Koľkokrát denne si poviete: „To sa nepočíta!“

Hoci malé kroky vyzerajú nenápadne, dokážu urobiť veľký rozdiel. Už len kvôli tomu, že ak si nevšimnete pokrok, mozog nemá dôvod pokračovať.

Tento text je pozvánkou všimnúť si drobný pokrok ako psychologické palivo a učiť sa z neho žiť v každodennosti.

Prečo malé výhry prehliadame

Malé výhry sa nám javia ako nepodstatné. Namiesto toho, aby sme si všímali drobné momenty napredovania, sústreďujeme sa na to, ako ďaleko ešte musíme zájsť. A to prirodzene nahráva frustrácii.

Často si až neskôr uvedomíme, že osobné víťazstvá máme ľahko dostupné, len ich potrebujeme uznávať. Lenže to sa učíme skôr za pochodu. Málokedy sme k tomu vedení.

Naša spoločnosť je zameraná na veľké, zásadné úspechy. Tie malé akoby neboli „hodné príbehu“. A niekedy si do toho pridáme vlastný vnútorný kritický hlas, ktorý úspechy zľahčuje.

To, čo neuznáme, nám bude v motivácii chýbať. 

Malé výhry tvoria psychologické opory

Uznanie vlastných úspechov, akokoľvek malých, posilňuje pozitívny sebaobraz, sebahodnotu a sebavedomie. Každá zdolaná výzva a prekročenie komfortnej zóny potvrdzujú schopnosti, o ktoré sa môžeme oprieť aj nabudúce.

Keď vidíme, čo sme už dokázali, rastie odhodlanie pokračovať. Vytrvalosť, húževnatosť a proaktívny postoj patria k základným stavebným kameňom úspechu v práci aj v živote.

Presvedčenia, ktoré nás vedú… alebo brzdia

Pomáha vyhradiť si každý deň pár minút na sebareflexiu: Ktoré presvedčenia ma podporujú, a ktoré ma obmedzujú? Od nich závisí, ako interpretujeme progres, náročnosť aj vlastnú mieru kritickosti.

Dôležité je aj to, ako pristupujeme k nedokonalosti a zlyhaniam. Ak chyby vnímame ako učiace sa skúsenosti, prestaneme mať pocit, že snaha bola „premárnená“. Vďaka tomu dokážeme oceniť aj malé kroky.

Môže pomôcť aj päťsekundové pravidlo: nasledovať dobrú myšlienku hneď a urobiť malé dobro pre seba alebo pre niekoho blízkeho. Často stačí minimum času a výsledkom je dobrý pocit zo seba, ktorý vie byť silnou hnacou silou.

Účinné môže byť aj vizuálne „precvičovanie“ úspechu: predstavujte si scenár, v ktorom ste dosiahli cieľ. Zapojte zmysly, všímajte si detaily a nechajte sa tou energiou viesť ku konkrétnym krokom.

Malé víťazstvá v praxi: mail, telefonát, láskavosť, hranice

Niekedy sú to jednoduché veci, bez ktorých by sme sa neposunuli: jeden mail, telefonát, krátka správa, prvý krok.

Bagatelizujeme neraz aj láskavosť: že niekomu pomáhame, podporujeme ho a sme tu pre neho. Skutky láskavosti, veľké aj malé, posilňujú vzťahy a vytvárajú pozitívny vplyv na svet okolo nás.

Veľa závisí tiež od hraníc a odvahy povedať „nie“. Má to zásadný vplyv na to, ako sa držíme svojho zámeru, koľko máme kapacity a energie. Aj rozhodnutia o tom, čo urobíme a čo neurobíme prispievajú k tomu, či sa posúvame alebo stagnujeme.

Keď sa fixujeme na veľké ciele, riskujeme vyhorenie

Neustále sústreďovanie sa iba na veľké ciele môže viesť až k vyhoreniu. Keď sa zvyšujú nároky, často od seba očakávame, že nepoľavíme. Postupne však vypustíme presne tie veci, vďaka ktorým sme výkonní: prestávky a odpočinok.

Výkon potrebujeme vyvažovať aktivitami, ktoré nás nadľahčujú, hoci nie sú merateľné. Naháňanie sa nás zároveň oberá o „tu a teraz“. Neraz robíme veci rýchlo, len aby sme ich mali z krku.

Drobné zlepšenia a malé víťazstvá v každodennosti sú pritom silným zdrojom motivácie. Niekedy sa cieľ naplní „akoby sám“ práve preto, že sme sa oň po „kúskoch“ vydržali starať a zveľaďovať ho.

Motivácia sa nevytratí odrazu. Stráca sa v neuznaných drobnostiach.

Malé výhry a sebaregulácia: rutina, pohyb, čas, odolnosť

Vidieť a uznať malé víťazstvá posilňuje sebareguláciu, sebaovládanie a sebariadenie. Pomáha držať si rannú rutinu, vďaka ktorej vstupujeme do dňa s lepším postojom a ten podporí produktivitu aj sústredenie.

Malé výhry môžu vyzerať aj takto:

• pravidelné vstávanie v nastavenom čase,
• naplnený tréningový cieľ (kroky, joga, fitko),
• uprednostnenie dôležitých úloh,
• zvládnutie náročného rozhovoru pokojnejšie než minule,
• držanie hraníc, keď sú prekračované.

Uvedomenie si prekážok, ktoré sme zdodali, posilňuje odolnosť. Pripomína nám to, že výzvami dokážeme prejsť a vyjsť z nich silnejší.

Čo hovorí výskum: motiváciu drží konzistentný pokrok

Výskum kreativity a motivácie ukazuje, že pre motiváciu nie sú rozhodujúce len veľké prelomové momenty, ale konzistentný pokrok, aj keď je malý. Drobné úspechy vyvolávajú pozitívnu emocionálnu reakciu, ktorá zvyšuje odhodlanie aj výkon.

Malé výhry vytvárajú „špirálu smerom nahor“. Každý malý krok posilňuje vieru, že pokrok je možný, aj keď je cieľ ešte ďaleko.

Pochvala, sebaúcta a pokora: zdravá hranica

Je namieste pochváliť sa: primerane a s pokorou. Zdravá sebaúcta znamená potvrdiť vlastnú hodnotu aj tým, že si dovolíme uznanie.

Súčasťou reflexie má byť aj kritické, no konštruktívne premýšľanie: Prečo nedosahujem to, čo chcem? Rozdiel je v tom, či sa utápame v sebaľútosti, alebo hľadáme zdroje podpory a riešenia.

Sebadôvera je pozitívna. Chválenkárstvo pôsobí nepatrične a neautenticky.

Dopamín: keď mozog cíti, že to má zmysel

Keď uznáme malé víťazstvá, spúšťa sa uvoľňovanie dopamínu, ktorý zohráva dôležitú úlohu v plánovaní a dosahovaní úspechu. Keď človek cíti napredovanie, mozog ho odmeňuje a posilňuje správanie, vďaka ktorému budeme pokračovať.

Aplikácia do praxe

Skúste malý 2-minútový rituál:

• Napíšte si 3 malé výhry z dneška (aj drobnosti).
• Ku každej si dopíšte: „Čo to vypovedá o mne?“ (napr. vytrvalosť, odvaha, zodpovednosť).
• Vyberte si niekoho, komu chcete poslať jednu vetu uznania. Bez veľkých rečí, nenútene a úprimne.   

Pokrok nie je o dokonalosti

Je o tom ukázať niečo zo svojho snaženia každý deň. Aj keby to nebolo perfektné, stojí za to držať sa toho s vedomím, že ste v procese.

Fandite samým sebe a oceňujte sa za každú námahu a každé prekonanie sa. Len vy viete, koľko vás to stálo úsilia.

Foto: Patrícia GÜRTLER https://patriciagurtler.sk/

Príspevok Oceňujte sa za malé kroky. Menia všetko. zobrazený najskôr Life koučing.

Niektorí ľudia potrebujú dotykov viac, iní menej

Každý z nás má potrebu blízkosti nastavenú podľa svojich osobných hraníc. Faktom však je, že dotyky potrebujeme všetci. V praxi sa mi nepretržite potvrdzuje, že dotyk je dôležitejší, než si ľudia myslia. Mám na mysli dotyk v pozitívnom slova zmysle (pohladenie, objatie), nie nejaké postrkovanie alebo plácanie. Výskumy potvrdzujú niekoľko významných poznatkov o dotyku:  

• znižuje intenzitu bolesti,
• zlepšuje funkciu pľúc,
• znižuje stresové hormóny a krvný tlak,
• podporuje rast detí,
• spomaľuje srdcovú frekvenciu,
• znižuje hladinu glukózy v krvi,
• zlepšuje celkovú funkciu imunitného systému.

Dotyk je významná súčasť vzťahov

Tak k sebe, ako aj k ostatným. Keď sa ho naučíme postupne a prirodzene dávať i prijímať, cítime sa šťastnejší. 
Pevné, úprimné objatia sú zaručený spôsob, ktorý nielen nám, ale aj objímaným navodí pozitívne pocity, a zároveň to posilňuje vzťah ako taký.
Jemný dotyk, pohladenie a maznanie spôsobujú vylučovanie už spomínaných hormónov. Keď aj ako dospelí cítime starostlivý a pevný dotyk, cítime sa uvoľnene, bezpečne a dostávame tak signál, že sme ako bytosti oceňované a prijímané.

Druhov dotykov je veľa v rôznych variáciách 

Vyjadrujeme nimi náš emocionálny postoj voči druhým. 
Časť neverbálnej komunikácie sa odohráva vo fyzickej intimite a skúma ju haptika, ktorá popisuje, ako sa dorozumievame prostredníctvom dotykov. 
Naša koža je veľmi citlivá aj na jemný impulz, ktorý mozog okamžite registruje a posiela nám výsledok v podobe určitého pocitu. Vďaka dotykom zisťujeme, aký postoj k nám druhí majú a ako sa vzťahujeme my k nim. Práve tieto neverbálne signály fungujú často omnoho spoľahlivejšie než samotné slová. Prezradí nás práve telo, keď niečo iné hovoríme a niečo iné cítime. 
Ľudský dotyk má teda ďalekosiahly fyzický a emocionálny prínos. Je dôležitý pre všetky vekové kategórie od detí až po starých ľudí. Ak má dieťa od malička dostatok dotykov a maznania, je jeho mentálny a motorický vývoj podľa prieskumov neporovnateľne rýchlejší ako u detí, ktorým sa dotyku toľko nedostáva. Naopak, absencia dotyku môže viesť k rôznym emočným a kognitívnym poruchám.

Ženský a mužský hlad po dotykoch

Ako dospievame a starneme, dotýkame sa čím ďalej menej. 
Ženy sa všeobecne radi dotýkajú a vedia o tejto svojej potrebe hovoriť a aktívnejšie hľadajú spôsob, ako si ju naplniť. Zvyčajne povedia, že im chýba neha, blízkosť, pritúlenie. 
U mužov to funguje trochu inak. Skôr než objatím poctia priateľa buchnátom do chrbta alebo potľapkaním po pleci. Avšak aj pre nich je tento spôsob neverbálnej komunikácie veľmi dôležitý. 

Ako si nedostatok dotykov doplniť 

Najlepšími učiteľmi sú malé deti a domáci miláčikovia, ktorí pohladenie a maznanie často vyžadujú, a zároveň ho dokážu úprimne a príjemne opätovať.
Keď nemáte domáceho maznáčika, pomáhajú rôzne typy masáží.
Pomôcť si viete aj samoobjatiami.
Vyskúšajte si to: zložte ruky okolo tela a umiestnite ich tak, aby ste sa cítili prirodzene a pohodlne. Predstavte si, aký typ objatia si chcete dopriať: silné, intenzívne, jemnejšie alebo upokojujúce. Podľa toho smerujte ruky pri objímaní svojich ramien alebo prechádzaní po chrbte, šiji, hlave… Skúmajte, čo vám je príjemné a doprajte si takú dávku vlastných dotykov, hladkania, potľapkávania… aká sa vám žiada. Postupným praktizovaním vyviniete rýchly a účinný spôsob, ako samých seba „poláskať“.  

Foto: Ri_Ya / pixabay

Príspevok Prečo má dotyk zásadný vplyv na naše zdravie  zobrazený najskôr Life koučing.

1. Rozhodujte sa chladnou hlavou, no nepodceňujte emócie

Emócie nám pomáhajú rozhodovať sa v neprehľadných situáciách a v momentoch, keď musíme vyberať z množstva informácií a na dôkladnú analýzu skrátka nie je čas. Racio nám zase poslúži pri jednoduchších rýchlych rozhodnutiach. Spoľahlivá metóda pri zložitých dilemách je získať všetky informácie, zveriť ich podvedomiu a nechať ho istý čas nezávisle pracovať. Na niektoré rozhodnutia sa potom stačí vyspať. Správne sú tie rozhodnutia, pri ktorých zachováme chladnú hlavu. Keď je človek v moci pokušenia, pod vplyvom silných emócií alebo nátlaku, ktorý hlavu rozžeraví, idú všetky jeho najlepšie zámery bokom. Oplatí sa poznať spôsoby chladenia vlastnej hlavy – starajú sa o lepšie rozhodnutia o svojich prioritách.

Pozor na unavený mozog, lebo má sklon robiť veci, ktoré vyžadujú menší výber a nesú so sebou menšie riziko. To znamená, že prepracovaný, vyčerpaný mozog nedokáže zvoliť správne. Oplatí sa preto rozhodovať, pokým je mozog svieži, nie pri veľkej záťaži, napätí a preťažení.

2. Umlčte vnútorného záškodníka

Dôvodom, prečo sa niektorí ľudia nedokážu rozhodnúť, môže byť nedostatok sebadôvery. Človek sa bojí zlyhania a neúspechu a to mu bráni trúfnuť si a odvážiť sa. Veľkú rolu zohráva aj strach zo zmeny. Sme tvorovia zvyku a akákoľvek zmena, hoci pozitívna a očakávaná, je pre nás záťažou. Radšej teda zostávame v známom trápení, než by sme sa odhodlali k skoku do neznámych vôd, tobôž keď sme konzervatívne typy a nemáme radi vybočovanie zo zabehnutých koľají.
Zneistenie spôsobujú aj pochybnosti o správnosti vnútorného hlasu. Nie sme naučení pripísať význam vlastným pocitom a tušeniam.
Evolučne to však máme zakotvené, čo v nás často vyvoláva zmätok. Pri sprevádzaní klientov zažívam „vnútorného záškodníka“. Tak zjednodušene volám obavy, ktoré bojkotujú rozhodovanie. Úzko spolupracujú s vnútorným kritickým hlasom a udržiavajú status quo. V realite to potom často vyzerá tak, že keď urobíme jeden krok dopredu, vrátime sa pre istotu o dva späť, pretože čo ak… 

Tam sa naša predstavivosť rozbehne a vyrobí zo päť katastrofických scenárov. Čiže prajeme si zmenu, ale zároveň ju sabotujeme a potom musíme riešiť vnútorný nesúlad, lebo nás sa dostaneme do začarovaného kruhu.

3. Zozbierajte všetky informácie, no neanalyzujte príliš

Efektívne rozhodovanie treba začať presným určením podstaty problému, ktorý sa usilujete vyriešiť. Dilemu, krízu alebo problém sformulujte do podoby otázky. Mám odísť z práce? Mám sa presťahovať? Mám zotrvať v momentálnom vzťahu alebo ho ukončiť? Vytvorenie správnej otázky pomáha, pretože veľa zložitých problémov je popretkávaných vedľajšími a vnútornými rozptýleniami a odbočkami.
Potom je to proces postupného skúmania, ktorý sa začína zabezpečením všetkých informácií, ktoré sa problému týkajú.
Netreba to však prehnať, stačí dostatočné množstvo, aby ste mali celkový obraz. Keď máte pocit, že už máte aký-taký obraz, ale stále vás to vháňa do ďalšieho zisťovania, bude to pravdepodobne iba tendencia odložiť rozhodnutie. Ďalším krokom je zváženie a prehodnotenie informácií, ktoré máte k dispozícii.

Do hry vstupuje správny úsudok, zdravý rozum a kritické myslenie vedúce k analýze. V tomto štádiu treba brať do úvahy všetky zozbierané informácie a porovnať ich so svojimi vnútornými hodnotami – nádejami, cieľmi, snami a potrebami.

4. Skúste pravidlo „troch desiatok“ Suzy Welchovej

Spočíva v tom, že si položíte tri otázky:

• Aké budú pri hľadaní riešenia problému dôsledky každej možnosti o desať minút? 
• O desať mesiacov? 
• O desať rokov? 

Nejde o presný čas, počet dní či mesiacov. Prvá desiatka označuje „práve teraz“, teda o minútu, hodinu alebo o týždeň. Druhá desiatka predstavuje čas v blízkej budúcnosti, keď sa začne prejavovať počiatočná reakcia na vaše rozhodnutie a dôsledky možno reálne predpokladať. Tretia desiatka reprezentuje vzdialenú budúcnosť, ktorú si možno predstavujete len hmlisto, ale má význam skúmať ju bližšie. Potom nasleduje zváženie a prehodnotenie svojich možností. Pre získanie odstupu a nadhľadu je dobré spísať si jednotlivé položky. Nielen tie racionálne, ale aj tie emočné – pri niektorých odrážkach budete cítiť výrazný emočný náboj, a to pozitívny alebo negatívny, treba ho brať do úvahy, lebo v konečnom dôsledku rozhodne o vašej spokojnosti.

Potom vás to dovedie k otázke: Teraz, keď už viem, aké mám možnosti a aké sú ich dôsledky, ktoré rozhodnutie najviac vyhovuje predstave o živote, po ktorom túžim?“

5. Vaše rozhodnutie – vaša zodpovednosť

Na pozadí celého procesu je kľúčové prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutie a neprenášať ju na iných, ani ich neobviňovať, keby sa veci vyvinuli inak, než očakávate.

6. Poraďte sa s blízkymi, ale rozhodnite sa sami!

To, za kým si chodíme po radu, nám môže našepkať, že sme sa už rozhodli bez toho, aby sme si to uvedomili. Inklinujeme totiž k tomu, že si pýtame radu vždy od človeka, ktorého poznáme, a môžeme predpokladať, ako nám odpovie. Vnútorne očakávame, čo nám povie. Neprichádzame sa teda poradiť, ale potvrdiť si svoje rozhodnutie. Keď o sebe vieme, že sme príliš neistí a dáme sa ľahko ovplyvniť, je dobré zvážiť, koľko názorov chceme poznať, od koho a kedy si povieme, že máme dosť informácií.

Blízki nami môžu manipulovať najľahšie, lebo s nimi máme citové puto. Keď sa nám to neosvedčilo, treba zvážiť, či sa chceme riadiť ich videním nášho života a smerovania. Je síce pravda, že nás dobre poznajú a predpokladajú, že vedia, čo je pre nás dobré, ale v konečnom dôsledku to vieme iba my sami.

7. Intuícia neklame, musíte však vedieť, ako ju dešifrovať

Intuícia je okamžitý, nevedomý, asociatívny proces, čosi ako mentálne puzzle. Mozog pozoruje určitý jav, zbiera o ňom informácie, potom ich porovná s už existujúcimi spomienkami, znalosťami a skúsenosťami. Keď nové informácie priradí k tomu, čo už vieme, inštinktívne si uvedomíme, čo sme spozorovali.
Rozdiel medzi bežnými myšlienkami a intuíciou je v kvalite získanej informácie. Myšlienky sú nepretržite v pohybe a menia sa, ale intuícia je trvalý pocit, je to akési vnútorné poznanie. Intuíciu sprevádza spontánnosť a prirodzenosť aj telesné vnemy a „nevysvetliteľné“ veci. Neraz vysiela iný signál, než by sme očakávali. Keď sme sa nenaučili dešifrovať jej odkazy, menej v ňu veríme a neobraciame sa na ňu. 

Keď sa intuíciou riadime, je to skvelé navigačné zariadenie, ktoré nám uľahčuje rozhodovanie a chráni nás pred citovým nepohodlím. Intuícia je naša vnútorná múdrosť, ktorú môžeme rozvíjať.

8. Neriaďte sa znameniami

Mali by sme byť opatrní, lebo predpoklady, dohady a domnienky sa môžu ukázať ako pasca. Keď človek prichádza do kontaktu s neúplnými informáciami, má tendenciu vysvetľovať si ich, ako chce alebo predpokladá. Takáto potvrdzujúca zaujatosť robí ľudí príliš sebaistými bez toho, aby sa ich rozhodovanie zakladalo na reálnych faktoch. Ak preferujete istú možnosť preto, že vám je bližšia, alebo preto, že je jednoduchšia, dajte si pozor, aby ste dostatočnú pozornosť venovali aj pohľadu z inej strany, z iného uhla pohľadu.

9. Uvedomte si svoju hodnotu, nerozhodujte sa v prospech iných

V takých prípadoch si ľudia často pomyslia – keď to neurobím, sklamem ľudí. Boja sa, že sa budú cítiť vinní, pretože sklamali očakávania druhých. Existuje rozdiel medzi tým, keď pre druhých niečo robíme, aby sme sa vyhli vine, a tým, keď to robíme s jasným vedomím vlastnej hodnoty.
Najlepšou ochranou pred zneužívaním a využívaním inými je zdravá sebaúcta, ktorá je v strehu a nedá sa zmanipulovať myšlienkou, že musí dávať, stále dávať, aby získala lásku. Sebaúcta nestojí na tom, aby získavala hodnotu neustálym odovzdávaním niečoho.
Sebaúcta pracuje s vedomím vlastnej hodnoty aj tým, že sa riadi týmto princípom: Tvoje potreby a pocity sú dôležité. Moje potreby a pocity sú dôležité. Obaja si zaslúžime, aby sa s nami zaobchádzalo dôstojne a s úctou. Sebaúcta sa vzťahuje na naše vnútorné nastavenie. Vypovedá o tom, akí sme. Keby sme o všetko prišli, zostane nám práve sebaúcta.

10. Ak neviete, čo chcete, zistite, čo nechcete

Často sa stane, že sa nevieme rozhodnúť, čo skutočne chceme. Vtedy pomáha identifikácia toho, čo nechceme. Odstraňovaním nevhodných možností sa postupne dopracujeme k výsledku. Zmyslom je zbaviť sa tých možností, ktoré nie sú v súlade s tým, kto ste alebo kým chcete byť. Ak sa napríklad rozhodujete, ktorú pracovnú ponuku prijať, skúste si vypísať pracovné výhody a nevýhody a následne ich rozdeľte do troch kategórií podľa odpovedí na tieto otázky:

1. Čo z toho naozaj potrebujem na materiálne zabezpečenie?

2. Čo z toho chcem na rast a naplnenie cieľov?

3. Čo je len benefit? 

3.A Čo z toho veľmi chcem? 

3.B Čo z toho nepotrebujem?

Porovnajte výsledky a zamyslite sa nad tým, aké sú vaše priority, čo potrebujete a čo chcete. Takéto „vyloženie z hlavy von“ pomáha získavať odstup a vidieť situáciu komplexnejšie.

Pomáhajú aj techniky na stíšenie a meditáciu, vďaka ktorým sa väčšmi „napojíte“ na seba a uvedomíte si, čo pre seba potrebujete. Nasledovať naplnenie potrieb je zmysel rozhodovania. Sú však potreby, ktoré môžu byť pseudopotrebami a iba prekrývajú niečo, čo skutočne potrebujete vyriešiť.

Foto: PixxlTeufel / Pixabay

Príspevok Desať zásad pre dobré rozhodovanie zobrazený najskôr Life koučing.

Dokonalo zvládnuť každú debatu je možné iba v romantickom filme. V skutočnosti sú niektoré témy ťažké, zraňujúce a nátlakové. Závisí od nás, či do napätej situácie prilejeme olej hnevu, alebo ju upokojíme; či hádku naštartujeme alebo ju odvrátime. Môžeme narušiť „spojenie“, alebo ho posilniť – všetko závisí od toho, ako zareagujeme. 

Najuniverzálnejšia odpoveď, ktorá dokáže situáciu zachrániť je, keď sa opriete o láskavosť. Potrebujete ju aj voči sebe, aby ste si nevyčítali, keď toho bude na vás priveľa a stiahnete sa z debaty. Nie je to zbabelé, je to oddychový čas, aby ste sa posilnili pred tým, ako vojdete späť do komunikačného ringu, kde občas padajú rany mimo pravidiel. 

Univerzálne dobré odpovede na otázky, ktoré by odvrátili nerešpektujúce „vypočúvanie“ a citové vydieranie, neexistujú. Každého zasiahnu na jeho slabom mieste a podľa povahy, osobnosti a skúseností si každý potrebuje pripraviť odpoveď, s ktorou bude stotožnený. Tá príprava je kľúčová. Keď sa isté otázky pravidelne opakujú, je namieste reagovať inak ako doteraz. 

Chce to skúšať rôzne prístupy a nájsť si taký, ktorý človeku „sadne“. Dá sa byť empatickí, asertívni, diplomatickí, vyjednávajúci, aj humorní glosátori, ktorí majú na každú výčitku ráznu odpoveď. Alebo z každého niečo. Podstatné je postaviť sa za seba a nedať sa tlačiť do kúta výčitkami a obviňovaním. 
Je namieste povedať dôrazné „nie“, keď človek necíti rešpekt a úctu voči tomu, ako to chce mať on sám. Rovnako, ako čeliť manipulácii a nedovoliť nikomu, aby prekračoval vaše hranice. 

Pomáhajú tieto zásady: 

• Nepoužívajte slovo „nemôžem“, lebo sa hneď objaví otázka „prečo?“, čo je manipulatívny prvok. 

• Buďte opatrní vo formuláciách, vylúčte akékoľvek slová, ktoré by vyzneli ako ponižovanie a urážanie. 

• Využívajte empatiu: „Chápem, že je to pre vás dôležité. Ja to mám teraz tak, že potrebujem čas, než…  

• Oprite sa o asertivitu: „Je pre mňa ťažké povedať to, pretože sa vás v žiadnom prípade nechcem dotknúť. Rozhodla som sa, že na túto, pre mňa veľmi osobnú otázku, nebudem počas sviatkov odpovedať.“

• Použite úprimnosť a diplomaciu. Jednoducho začnite hovoriť bez toho, že by ste chceli ublížiť. „Chcela by som vám to teraz povedať bez okolkov. Prosím vás, proste ma počúvajte.“ Tým signalizujete ľuďom, že spustíte reč a potrebujete iba ich pozornosť. Akonáhle skončíte, uzavrite to celé diplomatickou vetou: „Nechcela som vás zraniť, chcela som len povedať, ako to prežívam.“

• Zahryznite si do jazyka a majte zľutovanie. Zhlboka sa nadýchnite a povedzte: „Viem, neviete sa dočkať. Chápem vás. Snažím sa a verím, že som na dobrej ceste.“

• Buďte trpezliví, vyjdite v ústrety a vyjadrite súcit alebo len jednoducho povedzte: „Aj ja si to veľmi želám / chcem / potrebujem…“

• Pomôžte si zlatou vetou: „Môže vám to tak pripadať.“ Alebo: „Môžete mať taký názor.“  „Viem, že sa nezhodneme, lebo máme na vec rozdielny názor“. Touto vetou zoberiete vietor z plachiet druhej strane, ktorá nebude mať dôvod hádať sa s vami. 

• Dovoľte si ústup pri deštruktívnej debate a prerušte ju tým, že opustíte miestnosť so slovami, že za tohto stavu nemá cenu pokračovať a vrátite sa k tomu, keď obe strany vychladnú. Je dobré konkretizovať, kedy rozhovor dokončíte – o 30 minút, na druhý deň ráno… 

• Postrážte si svoju dôstojnosť. Nie ste povinní od nikoho inkasovať urážky, takže ich jednoducho ignorujte, ako keby nepatrili vám. Prípadne to opíšte v „ja forme“, aby to nevyznelo ako obvinenie: „Keď sa takto so mnou rozprávaš, pre mňa to znamená, že ma nerešpektuješ / nevážiš si ma / nezáleží ti na mojich pocitoch / je ti ľahostajné, ako sa cítim.“ 

• Nedajte sa strhnúť k prudkým reakciám. Keď už máte o niekom podozrenie, že je manipulátor, pozorujte jeho pokusy vytočiť vás a reagujte milotou. Nechytajte sa na konfliktné háčiky a držte si odstup a nadhľad s vedomím, že druhá strana sleduje iba svoj vlastný záujem. 

• Nepridajte sa k niektorým komentárom. Buďte veľkorysí a niečo len tak „pustite“ a uberte plyn zo snahy dokazovať, kto má pravdu. Ide o to, či chcete mať pravdu alebo vzťah. 

Foto: Couleur / pixabay

Príspevok Ako reagovať na bezočivé, neslušné a urážlivé otázky?  zobrazený najskôr Life koučing.

To, aké dohody robíme, má zásadný vplyv nielen na kvalitu našich partnerských vzťahov, ale aj na náš vzťah k sebe samým. K robeniu dobrých a zdravých kompromisov nám pomáha vnímanie tak vlastných hraníc, ako aj partnerových. 

Pri kompromisoch je na prvom mieste ochota dohovoriť sa

Ako hovorili naše staré mamy: „Kto chce, hľadá spôsob, kto nechce, hľadá dôvod.“

Potrebujeme sa pritom oprierať o zručnosti, ktoré dokážeme rozvíjať:  

• nehodnotiaco a nekriticky načúvať druhému,
• využívať empatiu a ochotu dívať sa na situáciu aj z pohľadu druhej strany,
• s rešpektom a akceptáciou prijímať a chápať odlišnosti u partnera,
• asertívne a bez agresivity hájiť svoj postoje a hodnoty.  

Kľúč k dobrej dohode 

Spočíva v porozumení tomu, čo druhý chce a prečo to chce. Nebýva to také jednoduché odhaliť, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Zvyčajne nám v tom bránia naše naučené tendencie posudzovať, kritizovať, odsudzovať a hodnotiť to, čo s nami druhý zdieľa. Veľkú rolu v tom zohráva psychologické bezpečie. Keď sa necítime pochopení, prijatí a podporení, nastúpia obranné mechanizmy, aby sme druhej strane dokázali, že naše potreby sú dôležitejšie.

Chce to od nás plnú pozornosť najskôr vypočuť druhú stranu bez toho, aby sme v tom hľadali niečo v náš neprospech. Oddeliť „to svoje“ od toho druhého bez pocitov krivdy a zrady býva náročné, keď máme negatívne skúsenosti z minulosti, kedy išli veci na úkor nás, boli sme manipulovaní alebo klamaní.

O potrebách druhého sa nepolemizuje

Je to základné pravidlo. Našou úlohou ako partnerky alebo partnera nie je tieto potreby hodnotiť. Potrebujeme ich najskôr pochopiť a potom posúdiť, či a ako by ich bolo možné – s rešpektom voči vlastným potrebám, naplniť.

Vyskytnú sa však aj situácie, kedy sú hodnoty a potreby oboch partnerov natoľko odlišné, že jednoducho nemajú spoločný prienik. V takom prípade je namieste klásť si otázku, nakoľko je súlad v zásadných otázkach rozhodujúci pre vzťah. 

Pokiaľ ide o principiálny nesúlad, s ktorým sa nedokáže jeden z páru zmieriť (napríklad otázka či mať alebo nemať deti), potom je kompromis iba odkladaním nevyhnutného.  

Keď nie je možná dohoda, nie je to zlyhanie

Najväčšou nevýhodou kompromisov je ich vplyv na toleranciu a to, že do istej miery obmedzujú slobodu. Preto by nemali byť na dennom poriadku, aby sa z ústupkov nestala rutina, ktorá vzťahu skôr uškodí, než prospeje.
Prijať odlišnosť v nejakej čiastkovej téme a zameriavať úsilie na oblasti, kde je možné súlad dosiahnuť prospieva vzťahu lepšie, než snahy o ten najlepší kompromis.

Koľko kompromisov vzťah unesie a kedy si stáť nekompromisne za svojím závisí od tých, ktorí vzťah tvoria. Správne vyvažovanie je neustály proces a kooperácia. Esenciálne je budovanie vzájomnej dôvery a rešpektu, na ktorých možno aj v krízových situáciách stavať.  

Foto: PEXELS / Ricardo Oliveira

Príspevok Kompromisy vo vzťahu – áno či nie? zobrazený najskôr Life koučing.

Naše vlastné myšlienky prechádzajú premenou ako ročné obdobia. Jar symbolizuje prebudenie zo stuhnutia, s prísľubom pučania toho, čo „zasejeme“. Ako by poeticky vyjadril Chalíl Džibrán: „Byť, to znamená byť záhradou bez oplotenia, vinicou bez strážnika, večne otvorenou pokladnicou pre okoloidúceho.“ 

Naši predkovia robili na jar obrady, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu v nasledujúcom období. To im dodávalo pocit zmysluplnosti a naplnenosti. My sme v našej dynamike fungovania prišli o väčšinu rituálov, ktoré by nás chránili pred márnosťou snaženia. Teraz väčšmi než inokedy potrebujeme vieru, že si môžeme vytvoriť vlastný mikrosvet nezávislý od vonkajších turbulencií. 

Vegetatívny nervový systém nášho tela je priamo ovplyvňovaný slnkom, od čoho závisí naša fyzická a psychická stabilita. Vďaka slnečným lúčom sa zrazu cítime plní blahodarnej energie. Tá v nás aktivuje chuť púšťať sa do nových vecí a zmien. Keby zostalo všetko po starom, nič by sa nezrodilo. Pole treba najskôr obrobiť, aby zarodilo. Rovnako tak treba preosiať myšlienky, nech z nich vypadá to, čo odumrelo. 

Hoci si prajeme, aby jar priniesla viac radosti a uvoľnenosti, neoplatí sa na tom lipnúť. Všetko v živote sa mení. Cesta k spokojnosti vyžaduje prijatie všetkých aspektov našich zážitkov. Pokiaľ sa veci nevyvíjajú tak ako chceme, a preto trpíme, neznamená to, že sa musíme podvoliť bolesti alebo sa uzavrieť pred svetom. Vieme, že šťastné okamihy zákonite strieda utrpenie. Nemá význam brániť sa voči tomu. Je to ako vzdorovať voči tme, lebo chceme iba svetlo. Jedno bez druhého nemôže byť. Prijatie tejto skutočnosti oslobodzuje. Všetko navzájom opačné sa zároveň dopĺňa, a v tom je istota. Po zime príde jar a všetko sa zazelená…

Príspevok Máte nachystané dobré osivo?  zobrazený najskôr Life koučing.

Vysoká citlivosť alebo hypersenzitivita je koncept, ktorý v deväťdesiatych rokoch minulého storočia predložila americká psychologička a výskumníčka Elaine Aronová. Tento rys osobnosti súvisí s faktom, že nervová sústava vysoko citlivých ľudí spracováva vonkajšie podnety hlbšie a intenzívnejšie a pod ich vplyvom sa zahltí rýchlejšie ako u tých, ktorí hypersenzitívni nie sú. Vysoko citliví zaznamenávajú viac nuáns a všeobecne sa ich akékoľvek vnemy dotýkajú hlbšie – je to vrodené. 

Podobne ako alergikovi po obyčajnom bodnutí včelou hrozí zadusenie, vysoko citlivému človeku môžu bežné hluky, pachy, zmeny teplôt i psychické vnemy pôsobiť fyzické utrpenie. 

Rozdiel medzi hypersenzitivitou a precitlivelosťou

Pre precitlivenosť je príznačné, že odoznie po vypätom období, je to dočasný stav, kedy sa psychika potrebuje vysporiadať s krízovým stavom. 
Napríklad pri smútení zo straty blízkeho, po náročnom rozchode, rozvode, po potrate, šestonedelí… zažívajú ľudia vysoké skóre stresu, ktoré bráni v nastoľovaní rovnováhy a stability. Je na to potrebný čas a neraz aj odborná pomoc. 
Je to proces prijímania a akceptácie zmeny, ktorá nás zasiahla, a na ktorú si zvykáme. 

Nepochopenie a odsudzovanie

Rysy vysokej citlivosti nie sú zo strany spoločnosti dobre prijímané a chápané, pretože sa o nich stále málo hovorí. Žijeme v kultúre, kde sa všeobecne odmieta pomalšie tempo, jemnosť, krehkosť… 

To vedie citlivých ľudí k tomu, že sa snažia svoju citlivosť nevnímať a tlačia na seba aj napriek zreteľnej únave a preťaženiu. Predpokladajú, že by sa mali úplne adaptovať na situácie, v ktorých sa ocitajú. To však pre nich znamená nerešpektovať svoje potreby, čo ich dostáva do veľkého stresu. 

Klienti s vysokou citlivosť popisujú, že sú často unavení, nevrlí a nepríjemní, nemôžu si pomôcť, nevedia to ovládať. Veľa vecí sa ich osobne dotýka. Mávajú problémy spracovať a nechať voľne plynúť myšlienky a emócie – a to nielen tie negatívne. Aj v maličkostiach odžijú veľké melodrámy.  Zažívajú často napätie alebo úzkosť, ktoré sa premietajú do fyzických príznakov (napr. bolesti žalúdka, bolesti hlavy) v reakcii na niečo nepríjemné. Cítia silný hnev alebo nevôľu, pokiaľ sa im zdá byť niečo nespravodlivé, priťažujúce alebo otravné. 

Vo zvýšenej miere prežívajú stres a nepohodu – tak na emočnej, kognitívnej aj fyzickej úrovni. Pri vnímaní potrieb svojho tela a psychiky sa často ocitajú v stave vyčerpania. Ľahko sa vyplašia a vyvedú z rovnováhy, ich reakcie môžu byť veľmi prudké. 

Niektorí pripodobňujú preťaženia svojej nervovej sústavy až k post traumatickému stavu. 

Vysoko citliví ľudia sú ako vŕby

Vždy pripravení vypočuť a ​​byť k dispozícii. Avšak, to ich vyčerpáva, lebo nad tým stále dookola premýšľajú, čo ich oberá o energiu a radosť. Veľa analyzujú, čo robia zle, že na nich niektorí ľudia (neraz práve tí, ktorých považujú za dôležitých) neberú ohľady.
Majú tendencie k perfekcionizmu a bývajú nadmieru kritickí, nechvália sa za to, čo sa im podarilo, naopak, všímajú si hlavne to, čo im nejde a porovnávajú sa s inými, ktorí toho podľa nich zvládnu oveľa viac.

Mnohí si vyčítajú, že nedokážu enormný stres vyregulovať, ale je to pre ich nervovú sústavu nadľudské úsilie, pokým si nenastavia hranice, nevenujú sa samým sebe a spoznávaniu toho, ktoré potreby sú pre nich dôležité, aby ich prioritizovali.  

Vo svojej praxi som zažila ľudí, ktorí nerešpektovali svoju vysokú citlivosť a dostali sa do stavov vyhorenia.

Pozornosť citlivých ľudí je rozptýlená do všetkých strán

Nesústredenosť ich vzďaľuje ich od vnímania samých seba.
Je pre nich kľúčové:

• Trénovať, ako zaobchádzať so svojou citlivou mysľou a emóciami. 
• Rozpoznávať, kedy ako špongia nasávajú zlú náladu alebo aj celkové negatívne nastavenie druhého, lebo sa to na nich okamžite prenesie a sami sa cítia hrozne.  
• Neutralizovať vnímanie toho negatívneho, aby odľahčili to, čo je pre nich ťaživé.  
• Uvedomovať si, kedy a ako sa im stane, že príliš vstrebávajú podnety zvonka. 
• Pracovať so svojou pozornosťou nepretržite, aby sa zameriavali na seba, svoje myšlienky a emócie.
• Dostávať sa do rovnováhy a eliminovať ovplyvňovanie okolia a manipuláciu. 

Hypersenzibilní ľudia sa učia, ako:

• upokojiť svoju nervovú sústavu, 
• si dávať pauzy v sociálnom kontakte,
• prijímať a vnímať svoju vysokú citlivosť ako niečo normálne,
• sa o seba postarať mentálne, 
• si dobre nastaviť hranice s inými ľuďmi,
• hovoriť dôrazne ‚nie‘,
• odmietať situácie a ľudí, pri ktorých energiu prudko strácajú,
• eliminovať stavy, kedy si prídu na pokraji nervového zrútenia.

Pre citlivých ľudí je starostlivosť o seba v psychologickom slova zmysle robenie vecí tak, aby ich to neoslabovalo a nevyčerpávalo. Znamená to pre nich byť pozornými voči tomu, na čo ich nervová sústava reaguje intenzívne a zastavili to skôr, než sa z toho preťažia. 

Býva pre nich náročné čeliť sklamaniu zo seba aj z druhých, pretože sa musia rozhodnúť niektoré veci nerobiť, aj keď ich druhí očakávajú. To všetko sa sústreďuje na prácu s vlastnými hranicami – citliví ľudia si ich musia nastavovať podľa seba, podľa všetkých signálov, ktoré zozbierajú z myšlienok, z emócií, z tela, únavy, nervozity…

Potrebujú si nastaviť rytmus odpočinku podľa „vybíjania sa“. Výstižnou analógiou k tomu je, že citliví ľudia majú spotrebu ako multifunkčný smartfón, nie ako tlačidlový telefón bez pripojenia na internet. S tým rozdielom, že na telefóne kontrolka nabíjania zasvieti, ale oni sa musia naučiť často nenápadný signál vyčerpania zachytiť. 

Špecifické metódy nápomocné pri hypersenzibilite

Prvé postrehy k tejto téme priniesol švajčiarsky psychológ a teológ Eduard Schweingruber. Vo svojej knihe Citlivý človek – psychologické rady, ako viesť svoj život vydanej v Zürichu v roku 1935 ľuďom s jemnou psychikou odporučil tri pravidlá:

1. Začínať od bodu nula. Niekto sa potrebuje po strese odreagovať a uvoľniť, iný naopak, koncentrovať sa na niečo úplne iné.
2. Spojiť sa so základnou vitálnou vrstvou – venovať sa pohybu, naučiť sa pokoju a odpočinku a dobre spať.
3. Naučiť sa umiernenej konzumácii zážitkov, pretože vnemy nasycujú psychiku veľmi rýchlo.  

Podľa Rolfa Sellina, autora knihy Vysoce citliví lidé medzi námi, veľmi nepomáha psychoanalýza, lebo citliví ľudia majú dar všetko neprimerane analyzovať a o to viac sa odsudzovať. Za vhodnejšie považuje systemické prístupy, ktoré sa nezameriavajú na hľadanie príčin ťažkostí, ale najmä na ich riešenia, pričom sa orientujú na silné stránky a schopnosti klientov a posilňovanie ich osobných a sociálnych zdrojov. 

Meditácia podľa niektorých názorov psychiku ešte viac scitlivuje a zbavuje hraníc.
Ideálny je vhodný šport, prípadne joga, čchi kung, tai chi a čokoľvek, čo človeka „donúti“ vedome dýchať.

Zo svojej koučovacej praxe s humanistickým rámcom a opieraním sa o techniky z pozitívnej psychológie môžem potvrdiť, že klientom pomáha viesť konštruktívne rozhovory zamerané na vyjasňovanie si postupnosti krokov k záväzkom, ktoré odľahčia ich psychiku. Pozornosť je venovaná zmene postoja, budovaniu rituálov a produktívnym stratégiám na miernenie stresu a regulovanie emócií. 

Bezbrehé odovzdanie sa kontra úplné stiahnutie sa do seba

Dve krajné polohy, ku ktorým sa citliví ľudí zvyknú utiekať, keď sa snažia „prežiť“.

Mojim klientom pri vyrovnávaní sa so svojím stavom pomáha:

• cyklickosť a naladenie sa na vlastné biorytmy kvôli úspore energie,
• ukotvenie vo vlastnom tele na lepšie zvládanie náporu zvonku, 
• vnímanie aj drobných signálov na zvoľnenie a stiahnutie sa z interakcií, 
• krátke prestávky so zatvorenými očami a sústreďovaním sa na dych,
• nosenie štupľov do uší alebo slúchadiel potláčajúcich okolité zvuky,
• mentálne techniky ​​na zastavovanie negatívnych a úzkostných myšlienok a na stopovanie katastrofických scenárov,
• triedenie myšlienok písaním denníka,
• abstinovanie od televízie a internetu. 

Ako podporovať citlivých ľudí, aby sa cítili pochopení a prijatí

• Nereagovať na citlivých ľudí, že majú poruchu, ktorú treba odstrániť. Byť rešpektujúci, empatizujúci a zhovievaví. Bezvýhradne akceptovať ich hranice a netlačiť ich do toho, že by sa mali za každú cenu prispôsobovať.
• Nedávať vysoko citlivým ľuďom nálepky typu: hanbliví, uzavretí, bojazliví alebo neurotickí. Nie je to vrodené správanie, a preto nie je vhodné týmto spôsobom definovať vysokú citlivosť ako niečo nenormálne. 
• Oceňovať ich kvality a schopnosti, nevyčítať im, čo nedokážu. Mozog vysoko citlivých ľudí spracováva informácie do väčšej hĺbky. Napríklad pri tvorivosti, invenčnosti a objavovaní nových spôsobov. Ich sociálne zručnosti sú výnimočné: sú skvelí v počúvaní, súcitnosti, láskyplnosti, vnímaní súvislostí…
• Nehodnotiaco ich podporovať, aby kultivovali všetko, čo im prináša radosť, čo im robí dobre. Mať plné pochopenie pre to, keď sa väčšmi potrebujú venovať sebe a odpočinku. Nie sú ani pohodlní, ani leniví, ani neohľaduplní. Majú to v niečom inak a nie je to ich chyba. 
• Predstaviť si, že sú ako švajčiarsky hodinový strojček, ktorý je citlivý na každý detail. Nijako nepomôže reagovať naň hrubo alebo doň búšiť. 

Príspevok Vysoká citlivosť nie je porucha osobnosti  zobrazený najskôr Life koučing.

Zvládanie emócií krok za krokom 

Krok prvý: Zastavte sa

Aby ste sa dokázali zastaviť, je potrebné zaregistrovať emóciu hneď v jej počiatku. Inak vám hrozí emočný únos, za ktorým sú produkty tajných programov z detstva a deštruktívnych myšlienkových schém. 
Emócie sa dobre registrujú v tele. Zlosť môžete napr. zachytiť a pozorovať ako tuhnutie čeľustí alebo tlak na hrudníku, teplo v hlave, hromadiace sa energiu v celom tele… 

• Zmapujte si, kde v tele sa vám emócie „zobrazujú“. Urobte si k tomu emočnú mapu a zakreslite si časti tela, ktorými vaše emócie najväčšmi hýbu alebo cez ktoré si ich najskôr uvedomíte.  

Krok druhý: Pomenujte emóciu

Emóciu, ktorú zaregistrujete, pomenujte. Akonáhle si totiž dokážete povedať, čo vlastne prežívate, oslabuje sa celková emočná nálož. Získate pre seba trochu času a uvedomíte si, čo robiť ďalej. 
Aby ste boli schopní svoje emócie lepšie registrovať a pomenovávať, je to potrebné trénovať. 

Pomôže vám, ak si nastavíte pripomienky v mobile, zhruba 5x denne. Akonáhle dostanete signál, zastavte sa a položte si tieto otázky: 

• Akú emóciu v tejto chvíli cítim? 
• Kde v tele emóciu prežívam? 
• Aké myšlienky sa mi preháňajú hlavou? 
• Kto je v mojej prítomnosti? 
• Akú činnosť práve robím? 
• Čo potrebujem v tejto chvíli? 

Krok tretí: techniky zvládania emócií 

VNÍMAŤ JEMNÉ SIGNÁLY  

Emócie sa začínajú prejavovať v tele oveľa skôr, než si racionálna myseľ uvedomí, že sa niečo deje. Predstavte si hnev, ktorý postupne stúpa z podbruška, rozpína sa v hrudníku, šľahá z očí, dvíha vás zo stoličky a nakoniec lezie z krku vo forme zvýšeného hlasu a nevyberaných slov. Ak si všimnete hnev na začiatku, kým iba sťahuje podbruško a solar plexus, máte ešte možnosť s ním niečo robiť. Pokiaľ ho zaregistrujete, až keď na niekoho kričíte, je už príliš neskoro. 

USTÁŤ SEBA

Nastupujúcu emóciu nemá zmysel potláčať alebo popierať – tým by ste pridali len ďalšie napätie a to urýchli výbuch hnevu alebo zmrazenie strachom. Aj keby sa násilná kontrola emócie podarila, vzniknuté napätie by sa uložilo v tele pre budúcnosť. Emóciu by ste mali prijať: aha, stúpa vo mne hnev, to je zaujímavé, čo táto situácia prináša. Byť jej pozorovateľom, nehodnotiť ju. Pripustiť, že máte právo cítiť to, čo cítite. A na základe toho do emócie neísť, keby vám hrozilo deštruktívne správanie. 

PREDÝCHAŤ A ROZCHODIŤ

Keď nie ste svätí, budú sa vás vaše aj cudzie emócie dotýkať fyzicky aj mentálne. Emočné napätie vytvorí stiahnutie alebo prílišné uvoľnenie niekde v tele, energeticky sa vyčerpáte alebo, naopak, vám bude energia tiecť aj z uší a v mysli sa môžu objaviť výčitky, obviňovanie seba alebo druhých, opakované prehrávanie uplynulej situácie alebo snaha utiecť z reality do virtuálnych svetov, kde je pokoj… 
Je dôležité, aby ste našli cez telo dôverný kontakt s vašimi emóciami. Iba tak im môžete rozumieť a zaobchádzať s nimi podľa potreby. Prvá pomoc „po akcii“ je zhlboka sa nadýchnuť do celého tela, a potom vydýchnuť zvyšky emočného vypätia cez všetky póry von, pokojne niekoľkokrát. Očistiť sa dychom alebo to ideálne rozchodiť na kyslíku. 

Krok štvrtý: Vyhodnoťte a poučte sa

Emočne nabité situácie, ktoré ste prežili, je potrebné vyhodnocovať. Zamyslite sa nad možnými príčinami. Pýtajte sa sami seba: 

• Ako často sa mi táto situácia opakuje? 
• Kedy sa mi to stalo naposledy? 
• Ktoré osoby sa toho zúčastnili? 
• Majú situácie, ktoré prežívam, niečo spoločné? 
• Ako som reagovala minule a ako teraz? 
• Aké boli dôsledky tej situácie, ako to dopadlo? 
• Akú by to mohlo mať súvislosť s mojimi programami a vzorcami? 
• Čo sa mi dnes v tej situácii podarilo?
• Čo mi pomohlo? (Pochváliť sa.) 
• Čo sa mi dnes v tej situácii nepodarilo? (Prijať to. Na svete neexistuje človek, ktorý by niečo nepokazil.) 
• Ako budem reagovať nabudúce? (Napísať a predstaviť si to.) 

Pestovanie emočnej hygieny

Zvládanie deštruktívnych emócií

• Učíte sa rozumieť sami sebe a svojim prežitkom. Učíte sa svoje emócie rozpoznávať a pomenovávať. Dokážete povedať, čo práve cítite.
• Zvedomňujete si, čo za prežitkami stojí a čo ich spúšťa. Poznáte svoju vnútornú krajinu, viete, čo máte vo svojej zážitkovej „databáze“ a na aké situácie ste nadmieru citliví.
• Ste prepojení so svojím telom. Vnímate, ako sa v tele jednotlivé emócie prejavujú, ako ovplyvňujú náš dych, tep alebo prietok krvi.
• Spoznávate svoje automatické reakcie a hľadáte alternatívy. Rozširujete si spektrum možných reakcií a učíte sa dopriať si trochu času, nech si reakcie môžete vyberať. Pomôcť vám môžu techniky mindfulnessu, čiže všímavosti.

Pestovanie konštruktívnych emócií

• Sú nimi súcit, empatia a láska. Tie vás môžu naviesť k myšlienkam, ako by ste sa v danej situácii cítili vy a ako by ste konali. Následne vďaka tomu viete urobiť to, čo naozaj pomôže obom stranám.
• Pomáha viesť si denník vďačnosti, ktorý podporuje naučený optimizmus. 

Najzákladnejších pocitov je päť:

1. SMÚTOK zažívame v reakcii na stratu. Umožňuje nám na chvíľu sa stiahnuť, stratu spracovať a signalizovať okoliu, že potrebujeme podporu.
2. STRACH sa nás zmocní, keď sa cítime ohrození. Chráni nás pred nebezpečenstvom, aby sme neutrpeli fyzické ani psychické zranenia.
3. ZLOSŤ slúži na zvýraznenie seba samého, keď nás niečo alebo niekto blokuje, prehliada, chce nám ublížiť alebo s nami nejedná fér.
4. ZNECHUTENIE prežívame v kontakte s niečím, čo je pre náš organizmus toxické a nepríjemné. 
5. RADOSŤ prichádza v reakcii na to, čo je nám príjemné a povznášajúce.

Nepríjemné emócie majú „protilátky“

1. Keď zažívame smútok, pomôže nám pevné puto. Potrebujeme byť v dobrom a pevnom vzťahu a nechať sa objať, pohladiť, hovoriť s niekým, napísať niekomu, zájsť s priateľmi na kávu.
2. Keď sa nás zmocní strach, dobre nám urobí upokojenie, ubezpečenie a uistenie.
3. Zlosť nám hovorí, že potrebujeme rešpekt. Je najlepšou protilátkou. Keď interagujeme s rozhnevaným človekom, rešpekt je to, čo ho upokojí.
4. Znechutenie velí: Bež preč! Toto je jedovaté! Od tohoto sa drž ďalej! A je jedno, či sa to týka skazeného jedla alebo skazeného prostredia v práci.

Príspevok Emočná sloboda   zobrazený najskôr Life koučing.

Súčasná generácia detí má oveľa viac citových problémov, než predchádzajúce generácie. Mladí ľudia častejšie trpia osamelosťou a depresiami, sú impulzívnejší, nervóznejší, agresívnejší a majú väčšie sklony robiť si starosti ako ich rodičia. Nechcem to nafukovať, ale výskumy Ligy za duševné zdravie poukazujú na alarmujúce štatistiky. 

Detstvo a dospievanie sú kľúčové obdobia v živote. Práve vtedy sa vytvárajú emočné návyky, ktoré neskôr určujú smerovanie človeka. Citová výchova niektorých detí je ponechaná náhode. V tomto spočíva hrozba. Keď deťom neposkytneme dobrý základ, na ktorom by mohli ďalej rozvíjať svoju emocionálnu inteligenciu, nemôžeme očakávať, že si s nástrahami náročnej doby poradia. 

Sociológ Michal Vašečka to vystihol: „Škola môže osobnosť len rozvíjať, ona ju samotnú nevytvorí.“ Zároveň, v školách pretrváva prístup, ktorý opísal Seth Godin: „Ak odovzdáte sloh s dokonalou gramatikou, bežný učiteľ vás ohodnotí na výbornú. Kontroluje, či viete, kde sa píše tvrdé a mäkké ‚i‘ a či používate spisovné slová. Či ho váš príbeh dojal, nie je pre neho podstatné. Takto škola potláča tvorivosť.“ Dodávam, že aj emočnú otvorenosť a transparentnosť. 

Čo všetko by mohli rodičia aj školy robiť, aby vychovávali celistvého človeka? Čo sa dá podniknúť na to, aby v triedach dochádzalo k spájaniu intelektu a emócií? Skúsenosti mi ukazujú, že deti treba odbremeňovať od toho, aby boli svedkami nezvládnutých životov dospelých, za ktorých potom svojsky preberajú zodpovednosť. 

Áno, sme preťažení, unavení, frustrovaní… to nás však neospravedlňuje, že ideme zlým príkladom a mnohé problémy ignorujeme, neriešime konflikty, otvorene nekomunikujeme, neregulujeme svoje emócie, nezvládame stres a nestaráme sa o svoje fyzické a mentálne zdravie.

Udržiavať zdravý mozog a vyrovnané emočné prežívanie spočíva v zásadách, ktoré keď praktizujeme my, deti sa pridajú. Sú prosté a účinné:

1. Dostatočne spať.
2. Limitovať pobyt v online svete.
3. Pravidelne sa hýbať.
4. Dobre sa stravovať.
5. Vyhýbať sa drogám a alkoholu.
6. Čítať každý deň.
7. Redukovať stres a dbať na psychohygienu.
8. Pestovať si záujmy.
9. Starať sa o vzťahy.
10. Praktizovať vďačnosť a súcit. 

Zredukované: namiesto rozčuľovania sa, kritizovania a lamentovania robiť správne veci.

Príspevok Vždy je dosť času na to, aby sa isté veci robili zobrazený najskôr Life koučing.

Myseľ a telo sú na používanie – ak nerobia nič produktívne, pustia sa do seba. Výsledkom je mix pocitov súvisiacich s frustráciou, ktoré prekazia snaženie sa. Moja priateľka na posilnenie svojho odhodlania hovorieva: „Nestojí mi za to napchať sa prázdnymi kalóriami existencie namiesto hľadania skutočnej výživy.“
Myslí tým to, že zmysluplná aktivita za nami nepríde a nepozve nás, aby sme sa prekonali, upratali si priority a konali v súlade so svojím hodnotovým svetom. My jej potrebujeme vyjsť v ústrety. 

Jedno z najstarších filozofických hesiel Carpe diem antického básnika Horatia, ktoré zľudovelo, nás nabáda, aby sme žili svoj život naplno. Vieme to a chceme to. Len nám medzitým zavadzajú veci, ktoré potrebujeme vybaviť alebo odpratať. 

Mám pre vás ponuku na leto. Nie je ako z katalógu s neodolateľnými fotkami, ale dokáže sa postarať o väčší efekt, než vám sľubuje nádherne potlačený papier. 

Odložte bokom všetko, čo vás rozptyľuje a z nezadržateľne ubiehajúceho času si urobte také leto, ktoré vás nadľahčí a naplní všetkým tým, čo máte radi. Privítajte každý začínajúci deň ako najlepší možný na prežitie niečoho, za čo budete vďační – nech by to bolo akokoľvek malé. Tak dokážete vyťažiť (nielen) z letných mesiacov viac, než keď vám prekĺznu pomedzi prsty iba s týždňom, dvomi dovolenky. 

Dovoľte si spomaliť a zamyslieť sa nad tým, čo vás plnohodnotne vyživí po všetkých stránkach – mentálne, emočne, fyzicky a duchovne. Keby ste samých seba chceli podviesť a vybrali si lacnú náhradu, spomeňte si na pocit frustrácie, ktorý z toho príde. 

Nezáleží na tom, kde budete tráviť leto. Záleží na tom, ako sa pri tom budete cítiť. Lebo naozaj nechcete na otázku: „Čo ste robili v lete?“ odpovedať: „Nič také“.

Prajem vám povznášajúci letný čas. Odmeňte sa zážitkami, ktoré vám urobia zásoby pozitívnej energie na zimu. 

Príspevok Urobte zo seba projekt na leto zobrazený najskôr Life koučing.

Vie byť z toho chaos. Zavše hlava vyhlási vojnu voči ďalším myšlienkam, ktoré nevedú k riešeniam. V paralýze z analýzy pustí sebaovládanie a priestor si zoberú emócie. Unesú nás mimo konštruktívnosť a výrazne obmedzia slobodu nášho konania. Nestačíme sa čudovať, akých neprimeraných reakcií sme schopní, aké výbuchy, útoky a sabotáže vyrobíme. 

Eliminovať tieto stavy, kedy máme pocit, že nás ten pretlak rozpučí, spočíva v privedení hlavy a srdca k dohode, že pôjdu jedným smerom. Proces je to takmer jednoduchý. Najskôr potrebujeme rozpoznať a rozdeliť záležitosti na tie, ktoré sú mimo našej kontroly a nedokážeme ich ovládať, a na tie, ktoré môžeme ovplyvniť.
Príde kľúčová otázka: Ako rozlišovať medzi tým, čo môžem a tým, čo nemôžem zmeniť? Závisí to od toho, na čo máme a na čo nemáme dosah po vyhodnotení situácie z pohľadu možných riešení. 

Prijať veci, či akceptovať situáciu však neznamená vzdať sa. Ak nemôžeme nič urobiť, aby sme situáciu zmenili, neznamená to, že s ňou nemôžeme zaobchádzať aktívnym spôsobom. Dovedie nás to k sebe samým, svojim hraniciam, hodnotám, postojom a zodpovednosti. 

Použiť môžeme iba silu – či už mentálnu, duševnú alebo emočnú, ktorú máme v danom okamihu. Tak máme vo svojej moci rozhodnutia, ktoré urobíme práve teraz. Keď sa sústredíme na rozpoznávanie toho, ktoré časti nášho dňa sú a ktoré nie sú v našej moci, budeme vyrovnanejší. Na rozdiel od postoja v každej chvíli vzdorovať, bojovať, útočiť, a tým svoje prežívanie vystavovať bezmocnosti, frustrácii a strate energii a času.

Napísané jednoducho krkolomne: To najlepšie, čo môžeme robiť, je robiť to najlepšie, čo môžeme.
Ako hovorí staré príslovie: „Ako robíš niečo, tak robíš všetko“.
V každej chvíli vieme byť láskaví k druhým aj k sebe a pomáhať tak, ako nám to dáva zmysel.
Nemusíme sa rozlaďovať rozčuľovaním sa nad tým, ako nemožne to robia tí druhí. 

Príspevok Ako vyjednať prímerie medzi hlavou a srdcom? zobrazený najskôr Life koučing.

Keď existuje zmysel, láska a zodpovednosť, miznú absurdné rozdiely medzi ľuďmi. Láska však nie je niečo, čo dávame alebo dostávame. Je to niečo, čo vyživujeme a rozvíjame, o čo sa staráme, čo zveľaďujeme. Láska len tak niekde nesedí a nečaká, až si po ňu prídeme.

Keby ste dostali otázku: „A prečo vlastne nespáchate samovraždu?“, šokovala by vás? Takto sa pýtal svojich pacientov neurológ a psychiater Viktor Frankl, aby ich konfrontoval s tým, čo je pre nich to najdôležitejšie, čo dáva ich existencii zmysel.

V. Franklovi sa v praxi potvrdilo, že ten, kto má prečo žiť, vždy nájde spôsob ako. Súčasťou tohto „prečo“ je rozhodne láska. Láska k niekomu (partnerovi, deťom, priateľom, rodine alebo k zvieraťu) alebo láska k niečomu (zvyčajne spätá s kreativitou). 

Všeobecnej láske k ľuďom a medzi ľuďmi dali Starí Gréci pomenovanie AGAPÉ. Čím menej je v spoločnosti agapé, tým väčší priestor má závisť, neznášanlivosť, netolerantnosť, nenávisť. Preto má zmysel lásku rozdávať, vyžarovať, vytvárať, aby jej bolo medzi ľuďmi čo najviac a bezpodmienečnej, ktorá vo svojej nesebeckosti nič nevyžaduje.

V láske nie je dôležitá pravda. Dôležité je zdieľanie a prienik svetov, hodnôt a vízií. Nezaobíde sa to bez rešpektu – presvedčenia, že človek má dobrý dôvod vnímať situáciu takú, aká sa mu javí. Úsilie spočíva v pochopení, prečo si druhý myslí, čo si myslí a prijatí toho, že je to jeho slobodná voľba. Zároveň vieme, že človek nemôže dosiahnuť pokoj, mier a úprimné prepojenie s druhými ľuďmi, pokiaľ nedosiahne harmóniu a súcitné prepojenie sám so sebou. 

Láska nemá byť čistým luxusom. „Každý sa vie naučiť zveľaďovať šťastie a lásku. Na rast všetko potrebuje potravu, aj láska. Keď sa o ňu nestaráme, chradne. Keď napĺňame a podporujeme svoje šťastie, zlepšujeme našu schopnosť milovať. Preto milovať znamená zveľaďovať šťastie a lásku.“ Vyriekol mních Thich Nhat Hanh nominovaný na Nobelovu cenu za mier. 

Príspevok Láska je čin, nie iba pocit  zobrazený najskôr Life koučing.

Slovo môže mať veľkú váhu, alebo svoju vážnosť stratiť. Môžeme pár slovami niekomu spríjemniť alebo pokaziť deň. Niektoré slová zapadnú, iné sa do pamäti zapíšu hlboko a nezmazateľne. Nejde však iba o slová samotné, ale aj o to, ako sme hodnotovo nastavení. Niekoho ani pekným slovom nepotešíte, iného zase ani nadávkou nezraníte. Všetko je osadené v mentálnom a emočnom kontexte, ktorý určuje, čo bude ako vnímané a prežívané. Môžeme počuť pútavú reč, a napriek tomu nám príde naučená, neuveríme jej. 

Zvykne sa vravieť, že nezáleží na tom, ako sú slová mienené. Záleží na tom, ako ich pochopia druhí. Na to však máme iba obmedzený dosah. Každý sám za seba sa rozhoduje, ako chce chápať vyrieknuté slová a aký význam im pripíše. Rečou môžeme pomáhať, podporovať, viesť, ovplyvňovať, manipulovať… Ako by povedal prozaik A. Plávka: „Slovo je dobrý nástroj, len treba vedieť na ňom hrať.“

Princípy hry so slovami sú prosté: viac premýšľajme o tom, čo hovoríme druhým. Nezraňujme ich zámerne. Pristihnime sa pri tom, ako sa rozprávame so sebou. Aké výrazy používame vo svojej mysli? Poprášiť vyrieknuté slová empatiou, zhovievavosťou a súcitom nám umožňuje byť láskaví voči sebe aj iným. Naplniť reč významom, ktorý nebude instantnou povrchnou pózou, dekoruje slová hĺbkou a úprimnosťou.

Mne funguje na ľahkosť v prepájaní sa s ľuďmi, keď si vykladám povedané s pozitívnym nábojom. Bez ohľadu na to, ako to niekto v komunikácii myslel, sa to snažím oprostiť od domnienok a dohadov, predpokladov a úmyslov. Vyberám si takú interpretáciu, ktorá ma netlačí k múru. Pripíšem tomu, čo počujem, dobrý úmysel. Nie preto, aby som si to zámerne skresľovala, ale aby som s ľuďmi pohodovo komunikovala. Načo by mi bolo dobré viesť verbálne vojny? Príliš veľa zbytočných slov vedie k chaosu a devalvácii slov.  

Príspevok Ako sa (ne)hráme so slovami zobrazený najskôr Life koučing.

Keď zdravo spravujeme svoju „podstatu“, žijeme v súlade so svojim hodnotovým rebríčkom a delíme sa o to, čoho máme dostatok, žijeme spokojnejšie. Nepotrebujeme k tomu nákladné veci, vystačíme si s maličkosťami. A s odhodlaním zastavovať sa a len tak byť a naplno vnímať. Také ľahké a také ťažké zároveň. Ako zostať vo vetre bez pohybu. 

Mávate tendenciu uháňať, aby vám neutieklo nič, čo stojí za to?

Asi ste už dostali lekciu, že keď nepostojíte, tak vám utečie niečo, čo stojí za to. Takéto skúsenosti nás učia, na čom skutočne záleží. Krásna analógia je v zľudovenom príbehu.

Jeden múdry starec sedával každý deň so svojou vnučkou v hojdacom kresle pred domom. Čakali, aby mohli pozdraviť turistov prechádzajúcich cez ich mestečko. Jedného dňa sa nejaký turista začal rozhliadať, akoby hľadal miesto, kde by sa mohol usadiť. „Aké vlastne toto mesto je?“ spýtal sa.
Starý muž odpovedal: „A z akého mesta ste vy?“
Muž zareagoval: „Som z mesta, kde ľudia kritizujú jeden druhého. Je to naozaj zlé miesto pre život.“ „Viete, toto mesto je také isté,“ povedal starec.
Neskôr sa zastavila rodina. Otec vystúpil a spýtal sa starca: „Ako sa v tomto meste žije?“
„A aké je mesto odkiaľ ste vy?“ opáčil dedo.
Muž mu odpovedal: „Tam, odkiaľ pochádzam, sú si všetci blízki a vždy sú ochotní podať pomocnú ruku. Naozaj by som odtiaľ nechcel odísť.“
Starec sa usmial a vraví: „Vidíte, toto naše mesto sa veľmi podobá vášmu.“
Keď rodina odišla, vnučka sa prekvapene spýtala: „Ako to, že si prvému mužovi povedal, že naše mesto je hrozné na život, a tomu druhému, že sa tu žije krásne?“
Starý muž láskavo odvetil: „Anjel môj, nech ideš kamkoľvek, berieš si so sebou svoj postoj, a ten urobí dané miesto buď hrozným, alebo krásnym.“

Príspevok Ako nemrhať vlastným životom? zobrazený najskôr Life koučing.

Neraz mu vieme aj predchádzať. Robením vedomých rozhodnutí si dokážeme ušetriť niektoré tvrdé strety s realitou. Chce to od nás postrážiť si rýchlosť našej mysle. Tá je prispôsobená, aby sme fungovali efektívne a pohotovo, vďaka tomu naši predkovia kde čo prežili. V súčasnom svete nás však môžu rýchle súdy položiť na lopatky. Dokážu totiž „hacknúť“ naše rozhodovanie. Jednoduchou fintou – ponúknu nám ilúziu, na ktorú sa namotáme a poľavíme v kritickom myslení. 

Mám rebríček troch frekventovaných skreslení, na ktoré sa oplatí dať si pozor. 

Ilúzia kľúčovej dierky

Chcete si kúpiť dom mimo mesta a zameriate sa len na to, že budete mať záhradu, na ktorej sa budú vaše deti hrať. Pritom prehliadate všetko, čo s tým súvisí: časovo náročnú dopravnú dostupnosť, vzdialenosť od obľúbených miest a slabú infraštruktúru. Tak vás oslnila predstava záhrady, že ochotne ignorujete ďalšie súvislosti. Pre jedno pozitívum nevidíte prípadné negatíva a obchádzate konštruktívnosť.

Ilúzia rozkošného plyšáka

Keď sa vám niečo páči, chcete to vlastniť. Súvisí to s narastajúcim materializmom, ktorý tak šikovne podporujú marketingoví mágovia. Z viacerých výskumov však vieme, že vyšší materializmus súvisí s nižšou životnou spokojnosťou. Hromadenie vecí nevedie k zvýšeniu a udržania šťastia. Záchrana je v skúmaní impulzov, ktoré vás vháňajú kompenzovať si emočný nedostatok hmotnými pozlátkami.

Ilúzia výhry v lotérii

Snívate o tom, ako vám zásah šťasteny vyrieši všetky problémy. Niežeby ste si kupovali žreby, iba si výhru prajete. Je pohodlné delegovať zodpovednosť za svoj život na niečo alebo niekoho iného. Je to však o postoji – viete hľadať možnosti, ako niečo zmeniť namiesto toho, aby ste si zdôvodňovali, prečo sa to nedá. Istú výhru máte, keď vsadíte na seba, ako na jediný výherný žreb. 

Príspevok Pozor na atraktívne vnemy, ktoré klamú zobrazený najskôr Life koučing.

Pohľady ľudí na podstatu reality sa rôznia, čo vedie k tomu, že každý z nás má odlišné životné skúsenosti. Nech sú akékoľvek, sú vonkajším prejavom našich východiskových postojov, ktoré nie sú o prechodných túžbach a rozmaroch alebo meniacich sa nápadoch. Sú to tie postoje, ktoré vytvárajú náš svetonázor a ovplyvňujú rebríček hodnôt. Komplexne poňaté – to, ako myslíme, o čom hovoríme a čo robíme je podmienené práve našimi postojmi, cez ktoré reagujeme a interagujeme s ľuďmi. 

Hoci každý z nás vo svojej jedinečnosti reaguje svojsky, niektoré naše prejavy sa dajú do istej miery „kategorizovať“. Barbara Bergerová, autorka knihy Deset duchovních zákonu popisuje päť typických životných postojov, ktorým dala krycie mená: chrobák, mučeník, uctievač modly, horolezec a veriaci. 
Ako z opisov zistíte, sú trochu nadsadené, ale Barbara tvrdí, že zámerne preháňala, aby nám bolo zrejmé, s akými názormi a spôsobmi myslenia definujú ľudia vzťah ku všetkému, čo nám život prináša. 

Chrobák

Má materialistický pohľad na podstatu reality. Ľudia s týmto nastavením vidia svet ako hmotný či fyzický úkaz. Život či realitu dokážu vnímať pomocou svojich fyzických zmyslov, ale to je všetko. Za touto podobou reality nenájdeme žiadnu základnú príčinu, pretože sa zdá, že sa zjavila odnikiaľ. Neexistuje preto žiaden poriadok či dôvod, aby sa niečo dialo. Ľuďom s týmto názorom pripomína ľudský život život hmyzu. Chýba im harmónia a dôvod pre akékoľvek dianie. Týmto ľuďom potom často pripadá, že život je jeden veľký chaos. Všetky životné zážitky a udalosti sú pre nich len dielom náhody. Niektorí skončia „rozpučený“ bez toho, aby pre to existoval nejaký dobrý dôvod, zatiaľ čo iní majú šťastie a žijú dlhým, šťastným „chrobačím“ životom. Či však bude patriť medzi šťastlivcov, chrobák nijako ovplyvniť nedokáže.

Mučeník

Má dualistický pohľad na život a na podstatu reality. Ľudia s týmto postojom zameriavajú svoju pozornosť na dualistickú podstatu skúseností. Kamkoľvek sa pozrú, vidia dobro a zlo, tmu a svetlo, lásku a nenávisť, chorobu a zdravie, chudobu a bohatstvo a tak ďalej. V súlade s týmto pohľadom existuje v ľudskom živote veľa utrpenia vyvolaného tým, že sa ľudia zmietajú sem a tam medzi dvoma protikladmi odkiaľ niet úniku. Ľudia s týmto názorom na podstatu reality často veria, že životný scenár starostlivo pripravil sám Boh. Niektorí dokonca veria, že ťažkosti, ktoré zažívajú, sú trestom za hriechy, ktoré spáchali v minulosti.

Uctievač modly

To je ďalší prejav materialisticko-dvojúrovňových pohľadov na život. Ľudia s takýmito východiskovými postojmi veria, že ich osud závisí od vonkajších síl, teda od síl mimo ich kontrolu. K takým patria napríklad veci, ako sú dedičnosť, horoskopy (postavenie hviezd a planét), pohlavie, vek, národnosť, alebo vzdelanie. Často sa rozhodnú zamerať sa na ďalšie vonkajšie sily v snahe vytvoriť si v živote rovnováhu a harmóniu. Odovzdávajú sa teda širokej škále síl, ktoré predstavujú iní ľudia a / alebo vonkajšie veci či úkazy (z tohto dôvodu o sa o nich hovorí ako o tých, ktorí uctievajú modly). Takouto modlou môže byť lekár, učiteľ, vodca nejakej sekty, liečiteľ, psychiater, ale aj zvláštny stravovací režim, lekárska starostlivosť, alternatívna medicína a podobne. Inak povedané, človek, ktorý uctieva modly, prenáša zodpovednosť za svoj osud na nejakú vonkajšiu silu – človeka, životosprávu, vec alebo okolnosti.

Horolezec

Ľudia s týmto názorom na život či východiskovými postojmi sú v zásade orientovaní na úspech. Či už sú zameraní materialisticky alebo duchovne, veria vo svoje vlastné sily, v samých seba a schopnosť uspieť. Tento východiskový postoj podporuje názor, že život je dobrý a ľudia majú schopnosť ho pre seba a svoju rodinu zabezpečiť. Ide o typ predvoleného postoja, ktorý zvyčajne tvoria aspoň čiastkové postoje myšlienkových pochodov aktuálne najúspešnejších ľudí vo svete obchodu, športu, umenia a politiky.

Veriaci

Ľudia s týmto pohľadom na život sú zvyčajne presvedčení, že existuje určitý poriadok či zmysel života. Často veria v Boha či iný druh vyššej moci, pričom súčasťou ich viery je predpoklad, že ľudské bytosti smerujú v rámci evolúcie k niečomu vyššiemu a lepšiemu. Mnoho ľudí z tejto kategórie verí v reinkarnáciu, rovnako ako budhisti či hinduisti, čo zásadne mení ich celkový pohľad na súčasný život. Všeobecne povedané, viera vo vyššiu moc predstavuje spôsob myslenia, ktorý ovplyvňuje každučký aspekt ľudského života, vrátane spôsobu, ako si dotyčný dokáže poradiť s významným prechodom zvaným smrť.

Našli ste sa v niektorom opise? 
Ponúkam vám ešte jednu možnosť skúmať svoj životný postoj. 
Akú máte odpoveď na otázku: Hráte svoju životnú hru útočne alebo defenzívne?

Vo svojej koučovacej praxi pomerne rýchlo rozoznám, kedy sa so mnou rozpráva „útočník“. Dokáže totiž rýchlo aktivovať obrazotvornosť a prijíma nové výzvy, prichádza na nové nápady a nové riešenia. Výzvu chápe nielen ako podnet ku konfrontácii s vonkajším svetom, ale tiež ako povzbudenie k vnútornej činnosti. Nebojí sa rozčeriť hladinu, vie, že obrazy na nej potom jasnejšie uvidí.

„Hráč v defenzíve“ sa, naopak, vzpiera všetkému, čo by mohlo nejako obmedziť či spochybniť jeho potrebu udržiavať vlastné zvyklosti a potrebu byť zaistený a chránený. Je spokojný, keď sa nič nemení a keď všetko zostáva pri starom. Žije si v stojatých vodách a nestojí o hádzanie žabiek.

Z môjho pohľadu platia pre každého účastníka životnej hry dve zásadné pravidlá, a to:

• mať väčšiu vieru v seba, než v kohokoľvek iného – iba tak neprehráte hru proti žiadnemu hráčovi, ktorý by sa pokúšal vybudovať svoju moc na vašej dôvere,
• umenie otvoriť sa, ktoré nemá nič spoločného s tým, či sa chce niekto dozvedieť, čo mu chcete povedať. Otvoriť sa znamená oprostiť sa od niečoho, čo nechcete ďalej potláčať.

Príspevok Päť spôsobov myslenia – päť životných postojov – dve stratégie prežitia zobrazený najskôr Life koučing.

