podliehajú predsviatočnému stresovaniu, napadlo mi ochranné opatrenie – nalepiť na seba výraznú nálepku „Pozor, krehké, zaobchádzať opatrne!“ Neviem, či by to pomohlo. Ale aspoň by sme samým sebe dali vedieť, že si potrebujeme strážiť rovnováhu a nepreháňať to. A hoci v tom pretlaku máme pocit, že nemáme na výber, lebo veď idú Vianoce, máme na výber! Uvažujem nad deviatimi zásadami, ktoré môžu prispieť k tomu, aby sme sa zbytočne neroztĺkli.

1. S MIEROU

Nerealizujte všetky svoje nápady. Klaďte si otázku: „Musím sa nutne púšťať do všetkého, čo mi napadne?“ Zvyčajne to nejde, lebo telo ani duša na takú záťaž nestačia. Potrebujete nájsť rovnováhu medzi podnetmi a odpočinkom. Hranicu však môžete určiť iba vy sami. Tiež sa môže stať, že budete nedisciplinovane pobehovať od jedného k druhému a nič nedotiahnete do konca, pretože váš neposedný rozum sa bude dožadovať stále niečoho nového. Zatrhnite si to. Nedohoníte to, čo ste počas roka zmeškali! Vytvárajte to, čo dokážete obsiahnuť tu a teraz!

1. S MIEROU

1. S MIEROU 2. VYBERAJTE SI

Starostlivo si zvoľte, čo budete robiť vo voľnom čase. Nesnažte sa za jeden večer stihnúť návštevu divadla, posilňovne aj vianočných trhov. Argument, že „vás to baví“ nestačí. Času máte vždy rovnako, aj keď idú sviatky! A iba obmedzenú kapacitu energie. Oplatí sa ju vkladať tam, kde z nej budete mať najväčší možný pôžitok, úžitok a zážitok!

3. BALANSUJTE

Spíšte si zoznam každodenných aktivít a poznamenajte si k nim „príjem energie“ a „výdaj energie“. To vám umožní nezrýchľovať, keď potrebujete brzdiť.

Rovnováha nie je buď jedno, alebo druhé. Je to jedno aj druhé. Nech robíte čokoľvek, potrebuje od toho aj odchádzať, aby ste sa mohli s chuťou zase vracať.

4. ZARAĎTE SPIATOČKU

Určite si postup, ktorý zvolíte, keď vás nekontrolovane zaplaví more podnetov, požiadaviek, pozvaní a vy budete mať pocit, že nezvládnete už žiadnu interakciu. Pohyb upokojuje dušu, odíďte od všetkého na vychádzku a zrovnajte si myšlienky. Pomáha aj manuálna činnosť alebo kreatívnosť (ja zdobím medovníčky nie pre tú parádu, ale preto, že ma to super upokojuje). Hemisféry potrebujú zharmonizovať a nekonečnú špirálu myšlienok prerušiť niečím, čo nemusíte a robíte to iba tak, pre radosť.

5. VYBERTE SI DOBRÚ SPOLOČNOSŤ

Okrem povrchnejších každodenných konverzácií potrebujete viesť aj hlbšie zmysluplné rozhovory. Vašu mizernú náladu dokáže prerušiť debata s niekým, kto je pozitívne naladený a potiahne vaše rozpoloženie hore. Toxickým ľuďom sa bez výčitiek vyhýbajte.

6. HOVORTE NIE

Chcete so všetkými vychádzať a všetkým vyhovieť? Zabudnite na takéto odhodlanie, je to istá cesta k frustrácii – nezavďačíte sa všetkým. Vyhovejte sebe a tomu, čo cítite. Nekývajte na niečo, s čím vnútorne nesúhlasíte. Ušetríte si tak kopec komplikácií, ktoré z toho vzídu. Vnútorný rozpor a nesúlad vás oberajú o radosť a chuť.

7. ZABEZPEČTE SI DUŠEVNÚ POTRAVU

Čo vás dostane do pohody, aby ste cítili naplnenie a zmysel? Vaše schopnosti potrebujú cítiť, že ich náležite využívate a robíte to, pre čo ste boli stvorení. Ak aj to nie je vašou obživou, môžete svoje poslanie vykonávať vo voľnom čase. Vianoce sú ideálne na dobré skutky a dobrovoľnícku činnosť. Viete sa zapojiť do komunitného diania alebo pripraviť podujatie s výťažkom pre ohrozených ľudí.

8. VEĎTE ROZHOVOR SO SEBOU

Načúvajte svojmu vnútru. Nie preto, aby ste svoje prežívanie racionálne analyzovali, hodnotili a poúčali sa. Doprajte si pohľad na celú situáciu z odstupu a nadhľadu ako nejaký pozorovateľ.

Vyberte si potom z toho celého diania okolo seba, na čo skutočne chcete reagovať a čo sa vás naozaj dotýka. Keď viete, že budete na niektoré veci precitlivení, urobte preventívne opatrenia, aby ste si prišli menej zraniteľní alebo si toho boli aspoň vedomí.

9. UPREDNOSTŇUJTE TIE NAJDÔLEŽITEJŠIE VECI

Svoje bohatstvo si vytvárate tým, z čoho máte radosť. Netvorí ho to, čo sa snažíte nadobudnúť, lebo vo vlastnení nie je pocit istoty. Tá sa nachádza vo viere v seba a v ľudí, ktorým dôverujete.

Povedzte blízkym ľuďom, že ich máte radi, že sú pre vás dôležití, že vám na nich záleží… Robte to pri každej možnej príležitosti.

Chcete stráviť sviatky v pohode?

Nenechajte si ich otráviť. A hlavne, neotrávte ich druhým. Myslite na to, že ani vy, ani blízki sa nemeníte iba preto, že sa rozsvietia vianočné svetielka. Svoju ambíciu byť lepšími ľuďmi viete preukazovať tak, že si postrážite napríklad nasledovné:

Väčšmi pozorujte, než reagujte. Keď budete počúvať so zaujatím, bez hodnotenia a posudzovania, navodí to v ľuďoch väčší pocit dôvery a bezpečia.
Zapojte čo najviac empatie, akceptácie a porozumenia, tým eliminujete zbytočné konflikty.
Neočakávajte nemožné. Razom sa veci neurovnajú a nevyriešia iba preto, že sú sviatky.
Redukujte domnienky, predpoklady a predstavy typu „keby tak…“ Radšej sa opýtajte, než by ste odhadovali.
Neprispôsobujte ľudí a situácie tomu, aby zapadli do vašich predstáv.
Vzdajte sa ambície blízkych naprávať a vylepšovať. Skĺznete do obviňovania a to sa nabalí ako snehová guľa.
Zdržte sa výčitiek voči sebe, aj voči iným. Spúšťajú lavínu starých emočných zranení.
Zásadné rozhodnutia robte až po sviatkoch, keď opadnú povznesené emócie.

Moje prianie

To, či sa budete cez sviatky cítiť dobre alebo zle, nebude závisieť od vonkajšieho sveta, ale od vás samých. Nastavte si okolnosti tak, aby bolo pre vás čo najjednoduchšie cítiť sa dobre a zložité cítiť sa zle. Nadľahčiť by vás mohlo aj odporúčanie od Matky Terezy: „Nezáleží na tom, koľko toho dávame, ale koľko lásky vložíme do toho, čo dávame.“

Nehmotné darčeky sú nedocenené

Utkvel mi v pamäti rozhovor s jedným starým otcom, ktorý mi so smútkom v hlase rozprával, aké je pre neho ťažké obdarovať vnukov. Vopred sa obával, že im nedokáže svojimi darčekmi urobiť radosť, keďže sú zvyknutí na výdobytky techniky, ktorú on nedokáže zaplatiť. Pýtala som sa ho, či premýšľal nad možnosťou darovať im ako darček zážitky. Zarazil sa a po chvíli premýšľania sa vrátil v spomienkach k okamihom, ktoré strávil s vnukmi na chalupe. Podľa jeho rozžiarených očí som vedela, že začal uvažovať nad možnosťami, ako pre vnukov vymyslí niečo, čo budú považovať za dobrodružstvo. Už mal pred očami spoločnú rybačku… Stačilo mu vymyslieť pozvánku a dať ju na papier, aby to bolo obdobné ako lístky na koncert.

Zľudovený príbeh hovorí o tom, akú moc dokážu mať nehmotné dary.
Dievčatko pripravovalo darček k Vianociam. Balilo krabicu do obrovského kusu drahého pozláteného papiera a prikrášľovalo ju lesknúcimi sa ozdobami s trblietkami a farebnou stuhou.
„Čo to robíš?“, pýtal sa jej otec. „Toľko zbytočne použitého papieru. Vieš, koľko to stojí?“
Dievčatko si pritislo krabicu k sebe a so slzami v očiach utiekla do kúta.
Po štedrovečernej večeri prinieslo dievčatko krabicu v pozlátenom papieri otcovi.
„To je pre teba, oci“, zašepkala.
Otec zneistel. Asi bol na ňu príliš tvrdý. Veď to bol darček pre neho. Začal teda pomaly rozväzovať stuhu, trpezlivo rozbaľoval obrovský papier a pomaly krabicu otvoril. Bola prázdna.
To ho rozzúrilo: „To si zničila všetok tento papier kvôli nejakej prázdnej krabici?“
Dievčatku sa opäť nahrnuli slzy do očí: „Ale ona nie je prázdna! Dala som do nej milión pusiniek.“
Preto má jeden muž na svojom pracovnom stole krabicu od topánok.
„Veď je prázdna“, čudujú sa všetci.
„Nie je. Je plná lásky môjho dievčatka“, odpovie zakaždým.

Príspevok Ako prežiť Vianoce bez rozčarovania zobrazený najskôr Life koučing.

Prečo nám dáva zabrať zostať vo vzťahu verný?

Marek Hrebík — Wed, 15 Jan 2020 13:59:45 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 11/2019

Cudzoložstvo existuje od čias, kedy sme vymysleli manželstvo, a rovnako tak tabu, ktoré sa na naň vzťahuje. Práve teraz vo všetkých kútoch sveta niekto niekoho podvádza alebo je podvádzaný. V tejto chvíli mnoho ľudí na neveru myslí a zvažuje ju. Alebo rovno dotvára milostný trojuholník ako tajný milenec a milenka. Moralizovanie hádže všetku neveru do patológie. Páchajú všetky tie milióny ľudí skutočne zločin?

Monogamia znamenala pre našich predkov jedného partnera na celý život. Snažili sa o to, aby vzťah ustál všetky turbulencie a nevzdávali to tak ľahko. V našom súčasnom digitálnom svete môžeme o monogamii hovoriť skôr z pohľadu toho, že máme vzťah s jedným človekom naraz. Máme totiž na výber z toľkých možností, že nám býva jeden človek málo, keď je taká bohatá ponuka, zvyknú mi vravieť mileniáli.

Moderná ideológia manželstva sa vyvinula do podoby akéhosi produktu. Stačí si ho zadovážiť, zobrať domov a po testovacej prevádzke zistiť, že niektoré časti chýbajú alebo celkom nesedia. Hor sa reklamovať, prísľub bol predsa na dokonalý výrobok, ktorý nemá nárok na nejakú chybovosť.

Láska je zložitá a nevera ešte zložitejšia

Príťažlivosť je trikrát silnejšia než gravitácia. Nevera z nej profituje. Skúste odolať neodoľateľnému, hlavne keď si na pomoc privolá hormónovú alchýmiu s chemickým kokteilom, ktorý opije veľmi rýchlo.
Nevera však nie je práve téma, o ktorej by chceli ľudia zanietene diskutovať. Zvyčajne sa o nej rozpúta vášnivá debata až vtedy, keď sa niekomu, koho poznáme alebo kto je známy, „stala“. Vtedy sme všetci experti na to, ako sa jej mali dotyční vyhnúť a nedopustiť ju.

Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že nevera sa vyskytuje tak v dobrých, ako aj zlých manželstvách a partnerstvách. Dokonca naďalej aj tam, kde je cudzoložstvo kruto odsúdeniahodné. Viete si predstaviť, že na svete je ešte stále deväť krajín, kde sa neverná žena trestá smrťou?
Nevera má, napriek všeobecnému odsúdeniu, oproti manželstvu jednu veľkú výhodu – vyznačuje sa húževnatosťou, ktorú jej formálny zväzok môže závidieť. A hoci máme takmer neobmedzenú slobodu voľby odísť zo vzťahu, nevery sa to nijako nedotýka. Nie je totiž taká čierno-biela, ako sa na prvý pohľad zdá.

Ako mám vedieť, že ide o neveru?

Mali ste za posledných 12 mesiacov pohlavný styk s niekým iným, než so svojím partnerom? Keby bola definícia nevery taká ľahká, ako odpoveď na túto otázku, moja práca by bola jednoduchšia. Hoci keď sú niektoré previnenia jasné, svet viny je taký nepriehľadný ako svet samotnej sexuality.
Žiadna dohodnutá definícia nevery neexistuje. Zadefinovanie nevery nie je pevné. Žijeme v dobe, kedy virtualita ponúka stále sa rozširujúcu škálu potenciálne nedovolených stretnutí. Tým sa aj náš postoj k nevere zmenil. Digitálny svet nám umožnil zameniť výmenu bozkov za obrázky s penisom a prsami. Z hodiny strávenej v hotely sa stalo nočné flirtovanie na niektorej zo sociálnych sietí, prípadne aj na viacerých súčasne. A utajený obed nahradil tajný účet na facebooku.

Z toho vyvstávajú otázky: Je chatovanie podvádzanie? A čo sextovanie, sledovanie porna, tajná závislosť od zoznamovacích aplikácií, platenie za sex, erotické tance v klube, masáže so šťastným koncom…?

Zadefinovanie toho, čo je už za hranicou vernosti je závislé od dohody partnerov a toho, ako majú pravidlá vykomunikované. Nestačí sa totiž iba domnievať, že viem, čo už je pre partnera cez čiaru. Niektoré páry si stanovia záväzky priamo, ale väčšina postupuje omyl-pokus. Vzťahy sa neraz riadia zmesou nevyrieknutých pravidiel a rolí, ktoré začíname dávať dokopy na svojej prvej schôdzke.

Nevera obsahuje tri prvky

Tajomstvo, emočnú angažovanosť a sexuálnu alchýmiu. Pri tajomstve je milostná aféra v utajení pred primárnym vzťahom a dúfa, že nebude odhalená. Citová dôvernosť a neskrývaná úprimnosť patrí tomu, koho milujeme a s kým žijeme. Väčšina ľudí vychádza z predpokladu, že partner je ich hlavným emocionálnym spoločníkom – človekom, s ktorým budú zdieľať svoje najhlbšie sny, ľútosti aj úzkosti. Zrada preto neprináša iba sex s niekým iným. Do zrady môžeme zahrnúť nepatričnú citovú blízkosť, ktorá by mala byť vyhradená výhradne pre partnera. Keď sa to stane, kruto to zasiahne primárny vzťah. Môže sa týkať vzťahov, ktoré sú rýdzo platonické, my ich však vnímame ako „príliš dôverné“. Keď svoj vnútorný život otvoríme niekomu inému, je predpoklad, že to partner právom môže pokladať za zradu.

Sexuálna alchýmia nemusí zahŕňať sex, ale je erotická. To, čo si predstavujeme môže byť také mocné a vzrušujúce ako skutočné milovanie. Mnoho afér nie je o sexe, ale o túžbe. O túžbe cítiť, ako ten druhý po nás túži, o túžbe pripadať si exkluzívne, mať pozornosť, náklonnosť a starostlivosť.

Pochopiť neveru neznamená ospravedlňovať ju

Toto potrebujem často prízvukovať, aby bolo jasné, že neveru neodporúčam. Je to obdobné, ako vsadiť všetky peniaze v kasíne na jednu kartu – pravdepodobnosť, že to vyjde, je totiž mizivá. Nevera môže vzťah revitalizovať, ale aj nie. Vie ho knokautovať tak, že sa z toho už nikdy nepozbiera.

Mám otázku na telo: „Boli by ste neverní, keby ste vedeli, že sa na to nikdy nepríde?“ Skúste si teraz odpovedať. Keď budete úprimní, pridáte sa k vysokému počtu kladných odpovedí. Sme totiž ľudia a je to ľudské mať hriešne myšlienky. To však neznamená, že sa musíme podľa nich správať. Tým sa líšime od zvierat. Vieme sa ovládať a obmedzovať. Keď chceme, vieme, môžeme, dokážeme…

Mýty okolo nevery

Neplatí vo všeobecnosti, že muži podvádzajú z nudy a strachu z intimity. A že ženy podvádzajú kvôli osamelosti a túžbe po intimite. Rovnako tak, že verný partner je zrelý, oddaný, rozumný. A ten, kto zahýba je sebecký, nezrelý a chýba mu sebakontrola. Je veľa mýtov okolo nevery, ktoré nesedia. Evolučne sme poskočili a nevera s nami. Napríklad, novodobý fenomén emocionálnej nevery. Býva bez dôkazov, táto nevera býva nepriznaná a neodhalená. Ľudia do nej skĺznu ľahko a nevinne. Polovica mojich klientov s ňou má skúsenosť. Ženy omnoho väčšmi znepokojuje, keď je ich partner citovo neverný, než keby mal sex mimo vzťah. Muži sú na citovú neveru svojich partneriek menej vnímaví.

Sexuálna úprimnosť sa nenosí. Bývam svedkom, ako zložito sa klientom rozpráva o intímnych potrebách a túžbach. Nie sme na to zvyknutí, hanbíme sa a rozpakujeme hovoriť o túžbach, ktoré by nemuseli byť dobre prijaté alebo pochopené. Stávajú sa z nich tajomné komnaty, ktoré potom chodíme otvárať do cudzích hradov.

Prečo zahýbame?

Najskôr sa pozrime na to, ako sme skonštruovaní. Antropológovia majú pre nás teóriu o troch rôznych „mozgových tendenciách“. Prvou z nich je tá, v ktorej sexuálny impulz ovplyvňuje mnoho nášho správania. Druhá sa týka romantickej lásky, kde vytvárame vzťahy závislosti s vysokými emocionálnymi a osobnými nákladmi. Tretia tendencia má na svedomí formovanie zdravého pripútania, kedy sa vzťah stáva miestom plným porozumenia, z ktorého majú prospech obidvaja z partnerov.

Nevera nás upozorňuje na tri skutočnosti: na nejaký už skôr existujúci stav, aktuálne problematický vzťah alebo problematickú osobu vo vzťahu. To ľudí dovedie ku kompenzácii nejakého nedostatku, túžby po vyplnení prázdnoty alebo odhodlania nájsť východisko.

Aféry sa tak môžu stať formou sebaobjavovania alebo hľadania novej či stratenej identity. Neraz sa ľudia tajne vydávajú von zo vzťahu, aby pohľadali samého seba. Pre takto hľadajúcich nie je potom nevera príznakom problému, je to skôr expanzívny zážitok, ktorý prináša rast, skúmanie a transformáciu.

To, čo otriasa veľkou ambíciou lásky

Moja skúsenosť tiež hovorí, že nevera „vychádza“ z toho miesta, kde máme priškripnuté emócie. Keď to veľmi zjednoduším, býva to naša nostalgia nad neprežitými životmi, nepreskúmanými identitami a nevyskúšanými cestami, ktoré nás ťahajú mimo našu vzťahovú ohradu. Všetky naše túžby, aj tie najzatracovanejšie, sú odrazom našej ľudskosti.

Pri hodnotení nevery často skĺzneme k efektu pouličnej lampy. Ani opilec nehľadá kľúče tam, kde ich stratil, ale tam, kde je svetlo. My ľudia máme sklony hľadať veci na miestach, kde sa hľadajú najľahšie a nie tam, kde je väčšia pravdepodobnosť nájsť pravdu. Lebo neraz nevieme, čo by sme si s ňou počali.

V knihe Neala Donalda Walscha Hovory s Bohom (Conversations with God) Boh hovorí:
„Dokonalá láska je vo vzťahu k citom tým, čím je dokonalá biela vo vzťahu k farbám. Veľa
ľudí si myslí, že biela je absencia farby. Tak to nie je. Je to zhrnutie všetkých farieb. Biela je
kombináciou všetkých ostatných existujúcich farieb. Nie je teda láska rovnako tak nie absenciou emócií (nenávisti, hnevu, žiadostivosti, žiarlivosti), ale zhrnutím všetkých emócií? Je to zhrnutie všetkého. Konečný súčet. Všetko.“

Kvalita vzťahu prudko závisí od kvality zážitkov

Najčastejším rozčarovaním vo vzťahu je, keď sa romantický ideál nezhodne s neromantickou realitou. Žijeme v kultúre, ktorá nás zvádza prísľubom niečoho „lepšieho, mladšieho a šťavnatejšieho“. Všetky tie kulty mladosti, krásy a tela nám nepretržite nahovárajú, že môžeme dostať niečo lepšie, než to, čo máme. Už som zažila páry, ktoré sa nerozišli preto, že by boli nešťastní, ale preto, že by mohli byť šťastnejší.

Slovesu „milovať“ sme odobrali jeho pôvodnú úlohu a už neznamená aktívne sa činiť. Zmenilo sa na pasívne zotrvávanie v stave nadšenia, poblúznenia a túžby. Pravdaže, chceme, aby nás vzťahy inšpirovali a transformovali. Tým pádom ich hodnotu, a tiež dlhovekosť, podmieňujeme tým, ako dobre dokážu priebežne uspokojovať náš hlad po vzrušení, zážitkoch a pestrosti. Dostávame sa tak do pasce toho, ako nás naše vysoké očakávania týkajúce sa osobného šťastia motivujú k podvádzaniu. Lebo ako inak by sme sa dostali k tej tajuplnej erotickej rovnici, ktorá stojí na príťažlivosti s prekážkami, čo vytvára parádne vzrušenie. Práve balansovanie na nebezpečnej hrane medzi extázou a nešťastím popisujú moji klienti ako pravý náboj, ktorý ich udržiava na žive a dodáva im „šťavu“.

Nevera má konkurenčnú výhodu

Má vždy dostatok fantázie, nechýba jej túžba, veľa pozornosti, romantika a hravosť. Spoločné sny, náklonnosť, vášeň a nekonečná zvedavosť – to všetko je obsiahnuté v tom tajuplnom magickom nedovolenom sprisahaní. Manželstvo alebo dlhodobý vzťah musí čeliť upadajúcej zvedavosti, ochabujúcej angažovanosti, fádnosti, stereotypu a rutine. Všetko akoby zovšednie a stratí iskru.
Vedomie tejto zákonitosti zároveň poskytuje trvácnym a monogamným vzťahom nádej, aby sa inšpirovali a do manželského spolužitia zakomponovali scenáre z nevery. Randiť, písať si erotické správy, vymýšľať si netradičné stretnutia a experimentovať v sexe môžete, aj keď máte na to papier.
Nedá sa totiž spoľahnúť na to, že keď ste si raz vernosť sľúbili, že sa bude diať iba silou pevnej vôle. Práve naopak, potrebujeme sa naučiť žiť v neistotách, vábeniach, príťažlivosti a fantáziách – svojich vlastných aj partnerových. A popritom ctiť a žiť hodnoty, ktoré vyznávate, a na ktorých ste vybudovali svoj vzťah.

Päť dopovedaní k emočnej angažovanosti

Prechovávať túžby a city k iným je prirodzené. Máme však na výber, či sa nimi budeme riadiť alebo nie.
Nevera môže vzťah zničiť, zachovať, posilniť alebo vytvoriť nový. Každá nevera vzťah predefinuje a každý vzťah si určí, aký bude odkaz nevery.
Väčšina z nás prežije za život dva alebo tri významné dlhodobé vzťahy alebo manželské zväzky. Niektorý z nás to zvládnu s jedným a tým istým partnerom.
Vzťah chráni pred stereotypom, keď aj obyčajným denným prestaveniam dáme premiérovú atmosféru.
Naši partneri nám nepatria, sú nám zapožičaný s možnosťou predĺženia lehoty alebo aj nie.

Príspevok Prečo nám dáva zabrať zostať vo vzťahu verný? zobrazený najskôr Life koučing.

Mentálne očkovanie proti teroru príležitostí

Marek Hrebík — Wed, 15 Jan 2020 13:49:13 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 10/2019

Byť tu a teraz. Šťastný, spokojný, vyrovnaný. Bez uštvania, s časom pre seba a pre blízkych. Utópia? Kto už dnes má čas na všetko, čo chce, potrebuje a musí? Nikto. Niekto to však napriek nedostatku času, pod tlakom stresu a okolností zvláda. Ako sa to dá?

Predstavte si, že pri ceste lesom uvidíte človeka, ako s veľkým nasadením píli strom.
„Čo to robíte?“ Spýtate sa ho. „To je snáď jasné, nie?“ odpovie vám srdnato a náhlivo. „Rúbem strom.“ „Vyzeráte hrozne uťahane! Ako dlho sa s tým už moríte?“ „Viac než päť hodín. Už mám toho fakt dosť. Je to strašná drina.“ „Tak prečo si nedáte na pár minút prestávku? Mohli by ste si aspoň naostriť pílku. Určite by vám išla práca lepšie.“ „Na to nemám čas. Mám veľa práce.“

Tento príbeh spomína vo svojej priekopníckej knihe Sedem návykov skutočne efektívnych ľudí Stephen Covey. Vždy sa mi vybaví, keď mi klienti rozprávajú, že musia rúbať bez zastavenia, lebo si nemôžu dovoliť spomaľovať a brúsiť.

„Nemôžem cez víkend len tak zostať doma. Kolegovia budú na mňa divne pozerať, keď nikam nepôjdem. A nebudem mať čo dať na sociálne siete. Veď je toho toľko, čo sa dá učiť, spoznávať, objavovať, zažiť…“ Rozpráva mi skoro tridsiatnička Majka, ktorá sa trápi, že nestačí tempu svojich kolegov pobehujúcich po svete. Pre ňu je aj ničnerobenie skvelá aktivita. Len sa ňou nemôže priznať, bola by vysmiata a ponížená. Vo svete plného možností je to predsa trestuhodné, len tak byť…

Zvyknem Coveya odporúčať ako povinné čítanie, pri ktorom si človek uvedomí, že bez „ostrenia pílky“ (kam napríklad to ničnerobenie legitímne patrí) nedokážeme uchovávať a rozvíjať najväčšie „aktívum“, ktoré máme. Tipnete si, čo to je? Sme to my sami.

Čo keď minieme seba?

Isto máte vo svojom okolí človeka, o ktorom si myslíte, že je ako motorová myš. Niektorí to dokážu s gráciou a my im to ticho závidíme. V mojej praxi je to však synonymum hrozby, že keď sa natočený kľúčik vráti do pôvodnej polohy, pohyb ustane. Pri klientoch to najčastejšie zažívam z pohľadu troch druhov vyčerpania:

Fyzického, kedy nastane výrazné zníženie energie, chronická únava a celková slabosť.
Emocionálneho, ktoré sprevádzajú pocity beznádeje, bezmocnosti a predstava, že je človek chytený do pasce.
Mentálneho, prejavujúceho sa negatívnym postojom k sebe, k práci, k svetu, pričom človek stratí pocit vlastnej hodnoty a zmysluplnosti života.

Potrebujeme niečo také divné ako sú SALUTORY?

Nevyhnutne áno! Vedci vymysleli súhrnné označenie pre činitele udržujúce a podporujúce zdravie jednotlivca a prišli so salutormi. Sú to biologické, psychologické, sociálne, spirituálne a ekologické faktory, ktoré kladne ovplyvňujú, posilňujú, podporujú a determinujú dobrú kvalitu života, zdravia, efektívnosť a zdatnosť. Nazhŕňať ich do svojho života býva o cieľavedomom snažení, nechodia len tak samé od seba. Je to taký paradox. Žijeme v dobe nadbytku a nikdy nám nebolo lepšie. Napriek tomu sme samopašní a pažraví. Stále sa nám máli a posúvame hranicu až na územie, kde nás všetky tie nekonečné možnosti položia na lopatky. Akonáhle záťaž podstatne preváži možnosti situáciu riešiť, dochádza k veľkému stresu. Ten spustí paniku, čo s tým, keď veci, ktoré predtým fungovali, zrazu nefungujú. Začne nám chýbať jedna zásadná vec – pokoj. Taký ten mier na duši, kedy si môžeme povedať, že veci sú také, aké majú byť. Zvyčajne však cítime vzdor a hovoríme si, prečo veci nie sú také, aké ich chceme mať.

Máme na výber, ako môžeme na takéto situácie reagovať. Sú, našťastie, iba dva spôsoby: ubrať na strane stresu alebo pridať na strane salutorov. Dobre tušíte, že býva efektívnejšie zamerať pozornosť na salutory.

Kľúčové salutory

Duševná hygiena ako súbor poznatkov, pravidiel a preventívnych opatrení, ktorých cieľom je ochrana a udržanie psychického zdravia. To má ten efekt, že sa nezbláznite, ako sa zvykne ľudovo hovoriť. A nie je to žiadna sranda. Už som zažila klienta, ktorému sa odohralo vyhorenie tak, že sa jedného dňa vo firme vyzliekol do naha, začal pobehovať po openspace kancelárii a hlásiť požiarny poplach.
Copingové stratégie predstavujú špecifický spôsob zvládania záťaže. Schopnosť efektívneho výberu vhodnej stratégie uľahčuje adaptáciu na prichádzajúce zmeny a zjednodušuje zvládanie záťažových situácií, s ktorými sa ľudia stretávajú v osobnom i pracovnom živote.Podrobnejšie delenie stratégií zvládania vypracoval A. Spiritom a kol. Sú to: 1. odvedenie pozornosti, 2. ústup do pozadia, 3. kognitívne prehodnotenie, 4. sebakritika, 5. obviňovanie iných, 6. riešenie problému, 7. emočná regulácia, 8. zbožné prianie, 9. sociálna opora, 10. rezignácia. Autor považuje stratégie 3, 4, 6, 7 a 9 za pozitívne, zvyšné za vyhýbajúce (negatívne) stratégie, ktoré nepomáhajú záťaž zvládať.
Relaxačné techniky ako účinné nástroje na zvládanie stresu ako dynamického procesu. V závislosti od osobnostných charakteristík ľudí zápasiacich s prepätím, bude každý potrebovať objaviť tú svoju. Možností je na výber veľa, od modlitby, meditácie, dychových cvičení, autogénneho tréningu, skenovania tela…
Sociálne zručnosti umožňujúce využívať princípy asertivity, konštruktívneho riešenia konfliktov a efektívnu komunikáciu. Prínosom osvojenia si zručností je aktívne využívanie produktívnych možností ako sú činorodosť, kritické myslenie, flexibilita, tvorivosť, namiesto neproduktívnych, kedy prevláda pasívnosť, rigidita, úzkosť, strach, zlosť ako v myslení, tak aj v konaní.

Sme ako energetický kotol

Keď máme veľa únikov, tak potom fungujeme ako parný stroj. Dáme doň sto percent paliva, ale vyjde len 15 percent energie. Je to prudká neefektívnosť, ktorú pocítime tak, že zostaneme frustrovaní, nevieme sa z vecí tešiť, sme bez života a bez iskry. Pretože okrem toho, že potrebujeme energiu na bežný každodenný chod, tak my ju potrebujeme aj na to, aby sme ustáli všetky záťaže a prepätia, ktoré počas dňa nazbierame. Keď máme viac únikov ako príjmov, tak vzniká nerovnováha. Na ňu začne telo reagovať a dá nám vedieť, že už to nevládze ťahať. Čiže energia nie je iba fyzická záležitosť, ale aj mentálna, emočná a duševná. Je to celá spleť navzájom poprepájaných premenných, kde jedna závisí od druhej. Aby sme sa o rovnováhu postarali, potrebujeme myslieť hneď na niekoľko zásad. Spísala som najlepšie využiteľné.

Jedenásť stratégií na zvládanie teroru príležitostí

Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Ut elit tellus, luctus nec ullamcorper mattis, pulvinar dapibus leo.

1. Spomaľte bez ujmy

Dôležité je nájsť rovnováhu medzi myšlienkami, pocitmi a fyzickou námahou – objaviť to, čo sa dá vystihnúť ako „obmedzenie vnútornej rýchlosti“ – akúsi prijateľnú hranicu aktivít, ktorá vám dovolí splniť každodenné úlohy bez toho, aby ste dostali „pokutu“ za prekročenie mentálnej, citovej alebo fyzickej rýchlosti. Taká bezpečná, ekologická jazda, ktorú si užijete. Nízka spotreba energie vás poteší, lebo vám zostane ešte aj na niečo navyše.

2. Nechcite všetko odrazu

Potrebujete sa naučiť, ako požiadavky a nároky svojho života zvládnete z pohľadu naliehavosti a dôležitosti. O tom rozhodujete vy, nie niekto iný. Výkon na 120 % vám neprinesie automaticky úspech. Z dlhodobého hľadiska sa totiž nedá udržať a platíte zaň príliš veľké pokuty. Nedá sa vždy jazdiť iba v rýchlom pruhu. Stane sa totiž to najhoršie zo všetkého – nebudete schopný ani relaxovať, ani pracovať. Cesta múdreho výberu je v sústredení sa buď na prácu, alebo na niečo iné – ale nič medzi tým!

3. Zvážte, kedy sa oplatí automat

Keď si poviete, že máte akútny nedostatok času, správate sa ako človek trpiaci nedostatkom peňazí, ktorý siahne po nevýhodnej pôžičke s vysokým úrokom. Riešením sú časové konfety – krátke chvíľky pre seba, ktoré vám spríjemňujú prežívanie. Čas vám totiž nepožierajú malé potešenia, ale nutkavé aktivity, ktoré si ani neuvedomujete, lebo myseľ riadi autopilot. Automat je síce pohodlný, ale nie vždy ideálny.

4. Naučte sa nové zaklínadlo

Poznám dobre fungujúci spôsob, ako tlak z nedostatku času ustáť. Keď budete mať najbližšie na jazyku „nemám čas“, skúste to formulovať nasledovne: Nie je to pre mňa dôležité! Nie je pre mňa dôležité starať sa o seba. Alebo: Nie je pre mňa dôležité navštíviť chorú kamarátku! Môže to znie príšerne, však? A práve to vás môže vyburcovať k prehodnoteniu postoja. Keď totiž chcete, čas si nájdete.

5. Zázračná časová dotácia

Keď sa budete chcieť skryť pred svetom, ktorý vás neustále ohlušuje, pomáhajú malé ostrovy pozitívnej istoty. Stačí vám na ne 90 sekúnd. Hoci je to krátky čas, dokáže vás vymaniť z matrixu a uvoľniť rezervné sily. Keď si pre seba ticho poviete: „Čo je to 90 sekúnd?“ Neznie to nijak obzvlášť zaujímavo. Teraz to skúste s nasledujúcou vetou: „90 sekúnd iba pre mňa!“ Už to znie veľkolepejšie, však? Je tam počuť ten priestor, chvíľku pre seba, ktorú by ste mohli využiť. Ako to urobíte záleží od vás – hlavne že vypnete hučanie hlavy a uvoľníte sa. Keď si tento rituál počas dňa doprajete (ideálne) každých 90 minút, vyšlete samým sebe jasný signál: „Som taký dôležitý, že si vždy urobím čas pre seba!“ Takáto odmena samých seba je veľmi mocná, lebo sa stará o posilňovanie sebadôvery a sebaistoty.

6. Namiesto vzdoru si doprajte radosť

Pozrite sa na svoje zážitky ako na pobyt v hoteli. Viete, že hotel nevlastníte, len niekoľko dní v ňom žijete. Páči sa vám v ňom a ste slušní hostia. Nespálite koberce ani neukradnete uteráky. Podobne potrebujete pristupovať k relatívnej skutočnosti, v ktorej žijete. Beriete si z nej to, čo potrebujete, no nevlastníte ju. Keď budete vnímať svoje zážitky s týmto postojom, život sa nám bude javiť radostnejší. Oddelíte od seba to, čo ovplyvňovať viete od toho, kde iba zbytočne plytváte energiou. Vzdorovaním sa iba unavíte. Doprajte si viac radosti v zážitkoch, ktoré vás nadľahčia, tým načerpáte energiu do zásoby na horšie časy.

7. Menej na seba tlačte, zapojte zhovievavosť

Byť na seba tvrdý a chcieť od seba neomylnosť je vyčerpávajúce. Je ťažké niečo zmeniť, keď to robíte istým spôsobom veľa rokov. Je to, ako by ste mali zrazu obrátiť bojovú loď, ktorá sa ale otočiť nedá. Nepotrebujete od seba chcieť, aby ste sa zaraz zmenili na plachetnicu, chcite od seba hľadať spôsob, ako sa zmeniť na niečo ľahšie, čo sa dá obracať a smerovať. Stačí jedna malá zmena v návykoch, ktorá vám prinesie lepší pocit zo seba, a ktorú vydržíte robiť aspoň mesiac. Potom môžete pridať ďalšiu. Tá už pôjde ľahšie.

8. Zbavte sa starostí

Spomeňte si na jednu vec, ku ktorej sa v poslednom čas vraciate. Niečo, na čo by ste najradšej navždy zabudli. Napíšte si to na papier. Hneď teraz, keď dočítate – zaberie vám to minútku, dve. Potom to poskladajte a odložte niekam, kde to akoby odovzdáte na vyriešenie. Hoci je to iluzórne, uvidíte, ako sa vám uľaví. Skutočne to funguje, lebo to vyparkujete z hlavy von!

9. Prevetrajte zakorenené zlozvyky

Nielen názory a predsudky, ale aj samotný životný štýl je v nás hlboko zakorenený vo forme návykov, ktorými reagujeme na určité situácie. Návyky majú nad nami veľkú moc. Keď si z nich urobíme dobrých spojencov, budú nám fungovať ako energetická tyčinka. Na začiatok sa stačí vyvarovať toho, aby ste sa:

Snažili zvládať viac podnetov a úloh naraz. Multitasking nefunguje.
Rozhodovali sa bez hlbšieho zamyslenia a živelne.
Uprednostňovali maličkosti a nepodstatné veci pred zásadnými rozhodnutiami.
Negativisticky sa dívali na seba a svoje okolie.

10. Naučte sa zvládať stres pomocou semaforu

Na červenej: Zastavte sa, upokojte a premýšľajte, než začnete konať.
Na oranžovej: Povedzte si, o čo vám ide a ako sa cítite. Stanovte si pozitívny cieľ. Premyslite si rôzne riešenia. Zvážte ich následky.
Na zelenej: Môžete vyskúšať najlepšie riešenie a pohnúť sa.

11. Keby všetko zlyhalo, inšpirujte sa príbehom

K pustovni prišiel pocestný a požiadal pustovníka o trochu vody. Mních s ním podišiel k nádrži a nabral mu plný pohár. Cudzinec sa s vďakou napil a potom s dôverou poprosil mnícha, či mu smie položiť jednu otázku: „Povedz, aký zmysel vidíš v pokoji, ktorý si si pre svoj život vybral?“

Mních ukázal na vodu v nádrži a povedal: „Pozri sa na hladinu! Čo vidíš?“ Pocestný sa pozrel do nádrže, zdvihol hlavu a povedal: „Nevidím nič.“ Po chvíľke ho mních vyzval znova: „Pozri sa na vodnú hladinu teraz. Čo vidíš?“ Cudzinec sa sklonil nad vodu a odpovedal: „Teraz vidím seba samého.“ „To je odpoveď na tvoju otázku,“ povedal mních. „Keď si sa pozeral do nádrže prvýkrát, hladina bola sčerená, lebo sme z nej brali vodu, preto si nemohol nič rozoznať. Teraz je voda pokojná. A skúsenosť pokoja je, že človek vidí seba samého.“

Päť sfér chrániacich pred odpálením

Mávame sklony nechať sa pohltiť naliehavosťou všetkého, čo musíme urobiť. Sme lapení vo svojej hlave a v tom, o čom sa domnievame, že je dôležité. Potom je až príliš jednoduché upadnúť so stavu chronického napätia, úzkosti a večného rozptýlenia. Do stavu, ktorý neustále poháňa naše životy a ľahko sa stáva východiskovým režimom, autopilotom nášho fungovania.

Posilňovanie odolnosti voči príliš veľa možnostiam, záťaži a stresu nie je nutne iba o pôsobení proti nim. Efektívnym sa ukazuje rozvíjať aj také činnosti, ktoré s problémom priamo nesúvisia, ale vedú k pocitom uvoľnenia, upokojenia a uspokojenia.

Psychická odolnosť

Zdravo sebavedomí a úspešní ľudia dosahujú vyššie hodnoty v dimenzii hardiness. Koncepcia hardiness vychádza z existencionálnej psychológie. Hardiness (neoblomný, vytrénovaný, odolný, húževnatý, zdatný, neúnavný, sústredený) je takou charakteristikou osobnosti, ktorá umožňuje zmierniť až tlmiť negatívny vplyv nepriaznivých životných udalostí.

Keď sa postaráme o svoje vysoké hardiness, budeme vnímať životné udalosti z pohľadu zmysluplnosti. To nám umožní pri konfrontácii s náročnými životnými udalosťami uprednostniť aktívne postupy pri ich prekonávaní a nepoddať sa pasivite a rezignácii.

Emočná odolnosť

Emócie si nevyberáme, mozog nám ich posiela automaticky. Každá emócia má nejaký telesný sprievod. Podľa toho, čo cítime, sa nám prekrvujú určité časti tela, mení sa kožná vodivosť alebo tepová frekvencia. Telo na emócie reaguje typickými prejavmi – pocitmi. Tie potom ovplyvňujú našu viac-menej vedomú reakciu.

Deštruktívne emócie sú založené na rýchlych impulzoch, nepochopení a nelogických záveroch. Oproti tomu konštruktívne emócie sú realistické, založené na pozorovaní a rozume. Výsledkom konštruktívnych emócií je pokojná myseľ – taká, ktorá človeku umožňuje zreteľne vidieť a vnímať realitu. Zmyslom vedomej práce s emóciami je osvojiť si princípy emočnej hygieny, ktorá spočíva v dvoch stratégiách: 1. Zvládať deštruktívne emócie a 2. Pestovať si konštruktívne emócie.

Zdravé vzťahy

Hodnota vzťahovosti je pre ľudí kľúčová, závisí od nej pocit šťastia a spokojnosti. Denne žijeme v troch vzťahových arénach. Aréna, ktorú môžeme mať vždy pod kontrolou je vzťah k sebe samému. Nemôžeme kontrolovať, čo si myslia, pociťujú alebo robia druhí ľudia. Rovnako tak nemôžeme nijako významne kontrolovať, čím nás obšťastňuje alebo zarmucuje spoločnosť. To, na čom máme vo vzťahoch vždy dosah je, nemrhať silami na nezmyselné spory.

Keď si určíme za prioritu budovať a udržiavať pozitívne medziľudské vzťahy, prinesie nám to spokojnosť a naplnenie. Základné pravidlo je správať sa vo vzťahoch s rešpektom a úctou voči sebe, aj voči iným.

Proaktívne postoje

Postoje človeka poháňajú dopredu k úspechom, alebo ťahajú k porážkam. Sú jeho oporou na každom kroku a sú tým, čo ostatní vnímajú ako jeho vnútornú osobitosť. Postoje človeka popisujú a definujú, prostredníctvom nich interaguje so svetom a “ukazuje” svoju osobnosť a charakter.

Pestovať si pozitívnu a proaktívnu náladu je jeden z najefektívnejších spôsobov, ako zlepšovať kvalitu osobného aj profesijného života. Chce to od človeka jediné: zmeniť nevyhovujúce a obmedzujúce vzorce myslenia a posilňovať vieru v pozitívne zmeny. Keď má myseľ dobrý dôvod, rada „rozmnožuje” myšlienky súvisiace s motiváciou, odvahou a húževnatosťou.

Vsadiť na zmysluplnú prácu

Keď ľudia mrhajú svojimi schopnosťami, prináša im to strach a úzkosť. Ukazuje sa, že ak človek nevyužíva dary, ktoré dostal, platí za to emocionálnou a fyzickou nepohodou. To mu znemožňuje byť motivovaným a angažovaným.

Zmysluplná práca spĺňa tri kritériá: komplexnosť, autonómiu a vzťah medzi snahou a odmenou.

Výskumy dokladajú, že pre zamestnanca je zmysel v tom, čo robí oveľa dôležitejší, než hocijaký iný aspekt práce, vrátane odmien a platu, možností postupu alebo podmienok práce. Keď dozrel čas na zmenu nezmysluplnej práce, netreba ho odďaľovať. Je to signál ísť mimo komfortnú zónu, zariskovať a vyskúšať si novú prácu.

BIO

Každý sa môže stať lepšou verziou samého seba, hovorí Mgr. Janette Šimková, životná a vzťahová koučka, rečníčka, mentorka. Je priekopníčkou life koučingu na Slovensku a počas svojej jedenásťročnej praxe s tromi tisíckami odkoučovaných hodín pomohla mnohým klientom zmeniť pohľad na život.

Uverejňuje príspevky na svojom blogu, jej inšpiratívne rady nájdete v časopisoch, vystupuje v televízii, v rozhlase. Ako dobrovoľníčka spolupracuje s tretím sektorom, organizuje verejné aj firemné workshopy.

Prácu berie ako poslanie so zodpovednosťou pomáhať ľuďom k úspechu podľa ich predstáv. Riadi sa krédom Galilea: „Nemôžete ľudí nič naučiť. Môžete im iba pomôcť objavovať všetko v nich samotných.“

Pôsobí ako guide v Nexteria Leadership Academy. Je členkou Európskej rady pre koučovanie a mentoring (EMCC).

Na základe dlhoročných skúseností vznikol jej úspešný debut Žijte své lepší já, ktorý vyšiel v roku 2017 vo vydavateľstve Portál. V roku 2019 vyšla jej druhá kniha Knižka, s ktorou sa dá žiť.

Príspevok Mentálne očkovanie proti teroru príležitostí zobrazený najskôr Life koučing.

Kde sa berie zrelosť na rodičovskú rolu?

Marek Hrebík — Wed, 15 Jan 2020 13:40:08 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 9/2019

Zlomyseľný aforizmus hovorí, že deti sú najotravnejším spôsobom strávené najkrajšie chvíle nášho života. Deti môžeme brať ako odmenu aj ako trest za naše hriechy. Niekedy si rodičia povzdychnú, že keby dopredu vedeli, do akej riskantnej investície idú, rozmysleli by si to. Evolúcia to však múdro zariadila, deti túžime splodiť alebo mať. Nie všetci z rovnakých pohnútok, ale pud zachovania rodu je silnejší ako my.

Skutočne zodpovedný rodič sa radšej nikdy rodičom nestane. Zvyknú vravieť tí, ktorí sa zodpovedne zapodievajú tým, ako sa na túto rolu zodpovedne pripraviť. Na zázraky klonovania si ešte počkáme, aby sme si dieťa objednali podľa vopred zadaných vlastností. Nateraz stále platí, že keď chceme prísť k potomstvu, potrebujeme sa odhodlať k rodičovstvu. Lenže vystáva veľká otázka – kedy je ten pravý čas? Alebo možno čaj aj nastal, len vhodného kandidáta na druhého rodiča niet, alebo nespĺňa kritériá.

O čom ženy snívajú a muži premýšľajú?

Spoločnosť si pýta citlivých a empatických mužov, ktorí sa dokážu starať o bábätká a venovať sa aj veciam, ktorými sa predtým zapodievali iba ženy. Muž má popritom zostať ochrancom ženy, jej oporou a rytierom. Doba aj ženy očakávajú od chlapov, že automaticky zvládnu s ľahkosťou obe role.

Záujem mužov o praktický chod domácnosti je historicky krátky a stavia súčasných mužov do role priekopníkov. Nemajú to ľahké, majú omnoho menej príležitostí ako sa stať udatnými hrdinami. Mnohých mužov s málo „mužnosťou“ vychovávala matka a chýba im vzor rozhodného muža.

Ženy sú nezávislé, sebestačné, úspešné, až si chlapi povzdychnú, že ich takmer nepotrebujú. A čo sa týka ich jedinečnej úlohy, sú zastupiteľní spermobankou. Neraz si vypočujem ich frustráciu z toho, že by sa radi aktívnejšie zapojili do diania v rodine, len nevedia ako, lebo žena im dá pocítiť, že všetko dokonale zvláda sama.

Párové spolužitie sa v minulosti vyučovalo

V prvej štátnej škole hospodyňskej vo Veličnej v Oravskej župe (1918) sa popri chutnom varení učili mladé devy vkusne stolovať, hospodáriť a viesť domácnosť. Gazdinské školy boli založené aj za účelom pozdvihnutia zdravotnej, kultúrnej a spoločenskej úrovne mladých adeptiek na manželstvo.

Školy na vyučovanie rodičovstva nemajú žiadnu tradíciu. Takmer pri všetkých druhoch zamestnaní sa vyžaduje určitá kvalifikácia, a pri tých vysoko odborných sú nevyhnutné roky praxe. Pri jednom z najnáročnejších povolaní – rodičovstve, sa tréning alebo kvalifikácia nevyžaduje. Alvin Toffler trefne poznamenal: „Rodičovstvo zostáva jediným a najväčším revírom pre amatérov.“

Mali by sme sa na rodičovstvo pripravovať vopred?

Pokročili sme v samoštúdiu a v súčasnosti je možnosť absolvovať rôzne kurzy vedomého, efektívneho alebo osvieteného rodičovstva. Vďaka za ne. Uvedomelí budúci rodičia tak získajú dobrý prehľad o tom, čo ich v rodičovskej role čaká.

Z môjho pohľadu väčšmi než vedomostná edukácia chýba párom príprava na rodičovstvo v kontexte budovania a rozvíjania vzťahov. Budúci rodičia si potrebujú zodpovedať otázky týkajúce sa toho, aká chcú, aby bola ich úloha, čo túžia s dieťaťom prežiť a ako si život s ním predstavujú. Na to nie sú žiadne konkrétne rady a odporúčania. Rodičovstvo stojí na budovaní vzťahu, učí mamu a otca, že ako rodičia majú svoje potreby, rovnako ako aj dieťa má svoje potreby. Je dôležité vedieť ich rozpoznávať a reagovať na ne adekvátnym spôsobom. Bez budovania rodinných vzťahoch založených na vzájomnej dôvere, rešpekte a úcte k dieťaťu to nie je možné. Malá bytosť, ktorá od rodičov závisí, má svoju vlastnú „výbavu“. Rodičia nemajú dieťa meniť na svoj obraz, práve naopak, majú mu pomôcť v objavovaní života, ktorý má isté pravidlá a hranice.

Chcete vedieť, aký bude partner rodič?

Pýtajte sa, alebo rovno choďte na návštevu! Alebo si zložte ružové okuliare!
„Po tomto víkende v tom mám jasno“, začne smutne rozprávanie Zuzka. „Nebudem si ho môcť zobrať. Keď vidím, ako sa k sebe správajú jeho rodičia a ako k nemu ako synovi, desím sa. Jeho despotický otec, zástanca svojich neomylných noriem, ktoré celej rodine diktuje, nemá pre neho jediné podporné slovo. Správa sa k nemu s pohŕdaním. Už chápem, prečo sa môj priateľ neraz správa ako obeť a neverí si“, zronene bilancuje Zuzka návštevu v potenciálnych svokrovcov. Obraz pôvodnej rodiny jej priateľa jej pomohol rýchlo pochopiť vzorce správania sa kandidáta na otca jej detí.

„Nemôžem s ňou mať deti. Už teraz je nedochvíľna bordelárka, ktorá si myslí, že život je jedna veľká hra. Je to slniečkárka s prudko liberálnymi postojmi. Ako by dieťaťu vytyčovala hranice? Veď by bol z neho samopašný tyran“, nahlas premýšľa Jozef, ktorého jeho priateľka očarila práve svojou spontánnosťou a bezstarostnosťou. Avšak pri výchove detí to vníma ako prekážku.

Mnohých budúcich rodičov vydesia výskumy uvádzajúce, že z toho, čo máme po rodičoch, sme schopní zmeniť iba 20 %. Pre niekoho príliš málo, ale aj s tými 80 % sa dá dobre pracovať. Niekedy však nie bez pomoci pomáhajúcej profesie.