Návyky mávajú v správaní sa partnerov na svedomí nezhody či konflikty, lebo poukazujú na odlišnosti. Pre spokojné spolužitie sú však nevyhnutné isté ústupky, zdravá miera kompromisov a ústretovosť oboch partnerov. Tolerancia a rešpekt sú však najkľúčovejšie a sú nevyhnutnou súčasťou kvalitného a spokojného vzťahu. Jednoducho povedané – treba sa naučiť spolu hovoriť a žiť.

Ak majú byť obaja partneri vo vzťahu spokojní, je dôležité:

• Sporné veci si vyjasniť a dohovárať sa na nich. K tomu patrí aj rozprávanie sa o tom, čo je „len moje“ a čo je „naše“ spoločné. Záleží totiž na tom, čo je pre oboch partnerov správne a prijateľné. V prípade, že partner situáciu vidí inak, je dobré jeho rozhodnutie rešpektovať, pokiaľ ho máte rada a chcete s ním žiť. Samozrejme, za predpokladu, že to nie je deštruktívny a toxický návyk a jeho správanie nejde na úkor vás a vašich blízkych. 

• Partner má poznať vaše očakávania a pocity, ktoré vedú k tomu, že isté veci k vám neodmysliteľne patria a trváte na nich. Dôležité je počúvať a snažiť sa pochopiť druhého bez presadzovania iba svojho názoru, odsudzujúceho hodnotenia a bez tvrdej kritiky. 

• Pri rozdielnych návykoch je dôležité vytýčiť si vzájomné hranice a mať jasno v tom, či je akceptácia vôbec možná alebo kde to už zachádza za vaše možnosti. Vtedy je na partnerovi, či dokáže svoj návyk zmeniť, aby ním nezraňoval a neubližoval. 

• Okrem vlastných návykov sú dôležité aj tie spoločné. Pestovanie partnerských rituálov a zvykov pomáha ľahšie prijímať vzájomné odlišnosti a pestovať dôveru, ktorá uľahčuje dohovorenie sa a vzájomné rešpektovanie. 

Príspevok Ako fungovať vo vzťahu s rozdielnymi návykmi?  zobrazený najskôr Life koučing.

V akomkoľvek období dokážeme premeniť výzvy a nedokonalé podmienky na konanie. Je však pravda, že hlava má rada nové začiatky od méty, kedy jej to príde lepšie na odpočítavanie. 

Rada by som vás povzbudila – začnite s prvým krokom rovno v tejto chvíli. Hoci s maličkým. Ráta sa, lebo každý krok, ktorý urobíte, vás posúva bližšie k vašim zámerom a vaša sebadôvera porastie. Vďaka tomu budete čoraz silnejší, zručnejší a sebavedomejší. To umocní vaše odhodlanie, že môžete žiť tak, ako si sami vyberiete. Vyžaduje si to ochotu prevziať zodpovednosť za svoje správanie a dosiahnutie svojich cieľov. 

Zraniteľné miesto pri presadzovaní zmien je práve zodpovednosť. Býva to s ňou ako s lietadlom, ktoré stojí bezpečne v hangári a aby bolo aspoň trochu využité, vrtuľa z neho suší bielizeň.

Túto analógiu vnímam v príbehoch ľudí, ktorí volajú po zmene, ale v skutočnosti ju nechcú. Nie tak, že by sa k nej postavili zoči-voči a pustili sa do kontinuálnej práce. Chcú, aby sa zmena odohrala a oni sa s ňou veľmi nenarobili. Lenže nedá sa byť vo vzduchu, keď sa lietadlo neodpúta od zeme. Zmenu si treba odpracovať a postarať sa o ňu, aj so všetkými rizikami a neistotami, ktoré prináša.

Až v momente, keď sa zaviažeme k zodpovednosti voči sebe samému, sme pripravení naplno využívať svoje odstavené lietadlo.

Patrí k tomu aj nasledovné:

• Pozrieť sa na seba bez filtrov v zrkadle a priznať si svoje chyby a oceniť svoje úspechy. Prijať ich s pokorou ako učiace sa skúsenosti.
• Byť vďační za to, čo už máme, nech by boli naše túžby akokoľvek ambiciózne. 
• Konať dobré skutky zakaždým, keď sa nám naskytne príležitosť. 

Neurológ a psychiater Victor Frankl to vystihol priliehavo: 

„Človek by sa nemal pýtať, čo je zmysel jeho života, ale mal by si uvedomiť, že je to on,
ktorý dostáva otázku. Inými slovami, každého človeka sa spytuje život;
a životu môže odpovedať iba (z)odpovedaním za svoj život;
životu môže odpovedať iba tak, že bude zodpovedný.“

Príspevok Zodpovednosť nás mučí alebo poháňa zobrazený najskôr Life koučing.

Máme na to k dispozícii rovno dve „veci“ prístupné kedykoľvek a nič nás nestoja. V každej chvíli dokážeme objímať všímavosťou. Tá poslúži pozornosti, lebo je to jedna z kľúčových foriem, cez ktorú vieme prejaviť lásku. Najobvyklejší a najdôležitejší spôsob, ktorým venujeme pozornosť je, že empaticky, nehodnotiaco počúvame toho druhého. Dáme mu pocítiť, že sme tu pre neho a vnímame, čo je pre neho dôležité. 

Praktizovanie je prosté: keď venujeme pozornosť sebe a svojim potrebám, môžeme venovať pozornosť ostatným. Naopak to dobre nefunguje, vyrába to komplikácie, lebo rozdáme viac, ako máme. Všímavosť je kľúč k tomu, že nám neunikne mix emócií, podľa ktorých vieme dešifrovať, čo sa deje s nami, aj s ľuďmi okolo. V napojení na seba aj na iných dokážeme počúvať, čo nám ľudia hovoria nielen cez slová, ale aj neverbálne a hodnotovo. Vďaka snahe porozumieť pocitom a motívom iného človeka chápeme dôvody a prejavy jeho správania. To eliminuje konflikty a zbytočné nedorozumenia. Už len tým prispievame k sviatočnej atmosfére, že sa nedeje dusno, ktoré kazí radosť.

Som idealistka a verím, že sa vieme nastaviť na to, aby sme očakávali od druhých len to najlepšie. Keď si uvedomíme, že každý robí v danej chvíli to najviac, čo dokáže a vie s tým, čo má k dispozícii, sme súcitnejší, láskyplnejší a veľkorysejší. Môžeme byť anjelom. Tak pre seba, ako aj pre iných. Vianoce v takomto duchu musia dopadnúť dobre. Lebo láska dokáže meniť obyčajný čas na taký, ktorý má hodnotu.

Príspevok Buďme anjelom pre seba, aj pre iných  zobrazený najskôr Life koučing.

Tak sa zrodil nápad pre moju knihu. 

Obsah tvoria opisné postupy, čo robiť v krízových situáciách, keď je emočnej a stresovej záťaže príliš veľa a zasahuje do kvality života a integrity človeka. 

Rukopis som podelila na zranenia 🤍duše ❤️srdca 💛ducha 🖤ega 💙integrity.

Kapitol je dvadsať a každú ilustruje príbeh. Viac o knihe sa dočítate: https://lifekoucing.sk/prva-pomoc-pre-dusu/

Z R A N E N I A D U Š E / Ako sa vyliečiť / Z HNEVU

Príznaky a prejavy

V hneve bývate skalopevne presvedčení o mnohých veciach, ktoré v skutočnosti odzrkadľujú iba vašu zlosť. Máte na ňu právo, ale zlosť vás dokáže úplne opantať a zaviesť do bludiska emócií. Čím hlbšie doň prenikáte, tým ťažšie sa odtiaľ dostávate, lebo vás odvádza hlboko do zlosti. To hnevlivé sa vám usadí v hlave, akoby už nikdy nemienilo odísť. Uväzníte sa vo vlastnej hnevlivej reakcii. V tomto okamihu už nie ste schopní ustúpiť a nie je s vami rozumná reč. Vaše myšlienky sa točia iba okolo pomsty a odplaty, bez ohľadu na následky.

Diagnostika

Ľudia sa hnevu boja. Sme naučení sa ho báť. A niet divu. Hnev vie byť ničivý. Keď sa vymkne spod kontroly, posunie do úst kruté slová, rozdáva údery, môže aj zabíjať.

Hneváme sa vtedy, keď cítime, že nás druhí nerešpektujú. Je v ňom sebazáchova postaviť sa za seba a nenechať na sebe „kálať drevo“. 

Niektorí ľudia nemajú na otvorené hnevlivé reakcie dosť sebavedomia. Netrúfnu si „dožadovať sa svojich práv“ a radšej sa snažia plniť očakávania druhých. Hnev obracajú proti sebe a znehodnocujú tak svoj sebaobraz a znižujú sebahodnotu. Niekedy býva hnev iba náhradnou emóciou za smútok.

Univerzálnou príčinou hnevu je pocit ohrozenia. Ohrozenie nemusí znamenať iba priame fyzické nebezpečenstvo. Oveľa častejšie máte dočinenia so symbolickým ohrozením sebavedomia či dôstojnosti – keď sa stanete obeťou nespravodlivosti či nezdvorilosti, keď ste napadnutí či urážaní, alebo sa pokúšate neúspešne o dosiahnutie či uskutočnenie niečoho, čo je pre vás mimoriadne dôležité. Takéto vnemy fungujú ako spúšťacie mechanizmy na aktiváciu limbického systému. Limbický systém potom ovplyvní mozog dvojakým spôsobom. Následkom takejto reakcie je náhle uvoľnenie katecholamínov. Sú to látky hormonálnej povahy, produkované v dreni nadobličiek, ktoré sú súčasťou tzv. sympatoadrenálneho systému. Ten zohráva dôležitú úlohu v organizme, hlavne pri šokových a stresových stavoch. Medzi hlavných zástupcov katecholamínov patria adrenalín (epinefrín), noradrenalín a dopamín.

Tieto hormóny zabezpečia prudký príval energie pre odhodlanie konať a naše telo sa pripravuje na rýchly útek či boj, v závislosti od toho, ako naše emočné centrá posúdia protivníka.

Zároveň amygdala aktivuje kôru nadobličiek, a vytvorí tak v tele potrebné napätie. Toto napätie trvá oveľa dlhšie ako počiatočný príliv katecholamínov. Tento stav zvýšenej vnímavosti, vyvolaný stresovou reakciou, objasňuje, prečo sa ľudia nahnevajú oveľa ľahšie, ak už boli predtým podráždení či vyprovokovaní nejakým iným spúšťačom. Preto niekto, kto mal v práci zlý deň, je náchylnejší rozčúliť sa aj pre banalitu, ktorá by za iných okolností nebola na rozčúlenie dosť silným podnetom.

Ako si poskytnúť pomoc

Existujú rôzne druhy hnevu. Hlavným zdrojom náhleho vyšľahnutia zlosti, ktoré pocítite, keď vás niekto privedie vo varu, býva zvyčajne amygdala. No na druhom konci emočných nervových dráh, v šedej mozgovej kôre, vzniká premyslenejší druh hnevu, akým je napríklad pohoršenie sa nad nespravodlivosťou či chladnokrvná pomsta. 

Hojivý balzam na zlobu spočíva v dvoch spôsoboch, ako redukovať prepuknutie a eskaláciu hnevu.

Jednou z možností, ako hnev rozptýliť, je snažiť sa sústredene ovládnuť myšlienky, ktoré vo vás výbuchy hnevu vyvolávajú. Podnet na vyvolanie hnevu dáva zvyčajne prvý dojem zo situácie a to, ako ju vyhodnotíte. Následné prehodnotenie situácie potom môže plamene hnevu uhasiť. Zásadné je, kedy sa o takéto prehodnotenie pokúsite. Čím skôr zasiahnete, tým väčšiu nádej máte na úspech. 

Predstavte si, že ste v raňajšej špičke a predbiehajúce auto sa zaradí nebezpečne blízko pred vás. Čo to vo vás spustí za pochody? Ja automaticky zanadávam: „Ten idiot!“ A niekedy aj škaredšie. Pre prežívanie môjho hnevu je však nesmierne dôležité, či po tejto myšlienke nasledujú aj ďalšie pobúrené negatívne predstavy: „Mohol do mňa vraziť! Ten hajzel… Najradšej by som mu zobrala vodičák!“ 

Keď sa mi podarí zastaviť stupňujúci sa hnev na vodiča, ktorý urobil myšičku, s úvahami: „Možno ma dobre nevidel. Alebo mal na takúto bezohľadnú jazdu dobré dôvody; možno viezol niekoho do nemocnice.“ Taká reakcia zmierni moju zlosť súcitom alebo otvorenou mysľou, a zastaví tak eskaláciu vznikajúceho hnevu. Keď sa nechám strhnúť a konám inštinktívne, som agresívnejšia a potom aj nahnevanejšia. 

Ide o  udržanie hnevu v medziach primeraných situácii. Až príliš často nie sme totiž schopní sa za takýchto okolností ovládnuť. Benjamin Franklin to výstižne vyjadril: „Hnev nikdy nebýva bezdôvodný, ale len málokedy má dôvod dobrý.“

Druhý spôsob, ako emócie hnevu neutralizovať, spočíva v upokojení sa vplyvom príjemného prostredia. V ňom je malá pravdepodobnosť výskytu dráždivých podnetov. Keď vyčkáme, než fyziologická adrenalínová reakcia odznie, dokážeme byť konštruktívnejší. Pri hádke to napríklad znamená opustiť na nejaký čas bojisko. Rozptýlenie má veľký vplyv na vašu náladu z prostého dôvodu: je ťažké hnevať sa, keď robíte niečo príjemné. Zložitosť spočíva v tom, ako dokážete upokojiť svoje rozčúlenie natoľko, aby ste boli schopní robiť niečo zábavné.

Pozor! Prejedanie sa či nakupovanie pre potešenie neprináša očakávané upokojenie. Je totiž ľahké pokračovať v rozhnevanom kolotoči myšlienok, keď prechádzate s vozíkom medzi regálmi v obchode alebo sa napchávate zmrzlinou.

Bezpečné je vydať sa na dlhú prechádzku, lebo aktívny pohyb upokojuje. Podobne pôsobia aj relaxačné metódy – napríklad hlboké dýchanie spojené so svalovou relaxáciou. Pri týchto technikách dochádza k zmene fyziologického stavu: vysoká podráždenosť organizmu intenzívnou emóciou mizne a dostavuje sa upokojenie. Po intenzívnej fyzickej záťaži pri cvičení sa telo po ukončení pohybu pomerne ľahko dostane do relaxovaného stavu.

Odborníci odporúčajú trénovať zachytávanie cynických či nepriateľských myšlienok pri ich vzniku a zapisovať si ich. Keď sú negatívne myšlienky takto zachytené, je možné ich prehodnotiť alebo zavrhnúť. Tento postup je účinný iba dovtedy, kým hnev neprerastie do skutočnej zúrivosti.

Rekonvalescencia

Od roku 1950, keď psychológovia prvýkrát začali skúmať účinky ventilácie hnevu, bolo opakovane potvrdzované, že pokiaľ dáte svojmu hnevu voľný priechod, zmenšíte ho tým len málo alebo vôbec nie. Vybitie hnevu je totiž jedným z najhorších spôsobov, ako sa upokojiť. Výbuchy hnevu spravidla ešte zvyšujú podráždenie emočných centier v mozgu a ľudia sa potom cítia ešte nahnevanejšie. Keď svoju zlosť obrátite priamo proti tomu, kto ju vyvolal, výsledkom bude skôr dlhšie trvanie hnevu než jeho ukončenie.

Existujú však situácie, keď emočný výbuch hnevu prináša uspokojenie. Napríklad, keď svoju zlosť prejavíte pred človekom, ktorý je jej skutočnou príčinou, alebo keď takéto konanie aktivuje váš pocit sily, či napraví krivdu, prípadne, keď vyvolá u adresáta pocit ublíženia a prinúti ho, aby svoje bezohľadné správanie zmenil. 

Hnev od vás chce, aby ste si držali svoje hranice a využívali asertivitu namiesto agresivity. Nenechávajte zlosť, aby sa kopila do takej miery, že sa v nej stratíte a utopíte. Konajte vtedy, keď ešte máte kapacitu byť konštruktívni. Vtedy ľahšie docielite to, čo naozaj potrebujete – že vás druhí budú rešpektovať. To sa vám lepšie podarí, keď sa ohradíte s pokojom a nadhľadom, než keď začnete nepríčetne jačať.

Kým je hnevu málo a vy si ho napriek tomu všimnete (často to býva jednoducho len taký amorfný pocit, že vám niečo prekáža), môžete si z neho „vytiahnuť“ užitočnú informáciu a reagovať konštruktívne. Nenasmerovať hnev proti druhému človeku alebo jednoducho sám seba „zviditeľniť“ bez toho, aby to druhému ublížilo. V takejto chvíli si ešte dokážete uvedomiť, čo vás vlastne nahnevalo, a čo potrebujete, aby ste sa upokojili. 

O rozladení môžete hovoriť s nadhľadom a v pokoji, keď si osvojíte zručnosť opisne vyjadrovať, čo potrebujete: 

• Mohol by si, prosím ťa, vypnúť tú hru a ísť mi teraz pomôcť? Hodili by sa mi tu tvoje ruky.
• Teraz sa mi zdá, že ma tlačíš do kúta, a vôbec mi to nie je príjemné.
• Prosím ťa, nepoučuj ma toľko. Potom mám pocit, že mi vôbec neveríš, že to zvládnem sama.
• Ďakujem, naozaj to nechcem. Mám pocit, že mnou manipulujete, a vôbec mi to nie je príjemné.

Príbeh uzdravenia 

Zoja bola láskavá, empatická, ústretová a… nešťastná. Nefungovali jej totiž vzťahy. Veľa dávala, ale takmer nič nedostávala. Očakávala ústretovosť za ústretovosť, ale to sa nedialo. Nerozumela tomu. „Veď je to predsa prirodzené, že máme opätovať, čo dostávame,“ nariekala. V príbehoch jej vzťahových skúseností bolo zrejmé niečo, čo sa pre Zoju stalo nepochopiteľným. Jej vklad do vzťahu sa stával neviditeľný, pretože bol „zadarmo“ a nezávislý od toho, ako sa partner správal. Preto na nej jej partnerom prestávalo záležať.

Zoja prešla výchovou rodičov, ktorí jej zakazovali hnev pod hrozbou trestu. Počúvala od nich, že nemá revať, lebo dostane na zadok, aby mala dôvod, prečo revať. Zariadila sa podľa toho a zo svojho emočného repertoáru vyradila hnev, ktorý ju v jej detskej bezmocnosti desil. 

Zaujímalo ma, ako sa Zoja chránila a vymedzovala nielen slovne, ale aj činmi proti bezohľadnému a sebeckému správaniu mužov. Vysvitlo, že nebola schopná povedať: „Ak sa nič nezmení, urobím toto!“ Ak si to aj nesmelo dovolila, nikdy to nesplnila. Nezískala si tým vo vzťahu rešpekt. 

Zožieralo ju to a hnevala sa na seba, aj na mužov. Z lásky prechádzala do nenávisti a na posledného partnera fyzicky zaútočila, keď ju vytočil do nepríčetnosti. Dala mu facku, ktorú jej vrátil. Zrútil sa jej svet. Nechápala, ako mohla byť schopná takého odsúdeniahodného činu, veď ona je pacifistka a neublížila by ani muche. Vydesilo ju to, veď ona sa nehnevá a nezlostí. 

Zoja v našich rozhovoroch prichádzala na to, že sa hnevala „potichu“ a zvyčajne na seba. Nespokojnosť síce obracala k partnerovi a tlačila naňho: „Mal by si sa zmeniť!“ To však iba zvyšovalo jej frustráciu, že za svoje úsilie nebýva ocenená. Svojou zlosťou tlačila na zmenu tam, kde ju nemala ako presadiť – u druhého. Potrebovala, aby ju hnev zmobilizoval, ale zdravým spôsobom. Mala v zbierke rozchody, keď bol jej výbuch zlosti hodný sošky Oscara – prišiel akoby „odnikiaľ“ a zanechal spúšť a ju osamelú.

V Zojinom živote absentoval hnev, ktorý by jej pomohol byť v súlade samej so sebou. Nepritakávala sama sebe, neeliminovala pochybnosti o sebe, a tak nemala silu dosiahnuť svoje ciele.

Navrhla som Zoji, či by sme sa mohli pozrieť na to, ako by mohla skombinovať hnev a súcit k sebe v procese osobnej zmeny. Vychádzala som z predpokladu, že súcit a hnev pohromade reprezentujú „súcitného bojovníka“. Hnev sám o sebe totiž v takýchto situáciách nepomôže, keď sa nemôže spojiť so súcitom. Inak hrozí skĺznutie do nenávisti, či už k sebe, alebo k druhým.

Zoja sa rozhodla pre stratégiu, že začne trénovať priznávanie hnevu, aby jej robil sprievodcu a učil ju postaviť sa za seba bez zbytočnej obetavosti a ústupkov. 

Znamenalo to pre ňu niekoľko zásadných zmien vo svojich postojoch. Postupne prichádzala na to, že: 

• Svoje hranice si lepšie obháji, keď ich včas zadefinuje. Predíde tak tomu, aby budúci partner nepovažoval veľkú časť jej územia za svoju, pričom keď sa začne opatrne proti tomu vymedzovať, tak pre neho to už bude neskoro, lebo on sa udomácnil – v jej srdci, hlave, aj v tele. 
• Pri tréningu vymedzovania si hraníc sa chcela ohradzovať proti konkrétnemu konaniu, nie proti partnerovej osobnosti: „Prekáža mi, keď nechávaš ponožky váľať sa na podlahe“, namiesto kritického vyčítania: „Si bordelár, nikdy po sebe nič neupraceš.“ 
• Ušetrí si rozčarovanie, hnev, zlosť a bezmocnosť, keď sa naučí včas rozpoznať manipulátorov. Spísala si konkrétne skúsenosti, kedy boli niektorí muži schopní pristaviť k jej vysokému múru odporu a námietok rebrík neférových argumentov a citového vydierania.
• Učila sa hovoriť priamo a na rovinu, aby druhý presne vedel, čo chce, aj s rizikom odmietnutia. Vyhýbala sa podmieňovaciemu spôsobu: „Chcem ísť na víkend na turistiku, čo ty na to?“ namiesto: „Čo keby sme išli napríklad na turistiku?“

Zoji pomohlo viesť si „hnevníček“. Zapisovala si do neho všetky skúsenosti s výbušnými situáciami. Vďaka tomu si uvedomila, že jej hnev často vyvolala kritika. Učila sa zareagovať primeranejšie a vydávala sa po stopách svojho rozčúlenia. Spoločne sme formulovali otázky, ktoré jej pomohli s reflektovaním jej prežívania: Čo mi táto situácia pripomína? Čo som urobila nesprávne? Viem si priznať vlastnú chybu? Prečo sa potrebujem obhajovať?

Náplasť 

Nepotláčajte hnev, ale sa ním ani neriaďte. Podľa Dalajlámu sa stanete skutočnými hrdinami, keď premôžete svoj vlastný hnev.

Príspevok Ako sa vyliečiť z hnevu – ukážka z Prvej pomoci pre dušu zobrazený najskôr Life koučing.

Než dostane zmena vôbec šancu na nejaký proces, musí prejsť cez hlučné hlasovanie v hlave a lobovanie jednotlivých centier. V hre sú zisky a straty. Akonáhle sú vyrovnané, alebo straty prevažujú nad ziskami, hlava usúdi, že sa zmena neoplatí. Nariadi, aby všetko zostalo po starom, lebo je to zabehnuté. Navadí, že to nie je celkom funkčné alebo to už neslúži, istoty sú v tom, čo dôverne poznáme. Vtedy si prídeme sebaistý. Inak nás pochybnosti rozkladajú na malé nemohúcne molekuly. 

Preto býva aj pozitívna zmena stresujúca. Pre dosiahnutie vnútorného pokoja a istoty sa nám oplatí zamerať úsilie predovšetkým na budovanie dôvery v seba. Dá sa to aj tak, že eliminujeme vplyv všetkého, čo nás zneisťuje, podkopáva našu integritu a sabotuje úsilie. Postoj k tomu sa hodí taký, aký je v bojových umeniach – cieľom múdreho bojovníka nie je výhra, ale dobrý boj. A dobrý boj je boj so strachom, hnevom, pýchou, aj so všetkými našimi slabosťami. V hre je totiž naša vnútorná sloboda. A hoci takýto súboj nemožno definitívne vyhrať, nesmieme ho vzdať, keď si máme udržať sebaistotu a vplyv na svoj život.

Príspevok Šedá hmota ako sabotér zmeny zobrazený najskôr Life koučing.

Jednotvárne rutinné zvyky, v ktorých často uviazneme, vytvárajú vyjazdené koľaje. Mnohé z nich sa po čase stávajú neužitočnými, ale nahrávajú našej pohodlnosti, tak ich nemeníme. 

Existuje veľa variácií príbehu o dopravnej značke na začiatku dlhej, prašnej cesty na Aljaške. Na značke je napísané: „Vyberte si starostlivo svoje koľaje. Budete v nich dlho.“ Každý máme svoju aljašskú cestu a čas strávený v koľajách. Posolstvo je vždy rovnaké: akonáhle sa raz do koľají dostaneme a zostaneme v nich dlho, nebýva ľahké dostať sa z nich von. 

Dobrá správa je, že si môžeme zvoliť nové koľaje, také, ktoré nás dovedú na podnetnejšie cesty plné obohacujúcich zážitkov. A hoci každé opustenie starého známeho znamená neistotu, nevypláca sa držať vrabca v hrsti. Bez odvahy k zmene sa nemôže diať zlepšenie a rast. Preto potrebujeme pravidelne robiť revíziu svojich hodnôt, postojov a životného cieľa – to je cesta k spokojnosti. 

Vedci sa zhodujú na tom, že náš život má štyri dôležité dimenzie: fyzickú, mentálnu, sociálnu a spirituálnu. Každá z nich obsahuje základné potreby, ktoré keď nie sú dostatočne naplnené, stagnujeme. Keď ich dlhodobo prehliadame, príde niečo, čo nás prinúti spomaliť, aby duša dohnala telo. Či už cez chorobu, stratu radosti zo života alebo vyhorením. 

Malé pripomenutie, čo sa nám oplatí na úrovni štyroch kľúčových potrieb strážiť. 

Fyzické potreby – dobrá starostlivosť o telo pomáha odbúravať záťaž a stres. 
Sociálne potreby – sme priemerom piatich ľudí, s ktorými trávime najviac času. Keď sa im nechceme podobať, potrebujeme sa otvoriť novým vzťahom.
Mentálne potreby – psychická sila spočíva v kontrole negatívnych a obmedzujúcich myšlienok a ich neutralizovaní.  
Duchovné potreby – načerpáme ich v učení sa od veľkých postáv rôznych náboženstiev a filozofov.

Príspevok Vyhodení z vyjazdených koľají zobrazený najskôr Life koučing.

Psychologické štúdie dokazujú, že ak máme na výber príliš veľa možností, nevieme si z nich vybrať. Tak nás tá ponuka unaví, že radšej zostávame bez voľby. To vedie k pocitom preťaženosti a stratenosti, až začneme vnímať svoj život jednostranne a plocho. Natiahneme ho do šírky a oberieme ho o hĺbku. Sme takí zamestnaní tým, ako do neho dostať čo najviac vecí, že nám uniká skutočná podstata. Začneme žiť akýmsi položivotom – instantne, s očakávanými príchuťami a istotami. Ľahko sa na to zvyká, je to pohodlné a doba konzumu nás k tomu podnecuje. Nasávame iluzórny pocit spokojnosti. Až nám jedného dňa odniekiaľ príde, že nám napriek všetkému nadbytku niečo chýba. 

Ako si v tom urobiť jasno? Bez cenzúry si spíšte zoznam všetkých vašich problémov, ktoré vám znepríjemňujú život – papier to znesie. Nech je to čokoľvek, čo vám nedá spávať, von s tým.

Keď budete mať zoznam hotový, označte si na ňom veci, ktoré sú v kategórii „na toto nemám dosah“. Rovnako tak si označte veci, ktoré riešiť môžete, ale uhýbate pred nimi, odkladáte ich a čakáte na vhodnú príležitosť. To sú práve tie „veci“, ktoré vyvolávajú pocit nepohodlia a majú na svedomí stratu spokojnosti. V momente, keď sa rozhodnete, ako sa k nim postavíte a vezmete veci do svojich rúk, prichádza zúženie možností. Iba vaša aktivita vás dokáže posunúť od pasivity a rezignácie k slobode voľby.  

Príspevok Spľasnutá bublina nekonečných možností zobrazený najskôr Life koučing.

Pre vyvažovanie neplatí, že to má byť buď jedno alebo druhé. Rovnováhu tvorí jedno aj druhé. Keď vášnivo pracujeme, máme aj vášnivo oddychovať. Sporný býva pomer medzi výkonom a oddychom, preto sa vyvažovanie tvári ako neviditeľná vec.

T. Ferriss v knihe Štvorhodinový pracovný týždeň poukazuje na fenomén multitaskingovej doby:

„Najhoršie zo všetkého je nebyť schopný ani relaxovať, ani byť produktívny. Sústreďte sa buď na prácu, alebo na niečo iné – ale nič medzi tým.“

Už ste prišli na to, ako to poriadne oddeliť? Mne pomáha lietadlový mód na telefóne. 

V lete máme veľa príležitostí dobre sa o seba postarať. V dovolenkovom leňošení nájde myseľ oddych, ktorý tak veľmi potrebuje. Hoci, aj tak si šrotuje to svoje a vysmieva sa nám, že ju nevieme kontrolovať. Potrebujeme sa to naučiť, lebo tlačenie na nepretržitú produktívnosť vypína vitalitu mysle. Niekedy varovne, niekedy fatálne. Potom to chce veľa úsilia na obnovu systému, ktorý keď vyčerpáme, odmieta spolupracovať. 

Preto potrebujeme na vytváranie duševnej rovnováhy oddychový čas, aby sme mohli naberať pozitívnu energiu a duša stíhala doháňať telo. Fungujeme obdobne ako presýpacie hodiny. V hornej polovici je všetko to, čo má počas dňa prepadnúť úzkym hrdlom dolu, aby sa deň uzavrel a my sme zregenerovali. Keďže hrdlo je úzke, máme tendenciu cezeň pretláčať toho viac odrazu. Vďaka tomu môžeme hodiny poškodiť. Prestanú správne odmeriavať veci na dosahovanie rovnováhy. Stane sa to, že obetujeme výkonu svoje potreby tak fyzické, ako aj emočné a duševné. 

Bez plynulosti a vyváženosti sa nemáme dobre. Padáme na stranu frustrácie a bezmocnosti. Dovolenka je servisný čas pre naše hrdlo hodín, aby sa toho cezeň chvíľu presýpalo menej a mohla sa k slovu dostať bezstarostnosť a spontánnosť. Nech z nás nie sú podráždení, v úzkom otvore zaseknutí plniči úloh.

Prajem vám leto podľa vašich predstáv, nech stretnete jednorožsca. 

Príspevok Rovnováha je ako jednorožec  zobrazený najskôr Life koučing.

Dobre vieme, že je nemožné zmeniť minulosť, rovnako ako nemôžeme predvídať budúcnosť. Pokúšame sa o to a vzdorujeme, hľadáme spôsoby, ako by sme to obišli.

Bývame rozšafní a mnohé naše pokusy sa podobajú na zbytočné nakupovanie a vyhadzovanie. Vedomá stratégia udržateľnosti – aj mentálnej a emočnej, spočíva v zmene kladenia si otázok. Namiesto toho, aby sme sa pýtali, ako zarobiť viac peňazí, sa môžeme radšej pýtať, čo vlastne skutočne potrebujeme. Nadbytok to nebude. Nevieme odrazu šoférovať tri autá a bývať v dvoch domoch. Exupéry by nám na to povedal, že „dokonalosť sa nedosahuje vtedy, keď už nie je možné nič dodať, ale vtedy, keď nie je možné nič odobrať.”

Aj keď nám to tak v kríze nepríde, sme dobre vybavení potrebnou silou na tvorenie, na premenu správania a formulovanie myšlienok vo svojom vnútri tak, aby smerovali k pozitívnej zmene. 

A keď sa veci nevyvíjajú tak, ako chceme, signalizuje nám to, že sa máme naučiť niečo nové, čo nám pomôže zdolať prekážky. Ak chceme zmeniť svoj život, musíme najskôr zmeniť niektoré svoje postoje. Zámerne nepíšem, že zmeniť seba – výbava je daná, karty sú rozdané. Hráme s tým, čo máme. Použijeme dôvtip, predvídavosť, fakty aj emócie, hravosť, vynaliezavosť a trochu zariskujeme, keď sa vydáme za komfortnú zónu. 

Opustiť svoj starý nešťastný život a dovoliť si venovať sa sebe vedie k znovu objavovaniu seba samého.

Potrebujeme to, aby sme zostali verní samým sebe, svojim zásadám, hodnotám a presvedčeniam, ktoré nám kryjú chrbát a držia nás pokope z hľadiska integrity. Posilňujú náš sebaobraz a sebahodnotu, aby sme mohli byť samými sebou – autentickí a neporazení. 

Bude to chcieť zámer, motív, cieľ, plán, stratégiu, víziu, misiu – niečo, čo nás rozpohybuje v ústrety tomu, kde nám bude samým so sebou dobre. V tom naplnenom sebarealizovaní sa prestaneme vyčerpávať vkladaním energie do niečoho, čo za to nestojí. 

Príspevok Zdolať krízu pokorou zobrazený najskôr Life koučing.

Možno ste už dávno nevideli to „svoje“ slnko. Možno ste sa dávno nesmiali tak, že vám vyhŕkli slzy. Možno prestávate veriť, že sa niečo zlepší. Možno prepadávate väčšiemu pesimizmu, beznádeji a netrpezlivosti. Je to prirodzené a ľudské. Všetky sily zhromažďujete na to, aby ste to dajako vydržali. 

Hoci to tak nemusí vyzerať, ani to tak nemusíte cítiť, stávate sa zdokonalenou verziou seba samých. Každý prežitý deň vám pridá na odolnosti, empatickosti, súcitnosti, húževnatosti, vytrvalosti… Posilňujete postoje, ktoré vás robia silnejšími, aj keď ste už vyčerpaní a unavení. Zvládate viac, než ste si kedy vedeli predstaviť. 

Aj keď je veľa vecí v neporiadku, niečo zostalo zachované alebo niečo nové prišlo. V akej chvíli si napriek všetkému poviete, že všetko je v poriadku?

Ja to napríklad cítim, keď sedíme doma na gauči a sme tam jeden pre druhého – so slovami, aj bez slov. Alebo keď na mňa neútočia termíny, iba si slobodne chodím po lese a krotím hlavu, aby nikam odbiehala. Našťastie, tieto zážitky môžem opakovať. Ktoré sú tie vaše rituály, ktoré vám držia pevnú pôdu pod nohami?  

Neraz závisia chvíle pohody a uvoľnenia od našej pozornosti. Zvykneme ich premeškať, keď ich odložíme na neskôr, leboodniekiaľ (hlavne od seba) príde naliehavá pripomienka, že treba toho toľko urobiť. Keď sa tým dáme vyrušiť, prichádzame o prchavé momenty radosti a spontánnosti, ktoré nepotrebujú výkonnosť, iba dovolenie diať sa tu a teraz. 

Moja skúsenosť hovorí, že sa netreba pchať životu do cesty. Vynucovanie si neprináša pozitívnu energiu.

Náš príbeh sa píše nepretržite, v dobrých aj zlých časoch. Než opäť prídu žičlivejšie, dajme do svojho príbehu všetko to, čo sa tam dať dá. Má to hodnotu, časť ktorej sa ukáže, až keď sa raz obzrieme. 

Bez ohľadu na to, ako to teraz nanič vyzerá, náš príbeh nie je dopísaný. Veci sú v poriadku aj v neporiadku, závisí to od nášho postoja. A prijatia, že na niektoré veci proste nemáme dosah. 

Príspevok Keď je všetko v (ne)poriadku zobrazený najskôr Life koučing.

Dobre sa začína pri toxických myšlienkach

Potrebujeme sa venovať mentálnej hygiene rovnako, ako to robíme pri telesnej  – pravidelne, dôsledne a podľa našich potrieb. Nestačí raz začas vypustiť tlakový ventil, prepätie treba uvoľňovať priebežne. Zahltená myseľ je negatívna myseľ, a oberá nás o pohodu a vyrovnanosť. 

Spôsobov, ako sa „čistiť“ je viacero. Oslovilo ma, ako to vystihol vo svojej poviedke Návrat prílivu spisovateľ Arthur Gordon. Popísal príbeh vlastnej duchovnej obnovy, ktorú môžeme vyskúšať každý sám na sebe s variáciou prostredia, kde radi trávime čas. 

Arthur zažil obdobie, keď cítil, ako stráca životný elán a jeho tvorivé úsilie vyznievalo naprázdno. Deň za dňom sa navyše všetko zhoršovalo. Nakoniec sa rozhodol navštíviť lekára. Pretože vyšetrenie neodhalilo žiadne fyzické ťažkosti, lekár sa ho nakoniec opýtal, či by bol ochotný riadiť sa jeden deň pokynmi, ktoré mu dá. Gordon súhlasil a lekár mu povedal, aby nasledujúci deň strávil na mieste, kde bol ako dieťa najšťastnejší. Mohol jesť, ale nesmel s nikým hovoriť ani čítať, písať alebo počúvať rozhlas (v jeho časoch online svet ešte nefičal). Potom mu napísal štyri usmernenia a povedal mu, aby si prvé prečítal o 9.00 h., ďalšie o 12.00 h., nasledujúce o 15.00 h. a posledné o 18.00 h. 

„To myslíte vážne?“ Spýtal sa ho Gordon. 

„Keď odo mňa dostanete účet, prestanete si myslieť, že žartujem!“, zareagoval lekár. 

Nasledujúce ráno išiel Gordon na pláž. Keď otvoril prvý lístok, stálo na ňom: 

„Pozorne načúvaj.“

 Pomyslel si, že doktor sa zbláznil. Čo mal tri hodiny počúvať? Pretože súhlasil, že sa bude riadiť jeho pokynmi, načúval. Spočiatku počul obvyklé zvuky mora a vtákov. Po chvíli sa pridali ďalšie zvuky, ktoré predtým príliš nevnímal. Začal myslieť na to, za čo všetko moru vďačí. Ako ho, keď bol ešte chlapcom, naučilo trpezlivosti, rešpektu a vedomiu vzájomnej prepojiteľnosti vecí. Načúval zvukom aj tichu a začal sa v ňom vytvárať pocit pokoja. 

Na poludnie si prečítal druhý lístok. Stálo na ňom: 

„Pokús sa vrátiť späť.“ 

Kam späť? Čudoval sa a uvažoval. Snáď do detstva, k spomienkam na šťastnejšie roky? Začal premýšľať o svojej minulosti, spomínať si na všetky okamihy malých detských radostí. Snažil sa vybaviť si ich čo najpresnejšie. Vo svojom vnútri pocítil vrelosť a vrúcnosť, ktoré stále silneli. 

O tretej si prečítal ďalší lístok. Až doteraz nebolo splnenie pokynov také ťažké. Toto zadanie mu už prišlo náročnejšie. Na lístku stálo: 

„Zamysli sa nad svojimi motívmi.“

Spočiatku sa snažil obhajovať. Premýšľal o veciach, ktoré chcel: úspech, uznanie, istoty. Nezistil na nich nič zlé. Potom mu ale hlavou prebleskla myšlienka, že tieto motívy nie sú dosť dobré a že možno práve niekde tu tkvie príčina jeho stagnácie. Začal o svojich motívoch uvažovať oveľa dôkladnejšie. Myslel na to, aký býval šťastný. Zrazu si uvedomil, že sa mu nič nemôže dariť, ak sú jeho motívy zlé. Prišiel k záveru, že nezáleží na tom, či ste poštárom, poisťovacím agentom alebo ženou v domácnosti. Môžete byť čímkoľvek. Kým máte pocit, že slúžite druhým ľuďom, robíte svoju prácu dobre. Keď začnete myslieť len na seba, prejaví sa to negatívne na tom, čo robíte. To je zákon, rovnako neúprosný ako zákon gravitácie. 

O šiestej prišiel na rad posledný pokyn. Na jeho splnenie nebolo treba nič špeciálne: 

„Napíš, čo ťa trápi a znepokojuje do piesku.“

Kľakol si a úlomkom ulity napísal niekoľko slov. Keď skončil, zdvihol sa a odchádzal. Neobzeral sa, vedel, že príliv príde tak, ako vždy.

Variácia namiesto piesku: Napíšte si to, čo vám robí vrásky a znepokojuje vás do mobilu. Keď skončíte, predstavte si prílivovú vlnu a zmažte bez čítania, čo ste si poznačili. 

Netreba čakať na žiadne povolenie žiť

Aj keď nám to tak v kríze nepríde, sme dobre vybavení potrebnou silou na tvorenie, na premenu správania a formulovanie myšlienok vo svojom vnútri tak, aby smerovali k pozitívnej zmene. 

Keď sa veci nevyvíjajú podľa našich predstáv, signalizuje nám to, že sa máme naučiť niečo nové, čo nám pomôže zdolať prekážky alebo sa vynájsť. 

Príde mi to pri niektorých postojoch prosté – stačí odstúpiť od negatívnych vecí a za nimi vidieť to, čo je skutočne hodnotné. Mám k tomu skvelú pomôcku od básnika a humanistu J. W. Goetheho: „Človek by mal každý deň počuť aspoň jednu pieseň, čítať jednu krásnu báseň, vidieť jednu výbornú maľbu, a ak by to bolo možné, povedať zopár rozumných slov.“

Päť odporúčaní z mojej praxe na podporu vlastnej hodnoty a dostatočnosti

Sú výbornou prevenciou voči negatívnym a nadmieru kritickým myšlienkam:

1. Buďte voči sebe súcitní a zhovievaví a väčšmi sa o seba starajte po mentálnej, fyzickej, emočnej aj duchovnej stránke. 
2. Vnímajte svoje skutočné potreby a odhaľujte svoje nevedomé strachy.
3. Chváľte sa často a poriadne. Máte tú „povinnosť“ voči sebe. Keď v tom vytrváte, čoskoro zaznamenáte zvýšenie sebahodnotenia.
4. Zbavte sa falošnej identity. Neprezentujte sa tak, ako to od vás očakáva vaše okolie. Nepotláčajte svoje negatívne stránky a emócie, prijmite ich, no nemusíte sa podľa nich správať. 
5. Urobte z času na čas niečo spontánne, autentické a nové. Aj preto, lebo prekvapenie uvoľňuje v mozgu dopamín, ktorý je zdrojom zvedavosti a dobrodružnosti, a tie sa starajú o dobrý pocit zo seba. Dôležitá vec: spontánnosť nie je to isté čo impulzívnosť. Impulzívne správanie väčšinou robíte v nevyrovnanom stave mysle bez kontroly nad sebou. 

Príspevok Vaša duša počuje všetko, čo hovorí vaša myseľ zobrazený najskôr Life koučing.

Čo ste ochotní podniknúť kvôli dobrému pocitu zo seba? A čo kvôli zážitkom, ktoré vás transformujú do svojej lepšej verzie? 

Možno máte odpovede hneď naporúdzi. A možno ich práve teraz hľadáte. Možno ste si povedali, že zostanete voči týmto otázkam vnímaví v každej chvíli.  

Životná úloha

„Nikto vám nemôže postaviť most, po ktorom musíte vy, iba vy, prekročiť rieku života,“ napísal mladý Nietzsche, keď uvažoval o tom, čo je potrebné na nájdenie samého seba. 

Často sa ma na to klienti pýtajú. Nemám na tento druh objavovania špeciálny repertoár techník, ktoré by priniesli okamžité a spoľahlivé odpovede. Zvyknem sa pýtať: 

„Máte chuť byť každé ráno začiatočníkom?“

 Ponúkam zamyslenie sa nad touto otázkou ako „skratku“ k priblíženiu sa k sebe. Nie tým, že by sme kráčali míľovými krokmi. Práve naopak. Tajomstvo začiatku je v správnom rozložení zložitých a veľkých úloh na menšie, zvládnutejšie. Na to sa koučovacie sprevádzanie hodí – vďaka nemu sa dá produktívne vyjasniť a vyskladať postupnosť krokov. 

Kde začať a ako?

To si každý vyberá v závislosti od toho, v akej je práve životnej etape a čo ho doterajšie skúsenosti naučili. Čím jednoznačnejšie to máme vyriešené so zodpovednosťou voči sebe aj voči svetu, tým sebaistejšie vykračujeme v ústrety svojim víziám a túžbam.  

Mám na to zaužívané pravidlo – spisujem si svoje záväzky, aby som mala o nich dobrý prehľad. Slúžia ako kompas, ktorý mi ukáže, keď sa vychýlim zo svojho hodnotového rámca. Ich počet na začiatku roka skontrolujem, aby zodpovedal číslovke veku, ktorý dovŕšim. 

Niektoré odhodlania som editovala, daktoré žijú svojim životom už dlho, niektoré sú stále výzvou, ďalšie majú za úlohu konfrontovať ma s mojimi tieňmi. Pravidelné reflektovanie toho, ako si počínam, mi pomáha zlepšovať sa a neprestať sa snažiť.   

1. Buď otvorená voči novým zážitkom a učeniu sa nových vecí.
2. Buď štedrá v empatii a pochopení. 
3. Buď tvorivá, prekonávaj svoju pohodlnosť a narúšaj neužitočný stereotyp. 
4. Buď vďačná za každého, kto ti príde do života, je to učiteľ. 
5. Buď verná svojim zásadám, postojom a rituálom.
6. Dopraj si pozitívne sebectvo každý deň.
7. Dopraj si ticho a denné meditácie. 
8. Dopriavaj si radosť a potešenie v maličkostiach. 
9. Hľadaj zdroje energie všade okolo seba.
10. Kráčaj s ľahkosťou a usmievaj sa. 
11. Kroť hodnotiace súdy voči iným aj voči sebe. 
12. Maj sa na pozore pred ilúziou úspechu. 
13. Meň kontext svojho života, nezostaň iba pri obsahu. 
14. Na svoj kritický vnútorný hlas reaguj súcitne. 
15. Nahraď rozčuľovanie sa robením správnych vecí. 
16. Nechaj veci občas len tak byť a choď do prírody.
17. Nikdy neohýbaj svoje hodnoty, ani svoju morálku. 
18. Obracaj svoju tvár k slnku, aby tiene padali za teba. 
19. Ochraňuj slobodu svojej voľby.  
20. Opúšťaj schémy a vzorce, ktoré ťa zraňujú. 
21. Padni koľkokrát potrebuješ, ale zakaždým o kúsok lepšie. 
22. Pestuj nádej a optimizmus a šír ich okolo seba.  
23. Počúvaj namiesto toho, aby si dopredu odpovedala. 
24. Počúvaj svoju intuíciu a nasleduj vnútorný hlas. 
25. Podeľ sa o svoje nadšenie a nadchýňaj ostatných.
26. Podnikaj aktívne kroky smerom k svojim túžbam.
27. Preukazuj každému úctu a rešpekt, aj keď sa cítiš ukrivdená. 
28. Pri rozhodovaní vychádzaj z pokory, ohľaduplnosti a primeranosti. 
29. Prijímaj samú seba bezvýhradne a úctivo. 
30. Prijímaj to, čo nemôžeš ovplyvniť a zmeniť. 
31. Prijímaj zmeny, ktoré si si vybrala aj tie, ktoré ti chodia. 
32. Pristav sa pri tom, čo sa ti nedarí a dopraj si čas prebádať to. 
33. Reaguj na ľudí priateľsky a vrúcne, aj keď si unavená.
34. Rob dobré skutky a podeľ sa o to, čoho máš dostatok.
35. Rozvíjaj svoju odvahu a statočnosť. 
36. Snaž sa iba v miere, ktorá nejde na úkor teba a druhých. 
37. Sprchuj svoju dušu denne.
38. Stanovuj si jasné hranice a hovor nie, keď to tak cítiš.
39. Staraj sa o svoje vzťahy ako o to najcennejšie, čo máš. 
40. Stráž si integritu a autonómiu.
41. Svoj zápal, nadšenie a vášeň pre to, kým si a čo robíš udržiavaj v dobrej kondícii. 
42. Uprednostňuj najjednoduchšie veci, sú často tie najpravdivejšie.
43. Uvoľňuj svoju bolesť, strach, hnev a smútok priebežne. 
44. Venuj ľuďom v každej chvíli pozornosť a láskyplnosť. 
45. Vnímaj naplno to, čo sa deje v danej chvíli. 
46. Vyberaj si budúcnosť namiesto minulosti. 
47. Vyjadruj svoju lásku všetkými spôsobmi. 
48. Zmeň prostredie, ktoré ti nerobí dobre. 
49. Ži svoju autentickosť, aj keď budeš spochybnená. 

Každý z bodov ma priamo či nepriamo vedie k tomu, aby som sa cítila šťastnejšia a spokojnejšia, venovala sa tomu, čo mi dáva zmysel, čo je v súlade s mojimi hodnotami, baví ma to a spája s ľuďmi, ktorých mám rada. Tak sa mi dostáva do života radosť a pozitívna energia. A hoci narážam na  prekážky a starosti, aj tak ma môj život baví. Som v ňom sama sebou a to mi dodáva dobré pocity zo seba a vytvára motiváciu snažiť sa byť tou, ktorou chcem byť. 

Príspevok Byť človekom, ktorým naozaj chcem byť zobrazený najskôr Life koučing.

Zároveň kladiem otázku: Čo necháte za sebou, keď sa transformujete? Bude vám to chýbať? Pretože môžeme byť nadšení a hnať sa dopredu, ale potrebujeme sa aj pristavovať. Inak si nevieme overiť, či to, kde sme, naozaj prináša to, čo sme chceli. Je užitočné všímať si tak tienisté stránky našich rozhodnutí, ako aj nadšenie z možností. 

Je ľahké nadchnúť sa, prináša to eufóriu

Podržať si nadšenie a vášeň nebýva také ľahké. Nepôjde to bez toho, že by sme sa samých seba nespýtali, aké sú možné straty zo zmeny, alebo čo by sa v procese zmeny mohlo ukázať ako náročné. Hodí sa nám to na to, aby sme neboli zaskočení a nevzdali sa skôr, než uvidíme cieľovú rovinku. S ambíciami to býva tak – nesmieme ich ani príliš nadsadiť, ani podliezť, lebo v oboch prípadoch  pochováme motiváciu.

Pre jej vyživovanie potrebujem zámer, cieľ, plán, stratégiu, víziu, misiu – niečo, čo nás rozpohybuje v ústrety tomu, kde nám bude samým so sebou dobre a náš potenciál si bude spokojne hovoriť, že „toto“ mu sedí. V takomto naplnenom sebarealizovaní sa prestaneme vyčerpávať vkladaním energie do niečoho, čo za to nestojí. 

Ešte jedna nenápadná vec vplýva na vyparovanie nadšenia. Nie sme totiž najúprimnejšie tvory na tejto planéte. Často povieme jednu vec a urobíme druhú. Častejšie povieme to, čo si myslíme, že chcú počuť iní ľudia. Až potom, keď sme sami, sa snažíme robiť to, čo naozaj chceme. Bývame z tej rozporuplnosti frustrovaní a bezmocní. Úprimnosť voči sebe pomáha k tomu, aby sme sa za seba postavili a obhájili si to, čo je pre nás dôležité a významné. Nikto iný to pre nás nedokáže urobiť. 

Bombardovanie posolstvami spásy a istoty

Už sme sa poučili, že potrebujeme byť v strehu, keď nás niekto presviedča o rýchlom riešení, ku ktorému vedie desať ľahkých krokov. Je to lákavé, kto by nechcel nenáročné riešenia na všetko? Existenciálne však nevieme mať istotu. Svet nám rád ukazuje svoju nablýskanú podobu, ktorú chce, aby sme videli, ale to nie je realita. V realite potrebujeme čeliť tomu, že všetko sa mení a zmena je jediná istota.  

Ako koučka pomáham klientom žiť s neistotou. Neponúkam im falošnú istotu, že keď urobia „toto“ alebo „tamto“, stane sa „táto“ vec. Hovorievam, že keď som pracovala s niekým iným, alebo keď som niečo sama urobila, „toto“ nastalo. Každý je individualita a máme rozdielne skúsenosti. Univerzálne riešenia neexistujú. Ukazuje sa však, že sa nám pri niektorých záťažových situáciách hodí sprievodca. Nie že by sme ich sami nezvládli, ale môžeme sa s nimi mocovať kratší čas, keď máme spolucestujúceho. Vyberáme si ho podľa toho, aký druh pomoci potrebujeme a vďaka za tú pestrú ponuku odborníkov, ktorí majú akreditované vzdelanie, držia sa svojich kompetencií a etiky profesie.

Je nemožné zmeniť minulosť a predvídať budúcnosť

 Pokúšame sa o to a vzdorujeme, hľadáme spôsoby, ako by sme to obišli. Bývame rozšafní a mnohé naše pokusy sa podobajú na zbytočné nakupovanie a vyhadzovanie. Vedomá stratégia udržateľnosti – aj mentálnej a emočnej, spočíva v zmene kladenia si otázok. Namiesto toho, aby sme sa pýtali, ako zarobiť viac peňazí, sa môžeme radšej pýtať, čo vlastne skutočne potrebujeme. Nadbytok to nebude. Nevieme odrazu šoférovať tri autá a bývať v dvoch domoch. Exupéry by nám na to povedal, že „dokonalosť sa nedosahuje vtedy, keď už nie je možné nič dodať, ale vtedy, keď nie je možné nič odobrať.” 

Aj keď nám to tak v kríze nepríde, sme dobre vybavení potrebnou silou na tvorenie, na premenu správania a formulovanie myšlienok vo svojom vnútri tak, aby smerovali k pozitívnej zmene. 

Ak sa veci nevyvíjajú tak, ako chceme, signalizuje nám to, že sa máme naučiť niečo nové, čo nám pomôže zdolať prekážky. Ak chceme zmeniť svoj život, musíme najskôr zmeniť niektoré svoje postoje. Zámerne nepíšem, že zmeniť seba – výbava je daná, karty sú rozdané. Hráme s tým, čo máme. Použijeme dôvtip, predvídavosť, fakty aj emócie, hravosť, vynaliezavosť a trochu zariskujeme, keď sa vydáme za komfortnú zónu. 

Čo so svojim zúfalým, skľúčeným, smutným… životom? 

Potrebujeme si dovoliť naplno sa venovať sebe, aby sme znovu objavovali seba samého. Je to nevyhnutné na to, aby sme posilnili vieru v samých seba, vo svoje zásady, hodnoty a presvedčenia, ktoré nám kryjú chrbát a držia nás pokope z hľadiska integrity. 

Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že hodnotu má spoznať sa a stať sa sami sebou vo svojej úplnosti a prirodzenosti. Zmyslom je dosiahnuť celistvosť svojho bytostného Ja. Nedá sa to bez nadviazania kontaktu so svojím vnútrom, nahliadnutím na svoje tienisté stránky a zmierením sa s nimi. Predchádza tomu vysporiadanie sa s personou. Je to maska, ktorú sme si sami vytvorili, aby sme obhájili svoju pozíciu. Je obrazom nášho prispôsobenia sa spoločenským a kolektívnym hodnotám. Zatrasie nami, keď zistíme, že to, akí sme vo svojej podstate, a to, akí sme, keď máme nasadenú masku, sú dve odlišné bytosti. 

Keď sa príliš štylizujeme do podoby, ktorú sme si vytvorili, aby sme boli prijatí, pochopení a ocenení, strácame svoju autenticitu. Stojí nás to veľké množstvo duševnej energie, pretože v interakciách s ľuďmi nekonáme tak, ako chceme my sami, ale ako nám káže naša maska. Rada nás limituje pochybnosťami a strachom.

„Máme v sebe veľký, zaužívaný strach. Máme strach z mnohých vecí: z vlastnej smrti, zo straty milovaných, zo zmeny, zo samoty. Cvičenie všímavosti nám pomáha dotknúť sa nebojácnosti. Len tu a teraz môžeme zažiť úplnú úľavu, úplné šťastie. V praxi budhizmu vidíme, že všetky mentálne formácie – vrátane súcitu, lásky, strachu, smútku a zúfalstva, sú organického charakteru. Nemusíme sa báť žiadneho z nich, pretože transformácia je vždy možná.“

Podpora od veľkého vietnamského budhistického učiteľa a mierového aktivistu Thicha Nhata Hanha. Delil sa o svoje skúsenosti s praktizovaním vedomej praxe všímavosti. So všímavosťou sa každá činnosť v našom každodennom živote, vrátane chôdze, čistenia zubov alebo umývania riadu môže stať radostnou, uvoľnenou a zmysluplnou. Takýto prístup nám prináša pokoj, jasnosť a nadhľad. Vtedy sa transformácia odohráva bez vzdorovania voči vlastnej prirodzenosti.   

P.S.

„Ži svoju pravdu. Vyjadri svoju lásku. Podeľ sa o svoje nadšenie. Podnikni kroky smerom k svojim snom. Tancuj a spievaj. Prijmi svoje požehnania. Nech je dnešný deň hodný zapamätania.“ Steve Maraboli

Príspevok Ako opustiť svoj starý „nešťastný“ život zobrazený najskôr Life koučing.

Potrebujeme pre seba objaviť spôsob, ako sa rozžiarime zvnútra. Nálada by nám nemala klesať ako teplota vonku. Duševnú kondíciu zlepšuje zdravé stravovanie a pohyb, nech je akékoľvek ročné obdobie. Stačí aspoň jedna prechádzka denne a vyvážená, hodnotná strava a hlava prestane robiť poplach z nepohody. Je to tiež o starostlivosti o seba a rozmaznávaní sa, kedy sme voči sebe súcitní a zhovievaví a dávame si vedieť, že sme sami pre seba dôležití. Tým sa vieme zastaviť, keď máme tendenciu smerovať svoju energiu k niečomu, na čo nemáme dosah, ako je napríklad nanič počasie. Pozornosť máme pútať na niečo, kde vieme použiť svoj vplyv a aktivitu zmysluplným smerom. 

Harmonický duševný život závisí do veľkej miery od toho, čo sa deje v hlave.

A tiež od toho, ako to hlava vyhodnocuje. Oplatí sa venovať pozornosť a tréning tomu, ako konštruktívne a hodnotne myslieť a snažiť sa premýšľať inak, než negatívne a reaktívne, v nových pohľadoch a perspektívach, s odstupom a nadhľadom. 

Keď nám myšlienky prinášajú niečo „nekvalitné“ a emočne oslabujúce, radšej „nemyslieť“. To znamená zastavovať hlavu v impulzoch, fantáziách a obsahoch, ktoré ju vháňajú do katastrofických scenárov. Treba ich pomocou mentálnej sily opúšťať a na to skvelo slúžia techniky mindfulnessu. 

Päť tipov, ako si postrážiť sabotáž svojho snaženia o vyvažovanie: 

1.     Pozor na prepínanie síl

Rešpektujte svoje hranice a nechcite byť vzpieračmi pracovných a duševných výkonov. Avšak, nezamieňajte túto hranicu za pohodlnosť. Zdolávaním emočného nepohodlia sa spevňujete. 

2.     Vyhnite sa multitaskingu

Po obyčajnom vyrušení trvá približne 23 minút, kým sa opäť začnete sústreďovať na pôvodnú úlohu. Žonglovanie s viacerými podnetmi uberá na výkone a spotrebúva veľa energie, čím ste citlivejší. 

3.     Nastavte si nepriechodné hranice

Naučte sa povedať ‚nie‘ úlohám, ktoré nechcete urobiť a spoločenským udalostiam, na ktoré nechcete ísť. Neplytvajte energiou na priveľa aktivít iba preto, že sú zaujímavé, voľte tie, ktoré vám dávajú zmysel.

4.     Zmeňte prístup

Ak sa stresujúcej situácii nemôžete vyhnúť, zmeňte spôsob, ako o nej uvažujete, ako k nej pristupujete a ako ju interpretujete. Hodí sa k tomu debata s niekým nezainteresovaným.

5.     Väčšia perspektíva

Bude vás táto situácia stresovať aj o mesiac či o rok? Oplatí sa jej venovať toľko pozornosti? Skúste ubrať z perfekcionizmu a snahy o dokonalosť. 

Na čo pri každodennej starostlivosti o svoje psychické zdravie nezabúdať?

Na psychohygienu. Tak, ako venujeme pozornosť klasickej hygiene, tak treba sprchovať aj dušu, aby sme ju zbavili nánosov, ktoré cez deň zozbiera. Potrebujeme ventil, ktorým napätie a všetko, čo k nám prišlo a čo nepotrebujeme, odvedieme zo seba von. Najrýchlejšia cesta je venovať sa fyzickej aktivite, no rovnako dobre poslúžia kreatívne činnosti a čas venovaný iba sebe. Nemám na mysli to, že sa zvalím na gauč a skontrolujem, čo sa udialo v online svete, lebo toto nie je oddychová energia.

Oddychová energia znamená, že stíšim hlavu, aby neustále neprodukovala milióny myšlienok. Zastavím sa a snažím sa zistiť, čo v tejto chvíli najviac potrebujem. My totiž nevieme odpočívať. Nedovolíme si sadnúť a len tak byť, lebo zrazu odniekiaľ ‒ či už od nás, alebo od okolia ‒ prídu výčitky. Akurát zabúdame na to, že práve ničnerobenie je pre nás nesmierne dôležité. Aby sme dokázali harmonizovať hemisféry, potrebujeme, aby sa tá dominantná, ktorá bola vo výkone, uvoľnila a nastúpila druhá, ktorá nebola vyťažená.

Cieľom je, aby sme mali pocit, že duša dohnala telo. Zvyčajne sme na úteku pred sebou, pred povinnosťami a ak by som to úplne nadsadila, vždy sme na úteku pred niečím. Na chvíľu sa zastaviť znamená, že nás to dobehne. Ale to nie je negatívne, práve naopak. Takto vzniká priestor, kedy môžeme všetko poupratovať a pretriediť. Uvoľniť hlavu a telo preto znamená, že začneme vnímať aj ostatné naše potreby, ktoré sa hlásia o slovo, a ktoré sme počas dňa odbíjali so slovami: „Teraz neotravuj, nemám na teba čas.“ Je to podobné, akoby sme kontrolke, ktorá signalizuje nedostatok benzínu povedali, aby nás nevyrušovala, lebo nemôžeme ísť natankovať. Auto zastaví a nepohne sa. My neraz postojíme, až keď sa odpálime, čo už je iný problém.

Príspevok Ako na prevenciu jesennej mrzutosti zobrazený najskôr Life koučing.

Láska nemá bolieť. Keď sa to deje, nemáte naplnenú niektorú/é z dôležitých vzťahových potrieb. Uvádzam sedem najčastejších „prekážok“ pri rozhodovovaní sa, či vo vzťahu predsa len ešte nezotrvať, lebo…

Kedykoľvek sa pristihnete pri nádej, že sa váš partner konečne po rokoch zmení, nachádzate sa v stave, ktorý sa nazýva „syndróm týranej ženy“. 

Kedykoľvek si pomyslíte: „On sa zmení,“ hoci je pre vás jeho správanie neakceptovateľné, potom je pre vás takýto vzťah škodlivý. Zostať vo vzťahu s násilníckym, manipulatívnym, toxickým, narcistickým, závislým mužom, ale aj so slabým mužom bez životného smerovania, ktorý vás využíva, v poriadku nie je.

To, čo cítite a to, čo by ste mali urobiť, nemusí byť vždy to isté.

Môžete odísť od muža, ktorého milujete, lebo to je často to najlepšie riešenie. Máte tú povinnosť voči sebe, aby ste chránili seba. Ak vám vzťah ubližuje, môžete prechovávať lásku, a napriek tomu vzťah ukončiť. 

Potrebujete sa rozhodnúť, koľko zbytočného utrpenia unesiete. 

Z praxe môžem potvrdiť, že príliš často trvajú vzťahy plné bolesti mnoho rokov bez nádeje na zmenu, aby sa nakoniec aj tak rozpadli. Neraz to napácha škody, ktoré sú nezvratné – tak na psychickom, fyzickom ako aj emočnom zdraví. 

Žitie v nenaplnenom vzťahu má nejaký dôvod. 

Preskúmajte ho a hľadajte pre seba odpovede, čím to je, že sa držíte partnera, ktorý vás zraňuje a ubližuje vám. Terapia je v tom veľmi nápomocná. Dovedie vás k sebaúcte a sebaláske, ktoré keď posilníte, dokážete sa pozrieť na vzťah k sebe v novom svetle a bez deštrukcie voči sebe a znášania zbytočného utrpenia. 

Býva užitočné spísať si, čo všetko je už za vašimi hranicami a nechcete a nemôžete to tolerovať.

Potom to viete prebrať s partnerom, aby ste mu dali vedieť, že keď svoje správanie do nejakej určenej lehoty nezmení, je to pre vás dôvod na definitívne ukončenie vzťahu. Potrebujete to však aj urobiť. Viete sa obrátiť na odborníka, ktorý vás bude sprevádzať, aby ste našli v sebe silu a vieru, že to zvládnete. 

Neraz to chce dobrú prípravu na stratu pocitu bezpečia vo vzťahu (hoci iluzórneho) a začať posilňovať dôveru v seba, že to zvládnete.

Je to proces a postupnosť krokov. Opäť na to nemusíte byť samé. Môžete sa o tom porozprávať s ďalšími ženami, ktoré takú skúsenosť majú, s odborníkmi, a potom si to všetko nechať prejsť hlavou aj srdcom a urobiť rozhodnutie, za ktoré sa postavíte. 

Keď sa zameriate na to, aké možnosti by najlepšie zodpovedali vašim predstavám o bezpečí a láske, budete ich vedieť zrealizovať. 

Aj keď sa budete báť, čo je v poriadku, len potrebujete mať vo výhľade obraz života bez trápenia. A dovoliť si ísť v ústrety tomu, že si zaslúžite lásku bez podmienok. 

Nech prežívate v súvislosti s nefunkčným vzťahom akékoľvek pocity, bude sa vám v každej chvíli hodiť odporúčanie od Dona Miguela Ruiza: 

„Odpustenie je veľkým prejavom lásky – hlavne pre prijatie lásky, ktoré začína v nás. Prečo nemať bez výhrad rád sám seba? Prečo márniť život vytváraním konfliktu so sebou samým tým, že sa súdime, odmietame, alebo žijeme svoj život v hanbe s pocitom viny či v obviňovaní sa? Prečo márniť svoj vzácny život snahou byť takí, akí nie sme a pritom vedieť, že takí nikdy nebudeme? Prečo sa skrátka neprijať takí, akí sme a mať sa radi, akí sme? Imidž dokonalosti, ktorý sme sa naučili hľadať, je jednou z najväčších lží. 

Dnes, v tejto chvíli, pošlite všetku lásku svojho srdca sebe. Láska je vašou prirodzenosťou; nebráňte sa byť tým, čím naozaj ste. Svoj život dokážete zlepšiť už len tým, že vyjadríte, kto ste a keď sa vo všetkom, čo robíte, budete riadiť láskou vo svojom srdci. A odpustenie je skvelý spôsob ako dať lásku samému sebe. Predstavte si, aký by mohol byť život jednoduchý, keby bol človek láskavý sám k sebe. Dnes je skvelý deň začať nový vzťah so sebou.“ 

Príspevok Ako von z nefunkčného vzťahu?  zobrazený najskôr Life koučing.

Nech už je váš rozchod jednostranný alebo vzájomný, ukončenie vzťahu nie je jednoduchý a bezbolestný proces. V momentoch veľkého stresu, smútku a vypätých emócií pomáha vedomie, že aj táto fáza vášho života má svoje ohraničenie a uzavrie sa. Nie je to hrdinstvo zostať na to samé. Keď cítite, že je toho na vás priveľa a situácia sa pre vás stáva psychicky neúnosnou, je na mieste vyhľadať odborníka, ktorý vás dokáže podporne sprevádzať týmto záťažovým obdobím plným intenzívne poskakujúcich pocitov. 

Hodí sa, keď budete pri vyrovnávaní sa s rozchodom pamätať na tieto zásady, ktoré vám pomôžu riešiť emočnú, duševnú a fyzickú bezpečnosť.

• Vyjadrujte svoje emócie

V procese vyrovnávania sa s rozvodom budete prechádzať cez celú škálu emócií: od hnevu, smútku, nenávisti, sklamania, sebaľútosti až po úľavu. Pocítite zradu, šok, rozpaky, zlosť, strach, vinu, ktoré je potrebné si uvedomiť, priznať a prežiť. Vďaka vyjadrovaniu a akceptovaniu toho, čo skutočne cítite, sa prepracujete k psychickému uzdraveniu. Rozprávanie o tom, čo prežívate, vám umožní nezablokovať emócie v sebe, lebo potom si hľadajú inú cestu, aby vám dali vedieť, že ich prehliadate. Keď nebudete mať vo svojom okruhu dostatok podporných a empatických ľudí, pomôže odborník.  

• Znovu objavte samé seba 

V dlhodobom vzťahu ste mohli zabúdať na seba, svoje sny, potreby a priania. Nová situácia vám ponúkne príležitosti na sebapoznávanie. Isto existujú nejaké činnosti, ktoré ste vždy chceli vyskúšať, alebo miesta, ktoré ste chceli navštíviť. Získate priestor na pozitívne sebectvo a viete si dopriať výdatnú dávku nových podnetov a zážitkov podľa vašich predstáv, ktoré posilnia vašu sebadôveru. 

• Rozvíjajte svoje ostatné vzťahy

Smútok z rozchodu môže byť taký silný, že budete chcieť byť samé. Hoci je to lákavé, izolácia nemusí byť dobrý nápad, prehĺbila by pocit osamelosti. Tí, ktorí k vám majú najbližšie, vám radi pomôžu, a tiež vám vyjadria, že ste milované a podporované. Aj keď vám zraniteľnosť bráni otvoriť sa, pri ľuďoch, ktorým na vás záleží, ste v bezpečí. 

• Posilňujte dôveru v seba

Nevhupnite do ďalšieho vzťahu, aby ste si potvrdili svoju sebahodnotu. Ponechajte si dostatok času na vysporiadanie sa s vašou novou životnou etapou a pozitívne rozvíjajte vzťah so sebou. Rešpektujúci, úctivý a súcitný vzťah k sebe vám neskôr uľahčí hľadanie si partnera, ktorý vyznáva obdobné hodnoty ako vy. 

• Strážte si psychohygienu a ošetrite si emočné zranenia

Odsmútenie je proces, ktorý nemá definitívnu časovú os. Spracovanie zmenených životných podmienok je zásadné pre vaše celkové duševné zdravie. Keď dlhodobo pretrváva stav bez nachádzania pozitívnych pocitov a radosti v nejakých aktivitách, je to signál, že ste preťažené a nehojíte sa. Mnohé viete pre seba urobiť samé, ale na niektoré zaseknutia sa hodí niekto emočne nezainteresovaný z pomáhajúcej profesie.  

• Majte pod kontrolou obmedzujúce a limitujúce myšlienky

Buďte k sebe úprimné. Priznajte si, že je vám ťažko alebo sa trápite. Zároveň sa pozitívne nasmerujte k tomu, že je to stav dočasný, cez ktorý potrebujete prejsť, aby ste sa veľa o sebe dozvedeli. Je to zároveň príležitosť na to, aby ste znovuobjavili seba, svoje hodnoty, potreby, túžby. Keď budete pútať pozornosť na to, čo všetko môžete namiesto toho, aby ste sa vracali späť, podporí vás to v snažení objaviť nové naplnenie a zmysel v živote.

Príspevok Ako prežiť rozvod a nestratiť samu seba… zobrazený najskôr Life koučing.

Rozumiem tomu, že ľudia túžia po úplne spokojnom vzťahu. Je to však skôr ilúzia. Vzťah je miestom, kde potrebuje byť priestor okrem príjemných vecí aj pre tiene každého z partnerov. Aj pre nespokojnosť, ktorá k životu patrí. 

Láska vzťah vyživí ako nič iné, ale keď zavládne stereotyp a opadne hormónový ošiaľ, nedokáže prekryť vrtochy, nálady a odlišné návyky partnera. Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že vzájomná súhra je kľúčom k naplnenému partnerstvu. Dokázať sa zhodnúť a mať prenik v hodnotovom a postojom svete je zásadné na uspokojenie osobných, aj vzťahových potrieb. Čím menej zhody, tým menšia šanca dohodnúť sa, a tým viac nespokojnosti a konfliktov. 

Je kompatibilita dôležitejšia než láska?

Výskumy ukazujú, že významných je desať oblastí kompatibility vo vzťahu:

1. Vystupovanie: fyzický zjav, duševné zdravie, stravovacie návyky, životný štýl.
2. Emocionalita: prístup k vzťahu, miera náklonnosti, schopnosť vyjadriť pocity, dokázať regulovať svoje emócie.
3. Sociálnosť: osobnostné a povahové rysy, spoločenskosť a interakcia s ľuďmi.
4. Intelekt: vzdelanie, prístup k učeniu, tvorivosť, kultúrnosť, otvorenosť voči novým veciam.
5. Sexualita: sexuálne skúsenosti, prístup k sexu, schopnosť radovať sa a užiť si sex.
6. Komunikatívnosť: schopnosť rozprávať sa o témach s pochopením a vzájomným porozumením, s empatiou, rešpektom a toleranciou.
7. Financie: vzťah k peniazom a úspechu, organizačné schopnosti, druh zamestnania, sociálny status.
8. Osobnostný rast: prístup k práci na sebe, ochota starať sa o vzťah, schopnosť meniť sa a flexibilne reagovať na zmeny a stres. 
9. Duchovnosť: vnímanie sveta, hodnoty, postoje, prístup k „vyššej sile nad nami“, filozofia života, morálka, etika.
10. Záujmy a koníčky: každého vlastné, aj spoločné na vytváranie zážitkov a spomienok.

Keď ste po prečítaní znepokojení, že vo všetkých desiatich oblastiach nemáte vo vzťahu úplnú zhodu, môžete zostať pokojní. To ani nie je možné. Na to, aby ste boli vo vzťahu spokojní, nemáte ašpirovať na dokonalosť. Každý z partnerov má svoje chyby a zvyky. Pre pocit vzájomnej zhody potrebujete kompatibilitu pociťovať v tých sférach, ktoré sú pre vás dôležité, rovnako ako aj pre partnera. 

Páry, ktoré dobre spolu vychádzajú, vnímajú nedokonalosti ako niečo „milé“

Väčšmi sa snažia zameriavať pozornosť na to, aby „zhromažďovali“ radostné maličkosti z každodennosti. Také, ktoré im potvrdzujú, že vzťah je pre nich zmysluplne investovaná energia, ktorá sa premieňa na náklonnosť, dôveru a bezvýhradné prijatie. 

Viem, že to neznie romanticky hovoriť o investíciách do vzťahu. Vzťah je však živý organizmus, ktorý potrebuje homeostázu. Má svoje určité limity, ktoré mu umožňujú normálne fungovať. Bez toho, aby sa obaja partneri snažili o jeho zveľaďovanie nedokáže prosperovať. 

Kompatibilní partneri sa neboja v náručí toho druhého rozplakať alebo inak ukázať svoju zraniteľnosť. Vedia, že to ten druhý nezneužije. Dokážu si poskytnúť navzájom podporu, zatiaľ čo hľadajú vhodné riešenia. Blízkosť z toho, že si rozumejú a majú spoločné vzťahové ciele ich podrží aj v záťažových okamihoch. 

Príspevok Ktorých desať oblastí vzájomnej zhody vo vzťahu je kľúčových? zobrazený najskôr Life koučing.

Kde sa berie veľká nedôvera v seba

Spúšťačom trémy bývajú kritické hlasy, ktoré sme počuli ako deti od rodičov, príbuzných alebo učiteľov. Mohlo to znieť nevinne: nie je ti rozumieť; mala by si byť lepšia; rob niečo s tým hlasom; nejako divne sa tváriš, alebo aj tvrdšie: buď ticho, kto ťa má stále počúvať; nič o tom nemôžeš vedieť; si na smiech… 

Čím väčšia zbierka neúspechov, negatívnych poznámok, kritiky od okolia a prehnaných nárokov, tým väčší stres z tlaku na seba zvládnuť situáciu so cťou a hrdosťou. Hlavne, keď sa k tomu pridá snaha uspieť za každú cenu a všetkým dokázať, že to nie je problém.  

Hranie sa na hrdinov nepomáha

Myšlienky spôsobujúce stres sú poháňané vzorcami hodnotenia, ktoré sú hlboko zakorenené v našej emočnej histórii. Oslobodzovať sa od nich znamená všímavo s nimi zaobchádzať, čo pomáha k ich uvoľneniu. Je to mentálna práca – stopovať myšlienky zosilňujúce stres a pozývať také, ktoré pomáhajú k zmene perspektívy a dovoleniu si byť zraniteľní a odokryť slabiny. Je v tom viac sily, než v márnom súboji poprieť svoje obavy. 

Vo svojej praxi pomáham klientom uvedomovať si emočné prežívanie, ktoré bráni ich kognitívnym funkciám, aby fungovali konštruktívne. Povzbudzujem ich k tomu, aby zbytočne nemíňali energiu na boj s trémou, ale aby ju prijali. Nie zaujatím pasívneho postoja. Naopak, tolerovaním toho, čo prežívajú bez toho, že by to hodnotili ako niečo zlé a príšerné. 

Berte svoju nervozitu ako spolucestujúceho

Tréma nie je nepriateľ, aj keď sa často postará o to, aby vás strápnila alebo zablokovala. Potrebujete si uvedomiť, pri čom ju cítite, čo ju spúšťa a ako na ňu reagujete. Aj napriek tomu, že vo vás vyvoláva mnoho nepríjemných pocitov, stále môžete veľa urobiť, povedať, skúsiť, do mnohých vecí sa pustiť. Tréma sa totiž nestratí pred aktivitou, mizne počas nej alebo až po nej. A hlavne, platí na ňu pravidelne sa vystavovať emočnému nepohodliu z toho, že sa cítite neistí. Zosilniete práve tým, že hľadáte spôsob, ako cez svoju trému „prechádzať“ a nenechať sa ňou zastavovať. 