Každý má nejakú predstavu, akým chce byť rodičom

Predstavy o výchove detí patria medzi základné informácie, ktoré si máme vopred vydiskutovať, keď sme vo vážnom vzťahu. Zažívam páry, ktoré sa ostýchajú zisťovať, ako by si ich partner predstavoval výchovu budúcich detí, čo by im bol ochotný povoliť a čo nie, a ako by sa vyrovnal s prípadnými odlišnosťami vzájomných predstáv. Prirodzene si každý praje, aby ten druhý zdieľal práve jeho výchovné praktiky, predstavy a postupy. V realite to také bežné nie je a keď s tým má problém jeden z rodičov, majú potom problém všetci.

Často dostávam otázku od párov, či je podstatnejšie porozumieť si alebo sa dopĺňať. Nie je na to žiadna univerzálna odpoveď. Závisí to od toho, ako sa pár postaví k svojej komplementarite, a v ktorých hodnotách majú prienik. Rovnako tak sa nedá dobre zodpovedať otázka, čo urobí s dieťaťom, keď je jeden rodič výkonovo zameraný, zatiaľ čo ten druhý je láskavejší, zdôrazňujúci význam emočných vzťahov.

Skúsenosť mi potvrdzuje, že väčšina potomkov nemá problém s tým, že by boli rodičia v postojoch odlišní. Problémom býva rodičovské dohadovanie sa, kedy je dieťa rukojemníkom dokazovania si vplyvu a moci jedného z rodičov. Podstatná nemusí byť zhoda výchovných postupov, ako skôr rešpekt, tolerancia a akceptácia možných odlišností.

Podoba modernej rodiny tvorená internetom?

Už ste sa možno stretli so sarkastickými poznámkami, či je nejaké výchovné odporúčanie z portálu á la modrý koník. Nič proti poradenstvu na internete. Vďaka za slobodný prístup k informáciám, sú nápomocné. Len popri tom, koľko je samozvaných expertov na výchovu je zbieranie relevantných informácií skúškou kritického myslenia a rozlišovania vierohodnosti poskytnutých „faktov“. Online svet oslabuje zdravý sedliacky rozum a manipuluje postfaktickými informáciami a skratkovitými riešeniami. Je veľkou škodou, že rodiny fungujú izolovane, bez väčšej pomoci širšieho príbuzenstva. Pod tlakom zodpovednosti za dieťa hľadajú rodičia rovnováhu a podporu z rôznych, aj neoverených zdrojov. Neraz preto, aby sa vyhli tradičnej forme výchovy. Zatiaľ čo v minulosti bolo rodičovstvo príliš autoritatívne, v súčasnosti zlyháva v bezhraničnom prístupe. Hľadať zlatú strednú cestu medzi obmedzujúcim systémom a žiadnym systémom sa ukazuje ako výzva.

Nejasný idealizmus šťastného detstva

Sociológia varujú pred fenoménom „helikoptérového rodiča“, ktorý nepretržite hliadkuje a je na blízku pripravený kedykoľvek zasiahnuť, ako aj pred „kosačkovým rodičom“, ktorý ide dopredu, vytvára dieťaťu cestu a odpratáva z nej prekážky. Oba tieto extrémy deťom škodia, nemajú si ako natrénovať frustračnú toleranciu. Prehnane starostliví rodičia neumožňujú svojim potomkom prejaviť sa a nazbierať skúsenosti z robenia chýb, na ktorých sa veľa učia.
Tí, ktorí očakávajú, že rodičovstvo je práca na plný úväzok a poriadna drina, si ho neužívajú. Pre nich je táto rola o veľkom obetovaní sa.

Už mám mladých klientov, ktorí boli „zasiahnutí“ nadmernou materiálnou starostlivosťou. Keby mohli, vrátia späť svoje detstvo a chceli by od rodičov, aby boli uvoľnení, neuponáhľaní a nevystresovaní. Matériu by radšej vymenili za spoločné chvíle pri večery a obyčajné zážitky z chalupy. Vyrástli s pocitom, že práci ich rodičov má vyššiu prioritu ako oni.
Predpoklad je, že z niektorých týchto detí vyrastú rodičia, ktorí stavia na pohodu. Ich krédom bude žiť hospodárnejšie v zmysle, že čím menej peňazí budú potrebovať na réžiu, tým menej budú musieť pracovať. O to viac sa môžu venovať svojim deťom – nie z povinnosti, ale pre radosť.

Kto z nás je dostatočne zrelý na potomstvo predtým, než samo príde?

Pýta sa Peter De Vries a odpovedá: „Hodnota manželstva nie je v tom, že dospelí produkujú deti, ale v tom, že deti produkujú dospelých.“

Sú prieskumy, ktoré tvrdia, že ak sa pár zoberie pred tridsiatku, je menej ohrozený rozvodom. Údajne čím bližšie k štyridsiatke, tým väčšie riziko rozvodu. Ja si dovolím tvrdiť, že niečo také ako najlepší vek na manželstvo je mýtus. Závisí to od toho, ako to cítia adepti na tento záväzok, či sú pripravení a dáva im zmysel ísť do toho.

Z praxe vnímam, že páry zvažujúce rodičovstvo neraz blokuje snaha robiť všetko tak, ako sa má. Týmto očakávaním si na seba vyrábajú veľký tlak, a ten spúšťa obavy robiť chyby. Preto sa do rodičovstva spontánne nepúšťajú a čakajú, kedy budú dostatočne pripravení. Čím dlhšie prípravná analýza trvá, tým väčšiu paralýzu spôsobuje.

Pohodlie kontra zodpovednosť

V poskytovaní „mama hotelov“ sme medzi Európanmi na popredných priečkach. Na jednej strane je lichotivé, že slovenskí rodičia sú starostliví a ochranárski, ale na druhej strane to preháňajú a ťažko púšťajú deti do sveta. S obavami ich nechávajú stáť na vlastných nohách, pripútavajú ich k sebe neustálym servisom a citovým vydieraním, riešia veci za nich a dávajú im ich hotové na podnose. Ako trefne glosuje Tom Hodgkinson, britský spisovateľ, autor knihy Leniví rodičia: „Prehnaná starostlivosť spôsobila, že svet je plný veľkých detí“.
Pozorujem tiež iný „neduh výchovy“ spočívajú v tom, že mnohí rodičia považujú dieťa za svoju výkladnú a výstavnú skriňu. Projektujú do neho svoje nenaplnené túžby. Pod zámienkou toho, že chcú preň predsa len to najlepšie, ho natláčajú do vecí, s ktorými vôbec nebýva stotožnené. Nemá však na výber, musí vyhovieť nárokom rodiča. Deti nespokojných rodičov, ktorí nemajú vyriešené svoje komplexy, sú budúci klienti pomáhajúcich profesií. Rodičia od nich totiž vyžadujú, aby uspeli tam, kde oni zlyhali. Niektorí z nich potom nechcú vlastné deti, aby im nespôsobili takúto traumu.

Realita hovorí, že v kurze je posun rodičovských povinností za tridsiatku

Keby som mala vychádzať z tábora mojich klientov, tak súhlasia, že je to namieste, lebo sú vyzretejší a zabezpečenejší. Starostlivosť o dieťa v mladšom veku vnímali ako príťaž a obmedzenie v kariére i v osobnom živote.

Zažívam však aj ženy, ktorých vek nad 35 rokov limituje v počatí a tie ľutujú, že to neriešili skôr a uprednostnili kariéru. Neraz sú odkázané na reprodukčnú medicínu. Moja štatistika nie je objektívna, ale mám v zbierke páry, ktoré náročné procedúry s umelým počatím po narodení dieťaťa doviedli k rozchodu. Vzťah neustál tú obrovskú záťaž a sklamanie z nenaplnených očakávaní.

Existuje niečo ako správny čas na dieťa?

Z biologického hľadiska určite, vedci majú na to rôzne výskumy. Z aspektu biologického aj genetického je podľa odborníkov najvhodnejší vek pre tehotenstvo okolo 20 až 25 rokov.
Dieťaťa sa nedočká údajne polovica žien po dovŕšení 35 rokov.

Z hľadiska psychických faktorov je to otázka toho, že sa dá len ťažko pripraviť na to, že potreby dieťaťa budú na istý čas dôležitejšie než rodičov.

Nezanedbateľné sú aj ekonomické faktory. Bežná domácnosť minie približne 15 až 25 % svojho príjmu na veci spojené s potrebami dieťaťa.

V hre sú tiež kvality partnerského vzťahu. Dieťa je pre vzťah darom i skúškou. Obaja partneri potrebujú robiť ústupky nielen v prospech dieťaťa, ale aj v ústrety jeden druhému. Očakávať, že príchod potomka vyrieši partnerský nesúlad a nezhody je najväčším omylom, ktorého sa páry dopúšťajú.

Existuje správny čas na dieťa bez ohľadu na nejaké hľadiská?

Ja si to netrúfam odhadnúť. Čo vôbec znamená mať „správny vek“? Toto kritérium je prudko subjektívne – vyzretosť a chuť starať sa o potomstvo sa nedá vytýčiť číslovkou. Poznám zrelé spokojné matky v mladom veku a nespokojné a frustrované matky v zrelom veku. A tiež to platí aj naopak. Rovnako tak je to u mužov, niektorí z adolescencie nevyrastú ani v senilite.
Z môjho pohľadu je to o osobnom rozhodnutí, ktorému predchádza okrem iných vecí aj uvedomenie si toho, či chce rodič venovať dieťaťu približne 25 tisíc hodín výchovy. Tých opatrných a úzkostných to dovedie k úvahám z úvodu článku.

Na čo potrebujeme deti?

Ako ľudia bez detí sa o sebe dozvieme menej, ako s nimi. Deti nám zrkadlia, čo všetko sa v nás ešte ukrýva a aký máme potenciál. Deti nám poskytujú priestor na pravidelné sebareflexie, aký život žijeme a či my sami máme naplnené svoje základné potreby. Deti sú naši najväčší učitelia a majú pre nás veľa lekcií, ktoré z nás robia lepších ľudí. Pomáhajú nám dorásť na zrelšie, múdrejšie a šťastnejšie bytosti.

„Deti iniciujú. Robia problémy. Vytvárajú rozruch. Všetky. Ponechaný sám sebe bude iniciátor robiť rozruch naveky. Neprestane, keď bude mať päť, desať, ani dvadsať rokov. Podstatou človeka je iniciovať. Ale my nie sme ponechaní sami sebe. Sme upokojovaní rodičmi, posudzovaní kamarátmi, napomínaní učiteľmi, organizovaní autoritami, najímaní továrňami. Naše mozgy sú trvale vymývané, aby sme prestali s akýmkoľvek obťažujúcim správaním. A tak prestaneme (väčšina z nás). Tí, ktorí neprestanú, robia problémy, podnecujú, pýtajú sa a inovujú a spúšťajú projekty, veľké i malé.“ Seth Godin

Príspevok Kde sa berie zrelosť na rodičovskú rolu? zobrazený najskôr Life koučing.

Vezmite svoj vzťah na dovolenku

Marek Hrebík — Wed, 15 Jan 2020 13:27:26 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v letnom dvojčísle 7-8/2019

Dokonalý vzťah prechádza mnohými a častými zmenami. Nie všetky mu prospejú, ale nemôže sa nemeniť, lebo aj tak by zahynul. My sa meníme, a to pôsobí na vzťah. Vyhrať a nechať vyhrať je stratégia, ktorá vzťah chráni. Niekedy to môže byť nepochopiteľné, ale najväčšia sila vo vzťahu spočíva v inom názore. Lebo synergiu vytvára to, že si vážime rozdiely. Potrebujeme k tomu ešte aj porozumenie, lebo vedie k rešpektu. Ten posilňuje dôveru a tá otvára dvere naplneným vzťahom. Vhodný čas na tom popracovať nastáva v každej chvíli. Vzťah má zažívať dovolenku s exkluzívnou starostlivosťou omnoho častejšie, než dovolenkujeme my.

Keď sa niečo vytráca

Harmonický a vyvážený vzťah je založený na ochote oboch partnerov hovoriť jasne a otvorene o svojich základných potrebách a túžbach. My učíme partnera, ako môže s nami čo najlepšie vychádzať. Keď sa spoľahneme, že nám bude čítať myšlienky a dovtípi sa, čo potrebujeme, sklameme sa. Pri najlepšej vôli to nedokáže, nemá vešteckú guľu. To nám však nezabráni nemať také očakávania. Vyústi to do toho, že partnera obviníme z niečoho, za čo skutočne nemôže. To sklamanie býva toxické, lebo začne vzťah spochybňovať a devalvovať.

Pripomína vám to niečo?

„Ty mi nikdy nepomáhaš! Zakaždým všetko musím vybaviť ja. Ty vždy na niečo zabudneš alebo sa na to rovno vykašleš…“

Takto nejako znie nespokojná žena. Vyvolá hádku a zapojí do nej veľa emócií, ktoré zdramatizuje. Aby dala vedieť, ako ju niečo trápi, štve, hnevá…

Muži naopak, dokážu emócie a rozum oddeľovať. Po takomto útoku začne chlap loviť v pamäti, kedy niečo nepokazil, kedy čo zariadil a kedy žene pomohol. Nemôže sa len tak bez odozvy a sebaobrany prizerať jej vyčínaniu. Ženu vzápätí napáli, že muž sa snaží byť taký doslovný. Jeho zase rozohní ženina nepresnosť. Vášnivá hádka môže začať.

Osem vecí lepších ako hádka

Sila a trvácnosť akéhokoľvek vzťahu – súkromného alebo pracovného, závisí od schopnosti zvládať konflikty. Ak chceme udržať búrku v pohári, potrebujeme rozoznať, ako sa v debate odlišné stanoviská rýchlo zmenia na jedovatý konflikt.

Každý z nás pozná pocit bezmocnosti, keď sa pokúšame nahradiť hádky menej vyčerpávajúcimi a konštruktívnejšími reakciami. Nijaké nám v to momente nezídu na um. Stanislav Kratochvíl, popredný český profesor klinickej psychológie má pre nás vo svojej knihe Jak žiť s neurózou tipy na možnosti, ako obmedziť konflikty. Jeho stratégie bývajú prezentované ako „manželská taktika“. Patria do nej tieto odporúčania:

1. Zaujímať sa o druhého

Poznať ho, uvedomiť si, že každý z nás je jedinečná individualita. Môžeme si z odlišností zúfať, alebo naopak konštatovať, že každý rozdiel je hoden lásky, pretože rozmnožuje život. K tomu, aby vzťah vznikol, bola potrebná aspoň chvíľková sympatia. Aby vzťah trval, si vyžaduje empatiu, čiže schopnosť vcítenia sa do pocitov druhého. Forma a prejav kladne prijímaného záujmu sa prípad od prípadu veľmi líši. Mieru záujmu, ktorú niekto považuje už za nezáujem, môže niekto iný vnímať ako lásku dusiacu, ktorá mu nedáva možnosť slobodne žiť. Práve pre takéto rozdiely je nevyhnutné zapojiť emočnú inteligenciu.

2. Počúvať, tolerovať optimálne VQ

Kde si tak dlho, to je peklo, zase sa pokazila umývačka. To je už tretíkrát tento rok a do servisu sa nemôžem dovolať. Nemysli si, že to budem zase ja, kto to bude riešiť! Do toho všetkého sa ohlásila tvoja matka na návštevu.

Podobná lavína sťažností býva častým spúšťačom konfliktu. Partner sa po takomto verbálnom útoku cíti zaskočený a po vzore laboratórnych krýs zahnaných do kúta klietky reaguje agresiou.
Ku konfliktu však smeruje aj úplne odlišná komunikácia:

Ako si sa mal v práci?
Ale… nijako.
Čo si tam robil celý deň, povedz niečo!
Hm.
S tebou sa nedá rozprávať!
Hm.

Mnohé ďalšie obdobné dialógy „nerozprávania sa“, mlčania, či nadšeného prejavu jednej strany schladeného skepsou z druhej strany, vedú ku konfliktom. Komunikačne vzdelaný partner nechá náprotivok vyhovoriť, načúva mu so záujmom (ak to inak nejde, napríklad aj s predstieraným), rešpektuje pomyselný VQ – verbálny kvocient – optimálny počet slov, ktorý vyprodukuje partner za minútu. K tomu pridá prejavy podpory, empatického naladenia a vyhne sa tak deštruktívnemu dohadovaniu kto z koho.

3. Hovoriť o tom, čo zaujíma druhého

Počúvať je krásne, ale najkrajšie je porozprávanie sa o tom, čo zaujíma oboch. Zlepšuje to kvalitu komunikácie, a najmä to prináša dobrý pocit z nej.

4. Opatrne s kritikou

Poštové holuby aj kritika sa vracajú tam, odkiaľ prišli. Inými slovami, ak kritizujeme, budeme kritizovaní. Keď naopak, chválime, je určitá nádej, že budeme tiež chválení. S dĺžkou spoločného spolužitia rastie sklon kritizovať. To, čo sa nám v časoch citového očarenia zdalo byť roztomilou zvláštnosťou, nás môže neskôr rozčuľovať. Kritizovaný navyše vie, čo robí zle, a netúži to počúvať znova a znova.

V praxi sa stretávam s vysoko toxickou kritikou, ktorá vychováva z partnera nepriateľa. Najnebezpečnejšia je v podobe toho, čo druhý vníma ako porušenie partnerskej solidarity. Ide o sťažnosti príbuzným a priateľom na to, ako sa partner zle stará o rodinu, jeho zosmiešňovanie na verejnosti, vyťahovanie trápnych záležitostí a ich verejné preberanie a pod.

5. Opatrne s príkazmi

Rozkazovanie nemáme radi, bez ohľadu na to, čo je predmetom prikázaného. Pozoruhodným príkladom partnerských hier spojených s pokusom testovať ochotu k spolupráci sa stáva otázka vynesenia smetí. Je až prekvapujúce, koľko času a nervov venuje žena tomu, aby muž odpadky vyniesol. Zdôvodňuje to zvyčajne slovami: „Aspoň to keby urobil. Všetko predsa nemôže byť len na mne.“ To je síce pravda, ale úsilie, ktoré je potrebné na presadenie ženinej požiadavky nezodpovedá efektu. A obdobné je to aj s očakávaniami mužov, ktorí trvajú na tom, čo všetko by žena mala…

6. Uznať vlastnú chybu

Keď priznáme svoje pochybenie a urobíme to včas, môžeme hádke alebo konfliktu predísť. Ak sme ochotní vziať na seba ako vlastnú chybu niečo, čo v pravom slova zmysle chybou nie je, môžeme dobre zvládnuť aj zložitejšie konfliktné situácie… Už naši predkovia sa riadili porekadlom „múdrejší ustúpi“. Robili tak samozrejme nie preto, že by túžili po predikáte blahoslavený najmúdrejší, ale preto, že „ústup“ považovali vzhľadom na bezprostredné ciele za najvýhodnejší.

7. Pochváliť, čo za pochválenie stojí

Pochvala dokáže v partnerstve pravé divy. Podporuje kladné aktivity a je jedným z mála korektných manipulátorov. Ako optimálny pomer medzi pochvalou a výčitkou sa uvádza pomer 5:1. Ak majú byť výhrady účinné a nevyvolávať dusno, musí ich prevážiť ocenenie a pochvala.

8. Vžiť sa do situácie druhého

Riziká možného konfliktu znižuje zásada vedieť sa na problém pozerať očami druhého! Nemusí ísť o zložité pohľady do hĺbky mužskej alebo ženskej psychiky. Rovnako, ako nie je zmyslom pochopenia partnera to, že si ľahko so všetkým poradím ja sama, a teda to isté očakávam od neho. Východiskom je skôr prístup: „Som pravák a musím všetko robiť ľavou rukou. Ako mi je?“

9. Smiať sa, alebo plakať

To nie je otázka na diskusiu. Väčšina hádok vzniká v podstate z malicherných, nezriedka aj trochu komických príčin. Tam, kde sme postavení pred voľbu, či sa smiať, alebo plakať, volíme radšej prvý prístup. Smejeme sa radšej v duchu a neberieme príčiny sporu až tak vážne. Rozhodne však pozor na zamieňanie humoru za iróniu. To by nedopadlo dobre.

Keď príde na hádku, treba sa vedieť hádať

Niektorí ľudia a veľa druhov zvierat sú úplne alebo čiastočne farboslepí. Neexistuje spôsob ako zistiť, či čapíky (bunky, ktoré vnímajú farbu) vo vašom oku fungujú presne rovnakým spôsobom ako u vášho partnera. Preto nevieme exaktne určiť, či všetci vidíme modrú vec rovnako modrú. Paralelu s „farebnosťou videnia“ vnímam aj vo vzťahoch – čapíky nahradia interpretácie. To, čo niekto považuje za konštruktívnu kritiku, druhý pokladá za útok. Čo je pre niekoho ocenenie, je pre iného vysmievanie…

Návod na správnu hádku

V rámci konfliktných oblastí sa stretávajú rozdielne potreby, postoje a záujmy partnerov. Prediskutovať ich treba, aj sa na sporných veciach dohodnúť. Pre konštruktívnosť je potrebné dodržať nasledovný postup:

Zadefinovať problém.
Obaja partneri formulujú svoje potreby alebo priania.
Obaja špecifikujú svoje priania týkajúce sa druhého. Hovoria jasne, konkrétne, vymedzujú svoje požiadavky čo najpresnejšie.
Nastáva fáza vyjednávania smerujúca k dohode o zmene správania. Partneri sa dohovárajú na tom, čo budú robiť, nie na tom, čomu sa vyhnú a čo už robiť nebudú. Takto dospejú k určitému riešeniu. To musí byť konkrétne a zrozumiteľné. Platí, že aj čiastková dohoda je lepšia ako nijaká. Nepožadujú od seba veľké zmeny ani zázraky. Uspokoja sa s kladnými krokmi k lepšiemu. Posilňujú navzájom tie formy správania sa partnera, s ktorými sú spokojný a snažia sa predchádzať tým, voči ktorými majú výhrady.
Partneri podporujú navzájom predovšetkým svoje pokroky, nie to, čo sa nezmenilo. Vzťah môže pokračovať bez trpkosti, keď sú riešenia uspokojivé pre obe strany. Je dobré pamätať aj na to, že nie vždy a všetko možno vyriešiť ihneď.

Keď je spúšťačom hádky hnev, pravidlá sú nasledovné:

Máte právo sa hnevať. 
Hnev by mal byť namierený voči činu, nie voči osobe.
 Vyjadrite svoj hnev slovami. 
Načúvajte druhému bez toho, aby ste premýšľali o tom, čím sa budete obhajovať. 
Hovorte konkrétne. Nepoužívajte vágne frázy a nepreháňajte. 
Spýtajte sa partnera, čo by od vás očakával inak, alebo ako môžete zmeniť svoje správanie. 
Nájdite uspokojivé riešenie hnevu.

Láska a moc sú vo vzťahu hlavné témy

Obľúbený vtip v pomáhajúcej profesii pre partnerské otázky hovorí, že keď sa pár rokov po svadbe zobudíte a nespomeniete si na nejaký manželský konflikt, tak ste najskôr vdova/vdovec.

Roztržkám sa nedá vyhnúť, riešime ich všetci, nielen na osobnej úrovni. V párovom spolužití sa odohrávajú predovšetkým kvôli zápasom o blízkosť, zachovanie si identity, integrity a pocitu autonómnosti. Po týchto súbojoch potrebujú partneri obnoviť vzájomnú podporu a blízkosť, sebaúctu a intimitu, rovnako tak porozumenie a prijatie. To úsilie sa môže podobať na doktorát zo psychológie, improvizácie a komunikačného talentu.

Zvyčajne sa vyplatí preventívne predchádzať tomu, aby nastala emočná explózia sťa výbuch Vezuvu. Z praxe vnímam štyri časté komunikačné hriechy, ktoré sa dajú nahradiť štyrmi efektívnejšími spôsobmi, ako dať partnerovi vedieť, že nám na ňom úprimne záleží.

Štyri zbytočné komunikačné hriechy

1. Ignorovanie

Radšej nepočujem, čo mi partner hovorí, aby som to s ním nemusela prežívať. Na vetu „Som strašne unavený,“ zareagujem: „Poďme na pivo.“

2. Kritika

Kritizujem vnútorné prežívanie, činy alebo identitu partnera tak, že mu nepreukazujem dostatok akceptácie. Skĺznem do pohŕdania alebo ponižovania. Používam frázy: „Nemáš pravdu“; „Si hlúpy“; „Nevieš, o čom hovoríš“.

3. Zhadzovanie

Partnera diskvalifikujem autoritatívnym alebo paternalistickým postojom, ktorým mu oznamujem, že jeho prežívanie je nesprávne. Prípadne trvám na tom, že partner by také niečo nemal prežívať, lebo veď ja viem najlepšie, čo sa deje. Príkladom toho je výrok: „Nemáš prečo plakať. Je to hlúpe.“

4. Neporozumenie

Nechápem alebo zle chápem mnohé z toho, čo mi partner hovorí. Nielen na verbálnej úrovni, ale neodčítam správne ani mimiku, gestá. V rozhovore veci bagatelizujem a degradujem: “Akože nie si spokojný. To je nezmysel, veď máš všetko, čo potrebuješ!”

Štyri spôsoby, ako hriechom predchádzať

1. Porozumenie

Dávam partnerovi vedieť, že ho počúvam a chápem. Overujem si, či rozumiem správne, čo mi hovorí. Využívam empatiu: „Keď mi teraz o tom, čo ťa trápi rozprávaš, počujem tvoj smútok.“

Zdržím sa zbytočnej kritiky, snahy meniť partnera alebo ho naprávať. Vyjadrujem rešpekt a úctu voči jeho potrebám.

2. Akceptácia

Vyjadrujem, že pocity, potreby a správanie partnera sú oprávnené a majú zmysel. Akceptácia sa deje tak verbálne, ako aj emocionálne, výrazom tváre, očami a hlasom.

Tomu predchádza, že než uznám partnera s jeho vlastnosťami, musím najskôr prijať samú seba. Hovoriť partnerovi áno je závislé od toho, ako dokážem súhlasiť sama so sebou.

3. Rešpekt

Oceňujem partnera a prejavujem hlboký záujem o jeho blaho. Keď to vyjadrím slovami, môže to znieť nejako podobne: „Záleží mi na tom, čo potrebuješ. Chcem, aby si mi povedal, keď cítiš, že ťa zanedbávam. V strese sa mi môže stať, že prehliadnem tvoje pocity. Pomôže mi, keď mi to povieš, pretože to nechcem robiť.“

4. Naladenie sa

Láska je dcérou duševného súladu. Ak sa dve blízke duše stretnú, vzniká synergia. Pre jej udržanie treba ladenie riešiť priebežne a rušivé vplyvy eliminovať.

Štyri spôsoby, ako hriechom predchádzať Tip ako z filmu

Pomáhala som páru, ktorý mal problém s otvorenosťou v zmysle, že si nerozprávali o svojich pocitoch. Predpokladali, že by sa kvôli tomu cítili zle. Avšak, keď svoje pocity tajili, mali problém hovoriť o tom, čo im leží na srdci. Potrebovali sa naučiť jeden druhého chápať, čo im pomohlo vzťah uchrániť od častých hádok z nedorozumení. Keď chceli spolu hovoriť o hnevlivých pocitoch, chodili spolu do vane. A hoci im to pripadalo bláznivé, keď som im to navrhla, začalo im to fungovať. Keď v nej totiž sedeli oproti sebe, bolo to to najlepšie prostredie, v ktorom mohli hovoriť o pocitoch hnevu. Bolo totiž ťažké vstať, utiecť do vedľajšej izby a buchnúť dverami. „Vaňové usporiadanie“ im pomohlo rušiť bariéry medzi nimi.

Príspevok Vezmite svoj vzťah na dovolenku zobrazený najskôr Life koučing.

Prečo nemôžem nájsť toho pravého?

Marek Hrebík — Wed, 15 Jan 2020 13:02:02 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 6/2019

Neprečítate si niečo, čo ste si už sami nevšimli – moderní muži a moderné ženy zistili, že rovnosť sama o sebe nevytvára vášnivé, naplnené a obohacujúce vzťahy. My ženy sme si vydýchli, že časy našich babičiek s nerovnosťou sexuálnych rolí sú za nami. Prišlo však niečo, s čím emancipácia nepočítala – zotierajú sa atraktívne rozdiely medzi mužom a ženou. Akýsi nový ideál „rovnosti“, popierajúci základné ženské a mužské energie. Premieta sa to do toho, že muži a ženy sa míňajú v očakávaniach a ťažko sa im „páruje“.

Svet, v ktorom žijeme, vo veľkej miere podporuje neutralitu medzi mužmi a ženami. Z toho pramení veľa ženskej aj mužskej nespokojnosti, neraz skrytej a nepomenovanej. Každý z nás má v sebe jedinečné vlohy, ktoré sú uložené hlboko v našej sexuálnej, emočnej a duchovnej podstate. Spôsob, akým ich prejavujeme, nám neraz neumožňuje to pravé komplementárne prepájanie. Muži stratili dôveru v ženské ponímanie vzťahu a ženy zase neveria prednostiam nezávislejších mužských životných postojov. Počúvam často obavy žien, že keď budú príliš ženské, môže ich to znevýhodniť. Obdobne to majú aj muži, radšej sú so svojou mužnosťou opatrní, aby ňou nikoho neohrozovali (a seba tiež nie).

Realita z mojej praxe vzťahovej koučky

Ženy mi rozprávajú, že muži sú čím ďalej slabší, menej nadšení pre intimitu a emočné zdieľanie. Tiež sa im zdá, že akosi väčšmi zápasia so životom a na dôvažok, ešte sú aj nejakí „mäkkí“. Pýtajú sa ma, ako je možné, že ich rytierskosť a galantnosť sa vytrácajú.

Od mužov počúvam, že ženy sú čím ďalej silnejšie, odolnejšie a nezávislejšie, a to až do takej miery, že ich prestávajú skutočne priťahovať. Nechcú to veľmi priznávať, ale niekedy majú zo žien strach, lebo im prídu také „mužatkovské“. Pýtajú sa ma, ako je možné, že ich ženy prestávajú potrebovať.

Muži chcú ženu, ktorá v nich prebudí to najlepšie

A bez nátlaku ich donúti dať do vzťahu všetko. Muži to radi urobia, keď žena bezvýhradne ponúkne svoje mimoriadne dary – intuíciu, citové vnímanie sveta, ľahkosť v medziľudských vzťahoch, otvorenosť voči všetkému a celé svoje srdce.

Muži potrebujú ženskú energiu, lebo v nej nachádzajú citovú a duchovnú stabilitu. Toto je to, čo chcú ešte väčšmi než sex každú noc s inou ženou. Vďaka ženám muži dobíjajú svet. Nie nadarmo sa hovorí, že za veľkým mužom stojí veľká žena.

Muži sa dokážu napojiť aj na iný zdroj ženskej energie, ktorý im môže ženu „nahrádzať“. Kreatívci alebo muži s intenzívnym kontaktom s prírodou „potrebujú“ ženy menej, ale väčšina mužov získava ženskú energiu od žien. Keď je žena vysporiadaná so svojou ženskosťou a je v nej pevne zakorenená, aj muž môže byť pri nej pevne zakorenený vo svojom mužstve.

Úprimné priznania troch žien

Andy sa zdôveruje, že muža potrebuje iba kvôli sexu. Niki zase, že len čo sa pri nej zjaví vhodný kandidát na partnera, snaží sa ho získať za každú cenu. Danu zase desí, že zakaždým ide rovno na „vec“, aby mala všetko pod kontrolou. Všetky tieto ženy sú po tridsiatke, sú nezávislé, úspešné, šikovné, pekné a samé… Za ich postojmi sa skrýva jeden problém.

Väčšinu dňa plnia priamočiare úlohy a prevažnú časť bdelého stavu trávia s mužským princípom. Nemajú sa kedy starať o svoje ženstvo. Ambicióznosť ich oň oberá. Nemyslím to urážlivo. Vlastnosti, ktoré tieto ženy potrebovali, aby si vybudovali úspešnú kariéru totiž poriadne zatočili s ich osobným životom. Prišli o niečo, čo muži bytostne potrebujú a chcú. Tú ženu v nich, ktorá nebude autoritatívna, direktívna, manipulatívna a presadzujúca si za každých okolností to svoje.

Všetky ženy ju máme, ale nie všetky ju aj používame

Hovorím o spomínanej vnútornej ženskosti, ktorá sa označuje aj ako ženská energia alebo ženský princíp. Zjednodušene vyjadrené, ide o zakorenenosť v ženskom aspekte bytia. Nejde o volániky, vysoké podpätky a koketériu. Ženstvo ako také je vlastné mužom aj ženám – rovnako ako je obom pohlaviam vlastné mužstvo. Tieto dve sily sú zdanlivo v protiklade, v skutočnosti sú však od seba závislé ako oba konce hojdačky. V dôvernom vzťahu sa vždy vyskytujú obe sily – mužská aj ženská, hoci ich úloha sa mení. Dvaja ľudia, ktorí spolu žijú, nemôžu súčasne hrať rovnakú úlohu. Je to ako keby chceli obaja súčasne šoférovať auto.

V analytickej psychológii sa tieto prirodzené archetypy označujú ako anima a animus. C. G. Jung im pripísal úlohu sprievodcov do nevedomia, lebo vedú k hlbšiemu pochopeniu vlastného podvedomého sveta. Koncept animy a anima vysvetľuje možnosti vzájomného porozumenia medzi mužom a ženou a ich vzájomnú príťažlivosť.

Sme z rôznych dimenzií?

Mužstvo dobýva, premýšľa, argumentuje, buduje, o všetkom si vedie záznamy, zarába peniaze, vynalieza nové veci a hrá kvôli víťazstvu. Je tvrdé a suché. Chce tráviť čas aj osamote: v dielni, pri pozeraní televízie, pri pive s kamošmi, mlčiac, keď nie je o čom. A hlavne, muž chce mať voľnosť.

Pre ženstvo je dôležitý vzťah, puto, potreba milovať a starať sa. Ženstvo chce vytvoriť domov, starať sa o záhradku, vychovávať deti, zdobiť dom a hlboko vnímať ľudí okolo. Chce cítiť spolupatričnosť, predovšetkým s inými ženami, a budovať spoločenstvo, v ktorom vymedzí hranice mužskosti. Mužstvo má totiž bez prítomnosti ženstva tendenciu vnímať ľudí a veci ako zdroje „nadobúdania“, nie ako zdroje, o ktoré sa treba starať. Ženstvo je jemné, divoké, nepredvídateľné a krásne ako príroda. Vo vzťahu sa tieto dve energie priťahujú. A navzájom uvoľňujú silu, ktorá je v nich ukrytá. Muži letia na ženskosť práve preto, že je to ženská energia, ktorá prináša do vzťahov podstatné ingrediencie.

Správate sa ako chlap? Na muža zabudnite!

Je super, že zarobíte veľa peňazí a chodíte na hokej. Len keď príde na zoznámenie s mužom, potrebujete sa správať príťažlivo a byť si vedomá svojej ženskej hodnoty. Nepotrebujete vedieť, či sa s vami dotyčný chce vyspať. Potrebujete vedieť, či kvôli vám prejde cez celú miestnosť, požiada vás o telefónne číslo a potom vám zavolá. Ak to nie je ochotný urobiť, je otázne, či sa oplatí o neho stáť. Keby ste mali nutkanie urobiť to za neho a prebrať iniciatívu, oberiete ho o dobyvateľskú rolu.

Keď si uvedomujete svoje ženstvo, neznamená to, že sa musíte správať ako dievčatko. Žiadne nadýchané ružové šatičky nepotrebujete. To, čo potrebujete je byť sama sebou, spontánnou, uvoľnenou a autentickou. Rozumieť sebe, svojmu cyklu, využívať tvorivú ženskú silu a riadiť sa intuíciou. Máte to všetko v sebe, len možno nemáte dostatok príležitostí na kultivovanie svojej ženskosti. V každodennosti to znamená rozvíjať svoje schopnosti tak, ako to zodpovedá vašej prirodzenej povahe. Každý pokus o napodobňovanie mužských modelov vás vzďaľuje od seba.

Ako preniknúť do svojho ženstva?

Možno vás zarazí, že vám odporúčam milovať seba a svoj život väčšmi, než milovať muža. Tento druh pozitívneho sebectva však vedie k tomu, že dostanete to, čo potrebujete. Vaša silná stránka je, že cítite – samu seba a potom aj ostatných. Viete vnímať svoje telo a chápete, aké máte pocity v určitých situáciách a podľa toho sa rozhodujete. Neodsúvate pocity ako niečo, čo vám komplikuje život a čo vás voči mužom robí zraniteľnou. Neuprednostníte myslenie a rozum kvôli maximálnemu výkonu, lebo viete, že vtedy strácate samu seba, svoju silu, svoje ženstvo.

Keď vstupujete do vzťahov z pozície svojej ženskosti, je prirodzené, že máte strach. Ten vás bude mobilizovať, aby ste hľadali útočisko vo svojom vnútornom mužstve. Neoplatí sa to, lebo tým zabránite mužovi po vašom boku, aby s vami vytváral budúcnosť. Ak ju budete vytvárať spolu s ním, komplementárne sa prepojíte a vytvoríte spojenectvo, kde bude rovnováha.

Mám pre vás päť tipov, ako sa k mužovi priblížiť, a nevydesiť ho svojou silou a nezávislosťou.

1. Dovoľte mužovi, nech je užitočný (aj keď to nepotrebujete)

Nenabádam vás, aby ste boli od mužov závislá. Nabádam vás, aby ste dovolili mužovi niečo pre vás urobiť. Môže to byť zvláštne chcieť „muža potrebovať“, keď ste si zvykli zaobísť sa aj bez neho. Je to jednoduchšie, urobiť si čo chcete a kedy chcete, bez čakania a prosenia sa. Muži však radi robia to, v čom sú dobrí. Objavte, čo to je a chcite to od nich. Majú v sebe zakorenenú hlbokú potrebu byť užitoční, robí im to dobre a ich sebaistota tak rastie. Zásluhy pripíšu vám.

2. Nemusíte mať zakaždým pravdu (s mužom netreba súperiť)

Ak sa v rozhovore s mužom snažíte mať navrch, riadite sa mužským princípom. Proti tomu nemožno nič namietať, ak ste práve v práci. Akurát, v práci nejde o lásku. Zo sporov láska nevzniká. Nedohadujte sa, chcete mať pravdu alebo vzťah?

3. Rozviňte svoju láskyplnosť a zahŕňajte ňou muža (chce ju, aj keď sa tvári, že ju nepotrebuje)

Bez ochoty otvoriť svoje srdce sa láskyplný vzťah nedá budovať. Nemusí to byť ľahké. Každý deň máte milión dôvodov na to, aby ste sa uzavreli: cestovanie do práce, starosti v robote, hlupák v supermarkete… Napriek tomu, pre viac lásky potrebujete mať srdce dokorán. Predstavte si, že máte v srdci malú žiarivú lampičku. Rozsvieťte ju a nechajte sa viesť. Láskavosťou si vytvárate dostatočný ochranný plášť.

Nemusíte sa obávať, že by vám muž ublížil. Môžete sa spoľahnúť na jednoduchú rovnicu: keď vám na niekom záleží, prejavuje sa to tak, že toho človeka vnímate a rešpektujete so všetkými jeho potrebami, prejavmi a postojmi. Zákon reciprocity sa postará o to, aby sa Vám to vrátilo. Preto, keď muža počúvate, debatujete s ním, neodsudzujete ho, nekritizujete a nenaprávate, kontakt s ním je úprimný a autentický. Za toto vás bude muž milovať a bude nesmierne rád vo vašej spoločnosti.

4. Ukážte svoju zraniteľnosť (budete tak pri ňom v bezpečí)

Každý je zraniteľný. A každý máme v sebe miesto, kde nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Nie preto, že by bolo obohnané vysokými hradbami a chránené pred svetom. Je to preto, že na tom mieste sa o všetko stará láska. Odráža sa nám v očiach, odzrkadľujú ju naše zručnosti a skutky, vyžarujeme ju svojím žitím. My ženy dokážeme lásku rozdávať v akýchkoľvek podobách. Vieme, že čím viac jej dávame, tým viac nám zostáva.

Keď chlapovi ukážete, že dokážete lásku dávať, vyžarovať a vytvárať, bude blažený. Stačí z toho celého vylúčiť podmienky typu ak/tak: Ak sa budeš takto správať, tak ťa budem mať rada. Láska nekladie podmienky a vo svojej nesebeckosti nič nevyžaduje. Stačí jej otvorené srdce a odvaha. Potom je vaša zraniteľnosť vašou silou.

5. Umožnite mu byť samým sebou (a sebe tiež)

Keď chcete, aby chlap participoval na veciach, o ktorých si myslíte, že by ich mal zvládať, on si to môže vyložiť ako vašu agresivitu a panovačnosť. Muž sa začne báť ženy, ktorá ho nerešpektuje, neakceptuje, a tým ponižuje.

Rozhodnutie byť sám sebou však nie je pre chlapa vôbec jednoduchá voľba. Hlavne, keď si nesie z detstva naložené očakávania, akým má byť, aby uspel. Muž v tom potrebuje podporu od ženy, ktorá keď príjme a zakceptuje aj jeho slabé stránky, rastie do výšin. Keď sa muž necíti pred ženou v bezpečí, bude sa štylizovať do role neohrozeného a dokonalého. To sa premietne do jeho mužstva a vyrobí mu to pochybnosti o sebe. Keď sa podľa nich správa, prestáva byť galantným a ohľaduplným.

Ako z vás stane žena s prevažujúcou ženskou energiou?

Potrebujete sa naučiť vhupnúť do mužskej energie, ale potom z nej zase plynulo prestúpiť do ženskej. V závislosti od toho, ako to vyžaduje situácia. To lavírovanie medzi dvomi svetmi je akoby na schizofréniu. Je to však skôr o tom, že keď sa dobre poznáte a rozumiete svojim potrebám, viete rozoznať, ktorá stratégia je vám kedy na úžitok. Univerzálne platné pravidlá neexistujú. Indikátorom dobrej voľby je, keď sa vaša hlava so srdcom dohodnú a neťahajú vás každý iným smerom. Vtedy sa môžete cítiť vo svojej koži dobre a bez výčitiek si ženskosť dopriať podľa seba.

Nech by to vyzeralo akokoľvek lákavo, ženská sila sa nedá „ťahať“ z mužstva. Je to obdobné, ako keby ste zrazu chceli písať ľavou rukou, hoci ste praváčka.

Tri jednoduché techniky, ktoré vám pomôžu vnímať samú seba z pozície ženstva

1. Buďte si vedomá svojej príťažlivosti

Všímajte si, čím k sebe druhých priťahujete. Keď pôjdete na obed, urobte si malý experiment. Uvedomujte si samu seba, ako kráčate, sedíte, jete… Sledujte, kto sa na vás pozerá. Kto vníma vašu energiu? Koho k vám priťahuje? Vždy, keď cítite, že niekoho priťahujete, a môže to byť žena, starý alebo mladý človek, ale aj psík alebo dieťa, usmejte sa! Utvrdíte sa v tom, že ste príťažlivá bytosť. Kochajte sa tým pocitom. Nezabudnite, že ženstvo vychádza predovšetkým z emócií.

2. Uvedomte si svoju cenu

Vaša cena je vysoká. Máte to, čo potrebuje každý muž – váš zdroj ženstva vo vás. Ako žena vedomá si svojho ženstva dodávate mužovi silu v tom najlepšom zmysle slova. Nejde však iba o to, že muža priťahujete. Ide aj o to, ako sa k nemu vo vzťahu správate. Ženstvo udáva tón celej domácnosti a vytvára zázemie všetkým naokolo. Ako sa hovorí, so spokojnou ženou je spokojný život.

3. Zbavte sa nutkania mať všetko pod kontrolou

Platí to pre blízky vzťah, ale môže sa to hodiť aj v iných oblastiach života. Vaša ambícia „vytrieskať“ za každú cenu z muža to najlepšie môže byť veľmi frustrujúce. Muži sa nemenia. Dokážu skorigovať svoj postoj, ale musí to dávať zmysel im samým. Ak je muž od podstaty tiger, vzťah z neho urobí lepšieho alebo horšieho tigra. Nikdy z neho neurobí leva.

Dovoľte si byť zraniteľnou

Keď sa bojíte, že vám muž ublíži, nebude príjemné ani ľahké odokryť svoje vnútro. Bezpečnosť velí uzavrieť sa pred nepríjemnými pocitmi. Má to však opačný efekt. Keď sa hermeticky uzavriete, nenastane prepojenie s človekom v zmysle, aby sa stretli vaše „duše“. A práve takéto stretnutia majú silu „premeny“. Vtedy sa odohrá niečo, v čom je živý, emočne otvorený, empatický človek nenahraditeľný. Inak by stačilo čítať knihy a pozerať videá na youtube.

Byť zraniteľnou nie je jednoduché. Uisťujem vás, že sa dá na ten pocit rýchlo zvyknúť, hlavne keď v ňom objavíte svoju novú silu. Silu, ktorá bude vychádzať z vedomia, že nejaký muž je s vami preto, že vás miluje a tiež preto, že s vami chce byť.

Keď sa so svojím ženstvom zžijete a nebudete chcieť muža preto, aby ste od neho niečo získali, sám si vás vyberie. V tom spočíva duchovná podstata záväzku: v rozhodnutí žiť s niekým vo vzťahu.

Príspevok Prečo nemôžem nájsť toho pravého? zobrazený najskôr Life koučing.

Kam až siaha prvá láska?

Marek Hrebík — Wed, 15 Jan 2020 12:50:01 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 5/2019

Prvé skutočné zamilovanie urobí s našou dušou aj hlavou nebývalé divy. Pre niekoho nádherné, pre iného démonické. Zostávajú navždy archivované, lebo prvé stretnutie s láskou zanecháva nezničiteľnú stopu. Ako trefne zaglosoval Émile Zola: „Prvá láska je žreb, ktorý nevyhráva, ale celý život si pamätáš jeho číslo.“

Môže byť šťastná, a nemusí. Dokáže z nás urobiť toho najlepšieho alebo najhoršieho človeka. Náš impulzívny mozog sa nestačí diviť, ako si ho podmaní mágia lásky, túžba, posadnutosť… Podobá sa to na divokú jazdu po horskej dráhe blažených, chaotických, intenzívnych, protichodných a niekedy aj nekontrolovateľných pocitov. Prvá láska má právom status nenahraditeľnej a jedinečnej…

Prvá láska ako sokyňa

„Kedykoľvek mu niečo pripomenie jeho prvú lásku, spomína na ňu ako na najlepší čas svojho života. ‚V najlepšej dobe jeho života‘ som s ním nebola a žiarlim na to. Akoby ľutoval, že to nepokračuje a mám pocit, že uniká do svojich fantazijných predstáv. Hrozne ma to štve. Mám sa naučiť akceptovať to, alebo hľadať radšej niekoho, kto nie je taký nafixovaný na svoju prvú lásku?“ Pýta sa ma tridsiatnička Ester, ktorej nedáva priateľova nostalgia zmysel. Tuší, že robí zo spomienok svojho priateľa na minulosť väčší problém, než aký v skutočnosti je. Keď sme sa o tom rozprávali, vyplynulo z toho, že jeho zaľúbené spomienky na minulosť nemajú nič spoločné s tým, že by jej neprejavoval vrúcne city, dôveru a náklonnosť. Práve naopak, dáva jej správaním najavo, že je ženou, s ktorou si túži založiť rodinu.

Keď sa do citov zamotá rozum

Francúzsky filozof Henri Bergson by spôsob Esterinho uvažovania nazval „ilúzia retrospektívneho determinizmu“. Podľa jeho názoru historické udalosti často považujeme za nevyhnutné a v dôsledku toho sa nám javia z nich vplývajúce spoločenské problémy rovnako nevyhnutné. Keď sa naša optika zdeformuje takýmto predpokladom, tak vychádza z toho, že aj šťastné obdobie na začiatku vzťahu už obsahuje zárodky rozchodu. Takéto videnie vrhá na vzťah zbytočný tieň a znehodnocuje ho. Je to ako spomínanie na dovolenku pri návrate domov počas dlhého čakania v kolóne kvôli nehode, keď v nás silnie pocit, že aj celý pobyt bol katastrofou. Avšak bez ohľadu na to, aké nepríjemnosti nám spôsobí uviaznutie v horúčave na diaľnici bez dostatku vody, nemôže nám to vymazať príjemné spomienky. Hlava má dobre uložené emócie romantického večera v reštaurácii s výhľadom na starý rybársky prístav, keď sme si pri sviečkach a dobrom víne pochutnávali na ustriciach a svet okolo neexistoval.

Čo robí prvú lásku takou silnou?

Prvá láska je z romantického a filozofického hľadiska niečo, k čomu sa umelci vyjadrujú veľmi často. Koľko diel by nevzniklo, keby jej nebolo? Ako radi sa k nim utiekame, aby sme sa ponorili aspoň do literárneho alebo filmového sveta, kde je to také idylické a krásne. Nezabudnuteľná láska vstupuje do všetkých oblastí nášho života – vedome aj nevedome. Vďaka za to, keď bola šťastná. Trápením sa stáva, keď zanechala veľké emočné rany a traumy.

Spomienky na prvú lásku si uzurpujú výsostné postavenie vďaka tomu, že vtedy sa diali tie najskvelejšie veci a bolo to po prvý raz. Darí sa im to preto, lebo nám dokážu rýchlo pripomenúť, aké bolo prvé vedomé prežívanie niečoho nesmierne vášnivého a citového, čo sme dovtedy nepoznali. Ten pocit dobrodružstva, eufórie, odvahy, vzrušenia, nadšenia, závratu, vášne… sa uloží nezmazateľne do mysle aj do srdca. Takýto výnimočný energetický náboj má potom nad nami tú veľkú moc. C. G. Jung by k tomu dodal: „Stretnutie dvoch osobností je ako kontakt dvoch chemických látok: ak sa vyskytne akákoľvek reakcia, obe sa zmenia.“

Je možné považovať za pravú lásku aj zamilovanosť v škôlke?

Pýta sa ma Peter, ktorému do života „vpálila“ žena pripomínajúca mu dievčatko, ktoré sedávalo v jedálni na malej stoličke vedľa neho. Ťahal ju za vrkoč a dával jej svoj koláč. Ona sa s ním na ihrisku naháňala a s výskotom sa tešila, keď ho predbehla. Zaskočilo ho, že sa mu po päťdesiatke vynorila taká ranná spomienka so živými emóciami.

Život doviedol Petra pod ťarchou sklamaní a skúseností k cynickosti a skepticizmu, nielen v otázkach lásky. Jeho duša zatvrdla a vytvorila si prirodzené obranné mechanizmy voči sklamaniam, ktoré opakovane pri zaľúbení zažil. Povedal si, že si partnerku nebude vyberať intuitívne, ale racionálne. „Ušetril si“ tak euforické emócie pri zaľúbení sa, aby ho to potom po precitnutí toľko nebolelo. Lenže oslabiť intenzitu prežívania pri zaľúbení ide na úkor potenciálnej hĺbky vzťahu a priestoru pre lásku. Možno preto si jeho podvedomie povedalo, že mu trochu zamieša karty a nechá ho vystaviť sa spontánnym emóciám ako ich zažil v detstve.

Láska je úžasný nástroj

Pomáha nám vystúpiť z vlastného sveta a myslieť v širšom svete, ktorý zahŕňa aj iné osoby. To je aj Petrov príklad. Preto je významná aj ranná spomienka, kedy sme cítili nesexuálnu lásku k niekomu inému, než členovi rodiny. K tomu sa o chvíľu ešte dostanem.

Naše predstavy o láske sú do veľkej miery ovplyvnené romantickými príbehmi, milostnými piesňami a podobami lásky, ktoré sme vnímali okolo seba ako deti. Môže byť preto zložité porozumieť láske všeobecnejším spôsobom. Z môjho pohľadu je láska úroveň vedomia, ktoré prežívame. Preto považujem lásku za oveľa viac než len emócie alebo vzťah. Láska je životná sila, ktorá nám umožňuje prepojiť sa s ostatnými a presiahnuť pritom naše vlastné egoistické záujmy. Sila prepojenie závisí od hĺbky nášho vedomia. Čím väčšmi si uvedomujeme samých seba, tým väčšia je naša schopnosť milovať, či už ide o lásku k dieťaťu, partnerovi, prírode alebo Bohu.