Pri tréme neplatí, že sa jej najprv musíte zbaviť, až potom sa do niečoho pustiť. Tak neurobíte nič. Treba ju akceptovať, ako to robíte pri zlom počasí. Rozladí vás to, ale napokon sa vhodne oblečiete a vyjdete von. Nenecháte počasie rozhodovať o tom, že máte zostať zatvorení doma. 

Trénovať viete každý deň

Jedno z cvičení, ktoré klientom ponúkam, spočíva v uvedomení si obmedzujúcich myšlienok o sebe. Na jednu stranu papiera zapisujem, akí by podľa svojich predstáv mali byť, aby ich okolie uznávalo. Túto ideálnu predstavu pomenúvame – napríklad „Odvážna“, „Statočný“, „Hviezda“, „Rytier“…

Na druhú stranu papiera spíšem klientove dobré vlastnosti, jeho prednosti. Za čo sa má rád/a? V čom je so sebou spokojný/á? Nenechám sa odradiť reakciou, že nič také neexistuje. Trpezlivo sa vypytujem na rôzne situácie a čakám, čo z odpovedí vyplynie. Kritické pripomienky dávam bokom.

Keď si to budete sami spisovať, predstavte si, ako sa vás na to pýta niekto, kto vás má rád a záleží mu na vás. 

Na domáce zadanie dostanú klienti urobiť pokračovanie – zbierajú spätnú väzbu od ľudí, ktorým dôverujú, aby im napísali, čo na nich oceňujú, čo sa im na nich páči a za čo si ich vážia.

Popýtajte sa aj vy – dozviete sa o sebe veci, ktoré vás podporia. Zvyčajne sa totiž stane, že vám ľudia potvrdia vaše kvality, ktoré beriete automaticky a myslíte si, že to tak majú všetci. Alebo sa dozviete o sebe niečo pozitívne, čo vám ešte nikto nepovedal, lebo ste sa nespýtali.

Postupne si takto vyskladáte komplexnejší obraz o sebe – o „človeku s potenciálom“ – ktorého ste doteraz nevnímali a netušili, ako na vás pozerajú ostatní. Uvedomíte si, čo už máte, čo nemusíte dosahovať, čo môžete svetu ponúknuť bez urputného snaženia sa. K tomu sa ľahšie pridávajú nové zručnosti a skúsenosti, keď ste si vedomí svojej hodnoty, ktorú neznižujete iba preto, že neexcelujete.

Trénujete zakaždým, keď nastane situácia, ktorej sa obávate. Potrebujete si uvedomiť, nakoľko ste v nej skutočne sami za seba a nakoľko sa v nej snažíte byť za niekoho dokonalého.

Keď si k výzvam (môžu byť akokoľvek malé) budete písať poznámky a poctivo sledovať, nakoľko ste dokázali byť v konkrétnej situácii pred inými sami sebou, prinesie vám to efekt sebaistoty. Čím menej sa budete spochybňovať a dávať dolu pred sebou a pred inými, tým väčšmi sa budete môcť na seba spoľahnúť. Vďaka tomu sa vám bude lepšie s ostatnými komunikovať a ustojíte aj okamihy, kedy ste neistí. Je to proces ako pri otužovaní. Nie je potrebné nadšené vrhanie sa do ľadovej vody – postupne sa namáčať pripravuje telo na zvládnutie chladu. Postupne sa presviedčať, že si môžete dovoliť o sebe myslieť aj dobré a pekné veci vás pripraví na zvelaďovanie svojej sebahodnoty. 

Príspevok Ako na nervozitu, trému a zvládanie záťažových situácií  zobrazený najskôr Life koučing.

Vzťah nevyhnutne zmení fungovanie človeka. V prospech vzťahu obetujeme to, čo sme predtým robili radi, ale niektoré príležitosti prejaviť sa sami za seba sa po fáze zaľúbenosti nutne dostavia. Je to nevyhnutné, potrebujeme to kvôli zachovaniu integrity a autonómie. Vzťah a to, že každý z partnerov má aj svoj vlastný život, sa navzájom nevylučujú. Vo vzťahu je každý sám za seba a potom spoločne za vzťah. Trávenie času s inými ľuďmi zároveň napomáha rozširovať si obzory a pomáha zachovávať vyrovnanosť vo vzťahu.  

Čo to je, priestor vo vzťahu? 

Možno si ho vysvetľovať aj z pohľadu toho, že každý z partnerov smie mať aj svoje súkromné ​​veci, aby neutrpela individualita každého z dvojice. Každý z páru potrebuje mať, bez pocitu viny, niečo len svoje. Intimita je v tom, že ja chránim intímny priestor partnera a on zase ten môj. 

Snaha dohodnúť sa na pravidlách a hľadanie dohody, ktorá bude obom partnerom vzájomne vyhovovať, si vyžaduje ohľaduplnosť, úctivosť a láskavosť voči partnerovi, aj voči sebe samému. Zmyslom je prispôsobiť svoje očakávania a správanie tak, aby sa partner/ka cítil/a milovaný/á, ale nie vlastnený/á. Kompromisy nebývajú dobrým riešením, lebo obaja nadobúdajú pocit, že sa museli vzdať niečoho významného pre seba. Čím viac kompromisov, tým viac nespokojnosti môže nastať. 

Dôvera vo vzťahu potrebuje podmienky

Bez toho nemôže rásť. Ideálne je, keď si obaja partneri trúfnu byť autentickí a nemanipulujú druhého smerom, ktorým chcú oni. Aj na to je priestor vo vzťahu nevyhnutný – pomáha nám vidieť nášho partnera ako výnimočného človeka, ktorý nám imponuje a má našu exkluzívnu pozornosť, aj keď sa vzdialime. 

Vzťah je v najlepšej kondícii, keď obaja partneri vychádzajú zo svojej voľby, zo srdca. Keď každý z nich do vzťahu vkladá „svoje investície“ s ľahkosťou a druhý takéto ponuky radostne prijíma a oceňuje. Je náročné túto rovnováhu udržiavať. Vzťah začína vášňou, zaujatím a vnútornou motiváciou. Postupom času sa prirodzene nabaľujú vzájomné záväzky. Potrebujeme vedieť, že sa na druhého môžeme spoľahnúť. Musíme sa dohovoriť na množstve čisto praktických záležitostí. A tak sa zo spolužitia postupne vytráca romantika a ľahkosť, lebo kormidlo prevezme stereotyp a operatíva. Nie je na to iný recept, než sa o vzťah v každodennosti starať a investovať do neho čas, pozornosť, vnímavosť, všímavosť, empatiu a pochopenie pre akceptáciu odlišností. 

Potreby kontra priestor

Pre každého je potreba vlastného priestoru, akejsi „vzdialenosti“ od partnera iná. Každý z nás je jedinečný a naše hranice, potreby, očakávania a túžby sú rozdielne. Súvisí to so skúsenosťami z detstva, ako to človek zažil pri svojich rodičoch a blízkych, a zároveň na to vplýva osobnostná výbava. Pre ľudí s introvertnou tendenciou je veľa „blízkosti“ ohlušujúcej, potrebujú byť väčšmi sami so sebou, lebo tak si vytvárajú energiu a upokojujú sa. Pre ľudí s extrovertnou tendenciou je zdroj energie práve v ľuďoch okolo. 

Náročné to býva aj kvôli predošlým vzťahovým skúsenostiam. Keď bol jeden z partnerov v predchádzajúcom vzťahu s partnerom, ktorý napríklad vôbec necítil potrebu mať dostatok času pre seba, je pre neho ťažké prispôsobiť sa novej vzťahovej dynamike, ktorú predtým nezažili.

Potreba priestoru vo vzťahu nie je rodovo špecifická záležitosť. Zo svojej praxe môžem povedať, že obdobnú potrebu mať dostatočný „priestor na dýchanie“ majú tak ženy aj muži. Očakávania od „vytvárania“ priestoru sa však môžu líšiť v závislosti od toho, ako trávia voľný čas muži a ako ženy.   

Hrozba udusenia

Často počujem obrannú reakciu mužov alebo žien: „Bojím sa, že si niekoho nájde, keď bude chodiť medzi ľudí sám/a. Takže ideme obaja alebo nikto.“ Tento spôsob riešenia potenciálnej hrozby od seba partnerov v skutočnosti vzďaľuje. Vytvára prekážky k slobodnému priestoru vo vzťahu, lebo ak má jeden z partnerov, alebo aj obaja, nízku sebaúctu a sebadôveru, stanú sa závislými od toho druhého. Nastane nezdravé naviazanie sa na partnera, čo sa premietne do nerovnocenného vzťahu. 

Hoci to tak nevyzerá, prichádza k tomu tak, že sme neverný sami sebe, lebo ideme za hranice seba samého a nepočúvame svoje potreby. Popierame, kto v skutočnosti sme. Nerešpektujeme sa. Nevieme, čo potrebujeme, čo chceme a po čom túžime. Aj keď nás partner z celého srdca miluje, nevie nám s tým pomôcť, je to úloha pre nás samých. Pokiaľ chceme spokojný vzťah, nezaobíde sa to bez sebapoznania a sebauvedomenia. Len tak porozumieme svojim potrebám a potom aj partnerovým. 

Slobodou proti kríze

Keď sú vo vzťahu zdravé hranice a partneri preberajú zodpovednosť za svoje činy a dôsledky svojich emócií, je tam harmonicky. Spoločne vytváraný transparentný priestor pre autenticitu vo vzťahu prispieva k tomu, že partneri slobodne vyjadrujú, čo si myslia a čo cítia. Nedeje sa vzájomné obviňovanie, že ten druhý je zdrojom nepríjemných pocitov a nevytvára sa tak toxické emočné nepohodlie. 

Zdravý a vyvážený vzťah dáva obom partnerom priestor na samostatnosť. Vzťahy, v ktorých majú partneri dostatok slobody a primeranú voľnosť v myslení i konaní sú zdravšie a odolnejšie, pretože lepšie čelia krízam. 

„Sloboda sa vždy vzťahuje k láske. Láska je naplnením slobody.“

Róbert Bezák

Príspevok Priestor vo vzťahu – nutnosť alebo hrozba? zobrazený najskôr Life koučing.

Za mňa je to proces, vďaka ktorému sa dostávame bližšie k človeku, ktorým máme byť. 

Svet, v ktorom žijeme, si tvoríme svojim vlastným pohľadom

To, čo okolo seba vidíme, je naša realita – pre nás neexistuje žiadna iná. Sú životné obdobia, kedy potrebujeme odstúpiť a doladiť optiku, ktorou sa dívame.

Práca na sebe a svojom rozvoji nie je súťaž o prvenstvo. Nie je to ani vedecká teória alebo dokonalý manuál. Za mňa je to určitý pohľad na našu životnú cestu a na to, ako sa mení náš vzťah k tomu, čo prežívame. 

Keď klientov sprevádzam, zameriavam ich pozornosť na to, ako vytvárajú zmysel zo svojich skúseností. So všetkou pokorou a vľúdnosťou nasledujem ich túžbu zmeniť smer svojho života. Úprimne verím v to, že sa v rámci svojho

chápania sveta snažia o to najlepšie riešenie situácií okolo seba aj v sebe. Niekedy im však dochádzajú odpovede, sila, nádej, viera… 

Vrodená tendencia konať v súlade so svojimi postojmi 

Ku kognitívnym schopnostiam človeka nepatrí iba to, čo si myslíme o veciach, ktoré prežívame, ale aj vnímanie a zameriavanie pozornosti na to, čo je pre nás práve dôležité. Okrem procesov myslenia, učenia, argumentácie, logiky a plánovania sú súčasťou kognitívnych procesov aj naše predstavy, viera a presvedčenia. Aj emócie majú v tejto významovej súvislosti svoj kognitívny podiel. 

Prečo to zmieňujem? Lebo najdôležitejšia zásada v oblasti kognitívnych procesov je táto: rozdielne kognície (poznávacie schopnosti) môžu byť negatívne či pozitívne. Dôležité však je, že sú harmonické. Inými slovami – musia do seba zapadnúť a vytvoriť jednotný obraz. Ak tomu tak nie je, necítime sa dobre a všetkými možnými spôsobmi sa snažíme harmóniu obnoviť. Pokiaľ sa to nedarí, hovoríme o kognitívnej disonancii. To je tá „vec“ zodpovedná za nesúlad, kedy zozbierame skúsenosti protirečiace predchádzajúcej predstave. Vyvolá to v nás nepríjemný pocit napätia. 

Tieto rozpory medzi postojmi (vierou, správaním) a skutočným stavom v realite nás poháňajú k tomu, aby sme s tým niečo urobili, ideálne to odstránili. Je to ako s kamienkom v topánke, ktorý nás tlačí tak dlho, pokým ho nevytrasieme. 

Dva príbehy

Nasledujúce príbehy sú zhrnutím zo stretnutí s mojimi klientmi. Opísané sú všeobecne, neodzrkadľujú žiadny konkrétny príbeh.

BEÁTA pracuje 12-14 denne. Keď nepracuje, spí. Je mŕtva od vyčerpania. Priestor jej zostáva iba na starostlivosť o seba. Prácu zbožňuje, hlavne ten pocit úspechu. Je blažená, keď zarobí veľa peňazí a môže si dopriať nákupy značiek, ktoré z nej robia výnimočnú ženu. Občas sa prihlásia pocity akéhosi divného smútku a uvažovania, či by si nemala nájsť muža, aby stihla deti. Po tridsiatke má už dávno, až sa to bojí priznať. Zaženie to argumentmi, že sa musí o seba dobre postarať, aby nebola závislá od muža. Keď naposledy ochorela, premáhala ju úzkosť, že jej nemá kto podať pohár vody. Vie, že nechce zostať sama, ale nevie si predstaviť, že by skĺbila pracovné nasadenie s požiadavkami spolužitia vo vzťahu. Posledná vzťahová skúsenosť s kolegom nedopadla dobre. Vôbec nemal pochopenie pre jej ambíciu stať sa spoločníčkou vo firme. Rozišla sa s ním, nedá sa predsa obmedzovať niekým, kto je málo ctižiadostivý.  

PAĽO s hrdosťou hovorí, že dosiahol, čo chcel. Jeho firma prosperuje, len ho to už nebaví. Ani manželka ho nebaví. Vôbec mu nerozumie a chce od neho, aby sa pripravovali na dôchodok. Večne sa na túto tému hádajú. Naposledy sa odsťahoval do bytu, ktorý prenajíma, aby mal pokoj. Prekvapene skonštatoval, že pokoj sa nedostavil. Manželka, ktorá ho nepretržite zavaľovala požiadavkami, sa v urazenosti odmlčala, ale Paľovi aj tak znie jej nástojčivý hlas v hlave. Túži po inom živote a zároveň sa ho bojí. Nemôže predsa odísť od ženy po 30 rokoch spolužitia. Ale ani sa k nej nevládze vrátiť. Hodnotovo a postojovo sa takmer na ničom nezhodnú. Paľo si chce uchovať mladý mentálny vek, nechce sa mu horekovať nad tým, ako starne a chorľavie ako jeho žena. 

Stratení

Dva odlišné príbehy, napriek tomu ich niečo spája. Tipnete si, čo by to mohlo byť? 

Z debát s Beátou a Paľom môžem napísať, že je to nespokojnosť a pocit nenaplnenosti. Obaja ma vyhľadali, lebo chcú porozumieť tomu, čo sa s nimi deje a prečo necítia radosť a pokoj na duši. Od pohľadu zvonka majú mnoho toho, čo im možno závidieť. Finančnú slobodu, prácu, zdravie, priestor pre seba…

Napriek tomu, že sa stali úspešnými, ich vzťahy nefungujú. Hoci sú obklopení ľuďmi, cítia sa osamotení, nepochopení, neľúbení. Cítia, že im niečo bráni byť voči sebe čestní, úprimní a féroví.

Uviaznutí

Bea s Paľom s rozpakmi priznávajú, že uviazli v niečom, čo sa im ťažko priznáva. Cítia akúsi hanbu, ktorú nevedia vysvetliť. Pokým to šlo, uisťovali sa, že ich cesta je správna. Vyberali si tie názory, ktoré potvrdzovali ich voľbu. Obmedzili vzťahy s ľuďmi, ktorí ich konfrontovali s odlišným vnímaním. Nabrali smer, z ktorého nemali chuť vybočovať, ani sa dať zdržiavať. Mali svoje výzvy a méty. 

Získavali veľa príjemného a potešujúceho, ich mozog bol blažený ohňostrojmi z úspechu. Obaja za to poriadne zaplatili a odpracovali si to. Teraz sa im ťažko akceptuje, že by mali vybočiť zo svojich zabehnutých koľají. Aj to chcú, aj majú obavy. Sú plní paradoxov a neistoty. 

Vymknutí

Vízia, ktorá Beátu s Paľom získala pre neúnavný pochod vpred, ich teraz dusí. Akoby im dochádzal kyslík, hoci okná otvárať môžu. Zvláštny druh paralýzy z analýzy ich uväznil vo vlastných hlavách a iba opatrne vykúkajú cez mreže, ktoré tvorí strach a zmiešané pocity. 

Nakoľko sa sami vymkli a nakoľko za to niekto môže? Hru na hľadane vinníka som im odporúčala nehrať. Ponúkla som im skúmať rozhodnutie, či chcú naozaj žiť inak. Výčitky, vyčerpanie, pochybnosti, konflikty a negatívne pocity ich potisli k hlasovaniu za ÁNO. Vedia, že odniekiaľ potrebujú začať, aby ten tyranizujúci hlas v ich vnútri zmiernil kritickú rétoriku a prestal robiť poplach. 

(Ne)zachránení

Hoci to ľudí neraz zaskočí, je nevyhnutné, aby so zmenou prišli obavy. A pochybnosti. A iracionálny strach. A intenzívne stresové reakcie. Musia sa dostaviť, inak by to nebola zmena, ktorá má rozmer transformácie. 

Priťaží veľa otázok: 

• Môžem to vôbec zvládnuť? 
• Budem mať radosť zo života, aj keď budem cítiť bolesť? 
• Čo mi zostane, ak sa vzdám toho, čo už mám? 
• Ako budem zvládať životné ťažkosti, keď nebudem mať to, na čo som zvyknutý/á? 
• Stojí mi vôbec za to, aby som sa toľko trápil/a a nemala garanciu, kam to smeruje?

Všetko legitímne otázky nahrávajúce tomu, aby sme zostali radšej pri starom. Pri tom, čo dôverne poznáme, nech sa nemusíme konfrontovať so svojou krehkosťou a zraniteľnosťou, obavami a nedôverou v seba alebo okolnosti. 

Čo váš život požaduje a čo ste schopní urobiť?

Nepočúvnuť svoj vnútorný hlas nespokojnosti, trápenia či ľútosti vedie k sebadeštrukcii. Nemusí byť viditeľná a dramatická, ale dokáže naštrbiť sebaobraz a sebahodnotu. Až do tej miery, že integrita a autonómnosť neustoja vytrvalý nápor očakávaní, výčitiek a kritiky od seba – od tej svojej časti, ktorá chce byť vypočutá, lebo nesie zodpovednosť za zmysluplnosť. 

Som zástankyňou postoja, že pokým nám v niečom nie je dobre, rozhodne má význam snažiť sa z toho vystúpiť von. Pri strate istoty sa ukazujú nové zdroje, ako nasledovať samých seba. Od niečoho odchádzať otvára cestu k objavovaniu niečoho nového, čo rezonuje s našimi hodnotami.

Ako sa hľadá cesta k „znovuzrodeniu“? 

Napríklad zbieraním odpovedí na otázky, ktoré vám pomáhajú porozumieť tomu, ako sa chcete ďalej rozhodovať o svojom vlastnom vývoji. Môžete vďaka nim rozpoznať vzorce a schémy vášho myslenia a toho, čo vás v určitých okamihoch ťahá jedným alebo druhým smerom. Vďaka tomu dokážete tieto vzorce ovplyvňovať a smerovať samých seba k tomu, aby ste boli spokojnejší a šťastnejší.

Môžete si to teraz vyskúšať a úprimne si odpovedať:

• Nakoľko sú moje odpovede ovplyvnené tým, čo si ostatní myslia, že by som mal/a robiť? 
• Nakoľko názory ostatných formujú môj vlastný pohľad na mňa samotného/samotnú?
• Do akej miery sa pokúšam naplniť očakávania ostatných namiesto toho, aby som formuloval/a svoje vlastné odpovede a štandardy?
• Čo by som si o sebe myslel/a, keby boli zo mňa ostatní sklamaní?
• Čo by som si o sebe myslel/a, keby som nenaplnil/a očakávania, ktoré mám od seba?
• Nakoľko je moja identita postavená na mojom presvedčení, podľa ktorého sa riadim?
• Do akej miery som ochotný/á vidieť celý obraz a nakoľko som uzavretý/á vo svojej vlastnej perspektíve?
• V akej miere sa dívam na svoj život hodnotiaco, kriticky a čiernobielo? 
• Som otvorený/á brať život tak ako prichádza a chápať ho ako zaujímavý a bohatý?

Ako to zvládnuť?

Pre každého to bude jeho vlastná cesta. Nezaobíde sa bez sebapoznania a uvedomenia si svojich hodnotových a postojových rámcov, reflektovania vlastného prežívania a jeho zdieľania v bezpečí. Smeruje to k tomu: 

• Byť realistickejší vo svojich očakávaniach.
• Chápať svoje vlastné limity.
• Porozumieť, kde ležia spúšťače nežiaduceho správania sa a prečo.
• Slobodne sa rozhodovať o svojom rozvíjaní a napredovaní. 
• Pestovať otvorenú myseľ a srdce, čo vedie ku komplexnejšiemu pohľadu na vlastný život. 

Vyberte si na svoj rast toľko pomoci, koľko sa vám bude žiadať

Keď máte pocit, že „presmerúvanie k sebe“ je naozaj veľmi ťažké, nebuďte v ňom sami. Vyhľadajte pomoc. Odbornú, kamarátsku, rodinnú. Chyťte sa podanej ruky. Nie je to hanba – je to statočnosť odokryť svoju zraniteľnosť a priznať si, že tento úsek radšej prejdete s niekým, kto vám bude kryť chrbát. Niežeby ste to nezvládli sami, ale načo sa zbytočne vyčerpávať, keď ušetrenú energiu môžete vložiť do niečoho zmysluplnejšieho. Napríklad do posilňovania dôvery v seba, na sebamotiváciu a udržiavanie odhodlania pre svoje „znovuzrodenie“. 

Príspevok <strong>Čo od vás život chce? Ako mu na to odpovedáte?  </strong> zobrazený najskôr Life koučing.

Ženstvo ako také je vlastné mužom aj ženám – rovnako ako je obom pohlaviam vlastné mužstvo. Tieto dve sily sú zdanlivo v protiklade, v skutočnosti sú však od seba závislé ako oba konce hojdačky. 

V analytickej psychológii sa tieto prirodzené archetypy označujú ako anima a animus. C. G. Jung im pripísal úlohu sprievodcov do nevedomia, lebo vedú k hlbšiemu pochopeniu vlastného podvedomého sveta. Koncept animy a anima vysvetľuje možnosti vzájomného porozumenia medzi mužom a ženou a ich vzájomnú príťažlivosť. 

V dôvernom vzťahu sa vždy vyskytujú obe sily – mužská aj ženská, hoci ich úloha sa mení. Dvaja ľudia, ktorí spolu žijú, nemôžu súčasne hrať rovnakú úlohu. Je to ako keby chceli obaja súčasne šoférovať auto.

My ženy mávame tendenciu mužov vylepšovať v dobrej viere, že je v nich viac, než preukazujú. Pozabudneme na to, že ak je muž od podstaty tiger, vzťah z neho urobí lepšieho alebo horšieho tigra. Nikdy z neho neurobí leva. 

Mám pre vás päť tipov, ako mužovi preukázať náklonnosť spôsobom, ktorý ocení. Vďaka tomu budete pre neho tou, ktorá ho chápe, rešpektuje a uznáva. Porastie z toho a bude vás obdivovať. Vaša ženská energia sa tým znásobí.

• Dovoľte mužovi, nech je užitočný (aj keď to nepotrebujete).

Nenabádam vás, aby ste boli od muža závislá. Nabádam vás, aby ste dovolili mužovi niečo pre vás urobiť. Môže to byť zvláštne chcieť „muža potrebovať“, keď ste si zvykli zaobísť sa aj bez neho. Je to jednoduchšie, urobiť si čo chcete a kedy chcete, bez čakania a prosenia sa. Muži však radi robia to, v čom sú dobrí. Objavte, čo to je a chcite to od nich. Majú v sebe zakorenenú hlbokú potrebu byť užitoční, robí im to dobre a ich sebaistota tak rastie. Zásluhy pripíšu vám. 

• Nemusíte mať zakaždým pravdu (s mužom netreba súperiť).

Ak sa v rozhovore s mužom snažíte mať navrch, riadite sa mužským princípom. Proti tomu nemožno nič namietať, ak ste práve v práci. Akurát, v práci nejde o lásku. Zo sporov láska nevzniká. Nedohadujte sa, chcete mať pravdu alebo vzťah? 

• Rozviňte svoju láskyplnosť a zahŕňajte ňou muža (chce ju, aj keď sa tvári, že ju nepotrebuje). 

Bez ochoty otvoriť svoje srdce sa láskyplný vzťah nedá budovať. Nemusí to byť ľahké. Každý deň máte milión dôvodov na to, aby ste sa uzavreli: cestovanie do práce, starosti v robote, hlupák v supermarkete… Napriek tomu, pre viac lásky potrebujete mať srdce dokorán. Predstavte si, že máte v srdci malú žiarivú lampičku. Rozsvieťte ju a nechajte sa viesť. Láskavosťou si vytvárate dostatočný ochranný plášť. 

Nemusíte sa obávať, že by vám nejaký muž ublížil. Môžete sa spoľahnúť na jednoduchú rovnicu: keď vám na niekom záleží, prejavuje sa to tak, že toho človeka vnímate a rešpektujete so všetkými jeho potrebami, prejavmi a postojmi. Zákon reciprocity sa postará o to, aby sa vám to vrátilo. Preto keď muža počúvate a debatujete s ním, neodsudzujete ho, nekritizujete a nenaprávate. Za toto vás bude muž milovať a bude nesmierne rád vo vašej spoločnosti. 

• Ukážte svoju zraniteľnosť (budete tak pri ňom v bezpečí). 

Každý má v sebe miesto, kde nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Nie preto, že by bolo obohnané vysokými hradbami a chránené pred svetom. Je to preto, že na tomto mieste sa o všetko stará láska. Odráža sa nám v očiach, odzrkadľujú ju naše zručnosti a skutky, vyžarujeme ju svojím žitím. My ženy dokážeme lásku rozdávať v akýchkoľvek podobách. Vieme, že čím viac jej dávame, tým viac nám zostáva. 

Keď chlapovi ukážete, že dokážete lásku dávať, vyžarovať a vytvárať, bude blažený. Stačí z toho celého vylúčiť podmienky typu ak/tak: Ak sa budeš takto správať, tak ťa budem mať rada. Láska nekladie podmienky a vo svojej nesebeckosti nič nevyžaduje. Stačí jej otvorené srdce a odvaha. Potom je vaša zraniteľnosť vašou silou.

• Umožnite mu byť samým sebou (a sebe tiež). 

Keď chcete, aby chlap participoval na veciach, o ktorých si myslíte, že by ich mal zvládať, on si to môže vyložiť ako vašu agresivitu a panovačnosť. Muž sa začne báť ženy, ktorá ho nerešpektuje, neakceptuje, a tým ponižuje. 

Rozhodnutie byť sám sebou však nie je pre chlapa vôbec jednoduchá voľba. Hlavne, keď si nesie z detstva naložené očakávania, akým má byť, aby uspel. Muž v tom potrebuje podporu od ženy, ktorá keď príjme a akceptuje aj jeho slabé stránky, rastie do výšin. Keď sa muž necíti pred ženou v bezpečí, bude sa štylizovať do role neohrozeného a dokonalého. To sa premietne do jeho mužstva a vyrobí mu to pochybnosti o sebe. Keď sa podľa nich správa, prestáva byť galantným a ohľaduplným. 

Príspevok <strong>Ženská sila a mužské tajomstvá </strong> zobrazený najskôr Life koučing.

Podľa titulku už viete, že mierim na vďačnosť.

Keď začnem zhurta, tak si teraz odpovedzte na otázku: „Keby bol dnešok posledným dňom vášho života, čo by v ňom bolo hodné vďačnosti?“

Neviditeľná moc vďačnosti

Vďačnosť dokáže vyťahovať z negatívnych myšlienok. Je to prostý recept na to, ako byť v pohode. Funguje jednoducho vďaka tomu, že sa koncentrujeme na pozitívne aspekty svojho života. Vyjadrovaním vďaky sa učíme oceňovať vo svojom živote všetko dobré a všímame si pozitívne udalosti, interakcie a momenty. Tým sa zlepšuje naša nálada a posilňuje sebadôvera, čo sa premieta do spokojného života. 

Praktizovať vďačnosť môžete rôzne, je veľa spôsobov. Podelím sa o tri jednoduché cvičenia, ktoré výborne fungujú mne, aj mojim klientom. 

Vďačnosť ako pamäť na pozitívne veci

Psychológ Martin Seligman odporúča rituál Troch dobrých vecí. Princíp je nenáročný – zapíšte si každý večer tri veci, ktoré sa vám cez deň podarili alebo vo vás vyvolali pocit šťastia. Doplňte ich trochu podrobnejšie, ale príliš do detailov zachádzať nemusíte. Venujte sa tomu celý mesiac a potom sa obzrite spätne, či uvidíte nejakú zmenu v tom, ako zážitky vyhodnocujete. 

Prečo sa môžete spoľahnúť, že to funguje? Lebo máme tendenciu prehnane sa zameriavať na negatíva, rozoberať ich, znepokojovať sa, spomínať chyby, problémy a obavy. Jednoduchá činnosť ako je táto však pomáha obnoviť rovnováhu zamerania pozornosti. Nejde o to, že by ste mali niečo predstierať, alebo sa pokúšali oklamať samých seba a nanútiť si myšlienku, že zlé je dobré. Pochopiteľne, že zveličená pozitívnosť nefunguje. Stačí sa učiť lepšie si pamätať pozitívne veci. Vďaka tomu budete svoj život posudzovať spokojnejšie. 

Skvelá variácia takéhoto cvičenia je, keď zameníte otázku: „Aký ste mali deň?“ za otázku: „Aké tri veci sa vám dnes podarili?“ Vyskúšajte, rozhovor bude neporovnateľne bohatší, lebo vedie ľudí k tomu, aby prichádzali s pozitívnymi odpoveďami.

Vďačnosť ako suchý zips 

Neuropsychológ Riek Hanson vymyslel analógiu suchého zipsu a teflonu. Tvrdí, že pre Matku prírodu je dôležitejšie naše prežitie než radosť z nejakej konkrétnej udalosti, a preto máme sklony pamätať si negatívne zážitky omnoho intenzívnejšie než tie pozitívne. Ohrozenie diviakom má na nás väčší vplyv než spev vtáčika!

Negatívne zážitky sa teda na nás nalepia ako na suchý zips, usídlia sa nám vo vedomí, kde ich dookola vyhodnocujeme. Často práve vtedy, keď sa snažíme zaspať. („Nemôžem uveriť tomu, že mi šéf nepoďakoval za to, že som ostal v práci dlhšie kvôli práci na projekte. Vôbec neoceňuje, ako usilovne pracujem! Obetoval som tomu už množstvo času.“). Našťastie, vzorec opätovného upadania do negatívneho myslenia sa dá zmeniť.

Čím dlhšie si podržíme pozitívny okamih vo vedomí, tým viac neurónov bude medzi sebou prenášať tieto informácie. To v našom mozgu vytvára vhodné prostredie pre pocit šťastia. Ak chceme, aby sa v nás pozitívne zážitky zachytili a neskĺzli ako po teflónovom povrchu, musíme sa na ne sústrediť aspoň 20 sekúnd. Hanson potvrdzuje: „Čím viac budú vaše neuróny vysielať pozitívne informácie, tým pevnejšie prepojenie neurónovej štruktúry budú vytvárať.“

Založte si denník vďačnosti, do ktorého si budete zapisovať pozitívne zážitky dňa. Nakreslite si niečo výnimočné, čo ste zažili a za čo ste vďační. Alebo sa chváľte pred inými, či nahlas sami pred sebou, všetkým tým dobrým, čo vás postretlo. Každá z týchto aktivít vám zaberie aspoň 20 sekúnd a vďaka sústredeniu sa na pozitívne zážitky sa upevňujú myšlienkové schémy vnímajúce prednostne to dobré. 

Vďačnosť ako najbezpečnejší obal

Potichu vyslovte niekoľko konkrétnych vecí, za ktoré ste vďační, osobitne sa sústreďte na tie, ktoré považujete za samozrejmé (som vďačná/ý za život, že mám čo jesť, kde bývať…). Pokojne spomeňte aj negatívne zážitky, ktoré sa, našťastie, nestali (som vďačný/á za to, že ma to auto nenabralo). Robte to pomaly, precíťte svoju vďačnosť. Neďakujte dlhodobo za rovnaké veci, radšej sa trochu ponamáhajte a nájdite vždy niečo nové.

Približne po tridsiatich sekundách sa zastavte, sústreďte sa na samotný pocit vďačnosti. Vďačnosť vychádza z vášho srdca, vyžaruje priamo z vás. Cítite, že je to vo vás úprimne? Venujte tomu pozornosť, nemajú to byť iba automaticky odriekané vety. 

Tento rituál prináša skutočne dobrý pocit a cítite sa uvoľnenejšie, lebo vaša vnímavosť a všímavosť sa zameriavajú na to, čo je hodné plnej pozornosti a odsúva „nepekné“ veci do radu až za tie dobré. 

Vďačnosť ako nutnosť

Ja pri vďačnosti myslím hlavne na ľudí, lebo pre mňa je hodnota vzťahovosti jednou z najdôležitejších. Rezonujem s tým, ako to vystihol Marcel Proust: „Buďme vďační ľuďom, ktorí nám robia radosť, pretože sú to kúzelní záhradníci, ktorí pomáhajú našej duši kvitnúť.“ 

Preciťovanie vďačnosti sa nezaobíde bez otvoreného srdca, ktoré sa stará o našu prirodzenú srdečnosť, empatiu a zmysel pre humor. Bez týchto kvalít srdca nevieme napĺňať krédo múdrych a šťastných ľudí, ktorí si hovoria každé ráno pri vstávaní: „Dnes chcem byť lepší ako včera.“

Príspevok <strong>Vďačnosť nadovšetko? Tri cvičenia vás presvedčia!</strong> zobrazený najskôr Life koučing.

Aj malá zmena k lepšiemu je lepšia ako žiadna zmena. Preto každá zmena stojí za to – vedie k reštrukturalizácii seba. Učíme sa sebaovládaniu, sebadisciplíne a zvládame emočné nepohodlie. Vedie to k tomu, že dokážeme zo dňa na deň, z týždňa na týždeň a z mesiaca na mesiac držať navigáciu (teda seba) stále tým istým smerom, ktorý sme si pre seba vybrali. 

Zaoberať sa zmenou mobilizuje myšlienky k úvahám o tom, ako vydať zo seba niečo viac. Prekračovať hranice svojich schopností, chodiť mimo komfortnú zónu a opúšťať bublinu pohodlia sa postará o statočný postoj. 

Dobrá mentálna príprava uľahčuje čeliť prekážkam a komplikáciám. Týchto päť odporúčaní vám pomôže nazerať na zmenu z rôznych perspektív.

1. Máte predstavu, aká zmena by sa vám páčila?

Má zaváňať dobrodružstvom, či radšej vzrušením, vášňou, alebo silou a odhodlanosťou? Keby ste k nej mali priradiť pozitívnu emóciu, ktorá by vo vás prebudila chuť naplno sa do nej pustiť, ktorá by to bola? 

Pýtam sa na to preto, lebo je ťažké niečo zmeniť, keď to robíme rovnako počas mnohých rokov. Je to ako chcieť odrazu obrátiť ťažkú bojovú loď, ktorá tento manéver nedokáže. Výhodnejšie je byť plachetnicou a umne využívať silu vetra. Na to slúžia pozitívne emócie, nadľahčujú nás, aby sme sa mohli slobodne otáčať a pohotovo meniť smer.

2. Skontrolujte si myšlienky, ktoré sa vám so zmenou spájajú

Keď sa v živote skutočne niečo mení, treba počítať aj s bolesťou, frustráciou, smútkom, ľútosťou, chaosom… Každý z nás opakovane zažil nápor negatívnych pocitov, a tak nám príde bezpečnejšie zotrvať pri tom, čo dôverne poznáme. Práve naše neúspešné pokusy velia hlave, nech radšej o zmene iba sníva, než by pridala do zbierky ďalší nepodarený pokus.          

Zvrátiť to dokáže uvedomenie, že nie také dôležité, ako zle a nepríjemne sa cítime. Rozhodujúce je, čo z toho odvodzujeme a ako interpretujeme to, s čím sa konfrontujeme. Podľa toho, aký filter použijeme, nás to vedie buď k rezignácii a pasivite alebo k proaktívnosti a hľadaniu možností. 

Keď sa pristihneme, že uvažujeme ako obeť, ktorá nemá na výber, mali by sme si urobiť poriadok so svojou mentalitou. Lebo chcieť niečo vo svojom živote zmeniť býva predovšetkým o výzve dôverovať samým sebe. Bez toho zakopávame o svoje neúspešné experimenty a oberáme sa o motiváciu.

3. Než sa začnete snažiť, preverte svoje dôvody a motívy  

Miera cieľov pre zmenu, ktoré si určujeme na základe minulej skúsenosti, sa nazýva ašpiračná úroveň. Predchádzajúci úspech ju zvyšuje, neúspech vytvára veľa pochybností. Za primeranú mieru ašpiračnej úrovne možno považovať cieľ o niečo vyšší, než bol posledný dosiahnutý úspech. Iba tak pocítite efekt zo svojho snaženia. Potrebujete malé víťazstvá. Chcete počuť potlesk. Aby sa malo odhodlanie z čoho vytvárať. Keby to nebolo dobre počuť zvonka, vyžadujte od seba ocenenie za každý posun vpred. Nepreháňajte to však s očakávaniami, aby ste si latku nenadsadili nad naše reálne možnosti a kapacity.

4. Vytvárajte si energiu z predstavy, ako sa budete cítiť, keď niečo zmeníte.

Vôľa vystaviť sa zmene čerpá z toho, aké budú benefity z nej. V tom je moc potenciálnych ziskov, ktoré keď aspoň o trochu prevážia straty, môžete sa pustiť do práce. Aj preto, lebo máte voči sebe zodpovednosť niečo podniknúť. Nikto to za vás neurobí, hoci sa s tým dobre obchoduje – stačí sa nechať uniesť reklamou a kultom dokonalého človeka 21. storočia. 

Keď si dokážete predstaviť, aký vplyv bude mať urobená zmena na kvalitu vášho života, povedie vás to k odhodlaniu hľadať spôsoby realizácie postupných krokov. 

5. Dajte si výzvu, ktorá vyžaduje napnúť sily a schopnosti.

Na výzvach je čarovné to, že majú spravidla veľmi jednoduché, priamočiare zadanie. Samotné napĺňanie výzvy už také jednoduché nie je. Nemalo by byť. Ak sa cez výzvu rútite s veľkou ľahkosťou, nie je to pravá výzva. 

Výzva ako taká sa zvyčajne zrodí z uvažovania nad tým, že nie ste s niečím spokojní, necítite naplnenie, zmysluplnosť… niečo vám chýba, s niečím nerezonujete a chcete to zmeniť. Rozmýšľať o cieľoch znamená premýšľať o tom, kam sa chcete dostať a čo získať. 

Zvážte svoje slabé stránky a situácie, v ktorých sa vám opakovane dejú zlyhania. Premyslite si stratégiu, ktorá vám pomôže. Ak cítite, že máte slabú vôľu, prispôsobte si vonkajšie podmienky tak, aby vám snaženie uľahčili.

Nájdite argument proti každej výhovorke, ktorá vás napadne, a zmeťte ju zo stola. Aj drobná zmena v navyknutom stereotype môže významne ovplyvniť váš budúci úspech.

Pamätajte, aj jedna malá zmena v návykoch, prinášajúca lepší pocit zo seba, stojí za námahu. Môžete byť potom na seba hrdí. Vaša sebaúcta porastie a vy budete sebaistejší – povzbudíte sa do nových výziev namiesto odkladania nenaplnených túžob!

Je lepšie prežívať emočné nepohodlie zo svojich rozumných opatrení, než zvládať emočné nepohodlie s dôsledkami zo svojich nebezpečných zlozvykov.

Príspevok <strong>Päť mentálnych cvičení na podporu zmeny</strong> zobrazený najskôr Life koučing.

Neviem zredukovať prianie do roka s dvojakmi do dvoch riadkov. Pripravila som desatoro odporúčaní, ktoré sa postarajú o to, aby boli vaše dni naplnené a zmysluplné, dodávali vám silu, nádej a vieru v seba.

1. Nechajte na seba pôsobiť transformáciu a pretvárajte sa. 

Aj pozitívna zmena je stresujúca, preto pri nej necítime takú slobodu, ktorá by nás zbavila pochybností. Bývame dobrí v tom, že dokážeme kvetnato vymenovať dôvody, prečo sa zmena nemusí podariť. Pokiaľ si svoje strachy pomenujeme a postavíme sa im zoči voči, pohneme sa z miesta. Potrebujeme sa pozrieť pod „povrch“, aby sme získali nový pohľad na svoje východiskové predpoklady a obavy. A zároveň si uvedomiť, že zmena prebiehajúca zvonka smerom dovnútra býva prchavá. 

• Oplatí sa smerovať zmenu zvnútra smerom von do premeny, tá je stabilná.

2. Pracujte so svojimi zvykmi vedome, po malých krokoch.

Všímajte si, kedy skĺzavate k hodnotiacemu autopilotovi a dovolíte vnútornému kritikovi, aby vás sabotoval. Zastavujte ich – napríklad tým, že si pripomeniete, že v každej chvíli nepoznáte všetky súvislosti. Schopnosť korigovať svoje myšlienky môžete vlastnými silami trénovať. Netrénovaná hlava je negatívna. 

• Odmenou za tréning proaktívnosti je svet farebný namiesto čiernobieleho.

3. S pochopením si vyjadrujte rešpekt a uznanie.

Keď sme si vedomí vlastnej hodnoty, zbytočne sa nespochybňujeme a nepodmieňujeme sebaprijatie tým, že sa musíme zapáčiť ostatným, najlepšie všetkým. Vedomie vlastnej hodnoty a darov nás chráni predtým, aby sme museli ľuďom nepretržite niečo dokazovať. Máme v každej chvíli niečo, čo môžeme zo seba ponúknuť a závisí to od toho, ako sa rozhodneme. Môžeme reagovať konaním dobra alebo pocitom obete. Na každé nám však príde odlišná odozva zo strany ľudí. 

• Keď si všímate iba veľké úspechy alebo dramatické veci, nemáte predstavu o tom, ako spoznáte, že sa vám niečo podarilo.

4. Neustále prekonávajte samých seba.

Prekážky sú výzvy, ktoré nás v každom okamihu nútia dostať zo seba to najlepšie. Aj keby sme sa ostýchali púšťať sa do toho, čo chceme, lebo by sa to ostatným zdalo bláznivé a pochabé, stojí to za námahu. Rozhodujúca je radosť a nadšenie z prekonávania vlastných limitov. Zároveň, keď konáme podľa reality a vydávame zo seba to najlepšie, posilňujeme svoju sebadôveru. 

• Osud je to, čo sa vám určite prihodí, pokiaľ neurobíte niečo, aby ste sa tomu vyhli.

5. Pestujte súcit a dovoľte si zraniteľnosť.

Súcit nám pomáha riskovať a byť zraniteľní bez zbytočných pocitov zlyhania a viny. Zraniteľnosť nie je v žiadnom prípade slabosť ani naivita. Je to skutočná vnútorná odvaha a sila, kedy konáme vedome na základe svojho presvedčenia a hodnotového rebríčka, bez ohľadu na výsledok a na prijatie ostatnými. 

• Keď sa pristihnete, že ste sa dostali do módu sebakritiky, povedzte si stop! Usmejte sa a skúste si namiesto toho predstaviť, čo povzbudzujúceho by vám povedal najlepší priateľ, priateľka. Nevyriekli by nič negatívne, urážlivé a tvrdé. Zneli by rovnako, ako keď počujete láskyplného rodiča chlácholiť dieťa. Urobte takého rodiča samým sebe. 

6. Nepodvádzajte samých seba.

Integrita je lepším ťažiskovým princípom než úspech. Naša celistvosť a nedotknuteľnosť nás orientujú na dlhodobé zámery a umožňujú nám vyjadrovať vlastné hodnoty a byť na seba hrdí. Integrita nám zároveň poskytuje záchrannú sieť v podobe vnútorného pokoja a dôstojnosti, aj keď sa nám práve nedarí. 

• Neraz samých seba podvediete, keď tvrdíte, že sa nemôžete rozhodovať a konať s integritou. Keď to urobíte, vytvárate si rozpor samých so sebou. Vlastné správanie máte vo svojich rukách a dokážete ho ovplyvňovať. 

7. Otvárajte sa novým zážitkom.

Aj keď nám to tak v kríze nepríde, sme dobre vybavení potrebnou silou na tvorenie, na premenu správania a formulovanie myšlienok vo svojom vnútri tak, aby smerovali k pozitívnej zmene. A keď sa veci nevyvíjajú tak, ako chceme, signalizuje nám to, že sa máme naučiť niečo nové, čo nám pomôže zdolať prekážky.

• Využívajte priestor na učenie sa nových návykov a modelov správania. Postavte sa rutine, premôžte pasivitu, zmeňte svoje stereotypy, buďte konštruktívnou rebelkou, rebelom.

8. Nájdite dôvody, prečo sa neprestávať snažiť.  

Jednou zo síl, ktorá nás drží pri živote a dodáva nám odvahu a výdrž ísť ďalej, je naša túžba po naplnení a spokojnosti. Je to elán, bez ktorého by sme nemali chuť zdolávať emočné nepohodlie a lenivosť. Vďaka túžbam sme schopní prekonávať sa, ale aj sa umárať. Zapĺňame medzeru po nenaplnených túžbach tým, že si ponecháme z minulosti to dobré, to najlepšie z toho, čo sme prežili. 

• Poďakujte za svoje nevydarené pokusy, kedykoľvek si na ne spomeniete. Sú to základy pre tie budúce, ktoré vyjdú, keď sa húževnatosťou a vytrvalosťou udržíte v aktivite.

9. Uprednostňujte vzťahy pred pravdou.

Život má zmysel aj vďaka láske a všetkému, čo sa z nej rodí: krása, pravda, kvalita, blahobyt, plnosť, radosť, šťastie a všetko to najlepšie, čo nám život ponúka. Vieme k tomu prispievať v každej chvíli, keď sa rozhodneme pre všeobecnú lásku – agapé. Tá obsadzuje priestor závisti, neznášanlivosti, netolerantnosti a nenávisti. Preto má zmysel lásku rozdávať, vyžarovať a vytvárať. Kríza je oveľa menšia, ak milujeme a vieme, že sme milovaní.

• Venujte pozornosť tomu, čo je skutočne dôležité a prestaňte sa zapodievať banalitami. 

10. Prežívajte nádej aj v situáciách, ktoré nemôžete priamo ovplyvniť.

Nádej je základná dôvera, že veci pôjdu dobre, alebo v nich možno nájsť nejaký zmysel. Potrebujeme k tomu sebatranscendenciu – schopnosť zameriavať sa na seba samého, a zároveň na nejaký zmysel, ktorý chceme napĺňať. Parafrázujúc Viktora Frankla: Múdrosť srdca znamená okrem iného, „vdýchnuť“ svojím postojom zmysluplnosť v každej situácii, ktorá sa tak môže stať darom. 

• Keď žijete zmysluplne v prítomnosti, zakúšate tu a teraz večnosť.

Príspevok Desatoro pravidiel pre naplnený rok zobrazený najskôr Life koučing.

Zdravé zvládanie prepätia a záťaže

Za kľúčové pri udržiavaní dobrého mentálneho zdravia sa považuje adekvátne sa vyrovnávať s preťažením a stresom, ktoré nás najväčšmi oberajú o pokoj. Máme na výber z dvoch stratégií: môžeme sa zamerať buď na problém samotný, alebo na zvládanie emócií, ktoré v nás problémy vyvolávajú.

V ideálnom prípade regulujeme svoje prežívanie tak na emočnej, ako aj na kognitívnej úrovni. Potom sa nám nestane, že zostaneme v jednej alebo druhej sfére uviaznutí a nakopené, nespracované problémy nás nepretržite prenasledujú. Z toho profituje krízový stav – začne nám vyhadzovať na oči, že veci nie sú také, aké potrebujeme, aby boli. 

Ako z kola von

Spôsoby vyrovnávania sa so záťažou sú veľmi individuálne. Každý si potrebuje urobiť vlastnú revíziu, nakoľko sú tie jeho účinné a funkčné vzhľadom na realitu, v ktorej funguje. Keď predstavujú iba únik alebo popretie danej situácie, človek si zarába na väčší problém, než aktuálne má. 

Niekoho upokojuje, keď si stresujúcu situáciu podrobne prejde, preskúma ju a naplánuje si konkrétne kroky, ktoré budú nasledovať. Racionálny prístup sa postará o stratégiu, tá prinesie pocit kontroly, čo navodí optiku odstupu a hľadania riešení.

Pre iného je, naopak, dôležité zamerať sa na emócie prameniace z tlaku a záťaže, na ich spracovanie a upokojenie. Emočný prístup zvolí možnosť s niekým dôveryhodným zdieľať svoje emócie a vyhľadať sociálnu oporu, nadobudnúť nadhľad v debate s niekým, kto nešetrí empatiou a podporou. To sa postará o posilnenie sebadôvery a chuti čeliť prekážkam. 

Na preťaženie, prepracovanosť a stres funguje odklon pozornosti od nepretržitého myslenia a výkonnosti. Na to zaberá nielen sa odpojiť „od prístrojov“, ale aj od zabehnutých stereotypov, pohodlnosti a neochoty niečo zmeniť. 

Tieto tri zásady vám s tým dokážu jednoducho pomôcť.

1. Zameriavajte pozornosť na dych

Zopárkrát za deň (min. ráno, na obed a večer). Môžete si zobrať na pomoc inteligentné hodinky, ktoré vás povedú. Alebo sa sami sústrediť  na nádychy a výdychy, ako sa prirodzene dejú bez toho, že by ste popritom niečo iné riešili. Alebo si postupne uvedomovať, čo cítite v jednotlivých častiach tela a zamerať sa na svoje zmyslové vnemy. To spôsobuje takmer okamžité uvoľnenie a hlava si vydýchne, lebo po celý deň drží kontrolu, a to vytvára tlak. 

Sústredenie na dych navyše posilňuje vašu pozornosť, a čím lepšiu schopnosť pozornosti máte, tým lepšie budete reagovať v situáciách, kedy ste rozrušení a cítite frustráciu či bezmocnosť. Vďaka „napojeniu“ na dych ste väčšmi ukotvení v tele. Tým sa ľahšie sústredíte sa v danej chvíli na to, čo práve robíte. Tým dokážete znížiť rušivé javy, ktoré vás vyvádzajú z miery. Takto minimalizujete parazitné a toxické myšlienky, ktoré vás odvádzajú ku katastrofickým scenárom a ťahajú vašu energiu dolu.

2. Poctivo sa o seba starajte

Všimnime si, koľko času trávia zvieratá starostlivosťou o seba. Jedlo, spánok, očista… Nie je to dôležité iba kvôli zameraniu pozornosti na seba a sebaláske, ale aj preto, aby ste vedeli dobre odhadnúť, čo si môžete dovoliť. Zvyčajne fungujete veľmi vyčerpávajúcim spôsobom, prepínate sa a ignorujete mnohé fyziologické potreby. Keď ich odďaľujete a „vyrobíte si“ spánkový deficit, nepravidelné a nekvalitné stravovanie, nedostatočný pohyb, nemôžeme čakať, že vás telo podrží.   

Potrebujete mať v repertoári aktivít činnosti, kedy je aktívna pravá mozgová hemisféra. To sú tie, kedy nejde o výkon, ale o dobrý pocit z toho, že niečo robíte iba pre seba, pre radosť. Takéto antistresové aktivity majú byť vo vašom živote ritualizované. Vtedy sa vaša zodpovednosťou napínaná  pružina dokáže pravidelne vracať do východiskovej pozície bez tlaku. Čím dlhšie je v maximálnej polohe, tým väčšia únava materiálu (a teda vášho vnútra) nastáva. Jedného dňa stratí pružnosť a vy stratíte seba. 

3. Rozvíjajte svoju EQ 

Predovšetkým dve jej zložky: sebauvedomenie a sebaovládanie. Keď ste schopní uvedomiť si svoje (nielen) negatívne emócie vo chvíli, keď vznikajú, budete tiež schopní zvládať ich. Ťažisko práce s emóciami spočíva v tom, že kontrolu nad nimi získavate nie ich riadením, ale porozumením tomu, čo vám hovoria.

Keď sa napríklad dostanete do vypätej situácie a rýchlo si uvedomíte svoje pocity, skúste si povedať stop. Na pár sekúnd len sledujte proces, ktorý sa vo vás odohráva a nič nerobte. Získate tým odstup od vašich negatívnych emócií, a tým aj možnosť regulovať ich. To sa postará o väčšiu duchaprítomnosť a väčšiu šancu zvládnuť situáciu bez deštrukcie voči seba aj druhým. 

Súčasťou takejto práce na sebe je uvedomenie si, že za vaše emócie a pocity „môžete“ len vy sami, nie tí druhí. Keď svedomite pracujete na ich vnímaní a rozlišovaní, nemusíte sa zaťažovať hľadaním vinníka, ktorý je zodpovedný za vaše prežívanie. Je to oslobodzujúce. A sexi – zmeníte sa na bytosť, ktorá dokáže o svojich emóciách hovoriť bez toho, aby to druhých desilo alebo miatlo. Budete vďaka tomu príťažlivejší.

Príspevok <strong>Tri zásady pre dobrú kondíciu duševného zdravia</strong> zobrazený najskôr Life koučing.

Prečo je odpustenie v živote človeka také dôležité?

Odpustiť znamená prestať nenávidieť. Odpúšťaním vyjadrujeme našu schopnosť odpratávať negatívne emócie z našich sŕdc. 

Neraz predpokladáme, že definitívne odpustenie je kapitulácia. Je to však vedomé rozhodnutie, že prestaneme prechovávať nevraživosť. Chce to od nás rozhodnutie odpustiť dlh, vzdať sa pomsty a odplaty, ktoré sme si zaumienili. Ideálne je prestať očakávať od toho, kto nám ublížil, aby nám poskytol akéhokoľvek emocionálne či iné odškodnenie.

Existujú aj veci, ktoré sa odpustiť nedajú? Ako sa vysporiadať s nimi?

Niekedy sa naozaj ťažko zmieruje s tým, aký je život kruto nespravodlivý. Na to však nemáme dosah, aby sme ľudí a svet naprávali, hoci niekedy si to mocne prajeme. To, čo ovplyvniť môžeme, je dostať sa do pohody napriek tomu. Napríklad tak, že vyriekneme hlasné, zrozumiteľné a rozhodné „nie“, keď s niečím nesúhlasíme, je niečo v rozpore s našimi hodnotami a našou sebaúctou. Postaviť sa sami za seba je často to najlepšie, čo môžeme pre seba urobiť. 

Nemusíme sa snažiť všetkým vyhovieť. Áno, odmietnutím im komplikujeme život. To, že komplikujeme život sebe, nám nepríde ťažké, robíme to radšej, ako vytvárať emočné nepohodlie iným. Je to síc veľkorysé, ale zraňujeme sa tým. Rešpektovať seba, a zároveň iných, je cesta k väčšej vnútornej slobode. Sme potom menej náchylní brať si všetko osobne a väčšmi prežívať emócie iných, než seba.

Čo je pri odpúšťaní najťažšie?

Prekonávanie traumy. Mohla ju zapríčiniť krutosť nejakého človeka, zanedbávanie, nedostatok rešpektu, bezohľadnosť, arogancia, ignorancia či dokonca osud. Dokáže „to vyrobiť“ veľa negatívnych emócií. 

Keď ľudí pri spracúvaní pocitov nenávisti, hnevu alebo zlosti sprevádzam, majú spočiatku ťažkosti zbaviť sa ich. Je to zvyčajne preto, že používajú hnev na to, aby sa stali silnejšími. Hoci spočiatku to môže byť dobrý nápad, postupne sa to stáva zahlcujúcim. Dokonca to mení správanie a človek je podráždený, nespokojný, frustrovaný, cynický, negatívny… Je to neprimeraná ochrana, ktorá dokáže zostať aktívna, aj keď ju už nie je treba. Nesmierne to vyčerpáva.

Čo so zaseknutím sa v starom hneve?

Je zákerný, lebo vyvoláva pocit bezmocnosti a stiahnutie sa do seba. „Liečba“ si vyžaduje postupnú silu hovoriť svoju pravdu nahlas. Nielen to, človek potrebuje ozvučiť aj to, čo ľutuje a čo ho bolí, čo mu ublížilo. Rovnako tak si priznať, aký hnev, odpor a túžbu po pomste alebo po sebatrestaní to v ňom vyvolalo.

Odpúšťanie má množstvo úrovní a pozostáva z množstva uzmierujúcich období. Deväťdesiatpäť percentné odpustenie môžeme považovať za úspešné. Úroveň pod päťdesiatimi percentami vyjadruje status, že práca pokračuje. Dobrá správa je, že dostať sa o kúsok ďalej než za polovicu cesty uľahčuje zvyšný proces, ktorý sa neraz odohráva „sám“ po malých prírastkoch. Definitívne odpustenie môže byť celoživotná práca. Je to v poriadku. 

Čo s hnevom, ktorý cítime voči sebe? 

Pasívna agresivita je spôsob reagovania ľudí, ktorí sa cítia bezmocní. Keď hnev potlačíme namiesto toho, aby sme ho ventilovali v konštruktívnom rozhovore alebo ho dali nejakým spôsobom najavo, namierime ho na seba. Úporná snaha udržať svoj hnev pod kontrolou za každú cenu, prípadne ho ignorovať, maskovať či inak skrývať, má za následok deštruktívne správanie – namierené na seba alebo na iných. 

Hnev treba omilostiť od mýtu, že by sme ho nemali cítiť. Pomáha riadiť sa týmito zásadami:

1. Akceptujte, že hnev je normálna emócia.
2. Uvedomte si, že ste dobrým človekom napriek tomu, že sa dokážete hnevať.
3. Správne využívanie hnevu je prospešné – je to prostriedok na dosiahnutie zmeny a nápravu chýb.
4. Zamyslite sa nad svojím strachom nahnevať sa. Čo najhoršie by váš hnev mohol spôsobiť? Akú stratégiu by ste mohli použiť, aby ste sa mohli nahnevať, ale pritom sa vyhli obavám z dôsledkov?
5. Nacvičujte si odmietnutie. Je to dobrá zbraň proti pasívne agresívnemu správania. Ak dôjde k hádke, nemaskuje svoj hnev reakciou ľahostajnosti. Vyjadrite slovami, čo potrebujete a prečo. 

Ako odpustiť sebe?

Položte si otázku: „Čo potrebujem, aby som urobil/a hrubú čiaru a začala znovu?“ V odpovediach hľadáte možnosti, čo by vám pomohlo k zmiereniu sa so sebou. Keď viete, čo potrebujete, aby ste sa s danou situáciou ďalej netrápili, púšťajte sa do toho a vytrvajte. Keď sa naučíte odpúšťať sebe, oveľa ľahšie odpustíte druhým.

„Ľudský mozog sa vyvinul tak, aby zaistil, že naše bojové emócie tromfnú povznášajúce, rozvíjajúce a znášanlivé, avšak krehkejšie, pozitívne emócie. Z tejto emocionálnej divočiny je jedinou cestou von zmena vlastných myšlienok prostredníctvom prepisu osobnej minulosti: odpustiť, zabudnúť, alebo potlačiť zlé spomienky. Nie sú však známe postupy, ktoré by zabúdanie, alebo potláčanie uľahčili. Priame pokusy na potlačenie myšlienok sa obrátia proti nám a zvýši sa pravdepodobnosť, že si ‚zakázaný predmet‘ predstavíme. Ako jediná fungujúca stratégia pre prepis zostáva iba odpustenie, ktoré sa spomienky nedotkne, ale boľavý tŕň odstráni alebo dokonca pretransformuje.“ Toto sú podporné slová psychológa Martina Seligmana. 

Ako žiť bez nenávisti a s pokojom na duši? 

Nevzdorovať a nechcieť, aby boli veci iné, než sú. Vnútornú rovnováhu dosahujeme, keď sme spokojní s tým čo máme, keď sa neštveme za niečím, čo možno skutočne ani nepotrebujeme. Za vnútornou vyrovnanosťou je stav našej mysle a vedomia, kedy vonkajšie veci prijímame také, aké sú. Filozof by povedal, že hľadáme najskôr svoj vlastný stred, aby sme sa mohli stať stredom pre druhých.

Vnútorný pokoj a naplnenie zmyslu života spočíva v zameriavaní sa na potreby vnútra a duchovna, než pachtením sa po materiálnych veciach. Rovnováha potrebuje asistenciu našej mysle, lebo tá riadi naše zvyky, priania, postoje… Keď sme mentálne silní a myseľ nás nevláči sem a tam, rozhodujeme sa v súlade s vnútorným hodnotovým svetom, morálkou a etikou – tak získavame slobodu. 

Keď sa naučíme žiť v súlade so svojou vnútornou podstatou a vnímať svoje pocity, potreby, myšlienky a schopnosti, a rovnako tak to akceptujeme aj u druhých, vyžarujeme mier. 

Príspevok Sedem najčastejších otázok o odpúšťaní zobrazený najskôr Life koučing.

Do čoho vo vzťahu vdýchnuť lásku? Kde ju najviac treba? Kde sa najväčšmi zúročí?

Nemám zaručené návody. Viem odporúčať tri jednoduché veci, ktoré pomáhajú zamerať pozornosť a vnímavosť na to, čo sa vo vzťahu deje v danom momente. To je to najdôležitejšie, od toho závisí, čo sa bude diať ďalej. 

Pre naplnené vzťahy potrebujeme prikladať väčšiu hodnotu zážitkom a menšiu veciam. 

• Dokážete sa pristihnúť pri tom, keď sa vám stenčuje hranica medzi časom na prácu a časom na život?

• Ako často obetujete čas pre blízkych niečomu, čo v danom momente považujete za dôležitejšie?

• Zvyknete si povzdychnúť, že vám na pestovanie vzťahov nezostáva dostatok času?

Vitajte vo svete, v ktorom sa plné venovanie vzťahom nedeje automaticky a jednorazovo. Vyžaduje si nepretržitú pozornosť, čas, kapacity a pozitívnu energiu. Vzťah je živý organizmus, ktorý sa vyvíja a mení v závislosti od toho, čím žijú tí, ktorí ho tvoria. Vzťah (akýkoľvek) má svoje potreby, ktoré keď nie sú naplnené, odumiera. Môže to byť pomalá a nenápadná smrť.  

Takto nejako znie v mojej koučovni, keď sa vzťah dostane do kómy:

• Ty o mne nevieš vôbec nič. Žiješ síce v tom istom byte, ale netušíš, čím si prechádzam. Všimol si si vôbec, že som bez práce?

• Toto si myslíš, že je pre mňa dôležité? Podľa čoho si na to prišla? Veď som to nikdy nepovedal a nikdy som to nechcel.

• Nechápeš ma. Vždy, keď začnem rozprávať, ako potrebujem zmenu, len to zľahčíš a odbiješ to slovami, že si len vymýšľam.

• Nerozumiem ti. Tvrdíš, že je pre teba dôležité tráviť so mnou čas, ale keď chcem s tebou niekam ísť, tak nemôžeš. Neboli sme spolu nikde celé mesiace. 

Akýkoľvek čin skutočnej lásky alebo prítomnosti (bez ohľadu na to, aký je malý alebo nedokonalý) slúži ako pripomienka, ktorá nás neustále vracia k tomu, na čom skutočne záleží. Iba vďaka tomu vyživujeme vzťah a chránime ho pred náporom stereotypnej nevšímavosti a samozrejmosti. 

Prvá výzva – Pauza od digitálneho sveta

Každý deň si nájdite pár minút na nerušené zastavenie sa, zamyslenie a načúvanie. Postačí to na to, aby ste si uvedomili, že chcete venovať viac ako jedno objatie denne, viac ako jedno letmé ahoj, viac ako zlomok sekundy na vyjadrenie náklonnosti. Kedykoľvek a akokoľvek to môžete urobiť, len si to potrebujete postrážiť, aby ste také chvíle nepremeškali. 

Vyberte si deň v týždni (keď to bude stále ten istý, uľahčí vám to vytvorenie návyku), kedy si naplánujete aspoň dve hodiny  bez elektronických médií s niekým, na kom vám záleží. Zapíšte si tento čas v lietadlovom móde do diára a dôkladne naplánujte túto schôdzku ako to najdôležitejšie stretnutie.

Vyberte sa niekam, kde vás nebude vyrušovať žiadna elektronika. Môže to byť prechádzka, piknik alebo návšteva galérie či trhu. Miesto, ktoré má rada aj vaša milovaná bytosť a kde vám bude spolu tak dobre, že na ostatnom nebude záležať. 

Dopriať si čas byť offline nie je dar iba pre vás, ale obzvlášť pre ľudí vášmu srdcu blízkych. Dávate im tak vedieť, akí sú pre vás v poradí dôležitosti významní. To im dodáva pocit exkluzívnosti a tým aj zdravej pripútanosti.

Druhá výzva – Venujte najcennejší dar 

Bezpodmienečná pozornosť je rovnako dôležitá ako bezpodmienečná láska. Keď si kladiete otázku, akú výnimočnú vec môžete kedykoľvek venovať, vsaďte na nehodnotiace, empatické počúvanie. Vďaka nemu vytvárate dôveru a blízkosť. 

Zostavte si zoznam ľudí, ktorých milujete, a pre ktorých máte vždy po svojom boku prázdnu stoličku, ktorá čaká práve na nich. Majte ho na viditeľnom mieste. Pravidelne si doň značte, či ste aspoň raz týždenne každého zo zoznamu pozvali na svoju pomyselnú stoličku a venovali mu plnú, ničím neprerušovanú pozornosť bez hodnotenia. Minimálny čas je 15-20 minút. Partnerovi potrebujete tento čas venovať každý deň bez výnimky. Urobte si z toho rituál a vyjadrite rozprávačovi, ako sa z takejto chvíle tešíte. Užívajte si skvelý pocit zo svojej empatie a starostlivosti. Milovaní vám to radi oplatia. 

Najhlbšia ľudská potreba je niekam patriť, mať citový a duchovný domov. S tým sa neodmysliteľne spája vzácny dar pozornosti. Bez nej sa nevie diať prepojenie, a tým ani blízkosť. Čím lepšie niekoho poznáme, tým lepšie mu rozumieme a máme s ním vrúcnejší vzťah. 

Tretia výzva – Naučte sa tie správne slová

Iba niektoré slová vyživujú najhlbšie zákutia ľudského srdca a podporujú rast vo všetkých oblastiach života. To je dôvod, prečo majú láskyplné vyznania takú moc aktivovať mnoho pozitívnych emócií a umocňujú lásku. Preskúmajte, na ktoré slová a vyjadrenia pozitívne reagujú vaši milovaní, keď im dávate najavo ako si ich vážite, akí sú pre vás dôležití a ako vám na nich záleží najviac na svete. 

Vypracujte si slovník slov, ktorými vyjadrujete náklonnosť, uznanie, obdiv a podporu svojim blízkym. Overte si, či rezonuje s ich očakávaniami a potrebami. Všímajte si, čo z toho, čo im hovoríte, ich povzbudzuje a teší. Podľa toho si zoznam výrazov zrevidujte a vedome používajte, než sa stane automatickým vyjadrením vašej láskyplnosti. Buďte všímaví voči reakciám ľudí a šetrite slovami, ktoré zraňujú a sú zbytočne kritické. 

Význam slov „mám ťa rád/rada“ je najkrajšia báseň a pieseň. Každý z nás má však okrem týchto slov ešte niekoľko ďalších, ktoré prinášajú lásku, harmóniu, pokoj, stabilitu… Tieto slová sú silným a podporným hlasom v srdciach vašich najbližších.

Milujte svojich najbližších najlepšie, ako viete – celým srdcom, očami, ušami aj dušou každý jeden deň. 

Príspevok Tri výzvy pre šťastnejšie vzťahy zobrazený najskôr Life koučing.

Poznám veľa príbehov ľudí, ktorí svoje vlastné šťastie podmienili tým, aby boli všetci okolo nich spokojní. Neraz je z toho dilema, či majú zostať vo vzťahu, aj keď v ňom nie sú šťastní.

• Môže manželstvo/vzťah z rozumu fungovať? 
• Keď sa láska zo vzťahu vytratila, treba sa rozísť? 
• Čo so vzťahom, keď v ňom zostalo prázdno po deťoch?

Tieto tri otázky dostávam vo svojej praxi vzťahovej koučky často. Pokúsila som sa na ne odpovedať. Nie sú to univerzálne, ani vyčerpávajúce odpovede nárokujúce si na správnosť. Je to môj pohľad vychádzajúci z predpokladov, že v naplnenom vzťahu sú partneri, ktorí majú jasno vo svojom hodnotovom rebríčku, sú zodpovední, charakterní a morálne konzistentní. V dôležitých otázkach ťahajú za jeden povraz a dokážu spolu zvládnuť aj záťažové okamihy. Bezhranične si dôverujú a sú si navzájom oporou a istotou, preukazujú si rešpekt a úctu, akceptujú svoje odlišnosti a bezvýhradne sa ľúbia. Žijú usporiadaný život, vedia, čo chcú a na čom im záleží. Sú si navzájom oddaní, empatickí, ohľaduplní, vrelí a ústretoví. Strážia si stereotyp, pestujú spoločné zážitky a udržiavajú vo vzťahu vášeň.  

Môže manželstvo/vzťah z rozumu fungovať? 

Partnerstvo bez lásky môže fungovať, len to nebude naplnený vzťah po všetkých stránkach. Môže to byť spojenectvo založené na úcte a rešpekte dvoch osôb žijúcich popri sebe, ale nie so sebou. 

Vzťahy z rozumu majú väčšinou nejaký pádny dôvod, prečo chcú byť ľudia spolu. Najčastejšie je to kvôli strachu zo samoty alebo túžbe po založení rodiny. Často spolu žijú ľudia aj kvôli tomu, že vo dvojici je spoločné bývanie jednoduchšie a lacnejšie. Alebo sa kvôli tomu radšej nerozídu, aby neutrpel ich štandard. 

Potreba bezpečia a istoty môže mať za istých okolností prednosť pred láskou

Ženy zvyčajne uvažujú v kontexte toho, aby ustáli emočné nepohodlie, zvládli strach a obavy a postarali sa tak o seba aj o deti, ak ich už majú alebo po nich túžia. Preto sa ženy, a nielen ony, rozhodujú v rovine pragmatickej: „Aby som nezostala s dieťaťom sama“;  „Nech ma rozchod už nikdy tak ukrutne nebolí, radšej sa už nikdy nezaľúbim“; „Nech ten, kto ma opustil, banuje, ako rýchlo som si našla skvelú náhradu“; „Predsa nezostanem po rozvode na ubytovni“; „Len nezostať na staré kolená sama“; „Je to skvelý kandidát na to, aby moje dieťa vyrástlo v blahobyte“; „S ním, ako najlepším priateľom, prežijem pokojný život“… 

Partnerstvá z rozumu majú jedno zásadné úskalie

Spolužitie nie je iba vecou rozumu a vzájomnej výhodnosti. V spolužití ide o emócie, vzájomnú príťažlivosť, blízkosť, intimitu, pochopenie, empatiu, toleranciu a ďalšie významné hodnoty, ktoré sú pre spokojný a naplnený život nevyhnutné. Keď jeden z partnerov pocíti voči druhému ľahostajnosť alebo dokonca pohŕdanie, nastane odsudzovanie. Odohrá sa to aj vtedy, keď partnera bolí uvedomenie, že je iba prostriedkom vyriešenia zložitej životnej situácie, pozdvihnutia prestíže, odstránenia pocitu samoty alebo garanciou kvalitného potomstva. Do takéhoto prežívania sa zapoja emócie nespokojnosti, ktoré budú fungovanie vzťahu z rozumu atakovať a spochybňovať. Hlavne, keď nastane očakávanie od seba, že to treba nejako vydržať, lebo zmena je nepredstaviteľná a nemožná. To postupne vedie k deštrukcii a vzťah sa stáva toxickým a nepriateľským „miestom“. 

Keď sa láska zo vzťahu vytratila, treba sa rozísť?

Z môjho pohľadu áno, keď sme sa presvedčili, že vzťah skutočne „odumrel“ a nie sú v ňom emócie, ktoré by ho vyživovali. Zotrvať vo vzťahu bez pozitívnych pocitov je nezdravé a spôsobuje to tiché utrpenie. Môže to viesť napríklad až k depresii. Sme pocitové bytosti a až do smrti potrebujeme dôverný vzťah, dotyky, objatia, pozornosť, pocit dôstojnosti a sebaúcty a naplnenosť vo vzťahu v podobe lásky. Tieto potreby a ich napĺňanie sú pre nás omnoho dôležitejšie, než niektoré iné. Človek je zrodený k tomu, aby bol šťastný a bezpodmienečne ľúbený. K tomu potrebuje blízkosť, intimitu, objatia a nehu.

Prečo sa „odumretý“ vzťah opúšťa ťažko?

Existuje mnoho dôvodov, prečo ľudia zotrvávajú aj v nenaplnených partnerských vzťahoch. U žien sú najčastejšími príčinami finančná závislosť alebo deti. Pre mužov to býva strach zostať sami a pocit zlyhania zo straty rodiny. Obavy pramenia aj z vyhrotených konfliktov kvôli rozchodu a strata spoločenských väzieb. Je to neraz nepredstaviteľné, „podeliť si“ deti a priateľov. Do toho nátlak rodiny a blízkych a človek má strach a obavy, či sa to dá vôbec zvládnuť.

Ako to riešiť?

Keď chce človek nájsť odpovede, prečo zotrváva vo vzťahu, ktorý mu spôsobuje bolesť a trápenie, je to akoby hľadal v spleti zauzlených špagátov ten jediný uzol, ktorý všetko povolí. Nebýva to zvyčajne iba jeden dôvod a jedna príčina. Na vyjasňovanie pohnútok a motívov pomáhajú nasledujúce otázky: 

• Kde sa zobrali pocity o nedostatočnej láske, z čoho pramenia? Už sú mi dôverne známe z iných vzťahových skúseností? Má na to vplyv detstvo a vzťahy v pôvodnej rodine?
• Čo spôsobuje emočné zranenie, ktoré tak veľmi bolí? Týka sa niečoho konkrétneho?
• Odkiaľ pochádzajú moje očakávania, ktoré mi partner/ka nedokáže napĺňať? 
• Aký mám vzťah k sebe? Je v ňom súcitnosť a empatia voči vlastnému prežívaniu?
• Ako dobre poznám seba a ako dobre svojho partnera?

Cez sebapoznávanie si vieme odpovedať, čo je to, čo skutočne chceme a čo je pre nás dôležité. To však nestačí, potrebujeme urobiť aj rozhodnutia, ktoré nás povedú v ústrety svojim túžbam a napĺňaniu potrieb. K tomu sa však zvyknú pridružiť pochybnosti, strach, výčitky, pocity viny… To všetko človeku nahovorí, že si lásku nezaslúži, nič lepšie nezíska alebo nie je šťastia hoden. Keď ich počúva, vie si dobre zdôvodniť, prečo sa mu oplatí radšej nič nepodnikať a zostávať, aj keď nie je spokojný a trápi sa.

Čo so vzťahom, keď v ňom zostalo prázdno po deťoch? 

Syndróm prázdneho hniezda nemusí byť iba o odchode detí, lebo v tomto období sa prihlásia o slovo aj biologické hodiny. Klimaktérium a andropauza spôsobia zníženú hladinu pohlavných hormónov, čo zasiahne intímny život páru. Je dobré o týchto skutočnostiach otvorene hovoriť a v prípade potreby vyhľadať odborníka. 

Kríza stredného veku ako strašiak

Naša životná púť sa podobá slnečnej púti. Takto metaforicky prirovnal ľudský vývoj Carl Gustav Jung k postaveniu slnka na oblohe počas dňa. Rozlíšil ráno – detstvo a mladosť, dopoludnie – skorú dospelosť, popoludnie – stredný vek a večer – neskorú zrelosť. Počas celého putovania prechádzame procesom individualizácie: stávame sa naším bytostným Ja. Keď naše nevedomie zavetrí, že sme v „polovici života“, príde s dotazníkom, ako by sme zhodnotili svoje doterajšie fungovanie. Chce od nás odpovede na otázky typu: Žijete svoj život tak, ako ste túžili? Napĺňate svoje hodnoty vedúce k zmysluplnosti? Alebo aj nepríjemnejšie, pred ktorými sa nedá ujsť: Ako sa toto všetko odohralo? Kto je za to zodpovedný? Prečo to nie je tak, ako som to chcel/a?

Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že hodnotu má spoznať sa a stať sa sami sebou vo svojej úplnosti a prirodzenosti. Zmyslom je dosiahnuť celistvosť svojho bytostného Ja. Nedá sa to bez nadviazania kontaktu so svojím vnútrom, nahliadnutím na svoje tienisté stránky a zmierením sa s nimi. Predchádza tomu vysporiadanie sa s personou. Je to maska, ktorú sme si sami vytvorili, aby sme obhájili svoju pozíciu. Je obrazom nášho prispôsobenia sa spoločenským a kolektívnym hodnotám. Zatrasie nami, keď zistíme, že to, akí sme vo svojej podstate, a to, akí sme, keď máme nasadenú masku, sú dve odlišné bytosti. Do toho príde konfrontácia s partnerom a jeho maskou a stane sa z toho náročný proces. Nevyhnutne vedúci k „novému“ nazeraniu na seba, aj na partnera. Tak sa kríza zvláda – znovuzrodíme seba, a tak ju ustojíme.

Čo udržiava oheň?

Každému z partnerov pomôže, keď nájde naplnenosť v niečom, čo mu dáva zmysel, a predíde tak pocitu márnosti. Keď si príde jeden z partnerov „stratený“, premietne sa to do spolunažívania. Rovnako tak, ako keď si jeden z páru začne žiť svojim životom a vynechá z toho druhého, ktorý si príde obídený a podvedený.

Chce to vyvinúť úsilie nachádzať radosť aj v maličkostiach a zaťahovať do nich aj partnera. Tráviť príjemne spoločný čas a rozprávať sa, spomínať a uvažovať nad konkrétnou predstavou ďalšieho spoločného života. Je namieste navzájom sa rozmaznávať sa, venovať si pozornosť, pochopenie, súcit a zhovievavosť, ale dopriať si aj čas byť sami so sebou. 

Silnú potrebu starať sa o niekoho pomôže vyriešiť domáci miláčik. Ideálne zvolený podľa dohody oboch partnerov, aby s ním trávili aj spoločný čas. 

Kedy je správny čas odísť zo vzťahu? 

Netrúfam si vymenovať nejaké kritériá. Keď sa medzi partnermi vytvorí múr ľahostajnosti, stanú sa z nich cudzinci. Láska v odcudzení umiera a keď sa vytratí to, čo ju živilo, vyčerpaním sa vytráca. Nedokáže prekonať ten múr, ktorý akoby mimovoľne vyrástol, ale zbúrať ide len ťažko. Spoločne vynaložené úsilie oboch partnerov pri snahe vyriešiť múr prináša poznanie, či má vzťah potenciál na revitalizáciu alebo na dôstojné uzavretie jeho existencie, keď sa už naplnil.

Príspevok Tri najčastejšie otázky o perspektíve vzťahu zobrazený najskôr Life koučing.

Spočiatku neviditeľné častice jedu tvoria konflikty. Sú vo vzťahu nevyhnutné na prečistenie komunikácie, vytýčenie hraníc a vyjasnenie si postojov. Ak sa stanú deštruktívnymi a prevládnu nad inými pozitívnymi interakciami, rozložia vzťah. K tomu sa zvyknú pridať aj ďalšie sprievodné prejavy od pohŕdania, kritiky a obviňovania. Keď sa do vzťahového obehu dostane príliš veľa takýchto toxických vecí, resuscitácia nebýva možná.  

Emočné vyhladovanie 

Nikto nepočúva rád, že robí stále niečo zle alebo že by mal na sebe veľa toho zmeniť. Najmä, keď je to od niekoho, koho miluje. Takáto kritika uvoľní hlboko zakorenený strach, že nás zavrhnú a opustia. Rovnako drsne pôsobí aj zhadzovanie, kedy je partner diskvalifikovaný autoritatívnym postojom, ktorým mu oznamuje, že jeho prežívanie je nesprávne. A teda nemá čo plakať, lebo je to hlúpe, alebo nemá byť nespokojný, veď má všetko, čo potrebuje. 

 Po takýchto „naprávaniach“ sa partner začne cítiť ako nepriateľ. To sa premietne do jeho obranného správania a postupne sa zmení na cudzinca, ktorý očakáva iba problémovú komunikáciu. Dôvera pomaly hynie, emócie sa dostanú na bod mrazu a vo vzťahovom vzduchoprázdne zavanie hnev, nepochopenie a ťaživý smútok z bezmocnosti. 

Ochromené tancovanie

Keď sa vo vzťahu prestane otvorene hovoriť o vzťahových potrebách každého z partnerov, začnú sa ignorovať túžby toho druhého a vymizne ochota ponúkať podporu, vzťah sa prestáva pohybovať v rytme vzťahovej muziky.

Vždy, keď má jeden pocit, že je zranený, ponížený alebo nespravodlivo obvinený, dá sa na ústup. Je to prestávka, počas ktorej sa potrebuje pozbierať a pohľadať slová na svoju obranu. Pri pravidelných útokoch je to prácne a boľavé, zakaždým pozbierať rozhodené myšlienky, popadané emócie a podupaný rešpekt. Keď sa ústup stáva klasickou reakciou na partnerove výpady, dvojica sa dostáva mimo parket. Tento druh vybočovania má na svedomí vypínanie citov a tuhnutie vzťahovej dynamiky, čo partnerom bráni v synchrónnom hýbaní sa vpred. V nejakom momente jeden z dvojice tanečníkov už ďalej nechce, nevládze, nemôže tancovať… 

Knokautujúce incidenty 

Očakávania citlivej starostlivosti v okamihoch zraniteľnosti sú vo vzťahu prirodzené. Milovaný partner na začiatku vzťahu deklaruje, že je tu pre nás, keď ho potrebujeme. Keď však v záťažových situáciách príde namiesto pomoci a podpory nulová empatia, ignorovanie, nepochopenie a poníženie, vytvoria sa emočné zranenia. Sú po tvrdých úderoch, po ktorých sa padá na kolená. Ťažko sa hoja, lebo než sa stihnú zaceliť, partner rozdá ďalšie rany.  

Partnerský život nemá byť súperením o to, kto z koho a nekonečným bojom o to, kto bude šéfom. Mocenské hry položia vzťah na lopatky. Rovnocenný a naplnený vzťah stojí na princípe „ako môžeme jeden druhému slúžiť“. Na to sú potrebné tri kľúčové hodnoty. Porozumenie vedie k rešpektu. Rešpekt posilňuje dôveru. Dôvera otvára dvere k bezpečiu.

Zákerné nálepky

Deštruktívne epizódy nepriateľskej kritiky, ponižovania, sebeckých požiadaviek a urážlivých slov vháňajú partnerov do zúžených názorov. V očiach toho druhého sa partner scvrkne na „malichernú suku“ alebo „odmietavého chrapúňa“. Keď pribudnú verejné urážky, výsmech, posmešky a zlé vtipy, je to materiál na stavanie kamenných opevnení, ktoré drží pokope agresívnosť, manipulatívnosť a obmedzovanie.

Ctiť si jeden druhého svojimi myšlienkami, slovami a činmi môže dvojica vo vzťahu iba vďaka úprimnej a otvorenej komunikácii. Bez každodenného zdieľania toho, čo každý z partnerov prežíva a bez úprimného záujmu o seba, žijú tí dvaja popri sebe, nie so sebou. 

Bez preukazovania vzájomnej pozornosti a náklonnosti je vzťah podvyživený. Imunitný systém spolunažívania, ktorý sa stará o odolnosť voči nežiaducim zásahom do vzťahu sa nezaobíde bez dennej dávky “vitamínu KK” – každodennej komunikácie. Minimálna dávka je 15 minút – žiadna operatíva a bavenie sa o iných. Čas plnej pozornosti venovanej iba tomu druhému a jeho prežívaniu. 

Najväčšia sila vo vzťahu spočíva v inom názore

Synergiu vytvára práve to, že si vážime rozdiely. Roztržkám sa nedá vyhnúť, slúžia na zdravý chod vzťahu. V párovom spolužití sa odohrávajú predovšetkým kvôli zápasom o blízkosť, zachovanie si identity, integrity a pocitu autonómnosti. Po týchto súbojoch potrebujú partneri obnoviť vzájomnú podporu a blízkosť, sebaúctu a intimitu, rovnako tak porozumenie, akceptáciu odlišností a bezpodmienečné prijatie. Takéto úsilie sa môže podobať na doktorát zo psychológie, nepretržité trénovanie improvizácie a využívanie všetkých možných komunikačných stratégií. Je to však to najlepšie, čo môžeme pre seba urobiť. Blízke vzťahy s inými ľudskými bytosťami sú totiž stredom, okolo ktorého sa otáča celý náš život.

Príspevok Štyri vzťahové jedy ochromujúce lásku zobrazený najskôr Life koučing.

Nežiaduca invázia do nášho sveta

V ideálnom prípade sú nami vytýčené hranice pre druhých zjavné. Keď ich vo vzťahoch nedávame jasne najavo a nie je zrejmé, kadiaľ vedú a s akými pravidlami, obracia sa to voči nám. Druhí ich totiž budú prekračovať práve tam, kde si to neželáme. Z toho cítime frustráciu a hnev, lebo nám to vysiela signál, že nás nerešpektujú. Keď máme jasno vo svojom „vymedzení“, slobodne hovoríme zreteľné „NIE“. Pri pokuse o neoprávnené prekročenie hraníc si pomyslíme alebo pevným hlasom povieme: „Toto nie.“ „To nechcem.“ „Takto si to neželám.“

Každá interakcia s ostatnými je skúškou hraníc 

Keď potláčame seba, svoje túžby a hodnoty, po určitom čas prestávame rozlišovať, kto sme, po čom vlastne túžime. Ak nemáme pre seba zadefinované pevné hranice, často sa navonok podvolíme. Vo svojom vnútri sme však plní pochybností a zloby. Chceme sa brániť, namietať, ale bojíme sa dôsledkov a toho, že nás nebudú mať ľudia radi. A tak radšej hovoríme polovičaté áno. A ubližujeme si tým, ako vychádzame druhým v ústrety, hoci to ide na úkor nás a toho, čo je pre nás samých dôležité.  

Súvisia hranice so sebapoznaním?

Bezprostredne, lebo určujú vzťah k sebe samému. Čím lepšie rozumieme sebe a chápeme sa, tým sú pre nás pochopiteľnejšie dôvody, prečo niečo robíme a načo nám to bude. Len tak môžeme svoje hranice chrániť, keď zistíme, kde ich máme.

Zároveň, hranice vymedzujú, koho k sebe bližšie pustíme, a pred kým ich zatvoríme. Rovnako, ako nám pomáhajú rozhodnúť sa, komu a čomu povieme, ako si nastavíme filtre pre dôveru. Varujú nás, keď ich posúvame mimo naše princípy, hodnoty a zásady a dávajú nám jasne vedieť, že podvádzame samých seba. Od toho, že ich ochránime závisí rešpekt, ktorý si vytvárame najskôr sami, než nám ho prejavia ostatní.

Niekedy máme zábrany bojovať za ne, lebo vieme, že to nebude pochopené a dobre prijaté. Henry Cloud, spoluautor knihy Hranice / Kedy povedať nie, kedy povedať áno (Porta Libri) napísal: „Pri obhajovaní hraníc môžeme niekedy druhému spôsobiť smútok, nepohodu, problém, bolesť. To je v poriadku, nie je to rovnaké ako mu ublížiť.“

„Čiernobieli“ ľudia a ľudia „šedých odtieňov“

Hranice v mysli ako rozmer osobnosti skúmal profesor psychiatrie Ernest Hartmann. Rozvinul a kvantifikoval koncepciu pevných a tenkých hraníc. Pútavo o tom píše v knihe Hranice v nás a vo svete (Vydavateľstvo F). V knihe zoznamuje čitateľa s množstvom rozličných aspektov hraníc, ako sú percepčné hranice, hranice týkajúce sa myslenia a pocitov, hranice medzi rôznymi úrovňami vedomia, hranice medzi snívaním počas spánku a bdením, hranice spojené s pamäťou, telesné hranice, interpersonálne hranice, hranice súvisiace so sexuálnou identitou a inými formami identity, hranice v rámci skupín, či hranice v názoroch a úsudku.

Z jeho výskumov vyplýva, že myseľ niektorých ľudí je rozdelená na osobitné, presne vymedzené priehradky. Myšlienky sú v jednej, pocity v druhej. Tu je realita, tam zasa fantázia. Tu sú muži, tam sú ženy. Buď spím či bdiem, alebo sa nachádzam niekde medzi tým. Toto je moje územie, tamto tvoje. Dobrí susedia potrebujú dobrý plot. Takto pracuje myseľ ľudí s pevnými hranicami (sú to ľudia, ktorí rozmýšľajú „čiernobielo“). Ľudia s tenkými hranicami sú úplne iní. Miešajú rôzne veci, často im splývajú a často zažívajú stavy niekde uprostred. Ich myšlienky sú citovo podfarbené. Ľudí s tenkými hranicami považujeme za ľudí „s odtieňmi šedej.“

Ste človek pevných či tenkých hraníc? 

V druhej kapitole svojej knihy uvádza prof. E. Hartmann extrémne príklady pre predstavu, ako to z hľadiska osobnostnej výbavy máme. Väčšina z nás je niekde uprostred a sme kombináciou tenkých aj pevných hraníc. 

Človek s pevnými hranicami bude vo všetkých smeroch osobnosť s vysokou mierou sústredenosti, ktorá sa ľahko zameria na jednu vec a bude ignorovať ostatné. Takýto človek nezažíva synestéziu (predstava, ktorú sprevádzajú vnemy z iných zmyslových oblastí, napr. farebné, zrakové predstavy pri počúvaní určitých tónov). Dokáže úplne oddeliť myšlienky od pocitov – „Nedovolím, aby moje pocity zasahovali do mojich myšlienok.“ Je si úplne istý tým, či bdie, spí alebo sníva, nezažíva žiadne prechodné stavy. Takýto človek dokáže presne oddeliť minulosť od prítomnosti a budúcnosti („toto bolo vtedy a toto je teraz“), má veľmi konkrétnu predstavu o vlastnom priestore („toto je môj priestor a toto tvoj“) a má celkom jasnú predstavu o svojej sexuálnej identite („ja som muž, ty si žena“), o skupinovej identite („toto je moja skupina, konáme tak a tak“) a má tendenciu vidieť svet čiernobielo, v pojmoch my verzus oni, dobro verzus zlo.

Človek, ktorý má výhradne tenké hranice občas podlieha synestézii a máva tendenciu prežiť množstvo senzorického materiálu naraz. Neraz sa nedokáže sústrediť na jednu časť vstupnej informácie. Takáto osobnosť vníma myšlienky a pocity ako celok – „Neviem si predstaviť myšlienku bez pocitu.“ Často sa mu stáva, že napoly bdie a napoly spí alebo sa tak hlboko pohrúži do snenia a rozjímania, že občas nerozozná hranice medzi realitou a fantáziou. Má slabší zmysel pre jasnú telesnú hranicu a osobný priestor. Takáto osobnosť si jasne uvedomuje veci z minulosti, no miešajú sa jej s prítomnosťou („som dospelý, no v mnohých veciach som stále dieťa“). Je si vedomá i odchýlok v sexuálnej identite („som muž, no mám v sebe aj viacero ženských čŕt“). Necíti sa vždy ako pevná súčasť jednej skupiny, občas by radšej patril do viacerých skupín alebo by chcel byť „svetoobčanom“. Pri vnímaní alebo posudzovaní sveta uvažuje skôr v odtieňoch šedej, než čiernobielej („v každej dobe je to iné“, „závisí to od kultúry, zvláštnych okolností“).

Príspevok Podľa čoho vieme, čo k nám patrí a čo už nie? zobrazený najskôr Life koučing.

Je to priebežné zbieranie pocitov. Takých, ktoré majú potenciál stabilizovať mentálne a emočné prežívanie a eliminovať stres a záťaž.

Ako zbytočne nehúpať misky vnútornej rovnováhy?

Žijeme obdobie, kedy sa nám prirodzenejšie chápe, že všetci máme „nepríjemnosti a zložitosti“, ktoré musíme znášať. Okrem toho, čo sa deje okolo nás, na nás väčšmi doľahli aj problémy životného štýlu. Veľké vystavenie stresu ovplyvňuje náš imunitný systém a nervovú sústavu. Zle spávame a podvedomie sa nemá kedy spájať s nevedomím, aby sme načerpali zmysel z udalostí odohratých počas dňa. Nedostatočne sa hýbeme, čím sa otupuje myseľ, ktorá potom produkuje negatívne a toxické myšlienky. Vyvážene nejeme, na čo dopláca metabolizmus a spotrebúva omnoho viac energie, ktorú berie z iných procesov. Mohla by som vymenúvať ďalšie prehrešky, ktorých sa dopúšťame, a tak sa oberáme o životnú silu a vitalitu. 

Fungujeme v „prežívacom režime“

Dobre vieme, ako veľa vecí nám škodí, ale aj tak ich robíme. Ten vyrval v hlave totiž nie a nie stíchnuť. Nedarí sa nám dostať pod kontrolu svoje nefunkčné a sabotérsky zvyky. Má to prostú odpoveď: Cítiť sa skvelo totiž vyžaduje každodennú prácu – mentálnu, emočnú, fyzickú aj duchovnú. A keď sme vyčerpaní, nemáme na to kapacity a energiu. A tak sa cyklíme a držíme z posledných síl v točiacom sa kolobehu… 

Neraz chce naša duša od toho všetkého utiecť ďaleko preč a volá o pomoc. Preto sa o svoje mentálne zdravie potrebujeme starať minimálne tak, ako o každodennú hygienu. Potrebujeme byť v spojení s vlastnou podstatou, aby sme sa necítili izolovaní, zmätení a stratení. A bez rozpačitých pocitov, čo s tým všetkým vlastne môžeme robiť?  

Duševné vysilenie naberá na intenzite

„Nič ma nebaví a desí ma, že ani s tým nevládzem nič robiť.“ „Neviem sa z ničoho tešiť.“ „Musím sa nútiť robiť veci, ktoré som predtým robil s ľahkosťou.“ „Stratila som šťavu.“ „Ja som fakt taký ustatý, že ani nežijem.“ Ťažké povzdychnutia na pohovke v koučovni – denne. Je jedno, akú tému s klientmi rozoberám, skončíme pri vyčerpaní a vysilení. Pri únave z mentálnych príčin, lebo nič nie je vyčerpávajúcejšie, ako sa mobilizovať k tomu, že musíme ešte vydržať. Bez oddychu a prístupu k roztopašiam a radosti. 

Všetky typy únavy sú vo svojej podstate dôsledkom zvýšenej záťaže. Darmo sa posledné mesiace upokojujeme najvynaliezavejšími spôsobmi, hlavu neoklameme. Snaha o únik z neznesiteľného pocitu bezmocnosti býva zmarená realitou. Je to ako chcieť zostrojiť perpetuum mobile, ktoré by trvalo vykonávalo prácu bez dodávania energie. Nie je to možné, lebo je to v rozpore s fyzikálnymi zákonmi. Napriek tomu, že to vieme, duševné nutkanie nám nedá pokoj a breše na nás, že sa máme snažiť viac. Spôsobí to efekt, ktorý nazývam ‚odvaha za desať bodov, schopnosť uniknúť za deväť‘. 

Únavu si nenamýšľame

Myšlienky – naše vlastné, blízkych, priateľov, kolegov, známych, ale aj tie z médií a online sveta, nás denne zahlcujú a prekážajú nám v prežívaní reality „tu a teraz“. Nútia nás zaoberať sa s obsahmi, ktoré sa nedajú ignorovať alebo prehliadať, a premietajú sa do nášho prežívania. Aj keď myšlienky filtrujeme, sú hlavným zdrojom pocitov viny, bezmocnosti, strachu, beznádeje a smútku. Nedokážeme zastaviť myslenie, ale vieme sa odpútať od myšlienok. Chce to tréning, ktorý nám vie priniesť istú úľavu, aby sme sa nevysiľovali vecami, na ktoré nemáme dosah. 

Štyri typy ako prvá pomoc

Sú skvelo variabilné (s návodmi všade na internete), a hoci vás nezbavia okamžite únavy, výrazne prispievajú k tomu, aby ste si dopriali odvahu pôsobiť na svoje prežívanie, aj keď nevládzete a nechce sa vám. Môžete si vtedy nadeliť desať bodov. Keď si poviete, že chcete od niečoho uniknúť a pustiť to, prestať na seba vyvíjať nátlak alebo sa hecovať do výkonov na 120 %, tak si nadeľte deväť bodov. Oba postoje sú kľúčové a ten druhý nie je zbabelý, je o luxuse dovoliť si nebyť v každej chvíli dokonalí a ústretoví so snahou všetkým vyhovieť. Pozitívne sebectvo je výborný ochranný plášť pred odpálením sa. 

Relaxačné cvičenia 

Spočívajú v striedavom napínaní a uvoľňovaní skupín svalstva po celom tele. Keď je preťažená myseľ, sústredenie sa na telesné pocity odvádza pozornosť od neproduktívneho myslenia, ktoré má záľubu vo vytváraní katastrofických scenárov a negatívnych úvah.

Sústredenie sa na dych 

Pri rušivých myšlienkach nemá význam zastavovať ich (poznáte to, nemáte myslieť na ružového slona so zelenými bodkami), ale presunúť pozornosť na dych. Je to bezpečnejší cieľ sústredenia sa, než je myslenie. Vďaka vedomému dýchaniu sa učíte pozornosť riadiť a udržať ju na „jednom“ mieste, bez rozptylu a odbiehania niečo riešiť. Tak sa harmonizujú hemisféry a nevytvára sa zbytočné vnútorné napätie. 

Meditácia

Je v podstate riadená koncentrácia. Je jednoduchá a zároveň zložitá: ide o spôsob, ako udržať sústredenú pozornosť a ťažká preto, lebo si vyžaduje zmenu návykov, kedy nechávame svoju myseľ túlať sa, kde chce. 

Predstavivosť

Pomáha pri tom, že aj keď sme „dole“, môžeme predstierať, že sa cítime inak. Nie preto, aby sme sa oklamali, ale aby sme si povedali, že nemusíme nasledovať emócie, ktoré nás vysiľujú. Je to ako s placebom – čomu uveríme, to pôsobí. Je to o výzve nachádzať a vytvárať maličké radosti a čerpať z vďačnosti, ktoré nás nadľahčia, keď si prídeme privalení žulovou platňou. Než zozbierame silu odvaliť ju alebo spod nej vyliezť, prispôsobíme sa, aby nás tlačila čo najmenej. Aj tým, že stereotyp narúšame a zostávame aktívni v hľadaní podnetov na rozptýlenie. 

Príspevok Duševné zdravie nie je pocit, ktorý sa nás raz dotkne zobrazený najskôr Life koučing.

Narcis jeden! Kto z nás to ešte nevyriekol? Používame to v rôznych kontextoch. Určite platí, že sebou zaujatý človek je mimoriadne náročný, čo sa týka stáleho vyžadovania obdivu a chvály. 

Pôvodný Narcis je postava z gréckej mytológie. Mladý muž, ktorý sa vášnivo zamiloval do seba, sa napokon utopil v studni, v ktorej obdivoval svoj vlastný odraz. Toto je výstižné zobrazenie narcisa – prehnaná láska k sebe, ktorá mu nedovoľuje úprimne milovať druhých. A v tom je obrovský problém, tak pre narcisa (hoci, ten si to nepripúšťa), ako aj pre ľudí okolo neho. Narcistický človek bežne znevažuje a bagatelizuje kvality a dosiahnuté výsledky ostatných. Veď ako inak by docielil, aby z neho ľudia nespúšťali oči? 

Pozor na falzifikát

Narcistické osobnosti nám spočiatku pripadajú veľkolepejšie ako život sám. Najmä, ak sú inteligentné, dokážu v prvej chvíli vyvolať silný dojem. Zdajú sa byť vzdelaní, dôveryhodní, sebaistí, skúsení a prezentujú neuveriteľné množstvo svojich dosiahnutých úspechov a životných dobrodružstiev. Stretnúť ozajstného šarmantného narcisa po prvý raz a nebyť ním unesený je takmer nemožné! Narcis (tak v mužskom ako aj ženskom prevedení) sa často zahaľuje do plášťa dôležitosti a nenahraditeľnosti. Až neskôr zistíme, že to, čo bolo také ohurujúce, je v podstate preháňanie, zveličovanie a neraz aj nekonečné klamanie.

Podľa čoho spoznáte narcistickú osobnosť?

Bude pre ňu charakteristické nasledovné: 

1. prehnaný pocit vlastnej dôležitosti, 
2. nadmerné lipnutie na obdive zo strany druhých ľudí, 
3. nedostatok empatie voči druhým, ba dokonca aj nedostatok kapacity pre pochopenie názorov druhých. 

Na úrovni správania si môžete všimnúť, že narcis: 

• má úplne nafúknuté ego,
• je zaujatý fantáziami o neobmedzenej moci, vlastnej veľkoleposti alebo kráse, 
• naozaj verí, že môže nájsť pochopenie iba u elitných alebo výnimočných ľudí, vyžaduje si neustály obdiv,
• predpokladá, že má nárok na špeciálne láskavosti a zaobchádzanie, 
• využíva druhých ľudí vo svoj prospech a na dosahovanie svojich cieľov, 
• nie je schopný naozaj pochopiť, oceniť alebo dokonca sa zaujímať o city alebo potreby toho druhého, 
• je veľmi závistlivý, ale tvrdí, že druhí závidia jemu, 
• je v podstate arogantný, domýšľavý a samoľúby.

Grandiózny pocit vlastnej dôležitosti

Tak sa psychológii označuje, čo je pre narcistického človeka príznačné. Stále preceňuje svoje schopnosti a úspechy. Nikdy si nenechá ujsť príležitosť, aby zviditeľňoval svoju bytostnú veľkoleposť. 

Narcisi však nezveličujú, ani neblafujú vedome. Skôr je to tak, že sú skutočne presvedčení o tom, že sú najlepší, výnimoční a mimoriadne nadaní. Sú zaujatí fantáziami o svojom bezhraničnom úspechu, moci a sláve. Tieto predstavy môžu byť tajné, ale postupne vychádzajú najavo, lebo narcis je úprimne presvedčený o svojej výnimočnosti a jedinečnosti.

Dva typy narcizmu

Skrytého narcisa nemusíme na prvý pohľad odhaliť. Väčšinou sú to uzavreté osoby, silne zamerané na výkon. V práci podávajú skvelé výsledky, vďaka húževnatosti bývajú na vysokých postoch, avšak spolupráca s nimi nie je vôbec ľahká. Človek musí bezhranične uznávať ich autoritu a podriaďovať sa ich požiadavkám, ktoré sú veľmi náročné.

Mávajú cynický zmysel pre humor, bavia sa na účet druhých ľudí. Chýba im empatia. Majú len málo priateľov (ak vôbec nejakých), nedružia sa, nedávajú najavo emócie. Mávajú silnú tendenciu mať pod kontrolou seba, ľudí aj veci. S narcizmom sa tak často spája perfekcionizmus (to však neznamená, že každý perfekcionista musí byť narcis).

Narcisa pútajúceho pozornosť spoznáme ľahšie. Tieto osoby chcú žiariť a viesť iných, avšak tak, aby to vyhovovalo ich starostlivo navrhnutému imidžu. Do vzhľadu investujú nemalé čiastky, lebo berú svoju vizáž ako prostriedok, ktorým pôsobia na ľudí. Radi sa pohybujú vo vybranej spoločnosti a nadväzujú vzťahy s elitou. Sú šarmantní, hýria vtipom a výrečnosťou. Za ich maskou sa skrýva osobnosť, ktorá je spoločenská, vtipná a dobrosrdečná, ale iba účelovo. Rovnako tak dokážu byť chladní, odmietaví a arogantní.

Narcisovi záleží iba na tom, aby dosiahol to, čo chce. Preto sa neváha zdanlivo prispôsobovať rôznym situáciám a jedincom, aby si získal ich náklonnosť, a mohol potom nimi manipulovať. Pre narcisa je manipulácia veľmi obľúbená hra. Dodáva mu pocit moci a sýti ego. S morálkou si hlavu neláme, lebo má dojem, že svet je tu len pre neho.

Narcistickí partneri sú atraktívni

Práve preto, že vystupujú ako silní, schopní, všestranní, sa hneď ujmú vedenia vo vzťahu. Vzbudzuje to pocit bezpečia, mať po boku človeka, ktorý sa javí bez známky pochybností o sebe, a ktorý je ochotný (ba dokonca žiada), robiť všetky podstatné rozhodnutia vo vzťahu sám. Žiaľ, narcis preberá riadenie nie preto, aby partnerovi zaistil pocit bezpečia, ale preto, že iba svoje pocity a záležitosti považuje za dôležité.

Niektorých priťahujú narcistické poruchy osobnosti z toho dôvodu, že za narcistickou fasádou vidia malé, neisté dieťa. Zaujmú pozíciu ochrancu a liečiteľa. Snažia sa suplovať narcisovi rolu rodiča. Podniknú to v dobrej, i keď nevedomej viere, že dajú do poriadku krehké ego svojho partnera, a že im to umožní rozvíjať zrelší vzťah. Tu je však problém: vo všeobecnosti nie je rozumné vstupovať do vzťahu, kde je príťažlivosť k partnerovi založená na suplovaní rodičovskej, alebo terapeutickej roly. Je to nerovný vzťah, kde neprúdi reciprocita. 

Je vo svete narcisa priestor pre partnera? 

Ani veľmi nie. Iba ak by chcel človek zostať v ľúbostnom vzťahu nepoznaný a v anonymite, potom môže byť narcistický partner zaujímavý. Len čo sa pokúsite nastoliť svoje vlastné potreby, priania, zážitky alebo city, narcis ich bude buď ignorovať a rýchlo presunie pozornosť späť na seba, alebo bude netrpezlivý a nepríjemný. Dokonca môže predpokladať, že vaše city a prežívanie sú známkou slabosti. 

Sofistikovanejší a sociálne inteligentný narcis vám bude venovať pozornosť len do tej miery, aby vyvolal ilúziu autentického záujmu a empatie. Akonáhle sa tak stane, rýchle ju obráti tam, kam patrí – na seba! V tomto smere je narcis odťažitý a neschopný porozumieť tomu, aký účinok má jeho správanie na iných ľudí. 

Treba si dobre zvážiť, či stojí za to, stráviť svoj život v tieni niekoho permanentne nafúknutého ega. 

Tipy na knihy

Keď vás táto téma zaujíma väčšmi, fundované odpovede a pomoc nájdete v skvelej knihe Bláznivá láska autorov Brada Johnsona a Kelly Murray, ktorá vyšla vo vydavateľstve F. Knižka popisuje aj ďalšie „kategórie“ zvláštnych partnerov a dôvody, ktoré túto osobitosť spôsobia.

Psychoterapeut Heinz Peter Röhr napísal knihu Narcismus – vnitřní žalář. Vznik poruchy, průběh a možnosti jejího překonání (Portál).

Príspevok Ako vychádzať s ľudským ekvivalentom páva? zobrazený najskôr Life koučing.

Čím viac žiarlime, tým viac strácame. Rozšírený názor, že žiarlivosť je dôkazom lásky je pravdivý, avšak iba keď ide o lásku namierenú k nám samotným, nie voči partnerovi. Správanie motivované žiarlivosťou je vlastne sebecké, pretože neistej osobe ide len o ňu samotnú, o to, že ona trpí a bude trpieť ešte viac, ak sa predpokladaná nevera naozaj preukáže.

Ste na niektorom brehu?

Zažili ste ten pocit, keď cítite hnev, poníženie, smútok, neistotu aj agresivitu v jednej sekunde? Mali ste nutkanie všetko partnerovi, partnerke prehľadať a nájsť usvedčujúci dôkaz, že je v ich živote niekto iný? Napadli vám pestré fantázie, ako sa pomstiť a ublížiť neverníkovi? Avšak pri predstave, že strácate svoju exkluzívnosť a jedinečné postavenie po boku milovanej bytosti sa vám začal rúcať svet?

Alebo ste vy tá, ten, koho každý krok je kontrolovaný a nemôžete bez pravidelného hlásenia polohy len tak chodiť po svete? Máte zakázané stretávať sa s priateľmi, s priateľkami, ste vypočúvaný/á, keď niekto s vami telefonuje? Tušíte, že všetky vaše online komunikácie sú kontrolované a tŕpnete, že niečo bude zle pochopené? Snažíte sa minimalizovať dôvody na pochybnosti, ale vždy sa nejaký objaví a vy musíte prácne vysvetľovať, že skutočne o nič nejde?

Prekliatie, ktoré nedá pokoj

Žiarlivá osoba žije v neustálych obavách, že sa objaví niekto, kto bude pre partnera zaujímavejší, atraktívnejší, proste lepší a partner mu dá prednosť. Ona tak zostane sama, pretože nie je dosť dobrá. Partnerovi neverí, je neustále v strehu, podozrieva ho, kontroluje a chytá sa každého náznaku, ktorý by mohol znamenať zaľúbenie alebo neveru. 

Je to permanentný stresujúci stav znemožňujúci uvoľnenie a spontánnosť kvôli prehnanému lipnutiu na milovanej osobe. Obavy o jej stratu sú také silné, že prekrývajú všetky ostatné emócie a do popredia sa dostáva zlosť, pocity menejcennosti až depresia.

Žiarlivosť je ťažká súperka

• Žiarlivosti sa darí, keď nízka miera sebapoznania, sebahodnotenia, sebaprijatia a sebaúcty výrazne naštrbí sebaobraz človeka. Bez dôvery v seba nedokáže človek veriť niekomu ďalšiemu. Príčiny sú v detstve a v negatívnych skúsenostiach. 
• Podceňovanie samého seba a popieranie svojich kvalít vytvára pocit vlastnej nedostatočnosti, čo podrýva aj vzťah ako taký, lebo sa to do neho priamo premietne. Pre partnera je to preťažujúce, poskytovať neustále uisťovanie, potvrdzovanie a upokojovanie.  
• Žiarlivosť okrem toho, že znepríjemňuje život, škodí až tak, že z nej možno ochorieť. Dlhotrvajúce negatívne a deštruktívne emócie vplývajú na psychosomatiku. 
• Aj keď partner urobí maximum, aby poskytol veľa dôkazov lásky, nedokáže žiarlivosť „vyliečiť“. 
• Podstatnú časť práce so žiarlivosťou tvorí zameranie žiarlivca na seba, na svoje sebavedomie, sebaúctu a sebaobraz. Bez akceptácie samého seba a dôvery v to, že je hodný lásky, ho o tom nikto nedokáže presvedčiť. Je to proces, na ktorý nemusí byť človek sám, vie sa obrátiť na odborníka z pomáhajúcej profesie. 

Ako so žiarlivosťou pracovať sami

• Popremýšľajte, odkiaľ sa vaše pocity žiarlivosti berú. 
• Vychádzajú napríklad z predošlej vzťahové skúsenosti? Alebo z detstva, kedy ste boli odmietaný/á alebo podmienečne ľúbený/á?
• Skúste sa na danú situáciu pozrieť s nadhľadom, okom nezúčastneného pozorovateľa. Čo si uvedomíte? 
• Máte objektívny dôvod na partnera žiarliť? 
• Z čoho pramení vaša nedôvera v partnera a ako súvisí s vašou nedôverou v seba? 
• Ako viete posilniť seba tak, aby ste nepotrebovali od partnera príliš veľa uistení a dôkazov jeho náklonnosti?

Ako so žiarlivosťou pracovať s pomocou partnera

• Vytvoriť si štýl komunikácie, ktorý pomáha žiarlivosť lepšie zvládať – napríklad, ak sa partner delí o svoje zážitky a to, čo robil, eliminuje to strach z neznámeho. To pomáha držať žiarlivostné myšlienky väčšmi pod kontrolou a reguluje to prehnané obavy.  
• Odhaliť najsilnejší spúšťač žiarlivosti, ktorý spôsobuje partnerovi najväčší strach a otvorene o ňom hovoriť. 
• Pri chorobnej žiarlivosti podporovať partnera vo vyhľadaní odbornej pomoci. Nádej je v terapii, ktorá dokáže zmeniť patologický návyk správania sa a postojov.

Smutný postreh z praxe

Nech je láska akokoľvek veľká, na žiarlivosť je krátka. Keď sa patologickému žiarlivcovi nedarí zmeniť svoj postoj a vzťah k sebe, nedá sa s ním plnohodnotne žiť. Nijaké odhodlanie nedokáže vykrývať nepretržitú kontrolu a podozrievanie, život so žiarlivcom je poznačený neustálou tyraniou. Z dlhodobého hľadiska to nie je vhodný partner na spolužitie.

Príspevok Keď neveríme sebe, neveríme iným alebo koľko žiarlivosti znesie láska zobrazený najskôr Life koučing.

Čo dokáže presvetliť toto chmúrne obdobie? Sú to každodenné malé svetielka vďačnosti a láskyplnosti, súcitnosti a pozornosti, empatie a pochopenia, akceptácie a prijatia. Máme šancu „predefinovať sa“, znovuzrodiť sa, skorigovať očakávania, upratať si v hodnotách a využívať tú slobody voľby, ktorá nám zostala.

Závisí to od našej osobnosti, individuálnych potrieb a špecifických slabostí každého z nás. Potrebujeme pre seba objaviť mieru, s ktorou máme byť v konkrétnej psychologickej oblasti na seba buď prísnejší, alebo, naopak, zhovievavejší. Zobrať na vedomie svoje osobné slabiny a urobiť väčšie opatrenia práve tam, kde vieme, že už sme mali alebo máme problém. 

Nemôžeme kontrolovať, čo sa nám deje (to je práve táto situácia), ale môžeme kontrolovať, čo si o tom myslíme a ako na to reagujeme.

V čom môže byť spása?  

1. Udržať sa v dobrej mentálnej a emočnej kondícii a dosiahnuť spokojnosť pri tých možnostiach, ktoré súčasná situácia ponúka. Pomôže nám k sebe pristupovať ako k stroju, ktorý keď má zostať v prevádzke, musí byť kontrolovaný a servisovaný. Svoj psychický stav budujeme podobne. Máme veľa potrieb, ktoré potrebujeme uspokojiť a aj také, ktoré vieme odložiť.
2. Spísať si prehľad činností, projektov a úloh, ktoré musíme urobiť. Zároveň pridať prehľad tých, ktoré nám prinášajú radosť, uspokojujú nás a vidíme v nich zmysel. Premietnite si dni, kedy ste sa cítili dobre, a spíšte si všetky aktivity, ktoré obsahovali. Tie, ktoré zafungovali, opakujte vo väčšej miere a pravidelne.
3. Dbať na pestrosť a vykrývanie všetkých dôležitých potrieb. Od sociálnych (video hovory, hry s deťmi, telefonáty, chaty…), relaxačných (odpočinok, hobby, kreatívna alebo manuálna práca…), pohybových a športových (domáci tréning, online cvičenie, vychádzky…), rozvojových (učenie sa novým zručnostiam), až po dobrovoľnícke (pomôcť niektorej z organizácií alebo z vlastnej iniciatívy). 

Na čo sa spoľahnúť? 

1. Na zameranie pozornosti smerom k tomu, na čo máme dosah. Zo skúseností našich predkov vieme, že v krízových časoch im pomohlo opierať sa o štruktúru. Pre nás to teraz môže byť plán, ktorý nám poskytne rozvrh na pár nasledujúcich dní. Je to tréning flexibility – žiť tu a teraz a objavovať v tom tie možnosti, na ktoré sme predtým nemali čas. Čomu novému chcete venovať pozornosť?
2. Na prehodnotenie hodnotového rebríčka. Vytvára nám to príležitosť na lepšie sebapoznanie. Čo dôležité v živote chceme mať? Čoho sa vzdáme, aby sme dosiahli harmóniu a primeranosť?
3. Na zamyslenie, či náš život vedie skôr k vnútornej radosti, alebo vnútornej prázdnote. Vyvolávajú v nás ľudia, s ktorými zdieľame svoj život skôr pozitívne, alebo negatívne zážitky?

Ako sa udržať v psychickej pohode?

1. Hovoriť o svojich pocitoch s blízkymi, priateľmi a spolupracovníkmi. Zdôveriť sa, ako sa naozaj cítite. Ak nemáte niekoho blízkeho, komu sa môžete zveriť, zapisujte si svoje emócie. Plačte, ak to potrebujete! Pokiaľ si nedovolíte prežívať bolestné emócie, paradoxne tým obmedzujete svoju kapacitu prežívať tie radostné. Všetky emócie prúdia rovnakým emocionálnym kanálom, takže ak blokujeme negatívne emócie, nepriamo blokujeme aj tie pozitívne.  
2. Starať sa o svoje pozitívne emócie a kultivovať ich. Pomáha nám to posilňovať psychický a fyzický imunitný systém. Pozitívna psychológia ponúka spôsoby, ako prežívať pozitívne emócie. Jedným z receptov je vyjadrovanie vďačnosti. Vždy sa nájdete niečo, za čo môžeme byť vďační, aj v týchto ťažkých časoch.
3. Zapisovať si podnety, ktoré vyvolávajú vďačnosť, súcitnosť, láskyplnosť… Výhodou je, že sa k zápiskom môžete spätne vracať vo chvíľach, kedy sa potrebujete posilniť a podporiť. Ďalším osvedčeným spôsobom, ako zvýšiť svoj pocit šťastia je v konaní dobrých skutkov – aj maličká láskavosť sa ráta.

Kde brať psychickú odolnosť?

1. S odolnosťou voči psychickému stresu je to podobné ako s otužovaním. Len tak sa hodiť do studenej vody nám spôsobí nachladnutie. Napriek tomu je to práve studená voda, ktorá nám pomôže odolnosť proti chorobám zväčšiť. Musíme ju ale používať rozumne, pravidelne a primerane. 
2. Podstata odolnosti spočíva v tom, že znesieme emočné alebo fyzické nepohodlie. Nepríjemný zážitok z okamihu vlezenia pod studenú sprchu neskončí vo chvíli, keď už budeme otužilí. Bude tam stále, iba to budeme lepšie znášať. So stresom je to podobné. Aby sme svoju psychickú kondíciu posilňovali, musíme byť ochotní zažívať stres – ​​v tom je paralela so studenou vodou — má to byť rozumne, pravidelne a primerane, o trochu viac, než je nám príjemné. Jedine tým môžeme svoju hranicu zvládania stresu posúvať a lepšie ho znášať.  
3. Psychika je dynamický systém. Ak svoju odolnosť nezvyšujeme, tak sa znižuje. Preto keď nerobíme dostatok náročných aktivít (teda tých, pri ktorých zažívame stres, ale zároveň ich dokážeme kontrolovať), naša schopnosť zvládať stres klesá. Psychika spohodlnie a frustračná tolerancia nefunguje. Medzi aktivity si potrebujeme priradiť aj také, ku ktorým sa trochu musíme nútiť, a ktoré nie sú príliš ľahké. Nie je to však o tom, že by sme sa vystavovali ťažkým činnostiam len preto, že sú ťažké. Rozhodujúce je, aby nám dávali zmysel, rástli sme pri nich a prinášali úžitok nám alebo iným ľuďom. Čím sme sebaistejší a máme pozitívny sebaobraz, tým ľahšie odbúravame prepätie a čelíme strachu. 

Čo sa z krízy naučiť?

1. Dávkovať si záťaž a regulovať prežívanie. V situáciách, ktoré sú pre nás nepríjemné a stresujúce, si môžeme pomôcť metódou šikovných zubárov. Keď nám vŕtajú zub, vopred nás varujú, že to zabolí. Tým urobia náš zážitok predvídateľný. Ak vieme, že za chvíľu príde bolesť, zvládame ju ľahšie, ako keď príde nečakane. Zubár nás priebežne informuje, koľko času ešte potrebuje a na záver nás uistí, že ešte chvíľku a potom bude dobre. Tým urobí naše utrpenie ohraničené a my vieme, koľko ešte musíme vydržať. Zároveň nás uistí, že ak by to veľmi bolelo, dáme signál a on počká, aby sme to predýchali. Toto vieme pre seba v každodennosti robiť tiež.
2. Strážiť si myšlienky a brániť im v bujnom vytváraní katastrofických scenárov. Konštruktívne je vracať sa k tomu, čo hovoria fakty a aké z toho vyplývajú reálne možnosti. Mentálna aktivita potrebuje mať navrch, aby emočný únos nenapáchal veľa škody.
3. Nahrádzať reaktívny postoj proatívnym. Sebaľútosti potrebujeme výrazne menej oproti guráži ísť v ústrety obavám. V polohe obeti veľa nezmôžeme, zato v hľadaní možností a riešení objavujeme, koľko toho zvládneme.

Príspevok 15 tipov na úľavu od mentálnej vyčerpanosti zobrazený najskôr Life koučing.

Keď sa nám okolnosti nášho života zdajú také ťažké, že ich ledva dokážeme uniesť, pomôže nám súcit. Sprevádza nás k prijatiu vlastnej zraniteľnosti. Vieme, že je ľudské byť nedokonalí a robiť chyby. Ľahšie to však akceptujeme u iných, než u seba. Od seba očakávame, že budeme vo všetkých svojich rolách čo najlepší, najstatočnejší a najhrdinskejší. 

Postoj k súcitu ovplyvňuje nielen prežívanie

Aj ostatné vôľové a mentálne zložky od neho závisia. Podľa toho nás poháňajú k správaniu a zvádzajú súboj s našimi presvedčeniami. Na ilustráciu toho si pomôžem príbehmi dvoch žien.

Zitu jej vnútorný hlas neustále kritizuje a zvyčajne skončí v negatívnom cykle podhodnocovania a znevažovania samej seba. 

Zita patrí k ľuďom bez súcitu k sebe. Nespôsobila si to sama. Vyrástla v prostredí, kde necítila bezvýhradnú lásku a prijatie. Bola tlačená do toho, aby naplnila očakávania náročných rodičov, ktorí ju povzbudzovali, že ju majú radi, ale… Má byť lepšia ako Anička a viac sa snažiť. Na pochvaly nedošlo.

Trápi ju, že nedokáže prirodzene prežívať svoju bolesť. Vie, že je na seba príliš tvrdá a zhovievavosť je pre ňu olympijská disciplína. Hľadá uistenie a potvrdenie svojej hodnoty u iných ľudí. Vo vnútri seba cíti silné pocity viny, že zlyháva. Považuje sa za podvodníčku, lebo nič z toho, čo dosiahla, nebolo vďaka jej schopnostiam. Bagatelizuje svoj úspech a považuje ho za šťastie. Bojí sa, že keď sa to odhalí, už ju nikto nebude mať rád. Chráni sa tým, že sa naučila chystať si stratégie, ako situácie lepšie kontrolovať alebo ovplyvniť. Je stále v strehu a pomyslenie, že by bola autentická jej naháňa hrôzu. 

Irmu jej vnútorný hlas podporuje. Aj keď si je vedomá všetkých svojich pochybení a nedostatkov, cíti sa bezpečne a dovolí si občas zariskovať. 

Irma si pestuje vyvážený postoj k vlastným negatívnym emóciám. Nebolo to vždy tak. Nespokojné výhrady voči sebe aj svetu jej strpčovali život. Povedala si, že tým nechce byť limitovaná. V spolupráci s koučkou sa pustila do sebaspoznávania a rozvíjania emočnej inteligencie, aby rozumela svojmu prežívaniu a vyznala sa v ňom. 

Už svoje pocity nepotláča, ani nezveličuje, ani pred nimi neuteká. Prestala hrať so sebou hru na skrývačku. Akceptuje svoje emócie v celom rozsahu a považuje za prirodzené, že ju vedia dať do pohody, ale aj ťahať dolu. Nazerá na svoje neúspechy so súcitom rovnako, ako to robí pre priateľov, keď ich podporuje a utešuje. Prijala samu seba takú, aká je, aj s tým, čo jej nejde a v čom nie je dobrá. Stalo sa pre ňu automatické približovať sa k sebe bez toho, aby sa tvrdo hodnotila a odsudzovala. To jej umožňuje venovať plnú pozornosť svojej zraniteľnosti, lebo z nej čerpá silu. Vie, že možnosti svojej slobodnej voľby môže rozširovať. 

Skutočný súcit je súčasťou našej sebadôvery 

Rozvíjať súcitnosť voči sebe nás nikto neučí. Skôr príde varovanie, že keby sme to so súcitom preháňali, boli by sme slabošskí. Avšak, práve súcit nám pomáha dovoliť si byť zraniteľní bez zbytočných pocitov zlyhania a viny.

Zraniteľnosť nie je v žiadnom prípade slabosť ani naivita. Je to skutočná vnútorná odvaha a sila, kedy konáme vedome na základe svojho presvedčenia a hodnotového rebríčka, bez ohľadu na výsledok a na prijatie ostatnými. 

Na túto tému je skvelou odborníčkou psychologička Kristin Neff – www.self-compassion.org Realizovala prvé akademické štúdie zamerané na súcit voči sebe.

Kristin zadefinovala tri základné elementy súcitu so sebou: 

Láskavosť k sebe znamená byť k sebe láskaví a ošetrujúci vo chvíľach, keď sa stretávame s bolesťou alebo s vlastnými nedostatkami. Takýto postoj je opakom ignorovania alebo zraňovania sa prehnanou sebakritikou.

Vedomie ľudskej spolupatričnosti zahŕňa pochopenie, že trápenie a osobné neúspechy a s tým súvisiace negatívne emócie, patria k všeobecnej ľudskej skúsenosti, ktorú zdieľame všetci. Umožňuje nám to vidieť naše osobné slabosti a ťažkosti zo širšej perspektívy. Necítime sa potom izolovaní vo svojej nedokonalosti.

Všímavosť nám pomáha zaznamenávať si negatívne myšlienky a emócie so záujmom a otvorenosťou. Ide o stav mysle, vďaka ktorému pozorujeme vlastné myšlienky a pocity také, aké sú, bez snahy potlačiť ich alebo sa im vyhnúť. Deje sa to bez toho, aby sme spadli do sebadeštruktívneho linčovania sa. 

PRAKTIZOVANIE SÚCITU

Systematický rozvoj súcitu voči sebe je vec tréningu. Vieme sa ho naučiť ako mnohé iné sociálne zručnosti pravidelným praktizovaním. 

Na začiatku potrebujete rozvinúť všímavosť voči svojmu prežívaniu: 

• Sledujte akékoľvek negatívne, sebakritické myšlienky a vnútorné monológy.
• Uvedomujte si, že sú to iba myšlienky, konštrukcie a interpretácie; nie sú to skutočné fakty.
• Skúmajte spôsoby, ako môžete prehodnotiť? pozmeniť? negatívne hodnotenia na súcitnejšie. 

Cvičenie prvé

Sami sebe priateľom

Najjednoduchší spôsob, ako sa naučiť byť k sebe súcitný, je technika najlepšieho priateľa. Keď sa pristihnete, že ste sa dostali do módu sebakritiky povedzte si stop! Usmejte sa a skúste si namiesto toho predstaviť, čo povzbudzujúceho by vám povedal najlepší priateľ, priateľka. Nevyriekli by nič negatívne, hanlivé, urážlivé, kritické a tvrdé. Zneli by rovnako, ako keď počujete láskyplného, vrúcneho rodiča chlácholiť dieťa. Urobte takého rodiča samým sebe. 

Cvičenie druhé

Píšte si súcitný denník

Minimálne týždeň si zapisujte všetky udalosti, ktoré vás počas dňa zaboleli, z ktorých ste boli nešťastní, či na seba nahnevaní, odporúča Kristin Neff. 

V ďalšom kroku ich skúste spracovať nasledovne:

• Najskôr použite svoju všímavosť. Uvedomte si všetky pocity, ktoré boli s nepríjemnými udalosťami spojené a snažte sa ich bez posudzovania akceptovať. Popíšte, čo sa s vami dialo bez toho, aby ste svoje emócie zveličovali alebo podceňovali.
• Napíšte si, ako je vaša skúsenosť spojená s nedokonalosťou ľudských skúseností vo všeobecnosti. Napríklad: To, že som mala dnes pri webinári okno, sa môže stať každému. Každý by sa v rovnakej situácii cítil v rozpakoch a zahanbený.
• Nakoniec použite láskavosť k sebe: Napíšte sami sebe slová pochopenia a útechy, jemným a upokojujúcim tónom: Moja, dnes si to mala vážne ťažké. Nič si z toho nerob! Zvládla si to najlepšie, ako sa v danej chvíli dalo. 

Pravá výzva je „dovoliť si“

Nebýva to hneď na prvú, dovoliť si otvorene hovoriť o tom, kým ste a robiť to, čo intuitívne cítite ako správne. Je to proces zdolávania svojich strachov v mimo komfortných zónach a znášanie emočného nepohodlia, než sa prepracujete k trúfalosti povedať hlasné nie a držať svoje vytýčené hranice.

Bude to proces ako chodiť do studenej vody. Aj omočiť palec sa ráta, lebo potom príde chodidlo, celá noha, až sa postupne namočíte celí. Zistíte, že to nie je také hrozné postaviť sa za seba, prídete tomu na chuť. Podporia vás vyplavené endorfíny z pocitu oslobodenia a úľavy. Je to zábava byť autentickí. Získate viac rešpektu od okolia, keď sa prejavíte asertívne a sebaisto. Ten závan slobody – mentálnej, emočnej, spirituálnej, ktorý budete cítiť zakaždým, keď budete verní sebe, sa nedá vyvážiť zlatom.

Príspevok Dve nenáročné cvičenia na kultivovanie súcitu voči sebe zobrazený najskôr Life koučing.

Sklesnuto som sa dívala z okna na oblohu a bola som si vedomá, že je vo svojom jadre nemenná. Bez ohľadu na to, či po nej plávajú mraky ľahučké ako pena z mlieka, alebo ťažké ako mechy s vodu, stále je to obloha. Prišlo mi to ako dobrá analógia s mojim prežívaním. Vo svojom jadre som to bola ja, ale telom sa mi preháňal vírus a rozhodol sa, že ho celé obsadí. Moja vnútorná obloha tak menila scenériu rýchlejšie ako pred búrkou. Až som zneistela, či som to naozaj ja. 

Ako ma môže telo tak rýchlo vypnúť? 

Niežeby som nevedela, že je to možné. Len som od neho čakala, že ma väčšmi podrží, lebo veď behám, cvičím jogu, meditujem, otužujem, starám sa o vyváženú životosprávu. Po prvotnom rúhaní sa, že som to od neho automaticky chcela, som sa mu za to ospravedlnila. Prečo by nemalo mať po 15 rokoch bez PN nárok na to, že zostane v posteli bez vymýšľania? Každý deň som mu ďakovala, že to zvláda doma. Obavy, že budem musieť ísť do nemocnice ja alebo môj muž či syn boli nočnou morou. Racionálne som si povedala, že keď to bude potrebné, stane sa to, nech to neriešim vopred, ale strach cez to hravo prešiel a vyrábal katastrofické scenáre. 

V ťažkých chvíľach odkázaná sama na seba 

Bola som vďačná za všetky podporné správy a telefonáty, ale boli momenty, kedy som na ne nevládala odpovedať. Čo napísať na otázku, ako mi je? Trpela som, budem toto šíriť do sveta, že je mi veľmi ťažko? Fyzicky aj psychicky, celé dekorované úzkosťou zo strachu o seba a svojich chlapov.

Starostlivo som sa pozorovala a skúmala, či sa už idem zrútiť. Boli chvíle, kedy ma sebaľútosť prikryla ťažkou dekou a odmietla ku mne pustiť podnety zvonka – žiadna kniha, počúvanie, pozeranie. Iba intenzívne okamihy hroznej bolesti až na dreň. Apatia s rezignáciou a ľahostajnosťou. Strata vôle a chuti niečo okrem nutných potrieb urobiť. 

V tom turbulentnom kolotoči poskakujúcich a neustále sa meniacich emócií som si povedala, že potrebujem byť k sebe súcitná. Uvedomila som si, že keď sa k svojej chorobe nepostavím s láskyplnosťou, zarobím si taký emočný betón, že v ňom stuhnem a už sa nepohnem.   

Pomohlo mi, že súcit a vnímavosť mám rozvinuté vďaka svojmu poslaniu. Tým, že prijímam svojich klientov s ich jedinečnými príbehmi a vnútorným rozpoložením bez výhrad a hodnotenia, prirodzene som to urobila aj voči sebe. Aj keď úprimne musím priznať, že to nebolo hneď. Najprv som sa plácala vo vzdore a hneve. 

Otvoriť sa súcitu

Upokojila som sa, len čo som bezpodmienečne prijala seba aj s covidkou. Žiadne uberanie z vlastnej hodnoty za to, že to „mám“. Naordinovala som si jemnosť voči sebe samej. Udelila som si absolútny súhlas smútiť a rešpektovať svoju bolesť ako niečo prirodzené. Otvorila som sa vlastnému prežívaniu a chodila hlboko so svojho dovnútra, aby som sa dostala do stavu, ktorý existuje pred zrodom strachu. V tom napojení sa na seba prišlo vedomie, že byť nažive znamená byť celistvá a nenarúšať svoju integritu.

Súcit mi pomohol prijať všetky moje emócie ako legitímne. Dala som bokom ich obhajovanie  pred sebou alebo pred ostatnými. Bolo oslobodzujúce akceptovať všetku tú bolesť a za nič sa neviniť. Výčitky pri zistení, že som pozitívna boli veľmi silné a obviňovala som sa za kde čo. Napríklad, že som vírus doniesla domov a odovzdala ho mužovi a synovi. Nakoniec nás to zomklo tak, že na toto obdobie budeme s láskou, vďačnosťou a pokorou spomínať. 

Udržať bdelú všímavosť 

Tak, ako k nám emócie prichádzajú bez nášho dovolenia, rovnako to robia aj náhodné okolnosti. Preto ani emócie, ani nepredvídateľné životné udalosti tu nie sú preto, aby sme ich súdili. Primeraná reakcia spočíva v tom, byť voči nim súcitní. Nechať ich voľne plynúť, rovnako tak, ako necháva súcitná matka vyplakať svoje dieťa. Mne to pomohlo netrápiť sa väčšmi, než bolo nutné.  

Pestovať súcit voči sebe aj voči ostatným, nám pomáha odokryť svoju zraniteľnosť, v ktorej je sila. Tú však objavíme, až keď si dovolíme nebyť za každých okolností silní a nezdolní. Súcit sa niekedy stotožňuje s labilitou alebo precitlivenosťou. Je to škodlivý mýtus. Tým, že svoju bolesť prijmeme v láskavom objatí sebasúcitu, si vytvárame pozitívne emócie, ktoré dokážu vyvážiť tie negatívne.

Návrat do „normálu“

Teraz v mojom denníku vďačnosti dominuje vďaka za to, že nemám následky covidky. Na niektoré veci si chvíľu počkám, ako napríklad na behanie, ale nepovažujem to za nič tragické. Chodím na dlhé vychádzky a vidím viac detailov, počujem viac zvukov. Väčšmi sa pristavujem pri skúmaní prírody a vraciam sa domov s vyčistenou hlavou.

K postoju prijímať to také, aké to je, mi pomohol aj náš pokazený robot. Mlela som na ňom v zime šípky a prevodovka neutiahla toľkú záťaž zrniečok a zavarila som ju. Teraz strúham zeleninu ručne. Rozdiel je v tom, že potrebujem na to viac času. Poňala som to ako mindfulnessové cvičenie a sústreďujem sa na ten plynulý pohyb rúk a zmenu skupenstva mrkvy, jabĺčok, kapusty. Je to úžasný relax a harmonizujem si pri tom hemisféry. Takže, v konečnom dôsledku som nič nestratila, skôr získala. 

Tak je to aj pri ostatných veciach – niečo odíde, aby prišlo niečo nové. Rozhodovať sa vedome, nie na základe zvyku, otvára možnosti vydať sa aj smerom, ktorý by sme si podľa svojich skúseností nevybrali. Som vďačná, že mám teraz priestor vyskúšať si nové veci. Teším sa na kurz nordic walkingu a vitalitu si obnovujem vďaka 5 Tibeťanom.

P.S. Napísala som si menovitý zoznam tých, ktorým som vďačná za pomoc a podporu – odbornú, morálnu, fyzickú, emočnú, spirituálnu… Bola to dlhá ďakovačka, tak som to prehodnotila s publikovaním. Moji blízki a priatelia vedia, že ich pomoc nepovažujem za samozrejmú. V mojom svete som vyznamenala každého z nich – sú pre mňa obrovským vzorom empatie, starostlivosti a pokory. 🧡ÚPRIMNE ĎAKUJEM ZA VÁS VŠETKÝCH🧡

Ešte ma čaká zistiť, kto boli tí obdivuhodní mladí muži zo záchrannej zdravotnej služby, ktorí pre nás v jednu kritickú noc veľa urobili. 

Príspevok Ako mi súcit pomohol ľahšie zdolať covidku zobrazený najskôr Life koučing.

Čím to je, že láske nedávame prednosť? 

Podľa mňa samotným životom. Niekedy sa tak ženieme, že drobnosti idú bokom. Nemáme sa kedy pristaviť pri maličkostiach. Pritom práve na nich záleží. Vieme to, ale zvykne vyhrať niečo dôležitejšie a naliehavejšie. V konečnom dôsledku menej podstatné než láska, ale na to prichádzame niekedy až v momente, keď to ľutujeme. 

Pamätám si, ako mi raz večer syn Krištof, vtedy päť ročný, vyčítal, že ho nepočúvam. Uistila som ho, že ho počúvam a on sa ohradil: „Nepočúvaš ma tak, aby si ma aj videla.“ Pozrela som sa na neho a uvidela jeho sklamanie z toho, ako bolo v počítači niečo dôležitejšie, než jeho zážitok zo škôlky, ktorý potreboval vyjadriť celým svojím telom. 

Zahanbene som vyhabkala ospravedlnenie a uzavrela som s ním dohodu, že ma vždy upozorní, keď ho nebudem „poriadne počúvať“. Pre mňa to znamenalo strážiť si, aby som mu venovala ničím neprerušovanú pozornosť a bola s ním v danej chvíli. Nie som v tom dokonalá, ale nebyť jeho lekcie, nedotiahnem to k vedomejšiemu vnímaniu toho, kde sa moja pozornosť „tu a teraz“ nachádza. 

Pozornosť ako cenný klenot

Krištof ma naučil, že bez ohľadu na to, aké nepohodlné je zdvihnúť zrak, a bez ohľadu na to, aká som zaneprázdnená, mám sa o človeka zaujímať. Som mu za to vďačná.

Jedna z najkľúčovejších vecí vo vzťahu je totiž pozornosť. A najdôležitejší spôsob, ktorým ju prejavujeme, je počúvanie. Také, kedy sa na človeka “napojíme” a dáme mu vedieť, že v tej chvíli sme tam iba pre neho. Bez toho, že by sme niečo hodnotili, kritizovali, vyčítali, alebo sa niečím iným zaoberali. Vtedy má človek pocit výnimočnosti, lebo v danej chvíli nie je nič dôležitejšie ako on. Potrebujeme tieto chvíle, aby sme si prišli ľúbení.

Pozornosť vyhráva, ale aj vyznania sú dôležité 

Za ďalšiu významnú vec vo veciach lásky považujem vyjadrenie obdivu, uznania a ocenenia. Spoliehame sa, že veď musí byť milovanej bytosti jasné, ako nám na nej veľmi záleží a aká je pre nás jedinečná. Verte mi, počuť to častejšie ako raz za rok dokáže divy 😍

Odporúčam prejavovať lásku hmatateľným spôsobom na pravidelnej (ideálne dennej) báze. Mám na to pomôcku. Niektorá z týchto viet vyrieknutá alebo napísaná na lístočku má obrovskú moc vystihnúť vašu náklonnosť: 

• Najviac na tebe zbožňujem…
• Rada by som ti poďakovala…
• Oceňujem, keď…
• Mrzí ma, že občas…
• Vážim si, keď…
• Nikdy nezabudnem, ako si…
• Môj život by bez teba… 

Dávate lásku najavo každý deň? 

Keď som tvorila tento blog, ponúkla som na sieťach, že rada do neho zaradím vyznania, ktoré mi čitatelia napíšu. Vedela som, že v nich bude obsiahnutá pravá esencia toho, prečo ľúbime a cítime sa ľúbení.

Lucia I.: „Na osobách, ktoré milujem, milujem ten pocit bezpečia, ktorý mi dodávajú. A tiež pocit bezprostrednosti a to, že môžem byť sama sebou v každej chvíli.“

Od R. pre J: „Už iba prítomnosť človeka, ktorého ľúbim je pre mňa obrovským darom. Milujem, keď jej svietia očká pri úspechu, čo sa tvorí v rúre; ľahký humor, ktorým odľahčuje každú ťažobu; pokojnú múdrosť, ktorou dokáže upokojiť každú situáciu; nekonečné rozhovory na všetky témy sveta… Milujem každú sekundu, ktorú mi je dopriate s ňou byť a tiež to, že ma robí lepším človekom.“

Ľubka: „Ľúbim mojich ľudí a som za nich nekonečne vďačná. Aktuálne by som chcela povedať svojej dcére, s ktorou sme už vyše pol roka odlúčené a ešte ďalší čas budeme, že ju veľmi ľúbim. Páči sa mi na nej jej otvorená myseľ, láskavé srdce a to, že na sebe pracuje. Všetky chcené zmeny začína od seba. Je mojou inšpiráciou, našim darom.“ 

Michaela R: „Na ľuďoch, ktorých milujem, mám rada hlavne chvíle, ktoré spolu prežívame. Či už sú to tie príjemné, alebo aj tie menej. Milujem, keď sa spolu smejeme, ale aj keď plačeme. Vieme sa navzájom podporovať a inšpirovať. Hlavne, vážime si jeden druhého, i tretieho, či štvrtého… Sme si vedomí, že to, čo prežívame, bude síce trvať večne v našich srdiečkach, no s obmedzeným časom, ktorý sme dostali do vienka.“

Od J. pre M: „Milujem na tebe, ako ma dokážeš rozosmiať, podporiť a citlivo „upratať“, keď sa odtrhnem z reťaze. Pri tebe môžem byť sama sebou a byť na to hrdá. Tvoja veľkorysosť, rešpekt a nadhľad ma poháňajú k snaženiu neprestávať na sebe pracovať. Ďakujem ti za to, že si po mojom boku.“

Moje prianie pre vás

Zostať urazení, alebo ľúbiť? Zostať nahnevaní, alebo ľúbiť? Ponáhľať sa, alebo ľúbiť? Lamentovať, alebo ľúbiť? Nadávať, alebo ľúbiť? Kričať, alebo ľúbiť? Kritizovať, alebo ľúbiť? Neodpustiť, alebo ľúbiť? Mať posledné slovo, alebo ľúbiť? Mať moc, alebo ľúbiť? Mať strach, alebo ľúbiť? Mať pravdu, alebo ľúbiť? 

Áno, voľba je ľúbiť. Vtedy si vyberáme vzťah. Tým si vyberáme spokojnosť a šťastie. Na tom záleží väčšmi, než na ostatných veciach.

Prajem vám veľa lásky vo všetkom a vo všetkých okolo vás, aj vo vás. 

Príspevok Obsah lásky objaví len ten, kto preto niečo urobí zobrazený najskôr Life koučing.

V čase krízy sme náchylní popierať svoje vlastné negatívne impulzy a prisúdiť ich druhým. Je to istý druh obrany, aby sme veci zvládli. Má to úskalie – negatívne myslenie nám nikdy neprinesie pozitívny život.

Negativite sa teraz (ale ani inokedy) nedá vyhnúť. Je všade okolo nás a čím sme vnímavejší a citlivejší, tým väčšmi ju potrebujeme vykrývať. Keby som mala urobiť poradie emócií, ktoré aktuálne v príbehoch mojich klientov prevažujú, tak sú to: obavy, strach, frustrácia, hnev, zlosť, bezmocnosť, pasívna agresivita… Sú absolútne legitímne. Len sa spájajú do únavy a vyčerpania, ktoré nahrávajú negatívnej nálade. 

Negativita má toxické účinky

• Automaticky si berie všetku našu pozornosť a spúšťa pochybnosti o sebe samom. 
• Preberá nad situáciou kontrolu a chce diktovať, ako majú veci vyzerať. 
• Odčerpáva energiu a vitalitu. 
• Bojkotuje učenie sa novým veciam. 
• Blokuje otvorenosť a rast. 

Preto sa jej potrebujeme postaviť. Sofistikovanejším spôsobom, než to robí ona.

ŠESŤ TIPOV NA NEUTRALIZÁCIU NEGATIVITY

1. Venujte pozornosť tomu, čo „prijímate“

Aké informácie ste sa rozhodli prečítať, aké médiá sledujete, akú hudbu počúvate, s akými ľuďmi sa rozprávate, s kým trávite voľný čas? 

Keď ste svedkom toho, ako sa niekto hrubo a bezohľadne správa a ste takémuto neúctivému správaniu dlhodobo vystavení, znižuje to vašu schopnosť primerane reagovať. Oslabí to vašu empatiu a máte tendenciu „vypínať sa“ a prestať komunikovať, alebo naopak, komunikovať deštruktívne a agresívne.

Používajte asertivitu, kritické myslenie a nastavte si zreteľné hranice, vďaka ktorým získate ochranu pred tým, aby vás niekto ovplyvňoval, manipuloval a zavádzal. Eliminujte kontakt s toxickými ľuďmi a ignorujte konšpiračné teórie. 

2. Dávajte si pozor na to, čo hovoríte nahlas

Viete hromžiť ako pohonič? Možno sa vám na chvíľu uľaví, ale expresívne výrazy sú vo svojej energii obzvlášť zákerné. To, čo hovoríte nahlas, má aj značnú váhu. Podľa výskumov je myšlienka, ktorú verbalizujete, desaťkrát škodlivejšia oproti tej, ktorá je iba v mysli.

Dávajte si teda pozor na to, čo si myslíte a hovoríte. Namiesto toho, aby ste povedali: „Toto je najhoršie, čo som kedy zažila“, alebo „Toto je fakt katastrofické / zničujúce / hrozné / neznesiteľné / neúnosné…“ zvoľte neutrálnejší jazyk. Môžete povedať: „Táto situácia je náročná. Pozriem sa na to, aké mám možnosti.“ Umožní to vašej hlave uznať realitu, a zároveň minimalizovať jej silu, aby vás neťahala dole.

3. Hodnotiace súdy vybavte neutralitou

Je to ľudská prirodzenosť, že prežívaniu priraďujeme charakteristiku dobré/zlé, príjemné/nepríjemné. Oplatí sa osvojiť si neutrálne zmýšľanie. Negatívne myšlienky a obavy vás dostávajú mimo konštruktívne možnosti. Je preukázaná súvislosť medzi dlhodobým opakujúcim sa negatívnym myslením a kognitívnym úpadkom a Alzheimerovou chorobou. 

Trénujte používanie neutrálneho myslenia a zdržte sa hodnotiacich súdov, posudzovania, domnienok, dohadov a predpokladov. To si vyžaduje tréning byť „tu a teraz“, reagovať iba na okamihy, ktoré sa bezprostredne odohrávajú. Pozornosť sústreďujte smerom k tomu, ako môžete ovplyvniť svoju ďalšiu (re)akciu. Nenechajte sa vtiahnuť do analýzy minulých zlyhaní a nedajte sa uniesť budúcimi strachmi.

 4. Pozitívne vzťahy dávajte na prvé miesto 

Poznáte to, stačí chvíľa s toxickým človekom a ste nainfikovaní zlou náladou. Obklopujte sa ľuďmi, s ktorými vám je dobre a cítite sa v ich spoločnosti uvoľnení. Možno by ste to tak nenazvali, ale „vyživujú“ vás. Uvedomila som si to, keď som sa dočítala, že Karl Albrecht zadefinoval „NUTRIČNÚ OSOBNOSŤ“.

Keď si chcete otestovať, či ste „nutričný človek“, tak máte týchto päť vlastností:

• dokážete zachytiť a pochopiť cudzie správanie; uvedomujete si situáciu,
• disponujete verbálnymi a neverbálnymi zručnosťami, ktoré vám umožňujú zdravo a konštruktívne komunikovať s ostatnými,
• ste čestní, otvorení a autentickí, hovoríte jasne a k veci, keď vyjadrujete svoje myšlienky a emócie,
• ste schopní vcítiť sa do druhých a empatiou prispievate k spolupráci.

5. Primerane hospodárte s energiou

Vy viete, čo všetko potrebujete pre seba robiť, aby ste boli v pohode a neplytvali energiou. Najväčšmi zlyhávate, keď ste bombardovaní negativitou. Fyzická aktivita chráni pred duševným „ničením sa“. Rovnako tak spánok. Výskum spojil nedostatočný spánok s frustráciou, netrpezlivosťou, nepriateľstvom, úzkosťou, nízkou úrovňou veselosti, nižšou úrovňou dôvery a neetickým správaním sa.

Keď cvičíte, svaly pumpujú „molekuly nádeje“ do telesných systémov, od ktorých závisí vaše duševné a fyzické zdravie. Vždy, keď vás napadne uliať sa, alebo sa ukrátiť o poriadny spánok, spomeňte si, že sa oberáte o niečo nesmierne dôležité a cenné, čo sa na gauči pri obrazovke nedá získať.  

6. Dôsledne trénujte vďačnosť

O výhodách vďačnosti netreba veľa písať. Vďačnosť znižuje stres, robí vás šťastnejšími a pomáha vám dosiahnuť ciele. Rutinný pocit vďačnosti zvyšuje sociálnu podporu, lebo vyžarujete pokoru a ste empatickí. Spolu s neutrálnym myslením prispieva k proaktívnemu postoju. 

Vyskúšajte si cvičenie, ktoré vypracoval Martin Seligman a nazval ho TRI DOBRÉ VECI. Princíp je jednoduchý: zapíšte si každý večer tri veci, ktoré sa vám cez deň podarili alebo vo vás vyvolali pocit šťastia. Rozveďte ich trochu podrobnejšie, ale do detailov zachádzať nemusíte. Vytrvajte to robiť aspoň tri týždne a uvidíte, čo to s Vašim prežívaním urobí. 

Prečo takéto jednoduché opatrenia fungujú? 

Príliv negativity neviete úplne zastaviť, najmä teraz. Môžete však odolať jej toxickým účinkom tým, že urobíte vedomé rozhodnutia o tom, čo eliminovať dokážete. Rovnako tak viete smerovať svoju pozornosť tam, kde máte dosah niečo zmeniť. Svoj život posudzujete spokojnejšie, keď máte svoje myšlienky po kontrolou.

Ako to vystihol Joseph Murphy v knihe Moc podvedomia: „Tmu zaženiete svetlom, chlad teplom a negatívne myšlienky najúčinnejšie vypnete tým, že sa sústredíte na myšlienky pozitívne. Držte sa pevne dobra a zlo zmizne!“ 

Príspevok Od negativity k pozitivite – cez jednoduché rozhodnutia zobrazený najskôr Life koučing.

Máme za sebou rok, ktorý nás skúšal, či sa necháme viesť strachom a pocitom nedostatku, alebo dáme prednosť láske a dôvere. Je za nami transformačný rok. Taký, kedy sme nedovolili, aby negativizmus zatienil dobro. 

Nie je vôbec ľahké prijať ukrutné veci. Keď sa dobrým ľuďom stanú zlé veci, ťažko sa hľadajú slová útechy. Aj dôvody, prečo sa to stalo. 

Presvedčili sme sa, že máme hranicu znesiteľnosti vyššie, než si myslíme, že unesieme. 

Isto ste premýšľali, čo by ste mali podniknúť v novom roku. Čomu novému sa otvoriť, čoho starého sa vzdať, čo dohoniť, čo pustiť, čo odpustiť, čo zmeniť, čo prijať… 

Nech je to čokoľvek, želám vám, aby to viedlo k láske.

Čím viac agapé (všeobecnej lásky) je v spoločnosti, tým menší priestor má závisť, neznášanlivosť, netolerantnosť, nenávisť. Preto má zmysel lásku rozdávať, vyžarovať a vytvárať.

Nechce to od nás nič, čo by sme nezvládli. Len venovať pozornosť tomu, čo je skutočne dôležité a prestať sa zapodievať banalitami. Pre rok s dvadsať jednotkou som vybrala  21 hodnôt, ktoré mi prídu pri snažení sa o lepšiu verziu seba samých nápomocné.

Vnímajme, rozvíjajme a rozdávajme: 

LÁSKU

Niekedy sa obávame, či nám lásky zostane dosť, keď ju budeme štedro rozdávať. Našťastie,  platí pri nej skvelá zákonitosť: lásku nemožno minúť. Čím viac jej dávame, tým viac nám zostáva.

Odráža sa nám v očiach, odzrkadľujú ju naše zručnosti a skutky, vyžarujeme ju svojím žitím. Je v každom z nás a má rôzne podoby. Je súčasťou našej podstaty, je do nás votkaná a sme z nej stvorení. Kým budeme štedrí, nikdy nebudeme sami. 

LÁSKYPLNOSŤ

Na svete neexistuje bezcenný človek. Keď sa správate k ostatným ľuďom láskavo, budú rovnako zaobchádzať aj s vami. Nezabudnite, že ľudia, ktorých stretávate cestou hore, sú tí, ktorých uvidíte ešte raz – keď pôjdete dole. Ben Carson

DOBROSRDEČNOSŤ

Byť dobrotivým a veľkorysým človekom nám prináša pocit spokojnosti a naplnenia. Má to veľkolepý vedľajší účinok – ľudia radi oplácajú dobrotivosť. Konajú v duchu toho, ako k nim pristupujeme my. 

Byť dobrým je dobrodružstvo, ktoré je oveľa nebezpečnejšie a odvážnejšie, než oboplávanie zemegule. Gilbert Chesterton

DÔVERU

Za strachmi neraz stojí neprítomnosť dôvery – či už v seba, v iných ľudí alebo v svet naokolo. Nedôvera plodí pochybnosti o sebe, a to nás oslabuje a znižuje vieru v seba. Väčšinu z obmedzujúcich presvedčení o sebe sme nadobudli nepriamo, boli nám odovzdané či vštepené v detstve. Posilňovaním dôvery eliminujeme vplyv negatívnych myšlienok, ktoré nám bránia vnímať seba aj iných v lepšom svetle. 

NÁDEJ

Žiaden slnečný lúč sa nestratí, ale zeleň, ktorú prebúdza, potrebuje čas, aby vzklíčila. Albert Schweitzer

ODPUSTENIE

Odpúšťanie pomáha tomu, kto odpúšťa. Odpustiť neznamená ospravedlniť niekoho správanie. Iba sa zbaviť jeho moci nad vami. John Bradshaw

ODVAHU

Odvaha nie je niečo, čo už máte, čo z vás robí statočných, keď nastanú zlé časy. Odvaha je to, k čomu sa dopracujete, keď tie ťažké časy prežijete a keď po ich skončení zistíte, že až také ťažké neboli. Malcolm Gradwell 

OTVORENÉ SRDCE 

Vďaka nemu dokážeme preciťovať vďačnosť, uznanie a ľudskosť. Bez týchto kvalít srdca nevieme napĺňať krédo múdrych a šťastných ľudí, ktorí si hovoria každé ráno pri vstávaní: Dnes chcem byť lepší ako včera. 

POKOJ

Naučil som sa neočakávať príliš od života. V tom je tajomstvo každého ozajstného pokoja. George Bernard Shaw

POKORU

Život je jednoduchý. Všetko sa deje pre vás, nie vám. Všetko sa deje v tej správnej chvíli, ani príliš skoro, ani príliš neskoro. Nemusí sa vám to páčiť… je však jednoduchšie, ak sa vám to páči. Byron Katie 

POVZBUDENIE

Cesta vzniká tak, že po nej kráčame. Franz Kafka

RADOSŤ

Zažívať radosť a mať k nej prístup robí náš život zmysluplným. Radosť stojí za spokojnosťou a chuťou púšťať sa do nových vecí. A hoci malá radosť je významná, lebo z nej môže postupne vznikať radosť veľká.

REŠPEKT

Šťastní ľudia neodsudzujú iných kvôli tomu, že žijú svoj vlastný život. Rešpektujú to. Bronnie Ware

SEBAÚCTU

Vzťahuje sa k nášmu vnútornému nastaveniu. Vypovedá o tom, akí sme. Keby sme o všetko prišli, sebaúcta je to, čo nám zostane.  Sebaúcta nestojí na tom, aby svoju hodnotu získavala neustálym odovzdávaním niečoho. Sebaúcta pracuje s vedomím vlastnej hodnoty aj tým, že sa riadi princípom: * Tvoje potreby a pocity sú dôležité. *Moje potreby a pocity sú dôležité. *Obaja si zaslúžime, aby sa s nami zaobchádzalo dôstojne a s rešpektom.

SPOLUPATRIČNOSŤ

Raz sa stretli siedmi potulní žobráci a dohodli sa, že si spoločne v jednom hrnci uvaria večeru. Každý mal dať za hrsť ryže do spoločného hrnca. Každý zo žobrákov prišiel k hrncu, avšak ani jeden tam tú hrsť ryže nehodil, mysliac si, že ostatní to nezbadajú a hodia tam dohodnutú dávku. Keď sa podávala večera, každý žobrák mal misku horúcej vody. Nie sme zodpovední len za to, čo robíme, ale aj za to, čo nerobíme. 

SÚCIT

Súcit v nás posilňuje starostlivosť, podiel na spoločnej bolesti. Dostatok súcitu k sebe samému nám umožňuje udržiavať myseľ v stave nenásilnom, neškodiacom a neagresívnom. To nás potom prirodzene vedie k empatii – vcítenia sa do iných. Na to sa nám hodí pripomínať si, ako to vystihol Dalajláma: Súcit a láska nie sú čistým luxusom. Ako zdroj vnútorného a vonkajšieho pokoja sú základom pre ďalšie prežitie nášho druhu.

ŠŤASTIE

Je len jedna cesta za šťastím, a to prestať sa trápiť nad tým, co je mimo našu moc. Epiktetos

TOLERANCIU

Každý deň skúšajte niečo nové. Vypestujete si tak toleranciu k novým a odlišným veciam. 

VÁŠEŇ

Vášeň je energiou. Precíť silu, ktorá z teba vychádza, keď sa sústredíš na to, čo ťa baví. Oprah Winfreyová

VĎAČNOSŤ

Keby bol dnešok posledným dňom vášho života, čo by bolo hodné pripísať do zoznamu vďačnosti? Zapisujte nielen to, čo sa stalo, ale tiež prečo sa to stalo – inými slovami, ako ste to urobili. Keď si každý deň počas 1 mesiaca poznamenáte aspoň 3 pozitívne veci, naučíte sa postupne oceňovať vo svojom živote všetko dobré. Vašu pozornosť začnú pútať pozitívne udalosti, interakcie a momenty. Tým sa zlepší vaša nálada a posilní sebadôvera.

VERNOSŤ

Ťažkosti v nás dokážu prebudiť nové odhodlanie, silu a vôľu skúmať, čo môžeme urobiť s tým, čo máme k dispozícii. Tak sa prepracúvame k tomu, že zostávame verní hodnotám, ktoré vyznávame. Tie nám pomáhajú prijímať nové výzvy, statočne znášať emočné nepohodlie a dívať sa na život z viacerých perspektív, aby sme si vedome vyberali.

Príspevok Rozhodnime sa pre lásku zobrazený najskôr Life koučing.

Potrebujeme sa uistiť, že niektoré veci sú nemenné. Preto potrebujeme Vianoce. Ich čaro tajomnosti a rituálnosti nám dodáva istotu, že vieme, kam patríme a že náš život má zmysel. Stále si to potrebujeme pripomínať, či sa považujeme za veriacich alebo neveriacich.

Každá generácia dedí súhrn zvykov a pravidiel, ktoré sa považujú za rodinnú tradíciu. Vďaka nej chceme robiť (alebo aj nerobiť) všetky tie veci, ktoré k prípravám patria. Chceme zdobiť, piecť, chystať, upratovať, zháňať darčeky, stráviť čas so svojimi najbližšími, a chceme byť chvíľu aj sami so sebou a s Bohom. To všetko nám dodáva pocity istoty, bezpečia a predvídateľnosti. 

Teraz pociťujeme nedostatok týchto hodnôt, o to väčšmi nám tradície môžu pomôcť. Alebo aj vyvolať frustráciu, lebo kvôli situácii o niektoré rituály prídeme. Máme tak dobrý dôvod, prečo si poupratovať nielen okolo seba, ale aj v tradíciách. Aby sme mali prehľad o tom, ktoré si ponecháme, lebo slúžia ako záchranná sieť, a ktoré pustíme, lebo je z nich väzenie. A ktoré nové založíme, aby sme si dopriali viac pohody a stability. 

Tradície sa menia, lebo sa mení život

Keď sa zamyslíte nad tradíciami, na ktorých príliš lipnete, viete z nich vybrať tie, ktoré nie sú celkom funkčné, ale skôr zastarané a málo zmysluplné? Mnohé „prežité“ budú z kategórie bolestnej pripomienky niečoho, čo ste stratili a čo sa už nevráti. Alebo to budú tie, pri ktorých sa treba príliš snažiť o dokonalosť a zbytočne bránia vzniku niečoho nového a neočakávaného.

Urobte si svojimi blízkymi revíziu a otvorene si prejdite, čo zo zaužívaných zvyklostí už nemusíte pestovať (skutočne treba 10 druhov vianočného pečiva?), čo sa dá nahradiť (honosná, neekologická výzdoba?), pozmeniť (vianočné menu?) alebo založiť nové (ako stráviť čas s blízkymi pre väčší pocit blízkosti a dôvery?).  

Keď niekde uberiete, niečo vypustíte alebo eliminujete, naskytne sa príležitosť pre vznik niečoho nového. Aj malá zmena, pre ktorú sa rozhodnete, môže viesť k novej, krásnej, obohacujúcej tradícii.

Zopár otázok ako pomôcka na premýšľanie o nových zvyklostiach

• Čo vás na prípravách sviatkov najväčšmi otravuje (pije krv) a ako by sa to dalo zmeniť? Kto vám s tým vie pomôcť? 
• Čo máte tak radi, že by ste toho chceli robiť omnoho viac? Kto bude vaším spojencom?
• Inšpirovalo vás niekde niečo, čo by sa dalo zaviesť aj vo vašej domácnosti?
• Akú jednu vec by ste si od blízkych zaželali, aby ste sa cítili cez sviatky uvoľnenejší a radostnejší?
• Čo by ste mohli pre niekoho blízkeho (alebo kohokoľvek) urobiť, aby ste mu pomohli cítiť sa lepšie? 

Moje prianie pre nás všetkých, aby sme napĺňali svoju túžbu po šťastných, radostiplných Vianociach

• Ďakujme za všetky láskavosti a myslime v každej chvíli na dobrosrdečnosť. 
• Nastavme si myseľ na hojnosť a robme vždy aj niečo pre iných. Deľme sa o pozornosť, poznanie, čas a príležitosti. Pomáhajme iným pri ich snažení.
• Vkladajme námahu do dobrých skutkov a opakujme ich, nech sa stanú našimi návykmi.

Príspevok Ako sa nechať tradíciami sprevádzať, nie uväzňovať zobrazený najskôr Life koučing.

Spoznať sa aj z inej svojej stránky – temnejšej, frflavejšej, mrzutejšej… sa nám zvyčajne nežiada, ani nechce. Unikáme pred tým, lebo nám v takomto rozpoložení nebýva dobre samým so sebou a vyčítame si, že by sme to mali rýchlo zmeniť. Mali by sme niečo podniknúť, aby sme sa zase dostali do pozitívnosti a proaktívnosti, lebo to sú postoje stvorené pre úspech. Avšak tak, ako sa nedá byť vždy v plnom výkone, nedá sa byť za každých okolností v pohode. 

Čo je na vine?

„Cvičím, zdravo sa stravujem, poriadne spím, športujem, selektujem, čomu sa chcem venovať a čomu nie, eliminujem sledovanie médií, trávim čas s netoxickými ľuďmi. Nepomáha mi to. Ako je to možné, že robím všetko tak, ako sa odporúča, a napriek tomu sa necítim dobre, ani v pohode? Snažím sa málo? Čo robíme zle? Ako to, že to nezvládam?“ Rozpráva mi smutne klientka. Nie je jediná. Hoci sa podobné príbehy prežívania v niečom líšia, jedno majú spoločné. Než nastal stav totálnej frustrácie a spadnutej energie, boli dobré časy. Keď je človek na slnečnej strane, tmavé kúty ho netrápia, teda pokým odtiaľ môže rýchlo vyjsť.  

Sme ako opice?

V Indii majú rafinovaný spôsob, ako chytať opice. Lovci urobia do kokosového orecha dieru takú veľkú, aby cez ňu opica pretiahla ruku. Na opačnom konci vyvŕtajú dve menšie diery, prevlečú cez ne drôt a upevnia orech ku kmeňu stromu. Do orecha strčia banán a skryjú sa. Opica príde, vsunie ruku dovnútra a chytí banán. Diera je taká veľká, aby sa ruka s otvorenou dlaňou do vnútra dostala, ale von sa už zovretá v päť nedostane. Aby sa opica oslobodila, musí banán pustiť. Väčšina z nich to však neurobí. 

V tomto vidím paralelu s našou mysľou. Navzdory inteligencii sa „lapí“ veľmi podobným spôsobom. Keď venujeme pozornosť svojim vnútorným zážitkom, zistíme, že naša myseľ sa pevne drží určitých myšlienok, pocitov a situácií. Odmieta sa ich pustiť. Takto si vypestujeme fixáciu na to, aby sme zažívali iba príjemné a akceptujúce pocity. Všetky, ktoré nám vyrábajú emočné nepohodlie chceme od seba odháňať, neprijímame ich a hneváme sa na ne. 

Objímať svoju prirodzenosť

Nálada dokáže zmeniť naše vnímanie okolitého prostredia i seba. Navodí nám pocit, že svoj život nemáme pod kontrolou. Dokonca môže pozmeniť našu pamäť. Keď pochopíme, ako naše nálady fungujú a prijmeme naše sklony podliehať rozmarom mysli, získame psychickú flexibilitu. Výskumy preukazujú, že zmierenie sa s emóciami nie je len prázdna utešujúca fráza. Práve prijatie aj nepríjemných emócií znižuje ich negatívny dopad, hlavne v záťažových obdobiach.

Ja som si osvojila pýtať sa samej seba: Máš k hlave priloženú nabitú zbraň? Našťastie, nemávam, takže si hovorím: Si tu, kde si, tak to nechaj na seba pôsobiť. Pozoruj, čo ti to chce povedať a počkaj si, kam ťa to povedie. Keď sa núka niečo podniknúť, pohnem sa. Keď mám chuť na trochu sebaľútosti a nečinnosti, doprajem si ich. Tak akurát, aby som si zbytočne nezastrela výhľad, lebo slnko spod mrakov zase vykukne. 

Aj toto pominie 

Podľa starého súfijského príbehu žil kedysi dávno kráľ, ktorý sa neustále zmietal medzi šťastím a zúfalstvom. Dokázala ho rozčúliť aj triviálna vec a šťastie veľmi rýchlo vystriedalo sklamanie a beznádej. Jedného dňa to kráľa prestalo baviť. Rozhodol sa, že nájde spôsob, ako z toho von. Dal poslať po múdreho muža, o ktorom sa hovorilo, že je osvietený. Keď starec prišiel, kráľ mu hovorí: „Chcem byť ako ty. Poraď mi, prosím, čo mám urobiť, aby som bol taký pokojný, vyrovnaný a múdry. Dám ti za odmenu, o čo ma požiadaš.“ Múdry muž odpovedal: „Možno ti viem pomôcť. Ale stálo by to toľko, že by ani celé kráľovstvo nestačilo. Preto, pokiaľ dovolíš, ti to dám ako dar.“ Kráľ súhlasil a mudrc odišiel. Vrátil sa o niekoľko týždňov a doniesol kráľovi zdobenú skrinku z nefritu. Kráľ ju otvoril a vo vnútri našiel zlatý prsteň. Bolo na ňom vyryté: ‚Aj toto pominie‘. „Čo to má znamenať?“ spýtal sa prekvapený kráľ. „Nos tento prsteň a kedykoľvek sa niečo stane, prečítaj si, čo je na ňom napísané skôr, než vyslovíš akýkoľvek súd, než začneš danú udalosť považovať za zlú alebo dobrú. Len tak si zachováš pokoj.“ 

Tento príbeh zmieňuje Eckhart Tolle, keď objasňuje moc pripútanosti. Uvedomovaním si pominuteľnosti prestávame byť pripútaní a ľahšie sa nám udržiava odstup a nadhľad. Rada vyrytá do prsteňa nás nenabáda, aby sme si neužívali to dobré alebo rýchlo zabúdali na to zlé. Jej zmyslom je upozorniť nás na pominuteľnosť každej situácie, ktorá je následkom pominuteľnosti všetkých foriem – dobrých aj zlých. 

Vrcholy a pády 

Spoľahlivo vieme rozoznávať, čo nám v živote nevyhovuje. Podľa toho sa snažíme postarať o čo najviac vecí, ktoré nás robia šťastnými a eliminovať tie, z ktorých sme smutný alebo rozčúlený. Ale aj tie patria k životu a lepšia stratégia než ich odmietať spočíva v ich prijímaní.

Hoci vzdorujeme voči prijímaniu faktu, že z času na čas zákonite spadneme, musíme ho uznať. Nedá sa byť iba na vrchole hory, potrebujeme schádzať aj do údolia. Na oboch stranách –  na tej vytúženej, aj na tej neželanej to má pre nás hodnotu, líši sa iba emočný náboj. Potrebujeme obe jeho polarity, aby sme precítili plnosť života.  

Príspevok Emočné nepohodlie nás robí odolnejšími zobrazený najskôr Life koučing.

Vedomie, že máme odkiaľ čerpať možnosti umožňujúce prežitie, eliminuje pocit bezmocnosti. Ako vám znie, keď sa samým sebe prihovoríte: Som tu pre seba, môžem so sebou pracovať, nech je okolo mňa takmer akákoľvek situácia. V tomto ohľade som slobodná/ý, nikto ma o vnútornú slobodu neoberie. Je to pre nás významné takto o sebe ako autorite uvažovať. Keď si prídeme ako slobodný človek, ľahšie prijmeme, čo život prináša a nehorekujeme ako obeť. 

Náš vnútorný hlas plný strachu zvykne byť veľmi hlučný

Keď sa nás snaží prekričať, môžeme urobiť krok späť a pozrieť sa na celú vec z inej perspektívy. A potom to, na čo nemáme dosah, nechať odísť. Nie preto, že by nám to bolo jedno. Preto, že sa radšej vzdáme toho, čo nemôžeme zmeniť, než by sme na to zbytočne míňali energiu a hrali sa na pseudohrdinov. Zákon pozornosti nepustí – to, na čo sa sústreďujeme, to vyživujeme. Nemôžeme kontrolovať to, ako sa správajú alebo čo robia ostatní ľudia. Jediná vec, ktorú môžeme ovládať sme my sami. Tak isto je to aj so zmenou – týka sa najskôr nás a potom všetkého ostatného. 

Všetko zlé je na niečo dobré 

V príbehoch mojich klientov po jarnom záťažovom období som počula, ako sa dokázali vyrovnať s realitou pandémie a upravili svoje denné rutiny. Každého to zasiahlo iným spôsobom, ale každého to priviedlo k tomu istému premýšľaniu. Všetci si začali klásť rovnakú otázku: Na čom skutočne záleží? Veci, ktoré sa im zdali pred vírusom také dôležité, začali strácať význam. Pochopiteľne. Ich pozornosť sa sústredila na otázky života a smrti. Začali skúmať zmysluplnosť svojho snaženia a prehodnocovali straty, ktoré zmenili kvalitu ich života. Vďaka takýmto sebareflexiám sa pustili do reštrukturalizácie svojho života. 

Kládli sa ďalšiu kľúčovú otázku: Dokáže protivenstvo posilniť? Myslím si, že nie vždy dokážeme byť silnejší. Avšak, ťažkosti v nás dokážu prebudiť nové odhodlanie, silu a vôľu skúmať, čo môžeme urobiť s tým, čo máme k dispozícii. Tak sa prepracúvame k tomu, že zostávame verní hodnotám, ktoré vyznávame, prijímame nové výzvy, statočne znášame emočné nepohodlie a dívame sa na život z viacerých perspektív, aby sme si vedome vyberali.

Nedovoľte, aby vás maličkosti znepokojovali

V tom, ako sa rozhodujeme a „dívame“, dokážu byť pohľady smerujúce k nádeji a tomu, čo príde, keď začneme svoj život skladať nanovo. Nie všetko sa bude dať vrátiť do predošlých koľají. Tí, ktorí sa pustia do vyjazdenia nových „dráh“ sa so zmenami rýchlejšie vyrovnajú, lebo nebudú upnutí na to staré. Vďaka flexibilite a otvorenosti voči novým príležitostiam dokážeme zdolať aj tie najhoršie príkoria. História nás o tom opakovanie presvedčila. 

Žijeme svoj každodenný príbeh a zároveň s tým, ako ho žijeme, ho aj vytvárame. Naša budúcnosť teda môže byť lepšia. Náš najhorší deň nám o desať rokov môže priniesť do života také svetlo, že zaň budeme ďakovať. Akurát, potrebujeme sa tak na to pozerať už teraz.

Neexistuje univerzálny návod, ako prežiť lockdown

Viem ponúknuť zamyslenie, ako preklenúť toto náročné obdobie. Skúste celú situáciu brať ako výzvu. Ako príležitosť na zmenu k lepšiemu. Venujte pozornosť veciam, na ktoré máte dosah, a ktoré viete ovplyvniť. Napríklad tým, že budete:

• Prispievať k zdravej atmosfére okolo seba svojím pozitívnym postojom, eliminovať toxické reči a mať časovo ohraničené sledovanie médií a sociálnych sietí. 
• Prijímať všetky svoje emócie a brať do úvahy, že sú vzhľadom na súčasnú stresovú situáciu pochopiteľné a ľudské. Posilňujte dôveru v seba, že to zvládnete, lebo na to máte vnútorné zdroje. Keby vám nestačili, viete požiadať o pomoc – blízkych alebo odborníkov. 
• Správať sa zodpovedne, solidárne a preukazovať spolupatričnosť. 
• Prejavovať empatiu, láskavosť a pochopenie, rešpektovať ostatných v ich prežívaní, môžu byť citlivejší ako vy. 
• Dobíjať si priebežne baterky – fyzicky, mentálne, emočne – strážiť si psychohygienu, režim, pravidlenosť a princípy zdravého životného štýlu. Možno sa dajú obnoviť staré koníčky a staré priateľstvá. 
• Udržiavať hlavu v dobrej mentálnej kondícii a aktívne pestovať techniky na zvládania záťaže a stresu: modlitba, meditácia, autogénny tréning, techniky mindfulnessu, otužovanie, cvičenie… 
• Obmedziť užívanie alkoholu a vyhnúť sa návykovým látkam. 
• Zdieľať s druhými pozitívne veci a zámery, čo podniknete, keď kríza pominie. Je namieste živiť nádej plánovaním, snívaním, tvorením, vymýšľaním, chystaním sa… 
• So zmenami začnite čím skôr. S pribúdajúcim časom a narastajúcou frustráciou sa ťažšie motivuje.
• Predovšetkým: buďte na seba dobrí a súcitní.  

Príspevok Čo si počať, keď je toho na nás priveľa? zobrazený najskôr Life koučing.

Stačí byť sám sebou? 

Kľúčová úloha sebaprijatia spočíva v tom, aby sme sa dokázali tešiť z toho, kým sme a nachádzali vo svojom bytí zmysel a uspokojenie. Cesta k sebe nás núti pýtať sa, ako si počíname vo vzťahu k sebe aj k svetu. Chce od nás odpovede, kde je v našom živote presah, po ktorom prahne naša duša, a kvôli ktorému sme tu. Bez odpovedí nejdeme v ústrety sebe, ale sme skôr vlečení tým, čo na nás tlačí zvonka. 

Sebareflexiou k lepšiemu JA

K tomu, kým chceme byť, sa vo svojom živote vzťahujeme. Podľa toho si vyberáme hodnoty, ktoré vyznávame. Naše lepšie JA si pýta svoj nelimitovaný priestor s rešpektujúcimi hranicami. Vieme mu ho poskytnúť sebareflexiou. Je tým nástrojom, ktorý nám umožňuje úprimne sa obrátiť k svojim pocitom, myšlienkam, ašpiráciám a postojom, aby sme mali jasnejšie vo svojom rozhodovaní a snažení. 

Sebareflexiu možno označiť za akúsi osobnú analýzu, ktorá človeku pomáha stať sa takým, akým chce byť. Zároveň je kľúčom k sebauvedomeniu. To pomáha sebapoznaniu a celé sa to prepojí do sebaistoty. Keď poznáme svoju hodnotu, nepodliezame ju, ani ju falošne nepreceňujeme. 

Osem sfér, ktoré potrebujeme preskúmať

Profesor psychológie Gregg Henriques vymedzil základné oblasti sebareflexie. Sú to tie, ktoré sa podieľajú na vytváraní obrazu človeka o sebe samom, a zároveň vytvárajú priestor skúmať, v ktorej rovine sebazdokonaľovania sa potrebuje rozvinúť. 

Pri hľadaní kľúčových odpovedí pre ďalšie smerovanie je užitočných týchto osem „poznaní“ týkajúcich sa: 

1.         rodinnej a vlastnej vývinovej histórie,

2.         svojich prianí, motivácie, potrieb a emócií,

3.         svojich obrán a spôsobov ako zvládať kritiku,

4.         silných a slabých stránok,

5.         vlastných hodnôt, presvedčení a svetonázoru,

6.         zmyslu svojho života,

7.         spätnej väzby od druhých, 

8.         rodného kultúrneho prostredia.

Sebarozvojom k dobrému životu 

Keď máme odpovede, ktoré potrebujeme, prepracujeme sa k tomu, že by nás C. Rogers, jeden z najvýznamnejších humanistických psychológov, popísal ako „plne fungujúcu osobu“. Tá smeruje k tomu: „Byť tým JA, ktorým človek naozaj je“. Tvrdil, že „dobrý život je proces, nie stav bytia. Je to smer, nie cieľ cesty. Smer, ktorý tvorí dobrý život, je ten, ktorý si zvolí celý organizmus (JA), keď má psychologickú slobodu ísť ktorýmkoľvek smerom.“

C. Rogers zaviedol výraz „dobrý život“ a popísal jeho znaky: 

• otvorenosť voči prežívaniu, kedy nie sú ohrozujúce zážitky popierané,
• vzrastajúca existenciálna kvalita žitia, prejavujúca sa plným žitím v každom okamihu, s neobmedzenosťou voči prežívaniu tu a teraz, s objavovaním možností riešiť situácie,
• posilňovanie dôvery vo svoj organizmus, v seba samého, v schopnosti uspokojiť všetky potreby rastu, ako sú láska, priateľstvo, vzťahy, sebaaktualizácia, 
• rozvíjanie tvorivého sebavyjadrenia pre naplnenie svojho života, citlivá vnímavosť voči vlastnému prežívaniu premietajúca sa v dôveru v seba.

Našli ste tieto znaky vo svojom živote? Dali by sa ešte väčšmi posilniť a rozvinúť? V čom konkrétne? Zapíšte si svoje úvahy, urobia vám dobrú službu pri zadefinovaní si toho, ako si ďalej pre seba dobre vyberať. 

Kvalitný život sa nedá kúpiť, ale nie je zadarmo

Všetko úsilie venované procesu „dobrého, kvalitného života“ si od nás vyžaduje poriadne zabrať a rásť, uskutočniť zo svojich možností čo najviac. Rogers vystihol tento proces sebauskutočnenia krásnym vyznaním: „Na ľudských bytostiach je nesmierne vzrušujúce to, že keď je jednotlivec vnútorne slobodný, zvolí si ako dobrý život práve tento proces stávania sa samým sebou.“

My si vyberáme, akými chceme byť

• Našou prácou, činnosťou a postojmi vždy prispievame k istej zmysluplnosti. Denne robíme rozhodnutia, ktoré majú vplyv na naše budúce konanie. Rozvojom svojich možností získavame dôstojnosť a rešpekt voči sebe.  
• Bez zmyslu pokojne prežijeme – avšak s tým, že vtedy prežívame, nie žijeme! Lenže nežijeme, aby sme prežili, ale aby sme žili. A nie je to o tom, že by sme potrebovali mať všetko aj nič zároveň. Stačí sa pohybovať v ústrety k podnetnejším a obohacujúcejším zážitkom.
• Najväčšie sebauspokojenie spočíva v našej schopnosti pomáhať iným. Zmysel spočíva v prínose a našej užitočnosti, v žití pre niečo vyššie než pre seba samého. Kľúčom k nájdeniu naozaj hlbokej radosti je uvedomenie si toho, že sme prepojení s ostatnými.
• Šťastie je vedľajší produkt naplneného života. Keď chodíme proti sebe, zvádzame vnútorný boj a kopí sa nám frustrácia. Z tej nespokojnosti nemôže vzísť radosť. Keď žijeme v súlade s vlastnými hodnotami, presvedčeniami, potrebami a cieľmi, máme všetko potrebné na vybudovanie si života, ktorý nám prinesie naplnenie a uspokojenie. 

Príspevok Seba nevyrábame ani nevymýšľame. Seba stvoríme! zobrazený najskôr Life koučing.

Niektoré myšlienky sú ako nevítaní hostia. Prichádzajú bez ohlásenia, zvyčajne v najnevhodnejšej chvíli. Majú prehnané nároky a vyžadujú, aby ste robili, čo im na očiach vidíte. Namiesto vďaky vám niečo vytknú alebo vás rovno zahrnú sťažnosťami a kritikou.

Prečo sa teda vydávať napospas myšlienkam, ktoré nás chcú ovládať? Nie je to s nimi totiž také jednoduché, obdobne, ako sa nedá ľahko zbaviť nepozvaných hostí, keď sa usadia v obývačke. 

Hostia sú rôzni, rovnako tak myšlienky

Pre zjednodušenie som ich podelila do piatich kategórií – tie myšlienky. Svojich hostí si pokategorizujte sami 😊 

Operatívne myšlienky – týkajúce sa toho, čo potrebujeme vybaviť, stihnúť, zariadiť, zabezpečiť, postrážiť… Organizátor a vykonávač v nás ich potrebuje, aby mohol predvádzať svoje schopnosti mať veci pod kontrolou. 

Neplodné myšlienky – všetky nahrávajúce na katastrofický scenár, falošné poplachy a konšpiračné teórie. Hlava ich miluje, môže z nich splietať, čo sa jej zapáči a vytvárať nimi obavy, stres a tlak. 

Negatívne myšlienky – majú hovorcu v podobe tvrdení „nejde to, nedá sa to, nepodarí sa to, nemá to zmysel…“ Sú majstrami zmeny uhla pohľadu na realitu, ktorý zužujú na mikropohľad. Ten situáciu každý deň detailne analyzuje a prináša pocit, že veľa vecí nefunguje (rovnako to robia televízne noviny). Makropohľad prinášajúci nadhľad, odstup a objektívnosť zatláčajú do úzadia. 

Pozitívne myšlienky – sú afirmatívne (z latinčiny to znamená uisťujúci, kladný, pozitívny). Na ich vytváranie potrebujeme byť bdelí, lebo zvyčajne máme vo výbave reaktívnosť, ktorá sa pozerá na veci s filtrom potenciálnej hrozby. Keď sa naučíme používať optiku toho, čo je na veciach to dobré a to sa zobrazí ako prvé pred negatívnosťou, máme mentálne vyhraté. Pozitívne myšlienky sa stanú prirodzenou súčasťou zdravého vnímania seba samého, a potom aj celého sveta. 

Zrelé, vedomé myšlienky – prinášajúce poznanie, že nielen výhry, ale prehry nám pomáhajú rásť a zlepšovať sa v tom, čo robíme. Nahrávajú na proaktívny, čiže viac než iniciatívny postoj obsahujúci rešpekt, akceptáciu, toleranciu, empatiu, úctu a vyznávanie hodnôt etiky a morálky – tak vo vzťahu k iným ľuďom, ako aj k sebe. 

Nie ste to, čo vaše myšlienky

Povedia na Východe, ale pre Stredoeurópana je to vcelku abstraktné. Opäť trochu zjednodušenia: potrebujete samých seba nehodnotiť ako dobrého alebo zlého na základe zážitkov z minulosti. Potrebujete si uvedomiť, že tu a teraz prežívate myšlienku, pocit, spomienku. Myšlienky totiž nedefinujú vašu osobnosť, podobne, ako vás nedefinuje srdečný tep. Sú to skrátka pominuteľné prejavy činnosti mysle. Akonáhle ste schopní uvedomiť si, že strach, ktorý vás ovláda, je svojím spôsobom mechanická sila – reflex, a nemá nič spoločného s rozumom, stávate sa silnejšími než on.

Ako vyhadzovať nevítané myšlienky

Potrebujete to urobiť v tom momente, kedy si uvedomíte prítomnosť nechcenej myšlienky. Stojí pri dverách, zvoní a vy si strážite, aby ste iba poodchýlili dvere, nie ich otvorili dokorán, čím by ste jej umožnili vrútiť sa dnu. Namiesto pozdravu „no nazdar“ začínate vetu týmito slovami: „Vnímam myšlienku…“

Keď práve varíte večeru a premýšľate nad tým, čo vás čaká nasledujúci deň, môžete si v duchu (alebo pokojne aj nahlas) povedať: „Vnímam myšlienku, že sa bojím, čo bude zajtra v práci.“ To vám umožní s odstupom posúdiť, čo riešite a pozrieť sa na to z viacerých strán. Čo z toho, čo vo vás vyvoláva strach je reálne a čo iba poplach? Na čo z toho, čo vás znepokojuje máte dosah? Čo je v kategórii „akceptujem“ a čo v postoji „ako to môžem zmeniť?“ 

Za všetkým hľadaj… jazyk

Vnímavosť a vnútorný dialóg samého so sebou vám pomáha byť si vedomí toho, čo sa vo vás odohráva, a tak si zvoliť adekvátnu reakciu. Myšlienky totiž dokážete prerámcovať, čiže zmeniť ich jazyk. A tak negatívne, obmedzujúce a limitujúce úvahy preformulovať na proaktívny postoj vedúci k hľadaniu riešení a východísk. Automatická reakcia býva: „Toto som proste ja, v celej svojej nemožnosti. Čo už s tým urobím.“ Prerámcovaná: „Viem, že sa môžem zmeniť a naučiť sa to robiť inak.“  

Podvedomá myseľ sa učí predovšetkým tvorením zvykov. Tie nové dokážu nahradiť staré vzorce a schémy za predpokladu, že dostatočný počet opakovaní vytvorí na neurónovej sieti nové prepojenia – deje sa to tak na úrovni uvažovania, ako aj na úrovni správania a konania. 

Viete to dobre trénovať na všímaní si toho, ako premýšľate. Pri tých negatívnych myšlienkach môžete prísť s nahradením pôvodného tvrdenia. Napríklad:

• „Nič nedokážem.“ Po novom: „Pozriem sa, aké mám možnosti.“
• „Vytočil ma, on za to môže.“ Po novom: „Viem ovládať to, ako budem reagovať na takúto situáciu.“ 

Keď sa chcete presunúť z nevedomého a často kritického uvažovania do „premýšľajúceho“ stavu, môžete to urobiť tiež tým, že do svojho myslenia zahrniete objektívnosť a analýzu pýtaním sa: „Čo je tu skutočné? Čo negatívna skúsenosť? Čo obrana na niečo, čo sa ešte nedeje? Tým získate čas, aby ste si zvolili vhodnejšiu reakciu ako tú, ktorá vás prvá napadne.

Fotografia je z dielne https://www.lowkey.sk zhotovená počas talkshow Tu a teraz Michala Saba

Príspevok Za všetkým hľadaj… MYŠlienku zobrazený najskôr Life koučing.

Najskôr tým, že seba odložíte do úzadia, aby ste uprednostnili ostatných. Potlačíte svoje túžby a hodnoty, a po určitom čas prestávate rozlišovať, kto ste a po čom vlastne túžite. 

Potom sa prihlási vyčerpanie z toho, že napínate svoje sily, aby ste vyhoveli všetkým naokolo. Cítite frustráciu, lebo nech sa snažíte akokoľvek, všetkým nevyhoviete. 

Hovoriť slobodne „nie“ je zdravá obrana

Hoci sa to nezdá, povedať „nie“ znamená v skutočnosti podať dôkaz akejsi najväčšej dobroty tak k ostatným, ako aj k sebe. Za dlhým vysvetľovaním prečo „nie“ je často nádej, že vás druhí pochopia a vaše odmietnutie zakceptujú, keď podrobne objasníte svoje dôvody. Nie je však také dôležité, aby dal niekto iný vášmu odmietnutiu požehnanie. V situáciách, kedy niečo/niekoho odmietate, potrebujete predovšetkým počúvnuť svoj vlastný rozum alebo srdce, ktoré vám hovoria, čo je pre vás dobré a čo nie. 

Pri akej často opakujúcej sa situácii (možno keď si prídete, že vás využívajú?) by sa vám hodila táto pripravená veta? „Je pre mňa ťažké povedať to, pretože sa ťa v žiadnom prípade nechcem dotknúť. Ale rozhodla som sa, že už nebudem/nechcem/nemôžem…“ Použite ju raz denne počas celého mesiaca. 

Asertivita ako zručnosť

Techník, ktoré vám pomôžu asertívne sa správať, je mnoho. Potrebujete si vybrať tie, ktoré vám budú „sedieť“. Vybrala som štyri najpoužívanejšie.

Pokazená gramofónová platňa

Hodí na presadenie oprávnenej požiadavky tým, že dookola opakujte „to svoje“ bez prejavu rozrušenia, úzkosti, neistoty. Neútočíte, nenechávate sa odkloniť od problému, neberiete ohľad na manipulatívne otázky, ani na tvrdenia odvádzajúce vás k vedľajšej téme. Opakujte kľudným a pokojným hlasom stále to isté. 

• Dôležité je, že okrem opakovania požiadavky súhlasíte so všetkým, čo je buď všeobecnou pravdou alebo je to pravdepodobné („Máte pravdu, mohlo by to tak byť…“).
• Nepoužívajte slovo „nemôžem“, lebo sa hneď objaví otázka „Prečo?“, čo je manipulatívny prvok. 
• Buďte opatrný vo formuláciách, vylúčte akékoľvek slová, ktoré by vyzneli ako ponižovanie a urážanie. 
• Využívajte empatiu – „Chápem, že je to pre vás dôležité, ale ja to viem pre vás urobiť iba v tomto vymedzenom rozsahu.“

Asertívne prijatie kritiky 

Reagujete na obsah, nie na osočenia, obvinenia a urážky. Vyjadrujete pochopenie slovami  „mrzí ma“; hovoríte o pohnútkach: „najradšej by som urobila“, „chcem s tým niečo urobiť“ a do konečného rozhodnutia zahrniete dôvod, prečo to nemôžete zmeniť, ovplyvniť, vyriešiť…

Keď reagujete na nepravdivú kritiku, vyhnite sa formuláciám: „To nie je pravda“, „Klamete“. Reagujte z pohľadu toho, ako to vnímate: „Prekvapuje ma, že si to o mne myslíte!“ Môžete žiadať aj presnejšej formulácie: „Nerozumiem tomu, môžete mi objasniť, čo konkrétne myslíte?“

Otvorené dvere 

Kritik sa správa spôsobom, akoby chcel vyraziť zatvorené dvere. Keď sa rozbehne, zistí, že boli dokorán otvorené. Snaží sa nájsť zámienku, aby kritikou rozohral spor (chce si odreagovať svoju zlú náladu, chce len kritizovať a niekoho obviniť). Pri odhalení takéhoto motívu súhlaste s každou pravdou, s každou pravdepodobnosťou a so všeobecnými logickými pravdami, ktoré sú v kritike obsiahnuté. Selektívne ignorujte všetko, s čím sa nestotožňujete a nenechajte sa strhnúť k sebaobrannému zdôvodňovaniu a vysvetľovaniu, ani k agresii voči kritikovi. Aj tak v tom celom nejde o vás. Toto chce tréning vo vnímaní a oddeľovaní toho, čo sú „vaše obsahy“, a ktoré súvisia s tým, čo sa vám snaží niekto „podsunúť“. 

Kompromis 

V mnohých situáciách majú „svoju pravdu“ obidve strany. Nie je vždy vhodné za každú cenu trvať na svojom, prednosť majú hodnoty rešpektu a úcty. Pokiaľ ide o zásadnú vec, môžete pristúpiť na ponuku kompromisu, alebo ju sami ponúknuť. Zmyslom je problém vyriešiť, nie druhého ponížiť, zvíťaziť nad ním, dať mu vedieť, kto má väčšiu moc. 

Osvojte si desatoro asertívneho správania

Je to zoznam vašich práv, na ktoré pri tom, ako chcete niekomu vyhovieť, zabudnete. Pri ich používaní získate väčšiu slobodu nedať sa citovo vydierať. 

1. Máte právo posudzovať svoje správanie, myšlienky a emócie a niesť za ne a ich dôsledky zodpovednosť. 

Vraj nemôžete nezávisle posudzovať sám seba a musíte byť posudzovaní vonkajšími pravidlami a autoritou, ktorá je nadriadená, múdrejšia a zrelšia, než vy sami. Omyl, vy sami ste sudcami vlastného správania a nemôžete sa na nikoho a na nič vyhovárať.

2. Máte právo neponúkať žiadne výhovorky a ospravedlnenia vášho správania. 

Vraj ste za svoje správanie zodpovední iným ľuďom a to, čo robíte, ste povinní vždy vysvetliť, zdôvodniť a ospravedlniť sa. Skutočne? O tom rozhodujete vy sami, nemusíte sa spovedať iba preto, čo to druhí očakávajú. 

3. Máte právo sami posúdiť či a nakoľko ste zodpovední za problémy iných ľudí. 

Vraj máte voči niektorým inštitúciám a ľuďom väčšie záväzky než voči sebe a mali by ste obetovať svoje vlastné hodnoty a prispôsobiť sa. Pozor, človek, ktorý chce niesť zodpovednosť za „problémy celého sveta“, nakoniec nepomôže nikomu.

4. Máte právo zmeniť svoj názor. 

Vraj keď ste seriózny človek, stojíte si za svojim názorom a nemôže ho zmeniť. Inak by ste museli priznať, že sa mýlite a kto sa mýli, je nezodpovedný a nie je na neho spoľahnutie. Omyl. Neraz sa iba „zmenou názoru“ dostanete bližšie k pravde. 

5. Máte právo robiť chyby a byť za ne zodpovedný. 

Vraj nesmiete robiť chyby! Ak sa nejakej dopustíte, ste neschopný a nesolídny človek. Avšak, bez chýb nemožno napredovať, sú to učiace sa skúsenosti. 

6. Máte právo povedať „ja neviem“. 

Vraj keď niečo robíte, tak musíte vedieť prečo. Ak to neviete, ste zlí alebo menejcenní. Nesedí to, lebo ako ľudské bytosti ste nedokonalí. 

7. Máte právo byť nezávislí od dobrej vôli iných ľudí. 

Vraj všetci ľudia, s ktorými prichádzate do styku, musia mať k vám kladný vzťah a je nevyhnutné, aby vás mali všetci radi. V skutočnosti nie je svete človek, aby sa zavďačil všetkým. 

8. Máte právo robiť nelogické rozhodnutia.

Vraj môžete robiť iba veci, ktorým skutočne rozumiete. Nesedí to s tým, že ste pocitové bytosti a váš život tvoria zo 60 % emócie, takže sa nemožno rozhodovať iba podľa hlavy. 

9. Máte právo povedať: „Ja ti nerozumiem.“ 

Vraj je vašou povinnosťou čítať iným ich priania z očí a nevyrieknuté predstavy plniť na počkanie. Máte nielen právo, ale aj povinnosť pýtať sa ľudí, čo vlastne chcú, a tak sa presvedčiť, na čom im záleží a aký majú postoj. 

10. Máte právo povedať: „Je mi to jedno.“

Vraj sa musíte snažiť byť lepšími a lepšími, pokiaľ nebudete vo všetkom dokonalí a perfektní. Nuž, byť perfektní podľa definícií niekoho môže dopadnúť tak, že pre dakoho iného to bude neakceptovateľné. Čo je iné, nemusí byť ešte horšie.

Stojte pevne pri sebe

Dokázať povedať pevné „nie“ žiadostiam o láskavosť, nechceným návrhom či rodinným očakávaniam súvisí s tým, dokázať si stáť za svojím. Každý má právo byť a prejavovať sa. A cítiť sa pritom dobre, nie bezmocne, či previnilo, pokým to nezraňuje druhých. 

Najväčšia hodnota sebapresadenia spočíva v dobrom pocite zo seba, že ste sa prejavili. Efekt sa dostaví, keď si dovolíte, trúfnete a urobíte niečo, na čom vám záleží hoci predpokladáte, že to nebude dobre prijaté. 

Zároveň si buďte vedomí toho, že asertivita nefunguje vždy. Niekedy budú vaše ciele v rozpore s cieľmi druhého človeka. Dvaja ľudia nemôžu byť prvý v rade. Rozhodujúce je chrániť svoje potreby a hodnoty s rešpektom voči druhým. 

Príspevok Keď nehovoríte NIE, ubližujete si dvakrát zobrazený najskôr Life koučing.

Povedali by ste, že zdravie a šťastie sú založené na efektívnom hospodárení s energiou? Predstavte si, že by ste sa zajtra ráno zobudili s vysoko pozitívnou a nevyčerpateľnou energiou, ktorú by ste mohli venovať blízkym a sebarealizácii. Ako veľmi by vám to zlepšilo život? 

Chýbajúca energia sa premieta do kvality života  

Ľudskú bytosť tvorí zložitý energetický systém — energia, ktorá prúdi ľudským telom, je telesná, emočná, duševná a duchovná. Všetky štyri sily sú životne dôležité, žiadna nestačí sama o sebe a všetky sa navzájom významne ovplyvňujú. Aby sme mohli podávať najlepšie výkony a uspokojivo fungovať, potrebujeme vedieť zaobchádzať s každou z týchto prepojených dimenzií energie. Keď akákoľvek z nich chýba, schopnosť naplno využiť vlastné možnosti sa zredukuje, rovnako ako sa zníži výkon motora, keď jeden valec nenaštartuje.

Niekedy si to neuvedomujeme, ale všetky naše myšlienky, emócie aj správanie majú energetické následky, či už dobré alebo zlé. Ak nemáme možnosť čerpať zo všetkých štyroch prepojených zdrojov energie, nevládzeme, nechce sa nám, musíme sa nútiť, nepociťujeme radosť, nič nás nebaví…  

Kruté dopady nerovnováhy

Ak žijeme príliš jednostranne a vydávame viac energie, než získavame, nevyhnutne dochádza ku kolapsu, vyhoreniu, strate chuti do života… 

Aby sme zostali vitálni, potrebujeme sa naučiť, ako pravidelne vydávať a obnovovať energiu.
Je pre nás dôležité plne sa zabrať do činností, ktoré sú pred nami, ale potrebujeme k tomu aj pravidelné uvoľňovanie sa a dočerpávanie síl. 

Pomôže nám, keď sa naučíme vnímať svoj život ako sled mnohých šprintov, čiže naplno zamerať energiu na kratšie časové úseky, a potom úplne vypnúť a načerpať novú silu predtým, než sa znovu vrhneme do boja s novými výzvami.

Špajza plná energie

Môžeme byť telesne a duchovne nedotrénovaní v zmysle, že máme nedostatok primeranej záťaže, alebo naopak, duševne a emočne pretrénovaní v zmysle, že nemáme dostatok odpočinku. Potrebujeme si uvedomiť, ako to máme vo vlastnom živote „nastavené“ a podľa toho sa potom snažiť o vyvažovanie. 

Z praxe môžem potvrdiť, že neraz sú to naše negatívne návyky, ktoré nás blokujú a oslabujú, pričom spotrebúvajú nazbieranú energiu. Pre efektívne hospodárenie s energiou si potrebujeme vytvoriť strategické rituály pozitívnej energie, ktoré potom tvoria „zásobáreň“. Kľúč k dobíjaniu je potom  jednoduchý – potrebujeme meniť činnosti, aby sa hemisféry harmonizovali a neboli sme zameraní iba jedným smerom. 

Keď sa zamyslíte nad svojím životom:

• Koľko hodín týždenne venujete aktivitám, ktoré sú iba pre potešenie a oddych? 
• Ako často sa cítite úplne uvoľnení? 
• Kedy ste naposledy hodili všetko za hlavu a len ste sa bavili?

V odpovediach nájdete uvedomenie si, či máte prístup k aktivitám, ktoré by vyvažovali výkon a boli iba pre vaše potešenie.

Ochrana energie

Ak zo seba chceme vydať to najlepšie, musíme mať prístup k príjemným a pozitívnym emóciám: radosti, výzve, dobrodružstvu a príležitosti. O emóciách, ktoré sú podnietené hrozbou alebo nedostatkom – strach, pocit márnosti, zlosť, smútok – sa dá povedať, že sú jedovaté a je s nimi spojené uvoľňovanie stresových hormónov, predovšetkým kortizolu. 

Každý z nás sa môže presvedčiť na sebe, aký vplyv na množstvo energie majú jeho spánkové, stravovacie a cvičebné návyky. Rovnako odpovede na tieto otázky objasnia podstatu toho, ako to máte: 

• Koľko negatívnej energie vynakladáte na obranné reakcie – frustráciu, hnev, strach, zášť, závisť  v porovnaní s pozitívnou energiou vynaloženou v záujme vášho osobného rastu a zvyšovania produktivity? 
• Koľko energie vás stojí boj s okolnosťami, ktoré nemôžete ovplyvniť?
  

Dobíjanie energie 

Aby sme mali nepretržitý prísun energie, musíme prekročiť svoje bežné hranice a trénovať rovnako systematicky ako vrcholoví športovci. Pre spevnenie svalov potrebujeme pravidelnú záťaž, čím sa uvoľňuje väčšie množstvo energie, pričom námaha spôsobuje vo svalových vláknach mikroskopické trhlinky. Na konci tréningu sa síce výkonnosť zníži, ale keď svalu doprajeme dvadsať štyri hodín odpočinku, zosilnie a je lepšie pripravený poradiť si s ďalšou záťažou. A hoci sa tento princíp využíva predovšetkým k zvýšeniu fyzickej sily, je rovnako platný aj pre vytváranie „svalov“ v ostatných oblastiach života – od empatie a trpezlivosti, cez sústredenie a tvorivosť, až po vyrovnanosť a nasadenie. 

Dve zlaté rady

• Dýchanie je silný nástroj pre zhromaždenie energie aj hlbokú relaxáciu. Napríklad predĺžený výdych nám môže rýchlo dodať energiu. Keď sa potrebujeme upokojiť a stíšiť myseľ i telo, je dobré pri nadýchnutí počítať do troch a potom pomaly vydýchnuť počítaním do šiestich. 
  
• Zásobu duševnej energie potrebujeme na usporiadanie života a zameranie pozornosti. Potrebujeme realistický optimizmus – nahliadať na svet bez skreslenia a brať ho taký, aký je, ale smerovať svoje úsilie zakaždým pozitívne vpred k žiadanému výsledku alebo riešeniu. 

Príspevok Vytvárať energiu ako šprintéri alebo maratónci? zobrazený najskôr Life koučing.

Hľadáme útočisko v pokrivenej realite. Je nám v nej dobre, môžeme ľahšie manipulovať svoje zmysly a veriť ilúzii, že náš život za niečo stojí, lebo ho vieme pekne odprezentovať. Avšak, virtuálny svet je svet ideálov, je to skôr fatamorgána. Nemá s realitou nič spoločné, je to klam, ktorým sa ľudia snažia vylepšovať svoj obyčajný, nudný život. Autentickosť a integrita sa dajú vytvárať iba v realite a v skutočných vzťahoch, odkiaľ príde pravé potvrdenie našich človečenských kvalít.

Vybrala som šesť najčastejších otázok z mojej praxe týkajúcich sa virtuálneho sveta. Jeho vplyv sa neoplatí podceňovať. Neraz je cesta z neho von bolestivá a prácna. Oplatí sa skôr prevencia, než riskantné experimentovanie, ktoré stojí nemalé straty. 

FOMO ako novodobá nelátková závislosť?

Syndróm FOMO – „Fear Of Missing Out“, je strach z nedostatku, neprítomnosti, ktorý sa prejavuje ako sociálna úzkosť. Človek neustále kontrolujete notifikácie a „skroluje“ po svojom feede na sociálnych sieťach, aj keď to robil len pred malou chvíľou. Má jednoducho pocit, že mu môže ujsť nejaký článok, fotka, udalosť, proste niečo, čo si nemôže dovoliť nechať ujsť. 

Túžba zostať neustále v kontakte s tým, čo robia ostatní v online je taká nutkavá, že vyvoláva ľútosť a strach zo straty niečoho dôležitého. Môže prerásť až do formy nelátkovej závislosti a k patologickému používaniu internetu. 

FOMO má negatívny vplyv na psychické zdravie a pohodu. Prejavuje sa rôznymi spôsobmi. Človek môže byť smutný, ľútostivý, pripadať si „obídený, vynechaný z diania“, samotársky, prežívať stres, ale aj motýle v bruchu. Vyústi to do „opúšťania“ reálneho sveta a normálneho fungovania, človek sa začne „strácať“ v nablýskaných prísľuboch sociálnych sietí.

Prečo tak veľmi bažíme po pozornosti v online svete? 

Každý sa snaží prezentovať najlepšie ako vie, v najlepšom svetle a vzbudzovať dojem, že jeho život je dôležitý. Lajky nám posilňujú „sociálne ego“ a sýtia potrebu uznania a pozornosti. Tak si prídeme výnimočnejší a hodnotnejší, navyšujeme si sebadôveru a sebaistou. Takúto „závislosť“ si ľahšie vytvárajú psychicky labilnejší ľudia, so sklonom k nízkemu sebahodnoteniu a sebaúcte. Práve preto je to nebezpečné, stávajú sa ľahkou korisťou tých, ktorí to dokážu zneužiť. 

Ohrozuje digitálna doba vzťahy? 

Áno, dáva vzťahom zabrať. Mnoho ľudí žije utajené paralelné životy. Online spojenectvá im prídu vzrušujúce a bezpečné zároveň. Nevyžadujú si totiž autentické emócie odohrávajúce sa tu a teraz, zoči-voči jeden druhému. 

Ľudia majú vďaka sieťam veľa príležitostí zažiť dobrodružstvo, prežiť niečo zakázané alebo sa len tak zabávať. Všetko je ľahko dostupné. Veľakrát sú online spojenectvá „dobrou náhradou“ bez veľkej námahy. Môžeme si písať s bytosťou, ktorú sme nikdy ani nevideli, a tak nasýtime potrebu blízkosti, výnimočnosti, pozornosti. Hľadáme vo virtuálnych vzťahoch niečo, čo nám chýba v tých reálnych. 

Má to však to úskalie, že pravé emócie sa nedajú precítiť instantne – sme sociálne bytosti a potrebujeme reálnu interakciu a živé emócie. 

Prináša život na sociálnych sieťach skutočne hrozby? 

Je to ako s nožom: záleží na tom, ako ho používame a kto ho používa. Cez sociálne siete sa šíria informácie, ktoré sú tak relevantné, ako aj zavádzajúce. Dajú sa zneužiť a manipulovať nimi ľudia, čoho sme denne svedkami. Virtuálny svet je plný nebezpečných nástrah pre maloletých a ľudí, ktorí nevedia používať kritické myslenie, čoho príkladom sú hoaxy.  

Majú deti žiť na sociálnych sieťach?

Vnímam to ako potenciálnu hrozbu, lebo deti môžu dávať obrazovke prednosť pred reálnym životom a reálnymi zážitkami. Vo výskumoch sa ukazuje, že sociálne siete tak prispievajú k socializácii, ako aj udržujú ľudí v izolácii a podporujú ich v asociálnosti, na čo sú deti väčšmi náchylné. Je s tým spojená aj tzv. narkotizačná dysfunkcia. Tak, ako si dospeláci dávajú svoju nutnú cigaretu, tak si deti dávajú ďalšiu a ďalšiu stránku na webe. S pocitom, že sú napojené na nekončiaci prúd zábavy, ktorú si samé vyberajú. To ide na úkor ich zdravého psychického vývoja, lebo časté používanie internetu môže narúšať činnosti, ktoré majú pozitívny vplyv na duševné zdravie, ako je napríklad spánok a fyzická aktivita. 

Čo so šikanou na sociálnych sieťach?

Kyberšikana je rastúcim problémom a niektoré prieskumy hovoria, že 7 z 10 mladých ľudí ju zažilo. Oproti klasickej fyzickej šikane je tá digitálna neraz invazívnejšia a psychicky devastujúcejšia, pretože má väčší dosah na celý sociálny život obete. Najčastejším prípadom kyberšikany je zverejňovanie urážlivých a posmievačných komentárov na sociálnych profiloch a v diskusiách pod fotografiami. Technológie sú na strane užívateľov. Každá sociálna sieť umožňuje nahlasovať obťažujúce príspevky a blokovať konkrétnych používateľov. Žiadna zo služieb kyberšikanu netoleruje a pokiaľ ide o vážne porušenia, profil útočníka bude zablokovaný či zrušený. Účet, ktorý nahlásenie urobí, zostáva vždy v anonymite. 

Odborníci odporúčajú, aby obete pri výskyte prvých opakovaných útokov nereagovali odpoveďami a protikomentármi. Záškodníci totiž očakávajú reakciu a na rozdiel od šikany vo fyzickom svete sa ticho zo strany obete nedá interpretovať ako strach a slabosť, ale skôr ako to, že si z toho obeť nič nerobí a útok na ňu nemá žiadny efekt.

Príspevok Šesť najčastejších otázok o hrozbách virtuálneho sveta zobrazený najskôr Life koučing.

Žijeme vo svete, v ktorom sme neprestajne atakovaní rozličnými udalosťami. Zrážame sa s nimi, a reagujeme na ne, aj keby sme neraz radšej nechceli. Každá naša reakcia, správanie a konanie sú tvarované svetom našich emocionálnych skúseností. Tie vyformovali práve „zrážky“ v podobe najrôznejších interakcií a naše reakcie kolíšu v závislosti od emočnej pamäti. Dostávame sa tak do kolobehu pocitov, ktoré menia našu náladu rýchlejšie než prepnutie televízneho programu. 

Príbeh jeden z mnohých

„Vôbec netuším, odkiaľ to príde. Som v pohode, hovorím si, ako všetko zvládnem a v okamihu je všetko inak. Nejaká neviditeľná sila ma stiahne dolu a ja sa cítim slabá, nemožná, nahnevaná a bez vôle niečo urobiť.“ Rozpráva mi Eva, ktorej priznanie dôverne poznám z ďalších podobných príbehov. 

Niektorí klienti vnímajú samých seba ako svojho najväčšieho nepriateľa. V debatách to vychádza na povrch, keď devalvujú samých seba a považujú sa skôr za obete. Potrebujú sa prepracovať k uvedomeniu, že sú si sami príčinou pocitov, ktoré im berú radosť zo života. Akonáhle prichádza k tomuto poznaniu, nájdu východ z bludiska vlastných negatívnych myšlienok. 

Tajná zbraň prežívania

Nálada dokáže ovplyvniť naše posudzovanie a rozhodovanie spôsobom, s ktorým nepočítajú pravidlá ani racionality, ani intuície. Tú moc má preto, lebo do mysliacich procesov namieša poriadnu dávku emócií. Keď ich preklopí do negatívnej roviny, výrazne navýši vnímanú frekvenciu rizika a neželaných udalostí. Keď do pozitívnej, umožní zachytiť príležitosti ako výzvy, nie ako obavy. Prirodzenejšie je pre nás vnímať najskôr to zlé, aby sme boli v bezpečí. Akurát, hlava nás vie bravúrne manipulovať cez iluzórne nebezpečie, ktoré vydáva za skutočné. Dá sa však naučiť, nedovoliť emóciám zahmlievať naše úsudky.

Zázračne jednoduchá schéma 

Trik spočíva v prejdení zo stavu, kedy iba náhodne emocionálne na veci reagujeme do stavu, kedy sme schopní reagovať primerane, akoby „lepším spôsobom“. Je to mentálny cvik, vďaka ktorému sme schopní reagovať adekvátne. Primeranosť je konštruktívnejší spôsob konania, než emočný únos (moment, kedy emócie vypnú racio). Namiesto toho, aby nás poháňali nekontrolovateľné emocionálne reakcie, vieme rozvíjať odstup a nadhľad a dopriať si čas, než zareagujeme. 

Pestovanie primeranosti 

Neznamená prekonávanie alebo kontrolovanie emócií. Precítenie emócií nás robí ľuďmi. Primeranosť spočíva v zušľachťovaní emócií tak, že si internalizujeme lepšie spôsoby reagovania na druhých. Internalizácia (zvnútornenie) je psychologické a sociologické označenie procesu, počas ktorého si vnútorne osvojujeme objektívny svet, aby sme boli schopní prežiť v ľudskej spoločnosti. Bývame rozpoltení a v nepohode práve preto, že proti sebe stojí ego a sociálne interakcie. 

Keď sa naučíme, ako zušľachtiť svoje odpovede na „sociálne vojny“, môžeme začať reagovať na ľudí spôsobmi, ktoré sme si vypestovali, a nie tými, ktoré sa automaticky derú do popredia ako pudová emocionálna reakcia. Vieme byť pokorní, súcitní, empatickí, láskyplní, veľkorysí, ohľaduplní, tolerantní… namiesto toho, aby sme boli arogantní, hrubí, nevšímaví, ignorantskí, sebeckí, bezohľadní… 

Zušľachťovanie seba prostredníctvom rituálov

Skúste zmeniť niektoré zo svojich typických reakcií. Všímajte si, ako robíte rutinné veci a ako sa pri tom cítite: rozlúčite sa ráno s partnerom, stretnete kolegov, pozdravíte svojho nadriadeného, telefonujete, v obchode vykladáte nákup na pás, pohádate sa s niekým, kto do vás vrazil… Koľko skutočnej a nerušenej pozornosti bežne ľuďom venujete?

Vyskúšajte si to aj vo verzii, že ste vedome všímaví a empatickí voči druhým. Otvoríte dvere neznámemu, napíšete správu priateľke, ktorá má problémy vo vzťahu, úprimne sa usmejete na niekoho, koho míňate, pomôžete mamičke s kočíkom alebo starenke cez cestu, vypočujete si blízkych bez odbiehania k niečomu inému… Vnímajte, čo s vami takéto správanie urobí a ako vplýva na vašu náladu. 

Nadviazať s niekým spojenie si vyžaduje vydať zo seba to najlepšie. Je to o vydávaní pozitívnej energie, nech už sme v práci, s blízkymi, v obchode, s priateľmi. Preukazovať úctu a rešpekt je ten najlepší spôsob, ako pôsobiť na ľudí, a tým aj na seba. A mať dobrý pocit zo seba je to najviac, čo môžeme pre seba robiť.

Príspevok Ako neprekážať samým sebe zobrazený najskôr Life koučing.

Prečo je láska zložitá a nevera ešte zložitejšia

1. Príťažlivosť je trikrát silnejšia než gravitácia.
2. Tieto mýty o nevere sa nedajú zovšeobecniť: Muži podvádzajú z nudy a strachu z intimity. Ženy podvádzajú kvôli osamelosti a túžbe po intimite. Verný partner je zrelý, oddaný, rozumný. Ten, kto zahýba je sebecký, nezrelý a chýba mu sebakontrola. 
3. Monogamia predtým znamenala jedného človeka na celý život. Dnes znamená jedného človeka naraz.
4. Popularitu získala citová nevera, ktorá je zväčša bez dôkazov, nepriznaná a len málokedy odhalená. Zrada neobnáša sex, ale skôr nepatričnú citovú blízkosť, ktorá by mala byť vyhradená pre partnera.
5. Definícia nevery nie je pevná. Digitálny vek ponúka stále sa rozširujúcu škálu potenciálne nedovolených stretnutí. Žiadna dohodnutá definícia nevery neexistuje. 
6. Väčšina z nás prežije za život dva alebo tri významné dlhodobé vzťahy alebo manželské zväzky. Niektorý  to zvládnu s jedným a tým istým partnerom. 
7. Naši partneri nám nepatria, sú nám zapožičaný s možnosťou predĺženia lehoty alebo aj nie.

Otázka na telo

Boli by ste neverní, keby ste vedeli, že sa na to nikdy nepríde? Aká by bola vaša úprimná odpoveď? Z mojej praxe môžem potvrdiť vysoké počty kladných odpovedí. Znamená to napríklad to, že vzťah zovšednie. Keď to vezmeme zo strany potenciálnej hrozby, tak mnoho milostných afér nie je o sexe, ale o túžbe. Keď vieme, že po nás niekto túži, pripadáme si výnimočne, sme videný, vzbudzujeme záujem a pozornosť. To nám robí nesmierne dobre, preto nám to pomotá hlavu. 

Z praxe môžem potvrdiť, že vzťahy sa nelámu na tom, že partner nemá to, čo chceme. Skôr naopak, on má aj to, čo nechceme.

Neraz to jeden z páru vyrieši únikom a ide sa presvedčiť, kde by získal to, po čom túži. Nebýva v tom zámer zničiť existujúci vzťah, len počúvne impulzívny mozog, ktorý dokáže zorganizovať mágiu, túžbu, posadnutosť…

Pripravila som prehľad odpovedí na najčastejšie otázky o nevere. 

Pokračovať vo vzťahu aj potom, čo v ňom bola nevera?

Keď sa tak podvedený rozhodne, je to možné, avšak musí počítať s tým, že nič nebude také ako predtým. To ale neznamená, že to nemusí stáť za to.

Nevera naruší jeden zo základných pilierov vzťahu – vzájomnú dôveru. Dôvera je niečo, čo sa buduje dlhodobo, a dá sa o ňu prísť za krátky okamih. Keď sa dôvera stratí, môže to znamenať: 1. koniec vzťahu, 2. nový začiatok. 

Nadviazať po nevere na vzťah, ktorý bol predtým, je nemožné. Bude veľa vecí, ktoré zostanú podobné, ale zároveň budú potrebné tie „nové“, aby nahradili to, čo vo  vzťahu nefungovalo. Nebude to možné bez úprimného debatovania, vyjasňovania a vytyčovania hraníc. Bude to nepríjemné a ošemetné. Otvoria sa staré zranenia a budú štípať. Bez odpúšťania a bolesti to nepôjde. Tá odozneje, keď každý z páru odsmúti a archivuje to staré, aby mohlo prísť to nové. Partneri si spoločne potrebujú vybudovať nové základy a robiť veci ako keby to bolo prvýkrát. 

Na koho nevera pôsobí horšie, zničujúcejšie – na muža alebo ženu?

Pre mužov je sexuálna nevera partnerky oveľa väčšia pohroma, než keď ich zradí emocionálne. Vnímajú ju ako svoje zlyhanie, lebo sa obávajú, že ich žena podviedla preto, že ich sexuálna zdatnosť nie je dostatočná. Tým ich ego trpí a ťažko sa im s tým vyrovnáva.

Ženy omnoho viac trápi emocionálna zrada partnera. Z príbehov žien vnímam, že považujú skutočnosť, ak sa muž chodí zdôverovať so svojimi súkromnými problémami inej žene, za neveru. 

Moja skúsenosť hovorí, že nevera je bolestivá pre obe pohlavia rovnako. Bolí vždy, keď milujeme. 

Oplatí sa pri nevere držať starého známeho „zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať“ ?

Závisí od druhu nevery. V prípade jednorazovej, krátkodobej nevery sa ukazuje byť lepšia stratégia utajiť ju. Hlavne, keď sa ukázalo, že vzťah má hodnotu a potenciál cez krízu prejsť. Dlhodobejšia nevera však poukazuje na problémy vo vzťahu, a preto stojí otázka tak, čo priznať a ako to priznať. Môžeme tým vzťah ukončiť, alebo s pokorou požiadať o odpustenie a usilovať sa o záchranu vzťahu.

Potrebujeme počítať s tým, že nikdy nevieme, čo priznanie spôsobí. Zvyčajne sa vo vzťahu prejaví aj z odstupu času, býva ako nášľapná mína. Nevera je totiž zrada, krivda, klamstvo…  

Aký je rozdiel medzi neverou a flirtom? 

V praxi vnímam, že pre každého je tá hranica niekde inde. Dnes je častá emočná nevera odohrávajúca sa v online svete, ktorá nemusí prejsť do fyzickej roviny. Mnohé ženy považujú za podvádzanie aj výmenu sexuálne explicitných správ. Niekto za neveru počíta aj vášnivé bozkávanie. Za jasnú neveru možno považovať sex s inou osobou.

Flirtovanie je nezáväzné dvorenie, koketovanie, relatívne krátke a nepriame prejavenie erotickej náklonnosti. Pokým zostane pri pohľadoch, rozhovore a komplimentoch, je zábavou a zvyšovaním sebavedomia. Je tam prítomná hranica, ktorá nie je prekročená. 

Dá sa pred neverou ochrániť?  

Nevere nemožno celkom zabrániť. Prílišná nedôvera, spojená často s nadmernou kontrolou môže neveru vyprovokovať. Riziko vzniku nevery možno znížiť tým, že partneri sa o vzťah starajú tak, aby v ňom boli obaja spokojní. 

Aj keď má človek odhodlanie viesť monogamný vzťah, môže sa mu stať, že emočne alebo sexuálne sa naviaže aj na iného človeka, ako svojho partnera. Závisí to aj od zrelosti, zodpovednosti a zážitkoch z detstva.

Dobrou prevenciou ochrany vzťahu je tráviť dostatok času spoločne a venovať sa jeden druhému. Byť voči sebe pozorní, vnímať potreby toho druhého a snažiť sa ich napĺňať. Mať vydiskutované predstavy o spoločnom fungovaní a vzájomnom spolužití, aktívne pestovať sexuálnu alchýmiu. Poznať prienik medzi svojimi hodnotami a nachádzať spoločné ciele. Mať vymedzené jasné hranice, kedy je zrejmé, čo je vo vzťahu v poriadku a čo už nie. Otvorene hovoriť o svojich očakávaniach a potrebách, aj o tom, čo zraňuje a ubližuje tomu druhému. Nezaobíde sa to bez rešpektu, úcty, empatie, tolerancie, akceptácie a úprimnej komunikácie. 

Príspevok Šesť najčastejších otázok o nevere zobrazený najskôr Life koučing.

Zažívam v príbehoch klientov, že nedokážu zveľaďovať vlastnú dôstojnosť, lebo si na nej „stoja“. V zmysle, že si nedovolia byť samými sebou, lebo im v tom bránia limitujúce presvedčenia o sebe. Vzniká tak nesúlad medzi tým, ako vidia samých seba (sebaobraz) a tým, kým by sa chceli stať (ideálne ja). To zásadne ovplyvňuje to, ako si vážia seba a s akým podielom sebaúcty môže ich sebadôvera počítať. 

Ako sa staráte o svoje prirodzené sebahodnotenie? Nepýtam sa to len tak. Určenie vlastnej hodnoty má hlboký efekt na myšlienkové procesy, emócie, priania, hodnoty a ciele, ktoré ovplyvňujú naše správanie sa. 

Odborníci popisujú 4 hlavné faktory, ktoré ovplyvňujú sebavedomie, a tým aj „nacenenie“ vlastnej hodnoty:

1. Reakcie ostatných – keď nás ľudia obdivujú, lichotia nám, vyhľadávajú našu spoločnosť, pozorne nás počúvajú a súhlasia s nami, máme tendenciu rozvíjať pozitívny obraz o sebe. Ak sa nám vyhýbajú, zanedbávajú nás, povedia nám nepekné veci, podporuje to negatívny obraz o sebe.

2. Porovnanie s ostatnými – keď sa nám ľudia, s ktorými sa porovnávame (naša referenčná skupina) zdajú byť úspešnejší, šťastnejší, bohatší a lepšie vyzerajúci ako my, máme tendenciu uvažovať o sebe zle. Keď nám prídu ľudia z nášho kmeňa menej úspešní ako my, náš obraz rastie smerom k pozitivite.

3. Sociálne úlohy – keď zastávame spoločenskú rolu, ktorá má prestíž, podporuje to našu sebaúctu. Iný status má podnikateľ, lekár, moderátorka ako nezamestnaný, smetiar, pacient v psychiatrickej liečebni.

4. Identifikácia – úlohy, ktoré zastávame, a ktoré sú súčasťou našej osobnosti, závisia nielen od externých vplyvov, ale aj od toho, aký vplyv mali na naše formovanie rodičia, pedagógovia a ďalšie vplyvné osobnosti v našich životoch.  Keď vám autoritatívny, neempatický otec tvrdil, že z vás nikdy nič nebude a neustále vás ponižoval a urážal, veríte tomu, než sa vám podarí tú „kliatbu“ (manipulatívne presvedčenie) zlomiť. 

Našu skutočnú hodnotu určuje pomyselná trojnožka sebadôvery, sebaúcty a sebavedomia.

Sebaúcta je vlastne aj druhom spokojnosti samého so sebou. 

SEBAÚCTA je schopnosť vážiť si samého seba. Dá sa naučiť. Človek, ktorý ju má, nedovolí druhému, aby ho akokoľvek ponižoval, utláčal alebo týral. Včas rozozná varovné signály a buď sa potenciálnemu manipulátorovi oblúkom vyhne, alebo sa proti nemu včas razantne vyčlení. Sebaúcta je schopnosť dokázať sa prijímať aj s chybami a omylmi. Vedieť si robiť drobné radosti a potešenia, aj keď im nepredchádza žiadna splnená úlohu.

Sebadôvera je viera v seba samého, v zdroj vlastnej vnútornej sily.

SEBADÔVERA, ktorej časť je vrodená a časť sa dá získať. Či už podporou ľudí okolo nás, alebo na základe toho, že sme si dokázali v živote úspešne poradiť sami len na základe vlastných rozhodnutí.  A tiež tým, že sme samým sebe zatrhli sebaponižovanie a znižovanie vlastnej hodnoty. A urobili si z vnútorného kritika svojho vnútorného priateľa, radcu a skvelého pomocníka. 

Sebavedomie je o postoji a prístupu k životu, ktorý vedie k motivácii.

SEBAVEDOMIE sa dá na rozdiel od sebaúcty a sebadôvery zdvihnúť pomerne rýchlo. Stačí vymeniť dysfunkčný partnerský vzťah za funkčný alebo si vybudovať kariéru, či vymeniť obmedzujúcich ľudí vo svojom okolí za podporujúcich.  Sebavedomie je sčasti dané tým, ako nás hodnotia druhí ľudia, ako sa im javíme navonok. Možno ho pomerne úspešne predstierať. Svojho nekompromisného vnútorného kritika viete naučiť hovoriť tak, aby vám neubližoval, ale pomáhal. 

Päť krokov k spacifikovaniu svojho kritickému JA:

1. Ak chcete svoj vnútorný hlas zapojiť do svojich služieb, zahrajte si hru na pozorovateľa, ktorý neustále sleduje, kedy sa mu jeho vnútorný hlas prihovorí negatívne. 
2. Už keď sa objaví prvý náznak takejto myšlienky, povedzte si STOP (a hneď sa pochváľte, ako ste včas negatívnu myšlienku odhalili a zneškodnili).
3. Ak vám to spočiatku nejde pohotovo, skúste sa odosobniť. Predstavte si, ako by sa zachoval váš šikovný a úspešný priateľ, ktorého si vážite pre jeho bystrý úsudok. Čo by v danej chvíli podnikol? Viete sa inšpirovať? 
4. Tým, že sa pozriete na svoju situáciu z pohľadu, že je v nej aj niekto iný, sa zbavíte sa sebahodnotenia. To vám pomôže zamerať sa na racionálne a konštruktívne riešenie celej situácie. 
5. Keď možnosti vymyslíte, hľadajte spôsob, ako sa pustíte do ich realizácie – či už na mentálnej úrovni (dostať pod kontrolu negatívne myšlienky), na emočnej úrovni (úprimne si priznať svoje pocity a dovoliť si byť zraniteľní) alebo akčnej (pôjdete a  rovno niečo urobíte).

Výstraha pred sabotovaním samého seba

Nič nie je ľahšie ako podviesť samého seba. Nerobte si to. Dodržte slovo, ktoré ste si dali, dávate si tým vedieť, že ste sami pre seba dôležití. Nemusíte robiť veci na 100 %, ráta sa každý pokus, ktorým svoju hodnotu postupne zvyšujete. Chránite tak svoj sebaobraz a posilňujete svoju sebadôveru. 

Príspevok Ste DOSŤ dobrí bez ohľadu na stupeň dokonalosti zobrazený najskôr Life koučing.

Býva to neraz nenápadné, prísť na hranicu svojich energetických síl. To, čo sme za posledné týždne zažili však nenápadné nebolo a oprávnene nás to vrhlo do únavy a vyčerpania. 

Ak sme v kríze, musíme fungovať. Nemáme kedy sa zrútiť. Reagujeme na situáciu, vybavujeme, riešime, zabezpečujeme, organizujeme, pomáhame, staráme sa… Nech sme akokoľvek flexibilní, dáva nám to zabrať.  Máme väčší výdaj energie než príjem. Prichádzame o čas pre seba. Neprejaví sa to odrazu. Telo to eviduje, ukladá a potom, keď je toho už priveľa, nám posiela odkazy. Príde podráždenosť, nervozita, zažívacie problémy, vysoký tlak, zlý spánok, bolesti hlavy a chrbta. Stuhneme fyzicky, mentálne aj emočne a nedokážeme sa uvoľniť.  Prídeme si zraniteľnejší, ubolenejší a náladovejší.  

Zoštíhlené rezervy 

Keď sa situácia, ktorá nás držala v napätí upokojí, padáme na kolená. Rovnako, ako keď ochorieme na dovolenke. Hoci nás to hnevá, neurobíme s tým nič. Je to signál, že sme prešli cez to najhoršie a stálo nás to väčšinu energie. 

Aktuálne nás drží pokope nádej, že sme to zvládli a pôjdeme ďalej. Vidíme na obzore cieľovú rovinku, ale okrem tela k tomu potrebujeme aj hlavu, aby sme prešli posledný úsek.

Pre maratóncov je najhoršia kríza po 30 km. Vedia to, aj počítajú s tým, že to bude bolieť, ale rozhodujúci je pre nich postoj hlavy. Hlava dokáže všetko to utrpenie povýšiť na mobilizáciu posledných zdrojov na zdolanie samých seba alebo vyhlásiť kapituláciu a vzdať sa. Obdobný mechanizmus funguje pri všetkých krízach.  

Čo je dobrou „nabíjačkou“?

Na to, ako dostať myšlienky pod kontrolu, existujú prístupy pokojné, aj dynamické, každému hodiace sa podľa temperamentu. Nezaobídu sa bez relaxácie a meditácie, čiže práci s dychom, telom a pozornosťou. Len vďaka prepojeniu s vlastným telom dokážeme vedome vnímať, čo sa s nami deje práve v tejto chvíli. Podľa toho sa učíme upokojiť samých seba, utíšiť rozbehnuté emócie, posilniť zdravú sebakontrolu a psychickú odolnosť. Priam zázraky dokáže sústredená pozornosť, ktorá nás učí, ako si oddýchnuť od obťažujúcich myšlienok a nervozity.

Cesta z únavy a vyčerpania

Nemám žiadne spoľahlivé odporúčania, okrem vyššie spomenutého mindfulnessového postoja, čo robiť, aby sme sa z terajšej situácie rýchlo otriasli. Už sme pokorne prehodnotili, že nechceme ďalej žiť svoje pohodlné životy a nadviazať na predošlú komfortnú zónu. Je nám jasné, že pohodlnosť z nás nerobí statočných ľudí. Potrebujeme byť vystavení aj odriekaniu, zapieraniu, disciplíne, nezdarom a opakovaným pokusom. V každom príbehu o úspešnom človeku sa dozvedáme, že jeho osobná životná kríza mu pomohla stať sa tým, kým je. Len tak sa učíme napredovať – nachádzať aj na tom, čo nás položilo na lopatky dôvod, prečo sme tú lekciu potrebovali. 