Všetko začína v detstve

Partnerské vzťahy si vytvárame na základe nášho prvého vzťahu a na základe pocitov, ktoré sme zažívali v prvých rokoch života. Na obhajobu tohto tvrdenia si pomôžem základnou tézou psychoanalýzy o našom prvom vzťahu, ktorý ovplyvňuje všetky ďalšie vzťahy. Väčšinou je to vzťah s matkou, ktorá sa o nás najviac starala. Dobrá matka (alebo osoba, ktorá sa o bábätko stará) poskytne dieťaťu potravu a utíši ho, keď plače. K tomu, pravdaže, patria prejavované city lásky, nehy, vrúcnosti, bezvýhradného prijímania… Psychoanalytici tvrdia, že z takéhoto dieťaťa vyrastie dôveryhodný a otvorený dospelý človek, ktorý bude nadväzovať kvalitné vzťahy. Zlá matka alebo starajúca sa osoba, ktorá je zahltená svojimi problémami, sa o plačúce dieťa dobre nepostará. Jeho potreby nebudú uspokojené tak, ako dieťa potrebuje a k tomu sa pridá citová deprivácia z ochudobnenia prejavovanej náklonnosti. Z takýchto detí sa stávajú citoví mrzáci, ktorí s problémami nadväzujú naplnené vzťahy.

Ainswort, Blehar, Waters a Wall vo svojej výskumnej práci Typy vzťahov zistili, že ľudí možno rozdeliť do troch kategórií. Tí, ktorí mali dosť dobré detstvo a nemajú problém zblížiť sa s niekým iným – takýto bezpečný vzťah má 56 % populácie. Tí, ktorí zažili neradostné detstvo a majú sklon iným ľuďom nedôverovať – takýto neistý, vyhýbavý vzťah má 25 % žien a mužov. Napokon tí, ktorých potreby sa v detstve nenaplnili žiaducim spôsobom. Je veľmi pravdepodobné, že matka svoju bezmocnosť a obavy preniesla na dieťa, najmä v situáciách, kedy jej správanie dieťaťa pripomínalo jej vlastnú traumu – takýto dezorganizovaný vzťah má 19 % všetkých ľudí.

Dieťa sa rodí s potrebou byť milované a nikdy z toho nevyrastie

Povedal psychológ Frank Clark a táto pravda sa nám premieta do života bez ohľadu na to, či veríme alebo neveríme na psychologické teórie. Pri prvej láske je potreba byť milovaný vrchovato naplnená. Vtedy sme si naplno užili pocit, že sme pre niekoho objektom hodným lásky iba preto, že sme. Bez naplnenia nejakých podmienok, naivne, nevinne a nádherne.

Predstava, že vzťahy, ktoré máme v dospelosti, sú tak veľmi ovplyvnené našimi skúsenosťami z detstva, môže byť dosť desivá. Veď nikto z nás sa už nemôže vrátiť do detských čias a všetko napraviť. Aj keď si predstavím, ako sa strojom času prenášame do diania, keď sme boli zraňovaní, neviem si predstaviť tie nápravné intervencie. Je to celá spleť zložitých súvislostí, ktoré sa nedajú matematicky vyriešiť.

Zo svojej praxe však môžem potvrdiť, že sexuálny vzťah dospelých ľudí, ktorého základom je láska, poskytuje druhú šancu, keď sa chceme niečo naučiť o blízkosti. Tento vzťah je totiž takmer taký intímny ako puto matky a dieťaťa. Pevné trvanie vzťahovej väzby nevyhnutne potrebujeme na prežívanie ako zdroj istoty, bezpečia, pokoja a pohody. A práve prvá láska nám ukáže, že je to možné.

Slovenský psychiater Jozef Hašto objasňuje, že nadväzovanie vzťahovej väzby sa dá popísať ako zamilovanie. Keď nám hrozí strata vzťahovej väzby, vyvoláva to v nás úzkosť. Ak vzťah naozaj stratíme, cítime smútok. Rovnako tak to môže vyvolať aj veľkú zlosť a hnev. Preto zažívame také dramatické a vyhrotené trápenia, keď prídeme o človeka, ktorého ľúbime väčšmi ako seba.

Klamlivá nostalgia

„Bolo to, ako keby do mňa udrel blesk. Naskočila mi husia koža a nebola som schopná povedať súvislú vetu“, spomína Klára, keď stretla po 7 rokoch svoju prvú lásku na večierku u známych. S Johnym sa rozišli, keď šli každý študovať do iných končín sveta. Ani jeden z nich neveril na vzťah na diaľku. Keď sa ľahko pripitá Klára ocitla zoči voči Johnymu, pocítila erotickú explóziu – aj bez dotyku si vybavila vôňu jeho pokožky a zažitú rozkoš. Okamžite sa jej spustilo, že ho chce späť. Bolo to strmhlavé a živočíšne, silnejšie ako ona. Keď sa pri ňom ráno zobudila a pri káve vysvitlo, že je zasnúbený, chcela všetko vrátiť späť. Chémia však zafungovala bleskurýchlo. Neskoršia debata odokryla, že už sú každý niekde inde. Obaja si uvedomili, že ten vzťah, ktorý prebehol pred mnohými rokmi, nevie stavať na tom istom. Stali sa z nich ľudia, ktorí vyznávajú odlišné hodnoty, aj sú odlišní. Malý prekryv v komplementarite by im znemožnil harmonický vzťah. Tí zaľúbenci, ktorých si uložili do svojich krásnych spomienok, už dnes skrátka neexistujú.

Erotická chémia prvej lásky

Ako mladú ma pohoršovalo, že ma muži najskôr vnímali ako potenciálny sexuálny objekt. Naivne som očakávala, že najskôr budú chcieť poznať môj intelekt, čo bolo z môjho pohľadu rozhodujúcejšie než moje telo. Rýchlo mi docvaklo, že sme vizuálne bytosti a podľa toho nám ako prvé naskakujú preferencie toho, čo sa nám páči na prvý pohľad a čo nás priťahuje. Z toho sa zmixuje chemická atraktívnosť a až potom, keď hormónový ošiaľ trochu spľasne, príde aj na „obsahovú“ krásu.

Keď si vybavím svoje prvé obrovské zaľúbenie, nechápala som, že som bola zrazu odvážnejšou a provokatívnejšou. Teraz už viem, že to spôsobil typicky mužský hormón testosterón, ktorý začne v prvej fáze stúpať aj u zaľúbenej ženy. A naopak, zaľúbenému mužovi testosterón mierne klesne, uberie mu z drsnosti a začne sa správať nežnejšie a empatickejšie. Pravdaže, to ešte nie je láska, len pudová potreba, ktorá však dokáže dať veci riadne do pohybu…

Keď sa zamilujeme, sme továreň na prírodné liečivá

Zaľúbenosť aktivuje ďalšie hormóny, napríklad fenyletylamín, ktorý vyvolá pocit eufórie. Táto špeci hormónová látka je ako cukor v nápoji alebo lak na aute. Všetko sa vďaka nej stáva intenzívnejším, aj pôsobenie ďalších dvoch veľkých hormónových vládcov – dopamínu a serotonínu. To už je tá pravá kombinácia, ktorá tvorí skutočnú chémiu lásky. Má na svedomí naše pocity šťastia, naplnenosti a neuveriteľnej angažovanosti.

To je všetkým hneď jasné, že keď sa človek správa ako zdrogovaný, a nie je zdrogovaný, že musí byť zaľúbený. Mozog k tomu vyplaví spomínaný dopamín, ktorý vo fáze akútnej zamilovanosti zablokuje všetko nepekné a my sa ideme zadúšať pocitom neskutočnej blaženosti. Vôbec nám neprekáža, že sme úplne iracionálny a bez sústredenia. Je to práve dopamín, ktorý nás núti zamerať „celý náš svet“ iba na milovanú bytosť.

Všetky tieto chemické interakcie sa prejavia konkrétnymi zmenami v mozgu, ktoré začínajú ovplyvňovať celé telo. Láska sa dá preto definovať ako nádherný prejav biochemických procesov, ktoré sú také euforické a silné, že sa im vyrovná iba krátkodobý účinok drogy meniacej biochémiu hlavy. Keď sa toto všetko odohrá pri prvej láske, intenzita naberie poriadne vysoké obrátky, lebo ju nemá čo brzdiť, je to nepoznaná a neprebádaná skúsenosť. Aj tomu by sa dalo pripísať, že o nej hovoríme ako o osudovej, ktorá nás ovplyvní sa celý život. Existujú, žiaľ, aj nešťastníci, ktorých postretne krutosť toho, že obdobný stav už nikdy nezažijú. My ostatní si to radi zopakujeme, a hoci to nebude ako prvýkrát, bude to obohacujúce zase v iných rovinách.

Prvá láska je prvý mocný príbeh

Podobu vzťahov ovplyvňujú príbehy determinované minulosťou, ale aj ľuďmi, s ktorými sa stretávame v súčasnosti. Akonáhle si vytvoríme príbeh o nejakom človeku a o vzťahu s ním, snažíme sa, podobne ako autor každej dobrej knihy, v tomto príbehu pokračovať konzistentným spôsobom. Nikto predsa nechce čítať knihu, ktorá si nehorázne protirečí. Podobne nikto nechce prežívať ľúbostný vzťah, ktorý nedáva zmysel v kontexte toho, čo sa stalo predtým. Preto vnímame nové vzťahy aj z hľadiska príbehu prvej lásky. Aj preto sa podľa prieskumov takmer štvrtina oslovených ľudí túži vrátiť k svojej prvej láske. Mnohí muži dokonca prežívajú sexuálne vzrušenie pri pomyslení na partnerku, ktorá im zasiahla do emocionálneho života ako prvá.

Tak muži, ako aj ženy inklinujú k idealizovaniu svojich prvých lások. Radi sa nechávame vo svojich fantáziách unášať „sentimentálnym nadšením“ z čias, kedy sme zažívali prvýkrát eufóriu z láskyplného poblúznenia. Prirodzene, že takýto prvý vzťah je lepšie zapamätateľný, než tie ostatné. Akurát to nemusí znamenať, že prvý partner našich láskových vzťahových experimentov je pre nás ten pravý. Hoci, výnimky potvrdzujú pravidlo.

Pri prvej láske funguje obdobná schéma ukladania si nového zážitku ako pri prvom bicyklovaní, prvom dni v škole, prvej masturbácii, prvom šoférovaní… Takéto stopy sú prosto neporovnateľné s niečím iným.

Príspevok Kam až siaha prvá láska? zobrazený najskôr Life koučing.

V kríze je vždy nádej – na zmenu v lepšieho seba

Marek Hrebík — Wed, 15 Jan 2020 12:42:45 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 4/2019

Tábor Freudových žiakov hovorí o kríze stredného veku v kontexte smrti. Jungovi nasledovníci prišli s teóriou sebauvedomenia, sebarozvoja a individualizácie. Neviem si predstaviť lepšiu príležitosť prehĺbiť svoj život, než sa popasovať s vedomím istého ohraničenia. Keď si uvedomíme, že čas, ktorý je pred nami, je v približne takej dĺžke ako ten, čo už je za nami, urobí to s nami všakovaké veci. Môj príbeh krízy bol o výzve žiť svojím životom. Som vďačná, že ma to doviedlo k vyzretosti. Nie je ešte zďaleka hotová, ale o to je to vzrušujúcejšie.

Keď naše nevedomie zavetrí, že sme v „polovici života“, príde s dotazníkom, ako by sme zhodnotili doterajšie fungovanie. Chce od nás odpovede na otázky typu: Žijete svoj život tak, ako ste túžili? Napĺňate svoje hodnoty vedúce k zmysluplnosti? Alebo aj nepríjemnejšie, pred ktorými sa nedá ujsť: Ako sa toto všetko odohralo? Kto je za to zodpovedný? Prečo to nie je tak, ako som to chcela?

Ako prísť k vlastnej identite?

O kríze stredného veku panuje veľa mýtov a zlomyseľných príbehov. Býva považovaná za dôvod, keď niekto nezvládne svoj život, a teda seba. Najčastejšie sa spája s túžbou po mladosti a výstrelkov s tým spojených – od nevier, motoriek, plastických operácií, adrenalínových športov, až po radikálnu zmenu života. Kríza však nemusí nutne znamenať katastrofu. Závisí od výberu „cieľovej destinácie“. A od sebazničujúcej tendencie hodiť všetko doterajšie za hlavu a prejsť cez to parným valcom.

Keď ide dušu rozpuknúť

Na toľko rozporuplných emócií ako v tomto období si už neskôr neprídeme. Ak teda prejdeme cez seba so cťou, rešpektom a sebaprijatím. Chce to od nás vyriešiť pseudoriešenia a vzdať sa tendencií otáčať čas a zháňať čarodejnú paličku. Priemysel aj služby z krízy náramne profitujú – predávajú nám ilúziu, že to zvládneme ľahko, keď pôjdeme po povrchu a vyhneme sa bolesti. A my vo všetkej dôverčivosti radi sadáme na lep. Potom sa taký rozčarovaný a mrzutý od ulepenia ocitáme v novom zacyklení, pokým… Samých seba neoslobodíme od tlakov – vnútorných aj vonkajších. A od tendencie „mal by som“ a manipulačnej povery z detstva „čo by iní povedali“.

Jedna z mojich kríz

Obľúbená historka môjho muža je, že u mňa spozoroval krízu stredného veku, keď som sa prihlásila na Spartan race. Je to beh zdrsnený prekážkami, napríklad plazením sa v blate pod ostnatým drôtom. Pravdu povediac, zohrala v tom úlohu moja práca a celkom som netušila, s čím súhlasím, keď som poskytla údaje do prihlášky. Partia ľudí, ktorých som mentálne koučovala, sa chcela popasovať aj s fyzickými prekonaním komfortnej zóny. Prišlo mi to ako dobrý nápad, než som si pozrela video, čo sa na pretekoch deje. Zobrala som to statočne a začala trénovať ako Xena bojovníčka. Bola som svojim chlapom doma na smiech, ako sa nadrapujem, ale boli zvedaví, čo sa stane. Tie preteky som zdolala ľahšie, než som predpokladala. Nielen v duchu zásady, že ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Mne sa v hlave vytvorili nové prepojenia potvrdené experimentom, ako dokážem posunúť svoje fyzické hranice. Na toto sú výzvy skvelé – preskákať cez prekážky a zašpiniť sa vlastnou skúsenosťou. To sa potom inak spolieha na seba.

Môj príbeh

Ja som si svoj život potrebovala zrevidovať v tridsiatke. Už som nevládala niesť samú seba. Nutne som potrebovala zmenu a prácu na sebe. Bol to stav tesne pred zrútením sa z márnosti bytia a frustrácie. Vtedy som to ešte nevedela, ale moja múdra intuícia ma pozvala na hlbšie prežívanie seba a vysporiadanie sa s tým, ako ďalej so svojím životom. Úprimne priznávam, že som sa preľakla, že ak to nezvládnem, zvyšok mojej existencie bude stáť za nič. To ma dostatočne vydesilo, aby som si povedala, že to nemôžem dopustiť. Zachránilo ma to pred explóziou v štyridsiatke, lebo som nečakala s prekopaním vlastného života do doby, kedy by bolo všetko ešte neznesiteľnejšie a neúprosnejšie. A tak som začala obrovský náklad pozberaného a nevytriedeného postupne riešiť, aby ma tak neťahal k zemi. Prišlo postupne osem uvedomení, o ktoré sa chcem s Vami podeliť.

Uvedomenie prvé – zatrhla som si uviaznutie v nekonečnej bilancii minulosti

Triezvo až drsne som zvážila svoje doterajšie snaženie a výsledky. Vyšlo mi, že keď sa mám posunúť ďalej, potrebujem si vyjasniť, čo všetko chcem zmeniť, čo opraviť, čo vymeniť, čo do života priniesť nové…

Dala som si inzerát, že hľadám svojho Božského, podala si prihlášku na výšku a v práci avizovala, že potrebujem nové výzvy… Niežeby som v tom bola absolútne sebaistá, ale na okolie to tak pôsobilo. Podľa mňa hlavne preto, že som konečne niečo začala robiť a prestala nariekať, ako sa nič zaujímavé v mojom živote nedeje.

Uvedomenie druhé – žiadne fňukanie nad nesplnenými prianiami

Po revízii nenaplnených potrieb som si prioritizovala tie, od ktorých záviselo, nakoľko sa budem cítiť spokojná. Mala som v tom celkom jasno – slúžiť ľuďom. Ako? To som si definovala 5 rokov počas štúdia sociálnej práce. Čo ďalšie potrebujem? Pýtala som sa, než mi prišlo, že naplnené vzťahy. Vrhla som sa na to, aby som sa obklopila ľuďmi, ktorí ma prijímali takú, aká som. Mohla som s nimi zažívať každodenné radosti, trénovať pokoru a vďačnosť. Zrazu sa niektoré túžby samé rozplynuli, lebo už neboli také zaujímavé.

Uvedomenie tretie – je ti jasné, že všetko nestihneš?

Môj muž s láskou vravieva, že som pažravá – chcem toho naraz veľa a byť minimálne na troch miestach súčasne. Je mojím skvelým závažím, aby som neulietavala príliš. Zvykne sa ma pýtať, či som si istá, čo práve v tejto chvíli najviac potrebujem. Na nákupy ho neberiem, ale inak je to dobrá inšpekcia. Vyberám si hlavne podľa pocitu, ktorý budem mať, keď si niečo doprajem.

Doba nás vháňa do teroru možností a vnucuje nám, že musíme mať toho veľa, aby sme boli spokojní. Opak je pravdou. Nepotrebujeme veľa, potrebujeme tak akurát, aby sme prežívali radosť. Radosť vo verzii, že tvorí záblesky vo všednosti. Prichádza v najobyčajnejších okamihoch. Nie vtedy, keď sa naháňame za neobyčajnými okamihmi. Tie sú prchavé. Hodnotu majú emočné zážitky, ktoré sú poprepájané dôverou, vďačnosťou, inšpiráciou, vierou, nádejou, zmysluplnosťou… Nedajú sa kúpiť v obchode, ani nadobudnúť v salóne.

Uvedomenie štvrté – môžeš vytrieť zrak svojim obmedzeniam

„Čaká ťa skvelá desaťročnica a jej vyvrcholenie bude stáť zato“ – zahrnula so svojej gratulácie k mojim tridsiatinám staršia priateľka Magda. Vždy som sa mohla na jej „predpovede“ spoľahnúť, ale pri tejto som si nebola istá. V duchu som si predstavila, o čo všetko ma štyridsiatka oberie a vydralo sa zo mňa: „Skutočne?“ Uplynulo 15 rokov od pamätného Magdinho proroctva, čo všetko príde potom, keď dozrejem, nažijem si a stanem sa chrumkavou. Našťastie, žiadna pohroma, práve naopak.

Jasné, že občas v sebaľútosti mrnčím, čo som mohla urobiť inak. Vzápätí sa môj vytrénovaný naučený optimizmus prihlási o slovo a preberie kontrolu. Ocení moju učiacu sa skúsenosť a chce odo mňa, aby som si pre budúce podobné prípady povedala, čo urobím inak. Je to potom frajerina môcť sa na seba spoľahnúť, že si poradím, lebo veď už niečo viem, niečo som sa už naučila a niečo sa práve učím. To je na strednom veku super, doprajem si viac odstupu a nadhľadu. Už nehltám kašu takú horúcu a pokojne si ju pofúkam.

Uvedomenie piate – žiadne oplakávanie strát

Zaumienila som si, že určený chronologický vek si nebudem všímať, že pre mňa je rozhodujúci biologický vek. Ten ovplyvňujem dobrým staraním sa o seba. Ponocujem zriedkavo, lebo by mi to rozhodilo metabolizmus, ktorý udržiavam v poriadnom chode behaním. Aj preto, lebo vďaka tomu som väčšmi okysličená (budem žiť dlhšie) a držím dobre pokope. A moja hlava tiež – je to skvelá psychohygiena. Primiešala som si k tomu ešte vášnivé robenie vecí, ktoré mám rada, aby som si vytvárala pozitívne emócie. Tie tiež predlžujú žitie, tak som si povedala, že nimi rozhodne šetriť nebudem. Aj moje oslavy narodenín sú za posledné roky predovšetkým o zážitkoch, dopriala som si polmaratón, „pobyt“ na koni v jazdiarni, čokoládu v Paríži v kaviarni na Champs-Élysées, kurz modelovania z hliny…

Uvedomenie šieste – poriadne sa staraj o vzťah so sebou

Naučila som sa jednu zásadnú vec. Keď som samú seba pri prijímaní pomoci odsudzovala, lebo som sa hanbila, že som niečo sama nezvládla, prinieslo mi to ťažké pocity viny. Tie ma oslabovali a mali za následok, že som sa cítila menej hodnotne. Túžba byť povšimnutá, vypočutá, ocenená závisí od toho, nakoľko si to viem venovať sama sebe. Preto kladiem dôraz na láskyplný vzťah so sebou. Vďaka nemu som silnejšia, odolnejšia, uvoľnenejšia. Pristupujem k sebe s vedomím, že v každej chvíli robím to najlepšie, čo viem a som k sebe zhovievavá, aj keď sa mi niečo nevydarí. Základné pravidlo, ktoré neporušujem: Nezhadzujem sa, pretože viem, že vždy mám ešte ďalší pokus!

Uvedomenie siedme – výnimočne sa staraj o vzťahy s druhými

Pre mňa je hodnota vzťahovosti kľúčová. Vďaka vzťahom žijem naplnený a zmysluplný život. Bez vzťahov by som nebola tou, ktorou som. Moje vzťahy – osobné aj pracovné, sú tým najlepším a najdôveryhodnejším obrazom toho, kto som a čo môžem ponúknuť. Toto je moja mantra a zaklínadlo. Nech sa deje čokoľvek, toto mám vždy na pozadí.

Aj z pohľadu mojej profesionality sú vzťahy o elementárnej potrebe niekam patriť. Chceme vyzerať dobre v očiach druhých. Chceme byť prijatí takí, akí sme. Chceme byť bezvýhradne ľúbení… Vzťahy sa tak menia na pavučiny vzájomného pôsobenia, emócií a očakávaní, do ktorých sa zamotávame. Je to prirodzené, lebo vzťahy sú najkomplikovanejšie z našich potrieb. Sme totiž zložité bytosti a nemožno nás len tak zjednodušiť. My však môžeme zjednodušovať svoje správanie, aby sme boli autentickí a samými sebou. Rada s tým ľuďom pomáham, aby milovali a žili celým srdcom, a zostali vo vzťahoch skutoční a v bezpečí.

Uvedomenie ôsme – život nepozná okamžité riešenia

Som v strehu, keď mi príde, že nejaký problém má jednoduché, jasné a mylné riešenie. Už viem, že po ňom nemusím hneď chňapnúť. Omnoho viac sa mi osvedčilo, že čeliť komplikáciám mám tak, že sa uvediem do pohybu a začnem na sebe „zľahka“ pracovať. Pomalé „seba rastenie“ sa stáva omnoho zaujímavejšie, než zotrvávanie v tom, s čím nie som spokojná. Tam, kde sa nedeje zmena, nemožno nič nové nájsť. Keď sa chcem ulievať, spomeniem si na E. C. Stantonovú, ktorá tvrdí, že: „sebazdokonaľovanie je vyššou povinnosťou než sebaobetovanie.“

Bezpečie prázdnej jaskyne

Rozhodnutie byť sám sebou nemusí byť vôbec jednoduchá voľba. Hlavne, keď si nesieme z detstva naložené očakávania, akými by sme mali byť, aby sme uspeli. Autentickosť je závislá od toho, nakoľko si dovolíme žiť a milovať celým srdcom. Aj v prípadoch, kedy máme silnú potrebu zavrieť zranené srdce do trezoru, aby držalo pokope. Aj vtedy, kedy nás zrádza odvaha, lebo si prídeme dokonalo nedokonalí. Aj v situáciách, kedy niekto prekračuje nami vytýčené hranice a tvári sa, že je to pre naše dobro. A tiež, keď si myslíme, že slabé stránky máme iba my a nikto iný. A zakaždým, keď sa chceme pred svetom aj pred sebou skryť, lebo o sebe pochybujeme.

Doprajte si autentickosť

Keď sme v zajatí pochybností a obáv, bráni nám to prejavovať sa, byť spontánny, uvoľnený, radostný… Nedovolíme si slobodne ukazovať všetky vzorky našich emócií, radšej tlmíme aj to dobré v nás, len aby sme boli v bezpečí. Je to iluzórne bezpečie, lebo to, čo nám bráni prejavovať sa, nám rovnako bráni užívať si život. Keď nič nové nezažívame, nič nové sa nedeje, a tak nám vysychá životná „šťava“. Sme mdlí a bez chuti, z ničoho sa netešíme. Síce si naordinujeme, že sa staneme lepšou verziou seba, ale podmieňujeme to prísnymi kritériami na dokonalé zvládnutie zručností, nabratie skúseností a napravenie všetkým našich nedokonalostí. Zatiaľ žijeme v akomsi provizóriu, ktoré sa postará o to, že nie sme vo svojom bytí uveriteľnými – pre iných, ani pre seba. V tom prerábaní samého seba a snažení sa o dokonalosť sa v podstate umárame, a potom pred tým unikáme. K rôznym látkam, činnostiam, zážitkom… Len aby sme prehlušili vnútorný hlas volajúci o pomoc, že mu je tesno a už ho nebaví štylizovať sa do rôznych rolí a ukazovať to, čo chcú vidieť druhí.

Rada by som sa s vami podelila o svojich päť zásad, ako sa o seba starať bez tyranie kultu dokonalej a stále mladej ženy. Neexistuje – vytvoril ju reklamný priemysel, aby zarábal na tom, že to chceme skúšať. Matematik by povedal, že je to asymptota: dokonalosť nie je možné plne dosiahnuť, čo človeka súčasne frustruje aj priťahuje.

1. Vyberte sa na emočné a mentálne nákupy – potrebujete pozitívny egoizmus!

Pravdaže, potrebujete aj skvelo padnúce šaty. Urobte si však aj nákupný zoznam toho, čo potrebujete, aby ste sa zabávali, cítili sa spokojne a vyrovnane. Chce to od vás spísať si položky, ktoré vám umožnia baviť sa, strácať pojem o čase, uvoľniť sa, cítiť sa šťastne, užitočne, naplnene… Nech je to čokoľvek, potrebujete to vedieť a mať v tom jasno. Hlavne preto, aby ste toho robili čo najviac, lebo vás to dobíja pozitívnou energiou. Konečne nastal čas postarať sa o seba!

2. Prechovávajte k sebe úctu – vtedy ste okúzľujúce!

Jediná osoba, ktorá je pri vás nepretržite po celý život, ste vy sami. Oplatí sa preto myslieť na to, že máte žiť, pokým ste na žive – tu a teraz. Žiadne neskôr, keď budete niekým lepším a príde lepšia príležitosť. Tá býva maskovaná, aby s vami hrala hru na kto z koho. Hádajte, kto vyhrá, keď budete zbytočne veľa otáľať! Na podporu samých seba nie je potrebné nič nákladné. Stačí sa k sebe správať v každej situácii láskyplne, alebo aspoň zhovievavo. A viete, čo vás urobí ešte atraktívnejšími? Keď sa budete povzbudzovať do nových výziev namiesto sabotovania vlastných túžob!

3. Zbavte sa závislosti od názoru iných ľudí – oslobodzuje to!

Už dávno viete, že nedokážete vyhovieť všetkým. Ani sa im zavďačiť. Ani si ich získať iba tým, že sa prispôsobíte a placho stiahnete. Nepotrebujete sa toľko starať o názor druhých. Radšej tú energiu vložte do odvahy skúšať nové veci. Posmeľujte sa, že nemáte čo stratiť. Budete trápne? Skutočne? O tom rozhodujete vy!

4. Bezčasová zóna – iba vy a to čo máte rady!

Doprajte si čokoľvek, čo na vás zapôsobí ako doping, pravdaže, legálny. Neopovážte sa mať výčitky svedomia, že si dopriavate trochu roztopaše, a hlavne času pre seba. Ste predsa natoľko dôležitá, že si to zaslúžite. Keď pochybujete o tom, či si to zaslúžite, pristavte sa pri tom. Najskôr sa potrebujete naučiť venovať si pozornosť a rozmaznávať sa. Nikto to pre vás neurobí, na to ste už prišli, však?

5. Denne si udeľujte Nobelovu cenu za pozitívnu sebamotiváciu!

Porovnávať sa je dovolené iba sama so sebou a s tým, čo ste už dosiahli a čo sa vám podarilo. Zmyslom je tešiť sa z vlastného pokroku, nie naháňať ten cudzí. Všímať si, aký kus cesty ste prešli a čo ste do neho všetko vložili. Zatrhnite si porovnávanie s 10 superhrdinkami súčasne, vyrobíte si z toho akurát tak paralýzu z analýzy.

Príspevok V kríze je vždy nádej – na zmenu v lepšieho seba zobrazený najskôr Life koučing.

Jarné upratovanie vo vzťahu

Marek Hrebík — Wed, 15 Jan 2020 12:34:37 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 3/2019

Jarné upratovanie vo vzťahu

Sme promiskuitní, aj keď to neradi priznávame. História prináša dôkazy – k nevere dochádzalo aj v časoch, kedy bola trestaná smrťou. Používame dvojitú morálku – legalizovanú (formálnu) s princípom cnosti, a ilegálnu (avšak tolerovanú), povoľujúcu promiskuitu. Tým sa vo vzťahoch odohráva objektívna rozporuplnosť, ktorá sa nedá riešiť inak ako podvádzaním a klamaním. Je to neodvratné a nutné?

Vzťah je odkázaný na zákon reciprocity: ja tebe, ty mne a my dvaja navzájom pre vzťah. Tak vzniká najdôležitejší projekt v živote manželov / partnerov, do ktorého majú potom chuť investovať čas, energiu a lásku. Keď sa spoločný projekt dostane do krízy, každý z dvojice zareaguje po svojom.

„Kým bude existovať párové spolužitie, bude aj nevera“, tvrdil MUDr. Miroslav Plzák, český zakladateľ matrimoniológie, náuky o manželstve. O nevere hovoril ako o pasci nachystanej na každý citový vzťah: „Buď v nej uviaznete, alebo z nej uniknete. Je tu pre potešenie a nie preto, aby robila problémy.“

Má to však úskalie, v partnerstve sa nedá zapnúť autopilot. Nemáme možnosť prepnúť vypínač, pohodlne sa oprieť v kresle a zabudnúť na riadenie. Musíme zostať v kokpite, reagovať, prispôsobovať a udržiavať stroj v chode. Aj tí, ktorí sa rozhodnú zmeniť kokpit, lebo je na obzore nejaký zaujímavejší, sa dostanú opäť do stavu, kedy sa budú musieť na pilotovaní podieľať…

Návod na dokonalý milostný vzťah? Zabudnite!

Nechcem vám brať ilúzie, ale už ste na to prišli aj sami. Vo vzťahu sa neviete držať nejakých pevných pravidiel a zásad, ktoré by vás ochránili pred tým, aby vzťah nevychladol. Každý vzťah je živý a dynamický systém. Spokojnosť jedného partnera sa po nejakom čase nemusí prekrývať so spokojnosťou druhého. Ak sa vtedy jeden z partnerov rozhodne zamerať iba na svoju vlastnú spokojnosť, „odpojí sa“ od toho druhého. Prestane fungovať puto vzájomnosti automaticky prítomné na začiatku milostného vzťahu, vo fáze romantickej lásky. Vtedy je mocne prítomný súcit ako silný väzbový prvok. Akékoľvek ohrozenie jedného z partnerov mobilizuje pozornosť a sily druhého partnera. Utrpenie jedného, vyvoláva utrpenie druhého. Takýto stav sa označuje ako citová identifikácia partnerov – sú nerozluční a odhodlaní prejsť cez čokoľvek, čo by im stálo v ceste. Po čase podlieha tato citovosť erózii. Lebo nastúpi stereotyp, rutina, pohodlnosť a samozrejmosť…

Ľudský vzťah je ako žralok

Stále musí postupovať vpred, inak zomrie. Hoci je to drsná metafora, príde mi výstižná. Neraz sa vo vzťahu nehýbeme, lebo sa bojíme hĺbky. Lenže, v plytkej vode sa nedajú loviť veľké ryby. A z malých sa nedá kulinársky nasýtiť. Zaloviť poriadne od nás chce, aby sme mali odvahu otvorene hovoriť o svojich základných potrebách, o tom, čo máme radi a čo nie, zverovať sa s túžbami, deliť sa o to dobré a ponúknuť podporu v tom zlom… Schéma, ktorá pozitívne a spoľahlivo vo vzťahovosti funguje sa dá jednoducho popísať: Porozumenie vedie k rešpektu. Rešpekt posilňuje dôveru. Dôvera otvára dvere vynikajúcim vzťahom. Psychoanalytik John Bowlby by k tomu ešte dodal: „Intímne vzťahy s inými ľudskými bytosťami sú stredom, okolo ktorého sa otáča celý náš život.“

Sexualita – určujúci prvok v párovom vzťahu?

Áno, má enormný vplyv na to, ako partneri prežívajú svoj vzťah. Sex sa však niekedy preceňuje v zmysle spôsobu jeho „vykonávania“. David Scharff si vypožičal metaforu „dostatočne dobrej matky“ od Donalda Winnicotta. Scharff tvrdí, že stačí aby bol sex ‚dosť dobrý‘ na to, aby umožnil obom partnerom cítiť sa oceneným a potvrdeným ako sexuálna osoba; a príležitostne nech je veľmi dobrý, aby obnovil a posilnil manželský zväzok: „… rozumné ciele v oblasti sexuality spočívajú v tom, aby to bolo užitočná a celkovo radostná časť manželstva alebo vzťahu, ktorá je schopná uniesť a uľahčiť priemerné množstvo konfliktov a frustrácie, a niekedy poskytovať presne to, čo je potrebné a želané“.

SEPPUKU-EFEKT

V starom Japonsku sa cti dbalý samuraj uchýlil k rituálnej samovražde sepppuku. Muž ukončil život harakiri, rozpáral si brucho. Žena si preťala krčnú tepnu. My v postmodernej Európe si len tak z niečoho ťažkú hlavu nerobíme. Posúvame hranice ako sa nám hodí (neraz aj mimo morálky) a nájdeme objektívne dôvody, ktoré môžu za naše zlyhania. To nám je však málo platné. Aj tak nás to dohoní, napríklad tým, že vzťah začne odumierať. A my neraz vo svojej nevšímavosti na to prídeme, až keď už je na smrteľnej posteli.

Seppuku vo vzťahu sa odohrá zakaždým, keď partner zaznamená, že ho nepočúvate, zošmieňujete, prerušujete, okrikujete, nevychádzate mu v ústrety… Pravidelným prehliadaním, ignorovaním, ironizovaním, zavádzaním, klamaním partnera kúsok z neho zomrie. V transakčnoanalytickom psychologickom slovníku to znamená, že mu vyschne kúsok miechy. Vyplývajú z toho dve zlaté pravidlá: 1. oceňovať úspech, ale nerozmazávať neúspech; 2. vyhýbať sa všetkému, čo spôsobuje druhému stratu tváre. Myslím si, že tak vzniklo pravidlo, že špinavé prádlo sa perie iba doma, nikde inde.

Opatrenie proti nevere? Neisté!

Keď vzťah vzniká, každý z partnerov sa snaží stať optimálnym erotickým objektom. Čím väčšmi sa tento zámer darí, tým sa zvyšuje pravdepodobnosť, že to vzťah udrží pokope. Problém je, že aj keď sa o to ľudia rôznymi spôsobmi snažia, zatiaľ neprišli na spôsob, ako zaistiť celoživotnú erotizáciu jediným vhodným kandidátom. Keď vylúčime elixíry namiešané čarodejnicami, tak musíme pripustiť, že kvalita a kvantita erotickej výkonnosti je vyčerpateľná. Milenci jedného dňa zákonite spozorujú, že radosť, ktorú im poskytuje sexuálne spolužitie, nejako slabne.

Jeden môj klient si pod vplyvom takéhoto uvedomenia kúpil príručku a dočítal sa o sexuálnych technikách, ktoré išiel iniciatívne partnerke predvádzať. Prinieslo mu to veľa sklamania a žiadnu radosť, lebo jeho veriaca žena to považovala za oplzlé. Nedokázali si to vykomunikovať. Muž stál o zmenu a inovácie v ich sexuálnom živote, žena brala manželské povinnosti ako niečo, čo musí absolvovať. Mira to doviedlo ku mne, lebo sa bál, že by hľadal útechu u mladej kolegyne, a to nechcel. Skôr zriedkavý jav v praxi, zvyčajne za mnou prídu ľudia, keď sa už na túžbe pošmykli.

Ako zladiť vášnivosť s morálkou?

On za to môže – erotický démon – faktor, ktorého vlastnosti nepoznáme. Je schopný maximálnej záludnosti. Pudovosť a príležitosť z nás robí pôžitkárov. MUDr. Miroslav Plzák mal na to odpoveď: „Keď pozorujeme sexuálne návyky dnešnej generácie, vidíme širokú paletu sexuálnych zvyklostí siahajúcich od kresťanskej cnosti až po vulgárny a cynický hedonizmus. To však vôbec neznamená, že táto široká paleta je prejavom vyriešenej situácie v erotickej oblasti. Okrem iného preto nie, lebo pokiaľ muž niekde realizuje svoj cynický hedonizmus, doma mu plače manželka a pojedá diazepany.“

Keď vzťah metabolizuje nezdravo

Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že najfatálnejšie krízy vo vzťahoch prináša nevera. Netreba ju považovať za korenie vzťahu. Nie je to niečo, čo treba automaticky vyskúšať. Nevieme totiž vylúčiť, či takýto experiment nepoloží vzťah na lopatky. Niekedy už nebýva cesta späť. Vďaka za to, že tretina manželstiev odhalenú neveru „ustojí“.

Prieskumy preukazujú, že 90 percent partnerov vernosť vyžaduje a považuje ju za predpoklad úspešného vzťahu. To celkom nesedí so štatistikami o neverách. Tiež ste si všimli paradox, že v prieskumoch vychádzajú nevernejší muži než ženy? Lenže tí nemôžu zhrešiť bez žien. Takže muži sú tí, ktorí sú ochotní neveru priznať, ženy ju starostlivo taja. Napriek tomu je nevera druhou najčastejšou príčinou rozvodov manželstiev na Slovensku, a ako dôvod na rozvod ju udávajú väčšinou muži.

Popredný český psychológ a manželský poradca Petr Šmolka spája neveru s krízou dôvery vo vzťahu.

Vidí ju aj ako:

dôsledok vzťahových problémov v manželstve,
spôsob ako znášať
neuspokojivé manželstvo,
pokus, ako oživiť vychladnuté manželstvo,
pokus, ako sa vyrovnať s partnerovou neverou,
pokus, ako sa od partnera odpútať,
pokus o kompenzáciu toho, čo v manželstve chýba.

Kedy je lepšie vzťah vzdať

„Keď vymysleli pri cirkevnom sobáši záverečnú vetu: ‚Kým nás smrť nerozdelí‘, priemerná dĺžka života sa odhadovala na tridsaťšesť rokov.“ Zaglosovala Margaret Meadová a M. Scott Peck ju dopĺňa: „Jedným z našich rozšírených mýtov je, že by sme mali byť celkom šťastní s jedným mužom či ženou, že by nám jeden muž či žena mali dať zmysel života, že by vernosť nemala byť žiadnym problémom… To je nezmysel.“

Súhlasím, ľudia sa odmilovávajú, aby milovali iných. O vzťah má zmysel zabojovať iba vtedy, pokiaľ tým dvom vo vzťahu na sebe aspoň trochu záleží. Nestačí, aby záležalo jednému z nich. Vtedy nie je na čom stavať, keď tam už nie je žiadne spoločné „my dvaja“. Partnerský zväzok síce môže fungovať aj bez tohto,

ale je iba formálny, dvaja ľudia žijú popri sebe, nie so sebou.
Vzťah je “mŕtvy” aj vtedy, keď si jeden z partnerov dlhodobo (celé mesiace) vytvára fantázie o tom, že s partnerom nie je, a cíti pri tom úľavu. Je to jasný indikátor – opak zamilovanosti, kedy si ten druhý praje byť čo najďalej od partnera.

Osem spôsobov, ako vniesť do vzťahu zdravú „čistotu“

1. Naordinujte si vzťahový vitamín KK

Nikdy nezabúdajte na dennú dávku “vitamínu KK” – každodennej komunikácie. Je to pre vzťah nevyhnutná výživa. Posilňuje „imunitný systém“ spolunažívania, ktoré je potom silnejšie a odolnejšie voči problémom. Ctiť si jeden druhého svojimi myšlienkami, slovami a činmi môžete, iba ak sa o tom rozprávate. Keď každý deň zdieľate to, čo prežívate a úprimne sa zaujímate o to, čím žije partner, máte k sebe blízko a preukazujete si vzájomnú pozornosť a náklonnosť. Partnerský život nemá byť nekonečným bojom o to, „kto bude šéfom“, práve naopak, stojí na princípe „ako môžete jeden druhému slúžiť“.

2. Dôverou odhaľujte nášľapné míny

Vzájomná dôvera sa buduje cez dohody, lebo nemáte vždy rovnaké preferencie ako má partner. Len cez otvorený rozhovor dospejete k tomu, aby ste si preukázali rešpekt a úctu. A zladili sa do podoby, kedy sa nebude musieť nikto vo vzťahu obetovať. Byť v súlade so vzájomnými rozhodnutiami je ideálne, lebo kompromisy alebo obchodovanie prinášajú zbytočné konflikty. Z nich má potom jedna strana pocit, že ťahá za kratší koniec, čo sa premieta do pocitov krivdy. Keď sa takýchto neprávostí nazbiera veľa, narúša sa zákon reciprocity a dvojica sa prestáva snažiť, lebo od toho druhého nechodí adekvátna odozva. Týmto sa to celé zacyklí do nespokojnosti a spolunažívanie sa stáva “zamínovaným”. Krivdy, zrady a emočné zranenia – všetko následky nedôvery, potom vybuchujú, keď to najmenej čakáte.

3. Držte sa flirtovania

Vďaka flirtovaniu si overujete erotickú príťažlivosť, ktorá je podmienená vylučovaním feromónov. Keď si ľudia “voňajú”, ťahá ich to k sebe a zaľúbia sa do seba. To je to najvášnivejšie obdobie, kedy pod vplyvom hormónového šialenstva dokážu neuveriteľné veci vrátane toho, ako čo najväčšmi na proťajšok zapôsobiť. Rozdúchavať priebežne iskru obnoveného vzájomného flirtovania je dobrá stratégia, ako nenechať vzťah trpieť nudou. Je to veľmi užitočný rituál, hrať sa na opätovné zvádzanie a vymýšľanie toho, ako vzťah okoreniť a spestriť.

Pozor! Flirt niekde mimo vzťah nemá byť prostriedkom na realizáciu zásadných životných zmien. Pri manželskej alebo partnerskej kríze je príliš rizikovým “nástrojom”. Riskantným je aj pre ľudí, ktorí majú tendenciu rýchlo podľahnúť emočnej závislosti. Nebezpečný môže byť v “rizikových” obdobiach, ako je tehotenstvo, šestonedelie a dlhý čas na materskej dovolenke.

4. Zabudnite na mocenské hry

V zdravom vzťahu partneri nesúperia o to, kto z koho. Vyhýbajú sa vzájomnému zraňovaniu. Principiálne isté veci nerobia, lebo vedia, že by vzťah ohrozili a naštrbili dôveru. Napríklad: vyhýbajú sa ponižovaniu, sebeckým požiadavkám a urážlivým slovám. Nikdy partnerom nepohŕdajú – verejné urážky, výsmech, posmešky a zlé vtipy, sú pre nich tabu. Neobviňujú partnera zo svojich negatívnych pocitov, nehľadajú príčiny svojich sklamaní v ňom a nevyvolávajú zbytočné konflikty z nenaplnených očakávaní. Dávajú si pozor na stavanie „kamenných múrov“, ktoré vznikajú z agresívnosti, manipulatívnosti a obmedzovania.

5. Púšťajte romantickú klímu do vzťahu

Mužské a ženské nazeranie na romantiku sa v niektorých veciach zásadne líši. Je dobré brať to do úvahy.
Moja osobná skúsenosť: Môj muž je pragmatik. Keď sa narodil náš syn, namiesto kytice mi zasadil na záhon pri dome magnóliu, o ktorej vedel, že sa mi páči. Prišlo mu to ako dobré riešenie namiesto kytice, ktorá dlho nevydrží. Prijala som to a máme rituál, kedy ma na výročie pozýva do záhradného centra, aby som si vybrala niečo, čo “prežije” a kvety do vázy si kupujem sama. Napokon, jeho skutky a to, ako sa o rodinu stará, mi prídu romantickejšie, ako keby mi nosil kytice, keď niečo vyvedie.

Malý tip: romantický rozmer muža sa dá dobre “aktivovať”, keď k nemu vzhliadate ako k hrdinovi a dovolíte mu, aby sa ním pre vás aj stal. Zbytočne prehnaná emancipácia dáva mužom vedieť, že ich nepotrebujeme. Nemajú byť ako galantní, keď im to neumožníme. S niektorými vecami zase potrebujú pomôcť – napríklad oceníme, keď si chlapi pri nežnostiach uvedomia, že sme ako elektrický šporák, ktorý sa potrebuje nahriať, pričom oni sú plynový, ktorý vzbĺkne hneď. Máme odlišný reakčný čas, čo nie je na prekážku, keď o tom vieme. Zložitejšie je to vtedy, keď sa muž k svojej žene nepekne správa celý deň (niekoľko dní) a večer zahlási, že chce sex. To ženu do intimity nepúšťa.

6. Dajte si pozor na múzeum krívd

Zhromažďovať a nepretržite si pripomínať minulé bolesti a prehŕňať sa v nich ako v kartotéke úľavu neprináša. Ani robiť zo seba obeť sa nevyplatí, priťahuje to falošné emócie na utešenie.
Hojenie z nejakej emočnej bolesti spočíva v tom, že sa partner potrebuje postupne prepracovať k odpusteniu. Emočná pamäť žien funguje lepšie, než by si priali. Problematické a ponižujúce zážitky si pamätajú dlho, aj ich intenzívnejšie prežívajú než muži. Obviňovanie a zatrpknutie bolesť iba znásobuje. Preto pri spracúvaní nevery alebo inej zrady treba vyhľadať odborníka, ktorý pomáha “spracovať” to, čo sa stalo, aby to ďalej partnera, a tým aj vzťah, neblokovalo a nezraňovalo.

7. Pestujte návyky prepletenej koruny a samostatných koreňov

Vo vzťahu potrebuje každý z partnerov aj čas pre seba a svoje malé tajomstvá pre pocit slobody a integrity. Kľúčové je tráviť spoločný čas tak, aby v ňom boli isté rituály, vďaka ktorým si pár pestuje pocit spolupatričnosti. Pocit šťastia vo vzťahu si môžete pestovať ako návyk. Stačí jeden, časovo nenáročný každodenný rituál, ktorý zbližuje partnerov a dáva im pocítiť, že sú tam jeden pre druhého. Takýto spoločný pozitívny partnerský návyk stimuluje pozitívne myslenie, to vytvára pozitívne emócie a tým aj spokojnosť vo vzťahu. Napríklad objímanie alebo bozkávanie pri odchode a zvítaní tvorí príjemný ochranný plášť.

8. Neubite lásku

Vzťah vždy ohrozí, keď sa vytratí rovnováha medzi sebaláskou a láskou k partnerovi. Láska nemá podmienky, ale táto jediná by mala byť naplnená: Najlepší vzťah je ten, v ktorom vzájomné milovanie prevýši vzájomné potrebovanie sa. Láska si nevynucuje vôľu. K zrelej láske patrí princíp “som milovaný, pretože milujem”, žiadne podmienky a požiadavky.

To, čo vzťah rozvíja a chráni pred „opotrebovávaním“:

Načúvať partnerovi tak, že dokážete zavnímať jeho perspektívu a viete sa pozrieť na celú situáciu z jeho pohľadu. To rozvíja dôveru.
Nepresadzovať si za každú cenu svoju pravdu, s rešpektom prijímať svet toho druhého a byť otvorený hľadať vzájomne uspokojivé riešenia. To rozvíja bezpečie.
Pravidelne vytvárať pozitívne emócie vo vzťahu. Pre harmonický vzťah je potrebné vidieť v tom druhom to dobré a oceňovať to. Nič nebrať ako samozrejmosť.
Venovať partnerovi pocit výnimočnosti, ctiť si ho a vážiť. Pre zákon reciprocity vo vzťahu je to kľúčový postoj. Bez preukazovania úcty partnerovi ju nemožno očakávať.
Mať spoločné pozitívne rituály, ktoré dodávajú vzťahu pocit spolupatričnosti, ale aj tie individuálne, aby zostal celistvý každý sám za seba. Dobrý vzťah je rovnocenné spoločenstvo, nie spoluzávislé.
Neobviňovať partnera zo svojich negatívnych pocitov, nehľadať príčiny svojich sklamaní v ňom a nevyvolávať zbytočné konflikty z nenaplnených očakávaní. Vo vzťahu je najskôr každý zodpovedný za svoje šťastie, a potom za to spoločné.
Vyhýbať sa ponižovaniu, sebeckým požiadavkám a urážlivým slovám. Nikdy partnerom nepohŕdať – verejné urážky, výsmech, posmešky a zlé vtipy sú toxické zbrane, ktoré spoľahlivo vzťah zničia.
Byť plne zodpovedný za svoje správanie a konanie. Ctiť si slobodu voľby svojho partnera, aby sa predišlo stavaniu vysokých múrov, ktorými sa od seba pár vzďaľuje. Všetky nefér zákroky, klamanie a podvádzanie vytvárajú v spolužití priepasť, ktorá sa potom už nedá premostiť.
Bezvýhradne ľúbiť a rozdávať lásku aj vtedy, keď nie sú veci podľa nás. Pestovať vzájomnú blízkosť cez otvorenú a úprimnú komunikáciu a prípadné nedorozumenia či nepochopenie si rovno vyjasňovať. Nevytvárať zbierku rodinného múzea zo starých emočných zranení a nepochopení.
Brať sex ako zábavnú, povznášajúcu hru a nevyhnutnú súčasť vzťahu. A hoci dlhodobé spolužitie zvádza k stereotypu a všednosti, hľadať spôsoby, ako partnera prekvapiť a potešiť. Vytvárať úniky zo stereotypu a byť tvoriví v tom, že hoci láska zovšednie, jej sila spočíva v hĺbke a kvalite prepojenia.

Príspevok Jarné upratovanie vo vzťahu zobrazený najskôr Life koučing.

Láska môže byť tvrdý učiteľ

Marek Hrebík — Wed, 15 Jan 2020 12:08:48 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 2/2019

Aký typ muža je pre mňa ako stvorený? Pýtame sa, keď sa vydáme na výpravu v ústrety svojmu Božskému. Na počiatku hľadania sme plné ideálov a nevieme sa dočkať, kedy ho stretneme. Keď máme za sebou niekoľko neúspešných pokusov, začíname pochybovať, ako to s tou komplementaritou vlastne je. Stretneme veľa mužov, s ktorými si „nesadneme“ a je nám jasné, že do vzťahu s nimi sa neoplatí ísť. Môžeme však stretnúť muža, do ktorého sa bezhlavo zaľúbime a neskôr zistíme, že je „zhubný“. Čiže pre vzťah nevhodný – napríklad závislý, chorobný žiarlivec, tyran, manipulátor, chronický klamár, emočne nezrelý, narcistický… A hoci rozum žene velí, aby od takého muža utekala čo najďalej a neobzerala sa, jej srdce sa ho pokúsi zachrániť. Aj za cenu toho, že zničí samu seba.

Na zhubného muža môže naraziť každá

Vôbec nezáleží na tom, či je žena krásna, úspešná, mladá, vzdelaná, slávna… Do spárov zhubného muža sa môže dostať ktorákoľvek. Niektoré ženy nemajú tušenie, ako sa v nerovnom vzťahu ocitli, iné zase zhubného muža z nejakého dôvodu cielene vyhľadali.

Mnohé ženy, ktoré odhalia pravú tvár zhubného muža, sa ho rozhodnú prevychovať. Ignorujú varovné signály nemožnosti takéhoto snaženia a zoberú na seba nesplniteľnú úlohu. Myslia si, že keď sa budú dostatočne snažiť, podarí sa im svojou láskou pretvoriť partnera na lepší obraz. Zhubný muž však rozhodne nie je dom určený na rekonštrukciu. Niečo sa dá podniknúť s jeho podobou a dať mu novú fasádu a urobiť zopár povrchových úprav. Na komplikované elektroinštalačné práce, rozvody vody a plynu už stačiť nebude žiadna žena, aj keby bola vychýrenou odborníčkou na rekonštrukcie. Zhubný chlap sa môže zachrániť iba sám, tým že vyhľadá odborníka a podstúpi terapiu. Liečenie láskou je na tieto diagnózy prikrátke.