Cieľová rovinka 

Je na každom z nás, aký „nový normál“ si vytvoríme. Mali sme teraz priestor premýšľať nad tým, čo nás napĺňa, aké je naše poslanie, koľko hodín denne chceme venovať práci, koľko sebe, rodine, blízkym… To, ako to začneme zavádzať do nasledujúcej každodennosti je len na nás. 

Páči sa mi, ako by nás povzbudil Arthur Miller: „Nájsť krásu v smútku, nádej v strate a dôstojnosť v prehre – v tom je skutočné umenie života.“

Príspevok Unavené zásoby a vyčerpané rezervy zobrazený najskôr Life koučing.

Mám pre vás jedenásť otázok, aby ste si z odpovedí na ne si vyskladali svoj obraz odolnosti. Nebude ako od Picassa, ale rozhodujúca bude tá pestrosť. Odolnosť totiž nie je záležitosť jednej farby, potrebné sú mnohé odtiene, aby sa dal vystihnúť kontrast. Keď viete, čo máte na svojej palete, môžete to dobre kombinovať a miešať, aby ste boli s celkovým farebným prevedením spokojní. 

Ideálne je, keď si odpovede zapíšete na papier, aby ste mali o nich dobrý prehľad a vnímali ich z odstupu. 

1. Kto som a kto nie som? 
2. Čo chcem a čo nechcem? 
3. Aké sú moje potreby? 
4. Aké sú moje hodnoty? 
5. Ako sa prijímam? 
6. Ako riešim konfliktné situácie? 
7. Ako si budujem a strážim vlastné hranice? 
8. Ako využívam vlastné emócie? 
9. Ako sa podporujem a prijímam pomoc od iných? 
10. Ako sa rozhodujem? 
11. Ako chránim svoju zraniteľnosť? 

Než si svoje odpovede osadíte do kontextu odolnosti, malý úvod a šesť pilierov, ktoré k odolnosti vedú.

Náš život je tvorený pestrými zážitkami, skúsenosťami a situáciami, do ktorých sa dostávame. Niektoré z nich môžeme ovplyvniť a rozhodnúť sa, čo do svojho života pozveme a čo zažijeme. Stávajú sa nám však aj situácie, ktoré sú pre psychiku náročné na zvládnutie, a pri ktorých nemáme slobodu rozhodovania. Musíme sa s nimi vyrovnať, zvládnuť ich, akceptovať alebo sa im prispôsobiť. 

Prežívanie ohrozujúcich situácií je pre každého z nás iné. Okrem osobnostnej výbavy má zásadný vplyv situačný kontext, momentálne emočné rozpoloženie, sociálna opora a zdroje, ktoré máme k dispozícii.

Psychická sila a odolnosť sa prejavia, keď dokážeme: 

• Zvládať neúspech, nerútiť sa, snažiť sa poučiť z vlastných skúseností. 
• Uvedomovať si samých seba, zbytočne sa nezaťažovať hanbou a vinou kvôli preberaniu zodpovednosti za iných.
• Vedieť vyjadrovať svoje pocity a želania, stáť si za nimi a odmietať prehnané požiadavky okolia.
• Vidieť seba samého v skutočnom svetle, poznať svoje silné aj slabé stránky, bezpodmienečne sa prijímať.
• Vyžadovať rešpekt a zároveň rešpektovať druhých, neponižovať sa, ani sa nepovyšovať.  
• Byť si vedomý svojho dosahu, kontroly, moci a vytyčovania hraníc.  
• Vnímať to, čo život prináša z pohľadu možností a toho, ako to meniť vo svoj prospech. 
• Zvoliť si zmysluplný a realistický cieľ a smerovať k nemu.  

Strpieť trápenie?

Keď sa usilujeme o zdolávanie prekážok, potrebujeme nadobudnúť odhodlanie a spoľahnúť sa na duševnú odolnosť. V psychológii sa o duševnej odolnosti hovorí ako reziliencii, vďaka ktorej sa človek vyrovnáva s nepriaznivými podmienkami, ktoré ho postretnú v priebehu jeho života. Odolnosť môžeme rozvíjať na úrovni zručností, keď sa rozhodneme pre stratégie, ktoré sú zamerané na riešenie problému. Aktívny prístup umožňuje spoliehať sa na svoje vlastné zdroje pri zvládnutí situácie, alebo nachádzať zdroje podpory v externom prostredí. 

ŠESŤ PILIEROV ODOLNOSTI 

1. Prispôsobovanie – nutnosť prežitia

Bez zmien sa nedá napredovať a rásť. Byť otvorení a mať odvahu experimentovať nám pomáhajú výzvy. Ich zdolávaním si dokazujeme svoje kvality a hodnotu. Keď zistíte, že sa bojíte zlyhania, a preto sa zmenám vyhýbate, nájdite spôsob, ako prekračovať vlastný tieň a trochu riskovať. Čo najhoršie sa môže stať? Že stupíte mimo? Aspoň objavíte niečo, čo ste nečakali.  

2. Nezdar – cenná učiaca sa skúsenosť

Stáva sa vám, že nevychádzate zo svojej komfortnej zóny kvôli strachu, aby ste nevyzerali hlúpo, nestrápnili sa, neboli za debila alebo kravu? Z detstva si dobre tieto pocity pamätáme. Nemáme radi, keď sa nám niečo nedarí, ohrozuje to náš sebaobraz. Pomáha preštelovať hlavu. Ak je vaša myseľ nastavená tak, že aj malé neúspechy považujete za skutočnú prehru – vstúpte jej do toho. Bez omylov a pokusov nie sú zdarné experimenty. Väčšina veľkých úspechov sa skladá z 80 percent zlyhaní a len 20 percent predstavuje vytúžený výsledok. Hor sa napĺňať tento nepomer. 

3. Vo mne viac ako okolo mňa 

Spochybňujú vás ľudia okolo a nechávate sa nimi ovplyvňovať? Mám na to dobré krédo od Susan Jeffers: „Ak sa rozprávate s ľuďmi, ktorí vždy zavrhujú vaše nové príležitosti, nie sú to dobrí ľudia na rozhovor. Zdvorilo sa poďakujte a choďte za niekým iným.“ Váš cieľ a to, čo chcete, je rozhodujúce. Nie to, čo si o tom niekto myslí. Bez viery v seba nemožno napredovať. Nájdite spôsob, ako posilníte a podporíte samých seba. 

4. Pozornosť zásadne na silných stránkach 

Máte dokonalý zoznam toho, čo sa vám nepodarilo a kde zlyhávate? Dobre, teraz si vyrobte listinu úspechov a toho, za čo môžete byť na seba hrdý. Nemusíte ignorovať svoje tienisté stránky, len ich nedávajte do popredia pred tie, ktoré sa starajú o to, aby ste postupovali vpred. Už máte všeličo za sebou, rovnako tak všeličo pred sebou. Čo sa hodí beriete so sebou, čo nie, nechávate tak. Závažia minulých nepodarených pokusov zo seba zhoďte a chystajte sa nabrať nové skúsenosti, pri ktorých využite to najlepšie, čo je vo vás. 

5. Menej vzdorovať, viac akceptovať

Sú okolnosti, ktoré nemôžeme ovplyvniť ani zmeniť. Môžeme si dovoliť byť smutný, sklamaný, ale nesmieme zabúdať na starostlivosť o vieru vo vlastné schopnosti, že nájdeme spôsob, ako veci zvládneme. Kúpať sa dlho v sebaľútosti spôsobí, že zapáchame zúfalstvom, ktoré roznášame okolo seba a podľa toho na nás ľudia reagujú. Ísť a niečo malé urobiť je dobrý spôsob na umlčanie vnútorného kritika. 

6. Zdroje sú v ľuďoch okolo 

Na koho sa môžem obrátiť, kto ma podrží, podporí, pošťuchne, v dobrom vyprovokuje…? Ako mám vybudovanú svoju záchytnú sociálnu sieť z ľudí, ktorým dôverujem? Nemusia ich byť zástupy, ale byť osamotený je signál, že si nikoho nepúšťam bližšie k sebe. To nie je dobrá obrana. Mať sa komu vyžalovať aj pochváliť je zdravé a potrebné, sme sociálne bytosti. 

Čo s vašimi odpoveďami z úvodu?

Keď ste si úprimne odpovedali, získali ste prehľad o tom, ako to máte vo svojom živote. Umožňuje vám to byť samým pre seba prirodzenou autoritou. Sebapoznanie posilňuje sebaistotu a vy sa potom nestrácate v pseudopotrebách a zavádzaní samého seba. To, čo vnímate, že nie je uspokojivé, je indikátor na to, aby ste hľadali spôsob na naplnenie, vyriešenie, objavenie, pustenie, zrevidovanie… V tom sú veľké zdroje sily a chuti zdolávať prekážky a byť proaktívni. 

Príspevok Šesť pilierov odolnosti a vnútornej sily zobrazený najskôr Life koučing.

Máme rozmazané hranice. Izolácia spôsobuje, že nie je taká jasná deliaca čiara medzi tým, kde je práca a kde sme doma sami za seba a svoje vzťahy.  

Romantická predstava toho, ako si väčšmi užijeme partnera je zničená realitou. Neboli sme zvyknutí na toľko spoločného času. Ako hľadať jeden druhého, keď sme tak blízko pri sebe? 

Nepôjde to bez času pre seba. Potrebujeme venovať pozornosť svojim individuálnym potrebám a záujmom. Bez vlastnej identity a autonómie sa strácame v tých druhých a ťažko sa nám obhajujú vlastné nevyhnutnosti. Bez toho, aby sme našli seba, nenájdeme tých druhých. 

Nastavte si meradlo času pre seba 

Každý človek má svoj index času stráveného osamote. Oplatí sa preskúmať, aký a koľko času to je, ktorý vás udrží v pohode a rovnováhe so sebou, a potom aj s ostatnými. V závislosti od extrovertnej alebo introvertnej tendencie to môže byť chvíľka, alebo aj hodiny, než si vyčistíte hlavu. 

Zozbierané obsahy zvonka potrebujeme nejako potriediť, premyslieť a nájsť im miesto v našom vnútornom úložisku alebo ich vyradiť na recykláciu. Potrebujeme samým sebe načúvať, nechať myšlienky bežať až do konca, dať priestor svojim úvahám bez cenzúry. Bez času pre seba sa to nemôže diať. Keď sme zahltení, nevyznáme sa v sebe, máme citlivejší prah trpezlivosti a sme popudliví. A pritom to vôbec nesúvisí s tými druhými, oni nám poslúžia iba ako hromozvod. Aby sme dokázali čeliť aj bolestným emóciám, potrebujeme bezpečný vzťah. Najskôr ten so sebou samými, a potom sa môžeme cítiť bezpečne aj s ostatnými.  

Čo to je, „čas venovaný sebe“? 

Najskôr si ujasnime, čo to nie je. Nie je to čas venovaný činnostiam, ktoré robíte bežne, a ktoré by ste aj tak robili. Aktivity týkajúce sa hygieny, spánku, jedla a podobne, si môžete vylepšiť a spríjemniť, ale nie je to pravý čas iba pre vás.

Počas chvíľ pre seba neriešite pracovné ani rodinné záležitosti, žiadnu operatívu, starostlivosť, obetavosť, záchranárstvo… Čas pre vás sa riadi heslom: Nič nemusíte a všetko môžete!

Ako na to

Potrebujete si vyčleniť v diári minimálnu možnú časovú kvótu, ideálne na dennej báze, ale keď to nejde, tak na týždennej. Až čas zapísaný v diári ako váš osobný sa má šancu uskutočniť. Pokým tam nemá svoje miesto, vytlačia ho iné veci. Na začiatok sú ideálne dve hodiny týždenne, aby ste efekt napojenia na seba zavnímali a mali z neho pôžitok. Možno nebudete hneď osviežení a radostní, ale rozdiel v prežívaní nastane. Keď sa dostaví radosť a dobrý pocit z príjemnej aktivity, ktorú ste si vybrali podľa seba, vaše telo sa uvoľní. Následne hlava a potom aj vy ako celok zložitej bio-psycho-sociálnej bytosti. 

Čomu sa budete venovať? 

Hovoríte si, že vôbec neviete, čo by to mohlo byť, aby ste boli sami so sebou? Od klasických odporúčaní na pohyb, tvorivosť, meditovanie a podobne, si viete pomôcť zoznamom. To môže byť vaša prvá investícia do času pre seba. Začnete premýšľať nad vecami, ktoré vás tešia, alebo vás v minulosti tešili. Potrebujete to dať na papier, nemá sa to preháňať iba tak v hlave. Napíšte si, z čoho máte radosť, pri čom si oddýchnete. Zahrňte tam aj veci, ktoré vyskúšané nemáte, ale lákajú vás. So zoznamom pracujte nepretržite, zbierajte naň čokoľvek, o čom predpokladáte, že to bude pre vás radostné, zábavné, obohacujúce. Zostaňte otvorení voči čomukoľvek, pri čom by ste si mohli potvrdiť dobrý pocit zo seba, buďte zvedaví a spontánni.

Prečo sa vám to oplatí? 

Vďaka tomu, že svoje myšlienky necháte voľne plynúť a netlačíte na seba, odovzdávate časť vecí na riešenie vášmu podvedomiu. Ono pracuje kreatívnejšie, lebo menej používa racionálnu cenzúru a nezavrhuje možnosti hneď v zárodku. 

Venovať si chvíle pre seba  znamená tiež cítiť naplnenie bez nutnosti podávať výkon a o niečo sa snažiť. V odstupe a s ušetrenou energiou sa vám ľahšie rozhoduje a nepozerá na svet takými kritickými očami. 

Keď sa vstrebe a potriedi váš nazbieraný obsah myšlienok a emócií, cítite sa oveľa príjemnejšie a veselšie. Spoločný čas s partnerom aj ostatnými ľuďmi si potom väčšmi užívate. A má to ešte jednu veľkú výhodu. Budete mať menšiu tendenciu rozprávať o problémoch a o tom, čo ich spôsobilo. Tým si ušetríte zbytočné obvinenia a výhovorky voči sebe i voči druhým. Keď máte v sebe upratané, s väčšou ľahkosťou rozprávate o riešeniach a o tom, čo chcete. Lebo to už máte so sebou prebraté a nemotáte sa v tom. Nechcete od druhých, aby sa presne trafili do toho, čo je pre vás dobré. Viete to najlepšie iba vy sami.

Príspevok Ako hľadať jeden druhého, keď sme tak blízko pri sebe? zobrazený najskôr Life koučing.

Každého osobný návod na použitie sveta dostal v posledných týždňoch poriadne na frak. Naše fungovanie sa práve mení závratným spôsobom. Chce to od nás rýchlu modifikáciu mentálneho návodu ako ďalej s prežitím, sebarealizáciou a ďalšími víziami. Sme konfrontovaní s tým, že náš mentálny aparát nie je práve geniálne vybavený na to, aby prišiel zo dňa na deň o pohodlie, roztopaše a istoty a s ľahkosťou naskočil do zmien. Vytvorili sme si mnohé komplikované spôsoby multitaskingového fungovania, ktoré teraz potrebujeme zjednodušiť. Napríklad tým, že si nastavíme pravidlá uľahčujúce flexibilne reagovať na podnety zvonka bez toho, aby to destabilizovalo našu vnútornú krajinu.

Delím sa o šesť vecí, ktoré považujem za kľúčové pri tom, aby sme v plnej mentálnej sile zdolávali prekážky.  

Stráženie pozornosti

Vypláca sa nám bdelosť, pokiaľ ide o správy z médií a sociálnych sietí, rovnako tak v rozhovoroch s ľuďmi. Ľahko sa bez kritického myslenia a zdravého rozumu stratíme v chaosnej spleti obsahu, ktorý je nehodnotný a manipulatívny. To nás stojí príliš veľa energie, rozbíja sústredenosť a navodzuje neistotu a spochybňovanie. 

Chce to zásadovo eliminovať všetko, čo vnímame ako toxické, čo nám náladu sťahuje nadol a čo nás zahlcuje. Venujme plnú pozornosť ľuďom, ku ktorým patríme, a s ktorými tvoríme svoj život. Buďme v spojení s tými, s ktorými hodnotovo rezonujeme. Dovoľme si svoju pozornosť venovať iba veciam a udalostiam, ktoré si starostlivo vyberieme. Z nich získame veľa pozitívnej energie a odolnosti čeliť nekvalitným „obsahom“.

Revízia hodnôt

Keď sa chceme upokojiť a žiť naďalej spokojný a zmysluplný život, potrebujeme sa stíšiť a spojiť so svojím srdcom. Toto prepojenie nám umožní vidieť svoju hodnotu, zmysel života a možnosti, ktoré máme. Iba napojení sami na seba a svoje hodnoty si môžeme veriť a vidieť, v čom sme dobrí a čo môžeme ponúknuť ostatným ľuďom, aby sme boli užitoční spoločenstvu.

Byť ukotvení iba v hlave nestačí. Potrebujeme naplno zapojiť emócie, ktoré nás podporia v láskyplnosti, dobrotivosti, empatickosti, veľkorysosti, ľudskosti, úctivosti, rešpektovaní, tolerovaní… 

Chránenie hraníc

Hranice sú skúškou našich vzťahov. Potrebujeme ich vytyčovať, chrániť a dávať o nich vedieť. Tým, že hovoríme jasné nie a jasné áno v súlade s naším hodnotovým svetom a presvedčením. Niekto však chce počuť iba naše áno. My ale potrebujeme okolo seba ľudí, ktorí rešpektujú aj naše nie.

Bez pevných hraníc sa cítime nenaplnení a nenasýtení. Nevieme totiž, kde je deliaca čiara medzi tým, čo potrebujeme, čo k nám patrí a čo už nie. Každý sme zodpovedný za svoj život a nemáme ho vkladať do rúk nikoho iného, ​​tobôž sa dať zmanipulovať ľuďmi, ktorí by to chceli využiť vo svoj prospech.

Súcitnosť so sebou

Pod vplyvom aktuálnej situácie sme znásobil tlak na samých na seba. Máme od seba očakávania, že napriek všetkému podáme hrdinské výkony. To nie je vždy možné. Potrebujeme byť realistickí a vedieť odhadnúť, kedy už idú veci na úkor nás. Bez súcitu a empatie voči sebe sa môžeme položiť na lopatky. Aj keď si môžeme prísť zraniteľní, väčšmi než kedykoľvek predtým, potrebujeme byť pravdiví, otvorení a úprimní. Zaujať vyhranený postoj, keď sa s niečím nestotožňujeme a tak si preukázať rešpekt voči sebe. 

Zároveň z úcty k sebe potrebujeme byť v určitom zmysle prísni a pýtať sa sami seba: čo teraz čítam, čo teraz počúvam, do čoho sa teraz zapájam? Starám sa o blízkych, pomáham ako môžem a robím prácu, ktorú potrebujem urobiť? Alebo venujem pozornosť niečomu deštruktívnemu, čo ma vyčerpáva?

Disciplína a umiernenosť

Pokoj je naša nevyhnutnosť, pretože keď sme vystrašení, sme paralyzovaní a je pre nás náročné vystúpiť z tohto stavu a byť konštruktívni. Keď míňame energiu na zbytočné mentálne a emočné vojny, nezostane nám na veci, ktoré sú zmysluplnejšie. Napríklad venovať sa sebe a tomu, pričom rastieme, lebo prekonávame samých seba.  Únikmi do situácií, ktoré nás rozptýlia a zabavia, sa iba zdržiavame. Na okamih sa oklameme, ale aj tak príde frustrácia a zlý pocit zo seba, ktoré sa okolo nás obtočia a nedajú nám dýchať.  

Popri mentálnych aktivitách sa nám denne hodia aj také, pri ktorých sa zapotíme a uvedomíme si svoj dych. Čokoľvek, čo sa v našom nervovom systéme za posledných dvadsaťštyri hodín usadilo, dokáže hlboké vedomé dýchanie utíšiť a vyčistiť.

Vďačnosť nadovšetko 

Vďačnosť nie je iba morálna povinnosť, je to aj vlastnosť, vďaka ktorej sme schopní rozpoznať, oceniť a adekvátne reagovať na určitú situáciu. Vďačnosť orientovaná na iných ľudí súvisí so šťastím, duchovnou rovinou našej existencie a so zmyslom života.

Okrem robenia si zoznamu vecí, za ktoré ste vďační, to môžeme skúsiť aj inak. Predstavte si, že niečo vo vašom živote nie je: premýšľajte o tom, aký by bol váš život, keby v ňom chýbali istí ľudia, situácie alebo pozitívne veci. Pocit, že vám niečo chýba, vás dovedie k vnímaniu pravej hodnoty vecí a ľudí.

Každý deň máme na výber

Nech sme v akejkoľvek situácii, môžeme a vieme sa správať tak, ako sa sami rozhodneme. Mám rada aforizmus, ktorý hovorí o tom, že život je krásny preto, lebo v každej chvíli nám umožňuje začať ho žiť znovu.

Príspevok Šesť tipov na mentálnu revitalizáciu zobrazený najskôr Life koučing.

Život sa nám znenazdajky zmenšil a prináša veľa nezodpovedaných otázok. Právom sa cítime preťažení. Pocit, že je toho na nás zrazu priveľa pramení z veľkosti krízy, ktorá nás zasiahla. Je to, ako keby sme neustále kráčali pod mrakom, z ktorého na nás prší. Sme už celí premočení, drkoceme zubami a radi by sme sa ponorili do horúceho kúpeľa, ale vyslobodenie spod dažďa je v nedohľadne. Máme strach, ako to celé zvládneme a či to vôbec dokážeme. Neexistuje žiadna garancia, že všetko vysušíme do pôvodného stavu. 

Teraz nám pri mnohých veciach nie je jasné, čo musíme urobiť. Hlave to nahráva na krízový stav a rada s nami hrá hru na KTO Z KOHO. 

Mám tri techniky, ktoré by ju mohli porážať v jej taktike zneisťovať nás.

Mentálne džudo

Aj keby sme chceli, nedokážeme vytlačiť všetky nebezpečné a stresujúce myšlienky von zo svojej hlavy. Jednoducho sa to nedá, lebo myseľ to nedokáže. Je skonštruovaná nepretržite niečo šrotovať.  Darmo jej nariadime: „Nechcem sa zamýšľať nad týmito negatívnymi vecami! Nechcem myslieť na to, aká si prídem bezmocná a frustrovaná.“ Výsledkom je ešte väčšia nemohúcnosť. Vždy, keď si povieme: „Nechcem na to myslieť!“ v podstate sústredíme viac energie na podporu negatívneho stavu svojej mysle. 

To, aké myšlienky hlave na šrotovanie ponúkneme, máme vcelku v moci. Úvahy, ktoré sú kritické, negatívne, zlostné, depresívne alebo strašné, našu energiu prudko znižujú. Spacifikovať ich dokážeme ako džudista, ktorý ovláda techniky na porazenie aj silnejšieho protivníka. Ten grif je prostý. Keď nás pochmúrnosť prepadne a my si uvedomíme, že nás to ťahá niekde, kde sa bude rozmáhať katastrofický scenár, ponúkneme hlave inú agendu. Môžeme si spomenúť na radostný zážitok z dovolenky, prečítať si pasáž z obľúbenej knihy, pustiť si podcast, seriál, ísť niečo variť, tvoriť, robiť alebo zavolať priateľovi, ktorý nám zdvihne náladu. Akýkoľvek zdroj myšlienky alebo pocitu, ktorý dokáže vytvoriť pozitívny mentálny obraz, sa ráta. 

Tak, ako chmaty v džude, aj chmaty v hlave potrebujeme trénovať, aby sme boli pohotoví a predvídaví. Vďaka pozitívnej taktike si dokážeme privolávať vďakyplný stav mysle, aktivovať empatiu, láskavosť, súcit, pochopenie a toleranciu. 

Mentálna posilňovňa

Keď si budujeme osobnú silu, balansujeme na hranici medzi tým, ako sa snažíme prekonať svoju slabú vôľu, a tým, ako sa snažíme nespadnúť do priekopy. Radikálne potláčanie slabej vôle môže vyvolať silné mentálne bolesti, preto nemá význam robiť to nátlakovo. Je to kontraproduktívne a stojí nás to príliš veľa energie. Vieme ísť na to sofistikovane. Slabá vôľa miluje premýšľanie, rozjímanie, analyzovanie a krčenie ramenami. Akonáhle to všetko začneme dávať na papier a vykladať z hlavy von, ukážu sa nám možnosti, že môžeme niečo, hoci malé, podniknúť. Takto porazíme slabú vôľu bez použitia sily. Stačí sa do niečoho pustiť a nadobudneme pocit, že sme opäť pánmi svojho osudu. 

Väčšia časť úzkosti, ktorá nás dokáže ochromovať, je spôsobená tým, že nerobíme nič pre to, aby sme to zmenili. Všetky tie hypotetické problémy a obavy vyrábajú rezignáciu. Akonáhle sa im postavíme a niečo, aj malé, podnikneme, neprídeme si takí nemohúci. Činorodosť dobre odbúrava pochybnosti.

A hoci toho teraz nemôžeme veľa podniknúť, vieme plánovať, strategicky premýšľať, učiť sa niečo nové a pripravovať sa… Môžeme si tvoriť myšlienkové mapy a snovať stratégie. Keď príde čas naplno sa pustiť do práce, budeme pripravení. 

Mentálna elektráreň

Keď si všimneme, že sme nesústredení, roztržití, alebo vynechávame svoje záväzky, môžeme sa spoľahnúť, že sa hlási o slovo nedostatok motivácie. Vytratí sa zanietenie a chuť, už nevenujeme náležitú pozornosť svojej činnosti. To má za následok, že naše úsilie ochabne a budeme ešte menej aktívni. Dostaví sa paralýza: necítime sa motivovaní, pretože nič nerobíme, a nerobíme nič, pretože nemáme žiadnu motiváciu. Zbavím vás ilúzie, že potrebujete čakať, kým vás niečo začne motivovať. To nenastane, pretože motivácia vychádza zo samotnej činnosti. Ak chcete mať prísun energie z činorodosti, potrebujete pozorne sledovať, či robíte načas a pravidelne to, k čomu ste sa zaviazali a čo ste čo si stanovili. 

Zakaždým, keď nedodržíte slovo, ktoré ste dali samým sebe, podkopávate svoju vlastnú autoritu. Potom sa musíte rafinovane obhajovať, načo spálite zbytočne veľa energie. Lepšie je ísť a urobiť čo treba, než hľadať dôvody, prečo sa vám práve teraz nechce. V disciplíne je sloboda, aj energia, ktorú môžete vkladať do ďalších vecí. Ja sa riadim zásadou, že keď bežím hore kopcom, môžem to vzdať  toľkokrát, koľko chcem, ale moje nohy sa majú stále hýbať. Ako vrtuľa na veternej elektrárni.

Lúčim sa s vami s povzbudením, že všetku tú silu a nádej, ktoré tak veľmi potrebujeme, musíme hľadať vo vnútri nás, nie niekde vonku.

Príspevok Ako udržiavať mentálnu energiu vysoko zobrazený najskôr Life koučing.

Mentálna sila dokáže chaotické myšlienky robiace poplach spacifikovať. Potrebuje od nás, aby sme boli vnímaví voči tomu, čo sa s nami tu a teraz, v tomto momente deje a dopriali si čas, než na to zareagujeme. Mám na mysli  stotinky, nie odchod do bunkra s konzervami. Pokým vypáli ako prvá amygdala (najstaršia časť mozgu), na vedomé uvažovanie a konštruktívne možnosti nezostane priestor. Automat plazieho mozgu sa mi hodí skutočne iba vtedy, keď ma naháňa v lese poľovnícky pes, lebo si myslí, že som dvojnohá srnka. Ja vtedy potrebujem ozlomkrky utekať, jačať a nájsť jeho majiteľa. Ešte by som mohla na neho zaútočiť, ale keďže som pacifistka, tak radšej lámem svoje bežecké rekordy. 

Keď som premýšľala, na čo sa chcem v dnešnom blogu zamerať, uvedomila som si, že som už o veciach, ktoré vám chcem na statočné a odvážne prežívanie odporúčať, písala. A tak som z doterajších mojich blogov vybrala 5 tém, ktoré by sa mohli proti paralýze z analýzy hodiť. Na strach neraz zaberá to, že myšlienky majú inú prácu, než vyrábať najhoršie možné verzie katastrof.

 Vykúpiť sa zo zajatia vlastnej bujarej negatívnej predstavivosti spočíva v tom, venovať pozornosť niečomu užitočnejšiemu a radostnejšiemu, než obavám. V tomto blogu nájdete päť tipov na pokorenie nanič myšlienok. 

Emócie sa nedajú oklamať ani odbiť. Majú svoj vlastný spôsob, ako nás prinútia brať ich na vedomie. Oplatí sa vedieť, ako na ne. Aj strach je emócia – pripisujeme jej negatívny význam, ale potrebujeme ho.

Nádej je úplne niečo iné ako obyčajné želanie či takzvané pozitívne myslenie. Nestačí len pohodlne sedieť, mať pozitívne myšlienky a silno si priať, ako by malo vyzerať niečo, na čo si nárokujeme.

Šesť jednoduchých tipov, ako v sebe zrodiť aspoň na čiastočného optimistu alebo menšieho pesimistu 🙂 

Prevencia je o jednoduchých veciach. Dan Gilbert, jeden z autorov významnej štúdie o šťastí radí: „Hlavné je byť oddaný niekoľkým jednoduchým typom správania: meditácii, telesnému cvičeniu, dostatočnému spánku, altruizmu…“ 

Príspevok Ako udržať hranicu medzi strachom a odvahou? zobrazený najskôr Life koučing.

Krízový stav v nás vzbudzuje pocit ohrozenia, úzkosť a neistotu. Naša myseľ tomu priradí automaticky vysokú prioritu a začne sa tým intenzívne zaoberať. Tým sa aktivuje sklon k negativite, lebo hlava sa začne zapodievať problémami a vytvára negatívne emócie. Tie na seba strhávajú pozornosť a nútia nás vytesniť všetko ostatné. Celá naša pozornosť sa zameria iba na problém a všetko ostatné ide do úzadia. 

Nikto z nás sa so situáciou, ktorá sa práve odohráva s Korona vírusom, doposiaľ nestretol. Napriek tomu vieme pre svoje fyzické aj mentálne zdravie niečo urobiť. Spísala som päť tipov na zostrojenie „mentálneho hasiaceho prístroja“, ktorý môže poslúžiť na vypäté záťažové momenty spojené s COVID-19. 

Je statočné priznať si, že sa bojíme

Prežívať strach, obavy, paniku, frustráciu, hnev, úzkosť, bezmocnosť, zraniteľnosť… je úplne normálne a ľudské. Sme tak skonštruovaní, aby nás tieto pocity chránili a viedli k zodpovednému, ohľaduplnému, empatickému, tolerantnému, akceptujúcemu a ľudskému správaniu. Nie je vhodné, ani zdravé tieto emócie potláčať alebo predstierať, že ich nemáme. Patria k nám a pomáhajú nám prežiť. Byť si ich vedomí a legitímne ich priznať je hrdinskejšie, ako sa nechať nimi vláčiť. Pseudo odvážlivec, z ktorého sa stane emočná nášľapná mína explodujúca už pri malom dupnutí nie je prototypom udatnosti. 

Nešírme toxické reči  

Pozor na negatívnosť a nepriateľstvo. Pravdaže, je ľahšie niekoho napáliť, zneistiť, skritizovať, znemožniť, strápniť, uraziť, zosmiešniť…, než potešiť, rozveseliť, podporiť, inšpirovať a šíriť nádej a optimizmus. 

Myslieť pozitívne (nie natieraním všetkého na ružovo), byť láskaví, ohľaduplní, súcitní a zhovievaví voči svojmu prežívaniu aj voči prežívaniu ostatných, prispieva k lepšej nálade a atmosfére v užších aj širších kruhoch. Zdieľať pozitívne emócie nič nestojí, a dokáže to veľké preventívne veci – neutralizovať negatíva a udržiavať nádej. Láskavosť je ten správny vitamín v každej chvíli.

Pozor na to, na čo sa teraz vrhneme 

Keď sa nedá vysporiadať so stresom tak, ako sme zvyknutí, lebo nemôžeme do fitka, sauny, na kultúru, do spoločnosti, dajme šancu novým aktivitám. Nemusia byť plnohodnotnou náhradou, ale v prírode aj na webe je stále dosť podnetov, ako kvalitne a plnohodnotne tráviť čas. Môžeme skúsiť techniku mini-meditácie a sledovať päť vecí pomocou zmyslov. Ide o to naplno otvoriť všetky zmysly a pokúsiť sa nimi zaznamenať päť zaujímavých vecí, ktoré dokážeme vidieť, počuť, cítiť, ochutnávať, a ohmatávať. Prehĺbime si tak sebavnímanie a sebauvedomenie, čo nás väčšmi napojí na seba.

Kŕmiť sa striedmou stravou bohatou na dobré nutričné hodnoty platí tak pre klasický metabolizmus, ako aj pre duševný. Zaťažovanie oboch nezmyslami a nezdravými vecami sa nám neskôr vypomstí. Nedávajme svojej hlave dôvod myslieť si, že nie sme fit, pokiaľ to tak nie je. 

Vhupnime do dňa s dobrou náladou

Napríklad, začínajme ráno s otázkou pre seba: „Ako môžem do dnešného dňa aktívne priniesť viac pozitívnych chvíľ? Ako sa z neho môžem viacej tešiť? Čo viem urobiť pre blízkych, aby boli v pohode aj oni?“ Ide o maličkosti, nemusí to byť nič veľké. Tie malé skutky pozornosti a činorodosti potom tvoria „materiál“ na tréning vďačnosti, kedy si večer zosumarizujeme tromi vetami, za čo sme v ten deň vďační. Nahradenie zvyčajného povzdychnutia „Čo ma dnes zase čaká!“ týmito otázkami prináša rýchly efekt, lebo pozornosť sa zameriava na to, čo sa dá robiť, namiesto lamentácií a sťažovania. 

Využime krízu pre seba 

Na čo dobré by mohla súčasná negatívna a ohrozujúca situácia poslúžiť? Už ste nad tým dumali a rozprávali sa o tom s niekým? 

Vychádzajme z toho, že sme tu vďaka našim predkom, ktorí sa dokázali adaptovať. Môžeme sa spoľahnúť, že nám genetická lotéria nadelila adaptačné schopnosti a je na nás využiť ich čo najlepšie, nech sa naši potomkovia za nás nemusia hanbiť. Premýšľanie a hĺbanie v situáciách, kedy hľadáme zatiaľ neobjavené riešenia pomôžu vzniknúť niečomu novému a dobrému. Vo vzťahu k sebe, aj k svetu.

Pevné zdravie prajem, drahí priatelia. Veľa ľudskosti, solidarity a všetkého zmysluplného z prejavovania našich lepších JA. 

Príspevok Dajte hlave dobré dôvody na zvládnutie krízy zobrazený najskôr Life koučing.

Našu ženskú krásu tvorí predovšetkým to, že sa do nej premietajú naše najvyššie city.

Dokážeme napríklad:

1. darovať sa v láske, nielen partnerskej, 
2. použiť silu, ktorá znesie najväčšie bolesti, 
3. byť súčasne zraniteľné aj odolné,
4. bezhranične dôverovať, 
5. neúnavne pracovať a starať sa, 
6. bezpodmienečne súcitiť, byť láskyplné a nežné,
7. byť šťastné z maličkostí a vytvárať spokojnosť okolo seba
8. byť nežnejšie ako kvet, ale tvrdšie ako žula,
9. poznať dobre jedného muža a chápať ostatných,
10. prepájať prenikavú intuíciu so slovami podpory a povzbudenia.

Je veľa aj toho, čo nedokážeme. Preto tvoríme v prepojení s mužmi takmer dokonalé spojenectvá, lebo sa vzájomne krásne dopĺňame.  

Muži si povzdychnú, že nás nemožno poznať a rozumieť nám. Vraj „niekedy v sekunde vystihneme a uhádneme ich najtajnejšiu myšlienku a hneď zasa nechápeme tie najjasnejšie narážky“, ako si povzdychol M. J. Lermontov. Nuž, preto je život s nami taký vzrušujúci. A zároveň vám dávame zabrať, lebo naša schéma uvažovania a správania neraz nemá logiku. Dokonca vieme mať zmysel aj pre nezmysel. 

Milí muži, dovolila som si spísať malý manuál na použitie ženy: 

1. Rozoznávame viac farieb ako základné nastavenie Windows a baví nás mať v šatníku lososovú, purpurovú aj kobaltovú. Nie je to vada vo vnímaní. 
2. Občas kladieme otázky, na ktoré nechceme počuť odpoveď. Pokojne nás nechajte v sladkej nevedomosti. 
3. Keď sa sťažujeme, nepotrebujeme poradiť, iba to dostať zo seba von.
4. Keď čakáme, že budete jasnovidci, pokojne sa na nich zahrajte a nahlas tipujte, čo máme na mysli, keď hovoríme jedno a myslíme druhé. 
5. Áno, vzrušujú nás okrem vás aj topánky, kabelky a šperky. To preto, aby sme sa vyzdobili a prišli si atraktívnejšie pre seba, a potom aj pre vás. 
6. Bývame plné nevyspytateľných emócií a nehráme to. Iba trénujeme, ako ich vyjadrovať tak, aby sme vás nedesili.
7. Keď sme voči vám kritické, neznamená to, že vás nemáme radi. Iba z vás chceme dostať to najlepšie, čo vo vás vidíme.
8. Ak máte pocit, že ste sa pri nás a v nás úplne stratili, použite humor. Ste tými najúžasnejšími rytiermi, keď nás rozosmejete. 
9. Na radikálne feministky sa meníme iba vtedy, keď máme pocit veľkej krivdy a nespravodlivosti. 
10. Dokážeme vás milovať viac ako seba – to je naša najväčšia chyba.

Ďakujem, že ste

Prajem Vám, drahé ženy, aby ste si svoje ženské kvality užívali bez pocitov viny a rozpakov, hoci nemusia byť vždy dobre prijaté. Áno, inak uvažujeme, cítime, konáme, voniame… A práve preto nás svet potrebuje.  

Ďakujem Vám, drahé blízke aj vzdialené ženy, že ste v mojom živote a ste také, aké ste. Som na Vás hrdá. 

P.S. Prechovávajte k sebe úctu 

Jediná osoba, ktorá je pri vás nepretržite po celý život, ste vy sami. Oplatí sa preto myslieť na to, že máte žiť, pokým ste na žive – tu a teraz. Žiadne neskôr, keď budete niekým lepším a príde lepšia príležitosť. Tá býva maskovaná, aby s vami hrala hru na kto z koho. Hádajte, kto vyhrá, keď budete zbytočne veľa otáľať! Na podporu samých seba nie je potrebné nič nákladné. Stačí sa k sebe správať v každej situácii láskyplne, alebo aspoň zhovievavo. A viete, čo vás urobí ešte silnejšími? Keď sa budete povzbudzovať do nových výziev namiesto sabotovania vlastných túžob! 

Príspevok Logika ženského srdca zobrazený najskôr Life koučing.

Keď sa nechávame pri interakcii s ľuďmi unášať neuváženými a búrlivými reakciami, skončíme v hnevaní sa – na seba, aj na nich. V hneve bývame skalopevne presvedčení o mnohých veciach, ktoré v skutočnosti odzrkadľujú iba našu zlosť. Máme na ňu právo, len zlosť nás dokáže úplne opantať a zaviesť do bludiska emócií. Čím hlbšie doň prenikáme, tým ťažšie sa odtiaľ dostávame, lebo nás odvádza hlboko do zlosti. To hnevlivé sa nám usadí v hlave, akoby to už nikdy nemienilo odísť. Uväzníme sa vo vlastnej hnevlivej reakcii. 

„Hnevať sa je ako držať horúci uhlík so zámerom hodiť ho na niekoho iného. Ten, kto sa popáli ste vy.“ Buddha

Pamätám si časy, kedy som veľa uvažovala o povahe druhých ľudí. Starala som sa viac o to, čo povedia druhí a prispôsobovala sa im. Vyrábala som si zbytočné konflikty so sebou, a potom aj s druhými. Na mnohé staré spory sa teraz pozerám z pohľadu toho, koľko času som venovala zbytočným banalitám. A tomu, ako málo som si uvedomovala, čo je skutočne za mojim hnevaním sa.  

Päť kľúčových vecí, ktoré som sa o hneve naučila:

Všetko, čo nás irituje na druhých nás môže doviesť k pochopeniu seba samých.

Prečo nás dokáže na druhom niečo nesmierne hnevať? To dráždivé u iných je náš vlastný tieň – temná stránka, ktorú by sme radšej potlačili a nevideli. Cesta zmierenia vedie cez prijatie svojich dobrých aj zlých stránok. Každý z nás je vyskladaný z toho, čo je hodné obdivu, aj z toho, čo skrývame. Pred sebou to však potrebujeme priznať a byť si toho vedomý.  

Hnev môžu vyvolať nevyspytateľné nároky. 

Keď niečo očakávame, začneme si myslieť, že máme na to automaticky nárok. Z toho však môže prísť veľké sklamanie, a napokon presvedčenie, že nám bolo ublížené. Keď sa cítime zranení, tak bývame zlostní, lebo sme zraniteľní. V zraniteľnosti je však sila, keď s ňou pracujeme v rovine sebapoznania a sebaprijatia.

Zradná je pasívna agresivita v podvedomí.

Zatieňuje naše schopnosti a bráni nám v žití príjemného života. Mnohé emočné únosy, kedy intenzita prežívania vypne racio a strácame kontrolu nad sebou a situáciou, nás odvlečú do navonok neprejaveného hnevu a zlosti. Keď zostane hnev skrytý, nachádza si inú cestu, ako dať o sebe vedieť. Má rád deštruktívnosť na mnoho spôsobov. Prevenciou je otvorene, konštruktívne a priebežne vyjadrovať to, čo cítime a kde sú naše hranice.  

Je múdre smerovať hnev na problémy, a nemieriť ním na ľudí.

Hnev nás neubráni pred bolesťou a zranením, keď k nim už došlo. Zniesť bolesť bez hnevu je majstrovstvo, ktorému sa učíme vďaka všímavosti a meditovaniu. V skutočnosti záleží hlavne na tom, aby sme v sebe nachádzali silu na budovanie pozitívnych medziľudských vzťahov. V nich sa cítime v bezpečí a dôverujeme ľuďom. Vtedy sa vieme „správne“ hnevať. 

Na hnev je najlepším neutralizátorom láskavosť. 

Treba ju trénovať. Moja skúsenosť hovorí, že čím väčšmi sme láskavejší k sebe, a potom aj k druhým, tým menej pociťujeme hnev. Hnev klesá, akonáhle stúpa láskavosť. Skvelá zákonitosť robiaca z nás hrdinov, lebo takto porazený hnev sa transformuje na užitočnú energiu. 

Príspevok Ako sa nepopáliť hnevom zobrazený najskôr Life koučing.

Ako vsadiť na dobrý výber?

Nemôžem uveriť, že sa mi to zase stalo. A to som bola presvedčená, že som urobila všetky bezpečnostné opatrenia a dávala som si pozor. Naozaj to vyzeralo úžasne a verila som, že to konečne vyjde. Tušila som, že sa nemám radovať predčasne, lebo sa začalo ukazovať, že sa prispôsobujem iba ja. Vedela som, že mám byť v strehu, lenže ja som tak veľmi túžila, aby to konečne vyšlo. Zase ten istý scenár s tou istou chybou: verila som mu, lebo sa zdal byť takým skvelým človekom, ktorý ma urobí šťastnou. Ja som sa mu snažila splniť všetko, čo som mu na očiach videla, obetovala som sa pre vzťah a on? On si robil čo chcel a napokon sa zbalil a odišiel. Prečo som taká sprostá? – vychrlí krásna mladá žena jedným dychom nahnevaná na seba aj na celý svet. Prečo nemôžem stretnúť muža, ktorý by bol normálny a chcel by rovnocenný vzťah?

Kde “vziať” ideálne spojenie s niekým, koho najskôr nepoznáme?

Pri voľ­be partnera spomedzi viacerých potenciálnych kandidátov nepomôže zoznam racionálne zvolených vlastností. Oveľa častejšie sa totiž odohrá pra­vý opak – vyberajúci si zvolí človeka, ktorý by v akejkoľvek racionálnej súťaži prehral. Poznáte to, súboj medzi dvomi kandidátmi, pričom jeden je takmer dokonalý a druhý nespoľahlivý, zvykne vyhrať ten druhý, hoci ten prvý má lepšie racionálne skóre. Dôvodom je skutočnosť, že vo väčšine prípadov nás ovplyvňuje príbeh, a nie holé fakty.

Rozprávala som sa s mnohými pármi a každý z nich uprednostňoval inú verziu príbehu napríklad o večnej láske, o peniazoch, priateľstve, kontrole alebo o treste. Prefero­vané témy môžu byť racionálne aj iracionálne, sociálne žiaduce alebo nežiaduce. Ale ako najpríťažlivejší sa nám napokon aj tak javia tí potenciál­ni partneri, ktorí nám umožnia zosnovať spoločný príbeh podľa našej predstavy lásky. Je nám vtedy ukradnuté, čo nám hovoria druhí o tom, aká by láska mala byť. Preto je pre nás nepochopiteľné, keď zažívame neustále sa hádajúcu dvojicu, čo ich ešte drží pospolu. Ak však majú svoj príbeh lásky vo verzii, ktorá sa podobá na vojnový konflikt a sú s ním stotožnení, tak im to vyhovuje. A všetci okolo môžu krútiť hlavami nad tým, ako to je možné.

Kedy sadneme na lep

K úvodnému príbehu môžem z praxe dodať, že perspektívny partner nás neuloví vášňou, peniazmi alebo mocou, ale tým, že nám ponúkne (ale­bo sa nám zdá, že ponúka) spoločný príbeh lásky – takej, akú chceme. Zaľúbime sa síce do človeka, ale možno je presnejšie povedať, že sa zaľúbime do svojej predstavy o ňom. Preto sa ukazuje, že v ľúbostnom vzťahu často nie je problém v tom, akým spôsobom ľu­dia uvažujú, ale v predpokladoch, z ktorých pritom vychádzajú. 

Keď vychádzam z predpokladu, že ma ten druhý má urobiť šťastnou a moja spokojnosť závisí od toho, ako napĺňa túto úlohu, hoci o nej vôbec nemusí vedieť, tak je to „terapeutický vzťah“. Delegujem na partnera naplnenie svojej potreby, o ktorú sa mám postarať sama, ale z nejakého dôvodu to neviem alebo nedokážem a myslím si, že to niekto urobí lepšie ako ja. Ja som ochotná obetovať všetko pre to, aby bol ten druhý spokojný, ale vyžadujem za to, aby on urobil pre mňa to isté a ešte viac. A tu sa začína problém – súčasťou takýchto očakávaní býva totiž láska s podmienkou „ak“. 

Láska, ktorá si kladie podmienky, takmer vždy samu seba zničí, pretože skôr alebo neskôr jeden z partnerov nebude stačiť plniť požiadavky druhého. Mnoho partnerstiev sa rozpadne práve preto, lebo bolo založených na tomto type lásky. Zamilovanosť sa týkala vysnívanej, neskutočnej, zromantizovanej predstavy o partnerovi. 

Za vzťahmi hľadajme príbehy

Podobu vzťahov ovplyvňujú príbehy determinované minulosťou, ale aj ľuďmi, s ktorými sa stretávame v súčasnosti. Akonáhle si vytvoríme prí­beh o nejakom človeku a o vzťahu s ním, snažíme sa, podobne ako au­tor každej dobrej knihy, v tomto príbehu pokračovať konzistentným spôsobom. Nikto predsa nechce čítať knihu, ktorá si nehorázne protirečí. Po­dobne nikto nechce prežívať ľúbostný vzťah, ktorý nedáva zmysel v kontexte toho, čo sa stalo predtým. Preto vnímame nové udalosti z hľadiska starých príbehov. Súčasťou tých reakcií sú tiež vlastné predstavy o sebe. Ale často nerozoz­náme alebo neuznáme túto vlastnú aktívnu rolu v tom, čo sa nám deje. Práve preto počujeme ľudí hovoriť: „Toto sa mi stáva dokola tak isto.“

Príbehy sa často stávajú sebanaplňujúcimi proroctvami – bojíme sa, že nás partner opustí ako ten predošlý? Začneme robiť všetko pre to, aby sa to nestalo. Tá úzkosť a strach na pozadí sa postarajú o to, že robíme aj to, čo by sme nemali a neraz nevedomky nahrávame partnerovi, aby mal dôvod nás opustiť. Naše správanie a reakcie vedú druhých k to­mu, aby sa správali spôsobom, akým to od nich očakávame. Zabúdame, že v hre sú aj tie očakávania, ktoré si neuvedomujeme, alebo ktorých sa bojíme. 

Najskôr konkurz sami na seba

Bez neho sa naplnený vzťah nemôže začať diať. V prvom rade potrebujeme vyriešiť vzťah sami so sebou, aj preto, lebo so sebou sa rozísť nemôžeme, máme sa na celý život. Keď máme jasnejšie v tom, aké sú naše potreby, hodnoty a očakávania od seba, nečakáme od toho druhého, aby nám to zázračne naservíroval pri romantickej večeri. Vzťah sa tak môže rozvíjať bez nadmernej záťaže, ktorá by ho ťahala smerom k nesplniteľným želaniam. 

Najskôr sa teda deje láskyplným vzťah samého so sebou, a potom sa môže diať voči tým druhým. A za tým všetkým je na pozadí náš vlastný príbeh, v ktorom hráme svoju rolu. Výhodou je, že sme zároveň aj režisérom a ostatné role obsadzujeme podľa toho, po akom príbehu túžime. 

Príspevok Konkurz na toho pravého? zobrazený najskôr Life koučing.

Mať dosť seba samého? Nie je to nebezpečné?

Často vo svojej praxi počúvam, ako ľudí ničí, keď si hovoria: „Zajtra urobím niečo iné!“, hlavne, keď sa ani zajtra nič nezmení. Väčšinou v pozícii „leziem si na nervy“ nie je človek osamotený. Všetkým okolo – priateľom, blízkym, kolegom – jeho výhovorky po čase začínajú liezť na nervy. Býva otravné byť dlhodobým svedkom rozprávania, ako niekto premárnil možnosti, ktoré mohol využiť minulý týždeň, mesiac, rok… Všetka podpora a motivácia vyjde navnivoč, pokým chronickému sťažovateľovi nezapne, že si lezie na nervy aj on sám. Až vtedy zvyčajne pripustí, že môže svoj postoj zmeniť. 

Byť zaplavený pocitmi zlyhania a sklamania, mať plné zuby neschopnosti a nemohúcnosti – čo už len na tom môže byť podporné? Je to však dobré na to, že pred sebou prestaneme konečne uhýbať a ľutovať sa. Vďaka za to. Môže nás to konečne rozpohybovať k tomu, že prestaneme hľadať dôvody zablokovania a zacyklenia niekde vonku, mimo nás.

Kde hľadať bod zlomu?

Naše predstavy o tom, ako by mal vyzerať náš život sú v nás zakorenené veľmi hlboko. Niektoré sme pobrali po ceste, niektoré nám boli podsunuté a daktoré sme si sami vytvorili. Časom sa z nich stanú myšlienkové vzorce, ktoré determinujú správanie, a to ovládne každodenné fungovanie. Zvykneme si na to a príde nám nepodozrivé, že si podrážame nohy a sabotujeme samých seba. Návyk nerešpektujúceho prístupu k sebe sa stane automatom. Potom je otáľanie, nerozhodnosť, sebaklam a porovnávanie s ostatnými prirodzenou súčasťou nás. Vytvoríme si kontrastný protiklad k tomu, čo skutočne chceme. Staneme sa jeho rukojemníkmi, a zrazu nestačí iba chcieť ísť z toho von.

Jordan Belfort, autor knihy, podľa ktorej natočili film Vlk z Wall Street, to trefne vystihol: „Jediná vec, ktorá stojí medzi tebou a tvojím snom, je ten posratý príbeh, v ktorom si dookola omieľaš, prečo tvoj sen nemôžeš dosiahnuť.“ 

Ako skoncovať s výhovorkami?

Sú to také milosrdné náplaste na našu pohodlnosť. Objektivizujú, prečo teraz nie je ten pravý čas. Takýchto príbehov je veľa: „Nemôžem si dovoliť dať teraz výpoveď. Nemám dosť skúseností rozbehnúť vlastný biznis. Bojím sa, že prídem o peniaze. Keď o svojom nápade ľuďom rozprávam, hovoria mi, že už je tu takých služieb veľa, že bude veľmi ťažké uspieť. Viem to, moja hlava chce istoty, lenže bez riskovania sa nepohnem z miesta. Na druhej strane mám už plné zuby toho robiť prácu, ktorá ma nebaví. Neviem sa rozhodnúť, stále zvažujem za a proti a idem sa z toho zblázniť.“ 

Iba jediná osoba vie, ako v sebe zapálite iskru

Na počiatku svojej praxe som robila všetko preto, aby som sa múdro pýtala a rafinovaným prieskumom zisťovala, čo klienta napokon pohne k aktivite. Bolo pre mňa oslobodzujúce zistiť, že ľudia sú schopní uskutočniť dramatické zmeny bez ohľadu na stupeň motivácie. Vieme, že najväčšmi sme motivovaní vlastnými túžbami a želaniami, než niečím zvonka. Žiadne hrozby, sľuby, finančné odmeny, ocenenia či iné vonkajšie faktory nemajú na motiváciu taký vplyv ako mobilizácia vnútra. Bežne sa využíva, aby si človek na stupnici od 1 do 10 sám ohodnotil mieru svojej motivácie. Predpoklad je, že tí, čo sa označili 10, podniknú niečo s oveľa väčšou pravdepodobnosťou ako tí, čo sa označili dvojkou. Nie je to však tak! Mám z praxe potvrdené, že ľudia schopní výrazných zmien na úrovni správania sa pohybujú na celej škále motivačného kontinua, nielen na jeho najvyššom konci. Motivácia nemusí mať silu elektrárne či tornáda, takýto stupeň u väčšiny ľudí nie je dosiahnuteľný. Motivácia je absolútne výlučne individuálna záležitosť. 

Ako začať o zmene uvažovať

Zmena má svoje štádiá a chcieť ju razom je ako skok do vody, ktorej hĺbku nepoznáme. Môžeme vyviaznuť bez zlomeného väzu a nemusíme. Potrebujeme sa na celý proces pozrieť ako na postupnosť krokov a vymedziť si, odkiaľ začneme a čo budeme postupne podnikať. Nezanedbateľné sú dôvody, pre ktoré chcem dosiahnuť zmenu správania, rovnako ako aj klady, schopnosti, hodnoty a zdroje, na ktoré sa môžem spoliehať. V hre budú aj prekážky, ktorým bude treba čeliť, a ktoré budú vytrvalé, aby nás spochybnili. A potom nasleduje ešte niečo kľúčové: úprimná konfrontácia so sebou, či som na zmenu správania pripravená. Úrovne uvažovania nad tým budú rôzne – od: nebudem to robiť, nemôžem to robiť, môžem to robiť, budem to robiť, robím to až po ideálne: ešte stále to robím.  

Rozhýbať sa do akcie

Záujem o zmenu ešte nie je záväzok, že ju človek aj uskutoční. Čím sme bližšie k zmene dlhodobého správania, tým sme bližšie aj k vnútornému konfliktu a pochybnostiam, či chceme a dokážeme zmenu presadiť. Dôležitou stratégiou je vedomie toho, že konfliktné pocity, neistota a výhrady sú bežné, a neraz nevyhnuté. Inak by nemohlo prísť do nášho života niečo nové. Viac ako na aktívnom „vykonávaní“ zmeny sa narobíme na našom mentálnom natavení. Potrebujeme prísť na spôsob, ako skrotiť pochybnosti, neutralizovať obavy a obmedzujúce myšlienky prekrývať užitočnými. Keď toto zdoláme, omnoho ľahšie sa nám robí rozhodovacia súvaha a príprava stratégie v podobe toho, čo všetko od nás zmena chce a čo na to budeme potrebovať. 

Čo si budeme hovoriť, hlava má rada hru na to, uvažovať iba nad „proti“ a nevšímať si „pre“. Máme obavy vydať sa na vlastnú cestu za vlastnými snami, pretože sa úporne sústreďujeme iba na „čo ak“, „čo by sa mohlo stať“ a „prečo to tak nepôjde“. Pokojne premrháme veľa času útekom pred vlastnými snami namiesto behu k nim. A je to tak v poriadku, pokým sa z toho neobviňujeme.

Dostať sa do prešu nás môže doviesť k slobodnejším rozhodnutiam

Mnoho motivačných odporúčaní nás smeruje k tomu, aby sme slobodne a naplno hovorili áno všetkému, čo chceme robiť, aby sme mohli byť so sebou spokojní. Mne sa v praxi ukazuje, že často cesta vedie tadiaľ, kde si trúfneme povedať nie všetkým veciam, ktoré nám neprospievajú. Žienka z úvodného príbehu napokon zistila, že je pod obrovským tlakom naplniť očakávania rodiny usadiť sa a mať rodinu. Ona sama to tak necítila. Bolo pre ňu oslobodzujúce zistiť, že viac ako polovicu vecí, ktoré od seba chce, robiť nemusí. Nebolo by to kvôli nej, ale kvôli ostatným.  

Na počiatku sa neraz stačí popasovať s vyjasnením si, čo je to, čo od seba naozaj očakávame – my sami, nie tí druhí. Potom prichádza uvedomenie si, že netreba čakať na žiadny zázračný veľký tresk, aby nám zmenil spôsob života. Nad svojim sebaurčením máme vždy plnú moc. Rada v diskusii so sebou používam formulku: „Len ty sama vieš, čo chceš. Tvoje rozhodnutie bude mať následky. A len ty sama si môžeš zvoliť, čo urobíš.“ 

Nech žije autonómia. To je tá najväčšia hybná sila – len ju stačí aktivovovať. 

Príspevok Motivácia k zmene nemusí mať silu tornáda zobrazený najskôr Life koučing.

Prinášam podnety zo svojej praxe zo sprevádzania mužov a odporúčam päť pravidiel, ktorými sa vieme nechať viesť. Berte to, prosím, orientačne, mnohé veci som zjednodušila.

PRAVIDLO PRVÉ

V žiadnom prípade sa nepokúšajte muža zaradiť do priečinka bezcitného sebca

Pokým ide o emočné potreby oboch pohlaví, taký zásadný rozdiel v nich nenájdeme. Muži, rovnako ako ženy, túžia po pokoji, chcú cítiť radosť, potešenie, hrdosť, vzrušenie a záujem. Vyhýbajú sa bolesti, hanbe a strachu, lebo tieto pocity sú prepojené so stresom z prežitia. Chlapi vyhľadávajú spojenie, pretože im dodáva pocit bezpečia. Možno to nepriznajú, ale prajú si, aby sa ich „duše“ dotýkala iná „duša“. Hľadajú porozumenie a empatické pochopenie, pretože to im dodáva pocit, že sú videní, vnímaní a výnimoční.

Keď sa im týchto potrieb nedostáva, sú nepokojní a necítia sa šťastní. Ak už partnerku majú, a vzťah s ňou nie je naplnený, hľadajú záchranu u inej ženy alebo v niečom inom. Toto je ten moment, ktorý mužov ohrozuje – niekedy sú takí lační po niečom, čo im chýba, že sa ulakomia na náhrady. Uspokoja sa s niečím, čo im síce celkom nevyhovuje, ale povedia si, že lepší vrabec v hrsti…

Zaúraduje evolúcia, ktorá nás štedro obdarila veľkými mozgami so schopnosťou rozumieť, premýšľať a prípadne zavrhnúť naše vyvinuté biologické preferencie. Alebo im dať zelenú… Závisí od toho, podľa čoho sa rozhodneme. My ženy bývame uštipačné a tvrdíme, že muži sa často rozhodujú iným orgánom než mozgom. Ale keď budeme úprimné, ani my nie sme svätice. Napokon, niekto tým mužom asistuje…

PRAVIDLO DRUHÉ

Emocionálny mozog muža sa zásadne nelíši od ženského

Muž neustále porovnáva emocionálne nabité udalosti so spomienkami na predošlé pocitové zážitky. Rovnako ako my ženy. Aj chlapi sú zraniteľní, pretože interpretujú prítomnosť z hľadiska minulých traumatických zážitkov. Ak sa niektoré sekvencie súčasného príbehu podobajú na minulosť, tón hlasu alebo výraz tváre, amygdala automaticky vysiela poplašný signál do ostatných častí mozgu. Potom si chlap pomyslí: „Nikto si ma tu neváži“; „Nikomu tu na mne skutočne nezáleží“; „Som ponížený“; „Hrozí mi zničenie alebo pasca“.

Keď mužom pomáham, aby dokázali rozprávať o svojich zraneniach a hanbe, je to pre nich ťažké. Nemajú chuť niekoho zasväcovať do svojich zranení. Vnímajú to ako ohrozenie pocitu bezpečia.

A obávajú sa o svoju mužskú identitu, ktorej súčasťou je, že predsa neplačú a nefňukajú. Radšej budú dávať najavo hnev a budú dominantní, ako by odokrývali svoje zraniteľnejšie pocity studu a strachu. Často sa obávajú o svoj status a majú hrôzu z poníženia a straty moci. Z tohto pramení ich precitlivenosť na ohrozenie vlastnej rytierskej identity.

PRAVIDLO TRETIE

Mužovi skutočne chýba manuál na pochopenie toho, čo sa v ňom odohráva

V našej kultúre sa od mužov sa očakáva, že sa oddelia od príjemného spojenia a identifikácie s opatrujúcou matkou a rýchlo nastolia vlastnú autonómiu a telesnú nezávislosť. Preto majú chlapci málo skúseností s „jemnými“ pocitmi, ako je smútok, strach, zranenie a hľadanie útechy. Tie patria do kategórie zahanbujúcich. Stále platí, že keď sa chlapec poraní, nemá bežať za mamičkou, ale brať to ako chlap. Sama mám takú skúsenosť pri výchove syna – starí otcovia v našich rodinách sú zástancami „maskulínnej ideológie“. Radi zdôrazňujú mužskú samostatnosť, nezávislosť a silu, prejavy nehy a láskyplnej starostlivosti považujú za ženské zbrane.

Mýty typu, že chlap nepotrebuje byť emočný sú, našťastie, dávno prekonané. Bez emócií by muži nevyhľadávali ženy. Akurát, muži nevyfasovali manuál, ako rozumieť tomu, čo sa v nich odohráva. Práve intímny vzťah im v tom je nápomocný. Učia sa v ňom, ako chápať vlastné prežívanie, aj partnerkino. Povedané zložito psychologicky, partneri fungujú ako dynamické emocionálne systémy v interakcii.

PRAVIDLO ŠTVRTÉ

Muži túžia po pravej láske, len sú niekedy netrpezliví

Muži vyhľadávajú podporné a láskyplné vzťahy, pretože sa v nich cítia dobre. Vyhýbajú sa nerovným a odsudzujúcim vzťahom, pretože sa v nich cítia zle. Nie však vždy a za každých okolností. Niekde v nich sa dostáva k slovu aj deštruktívny mód, ktorý ich potom vháňa do vzťahov, kde ich čaká veľa bolesti a zranení. Bolo by to na veľký článok skúmať prečo, a Freud by mal hlavné slovo.

Pre zjednodušenie uvádzam svoju skúsenosť z praxe. Muži obmedzujú samých seba. Príliš sa zamestnávajú predstavou, čo by im mal život priniesť. Majú svoje očakávania a požadujú to, čo je pre nich (podľa nich) dobré (aj keď v skutočnosti to tak byť nemusí). Tým však bránia sami sebe, aby sa zamilovávali zdravým spôsobom, a do vhodného človeka. Bez komplikácií a trápení, nezvratných následkov a emočných jaziev.

Láska nemá byť tvrdo zaslúžená, ani sa za ňou nedá hnať. Muži bývajú netrpezliví, keď hľadajú partnerku, ktorá by ich podnecovala k rastu, ale nelipla na nich. Túžia po takej, ktorá ich nechá ísť do sveta s vierou, že sa vrátia späť. O tomto je skutočná láska, a vždy sa na ňu oplatí počkať. Muži to vedia, lenže sú lovci a niekedy si povedia, že lepšia je aspoň nejaká korisť, ako nijaká.

PRAVIDLO PIATE

Muži sú silní a odvážni a aktivujeme to v nich my ženy

Myslím si, že mužom ubližuje pretrvávajúci pohľad na nich, kedy musia byť za každých okolností a vždy silní. S tým súvisí ich zraniteľnosť. Chcú byť silní, aj im to príde prirodzené. Keď však zrazu príde okamih, kedy sú vyčerpaní a nezvládajú vysoké tempo a pokusy o dokonalosť, pocítia strach priznať sa s tým, tobôž nejakej žene. Predpokladajú, že by to vnímala ako zlyhanie, a to by ich nesmierne ranilo. A tak muži kráčajú až za hranicu znesiteľnosti bolesti, ktorú nepriznávajú. Neraz v tom uviaznu a robia kvôli tomu psie kusy. Než získajú múdrosť svojimi životnými skúsenosťami a zistia, že láska nemá žiadny protiklad. Túžia ju prinášať do každodennosti a do všetkých vzťahov, lenže zápasia s tým, že je to umenie, ktorému ich nikto neučil.

Sila a zraniteľnosť sú dve strany jednej mince. Keď na to chlapi prichádzajú, dovoľujú si priznať sa, že sú zraniteľní. To je prejavom ich sily a odvahy. My ich za to neskonale milujeme. Niekedy však spôsobom, akým nepotrebujú. Lenže to si volia chlapi sami.

Príspevok Päť pravidiel, ako mužom lepšie porozumieť zobrazený najskôr Life koučing.

Vedomejšie žiť chce našu plnú vnímavosť voči tomu, čo prežívame. Vybrala som deväť hodnôt, ktoré mi prídu nápomocné pri pestovaní si duševnej pohody a odolnosti. Ku každej hodnote som priradila tri sentencie, ktoré hovoria za všetko.

MYSEĽ A TELO SÚ JEDNO

• Fyzicky môžete byť v neuveriteľnej kondícii, ale ak nie ste prepojený duchovne, chýba vám celistvosť a to podkopáva vašu realitu a potenciál kompletného jedinca. Rich Roll
• Zdravie je stav úplnej harmónie tela, mysle a ducha. Keď sa človek zbaví fyzických handicapov a psychického rozptyľovania, otvoria sa mu brány duše. B. K. S. Iyengar
• Rozumný spôsob cvičenia, pri ktorom vydržíte a budete podľa neho pokračovať, je lepší, ako dokonalý, s ktorým skončíte. Tim Ferris

ROVNOVÁHA

• Bez ohľadu na to, čo sa okolo vás deje, neberte to osobne… Ľudia nič nerobia kvôli vám. Robia to kvôli sebe. Don Miguel Ruiz
• Sme ako presýpacie hodiny. Každé ráno sa nastavíme, že cez nás prepadnú stovky úloh, ktoré musíme zvládnuť. Neraz do úzkeho hrdla natlačíme príliš veľa vecí odrazu a priechod zablokujeme. Efektívny spôsob je iba jeden – brať veci jednu po druhej a nechávať ich cez seba prechádzať pomaly a rovnomerne ako zrniečka piesku. Pravdaže, neboli by sme dosť vynaliezaví, keby sme to nechceli okabátiť. Aj si neraz myslíme, že sa nám to darí, než sa prihlási rozhasené telesno i duševno.  Janette Šimková
• Keď hovoríš, že si nevieš nájsť čas na to, aby si zmenil svoje myšlienky a spôsob svojho života, je to rovnaké, ako keby si vravel, že nemáš čas natankovať, pretože si príliš zaneprázdnený šoférovaním.Robin Sharma

ZMYSLUPLNÁ PRÁCA

• Úspech bez naplnenia je v konečnom dôsledku neúspech. Tony Robbins
• Keď konáme slobodne, väčšmi v záujme samotnej akcie, než s postrannými úmyslami, učíme sa, ako sa stať hodnotnejšími než sme. Keď si vyberieme cieľ a s maximálnou koncentráciou sa doň vložíme, všetko, čo urobíme, nám spôsobí radosť. A keď ochutnáme túto radosť, zdvojnásobíme svoje úsilie, aby sme si ju mohli vychutnať znovu. To je spôsob, ako budeme sami rásť. Mihaly Csikszentmihalyi
• Ak sa rozprávate s ľuďmi, ktorí vždy zavrhujú vaše nové príležitosti, nie sú to dobrí ľudia na rozhovor. Zdvorilo sa poďakujte a choďte za niekým iným. Susan Jeffers

NAPLNENÉ VZŤAHY 

• Nemôžeme byť v pohode, keď sú naše vzťahy nerovné, podmienečné a deštruktívne. Musíme sa dobre postarať najskôr o ten najdôležitejší vzťah, aký vôbec máme – vzťah k sebe samému, a potom rozvíjať a zveľaďovať aj tie ostatné.  Janette Šimková
• Nekráčaj predo mnou, možno ťa nebudem môcť nasledovať. Nekráčaj za mnou, možno ťa nedokážem viesť. Kráčaj vedľa mňa a buď môj priateľ. Albert Camus
• Čím viac vypomáham, tým úspešnejším sa stávam. Úspech meriam tým, čo som spravil pre ľudí okolo seba. To je skutočná pocta. Adam Grant

SMIECH

• Jediný zmysel zlej nálady spočíva v tom, aby vám pripomenula, že myslíte nefunkčne a že  momentálne by ste svojmu úsudku nemali dôverovať ani načúvať. Richard Carlson
• Smejte sa. To je kľúč. Smiech utišuje bolesť. Každý druh humoru je prospešný, ale najviac ten, ktorý je namierený priamo proti vašim chybám a nešťastiam. Tom Hopkins
• Ak sa vám podarí rozosmiať hoci len jedného človeka, alebo zlepšiť náladu hoci len jednému neznámemu, váš deň stál za to. Vľúdnosť je jednoducho nájom, ktorý musíme platiť za priestor, ktorý zaberáme na tejto planéte. Robin Sharma

ŠŤASTIE

• Nie je nešťastie umrieť s nesplnenými snami, ale je nešťastie nesnívať… Nie je hanba nesiahať na hviezdy, ale je hanba nemať hviezdy, na ktoré by sme siahali. Benjamin Mays
• Ani poznanie všetkého neprináša šťastie, pretože na to stačí vedieť iba rozoznať dobro od zla. Platón
• Každá vaša myšlienka je buď investícia alebo náklad. Buď vás posunie bližšie k šťastiu a úspechu, alebo vás od neho vzdiali. Harv Eker

LÁSKA

• Nie ste ničím náhodným. Neboli ste vytvorení v hromadnej výrobe. Nie ste produkt pásovej výroby. Zámerne vás naplánoval, jedinečne obdaril a s láskou priviedol na zem veľký Majster. Max Lucado
• Mnohí veria, že to, čo rastie, je láska. No rastie poznanie a láska sa jednoducho rozpína, aby ho obsiahla. Láska je len vonkajší plášť poznania. Paul Young
• Lásku nestačí prijímať. Lásku treba prejavovať. Prežívať ju. Stotožniť sa s ňou. Láska je vo svojej podstate duchovné cvičenie. Janette Šimková

VIERA

• Ver, že to dokážeš, a si na polceste k úspechu. Theodore Roosevelt
• Vízia funguje, ak tvrdo pracuješ. V tom to je. Nemôžeš si niečo len tak predstavovať a pritom jesť sendvič.  Jim Carrey
• Optimizmus je viera, ktorá vedie k dosiahnutiu cieľa. Nič nemôže byť urobené, pokiaľ nie je nádej a dôvera. Helen Keller

VĎAČNOSŤ

• Na konci každého dňa si doprajte chvíľu voľna, porozmýšľajte, čo všetko sa cez deň stalo a odpovedzte na tieto tri otázky: * Čo ma dnes prekvapilo? * Čo sa dnes dotklo môjho srdca?  * Čo ma dnes inšpirovalo? Ak si budete viesť denník s odpoveďami na tieto tri otázky pravidelne každý deň, precvičíte si v praxi silu vďačnosti. Zvýši sa vaša schopnosť žasnúť, vnímať a inšpirovať sa aj tými najmenšími prejavmi láskavosti, krásy a lásky. N. Remenová
• Vďačnosť odomyká plnosť života. Premieňa to, čo máme, na dostatok. Mení popieranie na akceptovanie, chaos na poriadok, zmätok na schopnosť jasne myslieť. Môže premeniť jedlo na hostinu, dom na domov, cudzinca na priateľa. Melody Beattieová
• Zaslúžim si život – dobrý život. Zaslúžim si lásku – veľa lásky. Zaslúžim si dobré zdravie. Zaslúžim si harmóniu a blahobyt. Zaslúžim si radosť a šťastie. Zaslúžim si byť sám sebou. A zaslúžim si ešte omnoho viac. Zaslúžim si všetko najlepšie. Vesmír je pripravený podporiť ma v mojom novom presvedčení. Prijímam tento bohatý život s radosťou, porozumením a vďačnosťou. Pretože toto všetko si zaslúžim. Louise Hayová

Príspevok Deväť nekomplikovaných vecí pre radostný rok zobrazený najskôr Life koučing.

Pasce povrchnosti

Obchodníci dobre vedia, že ak sa zamerajú na to, čoho sa ľudia boja, alebo na to, ako im naplniť túžby, „dostanú ich“. Takže hrajú na správne struhy strachu alebo túžob a donútia nás nakupovať a využívať služby. Cieľ toho je prostý – presvedčiť nás, že vďaka konkrétnemu výrobku alebo službe sa budeme cítiť naplnený. Je to parádna úroveň obchodovania s našimi potrebami. Poznáte to na sebe. Musíte byť poriadne v strehu, aby sa vám nestalo, že namiesto odhalenia, skúmania a pochopenia vlastného JA, si kúpite dovolenku, niečo proti starnutiu, fľašu vodky alebo nové auto. Keď tak neurobíte, zabráni vám to cítiť naplnenie, lebo reklama je taká sugestívna, že jej veríte. Príjemné pocity sú v nej mocne zakomponované a posýpajú nás trblietkami a prachom spokojnosti, keď… si niečo objednáme.

Zatrhnúť si kšeftovanie so sebou

Často ustupujeme túžbe nadobúdania, veď máme dosť emočnej nepohody z iných vecí, než si vyrábať mentálne jazvy z nedostatku a strádania hmotných statkov. Čo tam potom, že sú to pseudohodnoty, keď vo vnútri v nás piští vzdorovité malé dieťa „chcem to, teraz hneď to chcem!“

Nemám na mysli, že by sme si nemali kupovať všetky tie veci, ktoré nám robia radosť. Ide o to, aby sme nenaleteli spŕške všetkých marketingových ponúk, ktorými sme denne manipulovaní. Je pre nás zneslobodňujúce, keď nadobudneme pocit, že iba nadobúdaním vecí môžeme byť šťastní.

Ako byť pozitívne emočne zaangažovaný na svojom šťastnom živote? 

A zároveň si držať odstup od pascí obchodovania so šťastím? Potrebujeme si uvedomiť, že iba my sami určujem, čo nás napĺňa, nikto iný. Môžeme byť otvorení rôznym veciam, a tak zisťovať, čo všetko máme k dispozícii. Potrebujem si však postrážiť horlivé prikyvovanie na lákavé ponuky bez hlbšieho skúmania ich pozadia. Niekedy za ne zaplatíme nepomerne viac, lebo si vezmú svoju daň neskôr.

Pomáhajú napríklad tieto zásady:  

1. Vyhradiť si denne čas iba pre seba. Tak sa kyvadlo mysle môže hýbať rovnovážne.
2. Naplno vnímať svoje emočné prežívanie a neodháňať pocity, že sa majú stratiť.
3. Prestať sa rozmaznávať nákupmi vecí, ktoré v skutočnosti nepotrebujeme.
4. Neunikať k extrémnym zážitkom, aby sme si kompenzovali, že veľa pracujeme.
5. Odlišovať, čo je zaujímavé od toho, čo je zmysluplné. Klásť si otázku, či je toto „to“, čo skutočne v tejto chvíli potrebujeme.
6. Každý deň si vyhradiť hodinu času na robenie niečoho zmysluplného, čo máme radi.
7. Poďakovať večer za všetko – dobré aj zlé, čo nám deň priniesol a čo nás naučil.

Všetky tie veci ako je budovanie kariéry, kupovanie áut, domov, bazénov a podobne, robíme preto, aby sme boli šťastní. Tak prečo tú honbu nepreskočiť a neísť priamo za samotným šťastím? Napríklad nadobúdaním dobrého pocitu zo svojho života a neuspokojením sa s čiastočnými riešeniami.

Príspevok Nedajte sa oblepiť pozlátkom zobrazený najskôr Life koučing.

Napadlo mi, ako sa na celý ten pretlak príprav a očakávania svojich hrdinských výkonov pozerať. Spomenula som si na päť najčastejších ľútostí a výčitiek na smrteľnej posteli. Prepáčte mi ten cynizmus, ale ja v tom vidím paralelu s tým, ako nepremrhať predsviatočný čas zbytočnými starosťami.

Tých päť najfrekventovanejších „ľutostí“ je nasledovných:

1. Želám si, aby som mal/a viac odvahy žiť život podľa seba, nie podľa očakávania druhých (rodiny, spoločnosti, priateľov).
2. Želám si, aby som tak tvrdo a dlho nepracoval/a. Aby som netrávil/a toľko času prácou.
3. Želám si, aby som mal/a viac odvahy vyjadrovať svoje pocity a svoje želania.
4. Želám si, aby som bol/a viac v kontakte so svojimi priateľmi.
5. Želám si, aby som si dovolil/a byť oveľa šťastnejší.

Čo poviete, dá sa to celkom dobre aplikovať aj na adventný čas?