Príbeh jeden z mnohých

Keď Katka stretla Petra v práci, podlomili sa jej nohy. Hovoril ticho a láskavo, jeho reč bola nabitá zmyselnosťou a zvodnosťou. Počas večere majstrovsky vytváral erotickú atmosféru, ktorá jej brala dych. Šialene sa zaľúbila a postupne sa presvedčila, že ten dokonalý muž nie je v súkromí zďaleka taký galantný a pozorný. Neustále ju kritizoval a poukazoval na jej nedostatky, ponižoval ju a ventiloval si na nej svoju zlú náladu. Kontroloval, kam chodí a čo robí, neželal si, aby sa stretávala s priateľkami, vyhlásil ich za hlupane. Napriek tomu to bagatelizovala, lebo sa vznášala na hormónovom oblaku zaľúbenosti. Potom náhodne objavila správu, ktorú poslal inej žene. Správu, ktorá sa nápadne podobala na takú, ktorá ona dostala deň predtým. Neodolala a prelistovala si jeho komunikáciu s tou druhou ženou. Zostalo jej nevoľno – s tou druhou komunikoval obdobne ako s ňou, posielal jej tú istú hudbu, tie isté obrázky, oslovoval ju rovnako. Keď zistila, že vo vzťahu s tou druhou je raz tak dlho, bola odhodlaná vzťah ukončiť.

Konfrontovala svojho Božského s tým, že ju celý čas klamal. On jej nadával, ako si dovolila snoriť v jeho súkromí. Urobil veľkú scénu, že je sprostá, keď verí tomu, že tú druhú má radšej ako ju. Sľúbil jej, že ju o tom presvedčí a pozval ju na romantický víkend, aby sa udobrili. Podľahla jeho argumentom a odpustila mu. Keď ju o pár týždňov kontaktovala tá druhá a chcela od nej, aby ho opustila, precitla. Veď ten jej Božský, chronický manipulatívny klamár, to naďalej ťahal na dve strany. Rozišla sa s ním, ale bol taký neúnavný v presviedčaní, aby sa k nemu vrátila, že to urobila. Aj trikrát počas nasledujúcich 6 mesiacoch. Vždy vedel, ako ju nalomiť a presvedčiť, že bez neho, jeho darčekov a skvelého udobrovacieho sexu jej život nemá zmysel.

Zhubný muž zničí žene sebavedomie

Katka si po roku vo vzťahu so zhubným Božským uvedomila, ako výrazne ovplyvnil vnímanie jej samej. Nespoznávala sa. Bola uzavretá do seba, voči druhým ostražitejšia, bála sa otvorene rozprávať, aby sa nepreriekla, že to má vo vzťahu zložité. Zostala neistou a mala strach pustiť sa do niečoho nového. Bola ako bez života a nič ju netešilo. Zažívala úzkosť a psychickú bolesť začala večer zajedať čokoládou a zapíjať červeným vínom. On sa jej sarkasticky vysmieval, že z nej bude tlstá alkoholička. Často sa jej spustili slzy a bývala podráždená, rozladená, aj nepríjemná. Potom z toho mala výčitky, ale nevedela si pomôcť. Hnevala sa na seba, že mu dovoľovala, aby sa k nej správal neúctivo a bez rešpektu. Cítila emocionálnu prázdnotu a desil ju pocit, že je v bezvýchodiskovej situácii. Nedokázala ho opustiť, vždy ju pritiahol naspäť. Nerozumela, ako sa môže cítiť zároveň previnilo, keď neurobí to, čo od nej chce a zároveň sa hnevať na seba, že to urobí.

Obete citového zneužívania

Akékoľvek správanie, ktorého účelom je ohroziť a kontrolovať niekoho prostredníctvom strachu, ponižovania, manipulácie alebo zastrašovania je emocionálne zneužívanie. Prejavuje sa slovným napádaním, neustálym kritizovaním, ponižovaním, osočovaním, urážaním, vysmievaním a poukazovaním na nedostatky. Vďaka týmto taktikám sa obeť citového zneužívania začne považovať za neschopnú, menejcennú a prestane si veriť. Jej sebadôvera sa posunie prudko za hranicu sebaúcty a sebaobviňovanie nemá konca kraja.

Podľa prieskumov má takmer 40 % žien vo vzťahoch skúsenosti s rôznym typom citového zneužívania – buď zo strany partnera alebo niekoho, s kým majú dôverný vzťah. Je tiež dokázaná súvislosť, že fyzickému násiliu často predchádza emocionálne zneužívanie. Keď má tyran potrebu prevziať nielen psychickú a emocionálnu kontrolu nad svojou obeťou, uchýli sa aj k fyzickému napádaniu.

Štatistiky ukazujú, že emočné zneužívanie sa vyskytuje v dlhodobých vzťahoch v priemerne o 6 % častejšie, než fyzické zneužívanie. Vzhľadom na to, že emocionálne zneužívanie nie je považované za trestný čin a vo väčšine prípadov nie je ani odhalené, pokým nevyústi do fyzického zneužívania, číslo môže byť v skutočnosti oveľa vyššie.

Odborníci pomáhajúci zneužívaným ženám majú skúsenosti, že ženy sa k tyranovi v priemere osemkrát až desaťkrát vrátia.

Fázy citového zneužívania

Pokiaľ žena dlhodobo žije v citovo náročnom vzťahu, poznačí ju to. Je pravdepodobné, že pod vplyvom mužovho toxického správania postupne stratí svoju identitu. Nestane sa to zo dňa na deň, ale jednotlivé štádiá zneužívania majú svoj gradujúci efekt.

Po prvom štádiu verbálneho zneužívania sa žena stane plačlivou. Prežíva neustálu frustráciu a smútok. Zhubný muž dokáže svoje argumenty, klamstvá alebo štipľavé poznámky vyšperkovať k dokonalosti. Bude nimi ženu hlboko zraňovať, zosmiešňovať, osočovať, zanedbávať, trestať, urážať… Bude sa správať tak, aby v žene prebudil negatívne emócie a ona sa cítila hrozne.
V druhom štádiu príde na krik a nadávky. Vtedy jedovatý muž zvyšuje hlas, je netrpezlivý a nedokáže sa ovládať. Hovorí úsečne, povýšenecky, arogantne… Nadávky sú čím ďalej vulgárnejšie a častejšie, jeho zlosť sa stupňuje.
V tretej fáze môže prísť aj na fyzické násilie. Emocionálne zneužívanie často vedie k fyzickej agresii. Neraz násilník používa prioritne ako taktiku manipuláciu, a potom sa uchýli k fyzickému násiliu.

Za zlým výberom je zlé detstvo

Keď sa pustíme do hľadania partnera, často sa (vedome alebo podvedome) obzeráme po človeku s rovnakými vlastnosťami, aké má náš otec alebo matka. Na tom nie je nič zlé, ak sú naši rodičia zdravé, vyrovnané osobnosti, ktoré sa o svoje deti vždy dobre starali. Problém nastáva, ak má otec alebo matka niektoré „charakterové vady“. Napríklad sú citovo chladní, hrubí alebo majú sklony ovládať druhých. To dieťa výrazne poznačí, lebo sa odohrá imprinting (z angl. vtláčanie, vštepenie). Je to pojem z vedných odborov etológie a zoológie, ktorý prevzala aj psychológia. Popisuje rannú fázu v živote zvieraťa, počas ktorej mláďa získava základné poznatky o svete okolo seba. Charakteristický pre imprinting je fakt, že zručnosti, ktoré zviera v tomto čase získalo, si zachováva navždy a ďalším učením sa už nedajú pozmeniť.

Vštepenie môže mať podstatný vplyv na to, aký typ muža si žena v dospelosti vyberá. Niektoré ženy opakovane vstupujú do vzťahu s nevhodným partnerom práve pod vplyvom zážitkov z ranného detstva. Freud tvrdil, že sa opätovne vraciame do situácií, ktoré nevieme vyriešiť. Je to zrejmé napríklad u žien, ktoré vedome alebo nevedome hľadajú partnera s rovnakými zhubnými vlastnosťami, aké mali otec alebo matka. Majú tendenciu hľadať niečo, čo im je blízke a čo poznajú. Platí to tak pre to dobré, ako aj pre to zlé. Keď chlapec zažíva, ako otec nadáva matke alebo ju fyzicky napáda, s veľkou pravdepodobnosťou si bude v dospelosti počínať rovnako.

Východ z bludného kruhu

Ženy, ktoré sa chcú odpútať od zhubného muža, potrebujú zmeniť svoje správanie. Všetky „syndrómy“ nerovného vzťahu so zneužívaním majú jedno spoločné: žena dovoľuje mužovi, aby ich vzťah „riadil“, aby rozhodoval, kam sa bude uberať. Pre ženu je preto dôležité zachovať si identitu, priateľstvo s milovanými ľuďmi a nezabúdať na to, o čo vo vzťahu ide. Dosiahne to vytyčovaním jasných hraníc a trvaním na tom, že ich partner nesmie prekračovať. Potrebuje mať pre seba ujasnené, čo je pre ňu prijateľné a čo už nie. Musí si byť vedomá toho, že dlhodobým potláčaním svojich potrieb si ubližuje. Akonáhle sa ustavične podvoľuje prianiam svojho partnera len preto, aby bol neustále spokojný, pácha na sebe istý druh sebadeštruktívneho správania. Jej sebaobetujúci mód ju bude poháňať do úlohy urobiť svojho partnera šťastným. Nevadí, že na úkor toho, že nebude šťastná ona. Neraz je potrebná pomoc odborníka, ktorý ženu sprevádza k posilneniu sebadôvery a sebaúcty, aby si bola vedomá svojej hodnoty nezávisle od vonkajších vplyvov.

Ako zhubnosť odhaliť?

V ríši zvierat prežije ten, kto sa riadi svojimi inštinktmi. V ríši ľudí to platí tiež. Lymbický systém máme stále aktívny na to, aby sme sa nechali viesť inštinktmi a emóciami. Emócie nám vždy poskytnú pravdivú informáciu o tom, ako na nás konkrétny človek pôsobí. Je úplne jedno, či tomu hovoríme inštinkt, intuícia, šiesty zmysel alebo či to cítime v kostiach – potrebujeme tomu venovať pozornosť, pretože telo nikdy neklame! Iba sme sa ho naučili obchádzať. Ženy sú v tom expertky – niekedy privrú oči, uši, rozumu aj srdce, len aby sa dala realita trochu viac zidealizovať.
Na ušetrenie si zbytočných sklamaní, času a energie sa ženám oplatí, keď sa budú riadiť jednoduchými zásadami:

Otvoriť oči dokorán a chcieť uvidieť to, čo naozaj vidia – bez prikrášľovania a idealizovania.
Nastražiť uši a chcieť počuť to, čo naozaj znie – bez namýšľania si, že mohli zle počuť.
Veriť svojim pocitom, ktoré sa spoliehajú okrem videného a počutého aj na intuíciu, ktorá zapája všetky zmysly.

Otestujte sa

Mohol by to byť ten pravý?

Možno si pri voľbe partnera dostatočne neveríte. Predošlé pokusy so vzťahmi nevyšli a na vás doliehajú pochybnosti. Bojíte sa, že urobíte tú istú chybu a zase nejakému nevhodnému naletíte. Keď budete chcieť zo súkromných alebo pracovných dôvodov nadviazať vzťah s mužom, položte si nasledujúce otázky. Z toho, ako na ne odpoviete, vám bude jasné, či si dotyčného môžete pustiť do života alebo mu radšej dáte zbohom.

Ste po stretnutí s ním nabitá energiou?
Máte pocit, že ste si navzájom sympatickí a že si vážite jeden druhého?
Ste v jeho blízkosti sebaistá a vedomá si svojej hodnoty?
Prídete si po jeho boku atraktívna a inteligentná?
Máte pocit, ako by vám niečo chýbalo, keď nie je s vami?
Zdá sa vám, že s ním sa vám nemôže nič stať?
Zlepší sa vám nálada, keď si na neho spomeniete?
Vyjadruje sa o vás pred ostatnými obdivne?
Keď ho požiadate o pomoc, je ochotný?
Máte väčšiu motiváciu a odvahu, keď ste s ním?
Vydávate zo seba to najlepšie, keď je na blízku?
Cítite sa a správate sa v jeho prítomnosti prirodzene?
Zdá sa, že mu na vás naozaj záleží?
Vzdá sa kvôli vám nesebecky svojho pohodlia?
Prekoná sa, aby vás potešil?
Má pre vás vždy dosť času, lásky a energie?
Hovorí s vami pokojne a láskavo?
Spája vás množstvo záujmov a spoločných činností?
Vie pred vami odokryť svoje emócie?
Aj keď sa hnevá, nepríde vám nebezpečný?

Ak ste na väčšinu otázok odpovedali kladne, máte nepochybne šťastie na skvelého muža, s ktorým si máte čo povedať.
Ak ste odpovedali kladne iba na polovicu otázok, pokračujte vo svojom bádaní ďalej. Možno ste ho ešte dobre nespoznali. Alebo môže skrývať toxické tendencie. Zbystrite pozornosť a nezľahčujte tie jeho prejavy, ktoré vám nesedia.
Ak ste odpovedali kladne iba na zopár otázok, je pravdepodobné, že hľadáte iného človeka. Tento sa k vám nehodí a keby ste aj robili kompromisy, z dlhodobého hľadiska sa vám to vypomstí.

Tri kroky k výberu toho pravého

Napíšte si zoznam desiatich mužov, ktorých obdivujete a ktorých si vážite (alebo ktorých ste si niekedy vážili). Môže to byť otec, iný príbuzný, učiteľ, šéf, tréner, kňaz alebo verejne známy človek, ktorého nepoznáte osobne, ale ktorý vám napriek tomu imponuje. Spomeňte si na všetkých mužov, ktorých ste stretli od detstva až po súčasnosť.
K ich menám si napíšte tri alebo viac kladných charakteristík. Na inšpiráciu, vo svojej praxi si často vypočujem, ako ženy obdivujú tieto vlastnosti: charizmatický, aktívny, intelektuálny, galantný, milý, múdry, asertívny, inteligentný, mravný, mužný, nežný, pokojný, čestný, nekonfliktný, láskyplný, nebojácny, nekritický, dochvíľny, spoľahlivý, pozitívny, so zmyslom pre humor, dôveryhodný, elegantný, so srdcom na dlani, nesebecký, flexibilný, bojovník, húževnatý, energický, tolerantný, pozorný…
Keď u týchto mužov porovnáte navzájom ich kladné vlastnosti, zistíte, že majú mnohé spoločné. Hľadajte teda tieto povahové črty u muža, ktorého by ste si radi pozvali do partnerského alebo pracovného vzťahu. Je evidentné, že tieto vlastnosti sú pre vás veľmi dôležité. S mužom, ktorý ich nemá, nebudete spokojná.

S mužom s osobnostnými rysmi, ktoré vám vyhovujú, si budete vyhovovať. Pretože ste podobne „nastavení“ a od začiatku si dobre rozumiete, nenarážate na zbytočné konflikty a nezamotávate sa do póz a štylizácií. Váš vzťah je vďaka tomu otvorený a transparentný, navzájom sa rešpektujete a máte sa v úcte.

Príspevok Láska môže byť tvrdý učiteľ zobrazený najskôr Life koučing.

Ako z nepohody do pohody

Marek Hrebík — Wed, 15 Jan 2020 11:56:20 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 1/2019

Sme ako presýpacie hodiny. Každé ráno sa nastavíme, že cez nás prepadnú stovky úloh, ktoré musíme zvládnuť. Neraz do úzkeho hrdla natlačíme príliš veľa vecí odrazu a priechod zablokujeme. Efektívny spôsob je iba jeden – brať veci jednu po druhej a nechávať ich cez seba prechádzať pomaly a rovnomerne ako zrniečka piesku. Pravdaže, neboli by sme dosť vynaliezaví, keby sme to nechceli okabátiť. Aj si neraz myslíme, že sa nám to darí, než sa prihlási rozhasené telesno i duševno.

Myseľ a telo sú jedno

Telesná a emočná energia sú úzko prepojené. Keď nám nároky začnú uberať z telesnej energie, jedným z dôsledkov je, že začneme pociťovať emočný stav núdze. Zistíme to ľahko – nazhromaždené negatívne emócie sa postarajú o frustráciu, úzkosť, márnosť a neraz aj deštrukciu namierenú voči sebe.

Odborníci poukazujú na to, že z hľadiska energetického nás negatívne emócie stoja príliš veľa síl. Zlé pocity sú zákerné hneď dvojnásobne, pretože sú veľmi nákazlivé. Keď v ostatných prebúdzame strach, hnev a neistotu, postupne sa to odzrkadlí na ich schopnosti efektívne popri nás fungovať. Chronicky negatívne emócie, predovšetkým hnev a zlá nálada sa prejavujú intenzívne psychosomaticky cez najrôznejšie ochorenia – najskôr výstražné, a potom aj závažné.

Ani kláštor nie je bezpečný

Epidemiológ David Snowdon skúmal tieto súvislosti v štúdii, ktorej sa zúčastnilo 678 starnúcich mníšok v Škole rádových sestier notredamskej kongregácie. Snowdon chcel zistiť, aké príznaky odlišujú rádové sestry, ktoré neskôr ochoreli Alzheimerovou chorobou, od tých, ktoré zostali zdravé. Všetky mníšky mali napísať esej o svojom vstupe do rádu, keď mali dvadsať rokov. Po dôkladnej analýze Snowdon odhalil, že sestry, ktorých eseje obsahovali prevažne pozitívne emócie (šťastie, lásku, nádej, vďaku a spokojnosť), žili častejšie dlhšie a dokázali toho viac. U mníšok s najvyšším počtom kladne emočne ladených viet bolo riziko úmrtia v akomkoľvek veku o polovicu nižšie, ako u sestier s najnižším počtom takýchto viet. Tieto výsledky súhlasia so závermi niekoľkých ďalších štúdií, podľa ktorých depresia – najnákazlivejšia zo všetkých negatívnych emócií, dvojnásobne zvyšuje riziko ochorenia Alzheimerovou chorobou.

Záchrana v emočnej energii

Keďže telesná energia pôsobí ako palivo na podnietenie emočných zručností a schopností, potrebujeme mať na vydanie toho najlepšieho zo seba prístup k príjemným a pozitívnym emóciám: radosti, výzve, dobrodružstvu a príležitosti.

Emočnú energiu môžeme dobíjať jednoducho tak, že úplne zmeníme činnosť. Autori knihy Buďte ve formě J. Loehr a T.Schwartz popisujú, ako málo sa ľudia venujú čisto zábavným a odpočinkovým činnostiam. Jednou z najzásadnejších otázok, ktorú kladú svojim klientom, je: „Ako často zažívate vo svojom živote pocity radosti a hlbokého uspokojenia?“ Keď sa domnievate, že najčastejšie počujú odpoveď „málokedy“, tak máte dobrý odhad.

Autodiagnostické precitnutie

Položte si tieto otázky a bez zbytočnej analýzy úprimne odpovedajte:

Koľko hodín týždenne venujete aktivitám, ktoré sú len pre vaše potešenie a oddych?
Ako často sa cítite úplne uvoľnení?
Kedy ste naposledy hodili všetko za hlavu a len ste sa bavili?

V odpovediach podľa Loehra a Schwartza nájdete priamu súvislosť medzi tým, či máte akékoľvek zábavné, uspokojujúce a upokojujúce činnosti medzi prioritami. Rovnako tak sa viete presvedčiť, či čas, ktorý im venujete, považujete za nedotknuteľný. Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že máme silný sklon nechať sa pohltiť naliehavosťou všetkého, čo musíme urobiť. Sme lapení vo svojej hlave a v tom, o čom sa domnievame, že je dôležité. Potom je až príliš jednoduché upadnúť so stavu chronického napätia, úzkosti a večného rozptýlenia. Do stavu, ktorý neustále poháňa naše životy a ľahko sa stáva autopilotom nášho fungovania.

Chceme hodinu navyše, aj keď sme preflákali celý deň

Prečo sa nám nedarí zmeniť životný štýl, hoci vieme, že nám škodí, keď prepíname sily a kašleme na psychohygienu? Odpoveď je prostá. Sme skonštruovaní ako druh, ktorý nemá tendenciu príliš myslieť na to, čo získa a stratí, ak sa to týka budúcnosti. V psychologickom žargóne sa táto dynamika nazýva „hyperbolický úpadok“. V bežnej reči to znamená, že ľudia majú tendenciu konať tak, akoby ich budúcnosť neexistovala, alebo ako keby mala byť ideálna. Jedna zo štatistík hovorí, že až 80 percent ľudí, ktorí sa podrobili bypassu, najčastejšiemu kardiochirurgickému zákroku, neprijalo ani najmenšie opatrenia v životnom štýle, aby sa vyhli ďalšej operácii.

Takým klasickým príkladom je tiež cvičenie. Ľudia o ňom premýšľajú aj takto: motivácia, aby si sadli na stacionárny bicykel ich bude stáť šesť jednotiek hodnoty (čas a energiu). Ale prínosy (vypracované svalstvo a kondícia) majú hodnotu ôsmich jednotiek. Čistý zisk tak predstavuje dve jednotky. Logicky je teda dôvod vysadnúť na bicykel. Ale ups, má to zádrhel. Tých osem jednotiek príde neskôr, niekedy vo vzdialenej budúcnosti, pričom tých šesť musia investovať hneď teraz.

Keďže budúcu hodnotu si ceníme menej než súčasnú, presvedčíme samých seba, že tých osem takých lákavých nie je, lebo potrvá, než sa investícia vráti. Ešte nadôvažok treba kvôli tomu aj zamakať. Suma summarum, čert ber bike, v bare alebo pred telkou mi bude dobre okamžite. Víťazia iba tí, ktorí si dokážu na „zisk“ počkať a oddialia pôžitok.

Ako zmanipulovať hlavu?

Nebýva ľahké docieliť, aby nám všetko, čo potrebujeme robiť, robilo aj radosť. Najľahšie to ide, keď pracujeme na niečom, čo nie ani jednoduché, ani zložité, pričom nás úloha nesmie preťažiť a ani podceniť. Potom sa objavuje pocit, ktorý sa označuje ako „flow – tok“, stav zvýšeného zamerania a ponorenia sa do činností. Práve tento stav potrebujeme, aby sme si vytvárali nadľahčenie a neboli zahltení záťažou a napätím. Na jeho dosiahnutie potrebujeme využívať emočnú inteligenciu. Emócie totiž zohrávajú rolu pri tom, ako dokážeme využiť ich energiu na činnosť, ktorá bude konštruktívna.

Priekopník pozitívnej psychológie, Mihaly Csikszentmihalyi je „architektom“ poňatia o spomínanom stave „flow“ – tvorivom momente, kedy je človek úplne pohltený činnosťou, ktorú robí. Tento stav môžeme najlepšie pozorovať u detí – prestanú vnímať, čo sa okolo nich deje a naplno sa pohrúžia do toho, čím sa práve zaoberajú. Robia to s plným nasadením a bez kompromisov, svoju pozornosť neprerušujú. To je na harmonizáciu hemisfér nesmierne blahodarný proces. Vplyvom informačných technológií, ktoré sústredenosť a koncentráciu narúšajú, je pre ľudí čoraz náročnejšie taký uvoľnený, radostný a tvorivý stav zažívať.

Radosť ako nevyhnutná zložka pohody

M. Csikszentmihalyi zasvätil tridsať rokov organizovaniu výskumu na tisícoch ľudí po celom svete v snahe zistiť, čo sa deje vo chvíľach ich najväčšej radosti. Je to zásadné kvôli tomu, lebo prístup k radosti spoľahlivo neutralizuje krízové a záťažové stavy. Radosť je tiež vec, ktorá stojí za harmóniou a dáva zmysel vášmu snaženiu. Podľa týchto indikátorov si viete skontrolovať aktivity tak, aby ste z nich vyťažili čo najviac radostných okamihov. Je na to potrebný prítomný jeden, dva alebo všetkých osem nasledujúcich faktorov:

Čelíte tým úlohám, ktoré máte šancu dokončiť.
Môžete sa v kľude zamerať na to, čo robíte.
Ciele máte jasné a konkrétne.
Prítomná je okamžitá spätná väzba.
Vaša angažovať a účasť sú nenútené.
Máte pocit kontroly nad vlastným konaním.
Počas aktivity neuvažujete nad sebou. Radšej myslíte na seba až po tom, čo ste splnili úlohu.
Pocit plynutia času je pozmenený, prestali ste ho vnímať.

Prioritou je stanoviť si priority

Mozog nemá čidlá únavy ako svaly. Vyčerpanosť šedej kôry zistíme iba nepriamo. O to viac potrebujeme dbať na to, aby sme mozog nepreťažovali.

Skúsenosti pri sprevádzaní ľudí mi ukazujú, že niekedy vedie cesta iba tadiaľ, že človek povie NIE čo najviac veciam, ktoré mu škodia. Pasce negatívnosti striehnu všade okolo a keď do nich človek opakovane padá, navodzuje mu to stav bezmocnosti a paralýzy. Pomáha na to tréning všímavosti. Potrebujete spozorovať, kedy sa vo vašej hlave začne šíriť negatívna energia. Dá sa to dobre ustáť cez „sval vďačnosti“. Keď ste namiesto vznášania výhrad, kritiky a frflania vďační, začnete si všímať iné detaily okolo seba. Odrazu si uvedomíte, čo je oceneniahodné a prínosné vo vašom živote.

Pomôcka na pozitivizmus

Neuropsychológ Riek Hanson prirovnáva „prácu hlavy“ na negatívnych a pozitívnych zážitkoch k „syndrómu suchého zipsu a teflonu“. Tvrdí, že pre Matku prírodu je dôležitejšie naše prežitie než radosť z nejakej konkrétnej udalosti, a preto máme sklony pamätať si negatívne zážitky omnoho intenzívnejšie než tie pozitívne. Ohrozenie diviakom má na nás väčší vplyv než spev vtáčika! Negatívne zážitky sa teda na nás nalepia ako suchý zips, usídlia sa nám vo vedomí, kde ich dookola vyhodnocujeme, často práve vtedy, keď sa snažíme zaspať. („Nemôžem uveriť tomu, že mi šéf nepoďakoval za to, že som ostal v práci dlhšie kvôli práci na projekte. Vôbec neoceňuje, ako usilovne pracujem! Obetoval som tomu už množstvo času“). Našťastie, človek dokáže vzorec opätovného upadania do negatívneho myslenia zmeniť.