Ja som si to nastavila nasledovne:

1. Ignorujem reklamy, zapájam kritické myslenie a kašlem na marketingových mágov. Pri nakupovaní používam zoznamy a vymedzený čas v priestore s masívnom manipuláciou predaja. Vďaka za online nakupovanie, som ušetrená niektorých žrútov energie :-)
2. Ohraničila som si, že v tomto čase zúžim niektoré pracovné aktivity a starostlivo si vyberám, kam pôjdem a ako mi tam bude. S ľuďmi, ktorí ma pozitívne nabíjajú som čo najväčšmi.
3. Otvorene som s blízkymi prebrala, že túžim po zážitkoch a stačí mi pod stromčekom pozvanie niekam, kde nám bude spolu krásne – od lesa po divadlo. Uistila som ich, že darčekom pre mňa je ich láska a stačí mi viac blízkosti a rozhovorov pod stromčekom.
4. Toto je môj najslabší bod – mnohé moje aktivity sú náročné na čas, o ktorý potom oberám svoje spriaznené duše. Majú so mnou veľkú trpezlivosť a povedala som si, že si dám s každým priateľom novoročný obed a naplánujem si výhľadovo, čo spolu v ďalšom roku podnikneme. Ocitne sa to v mojom diári popri iných prioritách.
5. Toto trénujem denne :-) Závisí to totiž odo mňa a keď sa pristihnem, že si v niečom bránim, tak to riešim čo najskôr. Pravidelne sa sebaspytujem, či to, čo práve chcem alebo robím, je zmysluplné pre mňa a pre ľudí okolo mňa.

Prajem Vám predsviatočné obdobie čo najväčšmi podľa vás, vašich pocitov, intuície a radosti z toho, že máte na výber.

Príspevok Päť jednoduchých vecí, ako nepremrhať predsviatočný čas zobrazený najskôr Life koučing.

Priekopník pozitívnej psychológie, Mihaly Csikszentmihalyi je „architektom“ poňatia o spomínanom stave „flow“ – tvorivom momente, kedy je človek úplne pohltený činnosťou, ktorú robí. Tento stav môžeme najlepšie pozorovať u detí – prestanú vnímať, čo sa okolo nich deje a naplno sa pohrúžia do toho, čím sa práve zaoberajú. Robia to s plným nasadením a bez kompromisov, svoju pozornosť neprerušujú. To je na harmonizáciu hemisfér nesmierne blahodarný proces. Vplyvom informačných technológií, ktoré sústredenosť a koncentráciu narúšajú, je pre ľudí čoraz náročnejšie taký uvoľnený, radostný a tvorivý stav zažívať.

Radosť ako nevyhnutná zložka pohody

Csikszentmihalyi zasvätil tridsať rokov organizovaniu výskumu na tisícoch ľudí po celom svete v snahe zistiť, čo sa deje vo chvíľach ich najväčšej radosti. Je to zásadné kvôli tomu, lebo prístup k radosti spoľahlivo neutralizuje krízové a záťažové stavy. Radosť je tiež vec, ktorá stojí za harmóniou a dáva zmysel vášmu snaženiu.

Podľa týchto indikátorov si viete skontrolovať aktivity tak, aby ste z nich vyťažili čo najviac radostných okamihov. Je na to potrebný prítomný jeden, dva alebo všetkých osem nasledujúcich faktorov:

1. Čelíte tým úlohám, ktoré máte šancu dokončiť.
2. Môžete sa v kľude zamerať na to, čo robíte.
3. Ciele máte jasné a konkrétne.
4. Prítomná je okamžitá spätná väzba.
5. Vaša angažovať a účasť sú nenútené.
6. Máte pocit kontroly nad vlastným konaním.
7. Počas aktivity neuvažujete nad sebou. Radšej myslíte na seba až po tom, čo ste splnili úlohu.
8. Pocit plynutia času je pozmenený, prestali ste ho vnímať.

Prioritou je stanoviť si priority

Mozog nemá čidlá únavy ako svaly. Vyčerpanosť šedej kôry zistíme iba nepriamo. O to viac potrebujeme dbať na to, aby sme mozog nepreťažovali.

Skúsenosti pri sprevádzaní ľudí mi ukazujú, že niekedy vedie cesta iba tadiaľ, že človek povie NIE čo najviac veciam, ktoré mu škodia. Pasce negatívnosti striehnu všade okolo a keď do nich človek opakovane padá, navodzuje mu to stav bezmocnosti a paralýzy. Pomáha na to tréning všímavosti. Potrebujete spozorovať, kedy sa vo vašej hlave začne šíriť negatívna energia. Dá sa to dobre ustáť cez „sval vďačnosti“. Keď ste namiesto vznášania výhrad, kritiky a frflania vďační, začnete si všímať iné detaily okolo seba. Odrazu si uvedomíte, čo je oceneniahodné a prínosné vo vašom živote.

Pomôcka na pozitivizmus

Neuropsychológ Riek Hanson prirovnáva „prácu hlavy“ na negatívnych a pozitívnych zážitkoch k „syndrómu suchého zipsu a teflonu“. Tvrdí, že pre Matku prírodu je dôležitejšie naše prežitie než radosť z nejakej konkrétnej udalosti, a preto máme sklony pamätať si negatívne zážitky omnoho intenzívnejšie než tie pozitívne. Ohrozenie diviakom má na nás väčší vplyv než spev vtáčika! Negatívne zážitky sa teda na nás nalepia ako suchý zips, usídlia sa nám vo vedomí, kde ich dookola vyhodnocujeme. Často práve vtedy, keď sa snažíme zaspať. („Nemôžem uveriť tomu, že mi šéf nepoďakoval za to, že som ostal v práci dlhšie kvôli projektu. Vôbec neoceňuje, ako usilovne pracujem! Obetoval som tomu už toľko času“).

Našťastie, človek dokáže vzorec opätovného upadania do negatívneho myslenia zmeniť. Čím dlhšie si podržíme pozitívny okamih vo vedomí, tým viac neurónov bude medzi sebou prenášať informácie, čo v našom mozgu vytvára vhodné prostredie pre pocit šťastia. A preto ak chceme, aby sa v nás pozitívne zážitky zachytili (a neskĺzli ako po teflónovom povrchu), musíme sa na ne sústrediť aspoň 20 sekúnd. Hanson tvrdí: „Čím viac budú vaše neuróny vysielať pozitívne informácie, tým pevnejšie prepojenie neurónovej štruktúry budú vytvárať.“

Návod je prostý: založte si denník vďačnosti, do ktorého si budete zapisovať pozitívne zážitky dňa. Nakreslite niečo výnimočné, čo ste zažili a za čo ste vďační. Alebo sa chváľte pred inými, či nahlas sami pred sebou, všetkým tým dobrým, čo vás postretlo. Každá z týchto aktivít vám zaberie aspoň 20 sekúnd a vďaka tomu, že sa sústreďujete na niečo pozitívne, sa upevnia neurónové spojenia.

Pozor na mód akvárijnej rybičky – stále v pohybe a stále bez cieľa

Pre kvalitu nášho života je rozdiel, či sa kĺžeme po povrchu a žijeme na efekt, bez hĺbky a múdrosti, alebo ideme do seba a objavujeme veci, ktoré skutočne potrebujeme. Pre dosahovanie naplneného života je nevyhnutné opúšťať „bublinu pohodlia” a vystavovať sa mimokomfortným zážitkom. Zóna pohodlia je ako jaskyňa ozvien. Jediné, čo v nej počujete, je ozvena toho, čo hovoríte. Pohodlnosť sa tiež podobá na zrkadlovú chodbu. Kam sa pozriete, tam vidíte to, čo chcete vidieť. Výsledkom je strata schopností spoznávať, vyjednávať, argumentovať, prijímať zmenu, alebo len byť uvoľnení, spontánni, autentickí…

Prevencia je o jednoduchých veciach. Dan Gilbert, jeden z autorov významnej štúdie o šťastí radí: „Hlavné je byť oddaný niekoľkým jednoduchým typom správania: meditácii, telesnému cvičeniu, dostatočnému spánku, altruizmu…“ Dodáva, že popritom nesmieme nezabúdať na rozvíjanie sociálnej prepojenosti a službe druhým.

Príspevok Ako pozitívne zmanipulovať hlavu? zobrazený najskôr Life koučing.

Postoj rozhodne

„To je pohroma, s tým sa nedá absolútne nič urobiť. Nemôžem to zvládnuť, je to môj koniec.“ Rozpráva mi rozrušená Jana, ktorá dostala výpoveď v práci. „Potrebujem nájsť spôsob, ako vyriešim odchod z práce. Chcem to zvládnuť tak, aby som nič neľutovala.“ Vypočujem si od Zuzky, ktorá je v obdobnej situácii ako Jana. Dva podobné príbehy, ale dva odlišné postoje. Môžem potvrdiť, že rozdiel v príbehoch oboch žien nie je v tom, že by jedna z nich mala menej ťažkostí na ceste životom ako druhá. Zásadný rozdiel je v sile ich nádeje.

Vnútorný dialóg, ktorý spomínané ženy so sebou vedú sa dá využiť na „diagnostikovanie“ odhodlania, ako si so situáciou poradia. Nejde len o ich predstavy, ale aj presvedčenie. Jedna si myslí, že problém, ktorú ju stretol, je zvládnuteľný a ide ho aktívne riešiť. Druhá, naopak, považuje situáciu za obrovskú prekážku, ktorá znamená pohromu.

 Sila našej nádeje

Nádej zahŕňa širokú škálu emócií ako je radosť, zanietenie či vzrušenie. Nejde však iba o prázdne nerealistické nadšenie svojou víziou. Nádej je kombináciou srdca a rozumu. Psychológ Shane J. Lopez opisuje nádej ako zlatú strednú cestu medzi eufóriou a strachom. Je to miesto, kde sa transcendencia stretáva s rozumom a obozretnosť s nadšením.

Niekedy musím svojich klientov konfrontovať s tým, že nádej je úplne niečo iné ako obyčajné želanie či takzvané pozitívne myslenie. Nestačí len pohodlne sedieť, mať pozitívne myšlienky a silno si priať, ako by mala vyzerať vysnívaná práca, bývanie, partner…

Zo skúseností môžem potvrdiť, že keď pri popisovaní toho, ako naplniť priania nepočujem zahrnutú nádej, tak sú odsúdené na zánik. Bez nádeje sa nedá stavať plán a stratégia ako ho dosiahnuť. Než sa želanie premení na niečo hmatateľné, živí ho predstava, že je to možné a dosiahnuteľné, čo sa premieta do motivácie.

Resuscitácia nádeje

Na vytvorenie podmienok k nádejnému snaženiu nestačí len si správne zvoliť cieľ. Potrebné sú aj schodné kroky, ktoré k tomuto cieľu povedú. Keď klientov na takejto ceste sprevádzam, zameriavame sa na stanovenie etapových cieľov vedúcich k celkovému (konečnému) cieľu. Vychádzam pri tom z troch základných princípov nádejného snaženia:

1. Konanie musí byť cieľavedomé.
2. Myslenie sa potrebuje zameriavať na spôsoby a cesty k vytýčenému cieľu.
3. Zdroje motivácie musia mať energizujúce pôsobenie.

Mojou úlohou je pomôcť klientovi konštruktívne vnímať situáciu, v ktorej sa nachádza, preskúmať vplyv situačných faktorov a v reflexiách vyjasniť dispozície klientovej osobnosti.

Riadim sa tým, že je nevyhnutné brať do úvahy priepasť medzi tým, kde sa človek nachádza a kde chce byť. Bez série krátkodobých cieľov, ktoré pomáhajú priepasť premostiť, nemá význam cez ňu skákať. Ako jednorázové riešenie to môže byť dobré, ale pre opakované chodenie cez priepasť je efektívnejšie postaviť most.

Pri plánovaní a hľadaní toho, ako, kedy a kde môže klient jednotlivé kroky implementovať do svojho života, sa zvyšuje pravdepodobnosť na úspešné vybudovanie mosta. Neraz to bez prípravy vhodných alternatív a záložných plánov nie je možné.

Malá autodiagnostika na záver

Výskumy Ch. R. Snydera preukázali, že schopnosť nádejného myslenia pozitívne ovplyvňuje ľudské životy. Ľudia s vysokou nádejou majú lepšie školské výsledky, sú produktívnejší, úspešnejší v kariére či športe a bývajú šťastnejší. Nádej je tiež spoločne so stabilitou a dôverou jednou z troch najdôležitejších vlastností, ktoré podľa prieskumu spoločnosti Gallup požadujú ľudia od tých, ktorí ich majú viesť.

Chcete si overiť, či patríte medzi ľudí s vysokou mierou nádeje? Keď je pre vás takýto postoj charakteristický, vyznávate tieto štyri základné presvedčenia:

• Budúcnosť bude lepšia ako súčasnosť.
• Je v mojej moci, aby sa tak stalo.
• Existuje mnoho ciest k naplneniu mojich cieľov.
• Ani jedna nie je bez prekážok.

Trinásť spôsobov, ako navýšiť vlastné kapacity pre nádej

1. Nájdite si aspoň jednu vec, ktorá vás naozaj zaujíma, a venujte jej plnú pozornosť, energiu a čas.
2. Pri stanovovaní cieľov sa uistite, že sú skutočne vaše, a nie niekoho iného, kto vám ich podsunul.
3. Na premýšľanie a debatovanie o svojich plánoch si vyberte niekoho, o kom viete, že je osoba vysokej nádeje.
4. Vytvárajte si vždy aj alternatívne cesty vedúce k vašim cieľom. Počítajte s tým, že vaša trajektória nebude priamočiara.
5. Keď zvolená cesta k cieľu nefunguje, neobviňujte sa. Poznanie, aká cesta zafunguje je učiaci sa proces, ktorý vám pomôže nachádzať tú správnu cestu pre vás.
6. Pri stanovovaní dlhodobých cieľov si nastavte méty, aby ste si mohli zadeliť snaženie do jednotlivých krokov. Na začiatku stačí začať prvým krokom a vykročiť.
7. Keď na vybratú cesta k cieľu potrebujete nejakú zručnosť, pustite sa bez otáľania do jej osvojovania.
8. Povzbudzujte sa emočne podpornými tvrdeniami a hovorte si, že to dokážete, lebo chcete!
9. Oceňujte a chváľte sa za svoje úspechy. Pestujte pozitívne sebanapĺňajúce proroctvo – ste tými, ktorými veríte, že ste.
10. Uvažujte aj o potenciálnych prekážkach a majte pripravené záložné plány, ako ich zdolať.
11. Pripomínajte si často svoje minulé úspechy, ideálne ich máte spísané na listine úspechov. Keď sa vám nedarí, čítajte si, ako ste už mnohé veci zvládli.
12. Užívajte si cestu k cieľom rovnako radostne ako stav, keď ste už cieľ dosiahli. Samotné vykračovanie je hodnotné a zmysluplné.
13. Nádej má skvelú pozitívnu vlastnosť – je nákazlivá. Máte jej dosť na rozdávanie – zdieľajte svoj príbeh, podporujte iných, nech si veria, pomáhajte, keď viete a bude sa vám vracať v znásobenej podobe späť.

Príspevok Trinásť spôsobov, ako navýšiť vlastné kapacity pre nádej zobrazený najskôr Life koučing.

Svet reálny vs. svet virtuálny

Môj syn je digitálny domorodec (digital natives), v internetovom svete sa cíti ako doma. On sa do tohto sveta narodil. Akonáhle niekde nie je pokrytie wifinou, zápalisto sa búri a považuje to za obmedzovanie osobnej slobody. Má štrnásť a ja som pre neho fosília v zmysle, že moderné technológie nemám v krvi. Som digitálny prisťahovalec (digital immigrants). S týmto rozdelením generácií prišiel Mark Prensky (www.marcprensky.com) v roku 2001. Už pred ním však sociológovia aj psychológovia upozorňovali na fakt, že sa menia tradičné vzťahy v rodinách – deti prvýkrát v histórii predbehli svojich rodičov v dôležitých znalostiach technológií a s tým súvisiacimi zručnosťami. Deti učia rodičov pohybovať sa v digitálnom svete. Tak som prišla k účtu na Instagrame. Syn skonštatoval, že som predpotopná, keď tam ešte nie som. Trvalo mu tak 2-3 minúty, než mi konto zriadil. Ukázal mi ovládanie tak rýchlo, že som mala z pohybu jeho prstov na smartfóne akurát šmuhy pred očami.

Udržanie rovnováhy medzi elektronickým a neelektronickým životom začína byť riadna výzva

Nie som proti digitálnej ére, priniesla do našich životov nespočetné výhody. Ako to už s pokrokom býva, má aj svoje úskalia. V podmienkach nekonečnej stimulácie z elektronických zariadení zažívam už teraz vo svojej praxi klientov, ktorí majú blízko k závislosti od virtuálneho sveta. Lovia tam množstvo zážitkov. Síce instantných, ale natoľko rýchlo dostupných, že ich uprednostňujú pred reálnym žitím. A to považujem za hrozbu. Byť v spojení, a napriek tomu osamotení, bez živého kontaktu zoči-voči a autentickou dávkou živých emócií – obrovský problém spôsobujúci sociálnu izoláciu.

V online svete je mnoho skreslení, pokrivení a klamstiev. Byť pod veľkým vplyvom „umelých možností“ robí z ľudí nešťastných a nesebaistých tvorov.

Paradox 21. storočia

Navzdory informačnej slobode sme neraz zablokovaní konštruktívne reagovať, protestovať, manifestovať vlastný názor, odporovať… Chýba nám „trúfalosť“ mať vyhranený postoj a stáť si za ním zdravým, asertívnym spôsobom, bez agresie a deštrukcie. Kto by si už dnes chcel zbytočne komplikovať život a obhajovať niečo, čo masa nerobí alebo neuznáva? Mainstreamový postoj má nad nami omnoho väčšiu moc než by sme pripustili.

Byť šťastní vďaka impulzom, ktoré si vytvárame sami zo seba

Pre šťastie je veľmi dôležité, aby sa človek dokázal odpútať od vonkajších stimulov a tešil sa z vlastnej spoločnosti. Len vtedy, ak sa skutočne dobre cítime vo svojej koži, môžeme k sebe priťahovať zdravé vzťahy a udržať si ich.

Neraz postačuje na prekričanie hluku vlastnej nespokojnosti vypnúť elektronické zariadenia a vybrať sa do prírody, na šport, kultúru, posedenie s priateľmi… Takéto jednoduché spôsoby nám poskytovali radosť zo života dávno predtým, než sme sa ocitli v digitálnom svete. A pretrvajú iba tak, že ich neprestaneme robiť. Aj keď si vyžadujú o niečo viac úsilia, než pár klikov prstami. V konečnom dôsledku však rozhoduje to, aké rozhodnutia robíme teraz, lebo majú vplyv na tie budúce. Ukazuje sa, že uprednostňovať pohodlnosť pred činorodosťou nám nesvedčí. Stávame sa rukojemníkmi toho, čo nám na jednej strane slúži, a na druhej nás to oberá o slobodu.

Život nie je problém ktorý treba vyriešiť, ale realita ktorú treba zažívať.
Kierkegaarde

Príspevok Virtuálne svety – naša budúca skaza? zobrazený najskôr Life koučing.

 Svet meníme, keď nachádzame napĺňajúci spôsob, ako prispievať iným

Keď mi klienti rozprávajú o svojich víziách, najčastejšie počujem priania typu: Niečo ovplyvniť. Zanechať odkaz. Urobiť niečo významné. Podeliť sa o svoje dary a schopnosti. Zanechať veci v lepšom stave, ako som ich našiel... Spoločným menovateľom takýchto ambícií je dávanie. Dávanie, ktoré sa premietne do prínosu, ktorým napomáhame niečomu alebo niekomu. Či je to práca, dobrovoľníctvo, charita, angažovanie sa v komunite…

Nie každý to má takto nastavené, ale pre tých „starostlivých“ je nepredstaviteľné, že by svetu nepomáhali. Zažívam veľa ľudí, ktorých trápi, že skutočne svetu ničím neprispievajú a chcú to zmeniť. Predpokladajú, že keď vykonajú niečo významné, potom nadobudnú pocit hrdosti na seba. Garancia v tom ale nie je. Pocit vytvárať hodnoty závisí od vnímania vlastnej hodnoty. Ako hovorí starý príbeh o troch kamenároch: Istý šľachtic sa prechádzal okolo rozostavanej stavby a všimol si troch remeselníkov, ako otesávajú kamenné kvádre. So zvedavosťou sa opýtal prvého remeselníka: „Čo robíš?“ „Ako vidíte, pane, otesávam kameň.“ Druhému remeselníkovi položil tú istú otázku a ten odpovedal: „Ja staviam múr.“ Tretí ani nečakal na výzvu a rovno odpovedal: „Staviam katedrálu.“

 Čo s pocitom márnosti dávania?

Bývam svedkom toho, ako sa niekto s nadšením rozhodne prispieť alebo angažovať v nejakej záležitosti. Zapojí sa do nej, venuje jej svoj čas, energiu, peniaze… A zostane rozčarovaný a sklamaný. Opomenul jednu zásadnú vec – urobil to bez toho, že by sa zamýšľal nad kritériom zmysluplnosti. Zostane „nedotknutý“ tým, o čo skutočne šlo. Nevložil do toho svoje srdce, a tým nezažil pocit, že niečo skutočne ovplyvnil, alebo že prispel na niečo správne.

Nie všetky naše skúsenosti s dávaním môžu byť radostné a povzbudzujúce, lebo ich cieľom je získať niečo viac, než len čiarku za účasť. Niekto sa rád stotožní s projektom, ktorého úlohou je nakŕmiť bezdomovcov, pre niekoho bude zaujímavejšie učiť deti v krízovom centre. Keby si títo dobrovoľníci svoje role vymenili, môžu pociťovať nespokojnosť, lebo sa zmenil predmet pomoci a cieľová skupina. Preto platí, že vybrať si vhodnú činnosť pri dávaní je rovnako dôležité, ako nájsť si vhodný projekt. Lebo šťastnými nás robia tie činnosti, ktoré pokladáme za výzvu, môžeme sa pri nich s radosťou realizovať a prídu nám osobne zmysluplné.

Dávať môžeme dvojako: vydávať niečo zo seba a dávať niečo niekomu/niečomu.

Prvý spôsob dávania je ten, keď každodenne vydáte zo seba to najlepšie, s plným precítením a úsilím. Nemusí to nevyhnutne súvisieť s tým, že niečím prispejete nejakej veci, skupine alebo jednotlivcovi. Ak pri každej činnosti vydáte zo seba to najlepšie, vyjadrujete svoje najlepšie a najsilnejšie ja. A hoci si to vyžaduje skutočne zmobilizovať svoje vlastné vnútorné zdroje kvôli sebe samému, práve to často môže ovplyvniť svet.

Naša spoločnosť v nás vyvolala falošnú predstavu, že prispievať znamená dať alebo pridať niečo konkrétne, a nielen vydať zo seba to najlepšie. Na počiatku spolupráce väčšina mojich klientov neverí tomu, že jednoducho iba tým, akí sú, významne prispievajú svetu. Ako príspevok svetu neraz stačí, keď žijeme podľa svojich zdravých hodnôt, etiky a morálky. Keď sa snažíme byť čo najlepšími a plne vyjadrovať svoju silu, talent a schopnosti. Úprimne verím, že je to výborný vklad. Aj preto, lebo snaha byť čo najlepším v danej chvíli s tým, čo mám k dispozícii nakoniec inšpiruje iných. A to ovplyvňuje svet. Len si predstavte niekoho, kto robí svoju prácu rád, nech je akákoľvek. Cítite to? Zanechá to vo vás dobrý pocit.  

Mňa najväčšmi inšpirujú tí, ktorí žijú svoj život ako autentickí a starostliví ľudia, ktorí veria tomu, čo robia a veria v dobro ľudí. Oni sami možno nikdy nerozmýšľali o tom, že niečím niekomu „prispievajú“ alebo niečomu slúžia. Ja to však vždy ocením, lebo mňa samu to poháňa k tomu, aby som sa snažila urobiť svet lepším miestom pre život – aj keď len v okruhu tých ľudí, ktorých stretnem. Viem, že oni to radi posunú ďalej. Takto sa to postupne dostane ďalej a ďalej.

Dávať niečo niekomu alebo niečomu

Keď máme priamy úmysel niečo ovplyvniť, môžeme dávať adresne. To je druhý spôsob slúženia. Svojmu pracovnému tímu, firme, rodine, priateľom, komunite, športovému tímu, škole, knižnici, neziskovej organizácii… Môže to mať podobu poskytovania svojho času, energie, úsilia, zručností, kontaktov, pozornosti, lásky…

Niečo dávať určitému človeku alebo skupine ľudí znamená zmobilizovať svoje vnútorné zdroje s konkrétnym úmyslom priamo a špecificky niečomu prispieť. Svojou podporou nejakej aktivity či iniciatívy môžeme uplatniť svoj vplyv, zaujať postoj a podieľať sa. Odmenou nám je pocit zmysluplnosti, že sme nezostali bokom a ľahostajní.

Výzva na sebarealizáciu

Keď chceme mať lepší pocit zo života, musíme mať lepší pocit zo sveta. Najlepšie sa to dá dosiahnuť tak, že si dáme výzvu byť aktívnym členom spoločnosti. Byť súčasťou riešení (hoci čiastkových) nám poskytuje lepší pocit, než keby sme sa len prizerali.

Je cieľom prispievania a slúženia zapojiť sa, ostať zaangažovaný a byť prospešný? Z môjho pohľadu áno. Len tak nepodľahneme rezignácii a bezmocnosti. Keď sa podujmeme aj na neznáme úlohy, ktoré nemusia byť iba príjemné, dokážeme si, že vieme opustiť komfortnú zónu. To robí náš život zaujímavým: robiť niečo nové, riskovať, usilovne pracovať, prekonávať sa, kontaktovať sa s novými ľuďmi, bojovať za niečo dôležité bez ohľadu na to, aká namáhavá je cesta. Ako by povedala Margaret Mead: „Nikdy nepochybujte o tom, že malá skupinka odhodlaných ľudí dokáže zmeniť svet. Nikto iný nikdy svet nezmenil.“

Príspevok Čím môžeme prispievať univerzu, aby sme mali lepší život? zobrazený najskôr Life koučing.

Preukazovať si sebalásku na úrovni prežívania a bezvýhradného prijímania sa nemusí byť ľahká samozrejmosť. Stavajú sa nám do cesty naše polarity – vzájomne sa podmieňujúce protiklady nás samých. Našou úlohou v živote sa tak stáva nie prekonávanie ostatných, ale samých seba.

Jung ako prvý použil termín „tieň“, keď hovoril o tých stránkach našej osobnosti, ktoré zavrhujeme zo strachu, nevedomosti, hanby alebo nedostatku lásky. Jeho základná predstava tieňa bola jednoduchá: „Tieň je osoba, akou by ste radšej neboli.“ Veril, že začlenenie tieňa má hlboký dopad, umožňuje nám objaviť hlbšie zdroje nášho duchovného života. „Aby sme to urobili“, odporúčal Jung, „musíme bojovať so zlom, čeliť tieňu, prijať diabla. Nie je iná možnosť.“

Keď v sebe potláčame akýkoľvek pocit, potláčame aj jeho náprotivok – bez pýchy by sme sa nenaučili pokore. Keď popierame svoju „škaredosť“, znižujeme tým aj svoju krásu. Keď popierame svoj strach, zmenšujeme svoju odvahu.

To, čo sa potrebujeme učiť, je dôverovať samým sebe bez podmienok a prísnych kritérií. Milovať seba môže byť totiž tá najťažšia vec na svete. Potrebujeme tak dlho nosiť svetlo do temnoty svojich zákutí, až tam prestane byť tma. Akonáhle v nás svetlo nezhasína, máme vyhraté. Môžeme sa prestať báť, že nás niekto uvidí takých, aký sme. Nebudeme sa kvôli tomu cítiť zraniteľní.

Byť s tým stotožnený znamená byť celistvým, kongruentným (zhodným a súladným so sebou) a autentickým. Akonáhle nastane vo vnútri nás hlboké a bezvýhradné prijatie toho, že sme zároveň pozitívny aj negatívny, dobrý aj zlý, svätec aj zloduch, láska k sebe sa môže diať.

Každý z nás je nositeľom každej existujúcej ľudskej vlastnosti. Nie je nič, čo vidíme a cítime, čo by sme neboli. Ako skonštatoval Deepak Chopra: „My nie sme vo svete, svet je vo vnútri nás.“ Pridám ešte moju obľúbenú Brené Brown: „Áno, som nedokonalá a občas pociťujem strach, ale nič to nemení na skutočnosti, že som aj odvážna a zaslúžim si lásku a prijatie.“

Príspevok Milovať seba nemusí byť tá najťažšia vec na svete zobrazený najskôr Life koučing.

Akonáhle si takýto pretlak vyrobím, emočný výťah ma rýchlo zvezie z horných podlaží sebadôvery do podzemia k pochybnostiam o sebe. Začnem byť napätá a nesvoja, lebo nestíham robiť veci tak dobre, ako som zvyknutá. Doma prídem mojim chlapom ako nášľapná mína, lebo prehnane reagujem. Nastúpia výčitky a pocity viny, prídu obavy, čo keď zlyhám a nadávanie si, prečo som to zle odhadla… Viera v seba ide do hája.

Už som sa však naučila, že v tomto vypätom období potrebujem masku superhrdinky odložiť bokom, urobiť poriadnu prioritizáciu a zrovnať sa do verzie bez dokonalosti. Dobre si pamätám časy, keď som predstierala, že všetko hravo dám. Lenže práve sebaklam ma ponížil najviac. Aj naučil – lebo už viem, že tú potupu potrebujem odvrátiť starostlivosťou o seba. A hoci som vyčerpaná, preťažená a mám priveľa práce a primálo času, dám sa na prvé miesto zo všetkých tých naliehavostí. Jasné, že tam trčím celkom nemiestne, ale už viem, že to je to najlepšie, čo môžem urobiť. Lebo keby som v tej vyčerpanosti zaťala zuby a povedala si, že na seba vonkoncom nemám čas, dorazím sa úplne.

Na dno síl môžem siahnuť aj múdrejšie – tým, že v tom celom urobím aj niečo pre seba. Napríklad:

* Pomôžem si vizualizáciou alebo meditáciou, aby som si vyjasnila a prehodnotia svoje myšlienky a správanie. Ideálne v lese pri behaní alebo visiac dolu hlavo vo flyfitovej sieti alebo vnímavým počúvaním štyroch ročných období od Vivaldiho.

*Kreatíva mi urobí nesmierne dobre a zrovná chaotické myšlienky, lebo sa mi zharmonizujú hemisféry – tá dominantná výkonnostná musí ustúpiť tej tvorivej. Na fotke sú moje nové hlinené rámiky.

* Zastavím sa a premýšľam, čo by som mohla v celom tom motaní sa urobiť inak. To ma ratujú priateľky, ktorým sa vyžalujem, že sa hanbím, ako som to prepálila.

* Keď mám pocit, že som paralyzovaná, doprajem si trochu sebaľútosti – vymedzený čas, ideálne nie viac ako hodinu, po ktorej idem a aspoň niečo malé odpracem z cesty povinností.

 Čo funguje vám, aby ste neboli lepkavý od komerčnej verzie perfektného človeka?

Príspevok Ako múdro siahať na dno vlastných síl zobrazený najskôr Life koučing.

Zatiaľ čo sa Einstein venoval svojej fyzikálnej práci, v rovnakom období pôsobil francúzsky psychológ a lekárnik Émile Coué. Bol vyhľadávaným terapeutom a okrem mnohých prínosných techník zameraných na myslenie, prišiel s ideou vizualizácie. Práve on stál pri zrode sebazdokonaľovania na základe optimistickej autosugescie a exaktne potvrdil význam predstavivosti. Coué preukázal, že predstavivosť je jeden z našich najsilnejších psychických „nástrojov“, ktoré máme k dispozícii. Nielen klientom vravieval: „Vždy si myslite: To je jednoduché, to dokážem. Ak pokladáte nejakú vec za ľahkú, dokážete ju zvládnuť, aj keby iným pripadala ťažká.“

Hru fantázie hráme dennodenne

Pasívne ju využívame pri čítaní kníh a pozeraní filmov. Alebo keď si chceme vybaviť milovaného človeka, ktorý nám chýba. Zatvoríme oči a vidíme jeho úsmev, láskavý pohľad, cítime jeho objatie, vôňu, počujeme jeho hlas…

Predstavivosťou si však dokážeme aj priťažiť. Obavy typu: „Určite mi to dnes nevyjde“, „Mám hrôzu z toho, že…“  vedia natoľko ovládnuť našu obrazotvornosť, že sami vystupňujeme svoje negatívne pocity a vzdáme sa skôr, než sa pustíme do nejakej akcie.

Vizualizáciu dokážeme trénovaním zdokonaliť  a správnym využívaním si navodzovať také stavy uvoľnenia, ktoré nám dodajú veľa energie a tvorivých nápadov. Skvelo sa nám hodí na vytvorenie si jasných predstáv o hodnotách, ktoré určujú smer nášho života.

Zmanipulovaná myseľ dokáže nemožné

Na konci päťdesiatych rokov minulého storočia si nemecký lekár, navigátor a námorník Hannes Lindemann zaumienil, že prekoná oceán medzi africkým a americkým brehom. Ani lietadlom, ani parníkom, ale úplne sám v malom člne.

Keď po všetkých nesmiernych útrapách konečne stál na súši, vyhlásil, že tento zápas vyhral dávno predtým, než sa posadil do lode – vo svojom duchu. Dlhé týždne pred vyplávaním stimuloval svoje podvedomie dvoma myšlienkami: „Choď ďalej na západ” a „Dokážem to“. Tieto afirmácie si vštepil hlboko do mysle, a tak nestrácal smer ani v búrkach, o hlade či smäde. Nevzdával sa ani vo chvíľach zúfalstva, či občasných delíriách, jeho predstava ho automaticky viedla ďalej.

Metódy, ktorými Lindemann „naprogramoval“ svoju myseľ poznáme ako autogénny tréning a autosugescie. Podstata spočíva v tom, že si v stave uvoľnenia neustále opakujeme a ukladáme do mysle pozitívne formulácie a obrazy.

Myslenie uvádza fantáziu do pohybu

Josef Kirschner, rakúsky novinár a autor kníh o osobnom rozvoji, opísal päť fáz procesu, ktoré tvoria zjednodušený postup „programovania“ predstavivosti. Nie sú však žiadnym všeobecným a všeplatným návodom. Sú skôr inšpiráciou na  hľadanie súvislostí medzi myslením, ovládaním myšlienok a riadením fantázie.

1. Určitý impulz sa premení na myšlienku.
2. Myšlienku buď odplašíme alebo jej dovolíme prerásť v ideu vyžadujúcu realizáciu.
3. Stojíme pred voľbou, či svoju obrazotvornosť zamestnáme tým, že si budeme do detailu vykresľovať strašné následky svojho rozhodnutia a predčasne sa vzdáme, alebo sa pokúsime navodiť si pocit radosti z budúceho úspechu.
4. Čím intenzívnejšie si zážitok šťastia sprítomníme, tým ľahšie naša viera porazí pochybnosti.
5. V priebehu času sa celý organizmus pripraví na výkon, nielen v myšlienkach začnú želania nadobúdať skutočné kontúry. Príde chvíľa, keď vyhráte svoju vnútornú hru a budete dokonale vybavený pre tú „vonkajšiu“, reálnu.

TRÉNING PREDSTAVIVOSTI č. 1

Keď si poviete, že chcete svoju imagináciu viesť smerom, ako to urobil moreplavec Lindemann, môžete začať trénovať. Vaše pozitívne obrazy sa tak môžu stať motorom vášho konania. Budú ožívať, keď si ich privoláte, len to musíte mať mentálne nacvičené.

Ak si chcete vyskúšať, čo by vám pomohlo pri tom, aby ste boli v hre fantázie aktívny a nemuseli sa brániť voči vtieravým negatívnym myšlienkam, skúste si denne dopriať 10-15 minút luxusu v podobe času vyhradeného iba pre seba. Všetko, čo potrebujete urobiť je iba si vytvoriť predstavy, ktoré spojíte s pokojom a harmóniou. Stiahnite sa niekam, kde budete sami so sebou, zavrite oči a pokojne zhlboka dýchajte. Skúste si predstaviť, že ležíte presne tam, kde ležať chcete, cítite to, čo vás robí šťastnými a nasávate to, čo vám dodáva nádej a odhodlanie.

Ako potom so svojimi predstavami naložiť sa dočítate v závere článku. 

TRÉNING PREDSTAVIVOSTI č. 2

Coué prirovnával predstavivosť k bystrine, ktorej strhujúcu silu možno premeniť na pozitívnu energiu. Vedomá sugescia musí prebiehať bez účasti vôle. Coué považuje tento moment za dôležitý, lebo keď si človek pomyslí: „Chcem, aby sa toto stalo!“ tak je to skôr zadanie pre čarodejnú paličku, než pre mentálnu prácu.

Ústredná formula vedomej autosugescie je: „Deň za dňom sa cítim lepšie a lepšie. Deň za dňom je mi lepšie a lepšie.“ Veta je sformulovaná vedomým „ja“ a nevedomému „ja“ je ponúknutá ako predstava. Nevedomé „ja“ ju začne uskutočňovať ako úlohu, ktorej obsah sa má vyplniť. Výhodou tejto metódy je jej jednoduché realizovanie. Prirodzene, nie je všemocná, je to stále iba doplnok k nášmu správaniu sa.

Na cvičenie nepotrebujete nič špeciálne, iba sa posadiť alebo si ľahnúť do svojej obľúbenej polohy a vedomým dýchaním sa uvoľniť. So zatvorenými očami, mechanicky, bez akejkoľvek námahy si odriekavajte formulku: „Deň po dni sa cítim lepšie a lepšie. Deň za dňom je mi lepšie a lepšie.“ Afirmáciu opakujte približne dvadsať krát, bez zvláštneho prízvuku a bez snahy upútať pozornosť na to, čo hovoríte.

Zmeniť „deko“ predstavy niekedy vyžaduje „tonu“ vzdelania!

Zaglosoval trefne Robert T. Kiyosaki. To je aj dôvod, prečo vizualizácia nefunguje na základe princípu, že si vystrihnem obrázok toho, čo chcem, alebo si to napíšem a potom zbožne čakám na splnenie. Je to ako v tomto príbehu:

Istý zbožný muž si každý večer pokľakol a modlil sa k Bohu, aby ho nechal vyhrať v lotérii. Lenže jeho modlitby neboli nikdy vypočuté. On však vytrvalo a úpenlivo prosil Pána: „Som dobrý, pokorný človek. Som milujúci manžel a otec. Nemohol by si mi pomôcť s touto jedinou prosbou? Tá výhra by mi po rokoch driny uľahčila život!“ Deň za dňom prosíkal a drankal, až jedného večera zahrmel z nebies unavený hlas: „Človeče, mohol by si mi s tým aspoň trochu pomôcť? Čo keby si si kúpil žreb?“

Bez zapojenia silnej túžby a vnútorného prežívania je nám predstavivosť nanič. Naša myseľ vníma obrázok len ako obrázok. Skutočnú silu a hodnotu  dodáva vizualizácii až naša energetická angažovanosť podporená pocitmi a prežívaním, ktoré vedú k činorodosti. Bez postupného realizovania jednotlivých krokov iba fantazírujeme bez výsledku.

Predstavivosť nie je všemocná

Zažívam pri sprevádzaní mnoho ľudí, ktorí trávia príliš veľa času premýšľaním o problémoch a veciach, ktoré už niekedy zažili, videli, počuli. Stále sa k tomu vracajú, až sa zacyklia. Omnoho menej času venujú možným riešeniam, lebo tie sa týkajú toho, čo ešte nezažili, nevideli, nepočuli. Mojou úlohou je pomôcť im, aby si predstavy toho, čo chcú, aktívne vytvárali. Potom vedia energiu zacieliť tam, kde im to pomôže ísť v ústrety tomu, čo pre seba potrebujú. Reálne a uskutočniteľne, nie klamaním samých seba alebo druhých. Pozitívne autosugescie fungujú iba vtedy, keď im veríme! Na to potrebujeme veriť samým sebe. 

V prípade, že chce niekto použiť svoju predstavivosť na to, aby ňou ovplyvnil predstavivosť niekoho iného, dávam do pozornosti prebádať motív a pohnútky takéhoto zámeru. Môže to smerovať skôr k manipulácii, než k práci na sebe.

P.S. Tvoje podvedomie žiadne programovanie nehodnotí, ale rovno na naň reaguje. Ak ho nenaprogramuješ svojimi vlastnými predstavami, urobia to iní podľa svojich predstáv. Josef Kirschner

Príspevok Predstavivosť je všetko, je to ukážka budúcich atrakcií života zobrazený najskôr Life koučing.

Emócie sa však nedajú oklamať ani odbiť. Majú svoj vlastný spôsob, ako nás prinútia brať ich na vedomie.

Zvyknú sa nám pomstiť napríklad:

• Nevysvetliteľným záchvatom hnevu.
• Bolesťou v krku zakaždým, keď si naložíme omnoho viac, než dokážeme zvládnuť.
• Neočakávanými nepríjemnosťami: ťuknete si auto alebo zmeškáte niečo dôležité.
• Konfliktom s úplne iným človekom, než ktorý vás nahneval, zarmútil alebo sklamal.
• Opakovanými, neustále sa vracajúcimi zápalmi.
• Ekzémami.
• Stratou hlasu.
• Nehodami a úrazmi.
• Nepochopiteľnou únavou.
• Nočnými morami.

Nevyjadrené emócie od nás neodchádzajú

Iba čakajú na svoju príležitosť, aby vyšli najavo neskôr v omnoho intenzívnejšej podobe. A hoci svoje pravé city skrývame v domnienke, že budeme v bezpečí pred druhými, vzdialime sa tým sami pred sebou. Čím sme väčšmi na úteku pred sebou, tým väčšmi nás vlastné emócie naháňajú.

Emócie majú jednu špecifickú vlastnosť – sú prudko nákazlivé

Ľahko vieme prebrať alebo si privlastniť pocity druhých. Pokým ide o tie pozitívne, vďaka za to. Ale pri tých negatívnych máme vlastné zásoby, nepotrebujeme ich navyšovať. Akurát, keď nie sme v strehu, nie vždy o tom môžeme slobodne rozhodnúť.

DOBRE POZNAŤ A RIADIŤ SVOJE POCITY = BYŤ EMOČNE ADAPTABILNÍ

Patrí k tomu aj efektívne zaobchádzanie s pocitmi iných ľudí. Učíme sa to vďaka sebauvedomovaniu, ktoré otvára dvere emočnej inteligencii.

Dobre sa nám to trénuje vďaka spriehľadňovaniu nášho vnútorného pocitového sveta:

1. Analyzujte, čo s vami emócie robia.

Po dni plnom pocitov (to je vlastne každý) sa v pokoji posaďte a pokúste sa dešifrovať, čo s vami emócie počas dňa robili. Pýtajte sa: „Čo som to vlastne cítila, cítil?“ Vďaka pravidelným sebareflexiám sa to postupne naučíte robiť už v okamihu, kedy pocit prichádza a rovno si uvedomíte, čo naozaj cítite. Tým sa aktivuje logické myslenie, ktoré dozrie, aby nenastal emočný únos. Ten sa spúšťa, keď emócia naberie takú intenzitu, že vypne racio. Vtedy nespoznávame samých seba a sme v emočnej explózii.

2. Používajte filter na obmedzujúce a limitujúce myšlienky.

Vedia totiž splodiť veľa nepohodlných emócií. Každú takú nanič myšlienku, ktorá chce ovplyvniť vašu náladu začnite vetou: „Teraz mi napadlo…“ Namiesto toho, aby ste si povedali: „Nič sa mi nedarí“, si poviete: „Teraz mi napadlo, že sa mi nič nedarí.“ Takto opisne vyjadrené je to menej vplyvné a vy máte možnosť vybrať si, čo s tým urobíte.

3. Podrobte svoje pocity preskúmavaniu ako detektív.

Keď v duchu skonštatuje: „Teraz som naštvaný“, zároveň sa spýtajte: „Som iba naštvaný, alebo sa za mojím hnevom skrýva ešte niečo iné?“ Emócie sa rady vrstvia, vtedy majú väčšiu moc. Keď odhalíte všetky „plátky“, získate objektívnejší prehľad a možnosť nedať sa nimi zmanipulovať. Za takým hnevom býva neraz pridružená napríklad zatrpknutosť, frustrácia, rozčúlenie, netrpezlivosť…

4. Trénujte otužilosť zotrvávať v pocitoch.

Nemusíte reagovať okamžite. Na začiatku je ten emočný nápor neznesiteľný, býva ako tlaková vlna. Keď ho ale nebudete hodnotiť, iba vezmete na vedomie, čo cítite, môže odznieť. Tak totiž pocity fungujú. Keď ich prijmete a priznáte, prídu si legitímne potvrdené a ich úloha sa naplnila. Máte plné právo byť znechutený, ale keď si hovoríte, že by ste to nemali cítiť, idete proti tomu, aké to pre vás je. Ak sa s emóciami pustíte do boja, vymyslia stratégiu, ako vám dať vedieť, kto má navrch.

5. Ctite moc zrkadlového neurónu.

Keď sa na ľudí neusmievate, ani oni sa na vás neusmievajú. Keď sa o ľudí a ich život nezaujímate, ani o vás sa nikto nezaujíma. Keď ste zameraný iba na seba, nepocítite blízkosť niekoho iného. Bez empatie nejde mať naplnené vzťahy, ktoré sú zdrojom spokojnosti a radosti. Ovplyvňovať svoje pocitové prežívanie môžete aj vďaka tomu, že vysielate to, čo chcete prijímať. Pocity si vytvárate tým, ako o veciach uvažujete a potom sa na základe toho správate. Druhí vám to radi opätujú. V tom dobrom, aj v tom zlom.

P.S. Môžete sa spoľahnúť na to, čo vystihla Susan Jeffers: „Pocit istoty nevyplýva z toho, že niečo vlastníme, ale že niečo zvládame.“

Príspevok Päť spôsobov ako posilniť emocionálne sebavedomie zobrazený najskôr Life koučing.

Čím sa riadim

Nepoužívam pri koučovaní nejakú šablónu, ktorá by sa dala univerzálne použiť. Pre každého klienta vytváram koučing šitý na mieru. Každé koučovacie sedenie sa skladá z malých aj veľkých spontánne sa odohrávajúcich reakcií či techník, ktoré nedokážem dopredu naprogramovať. Každý potrebuje vo svojej výnimočnosti niečo iné, je niekde na svojej ceste a má svoj hodnotový svet. To, čo zakaždým zopakovať dokážem, je vytváranie vzťahu založenom na úprimnosti, bezpodmienečnom pozitívnom prijatí a spontánnosti. To mi umožňuje byť dobrým spolucestujúcim na ceste klienta za vyjasňovaním, dolovaním, objavovaním, experimentovaním, budovaním, posilňovaním…  Rada „chodím“ s klientom kamkoľvek sa vydá a sprevádzam ho tak, aby ho dôvera a bezpečie chránili a pomáhali mu opúšťať komfortnú zónu.

Rovnako ako Jung obdivujem jedinečnosť vnútorného sveta a jazyka každého klienta. Tá jedinečnosť ma vedie potom k tomu, že chcem pre každého človeka priniesť v jeho jazyku „to“ niečo výnimočné, čo mu pomôže preťať zacyklenosť, premôcť stagnáciu, podnietiť rast, vyriešiť dilemu, urobiť rozhodnutie, zmobilizovať hybnú silu zmeny…

Uvažujete, či by bol koučing práve pre vás užitočný?

Koučovanie je vhodnou metódou pre všetkých, ktorí chcú vedomejšie využívať svoj potenciál alebo nie sú spokojní s tým, ako žijú a chcú vo svojom živote efektívnym spôsobom uskutočniť nejakú zmenu. Zvyčajne sa človek nachádza vo fáze príprav na zmenu, alebo chce lepšie zvládať to, čo prežíva, či hľadá poučenie z toho, čo sa mu v živote odohralo. S tým sa úzko spájajú témy týkajúce sa sebadôvery, sebapoznania, hľadania rovnováhy medzi pracovným a osobným životom, profesijné a kariérne ambície, odvaha začať nový život a urobiť dlho odkladané zmeny, hľadanie spôsobu, ako uzavrieť veci minulé, ale tiež úprimné zodpovedanie si otázok, kto som a kam smerujem, a tiež vyjasnenie si toho, aký život chcem žiť…

Čo môžete od koučingu očakávať?

Podstatou koučovacieho sprevádzania je, aby si klient uvedomoval svoje prežívanie, chápal ho, rozhodoval sa rýchlo a dobre, vedel sa pripravovať na záťažové okamihy, nachádzal zdroje motivácie a podpory, a napokon zavŕšil svoje odhodlanie akciami vedúcimi k zmene. Vďaka tomu, aj keď zmeny nebývajú vždy ľahké, sú možné. Omnoho ťažšie než zmenu urobiť však býva zmenu udržať.

Človek dokáže zmeniť svoje postoje a návyky, čo mu umožňuje zameriavať pozornosť na priority a to, čo je pre neho dobré. Od toho sa odvíja postupnosť krokov a celá situácia potom nie je ako obrovský balvan, ktorým sme „privalený“, ale rozkúskovaný na menšie kamene, ktorými sa dá hýbať.

Koučovací prístup pomáha dostať z každej situácie aj niečo „navyše“ pre osobný rozvoj, lebo človek mení spôsob myslenia z reaktívneho na proaktívne.

Čo sa bude diať, keď sa pre koučing rozhodnete?

Na začiatku spolupráce si s koučovaným vyjasním jeho očakávania od spolupráce a zadefinujeme čo najkonkrétnejšie ciele v troch rôznych oblastiach jeho života, aby mal proces zmeny čo najvýraznejší dopad.

Počas ďalších schôdzok je mojou úlohou sprevádzať klienta tak, aby mohol svoje ciele napĺňať. Spolu postavíme „stratégiu“ – čiže postupnosť krokov, ktoré ho z mentálnej roviny prenesú do aplikačnej,  aby mohol robiť veci spôsobom, ktorý mi prináša čo najväčší efekt. Počas tohto procesu vyjdú najavo klientove obmedzujúce a limitujúce presvedčenia, ilúzie a pseudociele, ktoré ho brzdia v rozvoji.

Každý rozhovor začína rekapituláciou toho, čo zafungovalo z predošlých záväzkov. Zmyslom je posilniť sebauvedomovanie a realistické vnímanie toho, čo je možné presadiť a ako. Na úrovni mikrozmien potrebuje koučovaný implementovať svoje záväzky a odhodlania tu a teraz, bez čakania na vhodnú príležitosť. Kontext debaty vždy sleduje vytýčený cieľ a reflektovaním sa posúvame čo najbližšie k tomu, aký bude ďalší konkrétny krok. Sedenie končí rekapituláciou a sumarizáciou záväzkov a akcií, ktoré chce klient podniknúť, s čím experimentovať, čomu sa otvoriť, kde hľadať ďalšie zdroje, podporu, pomoc…

Ja som počas sprevádzania zodpovedná za proces, takže priebežne monitorujem motiváciu, potenciálne prekážky, pomáham objavovať zdroje a akcelerujem klienta k akciám. Keď na to príde, aj  konfrontujem klienta, keď má rozpor medzi tým, ako premýšľa a ako koná. Mojou úlohou je, aby sa pozeral aj na veci, ktoré nevidí, počul aj to, čo nechce počuť a uvažoval aj nad tým, čo mu je nepríjemné a čoho sa bojí. 

Cyklus koučovania má svoje fázy

Človek si pripadá „uviaznutý“ alebo zacyklený v probléme a nevie sa pohnúť z miesta. Potom prichádza uvedomenie si toho, že je pripravený na zmeny, ale potrebuje niečo ako štartovací výstrel, po ktorom sa začne meniť, vyvíjať, nemá však ešte jasno o svojom smerovaní a cieľoch. Nasleduje teda voľba toho správneho smeru vývoja, aby sa mohol pozerať dopredu, aj dozadu, prehodnocoval svoju víziu a zameral kurz na svoje ciele, ku ktorým si dáva záväzky a vytyčuje konkrétne akcie na realizovanie. Preto sa o koučingu zvykne hovoriť, že je to veda o osobnom záväzku.

S čím po koučingu človek odchádza?

So záväzkami, čo urobí inak ako doteraz – tak na úrovni mentálneho, emočného ako aj fyzického prežívania. Nestačí o veciach uvažovať a čakať na vhodnú príležitosť, chce to akčný rádius a rozpohybovanie sa v ústrety tomu, čo si klient želá a čo očakáva. Zmyslom je, aby bol realistický v tom, na čo všetko má v procese zmeny dosah a neplytval energiou na veci, ktoré ovplyvniť nevie (napríklad ľudí okolo seba).

Zámerom je, aby si bol klient vedomý svojich možností, zdrojov a príležitostí. Na to potrebuje zúžiť záber svojej energie tak, aby ho rozptyl neodvádzal od toho, čo je pre neho prioritné, k čomu sa zaviazol a čo skutočne chce a po čom túži.

Ja klientom značím myšlienkové mapy – je to záznam pre nich, na ktorom vidia svoje myšlienkové pochody, vzájomné prepojenia a súvislosti. Oni si ich potom dotvárajú ešte sami podľa urobených krokov.

Podľa čoho je zrejmé, že  koučing pomohol?

Veľmi zjednodušene povedané, zlepší sa klientov výkon a skvalitní život. Ľudia, ktorí prejdú koučovacím procesom posilnia svoju proaktivitu a rozvinú skrytý potenciál. Nahradia svoje neefektívne a obmedzujúce myšlienkové schémy takými, ktoré ich vedú k hľadaniu možností a východísk. Robia zrelé, dobré a ekologické (vzhľadom na vzťahy) rozhodnutia, ktoré im pomáhajú plniť si tak osobné, ako aj profesionálne ciele.

Vďaka rozvíjaniu sebareflexívneho uvažovania a podpore sebauvedomovania vedie koučovanie človeka k prebraniu zodpovednosti a iniciatívy. Koučovaný sa stáva sám sebe autoritou a vedome sa opiera o svoje životné, osobné a pracovné skúsenosti.

Pravdaže, v ideálnom prípade je klient v cieľovej rovinke – tam kde chcel byť na začiatku spolupráce, keď uvažoval o svojom cieli. Alebo má jasno v tom, ako dosiahne svoje dlhodobé ciele. Pocíti zmenu vo svojom prežívaní a uvedomovaní – jeho mindset je pozitívny a otvorený – vedie ho cieľavedomejšie k jeho darom a schopnostiam.

Príspevok Sedem odpovedí na najčastejšie otázky o koučovaní zobrazený najskôr Life koučing.

Strach je mechanická sila

Je reakciou na situáciu alebo na udalosti, ktorým sme vystavení, a ktoré nás zaskočia tak, že nevieme, ako na ne reagovať. Korene takýchto reakcií siahajú až do dôb, kedy bola príbytkom člo­veka jaskyňa a útek zárukou prežitia. Aj dnes potrebujeme utekať, keď nás niekto fyzicky ohrozuje, ale zvyčajne je naša strachová reakcia vyvola­ná vnútornými obavami a útek je najhoršie z možných riešení. Ním totiž dáme do pohybu proces, kedy nás opustí vôľa a tým dovolíme strachu, aby nám diktoval, ako máme konať. Akonáhle sme schopní uvedomiť si, že strach, ktorý nás ovláda, je svojím spôsobom mechanická sila – reflex, a že nemá nič spoločného s rozumom, stávame sa silnejšími než on.

Keď zistíte, že vaše reakcie vyvolané strachom sú reflexom, naučíte sa postupne nazerať na situácie s uvedomením, že váš strach nie je to isté, čo vy. Zmyslom je pocho­piť, čo vo vás negatívna reakcia vyvoláva, aby ste sa so svojím strachom nestotožňovali.

Pamätáte si z detstva, keď ste sa báli tmy?

Videli ste v nej kdejaké príšery. Napriek tomu sa pod posteľou alebo v skrini nijaké neskrývali. Váš strach však bol skutočný, práve on vám diktoval prežívanie. Až do tej miery, že ste nemohli zaspať a potrebovali ste uistenie od blízkych, ktorí všetko prehľadali, že ste v bezpečí. Vašou snahou teda nie je spochybnenie vlastného strachu, ale pochopenie súvislostí, ako a prečo na vás pôsobí. Akonáhle sa začnete o svoj strach zaujímať, získavate akýsi odstup. Dovoľujete si tým dívať sa na seba ako na človeka, ktorý má strach. Uvedomovanie si toho je efektívne skôr, než sa dostanete do krízy. Preto sa oplatí trénovať svoju vnímavosť voči strachu a tomu, čo ho živí na niečom, čo vám iba trochu naháňa strach. Postupne sa vám vďaka skúsenostiam a vedomiu, že čelíte „iba“ strachovým myšlienkam, cez ktoré viete prejsť, keď sa rozhodnete, podarí posilniť odvahu. Vďaka postupne nadobúdanej sebaistote dokážete prekonávať obavy. Vždy, keď sa postavíte svojmu strachu zoči-voči a opustíte svoju komfortnú zónu, nadobúdate vieru v seba. To vám umožňuje vnímať väčšinu strachových situácií ako výzvy, ktoré sa oplatí zdolávať.

Ako obracať negatívne na pozitívne?

Pomôžem si príkladom na emócii zlosti. Zlosť môže byť použitá ako pozitívna emócia, pokiaľ je ventilovaná konštruktívne. Zlosť je súčasť frustrácie. Pokiaľ ju zacielime správnym smerom, dovedie nás k činnosti, ktorá pomôže zastaviť jej vznik. Keď našej mysli chýba vyrovnanosť, tak má tendenciu vytvárať si odpor k zlosti a oneskorovať sa v nachádzaní riešenia alebo pozitívneho ventilu. V prípade, že pociťujete nárast strachu alebo frustrácie, pohyb vám pomôže uviesť tento stav do rovnováhy. Cvičenie vás dokáže spojiť s telom a doslova zatriasť so zlobou vo vašom vnútri. Je dôležité nechať emóciám voľný priebeh: zlosť a frustrácia sú dôsledkom zadržovanej energie. Sme ako tlakový hrniec, v ktorom sa varí fazuľa. Tlak sa hromadí vo vnútri, pokým nie je uvoľnený cez ventil. Keby ventil zlyhal, hrniec vystrelí pokrievku a fazuľa je všade. Rovnako, ako je zúriaci človek „všade v priestore“. Keď nájdete spôsob, ako vypúšťať priebežne paru, ušetrí vám to veľa energie a popoženie dopredu, lebo tlak sa nebude hromadiť a vy sa budete cítiť väčšmi nad vecou.

Dva dôvody prečo sa oplatí mať odvahu

Mať odvahu znamená odmietnuť konať pod tlakom vlastných slabostí. Ak ste ovládaný slabosťami, nemôžete konať súdne. Potrebujete získať odstup, upokojiť sa a chvíľu počkať, než sa rozhodnete k nejakému gestu, k činu. Nesmiete si však pliesť odvahu s trúfalosťou, kedy sa ženiete do čohokoľvek. Taký beh by vás mohol priviesť k tomu, aby ste sa znovu vrátili k svojim predošlým modelom správania sa. Potrebujete pochopiť, čo je príčinou vašich slabostí, alebo takého konania, ktoré pokladáte za slabosť. Potom budete pripravení urobiť rozhodnutie.

Mať odvahu znamená vytrvať navzdory svojmu strachu. Ak sa rozhodnete žiť podľa svojich zásad, skoncujete s tradíciami, s obrazom alebo predstavou, ktoré o vás ľudia majú. Toto rozhodnutie vás môže vydesiť. Vypočujete si kvôli nemu nepríjemné poznámky. Rozhodnutie žiť podľa svojho a nie podľa toho, ako si to prajú iní, však stojí za to.

Príspevok Ako prejsť cez čiernotu strachu zobrazený najskôr Life koučing.

Prílišné starosti, bez ohľadu na to, či sú opodstatnené, alebo nie, vytvárajú okolo nás negatívnu energiu, ktorá sa nás drží ako nejaký čierny mrak. Zakryje všetko pozitívne a navodzuje dojem blížiacej sa pohromy. Ako si držať mrak ďalej od seba a nevyrábať si zbytočné negatívne a obmedzujúce predstavy?

Päť tipov na pokorenie nanič myšlienok:

* Každé ráno si napíšte zoznam povinností, ale aj situácií, ktorým by ste sa cez deň najradšej vyhli. Teraz už na ne určite nezabudnete, a tak ich môžete pustiť z hlavy a nemusia vás mátať. Zvyšok dňa radšej pútajte pozornosť na niečo, na čo máte priamy dosah a môžete to ovplyvniť – napríklad svoje prežívanie.

* Keď sa narastajúce problémy stanú záležitosťou „života a smrti“, neoplatí sa hrať na hrdinu. Okrem vás nikto nemusí tušiť, že potrebujete pomôcť. Nie je žiadna hanba požiadať o pomoc či láskavosť. Nie ste preto zraniteľnejší – iba dávate vedieť, že sa vám hodí podpora. Aj vy ju radi poskytujete.

* Povery majú svoje čaro, lebo nás presviedčajú o schopnosti ovplyvniť budúcnosť. Je to klam – väčšinu udalostí nedokážeme ani len predvídať, a už vôbec nie kontrolovať. To, čo sa deje tu a teraz je rozhodujúce. Odbiehať k tomu, „čo by bolo keby“ a „čo ak“  je rovnako toxické ako odovzdane čakať na tú najväčšiu pohromu.

* Oplatí sa venovať mentálnej hygiene rovnako, ako to robíme pri telesnej hygiene – pravidelne, dôsledne a podľa našich potrieb. Nestačí raz začas vypustiť tlakový ventil, prepätie treba uvoľňovať priebežne. Zahltená myseľ je ustráchaná myseľ, ktorá sa bojí viac než je nutné.

* Vždy, keď nachytáte myseľ ako odbieha niekde, kde nemusí, spomeňte si na Johna Miltona a urobte si jasno v tom, či ste v pekle alebo v nebi, lebo: „Myseľ je sama sebe priestorom, z pekla dokáže urobiť nebo a z neba zase peklo.“

Príspevok Ako odstraňovať z hlavy negatívne predstavy zobrazený najskôr Life koučing.

 Zmysel života sa nevyrába ani nevymýšľa

„Človeka možno obrať o všetko okrem jedinej veci: poslednej z ľudských slobôd – možnosti vybrať si za daných okolností vlastný prístup, vybrať si svoju vlastnú cestu.“ Sú to slová Viktora Frankla, psychiatra a človeka, ktorý prežil holokaust. Vo vyhladzovacích táboroch zažil des a všimol si to, že ľudia reagovali na svoju situáciu rôzne. Niektorí dokázali uniknúť z hrôzy daného okamihu do radosti v minulosti a nádeje v budúcnosti. Spomínal, ako aj v tej najväčšej hrôze vybiehali väzni zo svojich barakov len preto, aby uvideli západ slnka, v úžase hľadeli na oblohu a nechali na seba pôsobiť jej krásu. Ešte aj v situáciách, keď bola smrť blízko, život hrozný a budúcnosť sa zdala beznádejná, si stále udržiavali jednu oblasť svojho života, nad ktorou mohli cítiť nejakú kontrolu: boli to ich myšlienky a pocity.

 Ostrý obraz hmlistej zmysluplnosti nám je nanič

Niekedy sa naše snaženie po pátraní v sebe samých podobá očakávaniam voziť sa na lúke na eskalátore. Postaviť sa tam dá, lenže aký by to malo zmysel?

Antoine de Saint-Exupéryvo svojej Citadele vraví, že zmyslom života je stať sa sám sebou. Aké jednoduché a zložité zároveň. Začať sa dá prosto – cez pochopenie samého seba. To nám pomáha zamerať ohnisko svojho vedomia na vlastné vnútro, kde nájdeme všetky potrebné indície na odpovede určujúce naše smerovanie.

 Pomôcť môže aj nasledujúcich päť otázok:

Ako dobre poznáte samých seba?

Čo je to, čo chcete, potrebujete, čo vám robí radosť? Ako tomu prispôsobujete život okolo seba? Nájsť zmysel života je o dobrom poznaní samých seba. Poznať nielen svoje silné stránky, ale vedieť prijať a chcieť zmeniť aj tie slabé.

Kľúčová úloha sebaprijatia je, aby ste sa dokázali tešiť z toho, kým ste a nachádzali vo svojom bytí uspokojenie. Máte v sebe jednu zásadnú „zložku“ pre zmysluplný život, a tou je uplatnenie vašich silných stránok na podporu konania dobra… v službe niečomu, čo vás presahuje.

Čo zbožňujete?

Čo je to, o čom keď s niekým hovoríte, tak o tom rozprávate s vášňou a iskrou v oku? A ste schopní o tom vykladať dlhé hodiny? Po čom ste v detstve túžili a odložili to na neskôr? Na čo zo svojich vášní z čias bezstarostnosti ste zabudli? Rozpomínanie a hľadanie cesty k tomu, aby ste svoj čas, energiu a pozornosť venovali niečomu, pri čom strácate pojem o čase vás povedie k radosti a dobrým pocitom. Tie viete zúročiť vo veciach, ktoré chcú plné nasadenie a celé vaše srdce.

V čom ste dobrí?

Nemám na mysli nejakú vašu geniálnu schopnosť. Väčšina z nás ju nemá a nepotrebuje. Každý disponuje kombináciou schopností, ktorými dokáže zapôsobiť. Popýtajte sa ľudí okolo vás. Zbierajte spätnú väzbu na seba z rôznych zdrojov, aby vám vyšiel celkový obraz toho, ako vás vnímajú ostatní. Bude to zároveň cvičenie na bytie v mimo komfortnej zóne, lebo sa bojíte, čo sa o sebe dozviete. Zvyčajne samé prekvapivé a skvelé veci. Vnímate aj vy seba rovnako? Keď spochybňujete, či sa iní nemýlia, veď nie ste takí šikovní, dobrí, múdri… venujte pozornosť svojej sebadôvere a sebavedomiu. Ak si málo veríte, bude vám chýbať odvaha púšťať sa do nových vecí.

Žijete v súlade so svojimi hodnotami?

Tak objavíte šťastie ako vedľajší produkt života, ktorý vám dáva zmysel. Keď „chodíte“ proti svojim hodnotám, zvádzate vnútorný boj so sebou a kopí sa vám frustrácia. Z tej nespokojnosti nemôže vzísť radosť. Keď žijete v súlade s vlastnými hodnotami, presvedčeniami, potrebami a cieľmi, máte všetko potrebné na vybudovanie zmysluplného života. Chce to už len odhodlanie, vytrvalosť a húževnatosť pátrať po tom, aká je vaša úloha a nedať sa odradiť, keď niečo nevyjde na prvý pokus.

 Robíte to, čo má zmysel pre vás, a nie pre niekoho iného?

Bez ohľadu na scenár, ktorý vám chce niekto ponúknuť, nikdy sa nevzdávajte svojej slobody vybrať si vlastnú odpoveď a zaujať svoj postoj. Ste skonštruovaní tak, že potrebujete k svojmu životu tvorivosť, úspechy, pocit naplnenia. Pokým vám z toho, čo robíte, „nechodia“ tieto hodnoty, potrebujete sa otvoriť zmene a experimentovať ďalej. Niekedy neobjavíme všetky svoje schopnosti v jednom pokuse. Len čo si začnete zariaďovať život podľa svojho srdca, budete vnímať hlbší zmysel mnohých každodenných situácií. To sa postará o to, aby rástlo vaše nadšenie zo života. Ono vás povedie, kam túžite.

Príspevok Päť otázok nápomocných pri objavovaní zmyslu života zobrazený najskôr Life koučing.

Štúdie na Harvarde potvrdzujú, že životný postoj je omnoho dôležitejší než inteligencia, vzdelanie, talent alebo šťastie. Postoje ovplyvňujú až 85 % životných úspechov, zatiaľ čo zostávajúcich 15 % je vecou schopností. Za postoj sa pokladá duševné rozpoloženie a spôsob, ako myslíme, rovnako ako všetko to, čo sa odohráva vo vnútri človeka na emočnej úrovni.

Postoje nás poháňajú dopredu k víťazstvám, alebo ťahajú k porážkam. Sú našou oporou na každom kroku a sú tým, čo ostatní vnímajú ako našu vnútornú osobitosť: postoje nás popisujú a definujú, prostredníctvom nich interagujeme so svetom.

Dokážem ľuďom pomáhať práve preto, že sú ochotní meniť svoje neefektívne postoje a nahrádzať ich takými, ktoré im vnesú do života viac zmysluplnosti, a tým aj šťastia a úspechu. Za úspešných považujem všetkých, ktorí idú v rámci svojich schopností za najvyšším cieľom a vydávajú pritom zo seba to najlepšie.

Keby som mala charakterizovať, čo je príznačné pre úspešných ľudí, tak by som to zhrnula do týchto šiestich postojov:

1. Berú život taký, aký je – so všetkými komplikáciami a náročnými úlohami. Skôr sa mu prispôsobujú, než by sa sťažovali. Preberajú zodpovednosť za svoj vlastný život namiesto toho, aby obviňovali druhých alebo sa vyhovárali. Radujú sa zo života, berú ho ako dar a užívajú si ho naplno. Prijímajú aj jeho negatívne stránky, väčšmi sa však zaoberajú tým, čo im ponúka, aby si zobrali to, čo sami chcú. Hľadajú v druhých ľuďoch aj v okolitom svete dobro a zvyčajne ho aj nachádzajú. Na život nazerajú ako celý rad príležitostí a možností, ktoré sa oplatí preskúmať.
2. Budujú si zdravé medziľudské vzťahy – dokážu vnímať potreby a city ostatných. Sú ohľaduplní a zdvorilí. Dokážu inšpirovať ostatných k tomu, aby prejavovali to najlepšie v sebe. Hodnota vzťahovosti je pre nich kľúčová a uprednostňujú ju pred inými vecami. Vedia, že bez naplnených vzťahov by nemohli žiť zmysluplný život. Súautentickí a samými sebou, k čomu podnecujú aj ostatných.
3. Majú zmysel pre smerovanie – vedia kam idú a prečo. Stanovujú si ciele a méty. Keď ich dosiahnu, vytýčia si ďalšie – v súlade so svojimi hodnotami a presvedčením. Radi prijímajú aj náročné úlohy, berú ich ako príležitosť vystúpiť mimo svoju komfortnú zónu a prekročiť vlastné hranice.
4. Túžia po nových poznatkoch – o živote, o svete, o sebe samých. Učenie je pre nich radosť, nie povinnosť. Neustále obohacujú svoj život novým poznaním a sebazdokonaľovaním. Sú otvorení novým možnostiam a experimentujú. Neobávajú sa riskovať, lebo vedia, že tak môžu veľa získať.
5. Sú činorodí – dokončujú, čo začali, pretože sa neboja húževnato pracovať. Lenivosť sa snažia pokoriť, lebo vedia, že ňou márnia čas. Majú sa na pozore pred stereotypom a neustále hľadajú nové zážitky, ktoré im pomáhajú posúvať sa v ústrety tomu, čo sýti ich potenciál. Využívajú tvorivosť, aby mali odstup a nadhľad.
6. Ctia si mravnosť a sú etickí – vedia, že poctivosť je jednou z najdôležitejších súčastí charakteru dobrého človeka. V osobnom i profesijnom živote sa riadia hodnotami rešpektu, úcty, akceptácie a tolerancie.

P.S. Autor tohto prehľadu nie je známy, ale sedí to na 100 %

ŠANCE NA ÚSPECH

Neurobím to: 0 %

Nedokážem to urobiť: 10 %

Neviem ako to urobiť: 20 %

Chcel by som to urobiť: 30 %

Chcem to urobiť: 40 %

Myslím, že by som to mohol urobiť: 50 %

Môžem to urobiť: 60 %

Myslím, že to dokážem urobiť: 70 %

Dokážem to urobiť: 80 %

Robím to: 90 %

Urobil som to: 100 %

Príspevok Šesť postojov vedúcich k úspechu zobrazený najskôr Life koučing.

Aj pre rodených pesimistov je optimizmus súčasťou ľudskej prirodzenosti. Evolučne sme ho potrebovali, aby sme mohli myslieť dopredu a vedeli si predstaviť dôsledky zahŕňajúce našu vlastnú smrteľnosť. Vďaka optimistickému pohľadu sme prežili a prispôsobili sa aj nehostinnému a nepriateľskému prostrediu.

 Pozitívne účinky optimizmu exaktne prebádané

Výskumy na dvojčatách preukázali, že optimizmus má genetický podklad. Podľa výskumu Roberta Plomina je optimizmus a pesimizmus dedičný asi z 25 %. Iné výskumy dokazujú, že optimizmus má síce genetický podklad, ale je ovplyvnený aj skúsenosťami.

Skupina psychológov napríklad analyzovala životopisy, ktoré v roku 1900 napísali novicky pred zložením rehoľného sľubu a pred vstupom do kláštora. Vedci zistili, že 90 % z najoptimistickejšej štvrtiny mníšok vo veku 84 rokov stále žilo. Naopak, len 34 % z najmenej optimistickej štvrtiny všetkých mníšok ešte žilo. Okrem toho 54 % z najoptimistickejšej štvrtiny bolo stále nažive aj vo veku 94 rokov. A po preskúmaní množstva iných faktorov sa ukázalo, že úroveň optimizmu bol jediný faktor, ktorý významne súvisel s dĺžkou života.

Iní rozsiahly experiment, ktorý viedol psychológ Martin Seligman, skúmal poisťovacích agentov, ktorí boli rozdelení na optimistov a pesimistov a porovnával ich výkon. Po druhom roku trvania experimentu uzavreli optimisti o 57 % viac životných poistiek než pesimisti.

Zdravie vo vyššom veku závisí od optimizmu v mladom veku 

V polovici 30. rokov 20. storočia sa jeden z dlhodobých prieskumov rozhodol skúmať zdravých ľudí po celý ich život. Autori chceli zistiť, čo určuje úspech a dobré zdravie. Vybrali dve stovky veľmi nadaných, zdravých a schopných mužov na Harvardovej univerzite. Sledovali ich päťdesiat rokov. Každých päť rokov sa respondenti zúčastnili lekárskej prehliadky a vypĺňali dotazníky. Tento výskum spomína Martin Seligman vo svojej knihe Naučený optimizmus.

Dôležité zistenie zo štúdie bolo, že bohatstvo nezaručilo zdravie ani úspech. Iný faktor bol rozhodujúci – zavážilo správanie. Niektorí muži používali „zrelú“ obranu pred nepriaznivými okolnosťami – humor a altruizmus. Iní nie, keď sa s nimi napríklad rozišla priateľka, uchýlili sa k popieraniu a ostatným „nezrelým“ obranným technikám. Tí, ktorí boli vo veku 20 rokov schopní zrelých a konštruktívnych úvah, prežili oveľa úspešnejší a zdravší život. Okolo šesťdesiatky nikto z mužov, ktorí používali zrelú obranu, netrpel chronickou chorobou. Jedna tretina druhej skupiny mala naopak, v 60 rokoch výrazné zdravotné problémy.

Postoj k proaktívnosti a reaktívnosti sa premietol do celkového zdravotného stavu sledovaných mužov. Pesimisti boli postihnutí chorobami stredného veku skoršie a vážnejšie než optimisti. Pozoruhodné bolo, že do veku 45 rokov nemal optimizmus na zdravie zásadný vplyv. Dovtedy boli na tom všetci muži približne rovnako ako v mladosti. Avšak po 50-tke sa telo rozhodlo “nazhromaždené“ veci  dávať „von“ a psychosomatika bola v plnej aktivite.

Čím sa líši pohľad na poloplný alebo poloprázdny pohár

Nikolaus Enkelmann, nemecký psychológ, popísal rozdiel medzi pesimizmom a optimizmom:

Pesimizmus ochromuje – optimizmus oslobodzuje.

Pesimizmus vyvoláva strach – optimizmus povzbudzuje.

Pesimizmus vyrába problémy – optimizmus ich rieši.

Pesimizmus je ničivý – optimizmus je tvorivý.

Pesimizmus vedie k neúspechu – opitimizmus k úspechu.

Tréning na optimistu

Mám pre vás päť tipov + jeden záchranný, ako hlavu získavať pre optimizmus. Sú voľnou interpretáciou toho, čo o tejto téme viem a čo ma naučila vlastná skúsenosť.

1. Jednou z najúčinnejších techník na polemizovanie s negatívnym presvedčením je hľadať dôkazy poukazujúce na to, že ste svoj katastrofický scenár zveličili. Keďže ho nejdete núkať Hollywoodu, uberte z preháňania a zisťujte, čo sa v skutočnosti deje. Snaží sa vás hlava dostať do iluzórnej krízy, aby ste boli vystresovanejší a ona prebrala kontrolu? Nechytajte ju pri tom a zatrhnite jej vyrábanie pokračovaní z potenciálne nepravdepodobnej katastrofy. Položte si k tomu tri jednoduché otázky: Je to pravda? 2. Je to potrebné? 3. Je to láskavé?
2. Vždy, keď sa pristihnete pri tom, ako ide vaša energia do sťažovania, hundrania, frflania, šomrania, kritizovania, vrčania… zastavte sa a spýtajte samých seba: Čo je to, čo teraz skutočne potrebujem? Predpoklad je, že vaša pozornosť pôjde radšej v ústrety niečomu, čo jej vyrobí dobrý pocit, než na analyzovanie toho, na čo nemáte dosah. Chce to tréning, ale viete sa odučiť reagovať na všetko ako po uštipnutí hadom.
3. Vaša hlava miluje premietať staré epizódy toho, čo sa vám nepodarilo. To má nachystané automaticky. Keď to zistíte, pošlite ju do kartotéky vytiahnuť príjemné a dobré veci, ktoré si potrebujete pripomínať čo najviac. Vždy, keď sa vo vnútri vás bude preťahovať minulé zlé a minulé dobré, nakloňte sa na stranu dobrého. To vás naučí lepšie vnímať, aké sú veci tu a teraz, vo vašom aktuálnom prežívaní. Iba na to totiž máte dosah.
4. Založte si denník vďačnosti, do ktorého si budete zapisovať pozitívne zážitky dňa. Nakreslite, napíšte niečo dobré, potešujúce…, čo ste zažili a za čo ste vďační. Môže to mať podobu týchto konštrukcií: Ďakujem za to, že mám…, že som… Ďakujem, že sa mi nestalo… (v zmysle, že vás nezrazilo auto alebo sa nestalo niečo zlé, hoci kolízia bola…) Potrebujete pritom vytrvať aspoň mesiac, potom to už pôjde s ľahkosťou a efekt pocítite denne. Systematické sústreďovanie sa na niečo dobré totiž upevňuje neurónové spojenia zodpovedné za pozitívnejší pohľad na svet.
5. Keby vás pesimista ťahal k zemi, môžete si pomáhať odhodlaním Antonia Gramsciho: „Som pesimista, pretože som inteligentný, ale som aj optimista, pretože mám pevnú vôľu.“
6. + posledná pomoc: Keď si potrebujete hodiť záchranné koleso pravého optimizmu, doprajte si uistenie, že aj keby ste všetko mohli stratiť, aj tak môžete všetko mať. Lebo nie ste obeť, máte zodpovednosť za seba vo svojich rukách.