Čím dlhšie si podržíme pozitívny okamih vo vedomí, tým viac neurónov bude medzi sebou prenášať informácie, čo v našom mozgu vytvára vhodné prostredie pre pocit šťastia. A preto ak chceme, aby sa v nás pozitívne zážitky zachytili (a neskĺzli ako po teflónovom povrchu), musíme sa na ne sústrediť aspoň 20 sekúnd. Hanson tvrdí: „Čím viac budú vaše neuróny vysielať pozitívne informácie, tým pevnejšie prepojenie neurónovej štruktúry budú vytvárať.“

Návod je prostý: založte si denník vďačnosti, do ktorého si budete zapisovať pozitívne zážitky dňa. Nakreslite niečo výnimočné, čo ste zažili a za čo ste vďační. Alebo sa chváľte pred inými, či nahlas sami pred sebou, všetkým tým dobrým, čo vás postretlo. Každá z týchto aktivít vám zaberie aspoň 20 sekúnd a vďaka tomu, že sa sústreďujete na niečo pozitívne, sa upevnia neurónové spojenia.

Pozor na mód akvárijnej rybičky – stále v pohybe a stále bez cieľa

Pre kvalitu nášho života je rozdiel, či sa kĺžeme po povrchu a žijeme na efekt – bez hĺbky a múdrosti, alebo ideme do seba a objavujeme veci, ktoré skutočne potrebujeme. Pre dosahovanie naplneného života je nevyhnutné opúšťať “bublinu pohodlia” a vystavovať sa mimokomfortným zážitkom. Zóna pohodlia je ako jaskyňa ozvien. Jediné, čo počujete, je ozvena toho, čo hovoríte. Pohodlnosť sa tiež podobá na zrkadlovú chodu, kam sa pozriete, vidíte to, čo chcete vidieť. Výsledkom je strata schopností spoznávať, vyjednávať, argumentovať, prijímať zmenu, alebo len byť uvoľnení, spontánni, autentickí…

Prevencia je o jednoduchých veciach. Dan Gilbert, jeden z autorov významnej štúdie o šťastí radí: „Hlavné je byť oddaný niekoľkým jednoduchým typom správania: meditácii, telesnému cvičeniu, dostatočnému spánku, altruizmu…“ Dodáva, že popritom nesmieme nezabúdať na rozvíjanie sociálnej prepojenosti a službe druhým.

Tri ľahko realizovateľné opatrenia pre viac pohody

Úspora energie

Jednu molekulu glukózy môžete spáliť tak, že z nej dostane 36 jednotiek energie, alebo len dve. Spoľahlivým vyplytvaním energie je, keď ste vo vzdore, zlosti, negativite, agresivite, kritickosti…

Skúste si predstaviť pomer toho, koľko negatívnej energie vynakladáte na obranné reakcie – frustráciu, hnev, strach, závisť v porovnaní s pozitívnou energiou vynaloženou v záujme vášho osobného rastu, zvyšovania proaktivity a veľkorysosti. V tom pomere obranných reakcií a zdrojov pozitívnej energie je ukryté, ako veľmi vás negatívne návyky oslabujú, lebo spotrebúvajú nazbieranú energiu. Preto potrebujete zlozvyky nahrádzať dobrozvykmi, aby ste mali veci vo svojich rukách a nevláčili vás automatické reakcie.

Vyberte si jeden zlý návyk a celý mesiac ho nahrádzajte niečím, čo je pre vás prínosnejšie. Tým opakovaním postupne docielite, že zlozvyk oslabne a vy budete pútať pozornosť na to nové, žiaduce. Keď sa z toho stane automatická činnosť, viete si pribrať ďalšiu vec. Chcieť odrazu riešiť toho veľa naraz nie je dobrá stratégia, lebo si to vyžaduje veľa kapacít, ktoré aj tak nemáte.

Smejúci sa mozog

Vedci preskúmali, že na úsmev vám stačí rozhýbať 17 svalov. Na mračenie ich potrebujete 43. Je teda zrejmé, čo stojí menej námahy.

Usmievajte sa 90 sekúnd, aj keď vám nie je do smiechu, alebo aspoň urobte usmievajúcu sa grimasu. Mozgu je takmer jedno, či sa pri tom cítite dobre, alebo zle, pretože sotva vníma rozdiel medzi realitou a stimuláciou – to až náš intelekt rozpoznáva a interpretuje určitú situáciu. Nadvihnutím mimiky tváre do úsmevu signalizuje príslušný sval receptoru v mozgu: „je usmievavo“. Tento receptor podnieti mozog, aby uvoľnil hormóny šťastia (endorfíny), ktoré vás pomaly zaplavia pocitom dobrej nálady. Treba to robiť niekoľkokrát denne a zotrvať pri tom aspoň 4 týždne. Stane sa tak z toho vaša prirodzenosť „v tvárení sa“.

Zlepšenie nálady

Ste nejakí namrzení? Čo keby ste šli niekomu s niečím pomôcť? Postaráte sa tak o trojaký úžitok: niekomu ste pomohli niečo vyriešiť, vy máte z toho dobrý pocit a vzťah vás dvoch to upevní, lebo sa na vás môže niekto spoľahnúť.

Áno, počujem skeptické hlasy, že čo keď ten druhý nebude za pomoc vďačný? Tak tomu sa hovorí život. Pomoc netreba vnucovať, iba ponúkať. Väčšinou to vyjde a občasný neúspech neznamená, že by sa vám to neoplatilo robiť. Práve naopak, konanie dobrých skutkov sa postará o to, aby ste si vyslúžili výdatnú dávku posilnenia vlastnej hodnoty.

Príspevok Ako z nepohody do pohody zobrazený najskôr Life koučing.

Je problémom vzťah alebo niečo iné?

Marek Hrebík — Wed, 01 Jan 2020 09:48:46 +0000

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 1/2020

Ľudia si zvyknú zúfať, že ich vzťahy sú magnetom pre celý rad problémov. Pozabudnú, že na prah dverí k svojmu vzťahu položia aj širokú škálu svojich osobných starostí. Aby zmiernili svoju nespokojnosť, sklamanie, úzkosť alebo hnev, obvinia partnera z niečoho, za čo nemôže. Zvyčajne to vedie k tomu, že začnú riešiť svoje problémy z nesprávneho konca.

Keď sa starosti z časti života jedného z partnerov prenesú do ich vzájomného vzťahu, dostáva spolužitie riadne zabrať. A hoci môžem zo svojej praxe potvrdiť, že kvalitný vzťah dokáže efektívne vyriešiť hlboko zakorenené osobné problémy, nie je všemocný na riešenie úplne všetkého. Hlavne, keď nevyjde na povrch pravá príčina toho, čo vzťahu vlastne vyčítame.

Niekedy sa to „pravé“ miesto, kam patrí vzťahový problém, nedá nájsť bez pomoci zvonka. Treba na to nadhľad a odstup niekoho, kto nie je emočne zainteresovaný vo vzťahu.

Podelím sa o šesť príbehov, v ktorých mali partneri zastreté problémy. Vyvolali emocionálnu nesúdržnosť, ktorá vzťahom zatriasla.
Ľudia aj okolnosti sú zmenené kvôli ochrane súkromia. Inak je v príbehoch premietnutá schéma, ktorá zacyklenosť vo vzťahu spôsobí. Tá má potom za následok, že sa partneri od seba vzďaľujú a vháňa ich to do deštruktívnosti – voči sebe, partnerovi, aj vzťahu ako takému.

Príbeh o zástupnom probléme

„Prežívam v meste stres, všetok ten hluk a smog ma zaťažujú. V hĺbke duše snívam, ako som niekde na samote, chovám ovce a pestujem bylinky,“ rozpráva mi 31-ročná Monika. Túži po tom, aby mohla uniknúť do vlastného sveta, ponoriť sa do čias predkov, ktorí žili pokojnejšie a vyrovnanejšie. Má však partnera, s ktorým splácajú hypotéku za byt. Monika začala byť popudlivá a zlostná voči Petrovi, s ktorým žije. Obviňuje ho z toho, že sa nechce presťahovať na vidiek a nechá ju trpieť. O svojej túžbe mu rozprávala, ale on ju berie ako rozmar a uťahuje si z nej. Takmer denne sa hádajú a vyzerá to, že sa už nedokážu dohodnúť na ničom.
Keď sme sa na Monikinu situáciu pozerali spoločne, uvedomila si, že hoci túži po živote na vidieku, nevie si predstaviť, že by sa niektorých vecí vzdala. Chcela by čaro dediny, ale aj kultúrne vyžitie a stretávanie sa s priateľmi na káve. Nebola si celkom istá svojou túžbou. Mala v sebe rozpor medzi realitou a ilúziou, ktorej chýbali jasné kontúry a finančná istota. Povedala si, že zmenu životného štýlu nemusí robiť drasticky a môže sa cez víkendy prácou na farme presvedčiť, či jej snívanie naplní očakávania. Na počiatku však bolo jednoduchšie obviniť partnera, že jej bráni v tom, čo by chcela robiť, než zistiť skutočnú príčinu svojej nespokojnosti a prevziať zodpovednosť.

Príbeh o nevyriešených problémoch z detstva

„Skutočne mám pocit, že ma nikto nechápe. Rozprávam až do vyčerpania a nikto si ma nevšíma. Poviem, že chcem byť sám v pracovni, ale aj tak mi žena nedá pokoj“, rozpráva zronený Peter. Vzťah medzi ním a jeho manželkou Katkou, matkou na materskej, sa tak prudko zhoršil, až si Peter začal klásť otázku, či svoju ženu ešte stále miluje.
„Nechápem to,“ vysvetľovala mi Katka. „Toľko viem o jeho práci, že keby ochorel, mohla by som ho v nej bez problémov zastúpiť. A aj tak sa stále sťažuje, že ho nepočúvam. Trávim skutočne veľa času tým, aby som tu pre neho bola a on to nedoceňuje, ani mu nedochádza, že to ide na úkor mňa a mojich potrieb, o ktoré sa nezaujíma.“

Pri skúmaní Petrovej potreby byť vypočutý a pochopený sme sa ocitli v jeho detstve. Keď bol malý, rodičia sa rozviedli a jeho pocity bezmocnosti a bezvýznamnosti zostali uložené v emočnej pamäti. „Nikto sa nezaujímal, ako mi je, čo si myslím, ani čo chcem,“ ťažko si povzdychol Peter. Jeho deti mu pripomenuli, že nechce dopustiť, aby si prežili niečo podobné ako on. Tým sa jeho dávno zabudnuté emócie obnovili a spustili obavy a úzkosť. Bol to jeho osobný problém, ktorý nemal so vzťahom s manželkou nič spoločné. Keď to Katka pochopila, už neprikladala Petrovým náladám takú váhu. Krízový stav vo vzťahu zažehnalo aj Petrovo rozhodnutie riešiť svoje emočné zranenie s terapeutom.

Príbeh o niekom treťom

Keď dvojica v krízovom stave za mnou príde, nie vždy hneď priznajú, že v hre je aj niekto tretí. Vyjde to však na povrch, lebo dlhodobé problémy dosiahnu vrchol práve preto, lebo jeden z partnerov, alebo aj obaja, majú ďalší vzťah. Mnohé paralelné vzťahy sa začínajú ako nevinné priateľstvo, lebo človek viazaný vo vzťahu si nehľadá ďalší vzťah. Začína sa to neškodne, ako popisuje Lucia: „Najprv som cítila pri bežnom rozhovore s kolegom iba akési príjemné mravčenie. Potom nasledovali dlhšie rozhovory, pri ktorých sme si obaja čoraz otvorenejšie vymieňali názory na život, a napokon aj na svojich partnerov.“ Lucia sa ani nenazdala a priateľské debaty s kolegom sa stali veľmi osobné. Sympatie silneli, až napokon prišlo k prvému náhodnému dotyku pri zalievaní kávy v kuchynke. Potom už nebolo cesty späť, lebo iskrenie prerástlo obom cez hlavu. Ich vzájomný vzťah sa stal čoraz dôvernejší, a hoci sa opakovane rozhodli, že si už nebudú telefonovať, po niekoľkých dňoch toto rozhodnutie prestali rešpektovať. Zrazu bola z ich priateľstva ľúbostná aféra.

Z takéhoto milostného pomeru vyplývajú trápenia znemožňujúce riešiť problémy v pôvodnom vzťahu. To si musela napokon Lucia priznať, lebo všetku svoju emocionálnu energiu vkladala do paralelného vzťahu s kolegom. Až keď vyšla najavo pravda, mohla sa Lucia s manželom otvorene rozprávať o tom, čo by potreboval ich dlhoročný vzťah na záchranu a čo chcú preto obaja urobiť. V ich prípade išlo „nadviazať“ na staré dobré časy, lebo mali vybudované pevné vzťahové jadro a rozhodli sa obaja pre záchranu vzťahu.

Príbeh o zľaknutí sa z číslovky

„Vôbec nijako to nesúvisí s tým, že som už mala štyridsať, aj tak by som od teba odišla. Nemá zmysel s tebou byť, iba sedíš pred telkou, nič ťa nezaujíma a ja som pre teba vzduch. Ani v posteli to nie je veľká sláva.“ Vypustí naplno paru Janka, ktorá síce partnera na sedenie „dovliekla“, ale iba preto, aby pochopil, že ona si ďalej pôjde svojou cestou. On si neodpustil uštipačnú poznámku, že to jej naháňanie stratených rokov už aj tak nedohoní a kto už by ju len chcel takú zvädnutú. To on si potrebuje nájsť mladšiu náhradu, aby mal pocit, že žije. Asi si viete predstaviť, ako som musela do tej roztržky vzájomného obviňovania sa rázne vstúpiť.

Vo svojej praxi opatrne používam termín kríza stredného veku. Ľudia sa voči nemu ohradzujú, lebo je spojený s mnohými zjednodušenými mýtmi. Avšak, psychológia ľudského správania nepustí. My v pomyslenej polovici života začneme, zvyčajne nevedomky, bilancovať svoj život a to, kam sme došli a či je to v súlade s našimi predstavami. V skutočnosti nemusí ísť o krízu so všetkými dramatickými prvkami, ktoré toto slovné spojenie naznačuje, ale má to významný vplyv na vzťah.
Pre niektorých mužov je zdrvujúce zistenie, že ich sexuálna výkonnosť pomaly klesá: v dvadsiatke zvládli tri orgazmy za noc a teraz majú čo robiť, aby sa im podaril jeden. Niektoré ženy zasa prepadnú panike, keď si všimnú, že si ich muži už nevšímajú. Začnú sa porovnávať s mladšími ženami a závidia im štíhlu líniu, životnú energiu a ľahkosť pri riešení problémov.

Viac než tretina mojich klientov, mužov aj žien, rieši situáciu, ktorá pripomína krízu stredného veku. Všetci sa jedného dňa zobudili s myšlienkou, že život je príliš krátky na to, aby… Každý prichádza s iným ukončením tejto myšlienky, ale všetci majú spoločné jedno: čas je vymedzený a oni nepoznajú deň zúčtovania. V tomto kľúčovom bode života si ľudia kladú otázky: Aký má život význam? Aký zmysel môžem dať svojej existencii?

Niektorí sa rozhodnú, že život je príliš krátky na to, aby sa v ňom trápili, alebo aby zotrvávali v nešťastných vzťahoch. Je to pre nich signálom, že si život treba ešte užiť a rozhodnú sa to vyskúšať s novým partnerom. Nie vždy sa to podarí, ale tá túžba je mocnejšia ako všetko, čo doteraz vybudovali a nasledujú víziu prísľubu niečoho lepšieho.

Iný spôsob, ako sa s tým ľudia vyrovnávajú je v popieraní. Vedie to k únikom, kedy začne človek nadmerne niečo užívať – látkové aj nelátkové, pohltí sa prácou, zahltí adrenalínom, rozohrá aférku, utráca na zbytočnosti, zverí sa do rúk plastických chirurgov…

Tak sa stane, že ľudia na úniku pred sebou nestíhajú prirodzene starnúť. A keďže pred sebou sa ujsť nedá, doháňa ich to zle pripravených zvládať seba aj vzťah.

Príbeh nadvlády sebarealizácie

„Nevládzem už ďalej zvádzať súboj s jeho firmou. Vždy som tá druhá. Je schopný ešte aj pri milovaní skontrolovať telefón a riešiť niečo pracovné. Môj svet ho nezaujíma, veď čo už by len mohlo byť vzrušujúce na mojej nudnej práci. Síce mi hovorí, že ma ľúbi, ale keby prišlo na rozhodovanie či ja alebo firma, bojím sa, že by jeho voľba bola jasná. Mňa potrebuje o trochu menej.“ S trpkým smútkom konštatuje Eva, ktorej na svojom partnerovi veľmi záleží, ale jeho posadnutosť prácou jej strpčuje život.

Medzi mojich klientov patria aj ľudia, ktorí majú problémy so schopnosťou milovať a byť milovaný. Nebýva to u nich tak, že by sa navzájom s partnerom potrebovali, ako je to u bežných zamilovaných dvojíc. Môžu mať veľmi blízky partnerský vzťah, no aj tak sa ľahko rozchádzajú. Nijakým spôsobom si svojho partnera nepripútavajú. Napriek tomu je ich partnerstvo pozitívne, ale ak by sa museli na dlhšie odlúčiť alebo by jeden z nich zomrel, vzali by to z filozofickej roviny. Takýto ľudia sa absolútne ovládajú a žijú podľa svojich vlastných pravidiel, aj napriek tomu, že majú radi svojho partnera. Príčinou ich „chladnosti“ je, že si vysoko cenia svoju sebarealizáciu. Ich práca je nadovšetko a za svoju pozíciu by dali život. Partner im v tom zvykne prekážať, lebo si nárokuje na viac pozornosti než to iné významné v ich živote. Keď sa takýto človek chce realizovať v maximálnej možnej miere, riskuje, že pritom zničí životy iných ľudí.

Viete si to dobre predstaviť, keď čítate životopisy slávnych ľudí. Obdivujeme ich a skladáme hold ich dielam, ale v koži ich partnerov by sme nechceli byť za žiadnu cenu.
„Cesta k sebarealizácii sa môže stať slepou uličkou: potreby vyššej kategórie nie sú také zreteľné, nesporné a ľahko ich možno zameniť za iné potreby vplyvom sugescie, napodobňovania alebo nesprávneho úsudku či zvyku.“ Tieto slová napísal americký psychológ A. H. Maslow v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Jeho povestná pyramída je hierarchiou piatich základných ľudských potrieb, od najnižších, ako sú fyziologické, až po najvyššie – potreby sebarealizácie a sebatranscendencie.
Doba, v ktorej žijeme nahráva na to, že sa reklama, marketing a médiá dostali na sofistikovanú úroveň obchodovania s potrebami. Poznáte to na sebe. Musíte byť poriadne v strehu, aby sa vám nestalo, že namiesto odhalenia, skúmania a pochopenia vlastného JA, si kúpite dovolenku, fľašu vodky alebo nové auto.

Príbeh rozdeľujúcej spirituality

„Takmer každé ráno stojac v zápche mi zíde mi na um, načo toto všetko je. Určite existuje aj niečo iné ako iba výkazy a prognózy. Chcel by som, aby môj život za niečo stál, a nie iba preflákať hodiny dňa, aby som apaticky zaspal pred telkou. Ako tak sedím v aute a pozerám sa na ostatných šoférov, je mi ťažko. Ak by som mal žiť znovu, chcel by som mať čas na premýšľanie. Zároveň by som chcel žiť s niekým, kto by si vedel vážiť každú sekundu.“ Uzavrie svoju sebareflexiu 52-ročný Marek.

Zažívam, ako čoraz väčšmi ľudí irituje sebastredný a materialistický spôsob života. Niektorých to dovedie k nejakej vyššej moci, mystickej alebo náboženskej.

Keď počúvam klientov, ktorí zamýšľajú opustiť svojho partnera, ako hovoria o svojej budúcnosti, ktorú si spájajú s harmóniou, naplnením a spokojnosťou, podobá sa to na spirituálne hľadanie. Pre Mareka sa hľadanie novej vedomej lásky stalo únikom zo všednej existencie a vstupenkou do skvelej budúcnosti. Pre jeho partnerku Betku, ktorá považovala ich partnerské puto za dosť pevné na to, aby posilnilo ich lásku, to bolo zdrvujúce. Nechápala, ako môže jej muž zahodiť roky spolužitia iba preto, že ho ťahá nejaká „duchárčina“. Bola s ním na jednom seminári a vydesilo ju to. Mala pocit, že to je ako sekta, kedy treba uctievať gurua, lebo on má návod, ako byť šťastný. Boj o svojho muža s ním prehrala. Jeho očarenie prísľubom slobody a éterickej lásky bolo silnejšie.
Zažila som v inom príbehu vytriezvenie z takéhoto nadšenia, ale pre vzťah už bolo neskoro. Okúzlenie ilúziou dokonalosti má moc dočasne pretvárať potenciál človeka, ale netrvá to večne. Hoci partnerské spolužitie prispieva k prežívaniu života naplno, samo osebe nedokáže zmeniť prázdny život na zmysluplný, pokým sa tak nerozhodnú obaja partneri. K tomu si treba veci odkomunikovať ešte skôr, než príde k emočným a spirituálnym únosom.

Život ako telenovela?

Všeobecná nespokojnosť a zatrpknutosť prameniaca z toho, že nám nie je dobre samým so sebou, sa odráža v našom partnerstve. Zrazu sa niečo, čo skvelo fungovalo, mení na niečo pokazené. Lenže čo si s tým počať, keď práve na toto sme manuál nedostali?
Pri zásadných otázkach, aký zmysel má život alebo ako sa môžem znovu zaľúbiť do svojho partnera, sa to neoplatí riešiť ako v seriáloch, kde sa ľudia konfrontujú ihneď a rozmýšľajú až neskôr. Zákonitosť je, že tajomstvá vždy vyjdú najavo a postavy si zvyčajne vyberú najdramatickejší spôsob konania – pre pozeranie je to skvelé. Akurát, v harmonických partnerstvách práve toto nefunguje. Než vynesieme ortieľ nad svojím partnerom, mali by sme si urobiť poriadok v sebe, vyjasniť si kto sme, zrovnať si očakávania, upratať sklamania a potom do toho prizvať partnera. Je pravdepodobné, že tiež rieši svoj náklad. Spoločne sa dá potom odtiahnuť niekde, kde bude bezpečne zrecyklovaný. Či už v prospech alebo v neprospech vzťahu, ale bez zbytočných melodramatických gest a pozraňovaných ľudí, o deťoch nehovoriac.

Dať to najdôležitejšie – seba, na prvé miesto, aby tam potom mohol byť aj vzťah

Sme sociálne párové bytosti a jeden bez druhého neprežijeme. Keď sa však spárujeme spôsobom, ktorý popiera našu integritu a autonómiu, máme problém. Zrazu život nemá taký zmysel, že by nám to dávalo zmysel. Často dostávam od klientov otázku, ako si má človek zaplniť prázdne miesto, ktoré je také významné, že tam tá prázdnota vyrába čiernu dieru. Každý si potrebuje nájsť vlastnú odpoveď, aby bola v súlade s jeho vlastným svetonázorom a odrážala hodnoty a postoje, ku ktorým sa hlási. Moja skúsenosť hovorí, že keď si človek svoj život vyladí sám za seba, potom ladí aj so životom toho druhého. Rešpekt a úcta k svojmu svetu nám pomáha akceptovať hodnotový svet toho druhého. Ponúkam inšpirácie za seba pre plnohodnotný živote s nádejou, že v nich nájdete impulz pre svoje vlastné hľadanie.

Namiesto konzumovania tvorte

Žijeme v dobe, keď sa cení iba činnosť, ktorá zarába peniaze. Je to zákerný manipulačný tlak, nedajte sa ním zatlačiť do kúta. Ak vás nejaká činnosť teší, hoci z nej nie je extra výsledok a nie je kvantifikovaná, aj tak sa jej venujte. Jej hodnota je v tom, že vám vytvára dobrý pocit zo seba a roztopaš z toho, že hoci nemusíte, môžete. Vymeňte teda pozeranie športu v telke za vlastný pohyb, vo svojom tempe a rytme, s vlastnými endorfínmi. Namiesto hotových jedál si uvarte podľa seba, hoci so zapísaním sa na kurz varenia. Zoznam kurzov je nekonečný – môžete čokoľvek – od kreatívy, praktických zručností, jazykových, rozvíjajúcich… Zmyslom je nesedieť doma a nedávať roly obete dôvod na výkon hodný Oskara.

Cesta je dôležitejšia ako jej cieľ

Neraz nepotrebujeme doraziť do cieľa, aby sme v ňom boli. Život nie je celkom ako bežecké preteky, ale oplatí sa neprešprintovať ho, ale odbehnúť ako maratón. Minimálne nás to naučí rozkladať sily, hospodáriť s energiou, zvládať emočné nepohodlie, prekonávať krízy a prísť na poznanie, že aj tak je všetko v hlave. Je rozdiel, keď si povieme, že nevládzeme a zastaneme vyčerpaním, alebo si povieme, že necháme nohy v ľahkom pohybe a budeme poriadne vydychovať, aby sme nabrali ďalšie sily.

Pýtajte sa, na čom skutočne záleží

Keď robíme závažné životné rozhodnutia a vyberáme si z rázcestníkov na životnej križovatke, uvedomíme si, že život a láska sú časovo obmedzené hodnoty. Vedomie toho nám pomáha s motiváciou, ako čo najväčšmi využiť ponúkané príležitosti a nepremárniť niečo, čo potom ľutujeme. Eckhart Tolle to trefne vystihol: „Naša myseľ je zaťažená nezmyselným bremenom stoviek vecí, ktoré budeme musieť urobiť v budúcnosti, namiesto toho, aby sme sa sústredili na jednu jedinú vec, ktorú môžeme urobiť práve teraz.“

Príspevok Je problémom vzťah alebo niečo iné? zobrazený najskôr Life koučing.