Príspevok Ako natrénovať na optimizmus a podliehať pozitívnym ilúziám zobrazený najskôr Life koučing.

Pri sprevádzaní ľudí dôverne poznám, aké je náročné dosiahnuť udržateľné sebazdokonaľovanie, ktoré nepôjde na úkor nikoho a ničoho. Jeho zmyslom však nie je robiť veci na 100 % a viac, ale robiť veci tak, aby prinášali naplnenie, zmysel a radosť. Rada ľudí povzbudzujem, že ak sa cítia neistí, neznamená to, že nedosiahnu taký úspech, aký si pre seba želajú. Len potrebujú robiť čo najviac toho, čo im funguje, aby mali dostatok energie aj na to, čo sa im nechce, ale čo treba urobiť.

Rada sa podelím o svojich 9 „rituálov“, ktoré udržiavajú moje odhodlanie v optimálnom rytme a tempe. Občas sa totiž aj mne stane, že uletím a potrebujem si to pripomenúť. Veľa pracovať ešte neznamená, že to prinesie iba pozitívne výsledky. A keďže rovnováha je ako jednorožec – všetci  o ňom hovoria, ale nikto ho nevidel, treba si ju vytvoriť. Vyvažovanie sa samo od seba nedeje, chce to byť v strehu a strážiť si pomer medzi výkonom a oddychom.

1. Deň začína večer

Teda jeho plánovanie. Diár zapĺňam postupne a večer si zosumarizujem, na čo všetko si potrebujem počas nasledujúceho dňa vyčleniť čas okrem stretnutí s klientmi. Bývala som pri delení času veľmi optimistická a napchala 14 hodín do 10. Už si plánujem aj priestor na pauzy, prejdenie sa po čerstvom vzduchu, rovnako ako rezervu na nepredvídateľné udalosti. A tiež čas na obedovú pauzu, kedy naozaj jem – poriadne prežúvam a mám na to 20 minút.

2. Deň je závislý od raňajšieho nabudenia

Ráno po prebudení čítam niečo edukatívne, minimálne 5 strán. Moja hlava tak nadobudne pocit, že som hore. Potom si doprajem poriadne raňajky. Kvôli tomu skôr vstávam, lebo som ich vynechávala pre nedostatok času. Vypomstilo sa mi to,  nemala som prístup k trvalejšej energii počas dňa. Zhltnúť medzi dvomi klientskými sedeniami proteínovú tyčinku sa mi sprotivilo, lebo po čase som mala pocit, že jem umelú hmotu.

3. Sociálne siete až večer

Sociálne siete obsluhujem výhradne z počítača, s výnimkou Instagramu. Všetky notifikácie mám povypínané a nechodia mi do telefónu. Náramne to šetrí čas a hlavne, nerozptyľuje ma to. Cez deň si vstup na siete dovoľujem iba výnimočne, keď potrebujem niečo vyriešiť s príspevkom. Inak mám na to vymedzený, ohraničený, večerný čas, ktorý keď uplynie, vykopávam sa odtiaľ bez diskusie a vyjednávania so sebou. Je to nevyhnutné, inak by ma to požulo.

4. Čas so sebou je ten najdôležitejší

Naučila som sa hľadať si chvíľu pre seba aj počas dňa, nie iba v mrákotách pri zaspávaní. Mám svoju vlastnú vizualizačnú meditáciu, kedy stíšim hlavu a vyberiem sa na svoje obľúbené miesto, kde hodnotiace myšlienky nesmú. Takýto mentálny únik mi zaberá na to, aby som potom veci videla z nadhľadu a odstupu. Keby som sa niekde strácala sama v sebe, je to signál na poriadne zastavenie a rozhliadnutie sa. To zvyčajne na víkend opustím tradičné prostredie a rozbehnem sa do prírody. Nech moja duša stačí dohoniť hlavu, aby sa mohli dohodnúť.

5. Pozor na rozptyľovanie

To, že multitasking je mega mýtus je jasné, ale obdobný problém vytvára aj neschopnosť hovoriť „nie“ rázne a bez výčitiek. Keď som rozbiehala svoju prax, reagovala som na mnoho podnetov, aby som si zabezpečila prežitie. Aj keď som vopred vedela, že stretnutie bude skôr nezáväzné rozprávanie bez výsledku, bola som ochotná naň ísť, veď čo keby… Potom som si vyčítala, že som stratila dve hodiny svojho drahocenného času. Teraz si dávam na to pozor. Pri každej aktivite myslím na to, či ma posúva k tomu, aký je môj zámer a cieľ. Ak tomu tak nie je, hovorím jasné nie.

6. Vnímavosť nevyhnutnosťou

Vnímavosť patrí k mojej práci. Ale aj keď nesedím s klientom, potrebujem veci naplno prežívať a byť všímavá voči tomu, čo sa deje okolo mňa a vedieť to dobre odčítať. To mi umožňuje spozorovať detaily, keď niečo nesedí. A ušetriť si tak zbytočné komplikácie, keď ma napríklad niekto chce manipulovať alebo zavádzať. Rovnako tak viem zavnímať svoje potreby, ich napĺňanie a stráženie si vlastných hraníc.

7. Vďačnosť každodenná

Trénujem svoju pamäť, aby si lepšie pamätala pozitívne veci. Vďaka tomu môžem život posudzovať spokojnejšie. Pýtam sa ľudí, aj seba: „Aké tri veci sa ti dnes podarili?“ Či hlava chce, alebo nechce, potrebuje nad tým premýšľať a vytiahnuť do popredia najskôr to pozitívne, aby to potom mohla zacapiť negatívnym. Akurát, v tomto poradí je to prospešnejšie pre nás. Keď to hlava otočí, má z toho zisk ona, lebo môže vyrábať katastrofické scenáre.

8. Kondícia nadovšetko

Myseľ a telo sú prepojené – keď uvoľníme myšlienky, uvoľní sa telo a naopak. Cielené a komplexné uvoľňovanie potrebujem na to, aby som nebola ako napnutá pružina. Tá keď sa unaví, už sa nevie zmrštiť do pôvodného stavu a to je už riadny problém. To je v mojej práci nebezpečné. Čerstvý vzduch a rozpohybovanie tela sú najlepšou prevenciou pred stuhnutím. Bez behania po lese by som už dávno nedržala pokope.

9. Aj iným než prácou je človek živý

Mať poriadok v hlave, hodnotách, postojoch, filozofii, etike, morálke… V každej dôležitej životnej oblasti znamená, že môžeme byť v rovnováhe so sebou. Potom nemusíme  zvádzať súboj so sebou a s celým svetom. Nie je nič horšie, ako sa nevyznať v sebe a byť stratený. Mať jasno v tom, prečo ráno vstávam z postele je tá najlepšia poistka pred stratou zmysluplnosti. Dopriala by som každému, aby ho práca napĺňala a bavila tak, ako mňa moja. A baví ma aj preto, že mi umožňuje plnohodnotne a kvalitne žiť.

P.S. „Zdalo by sa, že väčšina každodenných rozhodnutí sa zakladá na podrobnom premýšľaní, ale opak je pravdou. Sú to zvyky. A hoci osamote majú pomerne malý význam, časom nesmierne vplývajú na zdravie, výkonnosť, finančné zabezpečenie, či šťastie.“ Tvrdí Charles Duhigg v knihe Sila zvyku. Potvrdzujem zo svojej osobnej skúsenosti. To, čo zo mňa robí spokojnú a úspešnú je to, čo robím pravidelne a odhodlane.

Foto: Gabriela Teplická 

Príspevok Deväť zásad úspešného balansovania zobrazený najskôr Life koučing.

Materstvo je o mocných zážitkoch a emóciách súvisiacich so starostlivosťou, obetavosťou a láskyplnosťou. Matkami sa nerodíme, ale sa nimi stávame. Učíme sa to od svojej vlastnej mamy, od ďalších žien v našej blízkosti a tiež zo svojich skúseností a omylov a pokusov.

Moja obľúbená Clarissa Pinkola Estésová  (autorka knihy Ženy, ktoré behali s vlkmi) to vystihla takto, voľne parafrázujem: Každá matka je spočiatku začiatočníčka, „detská matka“. Má istú predstavu o tom, ako byť matkou, potrebuje však materskú starostlivosť staršej ženy, ktorá ju podporí a pomôže jej pri starostlivosti o deti.

V súčasnosti je to skôr o tom, že žena je na tehotenstvo, rodenie a starostlivosť o dieťa sama, prípadne jej pomáha partner. Odpadla podpora od starších žien kmeňa alebo dediny. Je to na škodu, ochudobňuje to rodinné vzťahy o rozmer širšej komunity a vzťahov so staršou generáciou.

Vo svojej praxe vnímam ešte ďalšiu súvislosť, kedy je absentujúca podpora starších a skúsenejších žien na škodu. Keď si mladá žena rozvíja svoju identitu, chýba jej niekto, kto by jej so ženskosťou pomohol bez toho, aby to bolo nátlakové a niečím podmienené. Vnímajúc marketingovú tyraniu kultom krásy, mladosti a dokonalosti, vyrába to mladým ženám stres a tlak, že nespĺňajú kritériá pritiahnuté za vlasy. Podporu skúsených a vyzretých žien, ktoré im povedia, že sa môžu na to vykašlať, že to ide aj bez toho, nie je hlasno počuť a cítiť.

Považujem za nevyhnutnosť pre „kvalitné prežitie ženy“ jej dobrý vzťah s ostatnými ženami. Či už sú to pokrvné príbuzné alebo spriaznené duše. Som presvedčená, že žena môže mať viac matiek okrem svojej vlastnej. Sú to ženy, ktoré sú pre ňu príkladom, vzorom, autoritou… Také, ktoré pri nej stoja, veria jej, povzbudzujú ju, odovzdávajú svoje skúsenosti, podporujú, fúkajú, objímajú, chránia…

Býva mi smutno, keď žena vymení priateľku za partnera a potom sa na ňu obracia iba vtedy, keď na ňu partner nemá čas. Vzťahy medzi nami ženami by sme nemali podceňovať – sú nenahraditeľné a obohacujúce. Jedna od druhej sa dokážeme naučiť to, čo nikde inde nezískame. Ženská solidarita prináša obrovské hodnoty a podporu.

Na Deň matiek s pokorou a vďakou vyjadrujem lásku svojej maminke Betke ❤️ Ona je pre mňa prvou a najdôležitejšou ženou môjho života. Rovnako však vnímam, že princíp materskosti nemusí byť viazaný len na pokrvnú matku. Rozvíjanie starostlivosti, lásky a podpory medzi ženami sa týka duchovnej spriaznenosti, ktorá prekračuje biologické puto. Našu ženskú identitu netvorí iba to, keď porodíme dieťa. Každá žena má právo zvoliť si svoj vlastný spôsob materstva a zvoliť si svoju životnú cestu.

Skladám hold všetkým matkám, aj tým duchovným, od ktorých sa nám dostáva bezvýhradnej lásky a podpory. Patrí im veľká vďaka za ich starostlivosť a postoje, ktoré nám núkajú lásku k životu a robia všetko pre to, aby sme boli šťastní, spokojní a ľúbení.

Príspevok Moja mama mala so mnou kopu starostí, ale myslím, že si to užívala zobrazený najskôr Life koučing.

Často dostávam otázku, čo mi pomohlo ísť si za svojím a vybudovať si existenciu najlepšiu možnú pre mňa. Zosumarizovala som päť postojov, ktoré mi prídu pre húževnaté a vytrvalé napredovanie dôležité.

Riadim sa pritom zásadou, ktorú úžasne sformuloval Howard Thurman: „Nepýtajte sa, čo svet potrebuje. Pýtajte sa, čo vás drží nažive a robte to. Pretože to, čo svet potrebuje, sú ľudia, ktorí žijú.“

1. Doprajte svojej mysli neobmedzený rozlet

Keď si slobodne vyberáme z možností a príležitostí, naša hlava môže byť  zvedavá, spontánna, tvorivá, má chuť experimentovať a objavovať, hľadať a skúšať… Keď nechávame hlavu „zatvorenú“, a napriek tomu od nej chceme, aby mala rozhľad, reaguje ako zbalený padák. Jeho pravá úloha sa preukáže iba keď sa pri zoskoku otvorí. Rovnako tak aj naša hlava – potrebuje nás podržať, keď skáčeme v ústrety výzvam, zápasíme s prekážkami a bojujeme s obmedzujúcimi presvedčeniami.  

2. Majte srdce dokorán aj keď máte strach

S otvoreným srdcom sa nám ľahšie darí rozvíjať prirodzenú srdečnosť, empatiu a zmysel pre humor. Vďaka tomu dokážeme pociťovať vďačnosť, uznanie a ľudskosť. Bez týchto kvalít srdca nevieme napĺňať krédo múdrych a šťastných ľudí, ktorí si hovoria každé ráno pri vstávaní: Dnes chcem byť lepší ako včera.

V srdci máme všetku lásku, ktorú potrebujeme. Máme v ňom dosť lásky nielen pre seba, ale pre všetkých ľudí na svete. Kým budeme štedrí, nikdy nebudeme sami.

3. Hrdo uznajte vlastné nedostatky

Cesta k pokore je v každodennosti obsiahnutá v tom, že poznáme samých seba. Vieme, kým v skutočnosti sme, slobodne si pripúšťame svoje slabosti a akceptujeme svoje nedokonalosti a zlyhania. Netrpíme tým, čo všetko nevieme, a berieme chyby a zlyhania ako učiace sa skúsenosti. Saint-Exupéry by k tomu dodal: “Pokora srdca nežiada, aby si sa pokoril, ale aby si sa otvoril.”  Kto vidí a cíti, aký v skutočnosti je, stáva sa prijímajúci a rešpektujúci, bez potreby prenášať na niekoho zodpovednosť za svoj život.  

4. Opúšťajte denne bublinu pohodlia

Dávať si výzvy od nás vyžaduje napnúť sily a schopnosti. Vtedy sa presvedčíme, čo v nás skutočne je. Podporí to našu sebadôveru a chuť zdolávať prekážky. Rozmýšľať o cieľoch znamená premýšľať o tom, kam sa chceme dostať a čo získať. Rozmýšľať o výzvach mobilizuje myšlienky k úvahám o tom, ako vydať zo seba niečo viac. Prekračovať hranice svojich schopností a chodiť mimo svoju komfortnú zónu je pre napredovanie nevyhnutné.

Výzvy sú cestou k životnému naplneniu a rastu, nabíjajú nás energiou, vyvolávajú pocit angažovanosti, spojenia a uspokojenia. Vďaka nim pripisujeme svojmu životu zmysluplnosť.

5. Zameriavajte sa hlavne na to, čo skutočne chcete

Zmyslom nášho snaženia je sústreďovať sa na cestu, nie na konečný cieľ. Robiť si starosti, či pri svojej ceste dosiahneme veľký úspech, je zbytočné. Cestu si treba užívať, prežívať ju a učiť sa počas nej. Venovať pozornosť tomu, čo je o krok pred nami, a nie za nami. Tešiť sa zo svojho úsilia a nových vedomostí, zručností a schopností, ktoré po ceste nazbierame. Ráta sa samotné úsilie, než prídu výsledky, tie sú iba zavŕšením podniknutého úsilia.

Za fotografiu ďakujem Festivalu zdravia SVETLUŠKY v Malackách.

Príspevok Päť spôsobov, ako sa nepoddať zobrazený najskôr Life koučing.

Aký pevný má byť pevný zväzok?

Z praxe môžem potvrdiť, že najfunkčnejšia je otvorená forma partnerského spolužitia. Spočíva v tom, že existujú oblasti života, ktoré sa u partnerov neprekrývajú a je to tak v poriadku. Nie v zmysle, že si každý robí čo chce. V zmysle tolerancie, rešpektu, úcty a akceptácie odlišností. Keď je vzťah uzavretý, hermetický a so striktnými pravidlami, neurobí to z neho bezpečnejšiu formu spolužitia. Každý vzťah je neistý, lebo je to „živý organizmus“, ktorý podlieha mnohým prvkom náhodnosti a nerovnováhy. Systém otvoreného spolužitia partnerov spočíva v tom, že sa môžu spoľahnúť na vzájomnú dôveru a obojstrannú benevolenciu, kedy sú schopní svoje záujmy a koníčky tolerovať. Aj preto, že je to vzájomne obohacujúce a podporné pre vzťah. Integrita vzťahu závisí od integrity každého z partnerov. Ako povedia v Číne, partneri vo vzťahu sú ako dva veľké platany rastúce popri sebe – korunami sú prepletené a koreňmi si neprekážajú.

Primeraná dávka závislosti

Zdravá miera blízkosti, intimity a dôvernosti je nevyhnutná. Poskytuje páru bezpečie, pocit istoty a spolupatričnosti, kedy sa môžu jeden na druhého spoľahnúť a oprieť sa o seba. Keď však pripútanosť prerastie únosnú mieru a jeden z partnerov je emočne a mentálne závislý od toho druhého, stáva sa z toho nerovný, neraz až mocenský vzťah. Tam potom vzniká priestor na manipuláciu a ovládanie toho druhého.

Fázy „blízkosti

Ideálny rozvoj lásky v partnerských vzťahoch má svoje etapy – prechádza od lásky romantickej, cez súťaživú až po kooperatívnu. V každej etape si partneri zažijú, akú mieru blízkosti, dôvernosti a intimity potrebujú. Závisí to od ich prednastavenia a potreby pripútanosti a bezpečia. Na počiatku vzťahu funguje hormónový ošiaľ a prekrýva reálne vnímanie. Keď po 9 až 12 mesiacoch opadne, umožňuje dvojici konštruktívne „posúdiť“, či sa zhodnú v hodnotovom svete potrebnom na budovanie trvalého vzťahu. Ten vytvára dobré podmienky na ideálnu vzájomnú blízkosť partnerov, ktorú si nastavia podľa svojich potrieb.

Rozdiel medzi vzťahmi súčasnými a „minulými“

Kríza vo vzťahu našich rodičov mohla prísť omnoho skôr, než v období 5 až 7 rokov, lebo sa brali mladší a neskúsenejší. Napriek tomu boli ochotní sa s krízovým stavom vysporiadať a hľadať možnosti a riešenia, ako zostať spolu. Na jednej strane bolo veľa nefunkčných manželstiev, na druhej strane vznikli vzťahy, ktoré ustáli krízu a pretrvali v plnej kvalite dlhé desaťročia. Pre dnešnú generáciu je vzdávanie sa riešením, neraz sa unáhlia a vzťahu dávajú menšie šance na prežitie. Vychádzajú z predstáv, že vďaka online svetu majú veľa možností nájsť si lepšieho partnera než majú. Vo svojej praxi pozorujem fenomén, kedy ľudia unikajú do virtuálneho sveta. Príde im skvelým miestom na napĺňanie predstáv o tom, čo chcú. Sú tam slobodní, neviazaní na limity a obmedzenia reality, a preto je to pre nich také atraktívne. Napriek tomu to nie je ideálne miesto na život, lebo stále zostane iba virtuálne a nič z neho nie je prenositeľné do každodennosti. A nedajú sa tam riešiť ich skutočné problémy. A toto je problém iluzórneho sveta – nedá sa tam plnohodnotne žiť. Napriek tomu sú ľudia ochotní uprednostniť túto instantnú verziu pred tou skutočnou. Je jednoduchšia a pohodlnejšia. Než prídu na to, že nefunguje. 

Príspevok Čo vzťahu pomôže zdolať krízu  zobrazený najskôr Life koučing.

Vedci nedokážu s určitosťou povedať, či je obrazotvornosť schopnosť, s ktorou prichádzame na svet, alebo ju až neskôr v živote získavame a kultivujeme. Zrejmé však je, že nikto sa nenarodí úspešný a s predurčenou kariérou. Potrebujeme rozvinúť a zveľadiť všetky svoje vlohy.

Nemôžeme uskutočniť niečo, čo si nedokážeme predstaviť

Francúzsky psychológ a lekárnik Émile Coué stál pri zrode sebazdokonaľovania na základe optimistickej autosugescie. Okrem mnohých prínosných techník zameraných na myslenie, prišiel s ideou vizualizácie. Coué vedel, že predstavivosť je jeden z našich najsilnejších psychických „nástrojov“, ktoré máme k dispozícii. Nielen klientom vravieval: „Vždy si myslite: To je jednoduché, to dokážem. Ak pokladáte nejakú vec za ľahkú, dokážete ju zvládnuť, aj keby iným pripadala ťažká.“

Émile Coué poukazoval na to, že naša predstavivosť je silnejšia než naša vôľa. Na povel sa  nevieme dostať do uvoľneného stavu mysle, aj keby sme chceli. Po trénovaní sa nám to prostredníctvom predstáv podarí.

Jednoduchý príklad vizualizácie

Niektorí ľudia si myslia, že nie sú schopní vizualizovať. Je to však iba ich domnienka, lebo vizualizáciu považujú za komplikovanejšiu, než v skutočnosti je. V najjednoduchšej podobe je vizualizácia predstavovanie si niečoho, čo sa reálne pred vami nenachádza. Vyžaduje si isté úsilie, ale nie je to nič zložité. Pasívne ju bežne využívame pri čítaní kníh a pozeraní filmov.

Teraz zatvorte oči. Predstavujte si, že otvárate svoju peňaženku. Akej je farby? Z akého materiálu? Ako sa otvára? Aké ma priehradky? Čo v nej všetko máte?

Výborne, práve ste vizualizovali. A hoci to bola jednoduchá vizualizácia, obdobne sa dajú zvládnuť všetky, ktoré budete chcieť. Trénovaním sa zdokonaľujete, zapájate postupne aj ostatné zmysly a môžete doplniť aj pohyb… Správnym využívaním vizualizovania si dokážete navodiť také stavy uvoľnenia, ktoré vám dodajú veľa energie a tvorivých nápadov.

Silné vedomie vôle – najlepšia cesta k úspechu

Na konci päťdesiatych rokov minulého storočia si nemecký lekár, navigátor a námorník Hannes Lindemann zaumienil, že prekoná oceán medzi africkým a americkým brehom. Ani lietadlom, ani parníkom, ale úplne sám v malom člne.

Keď po všetkých nesmiernych útrapách konečne stál na súši, vyhlásil, že tento zápas vyhral dávno predtým, než sa posadil do lode – vo svojom duchu. Dlhé týždne pred vyplávaním stimuloval svoje podvedomie dvoma myšlienkami: „Choď ďalej na západ” a „Dokážem to“. Tieto afirmácie si vštepil hlboko do mysle, a tak nestrácal smer ani v búrkach, o hlade či smäde. Nevzdával sa ani vo chvíľach zúfalstva, či občasných delíriách, jeho predstava ho automaticky viedla ďalej.

Metódy, ktorými Lindemann „naprogramoval““ svoju myseľ poznáme ako autogénny tréning a autosugescie. Podstata spočíva v tom, že si v stave uvoľnenia neustále opakujeme a ukladáme do mysle pozitívne formulácie a obrazy.

Myslenie je ako stroj – uvádza fantáziu do pohybu

Josef Kirschner, rakúsky novinár a autor kníh o osobnom rozvoji,  opísal päť fáz procesu, ktoré tvoria zjednodušený postup „programovania“ predstavivosti. Nie sú však žiadnym všeobecným a všeplatným návodom. Sú skôr inšpiráciou na hľadanie súvislostí medzi myslením, ovládaním myšlienok a riadením fantázie.

1. Určitý impulz sa premení na myšlienku.
2. Myšlienku buď odplašíme, alebo jej dovolíme prerásť v ideu vyžadujúcu realizáciu.
3. Stojíme pred voľbou, či svoju obrazotvornosť zamestnáme tým, že: * si budeme do detailu vykresľovať strašné následky svojho rozhodnutia a predčasne sa vzdáme alebo * sa pokúsime navodiť si pocit radosti z budúceho úspechu.
4. Čím intenzívnejšie si zážitok šťastia sprítomníme, tým ľahšie naša viera porazí pochybnosti.
5. V priebehu času sa celý organizmus pripraví na výkon, nielen v myšlienkach začnú želania nadobúdať skutočné kontúry. Príde chvíľa, keď vyhráme svoju vnútornú hru a budeme dokonale vybavený pre tú „vonkajšiu“, reálnu.

Hru fantázie hráme dennodenne

Má rôzne obmeny. Výhovorky typu: „Určite mi to dnes nevyjde“, „Mám hrôzu z toho, že…“  dokážu natoľko ovládnuť našu obrazotvornosť, že sami vystupňujeme svoje negatívne pocity a vzdáme sa skôr, než sa pustíme do boja.

Ak si poviete, že chcete svoju imagináciu viesť smerom, ako to urobil moreplavec Lindemann, môžete začať trénovať. Vaše pozitívne obrazy sa tak môžu stať motorom vášho konania. Budú ožívať, keď so ich privoláte, len to musíte mať mentálne natrénované.

Keď si chcete vyskúšať, čo by vám pomohlo pri tom, aby ste boli v hre fantázie aktívny a nemuseli sa brániť voči vtieravým negatívnym myšlienkam, skúste si denne dopriať 10-15 minút luxusu v podobe času iba pre seba. Všetko, čo potrebujete urobiť je iba si vytvoriť predstavy, ktoré spojíte s pokojom a harmóniou. Stiahnite sa niekam, kde budete sami so sebou, zavrite oči a pokojne zhlboka dýchajte. Skúste si predstaviť, že ležíte presne tam, kde ležať chcete, cítite to, čo vás robí šťastnými a nasávate to, čo vám dodáva nádej a odhodlanie.

O živote rozhoduje to, čo robíme každý deň

Vždy, keď vidíme nejaký obraz, naša myseľ mu priradí význam v zmysle toho, čo to pre nás znamená. Ten­to význam naštartuje emocionálnu a fyzickú odpoveď. Predstavy majú tú moc vyvolať úplne rovnaké reakcie ako skutočné obrazy. Pre názornosť: predstavte si, že ste zahryzli do citrónu a vnímate jeho chuť. Ak ste to urobili s plnou predstavivosťou, už začínate sliniť.

Preto má zásadný význam naučiť sa vizualizovať. Viete to výborne využiť na pozitívnu manipuláciu vlastnej hlavy.

Príspevok Predstavivosť je silnejšia než vôľa zobrazený najskôr Life koučing.

Láska rozpína dušu

Bez lásky sme ako nebožtík na dovolenke. Bez lásky sú naše životy prázdne. Ak nemilujeme, nie sme nikým. Sme biologicky, emočne, mentálne, fyzicky, duchovne, duševne spätí s láskou, s pocitom byť milovaní a patriť k niekomu (nie niekomu). Preto sa potrebujeme láskou intenzívne zapodievať a nachádzať najrôznejšie spôsoby, ako ju dostávať do svojho života a potom sa o ňu deliť.

 Najdôležitejší vzťah pre lásku?

Ten k samému sebe. Rozprávame osobe, ktorú milujeme, že je hlúpa, nemožná, neschopná, otrasná…? Nikdy to z lásky druhým nehovoríme. Sebe to povieme bez rozpakov a natvrdo. To sa však nezhoduje s prejavovaním lásky. Pokým prísnosť a tvrdosť voči sebe nezameníme za súcit a zhovievavosť, nepustí nás to do bezvýhradného  prijímania seba. Bez toho si nevieme naplno vychutnať lásku od druhých.

Milovať druhých viac ako seba nestačí

Niekedy sa snažíme milovať  druhých vášnivejšie než samých seba. Táto láska nás vedie do hĺbok vlastného Ja. Vďaka nej sa učíme prechovávať k sebe obdobnú lásku, akou dokážeme milovať iných. Darí sa nám to, keď veríme samým sebe a pristupujeme k sebe s rešpektom a úctou. Potom dokážeme byť aj voči iným láskaví a milujúci.

Od čoho je láska závislá?

Od toho, koľko z nej každý z nás má. Prepája ľudí podľa toho, ako milujú samých seba. Milovať a prijímať nedokonalosti ľudí okolo seba je omnoho jednoduchšie, než venovať vedomú pozornosť láskyplnosti voči sebe. Vyznávame prikázanie „Miluj blížneho svojho ako seba samého“, ale nežijeme ním naplno a autenticky. Potrebujeme sa učiť milovať samých seba bezvýhradne a bez podmienok, súcitne a sebakceptujúco.

Kedy lásku zabíjame?

Energeticky sa vyčerpáme vtedy, keď nastáva nesúlad medzi našimi slovami lásky a činmi. Keď naplno neprejavujeme lásku, ide to na úkor nás. Láska je taký stav nášho vedomia, ktorý dokáže mazať rozdiely medzi „ja“ a „ty“. Nie preto, aby vzniklo „jaty“, ale aby komplementarite nestálo nič v ceste. Len keď sme každý za seba celistvý, môžeme vytvárať pevný celok.

Kedy láska sama hynie?

Keď na ňu použijeme lži, zradu, vydieranie, manipulovanie, podlosť, zákernosť… Zakaždým, keď lásku sebe alebo iným odoprieme, pôsobí to na nás ako erózia – nezvetráme hneď, ale postupne… Trápime sa, cítime bolesť, bývame protivný, ochorieme… Bojujeme so sebou a s celým svetom, a to lásku odháňa. Hoci sú naše neláskavé prejavy volaním o pomoc, ostatní im nerozumejú.

Kedy sa láska nedostane k slovu?

Keď niekoho zradíme, podvádzame, klameme, chováme sa hrubo a nepekne… Nestačí o láske hovoriť, láska je v skutkoch a v každodennosti. A v žití s otvoreným srdcom napriek všetkým rizikám. Keď srdce hermeticky uzavrieme, nemôže prúdiť láska – ani dovnútra ani von.

Sú sebaprijatie a sebaláska sebecké?

Hlása spoločnosť, ktorá nás vedie k tomu, že máme uprednostňovať druhých, byť veľkorysí, ústretoví a zdvorilí. A zaradiť seba na koniec rebríčka priorít. Zabudnú nám v detstve povedať, že keď sa budeme vždy držať v úzadí, zostaneme neviditeľní – aj navonok, aj sami pre seba. Neviditeľné sa miluje iba iluzionisticky, nie skutočne.

Prečo sa naháňame za láskou od druhých?

Je to jednoduchšie, ako potvrdiť svoju sebahodnotu. Býva pre nás náročné prijať aj tie časti svojho ja, na ktoré nie sme hrdí, a ktoré skrývame hlboko v sebe, aby neuzreli svetlo sveta. Pokým neporozumieme prekážkam, ktoré nám stoja na ceste k sebaláske, nezdoláme ich. Je našou povinnosťou a veľkou výzvou prijímať svoj každodenný život s rovnakou láskou a otvorenosťou, s akou prijímame tých, ktorých milujeme.

Recept na lásku? Neexistuje!

Kto by nechcel úplne jednoduchý návod na to, ako získať lásku? Z môjho pohľadu neexistuje. Objavené je však niečo zásadné, čoho znalosť lásku chráni. Láske stoja v ceste títo traja „nepriatelia“: hanba, strach a zraniteľnosť. Porážme ich tým, čo je v našej prirodzenosti a autentickosti, odvahe cítiť a zdieľať svoju zraniteľnosť, v guráži predviesť svetu, kto sme a aká je naša vášeň. Potrebujeme to robiť nepretržite a bez ohľadu na to, či nám chodí odozva okamžite.

Láska ako najliečivejšia bylina

Všeobecnej láske k ľuďom a medzi ľuďmi dali Starí Gréci názov AGAPÉ. Čím menej je v spoločnosti agapé, tým väčší priestor má závisť, neznášanlivosť, netolerantnosť, nenávisť… Preto má zmysel lásku rozdávať, vyžarovať, vytvárať…, aby jej bolo medzi ľuďmi čo najviac bezpodmienečnej, ktorá vo svojej nesebeckosti nič nevyžaduje.

Príspevok Láska je čin, nie iba pocit zobrazený najskôr Life koučing.

Šťastie je z môjho pohľadu záležitosť mysle a úloha na celý život. Nejde o jednoduché veci, ktoré možno urobiť raz a navždy. Nedá sa do automatu pri položke šťastie nahádzať príslušný počet mincí a potom čakať, až vypadne sladkosť zvaná šťastie! To by bolo rovnaké, ako naberať vodu do sita.

Životné šťastie je proces, cesta postupného rastu. Ako to vystihol J. Powell: “Cesta ku šťastiu je ako most, ktorý musíme prejsť, nie roh, za ktorý sa dá zahnúť.“

Pravda o šťastí je prostá: nič vonkajšieho nás nemôže urobiť šťastnými, ani nešťastnými. To dokážu iba naše myšlienky o sebe a o živote, pretože všetko sa odohráva vo vnútri nás a cez naše pocity.

Stratégie na prežitie šťastnejšieho a spokojnejšieho života spočívajú v rôznych veciach. Niektoré som zhrnula z pohľadu mojich skúseností.

Tri podstatné skutočnosti o šťastí:

• Šťastie je istým spôsobom vedľajší produkt – z našich zmysluplných skutkov.
• Byť obklopení šťastnými ľuďmi znamená byť šťastnými aj v budúcnosti.
• Šťastie je „infekčné“ – šíri sa od vás až k priateľom vašich priateľov.

V živote máme tri základné zdroje šťastia:

1. Môžeme na niečo pekné spomínať.
2. Môžeme niečo pekné práve prežívať.
3. Môžeme sa na niečo pekné tešiť.

Tri rady k „hľadaniu“ šťastia:

1. Aby ste si mohli uvedomiť najlepšiu možnú budúcnosť, nedívajte sa na ňu skrz analyzovanie toho zlého z minulosti. Zaoberajte sa hlavne tým, čo môžete ovplyvniť tu a teraz, lebo len na to máte dosah.
2. Nemožno udržať myseľ aktívnu, pokým je telo pasívne a naopak. Na “rozpohybovanie sa” za tým, po čom túžite a čo vám dáva zmysel potrebujete aj niečo viac, než len vzduch na dýchanie… Bez sebamotivácie a činorodosti ďaleko nezájdete.
3. Zbierajte pre seba informácie a skúsenosti nie za účelom podpory svojich pohodlných pozícií. Potrebujete ich na to, aby ste sa rozhodovali slobodne a s vedomím, že za svoje rozhodnutia nesiete zodpovednosť výhradne vy sami.

Tri postoje na odohnanie šťastia:

• Lenivosť a pasivita sú odkazy šťastiu, že sa nemusí unúvať.
• Šťastie nie je na predaj a kupovať si ho je klam.
• Šťastie nemá rado nátlak – trpezlivá viera v jeho existenciu ho skôr priláka.

Žijete v predstave, že je nevyhnutné za šťastie platiť?

Tým, že šťastie si tvoríme sami, nemusíme zaň platiť nič. Navyše, keď sme pozornými, vnímavými a počúvame samých seba, tak si k nemu prirodzenejšie nachádzame cestu. Je užitočné vedome si archivovať   krásne okamihy šťastia a častejšie o nich hovoriť. Čím viac rozprávame o tom, čo sme krásne a radostné prežili, tým väčšmi sa nám to ukladá do trvalej pamäte. Vďaka tomu si to môžeme ľahko vyvolávať do predstáv, keď nám je ťažko.

Príspevok Každé ráno pozeráte v zrkadle na človeka zodpovedného za vaše šťastie zobrazený najskôr Life koučing.

Mám pre vás desať odporúčaní, ako si ušetriť energiu zo zbytočných zápasov so sebou. Ušanovanú energiu viete venovať tomu, z čoho vám príde radosť, chuť, odvaha, nadšenie… Niečo, čo vás rozpohybuje k aktivite, lebo tá dá vášmu snaženiu zmysel.

1. Naordinujte si pozitívne sebectvo

Je pravda, že viac šťastia vám prinesie to, čo robíte pre druhých. Avšak, bez toho, že by ste robili niečo pre seba, sa neviete deliť. Vy sami ste tými najdôležitejšími – najskôr potrebujete uspokojiť svoje potreby a potom sa viete plnohodnotne venovať druhým. Všetko čo robíte na úkor seba v dobrej viere, že to druhí ocenia, sa nemusí vyplatiť. Ľudia to skôr radi zneužívajú.

2. Obíďte negativistov

Oplatí sa vám posúvať ťažisko konverzácií k niečomu pozitívnemu. Môžete skúsiť túto vetu: “Povedz mi o každej dobrej veci, ktorá sa ti dnes prihodila!” A vy pridajte za seba tie svoje. Prežívajte spoločné chvíle s ľuďmi, na ktorých vám záleží tak, aby ste mali dobrý pocit zo seba, aj z nich. Je namieste vyhýbať sa energetickým upírom. Ich zlá nálada je prudko infekčná a rýchlo pokazí aj tú vašu.

3. Robte čo najviac toho, čo máte radi

Dlho niečo odkladáte alebo sa na niečo chystáte? Dozrel čas pustiť sa do toho. Postupne, krok za krokom, pripravte si na to plán a rozfázujte si to. Predstavujte si, aké to bude, keď veci pouzatvárate a nebudete ich musieť tlačiť pred sebou. Uľaví sa vám a prestane vás tlačiť pocit viny a bezmocnosti. To vás potom pustí venovať sa tomu, čo vám robí dobre. A z toho sa aj budete cítiť dobre.

4. Povedzte nie veciam, ktoré nechcete

Je veľa toho, čo by ste mali, čo by bolo dobré, čo sa patrí… Avšak, keď sa s niečím nestotožňujete, zaujmite k tomu odmietavý postoj. Nepresviedčajte sa o niečom, čo môže byť dobré pre druhých, ale nie pre vás. Máte slobodu voľby, trúfajte si ju uplatňovať. Veď kto vie lepšie, ako vy sami, čo je pre vás dobré? Keď kývnete na niečo, s čím vnútorne nesúhlasíte, je to ako vláčiť ťažké závažie.

5. Hádžte za hlavu, čo si o vás myslia druhí

Dovoliť iným, aby boli expertmi na váš život sa nevypláca. Potom sa im snažíte vyhovieť a prispôsobiť, a to vás „odpája“ od seba. Pre vás sú dôležití tí, na ktorých vám záleží, a ktorých milujete. Povedzte im to vždy, keď máte príležitosť. Rovnako tak sebe, tým rozvíjate súcitný a láskyplným vzťah so sebou.

6. Stanovujte si splniteľné ciele

Týrať sa príliš veľkým a nerealistickým cieľom prináša veľkú dávku frustrácie. Radostné okamihy chodia z denných, neraz malých činností, ktoré vám dávajú zmysel, a ktoré si vychutnáte, keď ich splníte. Pestujte si čo najviac malých pozitívnych rituálov, ktoré sa vám postarajú o pravidelnú dávku pocitov bezpečia a chuti zdolávať prekážky.

7. Ozvučujte svoje emócie

Je úplne v poriadku cítiť to, čo cítite, aj keď sú to niekedy nepríjemné pocity, alebo niečo, za čo sa hanbíte. Odokrývať, čo sa vo vás odohráva umožní ľuďom okolo vás lepšie vám rozumieť a vnímať, čo je pre vás dobré a dôležité. Rovnako tak vám to umožní lepší prístup k samým sebe, keď budete nahlas vysvetľovať svoje emočné a myšlienkové pochody. Bonusom je odstup a nadhľad.

8. Denne zhltnite horkú pilulku na raňajky

To nepríjemné, čo zvyčajne celý deň pred sebou tlačíte, vybavte hneď ráno, nech to máte z krku a nemusíte na to myslieť. Ušetrí vám to veľa energie a stresu. A eliminujete tým prokrastináciu.

9. Urobte si zo seba vzor

To, že sa každý deň vyženiete z bubliny pohodlia a prekonáte sa, je dôkaz o tom, že si môžete vážiť samých seba. To vám zvyšuje sebahodnotu a sebaobraz, čím sa stávate silnejšími a odolnejšími.

10. Vyťažte z nepohodlia viac pohodlia

Sebadiciplína rovná sa slobode, len to treba s hlavou vyjednať, lebo má tendenciu k pohodlnosti. Každé opustenie komfortnej zóny prináša poznanie, že si môžete dovoliť zájsť zakaždým o kúsok ďalej. Až tam, kam máte namierené.

Príspevok Desať tipov na oživenie nadšenia zo seba zobrazený najskôr Life koučing.

1. Spomaľte bez ujmy

Dôležité je nájsť rovnováhu medzi myšlienkami, pocitmi a fyzickou námahou – objaviť to, čo sa dá vystihnúť ako „obmedzenie vnútornej rýchlosti“ – akúsi prijateľnú hranicu aktivít, ktorá vám dovolí splniť každodenné úlohy bez toho, aby ste dostali „pokutu“ za prekročenie mentálnej, citovej alebo fyzickej rýchlosti. Taká bezpečná, ekologická jazda, ktorú si užijete. Nízka spotreba energie vás poteší, lebo vám zostane ešte aj na niečo navyše.

2. Nechcite všetko odrazu

Potrebujete sa naučiť, ako požiadavky a nároky svojho života zvládnete z pohľadu naliehavosti a dôležitosti. O tom rozhodujete vy, nie niekto iný. Výkon na 120 % vám neprinesie automaticky úspech. Z dlhodobého hľadiska sa totiž nedá udržať a platíte zaň príliš veľké pokuty. Nedá sa vždy jazdiť iba v rýchlom pruhu. Stane sa totiž tonajhoršie zo všetkého – nebudete schopný ani relaxovať, ani pracovať. Cesta múdreho výberu je v sústredení sa buď na prácu, alebo na niečo iné – ale nič medzi tým!

3. Zvážte, kedy sa oplatí automat

Keď si poviete, že máte akútny nedostatok času, správate sa ako človek trpiaci nedostatkom peňazí, ktorý siahne po nevýhodnej pôžičke s vysokým úrokom. Riešením sú časové konfety – krátke chvíľky pre seba, ktoré vám spríjemňujú prežívanie. Čas vám totiž nepožierajú malé potešenia, ale nutkavé aktivity, ktoré si ani neuvedomujete, lebo myseľ riadi autopilot. Automat je síce pohodlný, ale nie vždy ideálny.

4. Naučte sa nové zaklínadlo

Poznám dobre fungujúci spôsob, ako tlak z nedostatku času ustáť. Keď budete mať najbližšie na jazyku „nemám čas“, skúste to formulovať nasledovne: Nie je to pre mňa dôležité! Nie je pre mňa dôležité starať sa o seba. Alebo: Nie je pre mňa dôležité navštíviť chorú kamarátku! Môže to znie príšerne, však? A práve to vás môže vyburcovať k prehodnoteniu postoja. Keď totiž chcete, čas si nájdete.

5. Zázračná časová dotácia

Keď sa budete chcieť skryť pred svetom, ktorý vás neustále ohlušuje, pomáhajú malé ostrovy pozitívnej istoty. Stačí vám na ne90 sekúnd. Hoci je to krátky čas, dokáže vás vymaniť z matrixu a uvoľniť rezervné sily. Keď si pre seba ticho poviete: „Čo je to 90 sekúnd?“ Neznie to nijak obzvlášť zaujímavo. Teraz to skúste s nasledujúcou vetou: „90 sekúnd iba pre mňa!“ Už to znie veľkolepejšie, však? Je tam počuť ten priestor, chvíľku pre seba, ktorú by ste mohli využiť. Ako to urobíte záleží od vás – hlavne že vypnete hučanie hlavy a uvoľníte sa. Keď si tento rituál počas dňa doprajete (ideálne) každých 90 minút, vyšlete samým sebe jasný signál: „Som taký dôležitý, že si vždy urobím čas pre seba!“  Takáto odmena samých seba je veľmi mocná, lebo sa stará o posilňovanie sebadôvery a sebaistoty.

6. Namiesto vzdoru si doprajte radosť

Pozrite sa na svoje zážitky ako na pobyt v hoteli. Viete, že hotel nevlastníte, len niekoľko dní v ňom žijete. Páči sa vám v ňom a ste slušní hostia. Nespálite koberce ani neukradnete uteráky. Podobne potrebujete pristupovať k relatívnej skutočnosti, v ktorej žijete. Beriete si z nej to, čo potrebujete, no nevlastníte ju. Keď budete vnímať svoje zážitky s týmto postojom, život sa nám bude javiť radostnejší. Oddelíte od seba to, čo ovplyvňovať viete od toho, kde iba zbytočne plytváte energiou. Vzdorovaním sa iba unavíte. Doprajte si viac radosti v zážitkoch, ktoré vás nadľahčia, tým načerpáte energiu do zásoby na horšie časy.

7. Menej na seba tlačte, zapojte zhovievavosť

Byť na seba tvrdý a chcieť od seba neomylnosť je vyčerpávajúce.Je ťažké niečo zmeniť, keď to robíte istým spôsobom veľa rokov. Je to, ako by ste mali zrazu obrátiť bojovú loď, ktorá sa ale otočiť nedá. Nepotrebujete od seba chcieť, aby ste sa zaraz zmenili na plachetnicu, chcite od seba hľadať spôsob, ako sa zmeniť na niečo ľahšie, čo sa dá obracať a smerovať. Stačí jedna malá zmena v návykoch, ktorá vám prinesie lepší pocit zo seba, a ktorú vydržíte robiť aspoň mesiac. Potom môžete pridať ďalšiu. Tá už pôjde ľahšie.

8. Zbavte sa starostí

Spomeňte si na jednu vec, ku ktorej sa v poslednom čas vraciate. Niečo, na čo by ste najradšej navždy zabudli. Napíšte si to na papier. Hneď teraz, keď dočítate – zaberie vám to minútku, dve. Potom to poskladajte a odložte niekam, kde to akoby odovzdáte na vyriešenie. Hoci je to iluzórne, uvidíte, ako sa vám uľaví. Skutočne to funguje, lebo to vyparkujete z hlavy von!

9. Keby všetko zlyhalo, inšpirujte sa príbehom

K pustovni prišiel pocestný a požiadal pustovníka o trochu vody. Mních s ním podišiel k nádrži a nabral mu plný pohár. Cudzinec sa s vďakou napil a potom s dôverou poprosil mnícha, či mu smie položiť jednu otázku: „Povedz, aký zmysel vidíš v pokoji, ktorý si si pre svoj život vybral?“ Mních ukázal na vodu v nádrži a povedal: „Pozri sa na hladinu! Čo vidíš?“ Pocestný sa pozrel do nádrže, zdvihol hlavu a povedal: „Nevidím nič.“ Po chvíľke ho mních vyzval znova: „Pozri sa na vodnú hladinu teraz. Čo vidíš?“ Cudzinec sa sklonil nad vodu a odpovedal: „Teraz vidím seba samého.“ „To je odpoveď na tvoju otázku,“ povedal mních. „Keď si sa pozeral do nádrže prvýkrát, hladina bola sčerená, lebo sme z nej brali vodu, preto si nemohol nič rozoznať. Teraz je voda pokojná.  A skúsenosť pokoja je, že človek vidí seba samého.“

Príspevok DEVÄŤ TIPOV NA MENTÁLNY WELLNESS zobrazený najskôr Life koučing.

Niekedy sa odohrá to, že väčšmi veríme príbehu, ktorý sme si sami vytvorili a zameníme realitu za obsah našich myšlienok. Klasickým príkladom sú negatívne sebahodnotenia v zmysle: „Som k ničomu“, „Nikto ma nemá rád,“ „Nezaslúžim si šťastie“…  Vtedy by sa mal zapojiť ochranársky hlas, ktorý povie: „Moment! To sú len moje myšlienky, to nie som ja.“ Aby sa takýto hlas dostal k slovu, potrebujeme sa učiť byť pozornejší a starostlivejší sami k sebe.

Vďaka tomu skrotíme tie negatívne hlasy v nás, ktoré nás ohlušujú odsudzovaním aj pri zdanlivých zlyhaniach a chybovaniach. Je na to účinný liek – mať so sebou viacej súcitu a pristupovať k sebe jemne a starostlivo, namiesto sebaodsudzovania a sebaobviňovania.

Také prosté a zároveň ťažké. Neraz sa nám ľahšie prejavuje zhovievavosť voči ostatným, ale sami k sebe sme tými najnekompromisnejšími kritikmi. A v tom to je – bez otvorenosti voči sebe a akceptácie seba, nás to vháňa do zúfania si a sebaľútosti. Vtedy je naša sebakoncepcia v zlej kondícii a potrebuje zachrániť.

Príspevok Keď sme ohlušovaní negatívnymi hlasmi zvnútra nás samých zobrazený najskôr Life koučing.

• Sledujte akékoľvek negatívne, sebakritické myšlienky a vnútorné monológy.
• Uvedomujte si, že sú to iba myšlienky, konštrukcie a interpretácie; nie sú to skutočné fakty.
• Skúmajte spôsoby, ako môžete prerámcovať negatívne hodnotenia o sebe na zhovievajšie a súcitnejšie.

Povedzme, že ste urobili niečo, čo ľutujete a pustili ste sa do neužitočného a obviňujúceho vnútorného monológu: „Ty hlupaňa! To sa ti zase niečo podarilo! Si nemožná!“ Keď sa to stane, prvým krokom je uvedomenie si, že ste skĺzli do odsudzovania seba. Potom si všímajte, že tie označenia, ktorými sa častujete, sú iba vaše myšlienky, vykonštruované z vašej frustrácie a sklamania zo seba. Nasleduje uvažovanie nad tým, ako dokážete tieto myšlienky zmeniť na konštruktívnejšie. Namiesto toho, aby ste si nadávali „Si otrasná“, „Totálna hlupaňa“, „Ako by ťa mohol mať niekto rád?“, ich môžete prerámcovať: „Spomaľ“, „Bolí ťa to“, „Potrebuješ povzbudenie“a podobne.

Keď svoju „pravdu“ poviete takýmto spôsobom, vaše srdce to ľahšie prijme. 

Príspevok Ako si hojiť emočné boľačky zobrazený najskôr Life koučing.

Čím viac energie vložíme do niečoho, čo nemáme radi, tým väčšmi nás to zväzuje. Tá pripútanosť nás nepustí opustiť niečo, s čím sme nejakým spôsobom zviazaní. Skúšame to cez nenávisť, aby sme sa odpútali, ale práve ona nás znova a znova priťahuje aj k niečomu, čo nám nerobí dobre.

Oplatí sa preto nechať veci, ktoré už nepotrebujete, ktoré splnili svoj účel, sú zastarané alebo nefunkčné voľne odchádzať. Lenže „púšťanie“ nie je také jednouché. Tam, kde máme citové puto (a vôbec nemusí byť pozitívne), strácame odstup a nadhľad. Sme zaangažovaní a považujeme sa zodpovední za to, aké to je. A neraz neveríme, že to môže lepšie. Tak otáľame a strácame chuť meniť to.

Privádza nás to potom zase na začiatok a pýtame sa samých seba: Skutočne je to zlé také zlé? Takto si  naháňame vlastný chvost… Preťať tú zacyklenosť môže postoj, že najväčšie riziko je neriskovať. Ako inak by sme sa naučili, čo potrebujeme, keby sme nerobili chyby?

Príspevok Najväčšie riziko je neriskovať zobrazený najskôr Life koučing.

Zdravo hrdý človek sa teší z úspechov druhých ľudí. Pyšný človek vidí v každom nezdravú konkurenciu, rád by si všetky zásluhy pripísal sám. Hrdý človek vníma, akým obrovským darom pre tento svet sú ľudia okolo neho. Aj tí úplne neznámi. Pyšný sa povyšuje, aby sám sebe a pochlebovačom dokázal, že ich presahuje…

Keď to zjednoduším, tak rozdiel medzi pýchou a pokorou možno vidieť v protiklade. Pýcha sa pýta, čo jej kto dá (kto mi vyjadrí obdiv?). Skromnosť a pokora samé dávajú (komu môžem vyjadriť úctu a podporu?)

Príspevok Rozdiel medzi pýchou a pokorou zobrazený najskôr Life koučing.

To, k čomu sa utiekam v dobrých aj náročných časoch je viera v lásku – k sebe, k ľuďom, k svetu… Riadim sa tým, že čím viac lásky rozdám, tým viac jej bude všade okolo mňa. Láska si poradí so všetkým. Áno, sú veci, bez ktorých nedokážeme žiť, lenže hoci ich máme, bez lásky si ich potom nevieme užívať.

Ďalšou neodmysliteľnou hodnotou je pre mňa zmysluplnosť. Bola som stvorená pre službu druhým a to mi vždy kryje chrbát, lebo viem, prečo som tu a ako môžem byť nápomocná. Som idealistka a verím v možnosti, ktoré nevidno. Naučila som sa proaktívnemu prístupu a nedávam sa tlačiť do kúta pocitom hnevu, vzdorovania alebo nástojčivosti – aj keď sú momenty, kedy ma to povláči. Najväčšiu bezmocnosti cítim, keď narazím na ľudskú obmedzenosť a zaťatosť, nevraživosť a netoleranciu. Učím sa pri tom pokore a akceptácii toho, že z nejakého dôvodu, ktorému síce práve nerozumiem, to má byť tak.

Keď mi je nanič, lebo som v nerovnováhe, uvedomujem si, že je to stav dočasný a pominie. Nechávam cez seba bolesť prechádzať a súcitne hľadám, ako si uľavím. Už viem, že je to o tom, aby som vyčkala a pochopila, čo sa mám nové naučiť, čo prijať, čo zmeniť… Aby som ustála emočné turbulencie, zamestnávam sa nejakou činorodosťou. Strážim si, aby som sa v sebaľútosti príliš nenamáčala, lebo tým strácam nadhľad. A keď neviem, čo so sebou, tak si zo seba uťahujem – smiech, hoci cez slzy, mi pomáha nebrať sa tak smrteľne vážne.

Príspevok 5 vecí na odrazenie sa od dna zobrazený najskôr Life koučing.

Za istých okolností si môžeme uvedomovať dve veci súčasne (ženy aj viacej kvôli emočnejšej výbave), ale nie sme schopní urobiť dve rozhodnutia odrazu – ani tie najjednoduchšie.

Tento príbeh ilustruje, čo sa môže stať, keď hlava nerobí čo má.

Pilot letu 401 Eastern Airlines sa chystal pristáť na medzinárodnom letisku v Miami, keď si všimol, že je niečo zle. Vysunul podvozok, ale kontrolka sa nerozsvietila. A tak zostal krúžiť nad letiskom vo výške 700 metrov nad zemou a rozhodol sa to preveriť. Na nič neprišiel, a tak na to upozornil prvého dôstojníka. Ani ten neuspel, a tak privolali aj palubného inžiniera. Náhodou bol prítomný tiež mechanik firmy Boeing, ktorý sedel v kokpite na sklápacom sedadle. Toho tiež požiadali, aby sa na to pozrel. Lietadlo po určitú dobu nikto nepilotoval. Klesalo stále nižšie. Kapitán sa zrazu spamätal. „Preboha!“ Zakričal. „Čo sa to deje?“ Boli to jeho posledné slová. O päť sekúnd neskôr sa lietadlo zrútilo a začalo horieť. Zahynulo deväťdesiatdeväť ľudí vrátane kapitána. Pri analýze havárie sa zistilo, že sa posádka natoľko ponorila do riešenia problému s podvozkom, že stratila zo zreteľa celkovú situáciu. To všetko kvôli žiarovke za 12 dolárov.

Príspevok Mozog kašle na našu ambíciu multitaskingovať zobrazený najskôr Life koučing.

Prišli sme na to, že sa prestala zaujímať o svet vôkol seba, a tým ju prestal zaujímať samotný život. Prestala si klásť otázky a prestala na ne dychtivo hľadať odpovede. Uzavrela sa pred svetom, a tým jej z neho nič nechodí. Debata nás doviedla k tomu, že život je omnoho príjemnejší, keď máme záujem žiť ho naplno. Je na to šikovná pomôcka – dobre sa začína od posilňovania vlastnej zvedavosti.

Výzva na trénovanie zvedavosti

Odfoťte si každý deň niečo, čo ste si všimli prvýkrát…

Alebo, už ste si niekedy odfotili vlastný úsmev alebo zrenicu oka?

Akýkoľvek experiment zameraný na zvedavosť sa ráta. Podporuje iné vnímanie sveta naokolo vás. To vám umožní inak sa dívať, inak myslieť, inak prežívať…

Príspevok Kde brať chuť žiť? zobrazený najskôr Life koučing.

Ja to robím tak, že si čas kradnem. Po kúskoch a po troške. Ráno po prebudení čítam, cez obednú pauzu si zrovnávam myšlienky, keramický krúžok otvorila lektorka kvôli mne ráno, po návrate z práce sa prezliekam rovno do bežeckého, lebo inak by som doma uviazla a keď dobehnem, zavesím sa do flyfitovej sieti na strečing a posilňovanie, píšem večer, keď ma už Krištof nepotrebuje… Vzdala som sa telky, občas oželiem hodinu spánku alebo posedenie pri káve… Nečakám na príležitosť, že budem mať čas. Viem, že pokým si ho nevytvorím, neudeje sa. V diári mám svoj osobný čas vyznačený reflexnou farbou, aby mi ho nenapadlo brať na niečo iné.

Môj tatko mi v detstve kládol na srdce, že sebadisciplína rovná sa slobode. Dlho som to nechápala, veď si to protirečí, frflala som. Než som pochopila. Naučilo ma to skladať veci deň za dňom a nechcieť odrazu veľa naraz. Aj malá časová konfeta sa ráta – hoci nemávam plný čas, beriem aj trochu. Čítavam aj v zápche za volantom (neprezraďte policajtom), alebo cez obednú vychádzku (a občas na niekom pristanem). Dobre mi funguje aj to, že si vymedzím čas na pobyt na sociálnych sietiach (budíkom na mobile) a keď uplynie, vykopnem sa odtiaľ naspäť do reality.

Nikdy nepovažujem čas vyhradený pre seba za premárnený. Vracia sa mi v podobe pozitívnej energie späť.

Príspevok Beztrestne kradnúť čas zobrazený najskôr Life koučing.

Dá sa zamilovanosť udržať dlhšie, než pár mesiacov? Keby som na to mala recept, tak obchodujem na burze. Žiaľ, nedá. Alebo našťastie? Raná fáza zamilovanosti sa podobá obsedantno-kompulzívnej poruche (OKP) – zamilovaní aj pacienti s OKP majú podobne zníženú úroveň 5-HT, čo je proteín, ktorý prepravuje serotonín medzi mozgovými bunkami. Jeden z prieskumov dokonca preukázal, že zamilovaní myslia na svojho milovaného aspoň 4 hodiny denne. Ten hormónový ošiaľ musí zákonite pominúť, inak by sme s  hlavou v oblakoch nemohli dlhodobo fungovať. Udeje sa to po 12 až 18 mesiacoch, kedy sa úroveň 5-HT vráti do normálu a my pristaneme v realite bez vznášania sa.

Je tu ešte jedna zázračná látka, ktorá sa v akútnom štádiu zamilovanosti vyplaví – fenyletylamín. A viete, kde sa ešte nachádza? Síce sa tam dostal vďaka mikrobiologickej fermentácii, ale to nám môže byť jedno, hlavne, že nás to povznáša. Je aj v čokoláde. Keby sme jej zjedli na posedenie 10 kg, tak sa vytvorí rovnaký efekt ako po jednom džointe. Tým vás nenabádam na zvýšené maškrtenie, len poukazujem na moc hormónových spínačov. Majú nás pekne v hrsti. A hoci sa vedci snažia objaviť ten pravý hormónový koktail na to, aby sme mali konštantne spokojný a radostný život, celkom to nie je možné. Biochémia každého sa správa podľa jeho vlastného presvedčenia. Preto sa oplatí sústrediť na vedomú myseľ.

Prečo si dám krémeš, aj keď som si sľúbila, že budem jesť len zdravé jedlá? Prečo sa zamilujem do najväčšieho sebca na večierku, keď som si sľúbila, že taký typ rozoznám okamžite? Veda má odpoveď: Neurológovia tvrdia, že kvôli schopnosti vedomej mysle prelietavať od myšlienky k myšlienke, využívame svoju tvorivú vedomú myseľ na kontrolovanie správania sa a kognitívne aktivity len približne 5 % celkového času. 95 % našich kognitívnych aktivít je teda kontrolovaných získanými programami, ktoré sme skopírovali do našej podvedomej mysle.

Naša vedomá myseľ vie nahliadať do minulosti aj budúcnosti, a nie je viazaná časom. Dokáže snívať a túžiť. Do toho jej však vstupuje podvedomá myseľ, ktorá má na naše správanie oveľa väčší vplyv. Opäť je to vyskúmané: Procesor podvedomej mysle je miliónkrát výkonnejší, ako procesor vedomej mysle. Prefrontálny kortex vedomej mysle dokáže spracovať a riadiť iba 40 nervových impulzov za sekundu, pričom 90 % mozgu predstavujúcich podvedomú myseľ dokáže za sekundu spracovať 40 miliónov nervových impulzov. Čo z toho pre nás vyplýva? To, čo nám svet psychošiny sprostredkúva – podvedomá myseľ hrá v našom živote veľmi dôležitú úlohu. A hoci ju obviňujeme z našich slabostí, nie je ani dobrá ani zlá! Je ako nahrávacie a prehrávacie zariadenie. Na rozdiel od vedomej mysle nemá pojem o čase a neuvažuje kreatívne. To, čo jej ide najlepšie je sabotovať nás svojimi reakciami. Veľká časť našej osobnosti sa vytvorila pred narodením a do 7 rokov života. Vedomá myseľ preto netuší, čo sa uložilo v našej podvedomej mysli. Náš život je vlastne obrazom správania, ktorý máme naprogramovaný v podvedomí. Veci, ktoré máme radi a robíme ich s ľahkosťou, sú podporované pozitívnym podvedomým programom. To, čo sa nám nedarí dosiahnuť súvisí s tým, že nás obmedzujú a limitujú podvedomé presvedčenia.

Ako sa nedať vláčiť nevedomím?

Vedci odhadujú, že až 65 % našich myšlienok je negativistických alebo zbytočných a spúšťajú sa samé. Keby som tak vedela vymazávať negatívne programy z hlavy, povzdychnem si neraz. To by som prinášala klientom úľavu na počkanie. Neexistuje však na to žiadny univerzálny recept. Existujú ale techniky, ktoré sa dajú použiť. Musím však uviesť na pravú mieru jeden mýtus – očakávame, že ak sa naša vedomá myseľ niečo naučí, podvedomie sa tomu automaticky prispôsobí. Žiaľ, takto to nefunguje. Vedomá a podvedomá myseľ sa správajú ako dve samostatné bytosti a nové poznatky a zručnosti získavajú odlišným spôsobom. Na vedomú myseľ platí zbieranie poznatkov z prednášok, kníh, rozhovorov… Vzniká z toho veľa skvelých „aha“ momentov, ktoré dokážu zmeniť naše presvedčenie. Akurát, tento druh vzdelávania automaticky neovplyvní podvedomú myseľ a neprinúti ju to robiť veci po novom. Podvedomá myseľ sa učí predovšetkým tvorením zvykov. Tie dokážu nahradiť staré vzorce a schémy za predpokladu, že dostatočný počet opakovaní vytvorí na neurónovej sieti nové prepojenia – deje sa to tak na úrovni uvažovania, ako aj na úrovni správania a konania.

Viete to dobre trénovať na všímaní si toho, ako premýšľate. Každú myšlienku viete z negatívnosti prerámcovať na podpornejšie tvrdenie. Napríklad:

• Nič nedokážem. Po novom: Pozriem sa, aké mám možnosti.
• Toto som proste ja. Po novom: Viem, že sa môžem zmeniť.
• Vytočil ma. Po novom: Viem ovládať to, ako budem reagovať na túto situáciu.

Keď sa chcete presunúť z nevedomého a často „kritického“ uvažovania do „premýšľajúceho“ stavu, môžete to urobiť tiež tým, že do svojho myslenia zahrniete objektívnosť a analýzu. Napríklad si položíte pri premýšľaní otázky: Aké sú fakty? Čo všetko sú predpoklady a dohady? Tým, že to oddelíte, získate predstavu, ako vás hlava zavádza.

Po dokončení úlohy pomáha aj uvažovanie nad tým, čo ste dosiahli, čo ste urobili dobre a čo by ste mohli nabudúce urobiť inak. Podľa toho si potom viete vybrať, čo je pre vás užitočné a zavrhnúť to ostatné. Zmyslom však je neprestávať skúšať, experimentovať, objavovať… Možno na svojej ceste zakopnete, ale ako poznamenal filozof Elbert Green Hubbard: „Najväčšou chybou, ktorú môžete v živote urobiť, je neustále sa strachovať, že ju urobíte.“

Príspevok Sme rukojemníkmi podvedomej mysle zobrazený najskôr Life koučing.

Keď vieme predvídať, že si chceme veľa naložiť, oplatí sa posilňovať ešte predtým, než niečo ponesieme. Trénované svaly zvládnu viac. Platí to aj pri emočnej a psychickej záťaži – vieme posilňovať duchovné svaly. Ich zoceľovanie nám pomáha čeliť životným nárokom. Napríklad, schopnosť hovoriť rázne „nie“ keď to tak cítime, výrazne prispieva k tomu, aby sme sa necítili frustrovaní, ľútostiví a namrzení. Mám pre vás pomôcku, ako niektoré „nie“ hovoriť s väčšou ľahkosťou.

Týchto 10 mýtov nútiacich vás vyhovieť ostatným môžete považovať za svojich nepriateľov, oslabujú vás. Nie ste povinní dodržiavať ich, sú manipulatívne. 

1. Nerob zbytočné problémy a choď pekne s davom.
2. Najskôr sú na rade potreby ostatných, potom prídu tie tvoje.
3. Nikdy nesmieš robiť chyby.
4. Musíš vždy vyhovieť ostatným.
5. Musíš byť vnímavý voči potrebám druhých.
6. Musíš stáť vždy pri ostatných.
7. Musíš rešpektovať názory nadriadených.
8. Nie je slušné pochybovať o názoroch druhých.
9. Musíš sa zdržať svojich názorov.
10. Kladenie otázok je dôkazom tvojej neznalosti.

Príspevok 10 manipulatívnych mýtov ústretovosti zobrazený najskôr Life koučing.

Je to o postoji – keď si vyberieme, že budeme realistický, a nie strachový, môžeme posilňovať svoju sebaistotu. Tá sa vytvára aj tým, že sa do vecí činorodo púšťame, aby sme získavali skúsenosti, rozvíjali sa, a tak sa stávali odvážnejšími.

Napomáha k tomu každodenná dávky proaktivity v podobe kladenia si otázky: Čo malého môžem urobiť – pre seba, pre iných, pre svet…? Namiesto toho, že by sme sa pýtali: Čo by som tak mohla urobiť, aby “tá vec” zmizla? Oplatí sa zaoberať tým, na čo mám dosah, čo môžem ovplyvňovať, odtiaľ sa mi vložená energia vráti. Preto sa väčšmi venujte sebe, než tomu, ako na vás pozerajú tí druhí. Tí druhí nežijú váš život.

Vy máte slobodu voľby pozvať si do svojho života ľudí, zážitky, vnemy, podnety…, čokoľvek, čo si vyberiete a po čom túžite. Aj keď sa to nedá niekedy okamžite, tie „malé veci“, ktoré denne robíte, vás k tomu privedú postupne.

Príspevok Voľba postoja so slobodou voľby zobrazený najskôr Life koučing.

Vybrala som tri časté protipólne postoje v debatách, ktoré závisia od toho, ako používame empatiu, asertivitu a rešpekt.

*Je rozdiel, či pripúšťame pocity toho druhého a snažíme sa v jeho slovách nájsť aspoň zrnko pravdy, alebo ignorujeme pocity toho druhého a v jeho slovách nepripustíme ani za mak pravdy.

*Je rozdiel, či otvorene, priamo a s rešpektom vyjadríme svoje pocity a využijeme reakcie typu „ja cítim…“ „mám pocit…“, alebo sa hádame a útočíme na druhého, obviňujeme ho, osočujeme…

*Je rozdiel, či vyjadríme v našom postoji v debate pochopenie, akceptáciu a rešpekt, aj keď sa cítime frustrovaní či rozhorčení, alebo druhého ponižujeme, pristupujeme k nemu chladne, povýšenecky, arogantne, blahosklonne…

Keď si prajeme, aby boli naše rozhovory s ľuďmi príjemné a plné pochopenia, potrebujeme sa na nich nalaďovať, vnímať ich hranice, aj svoje vlastné, akceptovať odlišnosti a prijímať, že každý sme na svojej ceste na nejakom úseku… 

Príspevok Toxické a netoxické vyjadrovanie zobrazený najskôr Life koučing.

Moja klientka mala krásny aha moment, keď si vyjasňovala, čo všetko potrebuje na pociťovanie pokoja. Ako nahlas premýšľala, čoho všetkého by sa chcela vo svojom živote zbaviť a naopak, čoho by potrebovala viacej, prišlo hlasné „už to mám“. Uvedomila si, že počas dňa nezažíva nijaké momenty, kedy by bolo ticho – ani v práci, ani doma. Má introvertnú tendenciu a stojí ju veľa energie ustáť všetko to bzučanie naokolo.

Nech by nám zvuky akokoľvek nevadili, aj tak si potrebujeme dávkovať ticho. Až keď sme bez „hluku“, môžu sa stretávať naše duchovné časti s tými hmotnými.

Sústredenosť mysle, srdca a tela, ktorá prispieva k vyrovnanosti, je závislá od stíšenia. Rovnako, ako sú niektoré odpovede závislé od mlčania…

Príspevok Rýchlosť žitia ženie naše duše ako stroje zobrazený najskôr Life koučing.

Sociálnym búrkam sa nedá celkom vyhýbať, ale môžeme sa lepšie „obliecť“. Napríklad do „užitočnosti“, ktorá celkom dobre odpudzuje deštrukciu takýchto búrok. Je to prosté – byť sebe aj ľuďom užitočný, prínosný, obohacujúci, inšpiratívny, podporný, pozitívny… znamená šíriť radosť.

Radosť dokáže s ľahkosťou nahrádzať strach. A keď máme o trochu viac odvahy než strachu, tak sme väčšmi v pohode a znášame výkyvy ľahšie. Prípadne ich zavnímame omnoho skôr, než naberú rozmer tornáda.

Príspevok Prežitie v sociálnych búrkach zobrazený najskôr Life koučing.

Jedna je určená emóciám – to sa deje v divadle tela, a druhá pocitom, čo sa odohráva v divadle mysle. Hovoríte si, či to nie je to isté? Odpoveď mám od amerického vedca Antonia Damasia, ktorý na mnohých štúdiách dokazuje, že emócie (šťastie, smútok, rozpačitosť, hnev…) sú v úzkom slova zmysle zložité súbory chemických a neurónových odpovedí, ktoré vytvárajú funkčnú štruktúru. Z vlastných emócií potom odvodzujeme pocity, ktoré sa odohrávajú už na vedomej úrovni, nielen na úrovni tela.

To „preskakovanie“ z tela do vedomia nám dáva poriadne zabrať. Pocit potrebuje fyziologický podnet, aby sa stal „surovinou“ a nevyhnutnou podmienkou každého vnímania. Len tak sa dostávame k tomu, že si hovoríme: „Mám taký pocit, že…“ Nadobúdať emočnú istotu je pre nás ten druh práce, kedy potrebujeme porozumieť emócii, aby sa mohla „vyšvihnúť“ na pocit, ktorý nás povedie…

Preto sa neoplatí emócie odháňať, potláčať, nevyjadrovať, odsúvať, odpratávať, likvidovať…, lebo tak strácame spojenie so svojím telom. Bez tela nefunguje spojenie medzi hlavou a srdcom. A keď sa tí dvaja preťahujú o to, kto z nich velí, vyrábajú nám vnútorný rozpor. Potom sme v nepohode a ťažko sa nám rozhoduje…

Príspevok Nadobúdanie emočnej istoty zobrazený najskôr Life koučing.

Ženstvo má citlivý vzťahometer, ktorý je stále vnímavý voči tomu, či v ženinom intímnom vzťahu prúdi láska alebo nie. Keď láska prúdi, celý jej život sa prežiari. Keď láska neprúdi, na celý jej život padne tieň, zahalí jej prácu, chvíle, ktoré trávi s priateľmi aj tie, kedy je sama. Vzťahometer v jej srdci je vždy citlivý voči tomu, aký pocit žena zo svojho vzťahu má.

Srdcometer mužstva je vyladený na odlišnú frekvenciu. Tento mužský snímajúci prístroj sa pýta: ‚Prebieha moje poslanie, moja cesta k cieľu, dobre?‘ Pokiaľ muž s mužskou sexuálnou esenciu na niekoľko dní uviazne s riešením nejakého problému, na ktorom sa práve v kancelárii pracuje, môže to zafarbiť celý jeho život. Bez ohľadu na to, ako milujúcu má partnerku, bude sa so svojím problémom stále zaoberať, pohrúži sa do seba a nedokáže na svoju ženu plne reagovať, pokiaľ sa jeho situácia v práci neupraví.

Príspevok Ženský vzťahometer, mužský srdcometer zobrazený najskôr Life koučing.

Pocit šťastia sa umocňuje iba keď žijeme medzi šťastnými ľuďmi. Denne tak stojíme pred výzvou, aby sa vymaniť z „obyčajnosti“ a vydať zo seba to najlepšie. Pre dobrý pocit zo seba a pre dobrý pocit z toho, že život patrí nám všetkým a my môžeme prispievať k jeho naplnenosti a zmysluplnosti.

Už len tým, že nebudeme kĺzať iba pohodlne po povrchu, ale zalovíme aj hlbšie v sebe a vydolujeme niečo, čo bude mať väčšiu hodnotu od všednosti…

Hoci tým, že venujeme čas a lásku, v ktorých je vždy aj kúsok nášho srdca…

Príspevok Zaloviť hlbšie v sebe zobrazený najskôr Life koučing.

Dosaďte si, čo sa vám hodí. Aký chcete, aby bol? Aký v ňom chcete byť vy? Čo chcete, aby neprešlo do ďalšieho roka? A čo naopak, sa má zopakovať? Doplňte si čokoľvek – mám k tomu len jedinú pripomienku: Vyberte si, prosím, iba to, na čo máte dosah vy sami. Ušetríte si tým veľa frustrácie a sklamaní.

 Ja som mala tento rok ozvláštnený významnými číslovkami – pobývam si tu 44 rokov a 10 rokov mám vlastnú koučovaciu prax. Príde mi to aj veľa aj málo. Veľa preto, že som dokázala ustáť turbulencie a vytvorila si živobytie najlepšie možné pre mňa. Málo preto, že som ešte neurobila dieru do sveta J. Ale dôležitejšie pre mňa je, keď sa môžem s každým človekom rozlúčiť tak, aby si cítil lepšie, než kým sa so mnou stretol. Okúsiť hlboké porozumenie a pocit spolupatričnosti sú tie najlepšie „medicíny“, ktoré viem ponúknuť. Vzhliadam s úprimným obdivom ku každému, kto túži urobiť nejakú zmenu. Je mi cťou a potešením, keď môžem byť spolucestujúcou a krátkym úsekom cesty sprevádzať hľadajúceho. Som za to vďačná a šťastná.

Rada o tom všetkom píšem. Je to pre mňa zmysluplná vášeň, ktorá mi je zároveň hnacou silou.

Poobhliadla som sa po svojom blogu, kde mám 250 príspevkov a vybrala som z tohtoročných zamyslení myšlienky, o ktoré sa chcem s vami opätovne podeliť. A zároveň vám popriať do nového roka zo všetkého, čo dá vášmu smerovaniu zmysel, prinesie radosť a hrdosť, postará sa o šťastie a spokojnosť, naplní vás harmóniu a chuťou meniť to, čo vám nevyhovuje.

Každý je dokonalý práve v tom, aký naozaj je. Byť sám sebou je dokonalosť sama. Už si ju len dovoliť, schváliť a žiť ňou v súznení a porozumení. Sloboda meniť sa je spätá s nedokonalosťami života, ktoré z neho nemožno nikdy odstrániť!

Vzor, do ktorého sa „vypletáme“, ovplyvňuje naše vnímanie. Pozeráme na svet cez to, čo v sebe nosíme. Niekedy si pripadáme akísi „deraví“ a niečo nám do výpletu chýba. Bez toho, aby sme to hľadali, to neobjavíme. Zaručený spôsob je vždy v oddaní sa činorodosti a vytváraní si vlastných vzoriek. Tie sa dajú rozpletať a meniť. Pri tých prebratých vzoroch z katalógov nie je flexibilita ani variabilita, sú dané. Originál sa vždy väčšmi cení. Preto smelo do tvorenia, nič nemôžete pokaziť, iba si vyskúšať, aké to je, keď o veciach rozhodujete slobodne vy sami.

Všetci máme svoje slabosti a keď ich prijímame, prestávajú mať nad nami moc. Ochotnejšie potom stojíme sami pri sebe a máme jasno v tom, čo je to, čo skutočne chceme a prečo to chceme. A tiež, načo nám to bude. Ego pri tom rado spolupracuje, akurát ho treba zamestnať činnosťami, ktoré zvyšujú jeho schopnosť dávať a prijímať lásku. A pomáhať ostatným a nechať ostatných pomáhať nám. Kľúčovým prvkom zdravého ega je vedomé rozhodnutie konať dobro.Tak sa môžeme spoľahnúť, že rozvíjame vyvážené ego a stávame sa ideálnym partnerom sami pre seba, a tým aj pre druhých.